ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

POZNÁMKY: Prvé prózy

Pod týmto názvom zaraďujeme do dvoch častí umeleckú prózu, ktorú Tajovský nevydal v Spisoch a svojím vznikom viaže sa na prvé obdobie (t. j. pred rokom 1915), najmä na roky mladosti, kedy väčšinu prác Tajovský napísal a uverejnil. Tajovský ich vydal r. 1904 pod prostým názvom „Rozprávky pre ľud“. Pod týmto názvom odtláčame ich ako uzavretý celok. Chýba iba próza „Potrestaný úmysel“, ktorú sme zaradili do I. zv. Diela. Pôvodne bola publikovaná v I. zv. Spisov Gregora-Tajovského. Druhú časť „Prvých próz“ tvoria rozprávky a črty, roztratené po časopisoch a novinách. Tajovský ich v čase zostavovania a redigovania Spisov nemohol nájsť (veď často išlo o odstup tridsiatich rokov) a odpísať pre knižné publikovanie, a okrem toho mal k nim i kritickejší vzťah. Túto časť označujeme prostým názvom „Doplnky“.

V poznámkach k Tajovského veršom sme ukázali na rozsah autorovej literárnej činnosti, najmä na fakt, že v literárnych prvotinách prevládala spočiatku poézia a len neskoršie tento primát pripadol próze a dráme. Uviedli sme, že Tajovského prvou publikovanou literárnou prácou bola próza „Na mylných cestách“. Vo svojich poznámkach pousilujeme sa objasniť okolnosti, v akých Tajovský začal písať svoje prózy, ako prenikal na stránky vtedajších časopisov.

Tajovský po skončení učiteľského ústavu v Kláštore pod Znievom krátko učil v Banskej Bystrici (1893 — 94), potom v Hornej Lehote (r. 1894), v Dohnani (1895 — 1896), v Lopeji (1897) a v Podlaviciach (1897 — 98). Prešiel teda piatimi učiteľskými stanicami. Okrem Banskej Bystrice boli to väčšinou menšie dediny. Tajovský učil na katolíckych ľudových školách, ktoré udržovali cirkevné obce. Na učiteľské miesta v dedinách viazala sa aj funkcia organistu. Tajovský ju aj vykonával.

Látku ku svojim prózam čerpal autor z vlastných zážitkov a pozorovaní v úplnej prevahe z dedinského života alebo z ústneho podania. Vedľa rozprávok „dľa počutia“ stoja rozprávky — „skutočné udalosti“. V „učiteľských“ rokoch nastúpil na skrátenú vojenskú službu. Svedčí o tom „dopis“ z Košíc, uverejnený v Národných novinách XVIII, 11. augusta 1897. Druhý raz stretáva sa Tajovský s vojenčinou r. 1902. Dojmy z „manévrov“ opísal v osobitnej próze.

Rok 1898 bol pre Tajovského rozhodujúci. Pre incidenty s pomaďarčenými cirkevnými funkcionármi a maďarónskym prostredím opúšťa školskú službu a po získaní podpory odchádza študovať na „českoslovanskú obchodnú akadémiu“ do Prahy. Vstupuje do II. ročníka. Štúdium ukončí roku 1900. Nastupuje miesto v Trnave ako bankový úradník. R. 1902 — 1904 pôsobí v Martine, r. 1904 — 1910 v Naďlaku, r. 1911 — 1912 v Prešove, 1912 — 1915 v Martine až do narukovania. To sú miesta Tajovského pobytu v prvom období. Na mnohé z nich viažu sa prózy, ktoré uverejňujeme v „Doplnkoch“.

Tajovský ako máloktorý z autorov veľmi skoro chcel vydať svoje práce knižne. Márne ho od toho vo svojich listoch odhováral J. Žiak-Somolický. Tajovský vydal r. 1897 dve knižočky, a to „Omrvinky“ a „Z dediny“, r. 1898 obidva dramatické pokusy „Jej budúci“ (ako odtlačok zo Salvových Slovenských listov) a „Sľuby“. Roku 1900 vychádzajú „Rozprávky“ v Uh. Skalici a r. 1904 u Salvu „Rozprávky pre ľud“. Omrvinky iste plánoval na pokračovanie, lebo ich označil ako „zošit I.“ Ďalšie „zošity“ však nevyšli. V Omrvinkách vyšli verše, žarty a päť krátkych próz. V knižočke Z dediny, venovanej Somolickému, vyšlo okrem veršov tiež päť próz. Do Rozprávok sústredil 6 próz (Dvaja bratia, Mátoha, Čo ho zabilo?, Pastierča, Potrestaný úmysel, Do konca). V Rozprávkach pre ľud 22 próz. Zahrnul do nich prózy uverejnené v Omrvinkách a v knižočke Z dediny, pridajúc k nim ďalšie, ktoré uverejnil po rozličných časopisoch. Roku 1904 vydal u Salvu „Besednice“. Obsahovali tieto prózy: Zuza, Mátoha, Do konca, Pastierča, Apoliena, Dve školy, Črty a dojmy z manévrov, Maco Mlieč. To boli prvé Tajovského knižky. No už v tých rokoch rodia sa „Spisy Gregora Tajovského“. Slovenský týždenník II, 1905, č. 18, str. 7, priniesol oznam o „knižkách Jozefa Gregora Tajovského“. Oznam nám podáva obraz toho, čo vyšlo, alebo čo „sa tlačí“. Odtláčame ho celý:

Knižky Jozefa Gregora-Tajovského

1. Rozprávky, I. vyd. (6 rozprávok pre ľud).........Cena 20 h.

2. Sľuby, veselohra z ľudu v 1. dejstve.............. " 30 h.

3. Ženský zákon, obraz z ľudu v 4. dejstvách......... " 40 h.

4. Medveď, veselohra v 1. dejstve. Preklad z ruštiny. " 20 h.

5. Rozprávky, II. vyd. (22 rozprávok pre ľud)........ " 40 h.

Tlačia sa:

6. Rozprávky, II. vyd., 2. zošit..................... " 40 h.

7. Nový život, dráma v 3. dejstvách a

8. Rozprávky, II. vyd., 4. zošit.

Objednávky prijíma každé kníhkupectvo ako aj pôvodca v Turč. Sv. Martine. — Každý zošit stojí poštou o 10 halierov viac. Peniaze možno zaslať aj v markách.“ Všetky vydania z prvej časti sú nám známe. II. časť však tak, ako ju oznámil Tajovský, nevyšla. Ani 2. zošit ani 4. zošit „rozprávok“ nevyšli a Nový život vyšiel neskoršie, roku 1905. Akiste to boli prózy, ktoré vyšli v knižke „Smutné nôty“ roku 1907. Besednice v tomto ozname ostali neohlásené. O tom rozhodla asi ich vysoká cena, l kor. 20 hal., alebo skutočnosť, že boli vypredané.

Pre bibliografické zachytenie Tajovského knižných vydaní používame tieto skratky. Omrvinky = O, Z dediny = Z d, Rozprávky, 1900 = R, Rozprávky pre ľud = Rpľ.

a) Rozprávky pre ľud

Prózy vydané pod týmto názvom do knižného vydania dostali sa pomerne neskoro. Tajovský vydal knižne najprv tie prózy, ktoré považoval za zrelšie a umelecky dokonalejšie. V Spisoch (zv. 1) odtlačil iba dve prózy „Pálenka-dobrá vec“ a „Potrestaný úmysel“. V plánovanom 14. zv. Spisov mali Rozprávky pre ľud tvoriť jeho základ. Zväzok hodlal nazvať „Z dediny“.

Do Rozprávok pre ľud zaradil Tajovský prózy z obdobia 1893 — 1901. V poradí pridŕžal sa chronológie iba čiastočne. Literárna kritika sa nimi veľmi málo zaoberala. Noviny a časopisy priniesli oznam o vydaní, ale väčšiu pozornosť mu nevenovali. Len Hlas všimol si vydania v menšej recenzii, ktorá kladne prijala Tajovského úsilie o zachytenie ľudových postáv.

Recenzia je podpísaná značkou „D. D.“, ktorú použil sám Šrobár, alebo blízky spolupracovník Hlasu. Odcitujeme jadro kritiky o Tajovského Rozprávkach pre ľud: „Sloh jeho je prostý, bez literárnych okrás a plynný; vypravuje vtipne; osoby a ,udalosti‘ líči verne a plasticky. Gregor je dnes bez odporu najlepší ľudový rozprávkár: bez reklamy, bez zvyčajných novinárskych odporúčaní sám ľud rozobral prvé vydanie jeho rozprávok. Z vlastnej skúsenosti viem, že náš prostý ľud prednosť dáva rozprávkam Gregorovým pred všetkými súčasnými spisovateľmi slovenskými. Príčinou toho je práve kúzlo jeho ľudovej mluvy, humor a jednoduchosť kompozície. No nielen formou, ale aj obsahom svojich rozprávok zamlúva sa ľudovému čitateľovi. Gregor čerpá látku k svojim ,rozprávkam‘ od počiatku až do konca z dedinského života. V rozprávke jeho niet falošného tónu sentimentálnosti, niet mentorských oslovovaní: ,náš ľud‘, niet odporných výstrah a nemotorných naučení, proti čomu tak často hrešia a tým sa práve v ľudu nemožnými robia takzvaní ,ľudoví‘ spisovatelia. Slovom, próza Gregorova má všetky prednosti pravej ľudovej rozprávky. Má vtip a humor, prostotu a stručnosť, plastičnosť a objektívnosť.“ Recenzia končí: „Nateraz toľko. Rozprávky jeho odporúčame a na ďalšie zväzky sa úprimne tešíme.“

V recenzii sa prejavil postoj hlasistov k Tajovského tvorbe. Na rozdiel od Vajanského a čiastočne od Škultétyho bol úplne kladný. Jeho jadro obsahuje už vzťah k Tajovského prózam vyslovený ešte na schôdzkach Detvana.

Záver recenzie svedčí o tom, že Tajovský pripravoval „ďalšie zväzky“ svojich rozprávok a že jeho plán bol známy.

Temer všetky prózy z vydania Rpľ publikoval v časopisoch, prípadne vo svojich prvých knižočkách: Omrvinky a Z dediny. Tajovský väčšinou svoje prózy umiestnil v Národnom hlásnikovi, Národných novinách a v katolíckych časopisoch: Kresťan, Katolícke noviny. Do orgánov hlasistov prenikol po ich vzniku. Potom v cirkevných časopisoch prestal publikovať, pretože sa vzďaľoval od nich ideologicky. Zato do Národných novín a Slovenských pohľadov i napriek rozporom, prispieval ďalej, no v menšej miere.

Černokňažník

Katolícke noviny XLVII, 1896, č. 59, str. 66 — 67

Zd, str. 5 — 9

Rpľ, str. 13 — 17

Vo vydaní Zd má próza názov „Dva dni na zemi“ s podtitulom „Skutočná udalosť“. Tajovský dátum vzniku určil si rokom 1895.

„Keď nemám, nuž si aj počkám“

Národnie noviny XXVII, 18. IV. 1896, č. 85, str. 3 — 4

Rpľ, str. 8 — 11

Uvedenú prózu neuvádza ani Rizner ani Tajovský v bibliografii.

Čarodejné drevce

Kresťan III, 1896, č. 20

O, str. 18 — 20

Rpľ, str. 12 — 16

Otelený richtár

Černokňažník XXI, 1896, str. 50

O, str. 16

Rpľ, str. 17 — 18

Uverejnené v Černokňažníku v cykle „Ľudové anekdoty z okolia Dohnian“. Miesto autorovho mena v podtitule je: „Podáva Jano z Dohnian.“ Autorstvo neprezrádza len uverejnenie v Omrvinkách a Rozprávkach pre ľud, ale aj odkaz redakcie Černokňažníka (XXI, 1896, str. 56): „Jano z Dohnian: Prosíme pokračovať.“ Redakcia na str. 87 uverejnila ďalšie príspevky (Ľúbostné piesne atď.). Okrem „Oteleného richtára“ redakcia odtlačila ešte sedem kratších anekdot. Väčšinu z nich uverejnil Tajovský v Omrvinkách. Pseudonym „Jano z Dohnian“ utvoril si Tajovský podľa známeho pseudonymu z Černokňažníka „Jano z búdy“ (pseudonym Jozefa Gašparíka).

Škoda suseda!

Národný hlásnik XXIX, 1896, č. 10, str. 222 — 224

O, str. 7 — 10

Rpľ, str. 19 — 23

Na prózu „Škoda suseda“ viaže sa odkaz „Listárne redakcie“ v č. 9, str. 215: „Tajovský: Uverejníme, keď bude miesto.“ Prózu uverejnila redakcia hneď v nasledujúcom čísle.

Skamenelá

Národný hlásnik XXIX, 1896, č. 3, str. 60 — 61

Rpľ, str. 24 — 26

Podtitul prózy znie: „Povesť dohňanská“.

Kristus s Petrom v mlyne

Katolícke noviny XLVIII, 1897, č. 16, str. 125

O, str. 3 — 4

Rpľ, str. 27 — 28

V Katolíckych novinách a v Omrvinkách uverejnená pod názvom „Legenda“. Prózu neuvádza Rizner, Tajovský áno. Jediná Tajovského próza s biblickými osobami.

Dobré srdce

Zd, str. 16 — 18

Rpľ, str. 29 — 31

Vo vydaní Zd uverejnená pod názvom „Srdce žobrákovo“ s dátumom vzniku r. 1897.

Na mylných cestách

Zábavno-poučná záhradka VII, 1893, č. 3, str. 57 — 59

Katolícke noviny XLVIII, r. 1897, č. 2, str. 22

Zd, str. 24 — 27

Rpľ, str. 32 — 35

Tajovského prvá odtlačená prozaická práca s podtitulkom „Zo života“, neskoršie „Z učiteľových zápisiek“. Tajovský neuvádza ju vo svojej bibliografii, Rizner áno. Tajovský r. 1896 ponúkol ju redakcii Katolíckych novín. Redakcia mu odkázala v „Listárni“: „,Na mýlnych cestách’ — upotrebíme.“ Neuviedla ani značku ani autorovo meno či pseudonym. Odtlačená bola aj po r. 1918 v popularizačnom časopise Slovenská vlasť IV, 1922, č. 4.

Lakomosť

Národnie noviny XXVIII, r. 1897, č. 74

Rpľ, str. 36 — 40

V Národných novinách bola odtlačená pod názvom „Pre lakomosť“ s podtitulkom „Pohorelská prepovádka“. — „Rozprával Janko Gandžula z Pohorelej, 15 r. mlad. z Pohorelej. Podáva Tajovský.“

Až Boh dá…

Katolícke noviny XLVIII, 1897, č. 19

Rpľ, str. 46 — 51

Pre nerozum

Zd, str. 10 — 15

Rpľ, str. 40 — 45

Tajovský uviedol dátum vzniku v roku 1897.

Starého otca rozpomienky

Národnie noviny XXVII, č. 293, 294 (29. a 30. XII. 1896)

Rpľ, str. 52 — 68

Prvá próza, venovaná otcovi Tajovského matky, Štefanovi Greškovi, v dome ktorého rástol. Mladý chlapec vinul sa k starému otcovi s úprimnou láskou. To ukázal v tejto próze a neskoršie v próze „Do konca“. Zo spoločných zážitkov čerpal látku k humoristickým prózam „Prvé hodinky“, „Žliebky“, „Do kúpeľa“. Tajovský použil v jednej z próz, uverejnených v Národných novinách, pod názvom „Na vojnu“, pseudonym „Greško“.

Hľadali — nenašli

Národnie noviny XXVII, č. 150 (8. VII. 1896)

Rpľ, str. 69 — 75

Uverejnené v Nár. novinách pod názvom „Hľadali poklady“ s podtitulom „Povesť Tajovská. Rozprával Štefan Greško.“

Bryndzovo semä

Národnie noviny XXIX, č. 277 (3. XII. 1898)

Rpľ, str. 76 — 79

Rpľ, str. 86 — 90.

Uverejnené pôvodne s podtitulom „Dľa počutia“. Odtlačené po vyjdení aj v Slovenskom týždenníku II, 1904, č. 19 z Rpľ.

Aj kapusty…

Národný hlásnik XXXI, č. 15 (5. VIII. 1898), str. 229 — 231

Rpľ, str. 80 — 85

Uverejnené s podtitulom „Obrázok zo života“.

Ferko

Národnie noviny XXVIII, č. 145 (28. VI. 1897)

Rpľ. str. 86 — 90

V Národných novinách uverejnené pod názvom „Vďačná rozpomienka“.

Jastraby

Národnie noviny XXIX, č. 276 (2. XII. 1898)

Rpľ, str. 91 — 96

Tajovský čítal prózu „Jastraby“ spolu s prózou „Odkedy majú v Riečke kostol a školu“ na tretej riadnej týždňovej schôdzi Detvana dňa 5. XI. 1898. Druhá próza je pre nás neznáma. Nezistili sme, či bola uverejnená. Zápisnica hovorí o prózach ako o anekdotách. Čítanie próz bolo Tajovského prvým vystúpením v spolku Detvan po príchode do Prahy. Spočiatku s ideovou orientáciou „detvancov“ nesúhlasil. Ako vysvitá z Tajovského listu, písaného dňa 27. IX. 1898 (na liste je mylné dátum 1897) J. Jesenskému, zdali sa mu málo národní. Rovnako odmietal podceňovanie slovenskej literatúry a prílišnú ochotu niektorých členov Detvana vzdať sa slovenskej národnej individuality. (List je v archíve Literárneho múzea Janka Jesenského.) Ale napriek týmto počiatočným rozporom, Tajovský stal sa členom Detvana a pomerne veľmi skoro vystúpil na schôdzkach Detvana so svojimi prácami. Kritikom Tajovského prác bol na tretej schôdzke Vavro Šrobár, predseda Detvana a na piatej schôdzke Jozef Ruman, vtedajší „jednateľ“ Detvana. Šrobár považuje prózy za anekdoty a preto v kritike najprv vymedzil, čo rozumie pod pojmom anekdota a len potom charakterizuje prózy. Odtláčame Šrobárovo kritické vystúpenie, ako ho zapísal Samuel Kupčok, „zápisník“ Detvana. Šrobár povedal: „Anekdota pojednáva buď o vymyslenom alebo skutočnom prípade, ktorý je buď slohom, buď vecou samou komicky predstavený. Téza a antitéza bývajú v anekdote tak postavené proti sebe, že na konci vyjde niečo neočakávaného. Obyčajne krátkosť, ráznosť, humor a prekvapujúci obrat je charakterom anekdoty.

Práce Tajovského by sa niektorým požiadavkám vyhýbali. Obzvlášte, že sú pridlhé na anekdotu. Drobná charakteristika ľudu má byť v nich podaná.

Prvá anekdota (ide o prózu „Jastraby“, pozn. K. R.) je lepšia: prípadný obsah, je v nej napätie.“ O slohu povedal Šrobár, že je bohatý na ľudové zvraty, jasný a pádny. O vykreslení charakterov Šrobár hovoril: „V Jastraboch zvlášte starú matku charakterizoval dobre. Kocúrov čin je nehľadaný a preto komický, mohol ešte psychológiu kocúra vypracovať. Túha toho chlapca je nečestná, keď sa chce zaliečať učiteľovi. Má reč ľudovú, vypravuje ľudove, to je podmienka spisovateľa, aby sa stal u ľudu obľúbeným.“

Diskusia o čítaných prácach skončila až na piatej schôdzke, ktorá bola 19. XI. 1898. Tento raz posudzoval ich Ruman. Vyčítal pravopisné chyby. Ale aj on chválil, že „štýl ,Jastrabov‘ je ľahký, zrozumiteľný, ľudový humor srdečný“. O jazyku povedal: „Ovládať tak rečou ľudu, ako on, môže iba ten, kto s ľudom žil a pozoroval zblízka jeho duševný život, jeho postrehy, túžby a žiadosti; nie každý má zmysel pre študovanie reči ľudovej a vôbec pre folkloristiku. K tomu vyžaduje sa zvláštna schopnosť a nadanie: rozprávať ako ľud rozpráva, zmýšľať a cítiť ako ľud zmýšľa a cíti.“

Ku kompozícii mal posudzovateľ tieto pripomienky: „Kompozícia, pravda, nenie ešte umelecká, dokonalá, — ale pri feuilletone konečne nekladieme prísne akési podmienky. A ,Jastraby‘ chcú byť takým-akýmsi feuilletonom. Lebo obrázkom alebo rozprávkou nie sú. Od rozprávky žiadame rozhodne viac, nežli čo obsaženo v ,Jastraboch‘. Obrázok zachycuje opätne udalosť nejakú, okolo ktorej zoskupujú sa veci vedľajšie, osvetľujúce nám celý priebeh ten.“

V otázke ,pravdivosti‘ namieta Ruman: „Odstavec, že kde píše, ako matku svoju presvedčil a osvietil, že chcel jastraby darovať p. profesorovi, že bola si istá, že jej vraj aj plácu za vyučovanie p. profesora odpustí, bude mať ohľad na neho atď. je pravde nepodobný, na prvý pohľad poznáme, že je silou-mocou pritiahnutý.“

Obidvaja posudzovatelia sa teda zhodli v tom, že Tajovský dobre ovláda ľudovú reč a pozná život ľudu. Rovnako majú zhodný náhľad na ľudovosť jeho próz. Ťažkosť obidvom však robila otázka žánru. Odtiaľ rozličnosť názorov o druhu čítaných próz. Preto Šrobár meria Tajovského prózu anekdotou a Ruman feuilletonom. Fakticky ide o druh rozprávky.

Na zasadnutí vystúpil aj Gregor-Tajovský. Zápisnica o tom hovorí: „Pôvodca br. Gregor priznáva sa v kritike k vytknutým chybám, ale v pravopise slovenskom je veľký zmätok, každý spisovateľ ináč píše.“ Na to Šrobár pripomenul, že „kto nevie pravidlá, ten sa mýli a píše preto nesprávne“. Fakticky k diskusii o umeleckých otázkach na základe posudkov nemohlo dôjsť. Kritika prijala prózy kladne a kriticky sa vyjadrili iba k niektorým nedostatkom. Osou vzťahu k Tajovského prózam u vedúcich príslušníkov Detvana (nastávajúcich hlasistov) je kladné hodnotenie ich ľudovosti. Tento vzťah sa temer nezmenil ani v neskorších rokoch.

Tajovský na schôdzkach Detvana čítal neskoršie ďalšie svoje literárne práce: z próz rozprávky „Mátoha“, „Potrestaný úmysel“, „Pastierča“, z dramatických prác hru „Konačka“. O jej posúdení v poznámkach o „dramatických pokusoch“.

Veksľa

Slovenský denník I, č. 81 (25. XII. 1900), str. 2 — 3

Rpľ, str. 97 — 105

Prvá próza z nového prostredia po skončení štúdií v Prahe.

Dvaja bratia

R, str. 3 — 7

Rpľ, str. 106 — 110

Uverejnená s podtitulom „Z ľudu“. Tajovský ju prečítal na „týždňovej“ schôdzke Detvana dňa 13. mája 1899. Zápisnica o diskusii znie: „Je to známa poviedka; br. Smetanaymu sa ale spracovanie nezdá dosť výrazným.

Br. Šrobár práci tejto vytýka nedostatok motivácie; pisateľ neudal príčinu hnevu medzi tými bratmi a nenie pravdepodobné, že by ľudia nevycítili, na strane koho je pravda. Zle je motivované i to, že sa ten mladší brat zľaknul toho ohňa. — Tri vlivy vidieť na prácičke tejto: spôsob rozprávania Tolstoja, to ľudové a jeho vlastný spôsob vypravovania.

Br. Smetanay myslí, že mal br. Gregor zachovať istý kolorit bájky. Je veľmi prozaická. Ďalej, chce to mať tendenciu, ale človek ju jasne nevidí.

Br. Gregor vraví, že tú poviedku chcel stručne napísať a bratia chcú, aby to rozviedol; to sa s tou stručnosťou nezrovnáva. Motivácia toho, že ľudia neuznali nevinnosť brata mladšieho, je dľa jeho mienky dostatočná.

Br. Smetanay odporúča br. Gregorovi, aby si prečítal Bož. Němcovú; z tej sa naučí, ako sa dáva kolorit pri takých ľudových veciach.“ Zápis je dokladom úsilia členov Detvana o ideové a umelecké zvládnutie problémov v literatúre svojej epochy. Pritom hľadali paralely s tým, čo im bolo z cudzích kultúr blízke. Nepochybne Šrobárove konštatovanie o vplyve Tolstého krátkej prózy literárna história berie ako správny podnet k preskúmaniu celej problematiky. Diskusia, ako v mnohých iných prípadoch, svedčí o neujasnenosti v žánrových pojmoch.

Pálenka — dobrá vec

Švanda Dudák X, 1899, str. 261 — 264

Slovenské listy III, 1901, č. 17

Rpľ, str. 111 — 117

Tajovský uverejnil ju najprv v českom humoristickom časopise, ktorý viedol spisovateľ Ignát Herrmann. Próza vznikla počas Tajovského štúdií v Prahe. Dôkaz na to nachádzame v zápisnici Detvana. Tajovský svoju prózu prečítal ako „prednášku“ na „týždňovej“ schôdzke dňa 28. I. 1899. Zapisovateľ pôvodne o prednáške napísal „paródia na prednášku“ br. Dr. Šrobára „O alkoholizme“. Šrobár túto prednášku skutočne povedal v Detvane dňa 12. novembra 1898. O Tajovského próze bola diskusia, ktorá odporúčala, aby Tajovský ju dokončil a prepracoval na komický výstup. Jozef Ruman uviedol, že naši ľudia podobné práce radi čítajú a slovenská literatúra má ich už niekoľko, napr. Sládkovičovu báseň „Opilý svet“. Ruman dôvodil, že „ľud veľké pravdy rád prijíma v humore, v obálke, dá si na to pozor a tak si to zadrží, pamätuje.“ K hlasom o spracovaní prednášky pripojil sa aj predseda Detvana dr. V. Šrobár. Nezachoval sa text, ktorý čítal Tajovský v Detvane a ťažko posúdiť, nakoľko autor poslúchol vyslovené rady. V časopise „Švanda dudák“ uverejnená s podtitulom: „Dľa žartovných porekadiel ľudu slovenského podáva Jozef Gregor-Tajovský“.

b) Doplnky

Do tejto časti zaradili sme prózy, ktoré spadajú do prvého Tajovského tvorivého obdobia a nevyšli v Spisoch. Tematika a umelecká úroveň týchto próz je rôznorodá. Prekvapuje, že Tajovský napr. odtlačil prózu „Dedinská hmla“ alebo „Pani Trnková“ (odtláčame ju pod názvom „Z Bystrice do Kremnice“) vo svojej zbierke „Tŕpky“, vie o nej aj v celkovom pláne Spisov, boli mu prístupné a predsa v nich nevyšli. Ináč je s prózou „Hrubý ľad“, ktorá vyšla v americkom Národnom kalendári (a pravdepodobne aj v iných slovenských časopisoch v Amerike) a Tajovskému nebola pri zostavovaní Spisov prístupná. Pokiaľ bolo možné, usilovali sme sa získať čo najúplnejšiu bibliografiu próz z tohoto obdobia. Odtláčame preto i prózy menej významné, skutočne „drobné prózy“, aby sme týmto vydaním poslúžili potrebám výskumu. I tu uplatňujeme pri odtláčaní princíp chronologický.

„Pútnik“

Pútnik sv. Vojtecha IX, 1896, č. 3, str. 52 — 53

Názov prózy odvodený od svätovojtešského časopisu, ktorý je použitý v dejovej zápletke.

Smelá žena

Národný hlásnik XXIX, 1896, č. 5, str. 110 — 111

Uverejnená s podtitulom „Povesť dohňanská“. Napísaná počas učiteľského účinkovania Gregora-Tajovského v Dohnani.

Kostol z tvarohu

Slovenské listy I, 1897, č. 2, str. 6

Odtlačená v humoristicko-beletristickej prílohe Slovenských listov „Mydlo“.

Predsa raz

Kresťan IV, č. 28 (11. VII. 1897)

Zd, str. 18 — 23

To čertovo mlieko!

Pútnik sv. Vojtecha XI, 1898, č. l, str. 11 — 14

Náš pán učiteľ

Národnie noviny XXIX, č. 154 (9. VII. 1898)

Rozpomienka

Katolícke noviny XLIX, č. 21, str. 165 — 166 (5. XI. 1898)

Uverejnená s podtitulom: „Posvätená najvďačnejšej pamiatke môjho starého otca: Š. G.“ Ide o Štefana Grešku, zobrazeného vo viacerých prózach. Tajovský poslal „Rozpomienku“ do Katolíckych novín ešte r. 1897, lebo koncom r. 1897 v č. 24 mu redakcia odkazuje: „Rozpomienku časom uverejníme.“ „Časom“ bolo temer celý rok.

Pomsta svedomia

Kresťan VIII, č. 45, č. 46

Z Bystrice do Kremnice

Hlas III — IV, r. 1901 — 1902, str. 214 — 221

Tŕpky, 1905, str. 4 — 15

Pôvodne uverejnená pod názvom „Pani Trnková“ (Črta z cesty). Odtláčame podľa textu, pripraveného autorom.

Na hostine

Národnie noviny XXXIII, č. 44, 45 (17. IV., 19. IV. 1902)

Odtlačená s podtitulom „D. M.“, čo znamenalo, že prózu venoval dr. Dušanovi Makovickému, známemu lekárovi-ľudomilovi, stúpencovi učenia L. N. Tolstého. V próze vystupuje ako Dušan. Z ostatných osôb poznávame dr. Ivana Hálka (Ivan). Ide o pomery v meste Žiline, kde mal Makovický ordináciu, ktorú po svojom odchode na Jasnú Poľjanu prenechal Hálkovi. Napísaná už počas Tajovského pobytu v Martine. Odtláčame podľa autorom opravovaného textu z literárnej pozostalosti.

Cigáni v Turci okolo r. 1750

Národnie noviny XXXIII, č. 132, 133 (11. XI., 13. XI. 1902)

S-1, str. 143 — 156

Uverejnená s podtitulom: „Historicko-kultúrna črta.“ Tajovský sa opiera o archívny materiál, ktorý hojne cituje. Preto dáva pod prózu: Zostavil Tajovský.

Dačo — aby bolo

Ľudové noviny VII, č. 4, 5 (19. I., 21. I. 1903)

Lacná kúpa a predsa draho padla!

Ľudové noviny VII, č. 19, 20, 22 (23. II., 25. II., 2. III. 1903)

Knižné vydanie vyšlo r. 1910 „tlačou a nákladom J. Gašparíka“ v Martine pod názvom „Kto lacno kúpi, draho platí“.

V pôvodnom vydaní autor uviedol: „Z rukopisu Adolfa Šechtera spracoval Tajovský.“ V knižnom vydaní dal autor alebo vydavateľ podtitul „Skutočná udalosť. Dľa Š. napísal J. G. T.“ Nepodarilo sa nám zistiť, kto bol Adolf Šechter a Tajovského vzťah k nemu.

Z rakúsko-uhorských manévrov

Ľudové noviny VII, č. 40 (10. IV. 1903) (prvá časť)

Slovenský týždenník I, č. 3, 4 (druhá časť)

Besednice, 1904, str. 164 — 200

Žliebky, 19. zv. Hviezdoslavovej knižnice, SVKL 1953, str. 176 — 200

Pôvodne vyšlo pod názvom „Črty a dojmy z manévrov“. Práca vznikla r. 1903. Terajší názov je od autora, ktorý prózu hodlal uverejniť v Spisoch. Ide o osobné zážitky Tajovského na manévroch r. 1892, ktoré nastúpil Tajovský v Lučenci a „vojenčil“ v Kežmarku. Vieme to podľa textu z pohľadnice Kežmarku, poslanej Jankovi Jesenskému 4. IX. 1902. Tajovský písal: „Janko môj! Dosiaľ som bol celý ohlúpený tou vojenčinou — ani sa mi písať nechcelo, či nevládal som. Tu počínam ožívať — sme traja — Botto, Šustek, (syn Dukancov) a ja. Nabral som z domu papieru, ale všetok donesiem čistý. Kdeby sa ti tu chcelo písať pár poznámok — to je všetko.“ Z Tajovského slov vysvitá, že bol v Kežmarku spolu s básnikom Ivanom Kraskom. Na písanie nemal vhodných podmienok a prácu napísal po návrate z voj. cvičenia. Tajovského list je v archíve literárneho múzea Janka Jesenského. Odtláčame podľa textu pripraveného autorom.

Nemotorní

Slovenský týždenník II, 1904, č. 34

Autor zaradil „Nemotorných“ do cyklu „Čierne obrázky“.

Hrubý ľad

Národný kalendár XIII, r. 1905, str. 69 — 75

Vydával Národný slovenský spolok, kultúrna inštitúcia amerických Slovákov.

Všedné historky

Slovenský týždenník III, 1905, č. 16

Ide o šesť drobných próz „Zaucho“, „Almužna“, „Ofera“, „Bieda“, „Sedliak sedliaka neľutuje“.

Dedinská hmla

Národný kalendár XIII, 1905, str. 69 — 75

Tŕpky, vydal J. Párička v Ružomberku r. 1911, str. 35 — 50

Čo každá žena robí…

Národnie noviny XLIII, č. 68 (13. VI. 1912)

Kde je národ?

Národný hlásnik XLVII, č. 4 (23. I. 1914)

Uverejnená podľa názvu z rukopisu. Pôvodne odtlačená pod názvom „Národné klebety“ s podtitulom: „Roznáša J. Gregor-Tajovský.“

Poznámky k textovej úprave

V VI. zv. Diela pri prácach, ktoré majú viac než jedno vydanie, postupovali sme tak, že za základný text volili sme posledné vydanie. Ak sme v rukopisnej pozostalosti našli autorom skontrolovaný a doplňovaný predtým už publikovaný text, použili sme ho ako základný text. Tam kde sme sa uchýlili od tohto pravidla (volili sme za zákl. text 2. vyd. „Sľubov“ a nie 3. vyd.), osobitne sme to uviedli. Usilovali sme sa rešpektovať čo najväčšmi autorov jazyk, aby sa nezotreli znaky autorovho vývinu. Zasahovali sme do slovníka len vtedy, keď išlo o slová, ktoré sa rozchádzajú so slovným fondom spisovnej slovenčiny a z hľadiska jazykovej správnosti sú chybné. Vychádzali sme z praxe Oddelenia slovenskej a českej klasiky v SVKL. Ostatné zásahy majú povahu pravopisných opráv, pravda, dotýkajú sa niekedy hláskoslovia a v menšej miere tvaroslovia. Popis týchto zásahov uviedli sme v poznámkach I. zv. Diela. Rešpektovali sme interpunkciu pôvodín, zasahovali sme v minimálnej miere, a do slovosledu len v najnutnejších prípadoch.

Zásahy do slovníka a hláskoslovia: ač, ačpráve > hoci, poneváč > pretože, keďže, ovšem > pravda, pravdaže, patrne > asi, až na > okrem, cestou > prostredníctvom, nabídka > ponuka, výtisk > výtlačok, plášť (včelí) > plást, delnícky > robotnícky, válečný > vojnový, vyne > vyberie, kúriť > fajčiť, častej > častejšie, bezsporne > nesporne, nazadku > pozadu, hodčo > hocčo, trikráľový > trojkráľový, kaviarničkou > kaviarenskou, barvami > farbami, kotáľ > kotol, vdolky > dolky, strižok > ústrižok, pidimužík > piadimužík, čakáleň > čakáreň, berávať > brávať

Karol Rosenbaum