ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Večná škoda, žena moja, že my deti nemáme. Doniesli by nám z tej školy nejaké to čítanie, hneď by sme vedeli, čo sa vo svete robí. Deti by nám čítali, ty by si mohla pritom priasť a ja podošvy prešívať. Škoda, večná škoda, že nám ich Boh nedal.“

„Ach, Bože,“ vzdychla si Mrvíkova žena, „veď sa vždy modlím, prosím Pána Boha o ne; nuž ale darmo je, keď nám ich nedal, ani ich nemáme.“

„Ale vieš ty čo? Prejdem ja vše k Strechovi, tomu chodí vraj akýsi ,Pútnik‘, musí mi ho požičať. Veď toľko ani ty nezmeškáš, čo takto večerom kukneš doň.“

„Ach, ešteže čo? Ja veru nestihnem čítať, vieš, koľko mám ešte tejto zimy upriasť. A potom aj okolo domu je robota. Toť o štyri týždne, ak Pán Boh od škody zachová, má sa jalovica oteliť; nuž ti hneď zase pribudne na robote. Kto by to novinky vyčitoval, keď je iná práca! To môže Strecha, tam majú aj slúžku.“

„Nuž veď ja nemyslím, že hádam každý večer, ale aspoň v nedeľu.“

„No to ešte nepoviem, že by som v nedeľu aj nečítala. — Ale veď to počuješ, aj keď ideš z kostola, čo je nového. Azdaže nevyprávaju ľudia?! Veď tých ,Pútnikov‘ chodí do našej dediny vari dvanásť. A keď chceš už tak vedieť, čo páni robia, choď do Strechov, nuž ti on rád povie. Ja mám modlitebnú knižku, nie tam daromnice, čo páni nadlávia. Stálo by mi to zato oči si hubiť.“

*

To bolo vo štvrtok. Mrvík ťažko prečkal do soboty. V sobotu podvečer vybral sa do Strechov. Starší Strecha už nebol doma. Je on výborníkom, nuž často chodieva k richtárovi; v sobotu a v nedeľu ale zvlášť.

Jeho žena, mladá ešte nevesta, ktorú len pred pol druha rokmi čo vdovec pojal, sa síce aj hnevá, že „čo sa len vedia toľko tam už radiť, keď mi vždy až neskoro v noci príde domov“. On sa jej ale zakaždým vyhovorí.

„Dobrý večer, Pán Boh daj!“

„Pán Boh daj! Vitaj, Ondrej! Čože nám nesieš?“

„Ďakujem… Radšej by som niečo odniesol, Zuzka moja. Či sú doma strýčko?“

„Ale horkýže tvoj doma; vieš, že ešte len mrká, už vraj: ,Musím ísť k richtárovi.‘ A čože by si rád…?“

„Nuž keby mi požičali ,Pútnika‘.“

„Ha, ha, ha. Nuž a či už vieš čítať?“

„Mňa to dosť mrzí, že ma v tej škole nenaučili; ale žena by… A kedyže prídu?“

„A či mi povedal? Ale hádam len príde. Sadni si u nás.“

Ondrej Mrvík si sadol a čakal.

Keď sa už boli do chuti nazhovárali a Mrvík si už aj hodne pofajčil, Strecha ešte nedochodil. Aj sa už poriadne zotmilo a náš Ondrej Strechu vyčkať len predsa nemohol. Trochu si ešte „štopnul“ do fajky a potom odišiel s tým, že si pre „Pútnika“ zajtra príde.

V nedeľu po odpoludňajších službách božích, koho vidíme u Strechov dvere otvárať? Nikoho iného ako Ondreja Mrvíka.

„Pochválen…“

„Naveky amen. Vitaj!“

„Ďakujem ti. No či sú dnes doma strýčko?“

„Ale čo by ho bolo… Ešte sme sa ani ako sa patrí nenajedli, už bral širák, že vraj majú na ,vrchovinu‘ lósy ťahať,“ povie Strechová.

Ondrej stál vo dverách a nevedel, či má počkať a či sa vrátiť.

„Veď nech sa ti páči, zato si môžeš sadnúť u nás,“ a so smiechom podávala mu Zuzka stoličku.

„Ja som aj pýtala od neho večeru, potom keď prišiel, vari už bolo aj desať hodín, toho ,Pútnika‘; ale že ho vraj u richtára zabudol. A dnes som ako na smrť zabudla mu ho pripomenúť, keď išiel ta. Ale ak mu príde pod oči, on ho donesie; lebo som mu vravela, že si ho včera do ôsmej čakal.“

Bolo práve okolo piatej, teda olovrant. Strechovej ostalo kúsok mäsa od poludnia a v komore našla ešte „slzu“ hriateho. Doniesla to oboje, ešte aj chlieb a čo k tomu patrí.

Mrvík po dlhšom ponúkaní si vzal na vidličky kúsok z toho mäsa a koľko bolo, nuž aj za to Pán Boh zaplať, preglgol. A čo by sa mal naposledy hanbiť? Čo človek pod mierou zje a vypije, to nie je hanba.

Ako to bývava, že sa ľudia najviac len o tom zhovárajú, čo bolo a nie, čo bude, veď budúcnosť je v božích rukách, pripomínali si aj oni jeden druhému tie fígle, čo ešte v škole a za slobodna porobili.

„Ale som ťa neraz za chvost vytrhal!“ povie Ondrej.

„A vari som ti to raz darovala?“ vetí Zuzka usmiato.

Večer bol už pred nosom a Strecha ešte nechodil. Náš Ondrej chvíľu ešte počkal, potom ale — čo robiť, keď nejdú — odišiel.

Na druhú, tretiu sobotu zas len išiel Ondrej pre „Pútnika“. Jedno číslo už mal a to sa mu zapáčilo tak, že sa uzniesli so svojou ženou, že ho veru táto musí doučiť to, čo učiteľ zameškal. Mala ho teda naučiť ešte niektoré malé písmeny a potom veľké. Taká ťarcha na ňu to nebola, lebo už aj poniektoré veliké poznal. Napríklad veľké O, to už vedel aj napísať, len mu musela žena vždy, aj keď sa na niečo podpisoval, koliesko napomenúť. Ba bol by sa už aj pustil do čítania, len ešte skladanie mu šlo tvrdo.

Medzitým ale, kým ho žena učila čítať, každú sobotu alebo nedeľu išiel sa opýtať, či už prišiel ten „Pútnik“. Keď neprišiel, nuž si aspoň staré číslo vypýtal.

Čo si ale Mrvíčka z toho robila, keď sa jej Ondrej vybral pre „Pútnika“ a domov neprišiel? Pomyslela si: „Už sa zase s tým starým fiškálom (rozumej Strechu) zatrkotal.“ Do krčmy vedela, že nešiel; lebo peniaze opatrovala ona.

Či sa ale nebála zlých jazykov, veď vieme všetci, že Ondrej za slobodna mal známosť so Strechovou? Či nepomyslela, že stará láska sa môže obnoviť? Nie; ona bola presvedčená o jeho vernosti.

*

Čo sa vlečie, neutečie. Tak to bolo aj teraz. Horní, dolní susedia, keď videli Mrvíka do Strechov vchádzať, alebo odchádzať, všeličo si povrávali. Medzi svet sa z toho ale veľmi málo dostalo. Akosi nikto nechcel tým klebetám veriť, až už po čase, keď sa Strechovi syn narodil, išlo to ani z bubna.

Bolo to práve v nedeľu, keď doniesli malého Strechu ku krstu. Sedela tam aj dolná suseda z tretieho dvora a pri nej z „lazov“ stará už baba.

„A komuže to krstia?“

„Nuž či neviete, babka, že Strechovi požehnal Pán Boh syna.“

„No veď sa mu už zíde. Však po nebohej i tak nemá žiadneho. A komu by toľké bohatstvo…?“

„Veď, veď; ale…“ a čosi zahomrala dolná suseda starej babe do ucha.

Od týchto čias ani čo by zlé bolo vstúpilo do dedinských báb, jedna nad druhú vedela viac o Mrvíkovi klebetiť.

Mrvík vysmievanie a od statočných ľudí dostavšie sa mu potupovanie dlho bez slova znášal. Strecha tiež už bol mnoho sa napočúval.

Konečne, keď toho bolo už na Mrvíka mnoho a videl, že i jeho žena býva často uplakaná, vybral sa jednu nedeľu odpoludnia k richtárovi, aby tam udal všetkých tých, ktorí ho na cti urazili.

Richtár hneď dal predvolať všetky klebetnice a započalo sa vyšetrovanie.

Mrvíkovi, pravda, nedokázalo sa nič.

Keď sa baby vykričali, že „to som ja nepovedala, to tá povedala“, richtár posúdil každú klebetnicu na jeden zlatý pokuty.

Za tieto peniaze dali potom spraviť — namiesto starej — novú rapotačku, ktorú, za jedno, aby ju chlapi na zvonici nepolámali, a za druhé, aby každý a každá si často spomenul, že klebetiť je špatná vec, postavili pred chór navidomoči.

Mrvík zašiel ale aj pozatým niekedy do Strechov; no stávalo sa to zriedka, lebo jeho ženu to predsa trápilo, že pre požičiavanie jej muža ľudia ohovorili.

Povedala raz svojmu Ondrejovi: „Čo sa budeš toľko požičiavať, vezmi tak z truhly päťdesiat grajciarov a popros pána farára, tí ti ho predpíšu.“ — Mrvík aj tak hneď urobil, a teraz už aj on je odberateľom nášho milého „Pútnika“.

Kedy sa to stalo, na to sa už nik nepamätá, ale dohnanskí Slováci hovoria, že sa to skutočne stalo, a to za tureckých časov.

Hneď, ako doletel chýr, že Turci idú, všetko — staré, mladé — zutekalo do hory „Uhlisko“. Boli tam už dva dni ukrytí, ale Turkov nebolo nikde vídať. Odvážiť sa naspäť do dediny nikto nemal smelosti. Len jedna žena vybrala sa predsa dolu, že si aspoň chalupu obzrie. Išla a našla všetko v poriadku, ako bola zanechala.

Bolo to práve v nedeľu. Na taký deň chcela sa aspoň učesať. Vyšla teda pred dom, ba pošla kus aj dolu dedinou, či snáď nezočí niekde tých prekliatych Turkov; no nikde nič. Vrátila sa teda naspäť, vzala hrebeň a zašla poniže svojej chalupy k hrčiacemu potoku do „Jelšia“. No sotva si vlasy rozpustila, už pocítila veľké otrasenie hlavy. No, chvalabohu, meč pochybil, zastavil sa na vlasoch a do nich sa zaplietol.

„Jaj, bože!“ skríkla prestrašená žena, rýchle vyskočila a ako napadnutá levica vrhla sa na Turka, vytrhla mu meč a na smrť ho dorúbala. Vyzliekla ho zo šiat, sama si ich obliekla, sadla na pekného koňa a poď ho do „Uhliska“.

Keď ju ostatní, tam meškajúci zazreli, so zúfalým krikom dali sa na útek. Ale keď ona za nimi volala, poznali ju po hlase a zastali.

Potom im všetko vyrozprávala, čo ako previedla, a smiechu bolo dosť.

Či to nebola smelá žena?

V istej obci chceli si zadovážiť právo na vystavanie kostola, prečo viackrát prišli páni do obce.

Ale ani jeden občan nepovedal slovo, len richtár musel byť rečníkom za všetkých.

Jeden deň zase mali prísť páni, i povedal teda richtár v jeho dome zídeným občanom: „Ľudia boží, ale že každý otvor ústa, lebo nebudem len za všetkých ja hovoriť.“

Páni prišli a občania nepovedali zas len ani slova, iba každý otvoril ústa ako vráta. Richtár musel teda i teraz len sám hovoriť.

Keď to páni videli, opýtali sa, načo otvárali tie ústa. Občania nepovedali nič, iba jeden najsmelší opovážil sa odvetiť, že im to pán richtár kázali. Páni sa zasmiali a dovolili im kostol postaviť. Dlho to stavali, až bol vystavaný — z tvarohu, k tomu — bez oblokov. Na šťastie doleteli vtáci a vydzobali diery, cez ktoré sa presvietilo do kostola. Keď to občania videli, nazdali sa, že to Pán Boh anjelov poslal a naviedli richtára, aby naložil tých „anjelov“ pochytať a do kapličiek pozatvárať. Vtáci ale hniezdili sa na vysokých stromoch vprostred hustej hory. Pochytať „anjelov“ však na každý pád si zaumienili a preto spravili jeden dlhočizný reber a niesli ho až do tej hory. Ale táto bola taká hustá, že sa im reber všade priečil. Vymysleli reber posekať a tak došli k stromom. Ale čo? Reber nemohli zložiť, i vyhútali jeden druhému na plecia si postávať a tak „anjelov“ vybrať. Započali, ba jeden už bol pri samých, keď zvolal: „Chvalabohu, už sú tu!“ Na to volanie ten najspodnejší, lebo chcel „anjelov“ čím skorej vidieť, spod tých skočil a tí, pravdaže, popadali, keď lietať s „anjelmi“ nevedeli. Nuž tak sa tým povodilo.

Kto n-ského pána richtára pozná — a tých je mnoho — každý povie, že ten človek rád sa zabaví.

Jeho pani manželke sa to aj nevidí, keď „starý“ príde vše iba o polnoci, nuž ale to obyčaj ženská: dohovárať, šomrať, keď mužíček zájde si tu-tam na malú besedu.

Pravda, taká žienka nepomyslí na to, čo ona premele s jednou-druhou susedkou deň po deň. Sotva ráno vstane, už hneď: „Akože ste spali, susedka? Čože sa vám snívalo? A starý že vám kde bol včera?“

„Ach, ďakujem za opýtanie, dobre; pospí sa to,“ odpovie na prvú otázku a rozhovorí sa ďalej: „Posedeli sme si včera trocha u Voľných, prišla tá, tá, nuž akoby dlaňou pľasol — hneď bol večer. — Starý ten — ani neviem, kde sa túlal. Prišiel, už bolo vari desať,“ toľko a ešte aj viac vyrozpráva jedna suseda. A druhá, tretia atď.! a to hneď za rána. Napoludnie už vieš všetko, čo sa včera v dedine stalo.

Boli Turíce. Mládež májila a zriadila si aj tanec; ako je to v N. obyčaj jeden-dva razy do roka. Bolo teda celý deň veselo, a večer ešte!

Len n-ský pán richtár bol, akoby preňho ani Turíce neboli. Nie, že by snáď bol bez groša býval; ale neviem, čo mu bolo. Hneď po obede vyšiel si do včelína, roztiahol sa po lavici a čítal noviny. Vše vstal, zapálil si na fajku — ani nie na cigaru — a kochal sa nádejou, že dnes-zajtra dostane už roj.

„Tento hvezdák aj tak zajtra pustí, len aby koľko-toľko slnko posvietilo,“ prihováral sa sám sebe a zas len vošiel do včelína a ďalej čítal noviny. Takto celé popoludnie minulo sa mu chytro a slnko počalo už zachodiť. Chladnejší vetrík zavial dolinkou, na čo pán richtár pobral sa domov.

Spev, krik zarazil mu sluch hneď ako z včelína na chodník vykročil. Bol predsa už večer: chlapi posilňovaní toľkými pohárky veselo-hlasné rozhovory viedli medzi sebou, prechodiac dedinou alebo vysedajúc popred domy. Z týchto mnohí už aj vstávali, že azda tak skôr podarí sa im hádajúceho sa protivníka presvedčiť.

„Eh,“ mykol pán richtár hlavou, keď došiel do dediny, „už nejdem. Škoda by bolo groš zmárniť. Ale kde teraz? Ak pôjdem pomedzi nich, už suchý neprejdem,“ myslel si pán richtár a poď k testinej. Pani richtárka i s deťmi bola už tam od poludnia. A pán richtár keby aj bol mal vôľu ďalej, bol by sa musel prv so ženou dohodnúť, či ona k tomu privolí, čo pochybujem. Lebo pani richtárka, ačkoľvek je u svojej matky, zdá sa mi, že z nemalej príčiny je aj preto tam, aby zdržala svojho starého od zábavy. No a z matkinho obloka vidí každého, kto vstupuje medzi tanečníkov.

Dobrá testiná hneď ponúkla večerou. Potom si ešte hodne pobesedovali a pani richtárka zberala sa domov; lebo deti počali už driemať.

„No, poď, starý, aj ty; neiď tam. — Keď si sa dosiaľ zdržal, nechoď už,“ volala domov pani richtárka svojho „starého“ a okrúcala sa s malým chlapčekom.

„Pôjdem. — Akosi sa mi nechce ešte spať. Len iďte, ja si ešte trocha napchám do fajky a idem aj ja za vami,“ vetil pokojne pán richtár.

„Veď si to môžeš aj doma zapáliť; poď, mama by už tiež spali,“ odôvodňovala svoje volanie pani richtárka.

„Ale sa len bojíš, však, že pôjdem ta medzi tých,“ smial sa pán richtár.

„Ach, nuž urob si, ako chceš,“ zvrtla hlas pani richtárka, bárs si aj iné myslela. Prišla na to, že tak azda skorej zdrží sa pán richtár zábavy, keď ho nebude odhovárať, ale znechá sa na jeho dobrý rozsudok. A s „Pán Boh vám daj dobrú noc“ odišla.

Pán richtár, ako povedal, ešte si zapálil na fajočku, povedal dáke tri-štyri slová a tiež sa porúčal.

Na dedine spev a výskanie sa len až tak ozývalo. Richtár teda, napomenúc mládencov, aby sa slušne zabávali, šiel domov. Otvorí izbu a vidí, že svetlo stiahnuté. Ohlási sa: „Mati, či spíš?“ Nič, ticho; iba chrápanie malých dietok bolo slyšať.

„Počkajže,“ napadlo pánu richtárovi, „či tá nešla na tanec?“

A skutočne, pani richtárka, aby ešte i z dvier mohla vrátiť svojho „starého“, chytro uložila deti, stiahla svetlo a zašla si „pod oblok“. Tak sa ale zahľadela na tanečníkov, že ani nezbadala, keď „starý“ osem-desať krokov vedľa nej prešiel, a iba keď ju chytil za ruku, spamätala sa, kde je.

„Ta-ák, mne zabraňuješ a sebe si dovolíš? No počkaj —“ takto privítal pán richtár svoju žienku.

„Veď som si myslela,“ uprávala si šatôčku, „a ja len, aby si ty…“ smiala sa pani richtárka.

„Ach, nie, myslela, nemyslela, ale chcela oči pásť. Dobre, aspoň mi už teraz nebudeš na oči vyhadzovať, že musíš za mnou chodiť. Tu som aj ja po teba, bárs len aj prvý raz za päťadvadsať rokov, no predsa som tu.“

Nato chytil pán richtár pani richtárku za ruku a: „Ber sa domov! Už ti môže aj dosť byť do polnoci — na tanci;“ celkom takým hlasom prihováral sa pán richtár svojej žienke, ako to ona zvykla robiť, keď ide vše po svojho starého.

Ženy, čo tiež popod obloky vystávali, už boli skoro zájdené od smiechu, keď sa pán richtár s pani richtárkou ruka v ruke vzdialili.

Zuzka Chlipková sa už vari deviaty raz vrátila k mužovi v nádeji, že sa už azda polepší. Ale horký polepšil! Včera prišla, dnes ju zas len vyháňa. A kdeže chudina pôjde, keď nemá nikoho. Rodičia ju dávno odumreli, a tetka, čo ju vychovala, tiež už v hrobe leží.

Načo ju teda bral, keď ju teraz iba vyháňa? Nahovorili mu ju a či snáď prinútili ho k nej? Ale čoby. Ba práve koľké hriechy boli asi pred pol druha rokom, keď si ju mal brať!

„Takú bedárku by si si vari vzal? Iďže, iď! Kde si len tie tvoje oči podel, že nevidíš? Veď nemá ani za hrsť dákej tej hliny, iba tie strapy na nej,“ hnusila mu Zuzku nebožká jeho mať a otcovi sa to tiež nevidelo.

„Už som vám povedal, že inú nevezmem, a čo by ste čo robili!“ okríkol Jano Chlipko svoju mať a tresol dvermi.

Prehovoriť ho teda ani mati, ani rodina nedajbože! Zuzka sama, ačkoľvek ho rada mala tak, ako tú dušu v tele, tiež sa mu nenatískala. Vše mu len povedala, aby si rozvážil, keďže ona do gazdovstva, čo chudobná sirota, nič nemôže doniesť.

„My máme, čo nám bude obom dosť do smrti,“ vetil jej na to obyčajne Janko. A Zuzka mu verila, lebo skutočne Jankov otec mal štyri voly, kravy vari tri a dosť pekný kŕdlik oviec. K tomu každý rok sa len dačo prichovalo, väčšie odpredalo a bol teda aj groš v dome. Voly tiež, keď sa pole obrobilo, vozili panské drevo, peniaze prišli i stade.

Stará Chlipková bola dobrá gazdiná, ale nie vo všetkom. Jej nikdy nebolo na tom dosť, čo otec dal Janovi; takto pri nedeli a sviatku.

„Tu máš, otcovi nepovedz. Veď vari nebudeš horší od druhého,“ hovorievala Janovi, keď mu mimo otcovho vedomia podávala tu zlatý, tu i dva.

Mládencom bol Jano Chlipko hrdým; hja, mal peniaze a bol aj pekne urasteným, bárs aj nebol odobraným k vojsku.

Teraz si teda pomyslíte, ako to padne rodičovi, keď sa takýto šuhaj zaľúbi do dievčaťa-siroty, čo nemá nič, krom statočnosti. Isteže starali sa aj Janovi rodičia a mrzelo ich to, zvlášť mater. Keď ale videli, že sú márne všetky reči, že Jana od Zuzky neodvedú, uspokojili sa a odbavili veselie. Bolo vám to vidieť tú krásnu nevestu. Ani že príliš tučná, ani zase chudá; nuž taká naj… ani čo by ju vymaľoval.

Dlhé čierne vlasy, modré veľké oči, červené líčka a ústa ako len tá jahoda — na zjedenie. Nie div, že Jano nehľadel na majetok; však ani na to nepomyslel, že krása pominie.

Zuzka bola šťastná, keď ju domov doviedli. Prečo nie? Rodičia prijali ju ako svoju dcéru a posadili za stôl. Všetko len na ňu hľadelo, ba ešte i starejší myslel sa byť pri nej omladnutým, tak ju vyzvŕtal!

Veselie trvalo za tri dni. Zuzka bola už rada, že sa na štvrtý deň svadobníci konečne porozchodili. Myslela si: treba už aj dačo robiť; lebo ona sa veru od práce neodťahovala, keďže od mala musela slúžiť. No a potom mladá gazdiná tiež sa len chce preukázať, čo vie.

Robievala usilovne od svitu do mrku. V krátkom čase si ju aj mati aj otec zamilovali, lebo videli, že majú v nej skutočnú pomoc. Jano chodil ako páv, že takú driečnu žienku dostal. A ako tak chodil, vše veru len aj — povedzme si pravdu — zamrkol tu u jedného, tu u druhého kamaráta. Kto by mu to bol bral ale vtedy za priestupok?

Neubehlo pol roka a Jano čím ďalej, tým častejšie počal navštevovať kamarátov. Vieme ale, že takáto priateľská schôdzka máloktorá by sa obišla bez skleničky. Od veľa reči vyschnú hrdlá, treba preliať.

Keď ženy na Jana ale, že im mužov odvádza, radšej zašiel Jano ku krčmárovi-židovi. Žid aspoň nešomre, čo by sa i do rána niekto u neho zabával, nech len ovonia pri ňom groš. Potom má či už toho trúnku všelijakého, má cigary a kto sa vie, uňho môže sa i v karty zahrať, žid poslúži aj tými.

Ký div teda, že i náš Jano, namiesto čo by si bol gazdovstva hľadel, pomyslel si, že však pole ešte sneh kryje a pluh popraví si, keď bude na to čas. Vše len zašiel si k židovi a o kamarátov sa tiež trápiť nemusel. Kto má peniaze, kamarátov z mokrej štvrte nájde aj bez hľadania.

Víno, cigary a zvlášť karty, veru nejeden večer vyprázdnili Janov opasok.

Domov príde, nepríde na čas, krom Zuzky, nikto sa o to veľmi nestaral. Otec bol už hodne starý, ten si robil svoje. Mati, tá dávno bola dovolila Jankovi podobné zábavy. A Zuzka, ak spomenula kedy pred materou svojho muža, dostalo sa jej za odpoveď: „Hádam nebude len vždy pri tebe sedieť.“ Pred materou si teda darmo ťažkala. No tým viac myslievala na to v duchu. „Čo to len bude, ak to tak pôjde?“ často vzdychala osamote. Ba opovážila sa potom ešte raz materi ponosovať, no táto jej posmešne odsekla: „Za druhými chodí, čože by inšie robil? — Ja raz neviem, čo si ty taká spochabená za ním? Veď aj druhé ženy majú radi svojich mužov, ale takto, to je len predsa — už ani neviem, čo ti na to. Neboj sa, keď bude robota, vie, čoho sa má chytiť. Nuž nechže sa zabaví, kým stihne.“ Zuzku to bodlo až do srdca. Bola by sa do prežalostného plaču pustila, keby sa nebola bála svokry. Takto len prežierala svoj žiaľ. Otec ľútostivo pozeral na ňu, no pomôcť jej nemohol. „Veď by ešte ja zle obstál, aby sa medzi vás zamiešal,“ povedal jej raz medzi štyrmi očami. „Vieš, aký už chodieva domov, a mati, tá by ešte na mňa zle, že to ja podpaľujem. Musíš už len, dcérka moja, trpieť, čo ti Boh nadelil.“

No na Zuzku len ešte potom prišlo zle, nedobre. Malý gazda hrešil, tĺkol, bil, čo mu pod ruku prišlo. Zuzku často dokopal, vyhádzal až na priedom. Ona strápená, často po dobrých ľuďoch musela sa ukrývať a ešte jej ani tam nedal pokoja.

Nič neosožili teraz už matkine reči, a tým menej Zuzkine slzami skropené prosby. Vše sa síce aj zdalo, že Jano sa už polepší, že už nebude korheľovať, a vtedy aj so Zuzkou počínal krajšie; no na staré chodníky už bol lepšie navykol, než by sa bol vedel s nimi rozlúčiť. Keď aj za dva dni oral, za tri zatým pil, na štvrtý ležal a piaty padla nedeľa, zas len slopal.

Jar sa minula. Chlipkových pole ostalo holé, alebo len tak zababrané. Čože, vari paholok si dá záležať, keď sa gazda neozrie a otec sotva vládze vyjsť na roľu?

Ľudia si už oddávna povrávali: „Počkajte, počkajte len, čo to tam bude, len nech starí oči zažmúria.“

A tak aj bolo. Hneď v lete tak nanáhle umrela stará mati. Takto jej nebolo nič, po chvíli, „jaj, ako ma pri srdci pichá, vody, vody, daj, daj, Bože“ — a bolo po nej, padla na zem mŕtva.

„Azda teraz sa už polepší, keď mater utratil,“ myslela si už na triesku vysušená Zuzka. Horkýže! Koho raz sane zachytia, toho vlečú až do doliny — úpadku. Mati žije, nežije, to bolo Janovi jedno. Nebál sa jej za života, čo by sa jej teraz?

Utrápený starý otec, chudák, bol rád, že ho Jano už dávno sekerou, alebo čím inším na druhý svet neposlal. Ten by ho nebol napomenul ani za šíry-široký svet. Bol mu milší aký-taký biedny jeho život, než ten chladný hrob, v ktorom by ešte možno s rozrazenou hlavou mal zmŕtvychvstanie očakávať.

„Neplač, Zuzka, veď je Pán Boh dobrý!“ tešil ju, keď pred ním nariekala. „Len aby ti šťastlivo pomohol.“

O pár čias, tak pod jeseň, požehnal Boh synka úbohej Zuzke.

Ľudia chodili ako na diváky, „či tá — Bože — neporodila dáku maškaru“. „Veď čo tá len bitky zniesla, ani by nebolo divu, čo by aj bolo chudiatko dáko nepodarené stvorenie,“ pripomínali si ženy s lepším srdcom.

No dieťa bolo — div a zázrak boží — pekné, podarené. Starý otec neraz slzy radosti, ale aj slzy bôľu cedil nad ním a nad jeho budúcnosťou, ak sa otec na lepšie cesty neobráti.

A matka? Má poklad, poklad srdca, života svojho a ach, chudina, je biedna, biedna.

„Nože mu zapchaj pysk! Čože gävčí! Hneď mu tú papuľu do tyla obrátim,“ reval na nešťastnú ženu, ak sa dieťa len ohlásilo.

„Ale či ono chúďa vie, že sa otcovi jeho plač nepáči?“ musel sa už ohlásiť raz aj starý otec.

„No len sa mi vy neohlášajte! Lepšie urobíte, a to na moj dušu lepšie!“ kypela zlosť z Jana.

„A ktože mi zabráni?“ vzopäl sa, ako už oddávna nie, starý Chlipko. „Som si na svojom.“

„Je to aj — chliev hnilý!“ štekol na to Jano.

„Mne dobrý, a tebe, keď sa nepáči, i hore cesta i dolu druhá,“ chvejúcim sa hlasom dodal otec a ukázal smer cesty svojou ťažkou pravicou.

„Čo?!“ zreval Jano a už trhal otca za vlasy. Ten sa mu nebránil. „Boh ťa vidí,“ bolo všetko, čo mu riekol. Zuzka hodila dieťa a chcela brániť svokra.

„Ty že mi iď! Lebo amen je po tebe!“ a pustil otca, že uchytí ženu. No Boh nedopustil. Zuzke podarilo sa i s dieťaťom ubehnúť do nočnej tmy. Jano vybehol za ňou a to bol posledný jeho východ z tej „hnilej chatrče“, do ktorej ho už len polomŕtveho doniesli. Stalo sa to tak.

V druhý deň ráno vybral sa s kamarátom do hory, židovi po drevo, len tak tomu pomôcť. Večer im žid-krčmár nalial. To Janovi ale nebolo dosť. Príduc ku kamarátovi, s ktorým drevo vozil a u ktorého mal i nocovať, našiel ešte v opasku jednu korunu.

„Pošli, bratku, dakoho ešte po liter!“ a podával mu korunu. „Ja by som si ešte —!“

Ten poslal.

„Sem daj!“ kričal na dievča, čo za liter prinieslo. „Ešte si upijem a potom už pôjdem,“ strelilo mu čosi do hlavy, „k tomu starigáňovi, či mi dá tú lúku prepísať. Ak nie?!“ a vtom tresol litrovkou o stôl, „ukážem mu cestu do neba!“

Ešte reč nedokončil, už sa mu valila krv z ruky celým potokom. Lebo ako fľašou o stôl búšil, tá sa zabila a ostré sklo vbehlo mu do ruky a prepichlo hlavnú žilu za päsťou. — — Krv staviť sa na žiaden spôsob nedala.

„Chytro ešte po kňaza a ta s ním k otcovi.“ Zuzka skríkla a ostala bez seba, keď jej nočnou hodinou priniesli muža, celého zakrvaveného a už sotva chrčal. Otcovi, bárs ho nesmierne obrazil, tiež ľúto prišlo, že Jano ani s Bohom, ani so svetom nezmierený umiera. Kňaz nemohol mu už dať iba posledné pomazanie, bolo neskoro a Jano skonal.

Zuzka odpustila mu všetko a plakala, ani čo by tým najlepším mužom a otcom bol býval. Otec jeho tiež so slzami v očiach sprovodil svojho syna na posvätné miesto. Pán farár pomodlil sa s prítomnými Otčenáš a Jano — odpusť mu, Bože, viny — ostal sám.

Zuzka vrátila sa k otcovi, lebo ju aj sám o to žiadal, „aby ho doopatrovala“.

Janko Branislav Kvočka, ačkoľvek mu už úplnej pol štvrtej desiatky rokov tlačí väzy, je ešte pri tom všetkom i dnes ideálnym chlapíkom. Poznať to už aj z toho, že prijal meno „Branislava“ a že ho v žiadnom, ani v tom najúradnejšom dopise nepopustí. Mal on už síce dosť „pretriasačky“ preto, ako sa povie „u čerta i diabla“, no on sa predsa nedá. Ak chcú, trpia ho, ak nechcú, nie: jemu je to ľahostajné.

„No veru,“ pomyslí si zakaždým, keď čuje, že mu stroja prieky robiť, „keď nebudem tu, budem inde a od môjho ľudu predsa neodídem.“

Pre túto svoju zatvrdilosť i teraz je na stanici už poldruha roka, ale ani sám nevie ako, na čom. Pán dekan ho tituluje: „Námestný a dočasný pán učiteľ!“

„Dobre, pán dekan sa nazdá, že je on vo svojej fare ,večný‘, hahaha,“ pomyslí si náš Branko a obyčajne iba sa usmeje tomu titulu, akoby nepoznal rozdiel medzi „dočasným“ a „riadnym“ učiteľovaním. „Keby ja len iných starostí nemal, preto by som ja pokojne pracoval na ,národa roli dedičnej‘.“

Ale to, tie iné starosti! Nie div, že mu už na vrchhlave koleno rastie, čiže mu vlasy pršia.

Má už predsa päťatridsať rokov a — nemôže sa oženiť.

Nuž, ľa sám si je na vine. Nie žeby sa to taký starigáň rozhodol za ženu-gazdinú, nie, on sníva. Ale vo všetkom, či v škole, či na verejnom poli účinkovania medzi svojím ľudom, tak aj tu zháňa sa iba za ideálmi. A tie ho vždy, chudáka, „precedia“. Aspoň dosiaľ tak bolo.

V dvadsiatom roku — ako mi to sám rozprával — zaľúbil sa do svojej deväťročnej žiačky. „Počkám, som mladý,“ pomyslel si, „aspoň si vychovám žienku po svojej vôli.“ A tak aj robil. No, nepriali mu nebesá, dievča v šestnástom roku ulietlo, ta… ta… Nebola zem pre ten kvet.“

Za tri roky trúchlil, no na štvrtý odznovu zapálilo sa srdce vrelou láskou k vdovičke, staršej o dvanásť rokov, ale „krásavici“ a pritom bohatej. Avšak neskoro sa rozmyslel a peknú kuričku predchytil mu iný.

Za tou, je pravda, nežialil tak dlho, no predsa dosť slov to stálo jeho vlastnú tetku, kým ho prehovorila, že „nebola mu súdená“.

Zmietaný osudom z dediny na dedinu za tri roky, tiež asi toľko (viac mi nezradil) mal ešte „ideálov“. No nedostižné musel povydávať, druhé ho vraj špatne poctili „košíkom“. Zvlášť principálová jeho bývalého mu to do očú povedala, že za pansláva nepôjde. A matka doložila, aby sa preinačil, že tak „áno“; ale ináč ani pomyslieť. Otec tiež poúčal pána brata „v jeho prospech“, aby len „v duchu“ si myslel, čo chce, ale najavo, s tým sa v naše časy nevyplatí.

„To bolo inšie za mojich mladých časov, keď bola pýcha byť Slovákom. Ale teraz, hja, také časy žijeme a pre pokoj svätý radšej sa človek utiahne…“

„Ďakujem ti, Bože, že si ma stade vyslobodil! Ani za sto takých dievčat ja svoj národ nezapriem! Nie, nikdy!“ vzdychol si pred pol druha rokom, keď prišiel na stanicu, kde dostáva sa mu toho spomenutého titulu až dosiaľ. A čo je ho potom po titule… Len by si on bol istý splnenia snov, prechovávaných v hlbinách srdca k svojmu — štrnásťročnému „ideálu“. I práca za národ by sa mu azda lepšie darila.

Bodaj sa mu splnili!

„Nechaj všetko tam a prídi domov. Starý otec ešte teba čaká, chce sa ešte od teba odobrať.“ Takýto dopis poslali mi rodičia, keď starý otec chorý ležal. Ja som sa pobral a prišiel som domov. Žeby som sa však starému otcovi svojmu dačím zavďačil, doviedol som mu malého psíčka, lebo som bol počul, že toho, čo mal, musel dať zastreliť a vedel som, že on bez psíčka nemôže byť. Slovom, myslel som si, že je nie tak zle, ako mi to píšu. No dôjduc domov, presvedčil som sa o pravdivosti dopisu toho.

Starý otec sedel na posteli. Bozkal som mu ruku a s utlmeným žiaľom povedal som mu, že som mu doniesol aj malého psíčka a podal som mu ho do lona. Pohladkal ho, ale psíček sa ho bál a driapal sa mu z rúk dolu.

„Ach, už ma všetko opúšťa…“ s hlbokým bôľom prehovoril starý otec. Sadol som si k nemu na posteľ a tešil som ho, že ho psík nezná, preto sa ťahá preč. On ma objal kolo hrdla a privinul ma k prsiam svojim, na ktorých už len tak chripelo.

„Čože ma už po tom,“ šepkal starý otec, „ale ty sa dáš vyvolávať,“ pohol ku mne hlavou. „Už som mohol tam byť a pre teba nemôžem…“ Mňa zaliali slzy, no staval som sa takým, akoby som jeho rečiam nerozumel.

„Oj jej, dá Pán Boh, že vám to ešte prejde,“ počal som ho tešiť.

„Už azda Pán Boh dá, že ma to prejde… chuj… Bože!“ späl ruky a zhlboka si vzdychol. Ďalej som sa zdržať nemohol; pritisol som jeho vychudlú ruku k ústam, no vidiac, že mi slzy na ňu padajú, chytro som mu ju utrel a pošiel som von do záhrady, oprel som sa o starú hrušku a položil tvár do dlaní. Božia príroda sa už bola počala budiť k novému životu, ale ja som to nevidel. Pred mojimi očami bol len môj chorý starý otec a v hlave iba jedna myšlienka, tá, že už nebude dlho s nami ten, kto mňa vychoval, do školy posielal, slovom, bol mi starým otcom. I zatislo mi hrdlo, na srdce zavalil sa mi stocentový kameň a plakať mi nedalo; len mi tak mykalo čímsi dnu, ako keď sa človeku čká. Vtom počul som, že voľakto na záhrade dvere otvoril. Odskočil som od hrušky a robil som sa, akoby bol niečo rozmýšľal, alebo hľadal. Bola to stará mať, strápená, chudina, už dosť dlhou chorobou starého otca. Prišla ma volať dnu, aby si vraj išiel dačo pojesť.

Večerom naschodili sa priatelia a rodina, ale veru každý tak povedal: „Nikdy tí už nevstanú z tej postele, iba keď ich zložíte.“ Niektorí príbuzní ostali sa i modliť pri starom otcovi, aj my deti sme sa chceli ísť, ale nás nepustili, lebo sme sa nevedeli plaču zdržať. Kým sa tí tam so starým otcom v hornej izbe modlili, my tu radili sme sa o blížiacom sa — pohrebe.

Na druhý deň šla teda moja mať jedno-druhé pokúpiť, aby, ak bude treba, bolo pri ruke. Ja som tiež išiel do mesta; nútila ma akási neodkladná povinnosť, a neveril som, žeby už tak blízko bola posledná hodina môjmu starému otcovi.

Vracajúc sa cez poludnie domov, odtrhol som ešte povedľa cesty daktorú poľnú fialôčku a mysliac: vo vôni týchto azda skorej dá starému otcovi dýchať. Však aký hlas! „Len sa ponáhľajte, už vám starý otec umreli,“ oznámila mi povedľa mňa idúca žena smutnú novinu. Fialky mi vypadli z rúk, slzy ma zaliali a ja ako šialený bežal som domov. „Už ti je tam tvoj dobrý starý otec,“ s tým privítala ma stará mať. A tak bolo. Starý otec studený ležal už na doske. Hodil som sa k nemu na kolená a s Otčenášom na ústach zľúbal som mu ruky a tvár. Neplakal som. Kási tajná sila šepkala mi: „Už ho späť nevyplačeš, radšej sa pomodli,“ a ja modlil som sa skrúšene, ako azda nikdy predtým.

„Veď tak, ani si sa len neodobral od neho, a čo sa navypytoval ešte aj ráno, či mu prídeš aspoň na pohreb,“ preriekla stará mať, keď som sa domodlil.

Hej, a tieto slová starého otca na mňa vryli sa mi do srdca, tie trápia bôľom dušu moju!

Zľúbal som mu znova tvár a ruky, keď som si ho do truhly kládol; ďakoval, odberal som sa od neho, keď sme ho oddávali matke zemi; ďakoval, odberal som sa už neraz od neho na jeho hrobe: ach a len predsa, Bože, nemôžem sa mu dostatočne nepoďakovať, neviem sa od neho odobrať. Lebo nikto to iný necíti okrem mňa, čo som ja v ňom utratil.

Ale viem, čo urobím! Až Boh dá, zídem niekedy k nemu, poprosím ho, aby mi tú vinu odpustil, a on, ako tu naposledy, privinie ma k srdcu svojmu, ktoré, viem, že ešte aj tam nie rodinnou, ale čistou otcovskou láskou miluje vnúča svoje. Zatiaľ zbohom!

I.

Ani to nebolo tak dávno. Žila v jednej dedine chudobná, obstarná vdova a mala aj jednu dievku. Tejto bolo už päťadvadsať rokov a ešte sa nikto nebol ohlásil, že by si ju za ženu bol vzal. Materi bola už iba na trápenie, lebo Bora — tak ju volali — bola iba do parády, do jedenia a do zvady súca, ale robiť sa jej nechcelo. Mati jej často dohovárala, ale Bora nepodbala, až naveľa sa schytila a odišla do služby. Ale služba je služba a žiadno panstvo. Ani do roka bola milá Bora na troch miestach v službe a keď od tretej gazdinej odchádzala, povedala táto susede svojej, že veru radšej bude bez slúžky sa trápiť, ako takého hmiliaka obchodiť. Za dva týždne skusovala ju ešte potom židovka v sklepe a — poslala preč. Čo nestrpí rodič, to ti tým menej znesú cudzí ľudia. Naposledy Boru viac do služby nikto nechcel. Prišla domov. Mati by sa nebola ani hnevala, len keby Bora bola v tých službách koľko-toľko zmúdrela a podbala trocha na jej naučenia. Hľadieť do zrkadla, sedávať v okne s ihličkou v ruke, alebo driemať v teplej izbe na rohu stola a keď sa jesto čoho najesť — to dokáže aj blázon; ale vysúkať si rukávy, nebáť sa slnca ani mrazu, cifrovať sa, keď je na to čas, a nemať jazyk ako metla: tomu treba od mlada sa navykať a priúčať. Ale Bore, ač bola napolo sirotou a rodičov chudobných, keď otec zomrel, mať v tom aj onom voľkala a preto ju prerástla.

Sú, pravda, ľudia, ktorí, keď prídu do rokov, nahliadnu, že človek bez práce žiť nemôže; ale že sú zase aj takí, čo im do smrti práca smrdí, a keď aj počnú dačo, hneď vypriahnu, alebo robia iba toľko, aby žobrať nemuseli. Z týchto bola aj Bora.

A teraz na čo jej vám ešte parom posvietil! Napadlo vám jej, že jej vrstovnice aj mladšie dievky sú už povydávané; prečo by sa vraj nemohla vydať aj ona? — a myslela si iba to najlepšie o sebe. A ešte len teraz počala sa ozaj hladiť, tvár penou z mlieka umývať a zaliečať mládencom a vdovcom.

S materou prestala sa každú chvíľku na týždeň-dva zhovárať, ak tá len slova povedala. Chudina; robila si teda svoje a Bora zase svoje — sliedila za chlapom. „Ona sa chce vydávať a ona sa vydať musí a ona sa vydá.“ Hľadala si teda muža a — našla.

Žili v tejže dedine chudobní rodičia a mali aj jedného syna. Boli už starí a chceli syna Mateja oženiť, aby mali na staré dni v neveste dáku podporu a pomoc. A chlap bez ženy je len taký potlkeň. Lenže Matej, hoci mu bolo už dvadsaťosem rokov, na ženbu ešte nepomýšľal. Mati navarila, oprala a on bol spokojný. S mládenci sa nekamarátil, lebo ho prezývali „miagajom“ a o tanec nestál. Robil, čo mu naložili. Keby mu otec alebo mati už prv boli povedali, aby sa oženil, bol by ich hádam aj v tom počúvol, ale oni čakali, že jemu príde vôľa. Ale keď Matej nič, ohlásil sa konečne otec: „Synku, akože? Radi by sme ťa už oženili; lebo vidíš, že nám už síl ubýva a tebe veku pribýva.“

„Tak teda, ňanka môj a mati, ja nedbám, keď chcete, ožením sa; len koho si vziať?“

„No veď už len dáku pozrieme, čo bude aj tebe aj nám po vôli,“ ubezpečovala ho mať, vediac, že ak mu ona ženu nenájde, Matej sa neožení. Bol človek dobrý, ale taký, ako vraví, kde si ma vzal, tam ma polož.

Dopočula toto Bora a nebolo jej viac treba. Sama chodila za Matejom a mater každý večer vyslala k jeho rodičom na výzvedy. Mateja Bora prehovorila ľahko. Nasľubovala mu, že aká ona bude, keď si ju vezme, a on uveril. A aby si ho ešte viac prikovala, keď išiel povedľa, vtiahla ho „na slovo“ a potom už hostila ho zakaždým praženicou a hriatym páleným. Ba mu aj čarila s týmito vecami, ale to sa bojím vyzradiť.

Nie tak ľahko pristali Matejovi rodičia. Vedeli, čo je za ňu, a Borina mati sa tam nasedela, ale či nevedela, či nechcela nahovárať. Ale keď Matej javil vôľu, tak ho už potom dlho neodhovárali, aby ešte nepovedal, že sa ženiť nebude. „Veď sa ona azda len premení,“ potešili sa a odbavili svadbu.

Ale čerta sa tá premenila! Zanedlho sa presvedčili, čo si Matej nadobaril. Iba to telivo a jazyk ako metla — keby bolo komu rozkazovať.

Zazeranie, výpravky, hnevy a ako to už nasleduje, počali sa hneď v prvých týždňoch so svokrou i svokrom. A Matej? — ten — navykol jej. Ba tak si ho vedela líškavým slovom opantať, že málokedy dal už potom za pravdu rodičom a — lebo sa neohlásil, alebo nadŕžal žene. A tak šlo všetko po jej vôli v dome i na poli — všetko naopak.

Matej s otcom kálali v hore drevo a ženy boli v poli. Spočiatku to ešte len šlo, ako šlo.

Za Boru prichodila pomáhať jej mati, a tak ešte len dačo dorobili, čo Bora aj vystávala alebo polihovala. Lebo ak dačo podvihla, už ju úsad zaťal, ak trochu kopla, už ju hneď chrbát, kríže boleli, aj ruky a od žalúdka jej každú chvíľu bolo zle. Tak je to, keď si ťažšej práci nezvykla za mladi a chuť si spanštila…

Detí za desať rokov bolo šestoro, a tým pribývalo aj biedy. K tomu starí počali nevládou vystávať a potom za dva roky, ani nie celé, odišli obe matere na večný pokoj. Každý im doprial toho vyslobodenia a ľutovali iba starého otca Matejovho, že ho ešte tu nechal Pán Boh trápiť sa v tmavej, studenej kutici v komore. Lebo, len počujte, čo si premyslela Matejova žena.

Po smrti materinej ostalo jej kúsok lúčiny, dva ostredky, štyri ovce a teľa — celý majetok materin. No a ešte šiat voľačo. Z toho polovičku dala prepísať na svoje meno a polovičku na Mateja. Keď svokra zomrela, dal Matej podobne polovičku na seba a polovičku na ženu; ale aby sa vraj „nemuselo dva razy platiť“, naviedla s pomocou Mateja starého otca, aby aj jeho čiastku dal prepísať ešte hneď za živa na nich, že veď ho oni poriadne doopatrujú. Otcovi sa to nevidelo, poznal dobre svoju nevestu, aj svet ho odhováral, ale keď aj Matej všetko dobré mu sľuboval, pristal a dal prepísať. Povolil všetko, len osemašesťdesiat zlatých, čo mali prigazdovanô, vzal k sebe, že tie si nechá. „To mi budú na pohreb — deti moje.“

Začas a už aj predtým bola Bora ako med. S otcom iba pekne a dobre; v reči aj vo všetkom hľadela mu po vôli. On to si nežiadal, len aby mal pokoj, bude aj tak rád na svete ešte za tých pár dní, čo mu Boh osúdil.

„Ale by ste už teraz mohli dať tie peniaze, otec, prikúpila by sa dáka krava,“ naviedla Bora Mateja, aby vypýtal od otca tie horko-ťažko zarobené a bedlivo opatrované peniaze.

„Ba už ich ozaj, otec, dajte, možno sa vám ešte aj vrátia, keď sa dačo dochová; a aj tak načože sú vám?“ doložila Bora. „Umrieť ešte nejdete.“

„No už, deti moje, to som vám povedal hneď pri priepise, že tie si nedám. Ja neviem, dokiaľ budem živý, alebo ak dačo na mňa príde, starý som, ktože ma opatrí?“

„Sme vám hádam deti,“ stavali sa dobrými Matej a zvlášte Bora.

„Deti — ale aj deti sú všelijaké. Nie, už hnevajte sa alebo nie, ale tie peniaze vám nedám. To mi budú na pohreb, ak ma ešte, božechráň, dačo nezájde,“ odpovedal otec a doložil: „Dal som vám všetko — to si už nedám.“

„A čože ste nám dali — no veru! — toľko občahuje aj moje, čo mne mati nechali,“ prekysol už v Bore med. „A že domu nemám, dajtimibože — kotŕčka; ak snehu napadne, aj tak nás zarúti,“ robila Bora posmech z domu, do ktorého sa bola tak driapala.

„Ach, nuž, veď ste si už teraz vy gazdovia, opatrite si, pokryte,“ zabolela otca tá reč.

„No len dajte, otec, dajte,“ ozval sa zase Matej, keď Bora doň šťuchla, prečo nepýta.

„Nie, syn môj; tie peniaze nepohýbem.“

„Nuž tak… sa vám na ne,“ vliezol čert do Bory, vyštekla tie slová a bol koniec reči i dobrému zachádzaniu s otcom.

Prestali sa s otcom zhovárať, alebo mu len tak odvrkovali, a jedlo, hoci otec, čo vyrobil, všetko Bore dával, ak jedol dobre, ak nie, aj tak dobre. Ak si čo ráno vzal, mal aj na obed, ak nie, Bora neposlala mu nič, že nevie, kde v hore s kým robí, sa vyhovárala. Lebo už od pár rokov robil otec so starými a Matej zase s mladšími, a tak každý inde, ačkoľvek vždy v tej samej stráni. A keď aj deti vypýtali, že zanesú „aj starému otcovi“, pojedli to zväčša sami, keď starý otec pre slzy nemohol.

A keď sa vše aj takto na čas pomerili, obyčajne vtedy, keď sa Matej napil a kamaráti mu dohovárali, bolo zatým iba horšie. Matej Boru napraviť nemohol, ale ona jeho, kedy chcela, proti otcovi naviedla, že sa, chudák, vypratal aj z izby do komory a žil ako pustovník.

II.

Od týždňa do týždňa k nemu nikto neprišiel, a deti nesmeli pred materou. A keby sa jednak boli opovážili, zbuchnátovala vše jedno-druhé do modra. Nuž báli sa.

Ale prišiel čas, že páni hrozili exekúciou, akže Matej za osem dní dane nepoplatí. Doma peňazí nebolo. Pýtali, požičiavali, ale ľudia jedni z nenávisti, druhí z obavy, nechceli mu požičať.

Matej konečne prišiel preboha prosiť do komory otca, aby zaplatil.

„Aby moje otcovskô aspoň ja predávať nevidel, tu máš,“ a dal mu pol ôsmej zlatovky.

To ich zase trocha pomerilo. Volali ho do izby. Šiel; lebo už bola tuhá zima, padal sneh a z piecky v komore dymilo sa mu veľmi. Na druhý, tretí večer volali ho zase. Šiel a to bola jeho skaza.

Lebo čo sa nestalo? Pripadlo snehu, a chlapi brali sane. Šiel i on, ačkoľvek čo uviezol, bol by skorej na chrbte odniesol. Nuž ale jednak — doma sedieť — ani by vari nevydržal. A dolu vŕškom už len zbehne a hore — pomôžu si jeden druhému. Počali voziť drevo, jedni farárovi do susednej dediny, druhí učiteľovi, a poniektorí ostatným gazdom. Sebe zvezú kedykoľvek, ale tuto ponáhľalo sa každô dačo zarobiť.

Cez deň obišli dva razy a večer potme vracali sa domov — ako boli zachytení po dvaja-traja, aj po desiati. Na Krivom moste obyčajne, aj dolu aj hore idúc, sánkari oddychovali, popravovali sane, aby po hladšej ceste, keď veselšie pôjdu, sa drevo nerozliezlo. Nad mostom bola už hora a chodníky, či cesty dve. Jedna ku drevu, druhá do dediny.

Cez deň bol odmäk, ale k večeru prituhlo a chlapi, idúc domov, poodychovali si za Krivým mostom pod horou, rozložili ešte oheň na skale pod jedlicou, pozapaľovali fajky a šli domov.

Matejov otec nefajčil, ale už kvôli reči zostával s kamaráty a čakával ich, kým si pozapekali. A zišlo sa mu aj oddýchnuť. Ale v ten večer, akosi sa oneskoril v dedine u gazdu, ktorému zvážal. Boli starí kamaráti, zatrkotali sa a ostatní ho nechali. Pomaly pobral sa za nimi, ale ich ani na Krivom moste nedohonil. Už si boli pozapekali. Ale jednak sadol si na oplen, oprel ruky na kolená a držal si hlavu. Ustatý, umorený, uzimený, starý, nevládny človek — klipli mu oči a zahrúžil sa v myšlienky, čo, ako to bude ešte s tou jeho rodinkou a s ním. Keby im dal tie peniaze, hádam by ich to už celkom uzmierilo — nevestu. Alebo keby ho chcel Pán Boh požehnať, hľa, nad Krivým mostom v tých skalách a dierach vraj sú veľké Jánošíkove poklady. Len je vraj had obrovský na nich a akási žena ich vartuje. Ale snáď by už potom boli spokojní, keby im z tých doniesol, tak myslel a oči mu tým viac klipkali, až sa zavreli. „Čo? Vyslobodiť? peniaze — zlaté — veľa, veľa! Had na nich,“ len tak kedy-tedy povedal slovo ako zo sna žene, celej bielučičkej, bielej, ktorá si mu, sám nevedel ako, predstala a volala ho, aby ju išiel „vyslobodiť“, že si môže nabrať peňazí, koľko chce. Že je síce had na nich s červeným hrebeňom, ale že keď ona skalu odtisne a on bude chcieť brať, že bude sipieť doň, ale že sa mu nič nestane a bude mať peňazí a ju vyslobodí zo zakliatia. Nato žena zmizla. On pomaly otváral oči a nemohol sa rozpamätať, čo to vlastne bolo. Či sa mu to snívalo, ale „veď on nespal“. A videl ju, biela bola ako ten sneh, ale ten hlas divný. „Mal som ísť, škoda-preškoda, tým deťom by som bol pomohol. Nedarmo rozprávajú ľudia, že v týchto skalách majú byť poklady. A všetko tak, ako mi to ona vykladala. A len kde sa podela — naraz mi zmizla spred očú.“ Otec poobzeral sa na všetky strany, či ju ešte nevidí, že pôjde za ňou, ale nikde nič. Len voda hučala pod mostom, miesty zakrytá ľadom, inde valiac sa po skalách strmo dolu. „Už je pozde,“ pomaly zdvihol sa na nohy a tiahol sane za sebou. „Škoda, škoda,“ ľutujúc a premýšľajúc o tom, čo videl, došiel domov.

Sane nechal pred domom a rovno vošiel k synovi a rozpovedal, čo ho potkalo.

„Aj, aj, kieže ste už šli s ňou,“ lamentovali aj syn aj nevesta, „ako nám mohlo dobre byť — už čo by ste len boli za šatku doniesli dákych dukátov. Keď vás volala — a neísť,“ pokračovala nevesta. „Koľkí ľudia už tam boli na ten aj na ten deň a nemohli trafiť na čiochu a vy, že ste nešli. Ale ja viem, čo je to, nám ste nechceli dopriať, mrzelo vás, že by ste aj nám museli dačo dať, tak nám vy prajete, taký ste vy otec. Ani tie, čo máte, ani čo by ste toľko mali, nám by ste nedopriali,“ vadila sa s ním nevesta a Matej prikyvoval.

„Veď som ja hneď ľutoval, že som nešiel, ale už bolo neskoro,“ doložil otec.

„Áno, vy ste z tých, čo ľutujú, len nič nechcú dať, dobre vás poznám!“ zase nevesta. „Keby ste boli taký, ako sa staviate, šli by ste ešte aj teraz probovať, či by ešte neprišla.“

„Už sotva,“ krútil hlavou otec.

„No len iďte, uvidíte, nie je toľké svety na Krivý most. Bude desať, pol jedenástej, kým dôjdete a o jedenástej vraj najlepší čas,“ navádzala nevesta.

Otec krútil hlavou, ale konečne dal sa vypraviť a šiel. Ako chodil, kade chodil, to sa nevie. Či ho volala tá žena ešte, to tiež nikto nevie. Deti ho dlho čakali, Matej ho chcel ísť hľadať, ale Bora prehovorila. „Čože by im bolo — budú už tam s ňou; ach, budemeže my mať peňazí, budeže nám dobre. Nebudem sa ja musieť tak hrdlovať,“ tešila sa Bora, ako keby pánbohvie aká zrobená bola bývala. Nuž lenivosť. Čakali, čakali, ale otec nechodil. Pritiahli svetlá a v radostných myšlienkach pospali. Ráno už skoro svitalo, keď sa Matej zobudil a šiel pozrieť do komory, či je otec už doma. Nebol. Zobudil Boru a hľadali ho oba, či je nie dakde v sene a neschováva peniaze. Nikde nič. Konečne pustil sa Matej ku Krivému mostu a tam našiel otca učupeného do hŕbky pod jedlicou, ale už studeného ako ľad. „Otec, otec, my sme vás zahubili,“ priznával sa syn, ale bolo už neskoro.

Tak zamrzol úbohý, chtiac jednak dobre urobiť nevďačným svojim deťom i v poslednej chvíli ešte.

Prišli sánkari, zhodili z jedných sánok drevo a zaviezli ho domov. Keď ho obliekali, našli vo veste hrubou niťou zašitú dierku a za ňou tých šesťdesiat zlatých.

Nevesta naoko plakala, ale peniažky ju tešili, a keď všetko poplatila za pohrab, ostala jej ešte skoro celá päťdesiatka.

Svokra oplakala chytro a za pár čias vynosili sa aj peniažky. Nič sa nerobilo, len jedlo, pilo, kým bolo za čo. Kúpila by vraj tú kravu, ale počkajú, kým budú lacnejšie.

Peniažky boli tam, ale nepokoj v dome — tu! Matej čím ďalej, tým viac počal sa priznávať, že vlastne oni zahubili otca. Pripomínal to i žene a Bora po čase počala tiež uznávať a sa otca aspoň teraz po smrti báť. Ba stále jej bol pred očima, že ani v noci nemala pokoja. Vo dne ešte nie tak, ale tá noc je taká čierna, strašná a otec v každom kúte, i za ňou chodí, prihovára sa jej! Júj!

Hrýzlo ju vraj svedomie, až raz, idúc večer z mlyna susednej dediny, vychytila ju na Krivom moste triaška, videla pred sebou tú bielu zakliatu ženu a prosila ju, aby ich vyšla vyslobodiť, že si bude môcť nabrať, koľko len unesie zlata a že im dobre bude aj jej, aj mužovi, aj deťom, len aby šla. Bora ani počuť a počala sa žehnať, potom volať o pomoc, ale keď sa tí predsa k nej blížili, ustupovala, ustupovala im, až pomýlila krok a zrútila sa z mosta do vody. Vrece s múkou stiahlo ju na dno a nebolo vyslobodenia.

Utopila sa. Ľudia v dedine povedali, že pomstilo ju svedomie.

Matej ostal so siedmimi sirotami a dlho, dlho sa trápil, kým deti poodrastali a veľakrát sa vyplakal na hrobe otcovom, kým našiel pokoj duše.

(Črta z cesty)

Bolo to v lete.

Zo zvolenskej stanice vybehol rýchlik. Medzi čakajúcimi nastal pohyb. Každý bral svoju batožinu a že boli dvercia z perónu otvorené a žiaden železničiar sa tomu nevzpieral, sadali ľudia do vozňov osobného vlaku bez pokynu k tomu. A ostatne zbytočné je to volanie na Slovákov — po maďarsky. Keď mu to nemajú zrozumiteľne povedať, nuž už sa to každý vopred dopýta súkromne, ktorý vlak kam ide. A mnohí to i vedia. Teda sadali. Mňa to nemýlilo. Písal som na zábradlí svojim kartu, že som už vo Zvolene. Napísal a hneď aj poslal. Zatiaľ prešlo ešte tých pár minút a volali, že sadať.

Vstúpil som do vozňa a našiel som v ňom tri osoby.

Bol tu mladík dvadsaťtri-dvadsaťštyriročný, chudý s vykrútenými fúzky, v šnorovaných žltých topánkach, nad nimi mal hodne ohrnuté nohavice, bielu vestu a… no vôbec bol veľmi slušne oblečený. Na rukách rukavičky a medzi prsty cigara. Tíško si pohvizdoval maďarskú melódiu, fajčil a hľadel von oblokom na stranu od stanice, kde nebolo prežiadneho výhľadu, lebo vedľa stál nákladný vlak. Len keď som ja vstúpil, premeral ma krátkym pohľadom, ale hneď zase strčil hlavu do okna.

Na druhej, dlhšej lavici sedel — dosiaľ neviem čo bol — už starší, zarastený, v panskom síce, ale už drahne ošúchanom habite, druhý pán. Pred sebou na lavici mal do vreca strčenú papierovú škatuľu, z ktorej vyberal a pojedal biele pečivo, ukrajoval si z kusa salámy kolečká a zapíjal voľačím z ľavej strany vedľa seba položenej ploskej fľašky. Sedel pokojne. Na mňa sotva pozrel a konal si svoje ďalej. Zrejme cestoval už hodnú chvíľu, lebo bol rozložený skutočne ako pán a pod ním bolo už celé smetisko kožiek, ohorených siriek, popola a mláka slín. Eh!

Tretia osoba bola pani, odená v dlhú cestovnú kamžu. Proti sebe mala položený klobúk a vedľa neho košík, aj ešte v bielej servítke čosi zaviazané. Mohlo jej byť tak okolo päťdesiat rokov. Sploštený nos, okapsavená plného mesiaca tvár, drobné, riedke oči so širokým červeným obočím a tiež také hrdzavé vlasy; na brade dva zarastené pupene. Postavy tiež zdala sa mi byť prinízkej. A ten výraz tváre! Ja videl som v ňom vnútornú bolesť, trápenie, strach pred niečím, a z chudobných, skrčených, kolenkovitých rúk súdil som i na chorosť tela. Sedel som oproti nej, ona však z jedného boku vozňa, ja z druhého. Pozrela raz-dva razy po mne, ale hneď zas padli jej oči na klobúk, košík, z ktorého vyňala cestovný lístok, pozrela ho a zas položila dnu. Potom nanovo vytiahla z neho bielu šatôčku, utrela si nos a položila vedľa druhej na kolená, zdvihla hlavu a pozrela na mňa, akoby mi chcela čosi hovoriť.

„Hore, babo, chytro! lebo tu ostanete,“ reval ktosi zvonku a na to bolo počuť ešte hodne dlhé maďarské hrešenie na mater a Boha.

„Ľudia boží, nože mi pomáhajte,“ a plačlivý ženský hlas ozval sa nám zo schodíkov do vozňa. Mladý človek vtiahol sa dnu z okna, pán postál v prežúvaní hodne zapáchajúcej salámy, pani ohlásila sa: „Ja nemôžem, mám lámku.“ Skočil som teda ja a pomohol starej žene cez dvere. Mala totiž dosť veľký kôš na chrbte a na ňom krížom preložené staré dva šindle. Tie sa jej vo dverách spriečili, že nemohla dnu. Keď som jej ešte aj cez druhé dvere, ktoré od počiatku boli otvorené, lebo bolo horúce, pomohol, spolucestovatelia moji pozreli po starej žene, ale na pozdrav jej neodpovedajúc: ten žul ďalej a ten druhý vytrčil ulízanú hlavu von oknom. Iba pani jej ďakovala, a ešte raz sa omluvila tak isto, že má lámku, a doložila, že ide do kúpeľa, do Piešťan.

Stará žena len že kôš položila, vlak sa hnul. Poďakovala sa mi už tretí raz za pomoc a počala z koša na lavicu vykladať: mrkvu, cibuľu, kaleráb a v handre zaviazaný zelený hrach. Nato zložila oba šindle, vyložila pár kúskov ľadu a za handru, z ktorej trčal kapustný list, „vraj“ masla. Potom ešte za košík vajec, z nich tri rozbité vyhodila oknom, a keď si to tak prezrela, počala všetko ukladať naspäť do koša. Vtom prišiel konduktor. Ach, Bože, bolože to kriku, hrešenia a prezývania… Že jej kôš von oknom vyhodí, že to nesmie mať na lavici, že musí za to zaplatiť, že… že…

Stará žena si vám ale z toho akosi celkom nič nerobila; bol by si človek myslel, že je hluchá. Vyňala zo záňadria kartičku, podala mu ju a keď ju jej preštikol, položila ju tam, kde bola. No neodpovedajúc mu slova, ukladala svoje vajcia, maslo a čo mala ďalej do koša. Prehliadol kartičky i nám s paňou a pošiel, odfukujúc a zazerajúc na chuderku starú suchú ženu.

„Kdeže idete, stará mati?“ pýtal som sa jej ja.

„Do Štiavnice, mladý pán,“ odpovedala ona a ukladala.

„Dajte sem, poodlamujem vám z tých šindlov.“

„Tak ich prosím,“ a podala mi šindle. Jeden som jej pätou topánky ulomil dobre; ale druhý zlomil sa mi cez poly. Nuž hľa, myslím si, chcel som jej urobiť dobre a bude to horšie ako bolo. Predsa nie. Podložili sme pod zlomený ten celý a založili uzlom hrachu a masielce takto bolo na pokoji isté, že ho zelenina nezadlávi. Aspoň kým sa kôš nepohne.

„No bude, bude azdaj aj tak,“ doložila žena a sadli sme si každý na svoje. Pani ma pozorovala, tí tiež vše kukali po mne. Vlak uháňal dolu Hronom k Breznici. Stará žena viac neprehovorila a nevšímajúc si nikoho, sňala z hrdla ruženec, sklopila oči a počala sa modliť.

Rozviazala sa reč s paňou. Začala ona.

„Deže rajzujú, keď sa smiem spýtať.“

„Ja len do Kremnice.“

„Ale prosím z Bystrice?“

„Áno, či vlastne z Tajova,“ opravil som sa.

„Ale s kýmže mám šťastie? Pán môj; taký sa mi známy vidia, akoby som ich už bola videla.“

„To môž’ byť. Ja som — ten a ten“ — a podvihol som klobúk. Ona sa mi tiež uklonila.

„Teší ma. A veď, ist gefelig (nech sa páči), semká si sadnúť; — skorej sa nám čas minie.“

Sadol som si oproti nej. Ona odtisla košík a klobúk, uzlík som jej vyložil na palicu a tak sme už sedeli zoči-voči.

„Veď ma hádam aj poznajú pán N.,“ povolala ma menom.

„Veru nemal som to šťastie ešte,“ odpovedal som ako sa to už zvykne.

„Ja som Trnková, krajčírka z Hornej ulice a mám lámku, velikú lámku v nohách aj v rukách, nuž idem do Píšťan. Oj, pani rodinku v Radvani dobre poznám. Akože by nie…! Ačak, to im boli starý tatuška tam na vŕšku, čo tie kozy mávali…?“

„Áno, to boli môj starý otec, ale už zomreli.“

„A stará mama sú zdravá?“

„Ach, nuž ešte ta, neponosujú sa.“

„Ale nechže sa nenahnevajú, ačak sú oni Lojzkov z Tajova?“

„Áno, toho.“

„No teraz ich už dobre poznám. A tamten na krčme, pán D. v Bystrici, to im je ujčok. Tatuškova pani sestra…“ A tak, kým sme došli do Brežnice, pospomínala pani Trnková celú moju rodinu i tak ďalekú, že som už každého ani ja sám nepoznal. Menovite spomenula mi akéhosi strýčka, ktorý vraj predal svoj majetoček, peniažky zaň ta šli a on, no prinútený bol tak sa potom už — no potulovať.

„Nuž akože, aj to im bol rodinka, poznala som,“ dokladala, kde som pochyboval.

Ja som sa začerveňal.

„Ach, veď nech sa zato, bite (prosím), nehnevajú, veď oni zato nemôžu. Aha, môj pán — . No, vedia, a či ja môžem zaň? Dosť by som rada, aby aspoň koľko-toľko ponechal to pitie a nechodil,“ šepká mi do ucha, „ako — fuj tajfel, po meste, na hanbu sebe a mne a celej rodine.“ Hneď som sa tak nehanbil za toho svojho strýca, keď ma takto potešila. Bol som zvedavý, čo ďalej ten jej „pán“, no ale, reku, opytovať sa nebudem. To bolí.

Stroj zapískal. Stará žena už mala kôš na chrbte a držala sa kľučky, kolíšuc sa sem a tam, ako vozňom hegalo.

Starší pán na hvizd otvoril oči, vytriasol z fajky popol a zas oprel hlavu do kútika, zavrel oči, fajčil a iba vše si odpľul. Mladší po celý čas hľadel von oknom a pofajčieval cigarku, ktorej voňavý dým vše mi vetrík pod nos doniesol. Vlak zastal.

„Brežnica, desať minút!“ zakričal po maďarsky konduktor a stará žena naša s „nak ostanú zdraví“ zostúpila.

S pani Trnkovou prešli sme k oknu a ona opýtala sa ma, kde sme to už, lebo že tadiaľto ona iba prvý raz cestuje. Na stanici sme nič zvláštneho nevideli. Pár úradníkov, niekoľko cestovateľov — a čo ešte? Neviem, vari nič takého… Sadli sme si teda na naše staré miesta.

Pani Trnková otvorila košík a vyňala z neho mastný balík a tri rožky. Vstal som z miesta, že si aj ja pofajčím, aj už aby som sa jej do úst nedíval. Zdržala ma. Že veru, aby sa mi najprv páčilo… Márne som sa zhŕdal. — A čo som kúšťok zjedol, už mi ponúkala druhý. Vyhováral som sa, mysliac si, že kým do Piešťan dôjde, zje aj sama; ale darmo. Nebral som si sám — podala mi do ruky. A tak sme spoločne oberali kurčie kostičky. A žeby nám ani vínko nechybelo, pospomínala pani Trnková všetko to, čo jej „pán“ od tridsať rokov vypil. A že ten veru len by sa zabával, nič nerobil, dobre jedol, pil a potom keby sa bolo s kým vadiť, alebo ešte aj biť. Že od troch rokov prestal byť „pánom sám pre seba“ a že šije pre majstrov iných. Ba že mu už ani tí nechcú dať, lebo „akáže to môže byť dobrá robota, keď je hlava vždy otrundžená? Ani poriadna, ani načas“.

„A čože ho k tomu doviedlo?“ pýtal som sa ostýchave.

„Čože ho —?“ a pani Trnková rozpovedala mi svoj žiaľ. „Detí sme nemali, nuž sa to už len skorej pár zlatých stisne na tie staré dni. Jaj, ako videl, že je to už voľaktorá stovčička, už hneď vzal viac tovarišov, on prestal robiť, že nemá na koho, hľadal kamarátov a našiel, s kým minul, čo sme si za toľké roky prigazdovali. Prosila som ho, hnevala sa, plakala — nič nespomohlo, ,to on vyrobil‘. A ja som si pritom nadobarila lámku,“ so slzami v očiach vykladala mi chudera. S tou lámkou že ide teraz do kúpeľov s poslednými štyridsiatimi zlatými. Tak jej naložil doktor, aby si, kým ešte môže, koľko-toľko svoje zdravie ratovala. — Bolo mi to bôľno počúvať a chcel som previesť reč na tunely, hlboké doliny, ponad ktoré pôjdeme, ale raz som nevedel ako, kde ju v reči pretrhnúť. Konečne som vstal, že si idem zapáliť.

„Ist gefelig,“ tlmila svoj bôľ, lebo zbadala, že načúval jej reči mladý pán — ako som ho už poznal.

„Prosím.“

„Tešík,“ vetil mi a odstúpil od kabáta, ktorý som mal na obrúčke záclony na ceruzke zavesený.

No ty „tešík“, hádam vieš aj po slovensky. A hneď som sa mu prihovoril, ale som mu „onikal“, aby sa mi za jedno „vy“ nedostalo cez zuby.

„Kamže, prosím, ráčia cestovať?“ Mladý pán sa zapálil. No počkajže, či mi ešte odpovie. Ale hej. Prstom odmrvil a potom i odfúkol z cigary popol a cez zuby mi odpovedal, že „do Liptóba“.

„Taák — do Liptóba. A odkiaľže, prosím?“

„Z Pešti,“ vetil mi mladý pán, vyfúkal z úst oblak dymu. Nie planá cigara, myslím si, a k tomu z Pešti a do Liptóba — nie ledačo, a zapálil som si nanovo ušúľanú svoju cigaretľu.

„Navštíviť dakoho?“ nadhodil som.

„Igen, áno,“ vetil mi zase len tak skrátka.

„Snáď pánov rodičov?“

Kývol mi hlavou. ,Bodaj ťa — ty lebo nevieš, alebo nechceš po slovensky hovoriť. A už čo ako, po jednom budem ťahať z teba slová, predsa kto si, čo si, chcem vedieť.‘ Sadol som si na lavicu. On tiež. A kým som ja po celý čas hľadel naň, on díval sa neprestajne von oknom, a tak mi aj odpovedal.

„To už iste dávno neboli doma?“ — ,keď si už aj po slovensky zabudol,‘ myslím si.

„Bizoň, dva roky.“

,Dajsatimibože! Dva roky nie toľký čas, aby si mohol po slovensky zabudnúť, čo by si ako chcel, a zas len ďalej doň.‘

„A čože tam, prosím, v Pešti - študujú?“

„Nie.“

„Dakde u — ú…“ chcel som mu pomáhať.

„V cipöďáre.“ (Fabrika na obuv.)

,Tak obuvník,‘ myslím si. Poctivé remeslo, a tento chlap sa hanbí zaň. ,To,‘ myslím, si, ,sotva bude socialista.‘ Opýtam sa:

„Čože tam teraz nového v Pešti?“

„Én, nič takô neviem.“

„Čože socialisti? Že vari stolári budú štrajkovať.“

„Štrajkovať…“ zopakoval si sebe slovo a dodal — „neviem.“

Ach, s tebou je ani sem, ani tam! „Nech odpustia,“ a vstával som z lavice.

„Kérem,“ a iste bol rád, že ma už parom berie od neho.

No mám ja to dnes za spoločnosť! Ten drieme, tento vravieť nechce. Ach, idem ja len k mojej pani Trnkovej. Tá, čo už aj mieša tú nemčinu do reči, ale sa aspoň zhovára s človekom, nie ako tento zduteľ nafúkaný, ani na človeka nepozrie a schválne chce trepať po maďarsky, hoci je pravdepodobné, že máločo viac vie, ako čo mne povedal, no a ešte ak cigaru a vína si vie kúpiť.

„Čože sa im stalo, pani Trnková?“ pýtal som sa, sadajúc si na staré svoje miesto.

„Ach, majn Got (Bože môj), na nešťastie kukla som von oblokom, padlo mi voľačo do oka a nemôžem to nijakovsky von dostať. Keby mi, ak môžu, liber her (milý pane) —“ a odokryla zastrené oko. Ale hneď ju zase pichlo v ňom. „Jaj, Bože,“ a trela si oko šatôčkou.

„Len nie trieť.“ Inšie som jej tam nevedel poradiť, „mykajú víčkom,“ a ukázal som jej to na svojom oku.

Prehliadla. Lenže ako víčko spustila, zas ju to pichlo.

„Ach, načože odišli odo mňa, hádam by sa mi to nebolo stalo. Akože ja pôjdem už teraz, ako, či som to na nešťastie už musela von nazerať,“ hnevala sa sama na seba a počalo jej slziť aj druhé oko.

„Len nie trieť.“ Inšie som jej tam nevedel poradiť.

„Prídeme hneď na Bartošku, pôjdem im pýtať vody, zamočíme handričku, aby ich tak nepálilo.“

„Jaj-jaj-jaj, to bolí-í!“ počala mi milá pani nariekať.

„No už len musia byť trpezlivá, kým dôjdeme.“

„Jaj, akože ja už teraz pôjdem, neznáma persóna,“ božekala znovu. „Keby mi pozreli doň, ak by mi to dáko mohli von — nechže budú taký dobrý.“

Ja som už stál vedľa s končekom ručníka v ruke a dal som sa do operácie. Že je vraj hore, nad okom.

„Nuž nech ho reku prevrátia.“ Nemohla. „Nech na mňa hľadia.“ Ani to — hľadela, tým zdravým. Čože z toho vyberiem? — Rozťahoval som jej víčka všelijak, ale mrvy som nevidel. Tak v márnych pokusoch došli sme na Bartošku. Pýtal som vody a polial šatôčku. Trocha sa jej uľahčilo aj tým, a zase ju aj konduktor potešil, idúc cez náš vozeň, že jemu veru dnes už tri razy padlo a že vyšlo, a zasmial sa jej nariekaniu, odišiel.

Žiadala ma ešte raz, aby som sa jej len ešte do toho oka podíval. Vďačne, ale bez výsledku. Ba že som jej víčkom mädlil, počalo ju pichať na dvoch miestach. Plakala už skoro hlasite nad svojím nešťastím, že čo bude, ako ona pôjde, ak jej to nevyjde, ak na oko ostane zle, že mi jej veru bolo ľúto a spomôcť som jej nemohol, slová potešujúce nestačili. So vzdychaním a všelijakými pokusy aspoň na obľahčenie, došli sme do Kremnice. Ja som hneď skočil a dopytoval sa na doktora. No doktora nikde nič. Pani Trnková takmer hlasite zaplakala, keď som sa vrátil — iba s pohárom vody. Trocha z nej odpila, ostatnou poliala si šatôčku a ja som ju tešil, že na Vrútkach iste bude doktor. Že či je to kus. Čo robiť? Aby som jej koľko-toľko poľahčil, klamal som, že tak „malá hodinka, ani nie“. (Vskutku aspoň dve.) Stíchla, už neviem, či pre môj potešujúci klam, či už preto, že dve ženičky skladali si košíky vedľa seba s pozdravom na ústach.

„Ženičky moje, prosím vás, poraďte mi dačo. Do oka mi padlo —“ žiaľne vítala ich pani Trnková. Ja som uchytil chytro kabát, podával som jej ruku a odporúčal sa, aby ma ešte ihneď v cigánstve neprichytila.

„Nech nejdú, prosím ich! Čože si ja počnem?“ zabudnúc na okolnosti, zdržiavala ma pani Trnková skoro plačom. Ľúto mi jej bolo, ale stroj zapískal a ja som vyskočil.

Na hostine už každý bol a vie, aký je to blažený pocit; ale na vegetariánskej hostine, to je ešte čosi zvláštnejšieho! K tomu u priateľa, ako je náš Dušanko!

Je tomu už viac týždňov. Desať ráz rozprával som o tom celom ľuďom mnoho, ale čím viacerí to počujú, tým viacerí sa dozvedajú. A podajedni figliari indirektne sa už i ponúkajú, lebo, napríklad, dr. Šimek vždy sa ma opytuje: „Kedy zase pôjdete na tú novú zelenú ďatelinu?“

U priateľa Dušana v pitvore vítala ma nízka, dosť tučná, okolo šesťdesiatročná gazdinka. Podľa jej okrúhleho zovňajšku nedalo by sa súdiť, že je tiež vegetariánka. Ale je; nie síce z presvedčenia, ale preto, že len samú zeleninu dostáva na kuchyňu.

Len aby sa mi vraj páčilo ďalej do izby, že pán doktor majú ešte chorých v ordinačke.

Vošiel som do izby. Sedel tam už dr. Jožko, lekár z blízkeho mestečka, pekný, mladý šuhaj (ešte ani tridsaťpäťročný!), slobodný, so všetkými vlasmi a malými, ako myší chvostík, čiernymi fúzikmi. Onehdy hnal v hasičskom spolku divadlo, nuž bolo do tisíc korún príjmu. Po Veľkej noci už vážne mieni sa zasnúbiť. Mal síce už i dosiaľ známosť, ale je trošku váhavý, prepásol si ju a dnes už čo by do kolien nohy zodral, je neskoro. A bolo to dievča, aké sa iba za desať rokov jedno narodí. Ťarbák ťarbavý…

„Nazdar!“

„Nazdar! Servus!“ a idúc mi v ústrety, podal mi ruku. „Ako sa máš?“

„Nuž za dva dni a na tretí horšie.“

Nie je tomu úplne tak, ale som kdesi počul toto porekadlo a veľmi sa mi zapáčilo, preto som ho i jemu povedal. Zasmial sa.

„No, akože, srdiečko zahojené?“ pýtam sa ho.

Podľa svedomia bol by mi zaiste odpovedal, že ešte krváca, ale z ohľadu na domáceho pána a jeho poctivý vegetariánsky byt nemohol krv spomenúť a preto skrátka povedal:

„Už. Čo robiť!“

„Druhú ber!“

„Máš pravdu,“ spamätal sa.

„A neodkladaj, lebo bude čochvíľa po poludní. A nám Slovákom zvlášť treba ešte zdravého podrastu…“

Vtom vstúpil priateľ dr. Ivan. Musím vám ho predstaviť, lebo len nedávno prišiel na Slovensko.

Je synom otca, ktorý tak vedel o láske spievať, že na Karlovom námestí v Prahe dosiaľ sa mu stehlíci a drozdy ozývajú a šťastne i nešťastne zamilovaný mladý svet neprestajne recituje si jeho piesne lásky. „Žaby“ sú nad nimi celé „pryč!“

Syn Ivan — žiaľbohu — nepodal sa na otca. Tento spieval pre všetkých, syn ale zaspieval iba jednej devuške, no piesní tých som nečítal. Už si ho zasnúbila.

„Nazdar!“ Každý po raze, lebo sme už boli traja.

To už začul aj domáci pán a nakukol z ordinačky, ale hneď zase vtiahol sa naspäť. Mal mnoho pacientov. Prišla gazdinka priložiť do kachieľ.

„Či ešte veľa ľudí čaká?“

„Ešte bude zo dvanásť trachomatóznych, aj akási žena čaká, aj matka s dcérou, aj deti.“

„Choďteže mu pomôcť, lebo ho do večera ani neuvidíme,“ duril som tých dvoch.

Vošli. Ostal som sám. Čo si počnem? Sadnúť si a cez dvere počúvať, ako tí tam — až traja — ľudí trápia, to by som nezniesol. A už sa mi chcelo aj fajčiť. Aby som teda tejto náruživosti svojej vyhovel, vošiel som k pani gazdinke do kuchyne.

„Čože robkáte? Ako sa máte? Či ste zdravá?“ a podobné bežné otázky, na ktoré všetci ľudia vedia odpovedať. Tak by to malo byť vo všetkom, nemuseli by si hlavy lámať, ako aj, hľa, domáci pán. A prešli sme hneď v reči naň. Je on nevyčerpateľná hádka. Rozprávala mi, že pán boli za päť týždňov preč. „Tam vraj u toho, viete… čo tie knižky píše… viete… čo aj náš pán už potom, ako… podľa neho píšu. Akože sa volá?… No, nezíde mi na um… Druhý raz vám poviem, alebo sa pána opýtajte… Ale že je vraj, neviem, či ste počuli, veľmi chorý, až na úmor. Že má zapálenie pľúc aj, aj veru už neviem, čo mi ešte rozprávali, aké to choroby má.“^[2]

„A čože vám už stadiaľ doniesli, čo?“

„Čože by?! Aj popredku, aj už doma boli so sebou doniesli, aj ešte vari do týždňa som na poštu chodila — len knižky a knižky. Nevideli ste ich, čo ich je? Ak to všetko prečítajú, musia o rozum prísť. A,“ doložila šeptom, „nie žeby si kúpili poriadny kabát, ako sa na doktora svedčí. Chodia akoby…“ a gazdinka zakryla si ústa, aby príliš neznevážila pána svojho. „Mohli by ste im veru… Na moje reči nepodbajú. Ale už som im povedala, že ani nebudú vedieť, kedy krajčíra zavolám…“

Bola by mi toho ešte navravela, ale ďalší priateľ, dr. Janko, išiel už po chodbe do izby. Prišiel rýchlikom.

Len sa, reku, zlož. Ja idem do čakárne. Stal som si k samým dverám ordinačky, a ako ich domáci pán na chorého otvoril, nahlas som zavolal, že je tu už aj dr. Janko. Počuli to aj tí dvaja a išli ho vítať.

Ja som sa vrátil a konečne zišli sme sa aspoň na minútu všetci, ktorí sme na hostinu pozvaní boli. (Vlastne mali prísť ešte dvaja, ale museli doma zostať.)

Teda dr. Janko. Mladý človek; rýchlo študoval, pekný blondín, nie div, že sa z troch stolíc dievčatá oň interesujú, a medzi kandidátmi ženby spomína sa s prvými kráskami a stotisíczlatovými partiami. Tichý, jemný zábavník; solídny, až vari primnoho vážny.

Domáci pán sa zvrtol späť do ordinačky. Ani som sa ho nemal kedy opýtať, čo doniesol z návštevy v Rusku. Musím sa obzrieť sám, ako ma gazdinka ponúkla.

Doktori počali sa zhovárať o doktorských veciach. Ja počal som sa preberať len tak v nových knihách, ktoré som hneď objavil.

Čítal som názvy a dve divadelné hry sa mi náhodou do vrecka vmestili. Rozmanitosť veľká, len reč jedna, ale pst, aby slúžny nepočul, lebo je samá cyrilika…

Doktori si počali rozprávať anekdoty zo života, vlastne z lekárskej praxe. Dr. Jožko hovoril, ako vraj raz celých desať hodín o hlade a smäde pri pacientovi presedel, a že predsa zomrel. Dr. Ivan zase, ako na prvú návštevu vyliečil ťažko nemocného. Aspoň že mu vraj zápäť za ním poslali honorár s odkazom, že je už patričný zdravý (pre neho totiž, a volali druhého lekára). Dr. Janko zase rozpovedal, ako jeden zub na deväť ráz ťahal, po kúsku z neho odštipoval, a predsa ho vytiahol a t. p. nehody.

Gazdiná prišla prestierať k olovrantu. Zamĺkli. Čo by si tá pomyslela, keby to počula? Najmenej to, čo si ja myslím. Každému položila tanier a nôž. Potom doniesla chlieb ako mlynské koleso a zo mierku jabĺčok. Ešte raz vyšla a doniesla do šesť-osem pohárov vody.

Tá to naopak nosí, mysleli si tamtí; ovocie, čo má doniesť naposledy, doniesla popredku, a len ďalej besedovali. Ja ale hneď som si prisadol k stolu a schrupol zo tri jabĺčka, ukrojiv si k tomu i chleba.

Gazdinka ponúkla ešte raz všetkých, ale tí boli zahrúžení, nešli, až naveľa vzali si po jednom. Vošiel Dušanko.

Vypil pred jabĺčkom za pohár vody, po jabĺčku druhý, potom ukrojil si smidku chleba a vzal si ju sebou do ordinačky, lebo neboli ešte všetci pacienti odbavení.

„Pomôžeme ti.“

Domáci pán o minútu vrátil sa i s asi štyridsaťročnou ženou; že je chybná na oči, aby ju prezreli. Doniesol i škatuľku všelijakých okuliarov a inštrumientov, i veľkú a malú abecedu.

Bolo teda, ako vidíte, sčiastky po hostine.

Doktori zapálili lampu, spustili záclony, posadili milú ženu a počali jej nazerať do očí. Ja som preberal ďalej knihy, fotografie, ale som ich jednako počúval a pozoroval.

Utrápená žena položila si ruky na život, a len keď vše doktori ustali v skúmaní, utrela si koncom obrúska nos a mnela si oči, akoby na skúšku, či jej už i tým nazeraním dačo nepomohli. Bola celá ustarostená, skľúčená, ale stále rozprávala, či sa jej pýtali alebo nie. Povedala pekne, odkiaľ je, ako sa volá po mužovi i po rodičoch. Tiež i to, koľko má detí, že veru pätoro a dvoje u Boha. Potom naširoko rozprávala, že jej už rok oči slabnú, hlavne pravé. Ale že až teraz prišla k doktorovi. „Ustebne“ už i odkazovala pánu doktorovi a prosila o radu. „Mamka boli, v lete tu chodili, i veru — vďačne — som im peknô kuriatko poslala, ale doniesli ho naspäť, že veru gazdinka povedali, že to pán neužívajú, a mamka mi zase, že to musím sama prísť.“ Teda že došla. Ale že to „ešte nikto nevie“, že je tu. Zdá sa jej, akoby dym, prach mala v očiach. Na otázku odpovedá, že na roboty nechodí, robí doma, nechodí nikam, iba ak „toj na odpust som išla…“

Diví sa, keď doktor povie, že on to ešte nevidel.

„Nevideli? Ale že oni to ešte nevideli?… Ale už teraz vidia? No, len nech sa ešte podívajú,“ a vtom jej napadlo znovu: „Prosím pána veľkomožného, ba už všetkých,“ a obzrela sa ešte i na mňa, „možná vec by bolo spomôcť?“

„Hneď vám povieme,“ odtušil o pár minút doktor a len zase doložil, ako je rád, že to videl.

„Videli to, prosím? No, teda oni to videli, keď len videli. Majú, ďakovať Pánu Bohu, lepšie oči ako my všetci v dome. Čo sa mne už pri svetle, vo dne, za slnka, nahľadeli do tých očí mamka, muž, deti a nič nevideli, a oni to teda vidia…“

„S týmto prístrojom, ináč nevidieť.“

„Ahm, taák… Len sa mi tak trepoce v ňom dačo, zase prestane a zase niekedy… A ja som veľmi pekne videla, i všetko. V noci, keď muž išiel — nechcem ho ohovárať — ešte len popod oblok… vedia, takto, akoby tuto,“ ukázala, „máme posteľ… už som ja videla, čí je, aký je — opitý, či triezvy.“

Či vie čítať?

Že vedela. Vystreli jej teda na stenu abecedu a na oči prikladali sklá. Či vidí? Vidí, ale „kúsky sa jej z neho robia“. Na druhé oko? Zaradovala sa a číta: „E, F, l, m, r…“ Ďalej probuje, ale nejde to. Slobodným okom tie veľké vidí tiež, „ale len po trošce“, celé nie.

„Ešte sa raz podívame,“ hovorí doktor.

„Ja by som už ani nepotreboval,“ odpovie iný doktor.

„Ba len nech sa, prosím, ešte podívajú, aby to ešte lepšie videli, či by, prosím pánov veľkomožných, nebolo možno pomoci.“

Vošiel domáci pán. Že by už bol asi tak s pacientmi hotový. „A tak čo je?“ pýtal sa doktorov.

„Hm, ja myslím,“ krčili plecami, kým z jedného doktora vyhŕklo, aby si „Dušanko preskúmal sám“.

Ten počal robiť prípravy. Kým si ich porobí, prizrime sa mu, ako vyzerá, lebo sme ešte nemali česť s ním byť.

Zovňajšok… Ostatne, to nám pripomenula už jeho pani gazdinka pri tom obšúchanom kabáte. V kasniach, namiesto šiat, má kopy kníh. V tvári je zelený ako tráva, oči má až v pol hlave, fúzy a brada trčia, visia a rozrastajú sa mu ako zlatá niť na ďatelinisku. Dobré porovnanie, lebo sú i takej bledo-žlto-červenej farby, ako zlatá niť. Vlasy, čo mu ešte nevypĺzli, sú tej farby čo brada, ba bledšie. Vinú sa okolo hlavy od ucha k uchu, vo venci vôkol veľkej plešiny, neberúc do ohľadu tú mladinku, ktorá znovu chytá sa mu na temene. Ruky chudučké, biele ako z vosku; hlas prijemný, zvučný, ale slabý, ako celý človek. V kúte za kasňou má síce železnú tyč, ktorú bol vraj kúpil, aby umárala nadbytok telesných síl, ale dnes by ju už, myslím, ani v koši na chrbte na desať-dvadsať krokov neodniesol. Je zima a prichodí mu pobehať dva razy do dňa všetkých pacientov v meste, ale zato nosí zimník, súci iba pod horúce pásmo, pod ním kabátik a akejsi neurčitej strakavej farby nohavičky a obnosené topánky. Pani gazdinka to vidí, za hodinu bol by „pán“ ako zo škatuľky, ale má zakázané všetky možné objednávky, vyjmúc — plátanie…

Prípravy boli hotové, začal prezerať oko.

Ja vzal som klobúk a potichu vyšiel som do susedov. Tak a tak, začali mi dohovárať, že k Dušankovi viem chodiť a k nim ani nenakuknem. Ja som sa vyhováral a hľadel zaviesť reč o Dušankovi. Nechceli mi rozprávať, že oni o ňom málo vedia, i to neurčite, len z počutia, ale že keď už tak chcem, vďačne…

Nuž doktorom je vraj veľmi dobrým, svedomitým a lacným k tomu. K chorým vôbec chodí treťou triedou, a kam nemožno vlakom, tak na rebrovci alebo v došteňáčku. Okolitý ľud nevie si ho prenachváliť, lebo u neho stojí recept iba tri šestáky; ale ak chorý povie, že veru má len desať grajciarov, pristane i na tom. Akže sa požaluje, že nemá vôbec, dá mu ešte i na lieky. Ideálom jeho je darmo liečiť. Ale svet nadužíva jeho dobrotu. Napríklad oproti jeho bývaniu je krčma. Kysučianka prišla s korunou zub si dať trhať. Na posmelenie rozmení ju a vypije si za štyri pálenky. Doktor vytiahne zub, ona si požalostí, že nemá, ale že pošle, a vojde si vypiť za osem grajciarov, že od bolesti. Doktorovi nedala nič. Alebo: večer o desiatej hodine dovezú Cigáňa s rozstrapkanou rukou. Trhali skaly, vpálil mu nábitok do ruky a roztrhal mu ju. Treba ju amputovať, aby nenastalo otrávenie. Na to je úradný lekár. Ale Cigáni prišli k Dušankovi. Sám ide hľadať po meste pomoc (dvoch lekárov), do polnoci operuje ruku, naprosí špitálneho doktora, aby Cigáňa prijal, a — honorár má v povedomí, že pomohol biednemu. Lebo to je jeho najvyšší ideál: nerobiť nikomu krivdu a biednym pomáhať. A drží sa toho i v skutku, i v slove živom i tlačenom. Keď sa ožrani na ulici bijú, neobíde ich, ale ide medzi nich a tíši, ľudskosť, Boha im pripomína a rozvedie ich. Vydáva spisy, v nich rozširuje pravé bratstvo, ľudomilnosť, čisté kresťanstvo, bez panstva, bez násilia.

Ďaleko by to viedlo, podrobne objasňovať všetky jeho zásady a rozsudzovať, či sú správne alebo nie. Ale i keby všetky jeho teórie boli prevrátené, falošné, on, riadiac sa nimi, je tak v živote súkromnom, ako aj verejnom stelesnené dobro v najlepšom slova zmysle. Prednosti jeho osobného charakteru každý musí uznať. Pracuje dvanásť-osemnásť, ba i dvadsať hodín denne. Ja viem, čo v zimný čas líhal na svoju líčenú posteľ o jedenástej-dvanástej hodine v noci a vstával o štvrtej-piatej hodine ráno, ak len nebol vysilený tak, že sa z postele zodvihnúť nevládal. A v lete vari ani nespáva. Od svitu do ôsmej hodiny pracuje literárne, do večera do deviatej hodiny je pri chorých a večer číta alebo píše. Žije panicky. Je nepriateľom akéhokoľvek omamovania sa (pitie, fajčenie, tanec), ale miluje tichú, ušľachtilú zábavu, vážnu besedu a nie prázdne hanomletie. Je vegetariánom v plnom slova zmysle, čo ste už zaiste skúsili. Preto ho ľud „zajacom“ menuje…

Vo vážnom tomto hovore sme hodne zamrkli. Ponáhľal som sa teda k doktorovi, lebo večer mal som sa vrátiť vlakom domov.

Našiel som tam nových troch-štyroch priateľov. Zachytili sme sa na prechádzku. Šli sme dvaja a dvaja. Ja s doktorom Jožkom zapálili sme si cigarky a zhovárali sme sa o všednostiach života. Príduc pred hostinec, zahli vari štyria dnu. Volali aj mňa, ale som pokušeniu — snáď len v prítomnosti Dušanka — odolal. Ešte sme sa prešli a šli domov.

Gazdinka prikrývala na „hostinu“, či večeru. Čakali sme na tamtých. Dušanko rozprával nám o svojej ceste na Krym a ukázal fotografiu dvoch slávnych ruských spisovateľov, Čechova a Gorkého. Hostia nechodili, sadli sme si k nadpísanej „hostine“. Jedlopis, ako nasleduje: ryža v zapraženej polievke, ryža pražená s kompotom, potlčené zemiaky s uhorkami, chlieb, jabĺčka, voda a ešte voľačo! Gazdinka na prstoch prišla dnu a na veľké prekvapenie domáceho pána — položila pred nás za misu bryndzových halušiek. Vydýchol som si a dal sa do nich. Na naše ponúkanie vzal si z nich za štipku aj domáci pán, ale predsa poznamenal, že „pri Fraštáku zhorela aj Nebojsa“. Jedlo zostalo na stole, ak by tí prišli. Ja vyšiel som do kuchyne pofajčiť si, vlastne nedala mi pokoja ešte jedna myšlienka. „Slobodný vraj pečuje o Boha a ženatý o ženu,“ hovorí domáci pán. A predsa, reku, pani gazdinka, či ten náš pán nikdy neboli zaľúbený? Nepočuli ste dačo? Povedzte, veď ja budem mlčať ani hrob. Na také ubezpečenie povedala mi pani gazdinka, že veru, ako ona počula, boli pán už vraj dva razy zamilovaný — ale nešťastne. Prvá je už dávno mamou, vydala sa, o druhej neviem, kto je, iba to mi sami povedali, že sa už aj tá vydala, a že veľmi dobre, lepšie, ako keby vraj za nich bola šla. A teraz, reku, takto nebadáte, že by za dákou — onom — toto kukali? Mrdla plecami a kývla hlavou akosi ani sem, ani tam.

Šli tí z krčmy. Už ich bolo vari šesť, či sedem. Poschodili sa pri pive. Vošli sme dnu, gazdinka ich ponúkla a zo dvaja vzali si na vidličku po dve-tri haluštičky a ja — na nešťastie — z vtipu ponúkol som ich vodou.

„No, len sa tak nevystatuj, doma jej tiež mnoho nepopiješ, a tu sa robí svätým. Never mu, Dušanko, vypije ten aj absint, nielen…“

„Áno, áno, aj ja som už s ním pil.“

„A či raz!“ doložil tretí.

Musel som sa brániť.

„Ja netajím, a Dušanko, keď sa mu človek vyspovedá, odpustí.“

„Tak aj mne odpusť, Dušanko, aj mne, aj mne: vypil som tri krígle piva a jeden bifstek som zjedol.“

„A ja kúštik šunky,“ a každý sa priznával.

Nálada bola veselá, smiali sme sa; len Janko Rekov nariekal na žalúdok, že keby on mohol…

„Ba buď rád, takto prv môžeš byť ideálnym vegetariánom, keď ti mäso neznesie.“

Dr. Jožko improvizoval spôsob fajčenia do — kachlí, aby nemusel, ako ja, do kuchyne. Naviedli aj mňa zapáliť si. Bolo nám už ísť na stanicu. Dušanko — na žiadosť — daroval mi drámu, v nej slávny autor dokazuje, že aj v najhoršom človeku môže byť semiačko dobra, len ho treba vypestovať. Všetci sme sa potešili nad sebou. Dušanko nás vyprevádzal a náhodou zase okolo toho hostinca. Zase sa nám vkradli doň voľaktorí. My sme šli ďalej. Dr. Ivan zabudol sa bol ešte opýtať, čo dal Dušanko tej žene v požehnanom stave, čo prišla prosiť o pomoc, lebo že muž, drotár, tvrdí, že by už práve pred týždňom bola mala porodiť. Že čo? „Pre uspokojenie — cukrovej vody.“

Došli aj tí. Bolo treba sadať; rozlúčili sme sa a ponáhľali domov.

Ja celou cestou spomínal som si na príjemne strávený deň, ale vše sa mi akosi zdola od žalúdka ozvalo, či ešte bude v hostinci otvorené a či budú mať dačo takého, ako tí tam jedli. Ale veru bolo už zavreté.

„Ach,“ pomyslel som si, „dobre, že ty, človeče, nepridáš sa k žiadnym zásadám, lebo by si ich prvý deň nedodržal,“ a šiel som si ľahnúť.

Prišla mi do rúk stará kniha odpisov všelijakých dokumentov rodinných a právnických, ktoré akiste pre svoju potrebu dal odpisovať barón Mojžiš de Reva.

Odpísané sú v knihe listiny asi z rokov 1750—1770. Najviac ich je latinsky písaných, niektoré sú i maďarské, ostatné slovenské.

V tejto knihe viac ako na tridsiatich stranách je reč o „gente Zingaro“ (o Cigáňoch).

Ale najprv niečo vo všeobecnosti.

Cigáni — čítam v rozličných lexikónoch — pochodia z Indie. Ale prečo prišli do Európy, prečo vysťahovali sa z vlasti, posiaľ nikto nevie. Do Uhorska došli v XIII. století, roku 1417 boli už pri Baltickom mori a za nejakých desať-dvadsať rokov rozliezli sa po celej Európe. Prijali ich všade vďačne, lebo Cigáni rozchýrili o sebe bájku, že sú oni pútnici z Egypta a že preto musia putovať po svete, lebo že neprijali Ježiška, keď utekal pred ukrutnosťou Herodesovou. Do Čiech zas prišli s tým, že ich nepriatelia kresťanstva vyhnali a že hľadajú útočište. Králi povoľovali im slobodný prechod, bohatí páni ich obdarúvali a Svätá stolica na zlatý pokutovala toho, kto opovážil sa Cigáňa udrieť. Netrvalo však dlho a svet ich poznal ako luhárov, zlodejov a lotrov. Nepomohla im ani vymyslená bájka o Ježiškovi, lebo zo skúsenosti svet sa presvedčil, že sú oni nie ani kresťania. Počali im teda uzdu priťahovať, nedovolili im v obciach a mestách vyše dvoch-troch dní meškať, a keď to nepomohlo, panovníci vydali proti nim prísne zákony a počali ich vyháňať, biť, mučiť, ba v Nemecku každého vyše osemnásťročného Cigáňa kázali obesiť. Mnoho, mnoho ich zahynulo všelijakou smrťou, ale vše tak sa postavili, že iba vojsko dalo si s nimi rady.

Odtiaľ ich vyháňali, i odtiaľ — kam sa mali podieť? Ostali i tam, i tu.

V Rakúsku a v Uhrách ich neprenasledovali takými krutými zákonmi a nariadeniami. Miesto vyháňania prišli na myšlienku vychovať z Cigáňov poriadnych občanov. Roku 1525 na hatvanský snem najali si naši tatkovia za hudcov už cigánsku bandu. Dali im slobody a väčších zemänov menovali im za vajdov. Pod Turkom nikto nestaral sa o nich, a tak jedni i bojovali, druhí zrádzali nepriateľovi tajné cesty, tretí vyhrávali, ak mali komu, a ostatní žobrali, čarili, kradli a túlali sa.

Bolo ich treba chytiť prísnejšie. Ale stalo sa to až pod Máriou Teréziou roku 1761 nariadením, aby sa v Banáte, alebo kde už chcú, stále osadili, chytili roľníctva alebo nejakých remesiel. To bolo však pre nich veľmi ľudské nariadenie, a preto si ho Cigáni ani nevšímali.

Roku 1767 vydala Mária Terézia už prísnejšie nariadenie, aby sa im deti vzali, iným dali za plácu na kresťanskú výchovu, a aby Cigáň nesmel si vziať Cigánku za ženu. Ale Cigánčence zo škôl poutekali a Cigáni odbavovali svadby bez kňaza ako ešte i dnes.

Cisár Jozef II. dal im postaviť poriadne bývania, domce, ale to už prestupuje letopočet (1752—1764), z ktorého mám pri ruke spomenuté odpisy. Vráťme sa k nim.

Prvé nariadenie z 9. augusta 1752 hrozí Cigáňom, že keď už i v minulosti „patrili“ pod správu a súd hlavného župana, ak tohože poslúchať nebudú, jeho vrchnosti sa nepodrobia, budú zo stolice vyhnaní a do Turca sa viac pod „ťažkou“ pokutou vrátiť nesmú.

Ale Cigáni na to nedbali, kradli ako najatí a pred trestom utekali do hôr kremnického panstva. Na stále ponosy obyvateľstva poslala stolica za nimi drábov pod vedením akéhosi Ďura. Zopár ich chytili, niektorým prišli na meno, ostatní ušli. Nad týmito vynáša stolica 4. a 5. júna 1753 výrok, podľa ktorého všetci Ďurom poskribovaní, ak ich chytia, väčšmi budú trestaní, ako už chytený Štefan, ktorý má dostať dva razy po osemdesiat palíc, František tiež osemdesiat, Gažo šesťdesiat, Ondrej len raz štyridsať a Ladislav tiež štyridsať. Ostatní chytení nedali si dokázať priestupku a palicovaní im nevykričali, prepustili ich teda bez trestu.

Za čas Cigáňov palice svrbeli, ale 2. mája 1758 už musel byť publikovaný prípis kráľovskej miestodržiteľskej rady, v ktorom nakladá sa, aby zemskí páni Cigáňov, o ktorých sa nevie, že boli by spáchali nejaký priestupok, na svojom pozemku pod svoje panstvo pripojili a akže by už takých (poddaných Cigáňov) mali, aby si ich i naďalej podržali a v súvise s tým vypovedala, že Cigáni len pod správou a vrchnosťou zemských pánov (teda už nie hlavných županov) môžu žiť v krajine.

Z tej príležitosti stolica nariadila, že tí Cigáni, ktorí zameškali by si do sv. Jána podľa toho prípisu svoje veci zariadiť a zemských pánov si voliť, aby boli zo stolice vyhnaní.

Tuláci-Cigáni začali si vyberať zemských pánov, na ktorých pozemkoch mohli by sa osadiť a domáce obyvateľstvo, sedliakov, pod záštitou pánov — ako sa to ukáže — ľahšie znepokojovať a okrádať. Presvedčili sa boli už i dosiaľ, že zemskí páni a panie sú im viac naklonení, ako boli sedliakom, z ktorých žili. Ba milostivý pán tvrdil, že sú im (sedliakom) rovní. A Cigáni volili si zemských pánov, menovite Révayovcov, ako najbohatších a najprednejších v stolici. Jedni volili si Mojžiša, druhí Marka, tretí Pavla, Michala, Ladislava. Najmä páčila sa Cigáňom obec Belá, ktorá patrila Mojžišovi a Markovi a ktorá potom, prirodzene, nevychodila z nepríjemností.

V stoličnom zasadnutí 28. februára 1760 čítaný bol zase prípis kráľovskej miestodržiteľskej rady, v ktorom táto uvedomuje stolicu, že mnohí vojenskí úskočníci zdržujú sa pri Cigáňoch a tam svoje vojenské šaty a veci rozpredávajú. Ďalej opytuje sa stolice ohľadom výsledku obežníka, vydaného roku 1758. Preto nakladá stolici, aby bola vykonaná prehliadka Cigáňov, na jej území sa zdržujúcich, a o výsledku tejto pýta zprávu.

Z tej príležitosti stolica uzavrela, aby Cigáňom podobné veci boli pomocou slúžnovcov a správcov majetkov prekazené. Taktiež nariadila, že keď napriek prípisu kráľovskej miestodržiteľskej rady z roku 1758 Cigáni mnoho ráz znova a znova zanechali miesta v stolici, na ktorých sa stále boli usalašili, aby sa im to prekazilo pokutou, tam hneď vymeranou (lepšie: nameranou), ináče sa vyženú zo stolice. A zemskí páni a správcovia kráľovských majetkov napomínajú sa, aby Cigáňov, ktorí ani dosiaľ ešte stáleho bývania nemajú, pripustili do poddanských obcí. Preto Cigáni nestavali si koliby a domčeky za dedinou, ale tisli sa do dediny medzi sedliakov, aby boli bližšie k tomu, čo nebolo ich.

Dňa 10. decembra 1760 čítaný bol zase prípis kráľovskej miestodržiteľskej rady, v ktorom nakladá stolici, aby nezameškala použiť hocijakého prostriedku, žeby Cigáni ku kresťanským obradom a ku všeobecným zvykom čím najviac pritiahnutí boli, lebo vraj sťažovať si musí, že napriek všetkým jej nariadeniam ešte vždy sa ich mnoho potuluje, následkom čoho mnoho neriadov povstáva.

Preto stolica uzavrela:

aby nariadenia stoličné, ktoré týkajú sa Cigáňov, boli i naďalej do ohľadu braté:

aby však v kresťanských a občianskych cnostiach vzdelávaní byť mohli, uzavrelo sa, aby Cigánčatá bez premeškania jedného dňa, hneď a hneď, pod správu a vedenie katolíckych kňazov a učiteľov boli dané.

Či sa to skutočne vykoná, na to budú slúžnovci dohliadať, a na kresťanské cnosti i prísnejším spôsobom môžu ich privádzať.

Ale deti zo školy ušli, cigánski mládenci a panny na katechizmus nešli. Na krst ešte len zaniesli to dieťa aj dva razy, aby mohli od krstných matiek čím viac darom nadostávať. Ale svadbu, ako i teraz, ak im farár robil prekážky, že ich chcel poučiť, spravili i bez neho. Iste z týchto časov budú tie mnohé cigánske anekdoty, že koľko je bohov a pod., ak niektorí chceli byť sobášení kvôli väčšej cti u obecenstva.

V zasadnutí 3. augusta 1761 uzavrela stolica, aby Cigáni, ktorí svoje miesta zanechali tak, ako celá rodina Jonášova z Mošoviec, aby boli chytení a do stoličného domu dovedení.

Dňa 14. januára 1762 čítali zase prípis kráľovskej miestodržiteľskej rady, v ktorom nakladala ešte vždy kočujúcich Cigáňov k jednému alebo druhému majetku pripojiť, keďže kočujúc, ľahšie môžu krádeže a lúpeže páchať. Zakazuje Cigáňom opätovne už raz zaujaté miesta zanechať. Taktiež nakladá, aby zo Sedmohradska a Rumunska sa prisťahovavší, ako najhorší, naspäť doprevadení boli. Pri tej príležitosti stolica všetky doterajšie nariadenia obnovuje a zostáva na tom, že ak by Cigáňov inde pochytili, ako na vyznačenom mieste, aby hneď boli zviazaní. Tí však, ktorí kresťanského mena nemajú, také meno nosiť boli prinútení.

Zatým 1. júna 1763 v stoličnom zasadnutí čítaný bol zase prípis kráľovskej miestodržiteľskej rady, a charakteristický. Stolica uvedomuje sa, že kráľovská miestodržiteľská rada na prípis z 12. decembra 1761 podrobnej odpovede, poťažne žiadanej informácie neobdržala. A V tom prípade nakladá stolici, aby Cigáňov prinútila, žeby všetci, tak mužskí, ako i ženské, tak sa nosili, ako nosí sa ten ľud, medzi ktorým bývajú.

Stolica sľúbila vyhovieť tomuto novému nariadeniu. Ako ho však vykonávala, či Cigáňov na stoličnom dome drábi preobliekali a či každému poslali šaty do koliby, to neviem. Ale tam stojí, že 12. júla 1763 následkom ponôs obyvateľstva hlavne potomkov nebohého Jonáša nariadila zviazať a zo stolice vyhnať a okrem toho Pupákovi, mladšiemu Jonášovi a Štefanovi po šesťdesiat palíc naskutku dala vyrúbať. Ale keď po bitke veľmi nariekali, prosili, sľubovali a zaklínali sa, aby nikdy na tvár božiu hľadieť nesmeli, na ukradnutej slame zaspať nemohli — trest vypovedania bol im zmiernený výrokom, aby od tých čias pod istými pánmi na označených miestach bývali, aby sa všetci obecne obliekali a ani jeden z nich iným zapodievať, inšie sprevádzať nesmel a nemohol, len ako sedliak. Posledné, pravda, vzťahovalo sa na všetkých Cigáňov. Potomci Jonášovi vrátili sa nazpäť do Belej, sľuby slušného držania sa nezachovali, ani veru tichší neboli, lebo nielenže ploty a parkany kradli, ale ani slivčie pred nimi — ako jeden svedok hovorí — neobstálo: surové vytínali a pálili, lebo domov nemali, len takú chalupu, „ako svinský chliev“, a dreva si z panskej hory nevykonali, nedoviezli.

Čo všetko ešte potom do jari vyviedli, pod prísahou zoznávajú aspoň päťdesiati svedkovia.

Prepadli akéhosi Michala Dedinského z Priekopy a ubili ho i jeho paholka na smrť. A keď sa potom trochu ľakli, že ich obec sama bude trestať, šli k Zuzane Horváthovej a ju unúvali, aby písala Huszárovi a tento Mikulášovi Rakovszkému, stoličnému sudcovi, „aby bez chýru Pána neprobovali nič robiť. Ak mu zvinili, nech ide svojou cestou, však môj Pán dá satisfactiu z nich ako svedčí“. A Huszár skutočne písal Rakovszkému, aby na prípadné žaloby „Cigáňom pokoj dal“, lebo že to i tak nepatrí pred stoličný, ale pred panský súd.

Niekoľko prípadov krádeže:

Jánovi Bobčekovi Cigánka Kaška, žena Štefanova, vojdúc za manželkou Bobčekovou do sypárne, za tri turáky šnôrok od nej kupovala a pri tej kúpe za desať groší nôž ukradla. Z ulice sa však vrátila a povedala, že našla nôž, a Bobčeková musela jej dať tri turáky nálezného, a kým Bobčeková bola po tri turáky v izbe, Kaška ukradla z pitvora sekeru, na čo, pravda, len gazda prišiel večer.

Zuze Zmačkovej ukradla Pupáková žena na predošlý spôsob pri kúpe štvrtáčky ovsa šnôrky do vrkoča, dve bielené oplecká a polku na pol štvrta rífa. Keď ju úrad beliansky k prísahe dohnal, iba šnôrky vrátila.

Anne Vlčkovej skapali dve sliepky, hus a tri vahany, a keď to jej dcéra povedala na Cigáňov, Štefan jej dal také zaucho, že za tri dni nepočula naň.

Keď sedliak niečo ukradol, prišiel do klady. Cigáni mali byť vo všetkom takí, ako sedliaci; tak nakladala kráľovská miestodržiteľská rada. Ale keď obecný úrad dal raz do klady Cigáňa, písala ich pani, lebo pán (Mojžiš Revay) bol za synkom v Trnave, takýto list: „Dobrého zdravia vám prajem, Richtár. Neviem, čím rozkazom ste môjho Cigáňa dali do klady. A to vám teraz prikazujem, aby ste to viac nerobili, lebo zle bude. Ak vám oni čo zvinia, však vy viete, že oni majú Pána, a i to viete, že ich Milostivá Pani ani Cigáňmi nekáže zvať, a vy len tak s nimi robíte, akoby ani Pána nemali, a na môj grunt behať bez príčiny, a tak ja z vás budem satisfactiu pýtať, sami si kradnete na ich šlaky, a na nich povedáte. Majte sa dobre. Štiavnička, 2. januára 1764. Revay Mojžiška.“

Takto posmeľovaní Cigáni belianski obce a richtára si ani nevšímali. A keď im obyvatelia dohovárali, zlými rečami, zlorečením ich obsýpali a s kolmi, palicami leteli na nich, najmä na ľudí, ktorí pri nich bývali, hovorí istý svedok.

Michalovi Buškovi skapala hus. Šiel so ženou Cigáňom dohovárať a hus hľadať. Pred kolibou sa ešte len zhovárali s nimi Cigáni, ale ako chcel Bušek nazrieť do koliby, Cigáň Štefan udrel ho týňom najprv po hlave a dva razy po pleciach, že ani domov dôjsť nemohol.

Zuze Golianovej ukradli sliepku. Zuza šla do koliby a že kým sliepku nevrátia, vezme im „parušinu“ (vankúš). Štefan to nedopustil a vyhrážal sa, že ak neodíde, zatne do nej sekerou. Ale večer sliepku doniesli.

Anna Brnová, Jána Vankova žena, vyznáva, že jej Štefanova žena ukradla ručník za šesť groší, a keď Štefana zavolali pred richtára, Vanku tam chcel biť, čo počujúc Vankovej brat Jano, ktorý tam v susedstve býval, išiel ta, i viac ľudí sa zbehlo. Štefan si netrúfal na nich udrieť a so zlorečením odišiel. Ale brat Jano šiel potom, do Sučian po „pálený kotlík“, a keď sa domov vracal, Štefan, Pupák a Jonáš mu „Medzi môstky“ proti „Srním majerom“ s kladivami a kyjmi cestu zastali a až skoro do Diakovej ho hnali, a keby nebol svoju „kľušu“ korbáčom nedosekal, neomylne by ho boli zabili.

Ďurovi Kŕčikovi ukradla Štefanova žena nožnice z klinčeka, a nebol by ich vraj dal — hovorí pri vyšetrovaní — „ani za osem groší“.

Jano Chleban bol v krčme „Kamenici“ a Štefan volal ho za pasy. Nechcel ísť. Chytil sa teda sedliak Divok s Jonášom a Chleban im svietil. Štefan vtom schytil hrniec od svojej ženy a Chlebana tak po hlave ovalil, že mu ju prebil a dokrvavil. A tu Štefan, tam Štefan — a Štefan bol všade prvý i so ženou, či to bola bitka, či krádež.

Do klady s ním!

Aho! Čítajte si, čo napísal belianskemu úradu zemský pán:

„Richtár a Úrad Beliansky! Čudujem sa veľmi na vás, že mojeho poddaného Ištvána i so ženou do klady chcete vložiť, a to, ako merkujem, bez všetkej príčiny. Kdežto viete, že on môj poddaný už raz byvše a sedliak vám rovný, bez môjho chýru do nijakého áreštu, nie to do klady, z vašej vôle nemôže prísť. A preto zakazujem Vám, aby ste sa ho ani dotknúť nesmeli. Keď máte proti nemu voľačo, ja som jeho írečitý Pán, u mňa hľadajte, ináč ak tento môj rozkaz nezachováte, ukážem vám, a najmä tebe, richtár, že sa v klade za niekoľko dní nasedíš.“ Atď.

B. Revay Mark.

Belanci to už zniesť nemohli, apelovali na vidiecky (stoličný) súd, lebo že „buď rozísť sa musia, alebo s Cigáňmi do veľkej pletky prídu“, čo „tak zle s nami zachodia“ (Cigáni totiž so sedliakmi) a páni im veľmi stranu chytajú, úradu trestaním hrozia. Prosia teda o nejaký lepší rozsudok „u Vašich osvícených, veľkomožných vysoceurodzených Milostí služebníci a poddaní ponížení a pokorní — Všetka obec osady Belianskej“. Richtárom belianskym vtedy bol Ďuro Blaho, vo výbore boli: Ďuro Ladiver, Matej Šulka, Ďuro Jamriška, Tomáš Šuvada a Ďuro Rusnák.

Či čo vyprosili na stoličnom súde, to už v knihe nájsť nemôžem. Ktože ho vie?! Keďže ako tu súdila Jeho Milosť, tak tam súdili zase len Jejich Milosti Páni.

Vtedy nemohli obce sedliacke proti takým pánom nič. Vtedy nemohli, dnes zas nechcú. Tak sa časy menia…

Za mala bol som veľmi pažravý a mlsný.

Počul som, že náš notár na fruštik surovú šunku je a slivovicu pije, už som to musel aj ja koštovať; surová šunka mi ale nechutila a slivovicu sme doma nemali. Píjali sme len tú prekliatu pálenku. Potom som počul, že sa sladká smotánka tiež dá po slame koštovať tak, čo to stará mať nepobadá. Celé leto jej teda potom sladká smotánka „akosi vyschýňala“, a nemohla ma dolapiť. Zase mi kdesi o ucho brnklo, že v popole pečené vajcia sú nadvšetky paštiky, celé leto nám potom „voľakde inde“ sliepky vajcia niesli a keďže ho aj zniesla pod košom, „predsa ho len nezniesla, ty si ju prv pustil“, dohovárala mi stará mať.

Cukru som si každé ráno kúšťok navyše uchytil a kožku z mlieka na šporheli tri razy som zvliekol, kým sa uvarilo. Starý otec takú kávu menoval potom „serdekou“. Neviem, čo pod tým myslel, ani kde to pochytil, ale kávu vše tak prezýval. Ja som sa smial do dlane a stará mať vyhovárala, že kravy smotánku nedoja.

No a keď sa dáke koláče piekli, vždy som prv vylizoval varečku v maku alebo v lekvári a obtieral prstom boky na rajničke, ako stará mať natierala na cesto. A za každým koláčom, kým druhý rozvaľkala a kým mi dobre nenadala, som varečku vylízal, aby sa jej tak na ňu „nelepilo“.

Medovník a tobôž cukrové pečivo, to som už mal radšej ako zrak. Lebo mi stará mať vravievala, že „ty už ani očí nemáš!“, keď na hody niekoho chcela ponúkať a ja som prvý uchytil. Cukrovým anjelom alebo cukrovou miskou, čižmou, hodinkami bol by si dal oko vyklať v tom pevnom presvedčení, že od toľkej dobroty muselo by mi aj tak druhé narásť!

Ale čože, keď som ja cukrové kúsky nejedával, iba ako toť na Vianoce, keď mi kúpila stará mať na stromček za päť groši, a nedali jej toho ani za kapsu! Vkradol som sa dva-tri razy na Štedrý deň do izby, ostali mi na stromčeku iba jablká a zlaté orechy, ich jadrá ale od pozlátky neosladli.

Ani ma už na Štedrý večer nič netešilo, keď som si tak stromček popredku objedol. Iba ak ešte, ozaj: tie oblátky s medom; lenže keď sa tie nedali cmúľať a ja by som to rád bol za hodinu v ústach kobŕľať, ako starý otec cigaru, keď ho vše žid alebo notár ponúkol, že ich ako pri voľbách na nohy staval. Na druhý deň prišli od židov deti, dve dievčatká: „No, ponúkniže ich tým cukrovím,“ kázala mi stará mať a sama kukala po stromčeku, ktorý „kúštik“ by ktorému dala. Ja som sa zahúlil a stará mať prišla na to, že „veď si ty, pľuhák, už všetko cukrovô obžral. Nuž a kedy?“

„Ešte včera.“

*

Na druhé Vianoce spravili sme stromček a stará mať zamkla izbu na kľúč. Len som tak cez oblok s kamarátmi na stromec nazeral, lebo kľúč bol vysoko na klinčoku a vždy chodili von a dnu. V noci, keď sme šli spať, predsa sa mi podarilo jeden kúštik dostať a druhý odpadol na zem. Začula to stará mať a mrzko mi nadala do pažravcov. A že ak si popredku takô neposvätenô zjem, že budem do roka kašľať. Povedala mi to tak úprimne, že mi hneď zišiel na rozum somársky kašeľ, ktorý ma v jeseni drvil, že mi už mali tie oči od napínania vyskočiť.

Zdržal som sa teda, kým neprišli pán farár s koledou.

Na Nový rok boli sme len tak trochu v kostole a už šiel pán farár s rechtorom, kostolníkom, zvonárom a hrobármi a ešte traja miništranti — jeden so zvoncom popredku — po dedine koledovať. My sme mali hostí a boli sme trinásty dom na rade.

Hostí si treba uctiť. Prikryla dievka v druhej izbe stôl a stará mať už naznášala mäsa, hriateho, vína a koláčov.

Vtom chlapec v pitvore zazvonil. Len nás tak trhlo všetkých a nevedeli sme, či uchytiť aj s obrusom, či stôl dakam vopchať — behali a chytali sme zo stola ako bez hlavy; lebo náš pán farár veľmi nerád vidí trúnok na stole, nie tak pre seba, on pije iba kyslé mlieko — ako pre rechtora a kostolníka. Už sa pár ráz museli z koledy vrátiť, čo si títo dvaja speváci tak boli hrdlo premastili verejne i potajme po domoch. Každý už len chce uctiť a raz do roka čože by nie?! Rechtor ti, ak zomrieš, pekné verše zaspieva, zvonár dlhšie štranok potiahne, hrobár poriadne hlbokú jamu vykope, „aby ti líšky dali pokoj“…

Ale nebolo sa nám treba plašiť. Chlapec na otázku oznámil, že sú koledníci ešte iba v treťom dome. To len že sa on ponáhľa, aby sa svet chystal, i aby mu zima nebola.

Posadali si teda naši hostia nanovo k stolu a poháriky ktosi z mladších ponalieval. Domácemu pánovi, to už ako môjmu starému otcovi sa už ruky triasli; k ústam nadnášajúc pohárik až tak nerozlial, ale už keď ho druhému tískal, vše rozlial, a to je škoda — „každá kvapka zaplatená“, hovorieval.

Začalo sa veselé besedovanie a pripíjanie znovu. Pripíjali všetci starému otcovi, aby ešte veľa nových rokov dožil. On so slzami vďaky škriepil sa s hosťami, že si už veru netrúfa, ale ak Pán Boh dá, že by si ešte rád požil. Že veď sú ešte aj starší ľudia, na svete, on že nemá ešte „iba“ osemasedemdesiat. „Čože je to, tak sa to minulo…“ Ja som sa ošmietal v kútiku okolo stromčeka, na stolíku o jednej nohe v rohu postavenom.

Zase nastal poplach. Lenže sme stačili zo stola spratať fľaše kadekam, poza pec a za kasňu postrkať.

V pitvore zaznelo: „Otcovia svätí, proroci…“

(Ďalej z pravej pesničky už neviem, ale ten zlý svet, čo si všetky hriechy rád vyhovára, naučil ma ostatné takto:

Ale len tak pre ľudí dobrej vôle, takých, čo sa nepohoršia).

Rechtor s kostolníkom už boli v izbe. Za nimi šli miništranti a potom farár. Pán farár povedal na pol côľa dlhočiznú modlitbu, potom sme mu šli stará mať, dievka a ja ruku bozkať; starému otcovi sám podal ruku a vinšoval šťastlivý nový rok. Rechtor s kostolníkom tiež, ale tichšie, našim hosťom vinšoval a podávali si ruky. Zatiaľ farár dával dievke obrázok a mne prsteň, pánovi rechtorovi šepkal starý otec do ucha, či by dačo na prepláchnutie už neškodilo, lebo že ešte nebolo nič, farár prísne dohliada. Potom obrátil sa k farárovi, že či neráči ísť aj prvú izbu posvätiť aj kuchyňu. Farár sa zvrtol, a ešte sa zahanbil, že akoby bol zabudol, a šiel. Stará mať ho sprevádzala, a ešte skoro odhovárala, že sa tam varí, i pre svine, že bude smrad. Starý otec už kývol rechtorovi, že hej, nájde sa ešte slza vo fľaši.

„Akéže sa bude páčiť? Červenô, bielo a či len hriato?“ Vedel, že náš rechtor vypije aj „čečinu“, ba že mu dakedy tá ešte lepšie na chuť padne ako židovské víno.

„Hriateho.“

Kým našli a poznali fľašku za kasňou, farár sa už z prvej izby vracal. Do kuchyne nešiel. Starý otec ešte stačil naliať do pohára, ale rechtor sa ho už iba chytil, vyvrátiť nemohol, lebo pritom, čo sa ako chrbtom obráti, musí hlavu nahnúť a rechtor neopovážil sa to reskírovať za tú kázeň, akú by bol dostal, farár už bol z tejto strany dvier. Starý otec sa s fľaškou aj s plným pohárom obrátil neslušne zadkom a chytro chcel voľakam hriato položiť, lebo vedel, že bude musieť farárovi podávať ešte ruku. „Tak zbohom, sa majte, Števko,“ šiel už krok-dva za ním pán farár od dvier, lebo mu bolo náhlo. Starého otca trhlo, položil chytro fľašu pod môj stromec na stolík a obrátil sa k farárovi s oboma rukami chcejúc mu jeho ruku v rozpakoch bozkať. Ale ako sa obrátil, už letel za ním môj stromec a bác a zem. Zdesili sme sa všetci (nie že sa mi cukrové poláme, ale že sme vedeli, čo je pod ním).

Zasvietila sa fľaša v kúte. Stará mať si zakryla dlaňou tvár a starý otec sa tiež hanbil. Hľadeli sme na fľašu (trojlitrovku); farár ju ale schválne nevidel, aby udržal vážnosť chvíle a vinšujúc zdravia, šťastia a všeho v hojnosti, koledníci odchádzali. Rechtor zanôtil druhý verš akosi falošne. Kostolník sa dusil, že obišli nasucho.

Dievka schytila chytro obrus zo stola a zakrútila sa doň, aby sa do roka vydala, a ja dvíhal som stromec, vlastne zbieral polámané cukrové kúsky a pchal do úst.

A div do plaču som sa nepustil, ako by sa druhé deti, ani len potom, keď mi stará mati povedala, že čože už budem teraz s tým robiť, keď sa polámali, „nuž zjedz“. A už aby ma prehovorila, lebo si ešte vari myslela, že mi je do plaču, keď nič nevravím (mal som plné ústa), doložila, že „dobre, že je už po Novom roku, lebo by ti bol musel dať starý otec na druhé.“

Ja som potom dlho premýšľal, že keby tak boli aspoň deväť ráz do roka Vianoce, prišli aspoň každý deň dva razy s koledou a starý otec podával rechtorovi hriato… Zdôveril som sa s tým potom aj starej materi, ale tá mi povedala, aby som nebol taký pažravý, lebo že je to nie pekne.

„A či opiť sa je krajšie?“ mrzela ma strmá výčitka.

„Ani to je nie pekne.“

„A objesť sa, to je ako?“ pýtal som sa zase po chvíli. Stará mať už na to nemyslela a odpovedala mi, že tak „ako keď brucho bolí“.

„Ale či je to pekne?“ pýtal som sa nesmelo, lebo som už videl, že nemá vôle sa ďalej so mnou jednať.

„Ale daj už pokoj, čože sa ma také pažravé otázky opytuješ?!“ a zvrtla sa.

A ja dosiaľ neviem, čo je to objesť sa… Ale si už zase nemyslite, že som ja taký jedák, čo veľa zje. Nie! Mne sa vám napríklad popoludní ani jesť nechce. To len ten závistlivý svet!…

Adam Kuvik z Chumáča od Žiliny má už tretí rok syna v Amerike, a ten pamätá na svojho otca a vše mu pošle dvadsať-tridsať zlatých. Ba minulej zimy pred Vianocami poslal mu šesťdesiat zlatých, aby si kúpil múky a masti, alebo i brava.

Starý Kuvik nevyberal sa na jarmok do Žiliny sám. Nikdy také niečo nekupoval, musí mať pomoc.

„Pochválen Ježiš Kristus,“ ohlásil sa Adam u suseda a vrstovníka svojho, Bartolomeja Čiapku.

„Naveky amen, susedko.“

„Ale, susedko, prosil by som vás o maličkú vec.“

„Susedko, len mi povedzte, čo to má byť, veľmi vďačne.“

„Ale, susedko, pravda, keď tí Moravci, tí kupci, sem chodievajú na jarmok a kupujú tie svine, čo vezú do Viedne na mäso, pravda, vy tie svine vždy ženiete na stanicu, a tak vidíte všelijaké svine, aj také, aj také. Nuž, reku, prosím vás, či by ste mi nešli pomôcť brava kúpiť. Ja som väčšieho ešte nekupoval; vy, keď tým kupcom preháňate, lepšie sa viete zjednať.“

„A, ba pôjdem, susedko, s vami, veľmi vďačne, ale trošku neskoršie. Viete, som tým kostolníkom, nuž idem farára obliecť, v kostole sa ukážem, ale prídem hneď a pôjdeme.“

„No, len sa teda ponáhľajte, a keď idete do kostola, vzdychnite, aby nám Pán Boh pomohol dobre kúpiť.“

„Azda nám len Pán Boh pomôže,“ uisťoval sused Čiapka Kuvika a rozišli sa.

Kuvik už bol vdovcom, musel si teda sám aj variť. Čiapka bol ženatý, ale žena už včasráno bola odišla do Žiliny na jarmok. U Čiapkov bývala aj švagriná, chorľavá stará dievka, ale tá už tiež bola v kostole, keď Kuvik k susedovi vkročil.

Adam prihrial si teda od večera kapustnicu a so zemiakmi tak si ju ujedal, že mu až pot dolu tvárou tiekol.

„Ach, a keby tak bola ešte k nej klobáska!“ — myslel si pri jedení. „No, ale však bude! Kúpim si sviňu, takú tučnejšiu a narobím si klobás, ako mäsiar v Žiline.“

Rozochvený sladkou myšlienkou jedol, kým čo videl. Len potom zbadal, že sa ešte má obliecť a peniaze dobre opatriť, lebo sused už aj tak ide. Nechal teda všetko na stole, natiahol lepšie šaty a spoza obrázka vzal peniaze, zaviazané v šatôčke, a vložil za pás až na holé telo. Vzal palicu, zavrel dvere, prežehnal dom a šiel k susedovi Čiapkovi, aby sa čím skôr schystal. Ten už bol vo dverách a sám stál na tom, aby sa už teraz ponáhľali, žeby dajak nestretli Čiapkovu ženu Katru.

Nebál sa jej síce, keď bol triezvy, ale opitého veru ho vše vycuchtila. No ale nemusíte všetko vedieť, čo sa v dome robí, aby neboli z toho klebety v Chumáči.

Adam Kuvik a Bartolomej Čiapka sviatočne oblečení, s teplou baranicou na hlave a s palicou v ruke kráčali dolu dedinou. Z úst jednému i druhému visela fajočka. Zima nebola veľká, bol padol odmäk. Kráčali strmo, haleny sa im len tak rozvievali.

Pred Markusom zadrhlo im krok. Ďalej ani kročiť.

„Poďme susedko, k Markusovi, vypijeme si po deci, bude sa nám lepšie kráčať,“ navrhol Kuvik.

„Veru poďme, ja som dnes ešte aj tak ničoho nemal v hube.“

Vošli. Dali si naliať rascovice.

„Tak, štrngnime si, a nech nám dá Boh na zdravie a na dobrý úžitok, aby sme, čo máme pred sebou, mohli šťastlive pokonať.“

Sused prisvedčil a zopätoval tie samé reči.

„Dobrá rascovička,“ hovorí Čiapka, „ja by som si ešte jednu vypil. A vy, susedko, Adam?“

„Ja vari tiež, keď je taká dobrá. Markusko, dajte nám ešte raz po deci,“ pýtal znovu Kuvik.

Vedel, že on musí častovať.

„Ale potom, susedko,“ hovorí Čiapka, „zaraz pôjdeme.“

Štrngli si, aby bol Boh na pomoci pri jednaní, že by lacno kúpili.

„A kamže sa tak náhlite a čo idete kupovať, Adamko?“ opýtal sa ho zarastený starý Markus.

„Ale, ošípanú si idem kúpiť. Toť, cez zimu s kapustnicou klobáska, alebo kapusta s údeninou a k nej zemiačkov, musí to byť dobré. A kapusty i tých zemiačkov, ďakovať Bohu, mám dosť, nuž ešte tú svinku dáku, čo by sa po nich — ako sa vraví — pováľala.“

„No, to je dobrá vec, kto to môže mať, ako vy, Adamko,“ prikývol Markus lichotivo.

„No, no, aj druhí by mohli…“

„Mohli, keby každému syn posielal z Ameriky každú chvíľu dvadsať-tridsať zlatých,“ pomyslel si Čiapka; ale nepovedal nič, len prisvedčil Markusovi.

Kuvik platil vopred, ale keď vstávali, že už idú, pre istotu pýtal sa Markusa, čo je dlžen.

„Už ste zaplatili; čo by ste boli dlžní! Dlžní ste — druhý raz prísť,“ riekol Markus, ako vždy hovorieval, keď kto po zaplatení ešte sa opýtal, čo je dlžen.

Zasmiali sa všetci a Čiapka, ako človek od kostola, nábožne doložil, že dá Boh, že ešte aj dnes prídu.

„Ale dajte nám ešte po cigare, Markusko,“ riekol Kuvik vo dverách.

Zapálili si a šli. Trocha sa dlhšie zabavili, no ale teraz už pôjdu ako mládenci; nohy zduželi; v ústach cigara, posotili trocha čiapky do tyla a poď jeden za druhým a kde lepšie, aj povedľa.

„No, susedko, ako ste spali?“

„A vy, susedko, Adam?“

„Dobre som spal, dobre veru. Trocha som sa večer zabavil u Markusa, ani som sa potom nezobudil až do rána.“

„Ja veru som zle spal. Znáte toho môjho chlapčiska, Jana. Prišlo mi odkiaľsi napité, a už keď sa napije, neviete, čo je to za potvora; druhej takej na svete nenájdete!“ žaloval sa Čiapka na sedemnásťročného syna.

„Ako mladý človek, aj my sme lepší neboli v tom veku,“ prehováral Adam.

„Keď sa napije — však to nič nerobí, aj ja si rád upijem; ale keby aspoň prišiel domov poriadne a ľahol si pekne, nuž by som nič. Ale prišiel v noci domov, iba keď zarinčí sklo na okne. Vyskočíme, iba keď sa vám už tisne cez okno do izby. Ja som vyšiel von a povedal som mu, čo robí. A on, že — ide si ľahnúť spať. — Ja mu vravím: ,Janko, cez okno nevojdeš, hybaj cez dvere dnu‘. Že však bol pri dverách, a že keď boli zamknuté, že ide cez okno, a vtom vybil druhú tablu, novú, v jeseni som ju dal za štyri groše zarezať. Mňa pochytila zlosť, strhol som ho z okna a začal biť, že mi ho už potom ani mať nemohla z ruky vydriapať. Nepolezie ten už viacej cez okno do izby. Ja som si myslel, že z tej zeme nevstane! Ešte ma dosiaľ päsť bolí. Teraz mi je ho už chudáka aj ľúto, lebo ten musí byť celý počernetý. To ste, susedko, museli ozaj dobre spať, že ste nič nepočuli,“ rozprával zdĺhave Čiapka.

Adam vyhovoril sa na trúnok, ten že ho tak uspal.

Zišli do doliny.

„Sused Adam, pozrite sa, tu je pivovar. A dobré pivo vám tu šenkujú… Mne aspoň nikde tak nechutí, ako tu. Vidíte, tam ho varia a tuto hneď predávajú. A to bude hádam, parom ho vie, ale tak to bude, že tam ho varia a ten vrch z neho tu musia vyšenkovať. A keď zoberieš vrch z polievky, už je to len lepšie ako ten spodok. Nuž tak to bude nebodaj aj s tým pivom. Tento šenkár je najbližšie, ten zoberie vrch, teda to najlepšie z celého piva, preto je tu také dobré. Čert ho vie…“

Takto nahováral Čiapka Kuvika na pivo.

„Teda poďme, susedko, dnu, okoštujeme ho,“ porozumel Adam.

Adam málo piva popil v živote, ale toto mu chutilo. Ponáhľali sa, a nebolo veľmi studené a tá pena na ňom ako smotana.

„Ej, susedko, vy ste dobre vyštudovaný v týchto veciach, viete, kde sa dobrý trúnok dostane,“ usmial sa Adam.

Mal pravdu. Už len takto pri fare prv zvie, čo je dobrý trúnok, než u Markusa. Dali si ešte po pohári.

„Ba, na môj hriešnu, je lepšie, ako tá kapustnica!“ a mľasol sused Adam ústami, akoby dlaňou plesol. Čiapka sa len usmieval, že Adam jeho výmysel ísť na pivo tak chváli.

„Bodaj ťa, dajte nám ešte po pohári.“

Nemohol odolať pokušeniu starý Adam. Boli tam aj slané rožky, opýtali sa, či je to napredaj, a vzali si po jednom.

„Ach, susedko, Bartolomej,“ chválil ďalej Adam, „to sa vám pije, ako sladké mlieko, keď človeka záha páli!“

Oblizoval si spodnou vrchné gamby.

„Však som to dobre, susedko, premyslel?“

„Znamenite, Bartolomej môj,“ a položil mu ruku na plece. „Ale, susedko, už musíme ísť. Máme ešte veľkú úlohu pred sebou.“

Zaplatili, zdvihli sa a šli ešte ľahšie než od Markuska. Vo fajočkách im už horelo, nuž kráčali si veselo ďalej a v rozhovore ani nezbadali, len keď sa blížili k Šalamúnovej pálenici.

„To je pálenica,“ vysvetľoval sused Čiapka Kuvikovi, akoby ten nikdy nebol býval v Žiline, ba ani von z dediny. „Dobrú, jaj, raz dobrú borovičku vám tam páli akýsi Šalamún. Tú by ste dakedy, tak keď vám od žalúdka zle príde, mali okoštovať, ale zlatku by ste neľutovali dať za deci, na môj pravdu, susedko. Poďte, koštujeme ju. Deci spoločne; len aby ste nepovedali, že vás sused Čiapka klame. Nikdy, ja vás nikdy, susedko, neklamem; nech ma hneď čert vezme, ak vás oklamem.“

Adam mal uši staré, ale citlivé. Stačilo by bolo slovo, nie toľká kázeň.

Zalizli sa obidvaja, chutila im borovička lepšie než rascovica.

„Vypime si ešte po poldeci,“ nahováral Adam.

„No, už nedbám,“ — odvetil nepriečny Bartolomej.

Šalamún videl, že susedom borovička chutí, začal ju ešte chváliť, a že zvlášť ráno na lačnô za skleničku dobre padne, že to akoby prsia pomastil. On že tiež každé ráno si vypije, a keby mal odísť dakam ďalej, aj tam že si so sebou vezme do skleničky. Či nemá pravdu? Že veru hej, dosvedčili susedia. Adam počal hútať, či by si aj on nemal vziať pár deci na jeho staré pľúca, a keď ho vše tak podúša, pustiť jej kvapku dolu hrdlom. Rozhodol sa za to, že si borovičky kúpi.

Šalamún mal pečatené litrovky. Za zlatovku kúpil i Adam jednu. Najprv pritisol ju k srdcu, ako dačo najdrahšie a strčil ju do rukáva. Odporúčali sa a ťahali hore pod ten vŕštek k Žiline.

Už ich hodne točilo.

Sused Adam počal si ťažkať, že nevládze. Odfukovali obidvaja, až im hrdlo vyschlo. Susedovi Adamovi sa už jazyk lepil na gamby. Po krátkom rozmýšľaní otvorili nožíkom fľašku s borovičkou a občerstvili sa. Fľašku dal Adam niesť Bartolomejovi, a ten niesol ju v oboch rukách pred sebou, majúc palicu zavrznutú pod pazuchou, a vše ostal na tri-štyri kroky a ovlažil si jazyk. Uniesol viac než Adam, alebo sa mu aspoň viac žiadalo. Asi po tretí raz ho Adam dozrel, ale sa nepohnevali, Bartolomej sľúbil to vynahradiť a sľub potvrdili spoločne občerstvením. Ale fľašku niesol už potom Adam. Na piaty raz vypadla Adamovi fľaška z ruky na ubitý chodník a rozbila sa. Božekali susedia nad sklom, počali ho zbierať, ale márne, borovičku ostatnú vypil sneh.

Konečne okolo poludnia dotackali sa do Žiliny a šli rovno na jarmok.

„Je už okolo poludnia, kupci už odišli, len poďme, kúpime dobre,“ ubezpečoval Čiapka.

Na ceste stretli chlapca, ktorý hnal päť, či šesť bravov pred sebou už z jarmoku.

„Na predaj, chlapče?“

„Na predaj.“

„A čieže sú?“

„Pána hrobárove.“

„Susedko, mne by sa ten na predku — nože ich zastav, chlapče — hľa, ten prvý, pozdával,“ hovoril Adam, a pošli obidvaja ku bravom.

„A kdeže sú pán?“

„Tamto idú.“

Pozdravili sa, podali si ruky.

„Čo pýtate za toho bravca? — Toho, hej.“

„Ak mi dáte päťdesiat zlatých, tak bude váš.“

„Toľko nedám, ale bude dosť otcu materi štyridsať zlatých zaň.“

Zjednali sa na štyridsaťpäť a hrobár dá dva litre vína na oldomáš. Brava hrobár poznačil a zavolal susedov, aby oldomáš vypili u neho. Má aj fľašu, aj má kto poslúžiť. Uznali, že im bude ľahšie vymotať sa stadiaľ poza mesto domov, než pantať sa s bravom pomedzi jarmočníkov. Chlapec zabehol po dva litre vína, hrobárka dala poháriky, Adam vyplatil, potom si vypili, pozhovárali sa, navinšovali šťastia, zdravia, požehnania, vypýtali kus žínočky, zasídlili bravovi na nohu a Adam, hrdý, že brava vedie, vše pobehol za ním, vše sa ho zase aj dosť brav naťahal, alebo ho zase obidvaja museli tískať a po ceste upravovať. Potom premysleli tak, že Adam brava držal na žínočke za nohu, a Čiapka išiel pred ním a volal ho, vytŕčajúc mu prázdnu baranicu. S ľuďmi, čo ich stretali, alebo predišli, veľa sa nezhovárali. Keď kto cenu uhádol, alebo mu povedali, doložil že je lacný a šiel ďalej.

Prišli ku rieke na lávku. Brav, čo ho ako pekne vyvolávali, tískali, nechcel sa dať na lávku napraviť. Keby bola rieka ľadom zakrytá, ľahko by prešli, ale je nie celá zamrznutá. A treba sa im ponáhľať. Čo robiť? Poradili si. Sused Adam vyzul krpce, podal ich Čiapkovi a šiel s bravom cez rieku. Ako k rieke zišli, brav počal piť vodu.

Sused Bartolomej díval sa z lávky, a prehodil, že — „tá hrobárka mu čosi dobrého musela dať, aký je ten brav smädný; ten hádam preto nechcel ísť po lávke, že sa chcel napiť. A vraj hovädo nemá rozum. Ahm!“

Keď prešli cez vodu, sadol si Adam a obul krpce. Brava zatiaľ podržal Čiapka.

„Ale, aký je nejaký tichý ten brav, susedko,“ — hovorí Čiapka. „A ako na vás pozerá, či ste už hotový.“

„Ako vravíte, má svoj rozum,“ doložil obutý už Adam.

Začali ďalej kráčať. Brava prevzal zase Adam.

„Ale, susedko,“ riekol Adam, „ten hrobár musí byť najlepším gazdom v Žiline, lebo akých pekných šesť kusov viedol naspäť a ktovie, koľko ich predal.“

„Veru, veru,“ doložil Čiapka a kráčali pomaly ďalej, rozprávajúc o všeličom, až dochodili k Šalamúnovej pálenici.

„Ľaľa, susedko, už sme pri Šalamúnovi,“ riekol Čiapka. „Ako chytro nám čas ušiel.“

„Ja, ozaj, musím ísť Šalamúnovi zaplatiť za fľašu z tej borovičky. Brava uviažeme predo dvermi a my poďme dnu,“ bol návrh hotový.

„Vitajte, už ste sa vrátili? No, ako sa vám vodilo? Kúpili ste čo?“

„No, pravdaže. Však viete, čo si ja raz pred seba vezmem, to musím vykonať.“

„A či sa vám pošťastilo?“

„Poďte pozrieť, Šalamúnko.“

Išli.

„Dali ste najmenej päťdesiat zlatých zaň. Veď sa ten nemusí ani pokŕmiť, len hneď zaklať. Vy ste dobrý kupec! To ste s Bartolomejkom tak vyňuchali, Adamko? Čože ste predsa dali zaň?“

„Štyridsaťpäť zlatých, poviem vám pravdu.“

„To ste lacno kúpili, na môj pravdu, lacno. Ten brav je otcu-materi päťdesiat zlatých hoden.“

„Šalamúnko, viete čo, nešťastie sa mi prihodilo. Vypadla mi tá litrovka z rúk a zabila sa. Čo som za ňu dlžen? Či to bolo už aj za fľašu zaplatené tou zlatovkou?“

„Nie, nebolo; ale keď ste mali škodu, nechajte tak, nebudem vám ja druhú robiť. Nekoštuje vás tá fľaša nič.“

„Vy ste jeden poriadny človek, to vám hovorím, a preto, čo tá fľaška stála, prepijeme, však susedko Bartolomej?“

„Prečo by sme nepili, len by bolo čo!“ prisvedčil Čiapka.

Vypili zase štyri deci borovičky.

„Ale už poďme, susedko, lebo kým ešte prídeme domov, bude hlásnik hádam aj jedenásť trúbiť.“

Adam zaplatil, brava odviazali a kráčali tackajúc sa k domovu.

Cestou hovorí:

„A toho brava šacujú na päťdesiat zlatých. Tak som podľa toho predsa dnes zarobil päť zlatých. To môžeme ešte piatku prepiť dnes. Však aj tak načo sú mi? Načo mám gazdovať? Nemám ženy, ani detí, a ten tam v tej Amerike, Pán Boh mu pomáhaj, zarobí. A tak mi dal aj napísať, aby som užil na svoje staré dni. Dobrý synak, čo ma aj opustil, ale nezabúda na štvrté božie prikázanie.“

Skoro si obidvaja poplakali, že má Adam takého dobrého syna v Amerike.

„Ľaľa, susedko, v pivovari ešte svietia. A počujte, aj muzika hrá. A na trúbach, to bude vojenská alebo hasičská. Poďme dnu na chvíľu, budeme počúvať. Aspoň sa nám trochu srdce rozveselí. Brava niekde uviažeme. Však on neprechladne, keď si aj trochu vonku postoj9, hrobár ho iste dobrým vychoval.“

„Aj mňa trocha smädí po tej borovičke. Už som chcel ísť aj studňu hľadať do dvora.“

„No, keď sme už tu, nepotrebujeme piť vodu. Mňa aj tak hneď brucho od nej bolí.“

Vošli. Rozkázali si a pili. V druhej izbe hrala robotnícka hudba z fabriky. Načúvali, ani sa za chvíľu nezhovárali.

Pivo Adam chválil, akokoľvek aj ráno.

„Len vraj jednu chybu má,“ usmial sa Čiapka.

„Ja mu žiadnej nenachodím.“

„Ba jednu má, a veľkú chybu. Keď vám najlepšie chutí, musíte pohár od úst odtiahnuť, lebo je už prázdny.“

„Vy máte rozum, susedko; ale nečudo, keď mnoho chodíte okolo pána farára, už sa to len aj na sprostého prilepí, keď s múdrym obcuje,“ chválil vtip Bartolomejov sused Adam. Oba sa zasmiali a dali si znovu naliať.

Po chvíli schytili sa do tanca. Ale to, dalo by sa iba namaľovať. Zabávala sa na nich celá spoločnosť. Vše jeden odpadol, zase druhý. Vše ten toho dvíhal, zase ten toho, a keď sa zodvihli, dubili ďalej až do ukonania. No smiechu bolo, ani na komédii počas jarmoku.

„Susedko, vypime a poďme už, lebo je už čas, aby sme domov išli. A potom aj to hovädo tiež si chce odpočinúť,“ volal Čiapka, keď sa už dosť napili a natancovali.

„Na môj pravdu, keby nie ten brav, ja by som tu bol aj do rána, tak sa mi tá hudba s tým pivom páči,“ doložil Adam.

No pohli sa.

Idúc po ceste rozprávali si.

„Ale sme si zaskočili, čo sme aj starí, aj sme si dobre zapili toho piva! Ako sa to dobre po tej borovičke pivo pije,“ čudoval sa Adam.

„Hja, to vám je tak, susedko, borovička, tá suší hrtan aj žalúdok, a pivo zase občerstvuje,“ vysvetľoval Bartolomej.

„Veď je to dobre, keď sa človek tak môže kedykoľvek občerstviť,“ pochvaľoval Adam.

Šli ďalej.

„Susedko, viete čo? To pivo má akúsi čertovskú silu. Už mi začína do hlavy udierať,“ počal sa ponosovať sused Adam.

„A ja by som, susedko, mohol ešte aj dva litre vypiť, takú silu cítim a chuť by som tiež mal, ale len domov, lebo doma, hm, čo bude moja žena…“ zamlčal sa Čiapka.

Dobre, že bolo dosť vidno, snehu nie tak mnoho a chodník nepustil susedov, lebo by sa boli zatúlali. A vlastne brav viedol predok, nuž ľahko bolo susedom kráčať. A keď ktorý zabil nosom do snehu, druhý nebol taký, aby ho nepočkal, alebo nešiel dvíhať. Len brav vše zakrochtal a mykol sa, keď mu sused Adam Kuvik do zadnej čiastky tela baranicu vrazil.

„Sused, a ma čert vzal, horí,“ strhol sa Adam, keď počul akési trúbenie.

Poobzerali sa, ale plameňa nikde nič.

„Ale nie, to vám tá muzika z pivovaru v ušiach hučí.“

„Ale nie. No, počujte!“

Zase zastali a počúvali.

„To hlásnik hlási, už sme doma,“ pochopil zvuk trúby Čiapka.

„Postojmeže.“

Počúvali, a skutočne po dlhšom hádaní poznali hlas ich obecnej trúby. Bolo už jedenásť v noci.

Prišli do dediny. Poznávali domy a prvý rozoznali Markuskov hostinec.

„Škoda, že ten náš Markusko už spí, vypili by sme si tej rascovej po deci na dobrý odpočinok, keď sme už doma,“ želel Adam.

„Nechajme ho, nech si pospí. Však, keď stojí, chudák, celý deň na nohách, treba mu aj spať,“ odhováral Čiapka.

Susedia kráčali ďalej, ako keby cestu vymeriavali, či je široká.

Brava zavreli do chlieva a nepoďakúvajúc sa jeden druhému, priali si dobrú noc.

Bartolomej chcel sa doma žene vyhovárať, ale nemohol k slovu prísť a brániť sa nevládal. V mykaní žena ho skoro zobliekla. Krpce si ani nevyzúval, len tak sa prevalil a zaspal. Žena mu ešte dlho nadávala pri boku, ale kto by ju počúval? Bartolomej zaspal.

*

Do rána, sám Pán Boh vie od čoho, ale brav zdochol.

Hneď ráno zišli sa susedia, aj cudzí, a už sa vyponosovali jeden druhému, koľko kedy a akých nešťastí ich potkalo. Svet poradil, aby hneď šli k hrobárovi, že by Adamovi peniaze vrátil a vzal si brava.

Stavili sa po ceste zase u Markusa, v pivovare, u Šalamúna, v Žiline na miestach okrem hrobára, a všade sa už vyžalovali, ako, čo, kúpili, a čo sa do rána stalo.

Hrobár nechcel vyplatiť. Žalovali ho, súd ho oslobodil, lebo sami nevedeli povedať, kto bol pri ňom, kým oni sedeli u Šalamúna, a potom keď v pivovare tancovali. Nedali si pozor naň, a zato má byť zodpovedný hrobár?

Nachodili sa po tri razy do súdu, až sa Adamovi všetky peniažky po krčmách minuli.

Naostatok, keď už videli, že prehrali, stavili sa u Markuska, a povedali si, že brava nebolo, ani nemusí byť. Človek si dosť pomastí hrdlo aj borovičkou alebo rascovicou.

U Čiapkov na večer bola zase zvada a bitka, ale Bartolomej Čiapka si z toho nič nerobil.

„Darmo je, keď ma uvládze! Zato Adam Kuvik s Bartolomejom Čiapkom vždy budú verní susedia. Bol som tri razy za svedka a — nepýtam ani grajciara — a to moju ženu mrzí, že meškám! Meškám len svoj čas, a nie tvoj, a keď na to príde, ja s Adamom Kuvikom kedykoľvek pôjdem sviňu kupovať. Čo sa nám kúpa aj nevydarila, ale každý vravel, že som ju lacno zjednal. A to si Adam Kuvik vždy bude vedieť uctiť.“

A Adam Kuvik i ďalej ujedal si zemiačky s nemastnou kapustnicou i bez klobásky, lebo synove mozoľné groše pre jeho smädný hrtan vyšli navnivoč a tá „lacná kúpa“ mu veľmi draho padla.

Bývali sme trojakí na jednom gazdovskom dvore: dva cúgy pešiakov v humne, šesť husárskych a šesť kanonierskych koní v dvoch maštaliach.

Husárske kone mali päť pucerov, šiesty bol šarža; kanonierske kone čistili traja chlapi. Všetci bývali s koňmi.

Tu mal som príležitosť pozorovať, ktorej brandže vojakovi je ľahšie, lepšie.

Ja musím peši chodiť, tridsať kíl na sebe vláčiť, ale keď dôjdem na brloh, ľahšie sa očistím ako ten husár lebo kanonier, ktorý musí najprv kone, potom všetok riad na ne počistiť a konečne musí mu ešte zvýšiť času aj na oriadenie seba, menovite na vyleštenie čižiem, orla, rozety na čákove a gombičiek. Lenže tí sú na koňoch, alebo na kanónoch sa vezú, neotlačia si nohy a ja musím peši chodiť cez mláky, potoky a po blate a do vŕšku behom koľko ráz aj vtedy, keď už ani na nohách stáť nevládzem…

No, ktorému nám je lepšie?

Eh, trp a čuš!

My pešiaci hrešili sme od tretej po polnoci do večera do desiatej — na nemilosrdného budiča, potom na počasie: slnko, ak pripekalo, na dážď, ak pršalo; prach, blato, tenký fruštik, dlhý marš, na cugskomandanta, oficiera, kapitána, mináž, včasný lebo neskorý beféľ atď. — slovom na všetko, čo pri vojsku sa pridá, ešte len aj na tých šesť grajciarov, že tak málo platia vo svete!

Husári a kanonieri tí tiež tak, lenže tí skoro celú noc a k tomu na Boha, otca, mater a celý svet a na všetko na to, na čo aj my a ešte okrem toho aj na koňa.

My sme boli zväčša Slováci, tí zase Maďari; a to im už nikto neodškriepi, že sa šťavnatejšie vedia vysloviť o chybách jedla, koňa, šarže, rodiča a Pána Boha ako Slováci, ačkoľvek hrešiť sa aj Slovák veľmi ľahko priúča…

Ostatne, desať rokov som už vojakom, ale nezišiel som sa dosiaľ ešte s človekom-vojakom, ktorý by bol vojenský život chválil, na vojenčinu vďačne si spomínal, na manévre rád sa poberal.

Na vojenčinu nezhreší hádam iba ten, kto vojakom nebol a vojenská daň ho nemrzí…

Tak zaspieva si náš Detvan, keď má narukovať. Ale, čože robiť? Vie, že ak len do Ameriky neujde, na Poľane sa už tak neschová, aby ho nenašli.

Z celej duše sa ti vojenčina protiví, ale keď ťa zavolajú, ideš… ako baran na jatku. Horkne ani slina na jazyku, ale prežieram ju. Vyslovujem aspoň úprimnú svoju mienku, že som rozhodne priateľom všesvetového mieru.

Detvan môj nevie o tom, ale tuší to a vyslovuje cit svoj v žiaľnej piesni:

Milión ráz som si vzdychol za tých dvadsať dní, prečo som nie valaským psom. Zavrátil by som vše ovce a driemal pod krom…

*

Došla mi karta, že mám ísť na manévre.

„Chvalabohu, že už tretie!“ bola moja prvá myšlienka. Potom mi ale prebehol mysľou celý môj vojenský život a bolo mi trpko na duši. Vspomenul som si, ako ma bolelo srdce, keď mi obrážali rodičov, hrešili Boha, tupili môj slovenský národ a ubíjali ľudské i osobné moje povedomie. Vspomínal som si, ako mnohým vzali dušu, že sa, odpusť Bože, stali hovädami a ako aj mňa zakaždým chceli ozbíjať o tie dni, ktoré som pri vojenčine stráviť musel, keby som si ich nebol vedel obrániť.

28. augusta ráno o siedmej došiel som do lučenskej kasárne. Na dvore hemžilo sa pár sto chlapcov, ktorí museli od rodiny odísť, prácu meškať, peniaze troviť, zdravie si ísť nivočiť, dušu kaziť…

Známi podávali si ruky, vypytovali sa na svoje rodiny, okolnosti, prácu atď. Všetko starí kamaráti! Maďar vedel po slovensky, Slovák po maďarsky, lámal jeden ako druhý, len aby sa mohli vyzhovárať, či sú už ženatí, či majú deti, a kto z kamarátov kde je a kto zomrel.

Pomedzi nás plietli sa vojaci, ktorí dopytovali sa na dom, rodinu a odberali si pár grajciarov lebo dáky uzlík, čo im otec, matka poslali. Pár šarží odberalo nám knižky, zapisovali si naše mená a zbíjali nás do hŕbok, aby sme sa im nepotratili, nepomiešali.

Keď nás všetkých podľa stotín rozdelili, kázali sa nám na otvorenom dvore, k tomu v slabom daždi, vyzliecť, že ideme k doktorovi.

„Sme my predsa ľudia!“ a ozvalo sa hlasité šomranie, protest a až na pár ľudí, šli sme všetci pred doktora aspoň polooblečení, za čo nás, pravda, potom socal ako nemých, lebo sa prehliadka tým troška zdržovala.

Bolo nás päťsto a boli sme všetci zdraví. Aké to šťastie!

Darmo som ja, darmo druhí začínali sa sťažovať, že túto ma bolí, nohy mám slabé, kole ma, oči ma bolia, pozrel mi do nich, zvrtol ma a za minútu ešte dvadsiatich a všetci sme museli byť zdraví!

A ešte akí zdraví! Napr. J. P. z M. ako mi rozprával, ešte bol chorý, keď mu karta prišla. Ležal šestnásť týždňov (nevedel na čo) a k tomu mal klepanie srdca. Prirodzene, že povedal, že je chorý, slabý, čo bolo aj vidieť na ňom, lebo bol celý vysušený, žltý ako vosk. Vojenský doktor sa ho pýtal, či chce do špitáľa na dva-tri týždne a potom slúžiť, či… Povedal, že ide radšej hneď slúžiť.

A slúžil. Kamaráti, keď mohli, pomáhali mu niesť gver a keď vše odpadol, aj kapsu. Aj mu počistili. On, keď len nemusel stáť, ležal, alebo sa aspoň o gver opieral a keď kam musel ísť, to šiel ako smrť, ledva nohami zapletal, zelený ako tráva. Keď o dvadsať dní vrátili sme sa z manévrov, prišla mu žena aj s malým dievčatkom ma rukách naproti a skorej ako by mu bola ruku podala, pustila sa do plaču, že — trebárs nás už dvadsať dní priúčali všelijakým surovostiam — vypadli voľaktorým aj slzy, každý sa radšej inde díval a všetci sme zamĺkli.

On, chudák, tiež dojatý, tak sa triasol, že sa nevládal do svojho kroja ani preobliecť.

Druhého kamaráta, meno jeho som si nepoznačil, ale bol číry Maďar od Šajavy a robil v Tarjáne v kameňouhoľnej bani, po dvanásťdňovom mordovaní poslali ho už z manévrov, z piatej stolice domov. Teda mu chorobu uznali, ale s tou potechou poslali ho domov, že sa mu tých dvanásť dní nezaráta, pretože viacej ležal, ako „robil“ a že na jar musí odslúžiť svoje znovu.

Už to hádam aj vykončil, ak totiž nezomrel, kým domov došiel, lebo každý vravel, že ten iste má suchoty. Aj tí doktori to museli badať, lebo mu vždy prsia poklepávali…

A koľko bolo potom medzi tými päťsto, a koľko medzi šesť-osemtisíc mužmi potom na manévroch takýchto zdravých…!?

Bodaj nie viac!

*

Ešte raz som videl tie pestré slovenské kroje, kožúšky, klobúčky vybíjané, vyšívané košele, krpce, do kolena návlaky šnurované uhorské nohavice, čižmy na harmoniku a tu i tam aj panský kroj.

O polhodinu boli sme už všetci ako jeden: vo vojenskej rovnošate.

My obyčajní, bez hviezdičiek, rezervisti, dostali sme habit špinavý, roztrhaný, ktorý slúžil už snáď dvadsiatim ľuďom zdravým i chorým… Päť čiapok mi probovali a ja som musel na každej utrieť hlavou plieseň a čo sa na ňu od ušitia prilepilo, vpilo a na sklade vysadlo.

Potom nám podelili gvery a začalo sa základné obšívanie, čistenie a preobliekanie.

Obed nám prvý deň nedali, že nám to nahradia v peniazoch.

O štvrtej popoludní mali sme už všetci ako zo škatuľky stáť na dvore. Omykávali nás, obtŕhali gombičky, šnúry z nohavíc, prezývali, hrešili, že sme teraz vojakmi a nie doma pri žene, materi a… a marš! znovu prišívať, plátať a čistiť. Na druhý raz bol oficier ako-tak spokojný, ale že ešte len čistiť a čistiť, lebo že dá voľaktorého vyvesiť, zavrieť do želiez…

Koľkým sa to skutočne dostalo, ktože to poráta? Chudák vojak zjedol si konzervu, dostal tri dni; dlho okrikovaný kaprál zabudol oficierikovi, šesť-osem rokov mladšiemu, povedať „poslušne hlásim“, dostal dvadsaťštyri hodín a za každú pletku trest na trest. Keď si chcel niečo najlepšie spraviť, im sa to zdalo najhorším, alebo schválne zlým a už ťa mali, a mlčať si musel, alebo na zlo prisvedčiť, ak nie, dostal si aj za to. Koľko zaúch, buchnátov, kopnutí tých osem tisíc mužov bez najmenšieho reptania muselo preniesť, to iba Pán Boh vie. Do poslednej chvíľky si nebol človek istý, že ho pre dačo nevyzauškujú, alebo mu nenadajú tak surovo, že by si sa od hanby nad toľkým grobianstvom človeka radšej na skalu premenil alebo pod zem prepadol. Poviem vám príklad sám o sebe.

Aby to chytro šlo, nedali sa mi v starých bagančiach preberať, podplácať som nechcel a tak mi kaprál jedny hodil, či ich obujem. Aj z pece! A tak, čo koľko som nohy obkrúcal, baganče mi boli veľké. Že iných nemá! Dobre, zostal som vo svojich topánkach. Ale tie, ačkoľvek som ich už pár mesiacov doma bez úrazu nosil, mi za tri dni tak nohy doráňali, že som mal plno odrenín a aj dva-tri otlaky, krvavé a vodové pľuzgiere jedno pod druhým ešte len aj na päte. Chodil som už viac kolenačky. To, a potom, že som nebol naučený mnoho chodiť, ma za tie tri dni tak dolomilo, že som na štvrté ráno ako mŕtvy zostal v baraku ležať a oznámil som, že nevyrukujem, nech sa robí, čo chce. Keď som potom ráno o ôsmej mal ísť k doktorovi, sám som sa nezobudil, ani ma nikto neprebral. Strážnik barakov zabudol na mňa. O deviatej ale prišiel doktor rovno do baraku a ma tam našiel. Okríkol ma po nemecky, že som vyskočil na rovné nohy a ho pozdravil. Že čo mi je.

„Pán doktor…“ začal som po slovensky, že mu rozpoviem, čo všetko je mi.

Ale on sa oboril na mňa zase po nemecky, potom po maďarsky, že však mi vidí na rukách a na tvári, že ja nie som „Detvan“ a že, nasledovne, viem aj druhú reč mimo slovenskej; lebo že čo si ja myslím, či sa on kvôli mne bude po slovensky učiť? Myslím si, keď si tu medzi väčšinou slovenského vojska, mal by si rozhodne znať aj po slovensky. Ale som mu povedal, že rozumiem aj inú reč.

Že teda čo mi je a prečo som neprišiel k riadnej prehliadke?

Hovorím, zaspal som, a taký som slabý, že som dnes nevládal už ani na nohy vstať, a k tomu mám ich hrozne otlačené.

Aby som ukázal. A hneď začal, že som si chcel len deň ukrátiť spaním a že som sa chcel len tak pretúlať a p.

Vyzul som sa. Darmo. Neuznal, nevidel moje krvavé odreniny a znovu spustil, že som si vraj sám na vine. A ak beťár, tak sviňa, že ma dá zavrieť, že tri dni budem za to dosluhovať, že odpoludnia musím vyrukovať a že ma ide dať vari obesiť, a nadal mi, že mi bolo do plaču od hanby pred tými drevenými stenami, že ako vôbec môže byť na svete učený človek a pritom horší ako ten besný pes!

A odpoludnia som krivý ako žobrák vyrukoval. Pravda, oficier dal si ukázať nohy a poslal ma na bok si sadnúť. Ten aspoň, keď videl, bol človekom…

*

Prvé dni bolo ešte ta… Cudzích, neznámych bolo málo, šlo všetko srdečne, priateľsky. Kamaráti pomáhali si a pritom skladali sa na pálenku, rum, slivovicu a pojedni si išli aj piva, vína vypiť do kantíny, a tak necítili tú telesnú únavu.

Pri vojenčine je najlepšie, keď je človek stále poloomámený, tak si aspoň nič nerozmýšľa a spokojuje sa so všetkým zlým.

Ja som sa tiež ihneď oboznámil s nimi. A voľaktorých som už aj poznal, nuž títo ma hneď vzali medzi seba, že či som zase dáke „pesničky“ doniesol. (Lanského roku totiž bol som pár spevníčkov vzal sebou na rozdanie, nuž ma poznávali.)

„Doniesol,“ hovorím a vytiahol som kufor. Dostalo sa mnohým. Prišli aj z druhých chýž a mal som veľkú radosť, keď som vše potom aj na manévroch videl dvoch-troch pesničky alebo rozprávky si čítať, alebo keď ma o čítanie žiadali. Čítal som im s chuťou, všetko vysvetľujúc, keď sme na niečo ťažšie prišli. A tak dlho sme sa hádali aj o tom, či treba aj otca zastreliť, keď komandujú. Všetci tvrdili, že veru áno! O božom zákone, že viac sluší poslúchať svedomie ako rozkazy ľudí, nevedeli nič. A všelijaké otázky prišli a nejednému som zabil klin do hlavy.

Lebo vlastne ja som držiaval „slovenskú“ školu. Odpoludnia totiž za hodinu, za dve, kým oficieri z kaviarní poprichodili, vyšli sme na pole alebo dakam do kružiny a „držali školu“. Mali nám totiž prečitovať kapráli všelijaké vojenské zákony v čas pokoja i vojny, z ktorých každý paragraf končí sa tým, že kto sa sprotiví, bude zastrelený alebo obesený.

Prvý deň vylúčilo sa nás do slovenskej školy len veľmi málo. Aj sami robili jeden z druhého posmech, že ten lebo ten išiel medzi Maďarov, ktorý nielenže je rodený Slovák, ale ani po maďarsky nevie, iba čo voľačo pri vojsku pochytil. Ale tiahli ich oplzlé rozprávky, aké sa v maďarskej škole prednášali, hoc nerozumeli len poniektorým slovám z nich.

Mne kamaráti ešte ráno nakladali, aby som nabral „pesničiek“ so sebou. Vzal som, že by to bolo aj na týždeň bývalo.

Kaprál s paragrafmi si sadol vedľa mňa a keď sa niekto podozrivý blížil, čítal on, keď prešiel, čítal som ja. Maďarská škola bola na jedno štyridsať-päťdesiat krokov od nás. Pojedni boli zvedaví, čo my vlastne robíme, keď sme tak ticho. Prišiel a zostal; prišiel druhý, zostal tiež; prišlo ich viac — zostali a počúvali, ba si aj sadli. Na druhý deň už v slovenskej škole bolo o polovicu viac „žiakov“ ako včera; na tretí sme už boli vo väčšine a na siedmy-ôsmy, kým sme šli na manévre, scvrkla sa maďarská škola na ozaj čistých Maďarov a pár kaprálov a fírerov, ktorí v civile zaiste dajaké služobné miesta zastávali a znajúc viac-menej maďarsky, nechceli sa k svojej slovenskej materi priznať a s akýmsi židákom, manipulant-feldvéblom, zhovárali sa vše o mne ako o panslávovi, na čo som ja iba pyšný bol. Do hádky sa ale so mnou neradi púšťali, lebo nemali dosť obrany na také akési falošné vlastenectvo, ktoré vytvára lásku k materinskej reči, a povedomé priznanie sa k národu tomu, z ktorého človek pošiel.

Knižočky sa ale tak páčili mojim kamarátom, že som potom ešte tri razy dal z domu doniesť, aj od priateľov som vypýtal po pár kíl, od ktorých mi potom aj „od žalúdka zle prišlo“. Totižto od slabosti nôh šiel na mňa závrat a pri najväčšom namáhaní nebol som vstave päť-šesť hodín dopoludnia mašírovať a medzitým behať, hádzať sa o zem a zvŕtať gver. A tak po dvoj-trojhodinovom marši pošiel som ku feldvéblovi, že ja ďalej nevládzem. Ten, starý známy, pobehol ku kapitánovi a oznámil mu to. Dal si ma ukázať. Medzitým mu ale feldvébel povedal, že som dostal včera pakeľ, že mi zaiste od toho bude zle od žalúdka. Kapitán mi nadal po nemecky i maďarsky do pažravcov, po slovensky do svíň — (nadávať vie každý oficier v ktorejkoľvek reči) — a poslal ma domov. Na druhý raz tiež tak dovolil mi sadnúť si na hodinu.

Čo, myslím si, je mne aj „zle od žalúdka“ od tých pakľov, len by mojim kamarátom bolo aspoň jednému na duši a rozume od nich lepšie.

„Živ nás, Bože!“

„Aj nás druhý nemôže.“ A tak prvých päť-šesť dní, kým každý mal groša nazbyt, bolo o deviatej večer asi polovička chlapcov vždy opitých, že už potom len štekali, alebo len tak vylihovali, alebo ešte aj horšie. Popíjali si jedni dolu v barakoch, druhí hore v kantíne.

Bože, myslím si, a koľko žien a detí týchto ľudí šlo dnes večer o hlade alebo o kúsku chleba spať a otec je tu každý večer pod- alebo napitý.

Či to aj doma tak? Nemožno; ale tu sa im ani nedivím. A uveríte mi, že je tak, keď sa vám sám vyznám, že v žiadnych okolnostiach som toľko trúnku nevypil, ako pri vojsku. Koľko ráz som si pomyslel, no reku, ak sa teraz do korheľstva neoddám, tak už nikdy na svete. Ustatosť, horúčosť, smäd, že nevieš, čím bys’ ho prv zahasil. Tam skutočne chutí nápoj a nemyslíš na dosť! A tá voľnosť, že nikto ťa od pitia neodhovára, zhubné následky nepripomenie, ešte ťa viac ponúka piť, ak máš za čo, a o to sa každý postaral. Boli ľudia, čo denne s kamarátmi riadne jednu-dve zlatovky prepili a doma, ktovie ako bolo…

Pritom mnohí aj z roľníkov hrali medzi sebou karty a nejeden prišiel o posledný grajciar. Kartárstvo bolo ale hlavné pole pre kabátošov v civile. Povťahovali sa medzi postele a pri sviečke hrali ferbľu, ajnc, a sa noc po noc vadili až do rána; lebo voľaktorí tuho prehrávali a tak nechceli karty popustiť, iba keď sme ráno už vstávali. Ako to len mohli vydržať? Tí vari majú údy zo železa, divil som sa, alebo vôbec nedbajú o svoje zdravie, pomyslel som si neraz. Boli síce medzi nimi aj silní chlapi, bol aj jeden Cigáň-muzikant, ale ten je, myslím si, naučený v noci nespávať; bol krajčír, židák, veľmi slabých údov, malý, tenký, ale ten to vydrží, lebo mi hovorili o ňom, že vydržal dva roky áreštu vojenského pre krádež. Ale že aj takí, ináč statoční, poriadni ľudia, ako bol jeden obuvník od Jelšavy a istý stolár z Kokavy, to ma mrzelo, a bol by som ich tak rád odtiahol od hry, ale nedali sa mi priateľským slovom prehovoriť. Aj mi uznali, a zase len hrali. Museli ich dochytiť, to už potom pomohlo. Na šťastie sa im vec akosi prepiekla. Po manévroch zabudli na ňu; či schválne, to neviem. Ale celých dvanásť dní sa strachovali, čo bude s nimi, keď ostatní domov pôjdu. Tak, reku, keď neposlúchli ste dobré slovo priateľa. Ale tak sa mi vidí, že ich to pri tom všetkom pekných pár korún stálo, aby tomu voľakomu (feldvéblovi) ústa pripchali.

*

Z poznámok vytrhujem jednu maličkú o číročistom Maďarovi z Gemera. Bol to človek širokých kostí, ale dosť chudý a čierny, opálený ako medený grajciar; k tomu ťažký, a keď len mohol, rád zhodil z nôh baganče a obul sa do svojich ohromných čižiem. Napadol mi tým, že celý deň slova neprehovoril, ale len vše si doniesol v kulači terkelice, vytiahol z plátenej kapsy kus slaniny a peceň bieleho chleba a jedol a pil. Potom zase fajčil a sedel na posteli; a keď vyfajčil, vyškrabal nožíkom fajku, prevalil sa na posteľ a žul močku. Z baraka vychádzal obyčajne posledný na dvor, aj to obyčajne si dačo zabudol a musel mu druhý chytro pre to vybehnúť, a keď i kričali naň, nebol by pobehol ani za svet; najviac ak sa trocha do predku nahol, akoby chcel bystrejšie pokročiť.

Ja aspoň tri razy púšťal som sa s ním do reči, ale nedozvedel som sa viac, ako že platí deväťdesiat zlatých dane, má jedenásť kusov statku, kone, voly, ženu a dvoje detí. Keď prišiel večer pred narukovaním do mesta, že sa vraj — povedal mi — opil a spal kdesi v maštali, a do rána že mu ukradli z vesty drobné peniaze, ale ostatné, že mal v čižme.

Že je Maďar.

„Ale Slovákov máte radi?“

„Nuž, mám, ale hát, nedbám čo len aj dvaja zostanú.“

„Nuž a prečo ich tak nenávidíte?“

„Ja, hát, veď pre mňa môžu žiť… Ja…“ a kývol plecom.

Čo reku, súdi o Slovákoch-vojakoch?

Nuž že sú vraj bojazliví, ale „disznó, ha berúg“ (svine, keď sa opijú).

Myslím si: sova vraví vrabcovi, že má veľkú hlavu!…

*

Vojenčina odvyká od práce! Skusujeme, že oficiermi ostávajú po roku mnohí dobrovoľníci len preto, že odvykli od práce; zapáčil sa im lesk-blesk, štrnk-brnk, zavesia pre skvelú biedu štúdium na klinec. Do tridsiateho roku veku polovička zhynie pre neriadny život, štvrtina sa musí vzdať dôstojníctva pre hmotný nedostatok a len voľačo dostane sa k vyššiemu dôstojníctvu a tak i dôchodku. Chvalabohu, že slovenská inteligentná mládež málo sa dáva na túto klzkú životnú dráhu.

Ďaleko horšie sme s tými z nášho slovenského remeselníctva i roľníctva pošlými poddôstojníkmi! Nie preto, že ich hodne ostáva po troch rokoch „za zupu“ slúžiť ďalej pri vojsku, ako hlavne preto, že dnes zvlášť okolo miest veľmi mnohí kapráli a fíreri už z vojenčiny starajú sa o dajaké ľahšie živobytie. A čo to býva? Že mnohí idú k žandárom, policajtom a ešte viac dáva sa ich na sluhovstvo: pece kúriť, nočníky a pľuvátka vynášať.

Viem, že aj takí ľudia musia byť; ale prečo by sa toho chytal vyučený remeselník alebo roľník, gazdovský syn, ktorí sa samostatne, statočne vyživili pred vojenčinou?

Pri vojsku odvykli od práce, podučili sa voľačo tej maďarčine, nuž si myslia, že je to panstvo — dostať sa za najnižšieho sluhu voľakam k úradu, lebo mestu. A obyčajne čo vidíme potom pri nich? Že aspoň polovička z nich korheľuje, vedie nespokojný rodinný život a včas odumiera. Striezlivý policajt je, aspoň mne sa zdá, zriedkavejší ako biela vrana; a podobne všelijakí sluhovia pri úradoch. Lebo príležitosť robí zlodeja, a kde je viac príležitostí, ako pri meste?

A koľké to otroctvo, pred každým pisárom — (sú to obyčajne daromní, zo školy vyhodení študenti-lumpi) a panákom sa hrbiť, klobúčkovať, alásojgájovať — ja vyučený remeselník, alebo samostatný roľník, ktorý predá dom, pole alebo dá do árendy a ide — za sluhu, aby každú minútu bál sa ešte aj o to sluhovstvo, že sa vtisne, lebo predbehne ho iný, alebo že ho pre pletku vyhodia na ulicu!

Lebo kus tej samostatnosti taký človek nemôže, nesmie mať; ani mienky, ani vôle!

Tak mi na manévroch rozprávali, že istý O. B. roľník, keď si vojenčinu s troma hviezdičkami vyslúžil, predal svoju čiastku majetku bratovi, oženil sa a v meste Š. dostal sa za policajta.

Ešte nebohý ich otec držal si „Národného Hlásnika“, a oni ako chlapci aj mládenci neraz si z neho prečitovali a tak si novinky zaľúbili.

Keď O. B. stal sa policajtom, nikoho sa neopytujúc, poslal do Martina zlatovku, aby mu posielali Hlásnika. Poslali. Ale ani sa nenazdal, a už zahrmelo nad ním. Ktosi to povedal mešťanostovi, ten si policajta zavolal a jednoducho mu vypovedal, lebo že číta panslávske novinky. Horko-ťažko sa vyhovoril, že on nevedel, že to nesmie, odpísal do Martina, aby mu Hlásnika viac neposielali, a tak na dlhé chodenie od dvier do dvier a orodovanie i ženin plač — ostal ďalej policajtom-otrokom, a len preto, že sa na vojenčine odvykol oď ťažkej síce, ale čestnej neodvislej práce…

Dnes už má dušu mŕtvu. Stojí na rohu ulice, dáva pozor na opilcov, bijakov, alebo sám s nimi v pokútnej putike prepíja v sebe lepšiu stránku človeka.

*

Na manévroch vychádzal som s mužstvom až na pár šarží priateľsky, ba mnohí ma ozaj bratsky radi mali, za mnou chodili tak, ako aj zase ja za nimi. Radi ma počúvali, či som hovoril, lebo čítal niečo.

Mne páčili sa zvlášť traja-štyria, pre svoju dobrú povahu, zdielnosť, striezlivosť.

Menovite zdal sa mi istý Martin Bystrý, roľník z Kokavy. Obor chlap, načervenkastých fúzov, drobných očiek, a stále veselý, vtipný, usmievavý. Aj hrešil vše na dačo len pre vtip, pravda, vojenský. Každý deň vymastil za groš loja na nohy a onuce, a len to ma vše skorej od neho poslalo, ako som sa zberal. Narodil sa na Detvianskych lazoch, za mladi valaštil a potom sa na Kokavu priženil. Veľmi rád spieval pesničku:

T. j., že ani sám nevie koľko. Rozprával mi o Jánošíkovi, o zbojníkoch, o dobrých chlapcoch, diktoval pesničky a keď vše bolo viac v hlave, hybaj, do hajdúchov, pravda, nie sám.

Maďari to za ním probovali, ale k veľkému nášmu smiechu radom padali na zadnú čiastku svojho tela.

O výčinoch dobrých chlapcov Detvanov rozprával mi všelijaké veselé, smiešne i zase strašné, hrozné, zverské veci. Ukradli napr. jalovicu, a keď ich žandári prenasledovali, vyrezali zo živej stehno a ušli. Alebo: „Štefan, nehnevaj sa, že som ti do toho chrbta pichol.“ (Rozumie sa nožom.)

„Ale, Matúš, veď ja sa nehnevám; boli sme napití.“

„Veď zato. A čo máme dať fiškálom, to radšej prepijeme.“

„…fiškálom do hrtana!“ a čľap čľap do ruky jeden druhému na sľub, že skutočne prepijú, čo by mali dať fiškálom.

Alebo: Dvaja chlapci, jeden trinásť-, druhý štrnásťročný pásli jahnence. Bolo to pod jeseň, varili si zemiaky na panvičke. Vzal mladší staršiemu píšteľ, a že mu ju hneď nevrátil, probovali sa, a štrnásťročný tak nešťastne hodil mladšieho o zem, že sa mu noha z panvičky zapäla do chrbta, aj ju tak domov doniesol. Ale o dva, či tri týždne už zase pásli spolu jahnence.

Kamarátstvo je medzi Detvanmi veľké! Krome farára, rechtora, žida a notára, iného cudzinca do obce nepripustia, a čo by ho mali tri razy podpáliť, ako urobili akémusi železničiarovi v Môťovej, ktorý tam chcel lacno a zdravo bývať cez leto…

Kamarát je u Detvana prednejší ako otec, mať a celá rodina. Za kamaráta Detvan aj život položí.

Rozprávali mi, že žandársky strážmajster tak ubil, ufliaskal, ukopal akési mladé valašťa, že zomrelo. To sa tak dotklo kamarátov, že vzbúrili pol dediny, ozbrojili sa flintami, pištoľami, valaškami a čím kto mohol, a beda by bola bývala šiestim žandárom, keby nebol ktosi vyzradil a keby si žandári neboli telegraficky ešte vari dvanásť chlapov zavolali. Chceli dom nad nimi zapáliť a len keď vraj dvaja od žandárskej guľky padli a niekoľkých poranili, ustúpila dedina a kamaráti zabitého. Žandárov, pravda, všetkých chytro preložili.

Martinovi Bystrému podobný kamarát môj bol istý Ďuro Tančík; slobodný ešte, valach. Červený, zdravý ako buk a silný ako obor. Smelý od národa! Ak sa vše v hádke bolo treba niektorého z kamarátov zastať, už tam bol. Rád spomínal končiar a páranie… Ale to mu aj pristalo! Fúzy si mydlom každý deň štyri razy natieral, že mu stáli ako šidlá. Uterák mal ako noc čierny síce, ale keď len mohol, ako že bolo v lete, každú chvíľu sa chodil umývať, a potom sa už pričesával a mydlil fúzy v malom okrúhlom zrkadle, v ktorom si len dva razy videl svoje fúzy. Pohvizdoval si ešte aj v marši, alebo si potichu spieval a keď len bolo kedy, už poď píšteľ von z rukáva a Martin a ja a mnohí, pravda, okolo. Pri mináži sa vždy spotil, tak mu vždy padlo jedlo na chuť. Mäso, masť mal veľmi rád. To už keď mu taký mastnejší kúsok nadelili, pamätal aj na ruky, na vlasy, nohy a na krpce a návlaky v humne schované. Tančík nefajčil a nebol za celý čas ani frcnutý, čo sa o Bystrom už nedá celkom tvrdiť… Ale aj Tančík hodne uniesol. Skleničky rátať som im predsa nemal príčiny, keď som im ich aj ja nenaplnil, iba vari raz, keď som bol pre slabosť pridelený k vnútornej službe; nuž aby mi nezávideli. Tančík by mi, pravda, aj tak nebol. On bol spokojný so všetkým.

„Už keď tu musím byť, nech sa zbesnie, čo si budem ešte aj srdce žrať. By mne tiež bolo lepšie pod kolibkou. Ale, veď vydržíme, ačak bratu?“ a pác Martina po chrbte, len tak zhučalo. Už boli v klbku za pasy — zo špásu. Márne som ja tým vysvetľoval ťarchu vojenčiny a manévrov… Chodil som obyčajne za Tančíkom, a keď som už od nevlády stenal, plakal, zaostával, on mi dodával chuti, že poskakoval, a vše mi, keď sa nebolo čoho báť, odniesol gver aj na pol hodiny a potom o chvíľu zase. Za korunu by mi to vraj celý deň nosil, lebo že on neustane… a vše sa len obrátil proti mne a nohami zamrvil ako v tanci. Závidel som mu tú veselosť ducha…

Tretí bol istý Matej Ďačo, starší, ženatý, otec, vážny, zamestnaný kdesi v sklenej hute v Gemeri. Veľmi rád bol so mnou, a len by vždy bol čítal alebo počúval. Chodil ku mne jeden frajter, Slovák povedomý, a jeden kadét, nuž vše nás počúval a páčilo sa mu naše vykanie, aj vraj tá pekná slovenčina. A že keby on — Gemerčan — vedel tak čisto po slovensky hovoriť! Aby som mu poslal novinky, že si ich on zaplatí…

O slovenčine, láske k materinskému jazyku, o národnej hrdosti, o maďarizácii som kamarátom často rozprával, ale iba jeden sa našiel, čo si dal napísať Hej Slováci, druhý (obidvaja remeselníci) tiež počal vec troška chápať, ale nebolo času utvrdiť v ňom slovenské povedomie. Aj v tejto veci najskorej ma porozumel Martin Bystrý. Hoci znal voľačo po maďarsky, nie, za dva-tri dni bol z neho taký Slovák, že sa celý čas potom inakšie neozval ani kaprálovi, ani fírovi ako po slovensky. A ten bol Maďar rodený, tento Nemec-Spišiak, slovenčinu len tak lámal. Ten ale ešte, ale pán kaprál, čo sa slovenčiny za tri roky pri vojsku naučil, musel ju mať na ume vždy, keď čo s Bystrým chcel; lebo ten mu hneď, „nem tudom maďárom!“ a bolo, pravda, smiechu dosť. Ešte aj na rozchodnú ho nahneval. Odovzdávali sme gvery, každý mal zadiktovať kaprálovi číslo. Martin môj takých 4759 zadiktoval kaprálovi, že si to nevládal jeho rozumček preložiť a musel si prísť sám číslo pozrieť.

Tento pán kaprál rád by sa bol hádal aj so mnou. Proboval, vše proboval, ale vždy nešťastne. Rád okrikoval Slovákov s jeho ,nepovedáľ!‘ (t. j. aby nehovorili po slovensky). Ale odo mňa za každým nahabal. A menovite sme sa mu vysmiali pár ráz počas manévrov. On si myslel, že aj v Spiši sú samí Maďari. A nedajbože sa vše s ním dohovoriť, alebo si musel slovenčinou pomáhať.

Ba raz sa aj vrátiť musel. Dal mu totiž kapitán zlatovku, aby išiel pol miery, či už koľko bude treba, zemiakov do dediny kúpiť. Iba keď sa o chvíľu vráti a volá po maďarsky: „Kto vie po slovensky, nech ide zemiaky kupovať!“ No vidíš. Už by si, reku, skoro aj vo Spiši hladom zomrel len od samej maďarčiny!

S predstavenými podľa hviezdičiek neznášal som sa; menovite s týmto kaprálom, potom s tým Nemcom fírerom a manipulantfeldvéblom. Aj tak sme sa rozišli. Každého sa opytoval, kam ide, do ktorého mesta, dediny, okresu atď. Jedni hovorili (Slováci totiž) po slovensky, dobre rozumel; druhí sa namáhali po maďarsky, vše nerozumel. Ja, rozumie sa, povedal som mu po našom: dedinu, okres aj stolicu. Ale že to znelo čisto po slovensky, že prečo mu to nepoviem po maďarsky. A že som ja taký pansláv. Ale áno, kedyže som vám tajil? No že keby sa mu chcelo zapodievať… Nuž, čože by ste mi? Že ma zavrú! Nuž aspoň by som aj to skúsil…!

Druhý feldvébel bol statočný človek a mal aj kus povedomia národného. Vojakov týrať ani biť, okrikovať som ho nikdy nevidel. Aj hlas už mal primäkký k tomu. Krásny chlap! Čierne, slabo kučeravé vlasy, tiež také fúzy, štíhly ako jedľa, nože nech je ten dôstojníkom, pobláznia sa za ním prvé krásky mesta! Dobre je, reku, pre mužstvo, že aj takýto človek aspoň jeden je pri kompánii, ale, reku, škoda vás. Nohy už mal skazené; čo bude neskoršie? A rokov iba vari dvaatridsať. No, že roľníckej práci už odvykol, remeslo nevie, a ísť dakam za sluhu, lebo za pisára, to že taký život aj pri vojsku má. Že keby mu to bol prv niekto povedal, ale že teraz už neskoro, hovoril kadetovi, svojmu a môjmu kamarátovi. Bavilo ho menovite, keď som mu divadelné kusy, alebo aspoň výstupy predstavoval, váľajúc sa po trávniku za humnom. Keď som odchádzal, ozaj ľúto nám bolo, že sa musíme rozlúčiť. Neobyčajne dobrý človek. Ani len mrzko hrešiť nevedel…

O oficieroch čo povedať? Čo o všetkých platí: najväčší páni, polbohovia tam, kde nebolo vyšších, a kde títo boli, tam zase poslušní malí piadimužíci, obskakovači vyšších dôstojníkov a veľkí milovníci ich koní. Aspoň kapitánovho koňa stále hladkali, ťapkali a cukrom kŕmili.

Skúsil som, že dôstojníci sú na manévroch rozhodne lepší ľudia ako doma v kasárni. Snáď strach, snáď spoločné putovanie, často spoločná noc v humne alebo na poli, biedy počasia a čo ja viem, ich zblížia s mužstvom… Kapitán sa mi pritom všetkom nezdal. Nie preto, že bol vari prísnejší ako sám vojenský zákon, ale že pochádzal z bratského srbského národa a kvôli žene si ešte aj meno pomaďarčil a k nám sa ani ináč neprihovoril, ačkoľvek mu tá maďarčina išla ako sane v lete. Pre jednu vec predsa ho však musím pochváliť! Trestov sa nám za desať-dvanásť dní nazbieralo na vozy. Na odchode ho išli voľaktorí poprosiť, všetko odpustil vzhľadom na to, že mnohí majú majetok, rodinu; iba jednému nie, ktorého totiž našla nočná stráž opitého váľať sa na ulici. Ten si musel dvadsaťštyri hodín odsedieť. A viem, že už bol rodič a doma ho čakali.

Ostatní vysokí oficieri so zlatými a striebornými goliermi sa nám bezprostredne neprihovárali. Ba predsa! Jeden na rozlučnú držal nám krátku nemecko-maďarsko-chorvátsko-česko-slovenskú reč, že v terajšom svete hlavná vec je — dobre vedieť strieľať. (A rozumel, zaiste ľudí aj takých, ktorí ani mne, ani môjmu otcovi, ani bratovi nikdy neublížili, ktorých ty ani vôbec neznáš!) Otče náš, ktorý si…

*

Nakoniec, k napraveniu seba a všetkých planých vojakov, prikladám vojenskú kázeň, ktorú som sám dva, či tri razy počúval a ktorú mi aj kamaráti pomáhali zostaviť. Je krátka, nevypracovaná, ale zrno, kto vie hľadať, nájde.

„Hej, moji úprimní, milí vojačkovia! Môžete radi byť, že ste vojaci. Netrápite sa, čo budete jesť, v pekných šatách chodíte, obuv tiež dobrú máte. Chovu tiež k tomu dobrú; každý deň mäso, ľahkú hovädziu polievku… A vašich predstavených poslúchajte… Keď sa do toho hrdého mundúru poobliekate, aká je to pekná vec… A ten, ktorý je doma, musí sa trápiť, čo bude na zimu jesť, a k tomu tiež aj obuv a odev nosiť bude… A vy tu všetko dostanete… Keď je po paranči, vyjdete si v tých hrdých hábach na ulicu, do mesta na prechádzku… Tam sa vyťahuje pred hrdými holkami. Pokým ju nenamluví, pekne jej on hovorí a ona mu dá peniaze za milovanie… Keď ráno vstáva, dobrú zupu je. Nie žeby za to zaďakovali, za tú dobrú zupu, ale oni Boha, Krista za to hrešia, že dobrú zupu dostanú… Ako je to, ako je to pekne, moji milí vojaci, keď sa vy pred páni oficieri pekne držíte… Keď idete domov na urláb, dostanete pekné háby. Keď prídete domov, vaši rodičia sa ako z toho tešia, že aký je to pekný tento stav vojenský!… Keď dostanete taký frišný komisár, prídete z ekzecírky, to vám dobre padne… Moji milí vojaci smútia, že sú vojaci… Keď príde domov na urláb, ponosuje sa, že je zle… A z toho môžu rodičia radovať, že takého chlapa pánu cisárovi na vojnu vychovali! Amen.“

Pani Ivanková mi rozprávala:

„Odkiaľ prišli, to neviem iste, ale vravelo sa, že z Oravy. Za pár zlatých najali si takú izbietku u našich susedov, muž so ženou.

Tam iste prepadli cez riečicu, a teda v tom domnení došli do Turca, že tu budú môcť ľahšie žiť ako tam.

Ona mohla byť asi tridsaťročná, on mal do tridsaťpäť rokov. Oba bledí i vyziablí. Bolo vidieť ma nich veľkú psotu a biedu.

Začas ich ľudia volávali do roboty a nežiadali ani takej tuhej práce od nich, lebo mysleli, že z hladu a zo psoty sú, nemožno ani ťažšej roboty žiadať, ako spravili. Z milosrdenstva ich volali.

Časom svojím sa ale presvedčili susedia i druhí, ktorí ich prvej ľutovali, že sú daromní.

Keď si niečo vyrobili, nešli do roboty, kým to trvalo. A veľmi sa vám radi videli. Ani špatného slova, nie by sa boli povadili, lebo pobili.

Ju keď volali do roboty, napr. trocha sečky odrezať, alebo izbu orajbať, za čo sa jej dalo nejakej živnosti, chleba, pár groší k tomu, to si ona tú živnosť nerátala za nič — a nemali čo do úst položiť.

,A bodaj ho… keď takto sa musí človek trápiť. A bodaj ho… len toľko som vyrobila. Pfi, bodaj ho… celý deň sa človek potí.‘

Tak aj on.

S kosou keď robil, to chcel mať veľkú plácu a ohundral všetko, a plane robil. Do hory ani pomyslieť. Aby o život prišiel…

Cez leto ešte ako-tak sa preživili, lebo bola práca, čo aj ledajaká, vzácna.

Prišla zima.

Nemali čím kúriť, nemali nič vyrobené, nemali čím kvartieľ zaplatiť; lebo čo vyrobili cez leto, to prejedli. Piť takto viac nepili. Ale jednak bolo im treba cez zimu žiť.

Šli po meste robotu pýtať.

Dali im aj napredok plácu; ale oni potom robotu lebo odložili, alebo neprišli. Šli inde, ak to bola ľahšia práca.

Vzala sa ona perie párať. Ale to sa jej vraj neodplácalo. Priasť ešte menej, že svetla viacej zhorí pritom, ako vypradie. Že či ona bude za osem groší a pol chleba funt peria drápať? Na práč v zime nechcela, ani nemohla; lebo by bola zamrzla. Nemala čo obliecť, obuť.

On drevo rúbať tiež nechcel, že je to ťažká práca, ruky, hlavu otriasa a za malý peniaz. ,Kto by to láchtor dreva za zlatý a osemdesiat grajciarov pílil?‘ šomral, keď ho niekto volal, a nešiel, ak nemusel. Do mlátenia mali ešte menej chuti. To sa im už celkom nechcelo, včas ráno vstať a mlátiť z výmeru.

Stratili dôveru.

Ľudia ich tak zunovali, že im už nič nechceli dať; lebo videli v nich veľkých darebákov.

Ona teraz prišla do kúta.

Ľudia nemali nič. Ešte teda prvý-druhý deň im niekto niečo, nejaké obživenie doniesol. To im však nestačilo. Ona ochorela, on len pri nej sedel, alebo šiel plačom s hrncom po meste a pýtal. Kto-ten im len dal, ale to bolo plané pre ňu. Doktor konštatoval, že má hladový týfus.

Zomrelo takmer hladom najprv to dieťa, lebo ona nemala preň výživy, a čo ešte bolo šiat z nej, to sa ešte na pohreb strovilo.

O týždeň-dva zomrela aj ona. Poskladali sa jej susedia na šaty a pohreb.

Kým ona trvala, bolo ešte aj len jemu. Lebo ona predsa viacej doniesla, ako čo on vyrobil. A veľmi ho rada videla. Potajne nebola by jedla, ani na raz do úst. Ak dostal jeden, lebo druhý kúštik mäsa a čo lepšieho, už to odložil druhému, a doma sa už vynúkali, ako keby boli mali celé prasa!

Zomrela. Teraz už nemal nič, a ľutoval svoju dobrú ženu. A tak konečne aj on zanedlho po nej, užialený, nevládny, tiež zomrel viacej hladom a žiaľom ako prirodzenou smrťou.?“

„Či neboli dáki chorí?“

„Nevedno. Ale veď sa oni tu spočiatku poprávali. Nie, nemyslím, že by boli chorí bývali. Ešte sa jej ani variť nechcelo.“

,Však sa ti trafí dáka robota, dajú nám.‘ Len vždy za ľahší koniec dvíhať. Nuž to aj tá sila hnila v nich. A človek lenivý, každému sa oškliví. Ku koncu im už nikto nič nechcel dať, nikto ich ani nepoľutoval, a tak zhynuli, chudáci, nespôsobní do sveta, a ešte takí mladí…

Nuž ale, že sa aj sami nespamätali… Mohli sa, mali kedy. Videli, že ich svet darmo chovať nemôže… mladých ľudí.“

I.

Pred ôsmimi rokmi veľkým žiaľom vyprevadili Adamčíkovci jediné dieťa, jediného syna svojho, Ondriša, na vojnu.

Boli ho začali vymáhať, ale Ondriš, keď mu vše dačo popod nos pretiahli, že akože rodičia a podľa zásluhy, hneď spomínal, vyhrážal vojenčinou, a pri najmenšom chcel ísť „sveta skúsiť“.

Čo to bol za žiaľ materi, zažili sme to vari všetci. Neverila celé leto, že by jej syn mal odísť, a keď sa jeseň blížila a regrútom počali strojiť prádlo a chystať, čo všetko starí vojaci odporúčali, dala aj stará Adamčíčka ušiť štyri nemecké košele, uteráky a iné potrebné veci. Ale schovala ich hlboko do truhly, akoby neboli len o rok treba, len aby jej neprišli pod oči a nemusela každú chvíľu zaplakať, za čo sa jej Ondriš ešte vysmial, aby sa nemraštila; ba ešte aj otec ju vše prekáral, ačkoľvek ani jemu nešlo pritom do smiechu.

„Áno, ty sa vyzlostíš, vykľaješ, uľahčí sa ti; ja sa musím vyplakať,“ vyhovárala mati svoj plač, keď si s otcom Ondrišovu vojenčinu do reči vzali.

„Nuž teda sa vyplač!“

A po večeroch alebo v noci, keď Ondriš chodil s mládencami spevom a harmonikou hore-dolu popod okná, v izbe rodičia vykladali si, aké opustené dve siroty budú oni dvaja, keď ich Ondriš nechá…

Ondriš si z toho veľa nerobil. Páčilo sa mu s ostatnými regrútmi po dedine vyspevovať, tance strojiť, zabávať sa a troviť.

U nás sú regrúti podjeseň najväčší páni! Nerozkáže im už ani rodič, ani richtár. Preto sa do nich ani tak nemiešajú. Je to tak každý rok. Bude ticho, len aby odišli.

Nadišiel deň rukovania. Regrúti, ich kamaráti, rodičia, rodina, frajerky poberali sa do mesta ktorý s kým, alebo sám. Len na stanici zídu sa všetci.

Ondriš frajerky takej istej nemal. Niesla mu teda kufrík mati, a kráčajúc zhrbená za otcom a synom, celou cestou potichu nariekala. Syn ju však dva-tri razy ohriakol, utíchla, ale zase jej len zišlo na um a plakala. Otec vše sa na ňu obzrel a bolo mu tiež všelijako okolo srdca, len mu tak hrdlo zatískalo.

Ondriš fajčil cigaru, bol podgurážený, na mater, otca nedbal. Stínal paličkou trávu vedľa cesty. Mal od trúnku a fajčiva akúsi otupenú hlavu, nebol vstave dôkladnejšie sa zamyslieť; preletelo mu síce mysľou to aj to, ale šiel, ako keby kus kláta vedel chodiť; prívetivého slova nepovedal. Iba červík-zlosť vyrazila mu vše neokrôchané slovo, keď sa mati ohlásila a chcela mu ešte nejaké rady, naučenia dávať. Odvrkoval jej. Otca to mrzelo, ale nepovedal nič, len ťahal z fajky, akoby bol mal do večera za kapsu dohánu vyfajčiť.

V meste šli vypiť ešte pol litra vína, a otec odovzdal synovi peniaze a mati radu, aby si ich dobre opatril, najlepšie zašil do háby, kamarátstvo nevyhľadával, lebo „vieš dobre, synku, že ti nemáme z čoho posielať“, doložil vážne otec.

Bol by im na to dačo povedal, lebo už bol ako na vidličkách, ale videl, že všetci rodičia tak nakladajú deťom, strpel aj on.

Na stanici najprv odobral sa od otca. Tomu vyhŕkli slzy. Potom bozkal materi ruku. Tá zabudla na všetky urážky, stiahla ho okolo hrdla a bola by visela na ňom, keby Ondriš nebol musel sadnúť. Podvihol ešte klobúk a vošiel medzi ostatných, čo už spievali: „Keď ja smutný pôjdem na tú vojnu, komu ja zanechám moju milú?“

„Píšže nám, syn môj krásny, aj my ti budeme… a nezabudniže na Pána Boha…“ volala za ním a prežehnávala ho ešte aj s vagónom. A keby ju boli pustili, bola by sa šla do okna driapať za svojím synom, aby ho ešte raz videla, ako druhé šťastlivejšie matere tých, čo sa do okna zmestili.

Adamčík medzi tým zabudol potiahnuť, vyhaslo mu vo fajke. Keď sa mašina pohla, Adamčík utrel si hánkou oči a zašepkal: „No zbohom, synku, zbohom; Pán Boh ti pomáhaj, keď si chcel ísť na vojnu.“

Adamčíčka zachytila chlp sukne, zalomila rukami a bola by sa vari od žiaľu tam pod tie kolesá hodila, ale ju muž chytil za plece a šikoval von. Aj ostatní z dediny ju prehovárali, nakoľko im nebolo do plaču.

„Tam je môj syn krásny, moje dieťa radostné… Ach, či ťa ešte kedy vidím, môj jedináčik, a či už nikdy, ja, ja, mati tvo-ja bied-na. Bože môj!“

„No len už nevykladaj, akoby bol zomrel, lebo ho ešte ozaj môže dačo zlého potkať,“ prehováral otec, po ceste, aj keď domov došli, už ako že mal mocnejšiu náturu.

„Ba mi je väčší žiaľ, než keby zomrel; lebo to by som vedela, kde je, kde ho ísť hľadať, ale takto… v cudzom svete…“

A len sa motala, chodila von a dnu ako bez hlavy. Aj tri dni, čo ani skoro nevarila, len sa tak šťavili.

Krava tiež musela ručať, aby na ňu nezabúdali.

Ale skutočne, po odchode Ondrišovom celý dom akoby bol vymrel, akoby ho viac nebolo, a tobôž keď šaty a také jeho veci popratali do truhly a do komory.

II.

Tak zneje jedna vojenská pesnička, a tak podľa nej vodilo sa aj Ondrišovi, a zvlášť kým sa exercírke podučil.

A chyba bola, že prevrhol soľničku hneď spočiatku. Pri cvičbe sa čosi zamyslel, urobil niečo naopak, kaprál mu drcol hánkou pod bradu, Ondriš zaťal si do jazyka a vytislo mu slzy. Zato zahrešil kaprálovi „boha“. Aj ho fíľ vyzauškoval, aj ho zavreli, aj ho počali preháňať, aj mu nikdy nedarovali ani najmenšie. Tak mu stŕpli od toho mäsa a chleba zuby, že počal domov myslieť, ačkoľvek sa bol v prvom okamžení zaťal, že vydrží.

„Drahí rodičia! Na stokrát vás pozdravujem, že nie je to tu tak, ako som si ja myslel. Narobíme sa ako kone, vyzvŕtajú nás od rána do noci, že si údy necítim, a polepšiť si nemám čím. Bol som sa zapovedal, keď som vás tak nechal, od vás grajciara pýtať, ani teraz nepýtam, ale ak by ste mali zbytočný groš, pošlite mi, veď vám ho odrobím dakedy, statočne vrátim a viac pýtať nebudem. Len teraz ako na počiatok, a že som sa so šaržom povadil, chcem mu dačo zaplatiť, radia kamaráti, lebo že ho ináč neučankám. Ináč som zdravý, dobre privykám, aj by sa mi tu páčilo, keby nás tak prísne nedržali. Doma to bolo ináč. Pozdravujem otca, mater…“ atď., celú rodinu, a na konci, ačkoľvek nechcel, predsa nezdržal sa urobiť narážku na reklamáciu.

Mater list tak dojal, ako keby jej Ondriška boli na vojne každý deň tri razy vešali. Keď sa chcela vyplakať, vyponosovať, musel jej otec Ondrišove listy prečitovať aj po tri razy, a na druhý deň a o týždeň znova. A ešte vše pobrala všetky listy z truhly a šla k rodine alebo susedom, a tam ich dala prečitovať.

Odpoveď písaval niekto z rodiny, alebo, kde mali školské deti, tie.

A zlatovku, dve, aj vyše, vše vzala, požičala mať a poď s ňou na poštu… Ondriškovi, chúďaťu, veru sa mu zíde, ba potrebuje. Tam aj tak ani mastné, ani slané nejedáva.

Už na prvé Vianoce prišiel Ondriš domov; stálo to desať zlatých, a čo strovil za tri dni, a čo mu so sebou dali, to bolo do dvadsať zlatých. Druhý večer opil sa aj s otcom a veľmi pekne okolo neho, pripomenul mu reklamáciu, a otec skutočne sľúbil, že ho počne teraz už ozaj reklamovať, čo o kravu príde; lebo im to bude viac hodno Ondriša doma mať, než na všetko najímať, súhlasila s radosťou aj mať.

Prešiel otec k notárovi, potom do mesta, a tak hneď do počiatku na prosby a štemple a za písanie položil tridsať zlatých. O dva týždne notár, že ešte sedem zlatých za akési svedectvo či výťah, a o chvíľu zase len daj, daj… Potom po čase strovil zase aj otec, lebo zavolali si ho vojenskí páni, akoby na asentírku. Ale mu neuznali. Že je veru ešte súci gazdovstvo si sám zavedovať.

Nachodili, natrovali sa, a nebolo z toho nič, iba čo zameškali si k tomu ešte aj robotu v poli.

Notár však pokúšal znova. Otec už bol roztrpčený, mať podpichávala, syn vypisoval, že by sa im to všetko vrátilo, keby bol Ondriško doma, vzali na intabuláciu starú dlžobu, pripožičali ešte stovku, a — o rok nebol Ondriško ešte doma.

Medzitým, čo sa jemu poslalo, čo strovil, keď na každé sviatky domov prišiel, už boli celkom zadĺžení. Lebo mať, keď nebolo čo predať, požičala, kde sa dalo, a mäsa, klobás, oštiepky, slivovice mu tiež nezabudla poslať, akoby bolo majetku za osem-desať tisíc, a tu sotva za šesť-sedemsto zlatých, a aj na tom už dve stovky dlžoby, a po dedine napodrobno aj päťdesiat zlatých. A keď sa dáky groš dostane, to sa nevie, komu skorej ústa zapchať, či Ondriškovi poslať. Treba mu; mastné, slané… Oráč, kosci, furman, hrabáčky… každé pýta.

Ľahtikár Ondriš keď videl, že by mu mati aj to svoje srdce z pŕs dala, pýtal v každom liste a klamal, že sa mu alebo to stalo, že ochorel, zlomil, zabil dačo — ako to už takí vojaci robia — a mať s plačom zháňala Ondriškovi, kde čo mohla.

Otec sa aj mrzel, že predsa takto vyjdú na žobrácku palicu!

„Všetko nám povracia, aj s interesom,“ chlácholila žena.

Druhý že zgazduje ešte, domov pošle, a toto ak ten jeden-dva paklíky dohánu… „Draho nám to padne, mati, pamätaj.“

Po dvoch rokoch Ondriša predsa pustili.

Prišiel domov, navarili hriateho, prišli aj druhí, podpili sa a podohadovali s otcom preto, že mu ten pripomenul, že bude mu rukávy si ozaj vysúkať, ak sa majú vyplatiť; lebo už boli úroky do banky zameškané pol roka a na poli sa zle urodilo.

„Oženiť, syn môj, oženiť,“ šepkala mať.

A Ondriš, stále pod forgom, aj počal za dievčatami, lenže — ako na jarmoku — s krikom. Dnes sa jednej opýtal, či by šla, na večer druhej, a tak si blázna robil z dievčat. Tak sa mu stalo, že ktorú by bol chcel, tú mu nedávali, že zadĺžený majetok, a čo by mu boli dali, k tej zase on nemal chuti. A tak sa hneval a zabával v krčme, a doma začínal s otcom hádky, aj ho potom dostŕčal, že mu povedal slovo o klebetách, ktorých si s dievčatami narobil.

Otec sa v bitke nebránil, mlčal, len čo mu srdce plakalo. Mať ho potom prevrátila, že je Ondriško už nie chlapec, ako keď šiel na vojnu, že mu to nemal, a že „obidvaja ste boli podpití“. Otec však nebol a povedal, že sa mu to za to chce tak na chrbte odslúžiť, že si od úst odtŕhali, a že aký oni s materou mali ťažký život, len aby jemu bolo ľahšie… Interes nestačili odplácať.

„A hladom ste nepomreli,“ odvrkol Ondriš.

Nedôvera bola hotová.

Svet hrnul sa v tie časy, aj dnes ešte, do Ameriky. V hádke Ondriš Ameriku aj tak vše predhodil; ale mať mu vždy od strachu dlaňou ústa pripchala a vždy sa vyplakala. Ondriša to ešte dráždilo, povedal raz, že ide a ide, a že ho nikto nezdrží, keď raz chce ísť.

Otec mu dobrosrdečne robil predhádzky, že je on nie ako druhí, že zabudne na nich a im nebude mať ani kto oči zatlačiť.

Mati zase, že ho už raz oplakala, teraz že im už ozaj chce srdce zhrýzť, a prosila, prehovárala.

Nepomohlo. S Pánom Bohom!

Ale na cestu kde vziať?

Uponížil sa otcovi, ako vždy, keď potreboval, a ten dal ešte si stoosemdesiat zlatých zaintabulovať.

Ondriš šiel, nasľubujúc, ako sa on bude usilovať, povracia všetko a rodičom ešte dobre bude na staré dni. Tí vedeli, že niektorí ozaj pekné peniaze posielajú do dediny, nuž Pán Boh ti pomáhaj!

A bolo lúčenia a plaču, ako keď bol išiel na vojnu.

III.

Ondriš šťastlive došiel do Ameriky a našiel hneď aj robotu. O tri mesiace poslal domov prvých päťdesiat zlatých a písal pekný list, a že si trúfa, ak mu takto pôjde, za dva-tri roky zgazdovať pekný groš.

Mať chodila po dedine a dala prečitovať list, a tešila sa, plakala, smiala sa od radosti, že má takého vďačného syna. Z peňazí tých, pravda, nekúpili si ani za groš soli, alebo paklík dohánu otcovi, ale zaniesli ich do banky.

A bol by z Ondriša predsa človek býval, keby nie keby a kamarátstvo. Nebol planý človek v srdci, len čertvie kde pochytil také panské ľahtikárstvo a obyčaj prchkú.

Mať bola dala napísať krásny list, ako keby ona bola dcérou Ondrišovou. Hja, mať to vie každá.

A tak míňali sa týždne, mesiace. Ondriš oboznámil sa s kamarátmi, ktorí ho podučili, že keď robí, čo by neužil, a zaviedli ho tam aj tam. A Ondriš si dal povedať. Neposlal za polroka potom nič. Banka durila. Mať už bola dala Ondrišovi dva listy, plné lamentácií a strachu o jeho zdravie a život, napísať, ale nič, ani slova.

Trápili sa, robili od svitu do noci, prosili, a v banke sľúbili čakať začas. Po štvrťroku ale zase len pýtali úroky, aj splátku.

Adamčíkovci nevedeli si poradiť, predali jalovičku a niečo odplatili. Zase mali začas pokoj.

Lenže pre stále trápenie a strach o Ondriša mati počala pochorievať. Otec chodil ako s batohom na chrbte, bez slova, a čakal, čo príde. Predvídal už.

Na jar bolo menej hnoja, na jeseň planšia úroda. Advokát z banky hrozil už exekúciou.

Písali synovi, ale iba druhí im doniesli, alebo odkázali, že Ondriš čo zarobí, to minie. Je v robote za tri dni, a za tri dni pije a spí. Nerobil by už vôbec nič, preto aj tak mení robotu, ale darmo mu jesť nikto nedá. Spriahol sa s gazdinou svojou a vedie ľahký a planý život.

Mať sa užialila. Dala napísať už prosbu na syna, že pre Boha večného, a pripomenula mu všetko, Pána Boha, aj že ten všetko vidí, ale dostala opitou rukou napísaný list, z neho vyšľabikovali jej, že to bude výplata z otcovského. A že sa on domov aj tak nevráti, že čo — hrdlovať a nič nemať…

Mať uľahla.

O štvrť roka zaviedol otec do jarmoku kravu a predal ju, a zaniesol do banky, aby si aspoň domec ratovali.

Mať zomrela, spomínajúc ešte aj v posledných chvíľach syna, ktorý na ňu nepomyslel. Napísali to Ondrišovi, a pohlo sa mu srdce. Hneď napísal otcovi list, že ho potešuje a sľubuje, ako zarobí, dačo mu poslať.

Ale to bolo iba pod prvým dojmom. Prešla ho ľútosť, zabudol otcovi poslať.

Predali mu páni domec, aj roličku.

Otec, ani nie tak od žiaľu veľkého, a že je už aj tak neskoro, ale cudzí ľudia mali ho k tomu, aby dal napísať synovi, čo ako sa stalo, na čo vyšiel. Na list spravil aj otec krížik.

Prešlo štvrť roka, nič; pol — nič. Hádam sa list stratil.

Otec už bol v službe pri ovciach.

IV.

V službe otec ožil. Mladý gazda skutočne súcitil so starcom a vše sa spolu vyžialili.

„Ale probujmeže ešte,“ nahováral gazda. „Ja mu napíšem ešte list, aby vám predsa poslal pár zlatých, keď zarobí.“ A napísal: „Milý môj syn Ondriš! Pozdravujem ťa ako otec, že som ešte živý, ale už dlho nebudem; lebo keď si na teba pomyslím, tak ma srdce bolí, že starý som, ale plakal by som, že si sa tak zabudol a tak odvrátil od svojho lepšieho úmyslu a od svojich rodičov, ktorí ti život dali, vychovali ťa a pre teba o majetok prišli. Materi je už dobre, tú, vieš, že si Pán Boh povolal, ale mňa si do služby vyhnal za moje dobro, za moju lásku otcovskú. Nuž ale, poručeno Bohu, nech ti len pomáha, osvieti tvoj rozum, a nedá sa toho dožiť kedysi na deťoch tvojich, čoho sa tvoj otec na tebe musel. Nepýtam od teba už nič, kým budem vládať, vyslúžim si, dá Pán Boh, čo mi treba, a keď zomriem, budem tam, potom je už všetko jedno, čo som ti mal nechať, to si si už vzal. Ja si už nič neprosím, od Pána Boha, len tie štyri dosky, lebo keď si na teba pomyslím, radšej by som sa pod tou čiernou zemou videl. Akože to vospust sveta žiješ, Bože, Bože…“

Ondriš bol tupého srdca človek, ale keď si tento list prečítal, nemohol mu ľad nepustiť. Napísal dlhý list, vyhováral sa na štrajky, že robotu stratil a že bol aj prechorel. Ale že keď zarobí, prvý groš mu pošle… „verný syn Ondriš“.

Prešla jeseň, zima, gazda chcel Ondriša upomenúť na sľub, ale otec nedal.

„Nemôže, nemá; veď sa on spamätá, keď zarobí, však mi sľúbil,“ a nedovolil písať.

Na jar boli pľušte, otec poprechládal a dostal zapálenie pľúc, ako to ženy dobre rozpoznali.

Gazda hneď napísal Ondrišovi podobný citlivý list, a aby otcovi aspoň na pohreb poslal, ak by ho Pán Boh odvolal. Napísal, čo je s otcom, leží, a že ho už sotva kedy uvidí, a že mu žehná, atď.

Otec bol ešte nažive, keď doletel z Ameriky list, v ktorom zase „verný až do smrti syn“ odpytuje od otca, aj od tej rozsypanej už matere, že sa prehrešil, a sľubuje napraviť, čo zavinil. Sľubuje majetok, aj dom naspäť odkúpiť, a že čo za čo bude, a že sa vráti, len aby stisol šesť-osem stoviek.

Otec sa tešil, smial, plakal, ako tá mať nebohá, že bude už vari nie preňho, pre otca, človekom, ale pre samého seba, veď on už nič nepotrebuje, i tak mu je horšie…

Požiadal gazdu, aby mu napísal, žeby skutočne tak urobil a nenechal na cudzích rukách tú ich starootcovskú chalúpku, krvopotne nadobudnutú, a nezabudol na svoju rodinu a kraj, doložil gazda. S ním, otcom, že sa už sotva uvidí, ale že ak by mohol na pohreb poslať pár zlatých, lebo že ho on, gazda, už chová a zaodieva bez práce pol roka, a že je tiež nie taký majetný…

„Kedyže sme mu písali, ja už toľko nevytrvám.“

„Oj, o desať, dvanásť dní je tu odpoveď, aj peniaze,“ tešil gazda, keď videl, čo je s ním.

„No, dá Pán Boh, dá, že to ešte dočkám… Vidíte… predsa je len dieťa a má srdce…“

A plakal, ako vždy, od radosti, odpustil synovi všetko a aj po smrti ostal mu úsmev na tvári.

V.

Napísali Ondrišovi, čo sa stalo. Odpovedal krátko, že už teraz po čo pôjde… Že si vyzrel dievča, že ide sa oženiť a zostane tam…

Odovzdávanie sa do vôle — panskej

V Turci je skorej žatva ako na Kysuciach.

Štyria chlapi požičali si doma od žida po zlatom, že idú do Turca na žatvu. (Zlatovku vrátia a za požičanie budú židovi po jednom dni odrábať.) Pobrali kosy a šli na stanicu. Keď si kupovali kartičky, pristúpili k nim dvaja žandári.

„Kam idete?“

„Do Martina na žatvu.“

„Kde máte knižky?“

„Aké?“

„Robotné!“

„Nemáme.“

„Poďte so mnou!“ a šiel vopred.

„Nuž ale nás takto železnica nechá,“ mienil jeden z chlapov.

„No, ber sa!“ postrčil ho druhý žandár.

Odviedli ich pred slúžneho a ten ich pokutoval na dve zlaté každého, že nemali robotné knižky.

Vyhovárali sa, prosili a jeden konečne odvážil sa povedať, že on bude apelovať.

„Nie ste spokojní?!“ osopil sa naň slúžny.

Ostatní traja kývali mu hlavami, rukami: „Nechaj, radšej zaplatíme.“

„Nech ho čert vezme,“ odľahčili si za dverami, vrátili sa domov, požičali si ešte po dva zlaté, zaplatili pokutu, šli k notárovi o knižky, ale kým im ich vydali, začala sa žatva aj na Kysuciach. Mali už po tri zlaté vracať a po tri dni odrábať.

„Ale sme len predsa mali apelovať, čo by nám bolo vyšlo,“ hovoril štvrtý, keď židovi odrábali.

„Keby ti to vyšlo, ale keď ti to — vyšlú,“ pretrhol ho druhý. „Už aj zo súdu dávno páni pravdu vyklali.“

„A keď je, vieš, vraj taký poriadok,“ zamiešal sa tretí, „nech ho tam čert vezme aj s našimi troma zlatkami…“

„Tak. Chudobný človek nemôže iba na Pána Boha sa spoľahnúť,“ dokončil prvý, a apeláta im viac ani na rozum nezišla.

Zaucho

Už drahne rokov čítam naše novinky, ale ešte iba raz som čítal, že Slovák („Amerikán“) vo Spiši nepozdravil slúžneho.

A podobne iba raz, že v Senici opovážil sa sedliak dať slúžnemu zaucho.

Patričný dopisovateľ však i v tomto prípade dokladá, že to iba počul, a tak či sa ozaj stalo, netvrdí.

Almužna

Do fary prišiel žobrák.

Farár doň, že čo chce, že veď on sám len z toho žije, čo mu ľudia dajú.

„A keď sme sa my ešte ani v jedných dverách nestretli,“ šomral si žobrák odchádzajúc.

Ofera

Stará, biedna vdovica v lete preživila sa po susedoch. Zakolísala, primerkovala dieťa, dali sa jej najesť.

V jeseni zhrbená vo dva konce, navláčila si na svojich chudých kostiach sušiny a obložila celý dom, zrubenú kolibku, aké vídať kde-tu na poli.

Ale zima bola dlhá, tvrdá, drevo sa minulo, do hory jej nebolo možné, na posteli iba trocha starých handár, i premyslela si tak, že si šla večer do susedov tehlu zohriať a kládla si ju konča nôh.

Nejedla, i keď jej dačo podali, a že ju v zime tak nepotreboval svet, dosť sa do jari nahladovala a bola už len ako tá sušienočka.

Prosila Boha o smrť, vždy šepkala, modlila sa a chodila každý deň do kostolíčka.

A v nedeľu obišla aj piatich susedov, kým jej „požičali“ grajciar na — oferu; lebo že to bolo každú nedeľu, vše „nemali“ ľudia drobných.

Bieda

O Jánošíkovi povedajú ľudia, že za sedem rokov cical, preto bol taký mocný.

Potom som počul, že na Kysuciach donesie si chlapec k materi stolček, aby jej nebol ťažký do lona a pýta si:

„Mamo, dajte mi cici!“

Mysleli by ste si, že to len povedačka.

Stará žena medzi iným rozprávala mi, že jej staršia sestra — ako deti — vždy vyhadzovala na oči:

„Tebe je dobre, ty si tlstá, keď si polštvrta roka cicala.“

„Nuž a či ste ozaj?“

„Ba je pravda. Otec zomrel, vyhoreli sme, bieda…“

A už je povesť a povedačka vysvetlená.

Sedliak sedliaka neľutuje

V R. nakladal sedliak na stanici múku, vrecia. Zrazu klesol, ani hnúť a v živote hrozná bolesť. Múku naspäť do skladu vyklásť nešlo a i tak sa spočiatku toľkému zlu nikto nenazdal. Ale keď sedliak len nevstával, rozbehli sa ľudia do dediny, aby ho dakto odviezol do mesta k lekárovi. V dedine je málo gazdov, čo majú kone; robia viac na juncoch a kravách. A aj tí, čo majú kone, nečuli u nemocného nádenníka peniaze, nedali voza ani koní.

Odniesli ho teda domov a probovali doma liečiť. Nešlo.

Na tretí deň pred večerom prišla žena do mesta pre lekára a rozpovedala ako, kde, kedy, a odvtedy, bože, pomôž.

„Mizerére,“ povedal doktor a šiel.

Keď sa v noci vrátil, povedal mi, že je neskoro do špitáľa. „Do polnoci zomrie.“

„A mohlo sa mu pomôcť?“

„Celkom iste.“

I.

Adam Dúžka mal už blízo sedemdesiat rokov, ale keď si viac vypil — od čoho zmäkol, zvľúdnel — a doniesli chlapci lieskovcov, zatĺkol im — starý otec — dva-tri päsťou, alebo — stalo sa — aj čelom.

A nebol v tom dáky fígeľ, ale iba tvrdá, necitná päsť a čelo, že to všetkých divákov naplňovalo obdivom a domácich strachom, na čom si starý Dúžka odjakživa zakladal. Jeho sa všetci v dome museli báť!

Ináč bol chlap neveľký, netučný, ale svalovitý a zarážal už pohľad na jeho tvár. Celý bol zarastený ako Ezau. Fúzy si neholil, čierno-šedivú bradu tiež len každé dva-tri týždne raz prestrihal a popri ušiach jednak nenechával si kučeravé chlpy. Čelo nízke, obočie ako štetka a zarastené nad hodným, ostrým nosom, vlasy dlhé a ryšavé, zjarčený krk, čierne prenikavé oči, zdravé zuby; to všetko už i zovňajškom robilo ho neobyčajným, odporným.

K tomu si pomyslime, že bol mocný, vždy čerstvý a zdravý ako z kremeňa; že nikdy nebol od Boha chorý: tak pochopíme, prečo sa domáci báli už len jeho zjavu. Sane ho — vrtkého — vše pritisli, voz neraz privalil, alebo sa aj porúbal; ale trocha starého sadla s gáfrom a špiritusom, poťažne chlp pavučiny, kus práchna ho z toho hneď vyliečilo, že ani neľahol.

K tomu nikdy nezaplakal, nikdy sa chutne neusmial, len deň po deň šomrať, dohovárať, nihilizovať a hrešiť cifrovane, to ho bolo počuť až do susedov. O dákej zhovorčivosti doma lebo v dedine už naskrze nemôže byť reči.

Slovom: Dúžka bol pravý opak svojej ženy Cily, ktorá — ačkoľvek bola o šesť rokov mladšia — vyzerala podľa Dúžku, akoby mu materou bola bývala.

Zhrbená vo dva konce, suchá, skoro plešivá, bezzubé zapadlé ústa, končitá brada, drobné svetlé očká, chudé ruky, celá dolomená kŕčmi a lámkou. Nevládna, ľakovitá, veľmi citlivá, samé vzdychy, božekovanie, modlitba, nábožný spev, plač a žiaľ aj nad drevenou vecou, nie by to nad zverom alebo ešte človekom! Najradšej by bola chodila na pohreby a do kostolíčka. Na ceste rada postála so ženami, rada počúvala o biedach druhých ľudí, všetky neresti v dedine prihodivšie sa zvedela, a kto ani nehľadal, našiel u nej súcitu a sĺz až zbytkom.

A títo Dúžkovci, takíto rozdielni ľudia sa voľakedy pred štyridsiatimi-päťdesiatimi rokmi pobrali a — horšie bolo, nechválili — nikto si o tom ich živote nerozpráva, ba ani sami by nevedeli rozpovedať, ako sa im minul.

Pokúsim sa ja o to. Oni ho len asi tak cítili, ako cítime obyčajnú hmlu. Zastrie obzor, zadúša pľúca, ale — jest ešte aj horšia nepohoda. A potom: všetko len do konca…

II.

Dnes i v našich Vrbanoch, keď rodičia — „bielo“, deti — „čierno“, a hodne je rozšírený náhľad, že je rozumnejšie prísť „pod čepiec“ bez manželstva ako sa „zadrhnúť“. Robia si deti, čo chcú, a predsa sú domy plné nedorozumenia, zlosti, zvady, bitky, hnevu a plaču, a len málo uzavrie sa takých manželstiev, ktoré ako-tak plynú bez tresku-plesku.

Voľakedy? Povedali, že sa Adam Dúžkovie ide ženiť.

„Ba koho mu nájdu?“ spytoval sa svet. A o štyri týždne už bol ženatý. Rodičia sa obzerali po dedine, poradili a našli poriadnu, robotnú, pobožnú, statočných rodičov dcéru — Cilku. Šla sa stryná opýtať, tam pristali, dievka mala háby, periny hotové, roky svoje tiež tu — ta s ňou. Dostala kus lúky, kravičku, robiť ju odmala učili — a dnes je z nej už stará Dúžková.

Prestali smiechy, tance, bolo sa jej zvŕtať okolo domu; lebo ešte žili rodičia Adamovi, bratia; potom okolo poľa, statku a — z Cilky stala sa tretia služobná dievka v dome. Pred ňou boli dve nevesty, ona teda musela ešte aj tie počúvať a k tomu otca, mater, muža aj všetkých švagrov.

Do roka, no, ešte aj radosti, zábavy bolo, keď sa predsa aspoň ukradomky šli nevesty kuknúť na tanec, alebo keď sa zasmiali pri perí, praní, krosnách a cez leto v poli.

Na jeseň prišla Cilka do kúta a tak potom skoro každý rok, a tam bol jej svet v ustavičnej robote a deťoch, ktoré vše sa jedno narodilo, zase druhé zomrelo, až konečne odchovali troch synov a dve dcéry.

Keď sa Dúžkovcom rodičia pominuli, bratia sa podelili a len teraz sa ukázalo, ako je toho málo, čo sa Adamovi dostalo. V dome otcovskom zostal najstarší brat, Adamovcom bolo treba stavať. A hoci len aj drevený domec postavili, ale čo všetko k tomu jednak načim! Drhli inak ako najatí a predsa spravili si aj dlžobu. Táto zabila v Dúžkovi všetok cit a zmysel pre iné veci. S dlžobou na ume líhal, s dlžobou vstával, tak ho trápila. Vše sa mu snívalo, že mu už všetko predali, vše že mu hlavnicu ťahajú, a myšlienka zbaviť sa dlžoby, zaujala ho celého. „A keby len mal kto pomôcť!“

Ale deti malé, tie iba zjesť, roboty žiadnej. Nespával Dúžka, trápila sa žena. Jemu ale len predsa vše svitlo v hlave, či už pri kosbe, či pri dreve, aj už len sa mu predsa trafilo na krčmu, ktorú nenávidel, v nej nikdy neposedel, ale predsa obísť ju vždy nemohol. A fajka — to tiež potecha!

Keď dom vyplatili… „Ak si neprigazduješ za mladi, na starosť si žobrák,“ to pamätal Adam od rodičov a tak zase to mu naplnilo celú hlavu: nadobúdať!

Dúžkovci nemali dňa, nemali noci, ani piatku, ani sviatku, lebo Adam, keď pätnásť zlatých stisol, kúpil za stopäťdesiat lúku, a ešte jedno bremeno neodtisli, už si navalili druhé. Varilo sa len raz do dňa — po polnoci na celý deň. Kapustu, krúpy, repu, kyslú polievku aj na tretí deň vychraňovali deti z hrnca a prihrievali. Trocha srvátky, mlieka, to už bola objeda. Dúžkovi chleba, škvarku slaninky, za skleničku pálenky, to bolo celé jeho živobytie; o váru nestál, ani nestačil. V robote nechával ešte len aj fajku doma, aby sa „nezabával“ s ňou. — Žena musela obriadiť dom, statok, deti a do poľa stačiť zároveň s mužom. Lebo Dúžkovci všetko sami obrobili, u nich sa chudobný človek nepožil.

Deti? Čo menšie, zostali doma a pásli husi, barance, opatrovali nemluvňatá; čo väčšie, vláčili na pole jedivo, riad a pomáhali robiť. Najstaršiemu chlapcovi, ešte nemal dvanásť rokov, už spravil otec kosičku. „Poď, synak, budem ťa učiť kosiť. Mlieka si sa už dosť darmo najedol,“ a chlapča ustrcal, ubil, ak hneď nepochopilo. Ale deti — na šťastie — sa samy brali do roboty, ako videli rodičov, a mať mala veľký vplyv. Otec rozkazoval, mať prosila a to dobre účinkovalo na deti. Dievča sotva vedelo sa obliecť, učesať, už muselo okolo kuchyne, statku pomáhať materi, nosiť na sebe batohy, nose trávy, zeliny, v jeseni ovocie, zemiaky, v zime drevo. Nebolo oddychu, nebolo odpočinku. Ak aj pršalo, vyduril ženu, deti na drevo, do poľa, medze čistiť, že — ačkoľvek celá dedina tak žila — predsa príslovečným sa stalo: „Už tiahnu Dúžkovie zmoky.“

Dúžka ale tiež nesedel za pecou, ale šiel i v taký čas do poľa — valachov striezť, či nevypásajú; dievky, či nevyžíňajú; alebo vzal motyku a hlušil krtice.

Preto hneval sa aj na sviatky, najmä keď sa tak dva zišli a musel ísť po dva dni do kostola. Bál sa, že mu za ten čas vari pole ukradnú, úrodu zoberú, škody narobia, navnivoč ho donesú — zbojníci, ačkoľvek od nás pre krádež — svet nepamätá — že by kto trestaný, zavretý býval. Ale nie, ako si snáď vtipný čitateľ myslí, že šikovne kradnú; ale že vôbec nikto sa cudzieho netýka.

Tak sa vyviňoval Dúžka v nenásytného hmotára, mamonára.

III.

Ustatosť? Choroba? Oddych? A ba! „Kedykoľvek inokedy,“ hovorieval Dúžka, „len teraz nie; ešte máme robotu…“ a tak nikdy.

Nikto sa nesmel chytiť za kríže, nikto vystať, na dačo sa požalovať, ak nechcel byť od otca najhoršie potupený, po prípade prehnatý, vydubený.

Na Vianoce, fašiangy, hody, dva-tri razy do roka trocha lepšieho jedla, kus novej šaty, to bola celá radosť starých i mladých, detí. Ale božechráň kúpiť! Všetko len doma spraviť. Dáky krajší ručníček, stužku, to si dievčatá iba potajomne kupovali, vzali na seba. Ináč na dcéry hľadel len ako na robotníčky, ktorá sa lepšie usiluje…

Čo sa v dome dochovalo, dorobilo, ak sa len mohlo, len ta, predať, na groš obrátiť. Čerstvé sa nič nejedlo; Dúžka nedal, mať nesmela sa dotknúť. Keď sa zaklali jeden-dva bravce, muselo byť pre osem-desať ľudí dosť do roka masti aj mäsa. Klobásky, šunky sa jedli, keď ich už červíky vŕtali — v kosbe, žatve. Cez zimu dal iba v nedeľu kúštik mäsa do strovy a to bola lahôdka. Materi, keď otca, deti podelila, nezostalo nič; najviac ak si prsty oblizla. Baranča, hus, húsatko Dúžkovci nikdy nezarezali, iba ak zdochýňalo voľačo, to bolo pre domácich — kto chcel. Starý zjedol všetko a synovia za ním. Dievčatá s materou „dobre urobili“, keď nejedli.

Takto Dúžková s dvoma dcérami a potom i nevestami, Dúžka s troma synmi žili predsa dva svety hoci v jednom dome. Synovia podali sa úplne na otca spôsobom a všetkým. Otec rýchle rozhodoval, čo raz umyslel, to sa muselo stať. Počúvali ho bezpodmienečne. Robiť, drhnúť vo dne v noci, ničoho neužiť, do ničoho sa v dedine, v cirkvi nestarieť, len majetky nadobúdať. Keď si ktorý syn čo dovolil, a predsa šiel kuknúť napríklad na krčmu, zábavu, tanec, sám sa cítil vinným a podľa otca hrešil na „voľákeho čerta“, čo — ho tam zviedol.

Ži, trp, tráp sa a mysli, že ti je dobre!

Mať im — synom — bola „mať“, ale bez obsahu toho slova, len ako dobrá, starostlivá gazdiná. Tak hľadel na ňu aj otec. Nebíjal ju riadne, ale ju predsa vše pacol, zahnal sa na ňu, ale aj prehnal okolo domu. To vraj preto, aby sa ho bála, a neopovážila sa mu odvrávať, inak mieniť, ako on chcel. „Škoda jej ublížiť, robí obstojne,“ ale dáke fígle so ženou, žarty, to nikdy nebolo; ani chichoty lebo prázdne reči: „To nie dôstojné pre muža!“ Nežartoval, milo neprihovoril, nezasmial sa jej od prvého decka už nikdy viac. Keď sa čo zhovárali, nebolo to o inšom, ako: kde, kedy čo robiť.

Dcéry rástli pod krídlami matky a nebol im cudzí, pri všetkej prísnosti, surovosti otcovej, spev, tanec, smiech, knižka aspoň náboženská, alebo dáka rozprávka o Genovéve, siedmich múdrych majstroch, snár a podobné, aké každú jeseň prinášala na chrbte zo Skalice a Bystrice istá žena.

Starý Dúžka šiel do poľa aj v nedeľu odpoludnia, ony teda — ženy — využili dňa a keď nie ináč, vyšli na seno, lojtru vytiahli a tak sa tam aj vyrozprávali, aj si prečítali, pomodlili, pospievali, aj sa potom vyspali na týždeň, natešili mať, že to vždy tak nebude, že bude lepšie, keď nie na tomto svete, tak iste na druhom. Viera ich posilňovala, trpeli pre Krista a podľa materi rady čítali životopisy svätíc a mučeníc, Zuzany, Kataríny, Barbory, ktoré v kolese dolámali, v smole varili a podobne. Pôstne piesne mať najradšej mala, lebo pri tých mohla plakať do ustania.

V pokojnejších chvíľach vždy čakali, že to už dáky prielom vezme. Nie náhly, nie smrť, ale obrat otcov, v ktorý neprestávali dúfať. Aspoň staroba ho zlomí, napraví a pripomínali si jasnejšie chvíľky z minulého týždňa, ak sa také pridali.

Po takom odpoludní vedeli, že im to otec nedaruje, menovite ak ho nezbadali, kedy prišiel. Ako sa mu vyhovoriť, keď sa bude dozvedať, čo robili odpoludnia. Povedia, že veď bola nedeľa.

„Nepovedzte mu nič, ani sa neohláste,“ učila mať, „zatíchne aj on.“

Ale horkýže! Dosť bolo vše obháňačky po dvore, záhrade za „starou“ i „mladými“, že sa na poli škoda robí, a ony sa ani neobzrú, nevyjdú z chalupy.

Synovia, zaťovia, ak neboli s ním, na jeho hodinu tiež museli ponáhľať sa domov a boli radi, keď otec nezaprel aj do nich, a už aj preto sa matere, sestár, neviest nezastávali. To boli len ženy, menej ako oni, chlapi, kto by sa pre ne s otcom špinil?

Ale tu sa troška vráťme.

IV.

Keď deti podorastali, ta vydávať, za vojakov, ženiť! Šlo všetko ako na večnom kolovrate, akoby tomu nemalo byť konca-kraja.

Deti šli vďačne. Aspoň sa nemuseli už tak báť otca; ačkoľvek bol ešte vždy ten predošlý, strašný a synov, zaťov a ženy držal vždy na uzde, lebo chodil k nim, aj keď ho — nečakali. Boli sa už totiž z väčšej čiastky porozchodili. Dúžka vystavil každému domec, ako on dostal, tak dal s dcérou, a synovia čo si vyženili, a tak to všetko gazdovalo opreteky pod dozorstvom starého. On by bol najradšej všetkých v dome mal, lebo to znamenalo, koľko ľudí, toľko robotníkov; ale nevmestili sa a každé sa to len žiadalo na svoje. Vnúčat kŕdle, čochvíľa sa staršej dcéry dcéra vydávala, a tak veľa hrdiel na jedenie a ešte viac daromných rúk — to sa starému nevidelo.

„No už Dúžkovci nevyhynú, len majetku keby bolo každému nadeliť…“ zlostil sa starý otec, že deti na deťoch Pán Boh tak požehnáva, ako stará mať hovorila.

„Netráp sa, má Pán Boh viac, ako rozdal, aj nás nebolo menej,“ opovážila sa aj teraz zavrátiť ho stará. A že nepôjdu po žobraní, len by zdravia dal Boh. Oni tiež nič nemali a nagazdovali, chvalabohu!

„Keby… Ale dnešné deti sú nie ako my,“ odvrával Dúžka. „Dnes je to, ako keď Noe koráb staval: ľudia pili, jedli, svadbovali, bály robili — pôjdu starootcovské mozole dolu hrdlom,“ pamätal si z jednej kázne a rád opätoval, ačkoľvek synovia, zaťovia jeho nemárnili a vlastne ani nemohli, lebo držal ešte skoro celý majetok on v hrsti. Predsa sa bál oň, že tak tvrdo, s toľkým trápením za päťdesiat rokov nadobudnuté pôjde preč… S ním gazdoval najmladší, tretí syn, už tiež ženatý, tomu nakladal, v tom mal ešte akú-takú úfnosť, že zachováva aspoň chalupu, ktorú skoro vlastnoručne s materou postavili boli. Mali sa napočúvať, ak sa pridalo, že voľaktorý syn, zať sa opozdil, v noci prišiel domov z krčmy, svadby, lebo odnekiaľ! Ešte kým boli mladší, slobodní, sa im lepšie úfal ako už teraz ženáčom, otcom. Tí počúvali, teraz už má každý svoju hlavu a opovážia sa spraviť to lebo oné aj bez otca, čo doma nikdy nebolo. A ozaj: starého Dúžku už akosi — keď mu aj sedemdesiat prešlo — počúvali, počúvali, ale robili viac po svojom, lebo jeho rady a spôsoby boli už vše starosvetské, vrtohlavé, prevrátené. Zlostieval, vše sa vadil so starou, ako to chovala faganov, a že len každému hlavu zakrútiť, keď sa narodí, a stará sa neraz vyplakala, že či mohla inak, keď nestačila pre robotu. Deti však boli ako ostatný svet, ba prísnejšie na seba, a len starému Dúžkovi neboli dosť spôsobné, poslušné, opatrné atď. On deti svoje nikdy nepochválil. Veľmi sa mu nepáčilo, keď vše kukol k jednému, druhému synovi, zaťovi a ponúkli ho jedlom, trúnkom. Jedlo nikdy nevzal, aj trúnok spočiatku zdráhal sa, ale potom rád vypil, lenže tak potom zase zúfal nad nimi, že majú vždy trúnok doma, že aké „pijatiky“ a dohováral. Komu? Starej! Ak mu druhý raz nedali, zase ich ohováral aj pred cudzími, že čo on má za deti nevďačné, ani za skleničku pálenky nepodajú, a vtedy už nezdržal sa vojsť „od žiaľu“ do krčmy, ktorú celý život obchodil ako peklo.

Na tanec, karty sa tiež ukrutne hneval. „Blázni sa natriasajú a márnotratníci karty hrajú,“ hovorieval. A keď ešte vymysleli v dedine kolkáreň, to len bolo! Povedal, že to len takí tam idú, lenivci, darebáci, čo do týždňa postávali — „v nedeľu drevo štiepať, aby sa lepšie mohli nažrať. — Ej, by si mne prišiel do hrsti!“ zastrájal sa a ani to len pozrieť nikdy nešiel, ako vlastne kolkáreň vyzerá. Chodili tam aj páni — farár, učiteľ; pisár, horár, šuster, stolár — a on na pánov sa vôbec hneval, ani skoro nepozdravil, radšej obišiel. Odľud bol aj v dedine; lebo pomôcť, požičať, od neho nikdy nikto. On nežiadal od nikoho nič, ale ani nikomu nič nedal. Príslovečným je aj dnes v dedine, čo raz povedal dobrému susedovi, ktorý sa bol utisol prísť od neho káry požičať, keď zemiaky kopali. Nechcel mu to povedať skrátka, že nedá, a tak mu vyšlo, že „kára sa má, kára sa nedá, kára koštuje peniaze“. Týmto ťa odpravia aj dnes vo Vrbanoch, keď ti nechcú dačo požičať.

Ináč zvady, pravoty nenávidel, ačkoľvek mal ich tiež niekoľko, ale veľmi hladkých skrze roľu, lúku, čo vše kúpil. Do súdu však vždy nosil malý krížik, v ňom bol zapravený drobulinký krížiček — vraj z kríža Kristovho — a preto že vždy vyhral. V učenie cirkevné veril, aj pochyboval, menovite o budúcom živote. „Ktovie, ako to tam bude? Či tak, ako tu, a či inak…“ Za kostol nebol oduševnený, tým menej za dlhé kázne. „Lebo ja spať, ako ženy, nechcem, ale vše sa mi už jednak zunuje počúvať a premýšľam radšej o robote a tak sa mi minie,“ zoznal neraz sám. „Moje ženy — tie by v kostole aj kurence vysedeli, nadovšetko mať,“ doberal ich neraz…

V.

A veľa všeličoho dalo by sa o Dúžkovi takto rozprávať; ale je to všetko také všedné, suché. Nič sa nerobí strašného, ani veselého, len sa tak vlečie ten život…

Posledný skutok Dúžkov bol, že v sedemdesiatom šiestom roku ešte mlátili so synom v zime na humne. Ženy sa dlho neukazovali, šiel ich pozrieť. Nuž stará drieme pod praslicou. Vošiel, skričal jej do ucha, tá sa ľakla, hybaj behom von. On za ňou, že ju „vydubí“. „Chyť ju, chyť,“ volal synovi; ale ten sa jej ešte odstúpil. Dúžka nevedel od zlosti čo, a že ho syn nepočúvol, že by mater jednak nebol zabil, dal mu cepaníc cez plecia, že nechytil mater, ktorá vraj nič nerobí, iba je, drieme a zavadzia „zavadzadlo staré“!

Vtedy už ale aj sám Dúžka pomaly vystával, tajne postenával a počal sa viac — modliť; ráno, večer v posteli, pri robote a k tomu aj hlasno. Ale nechcel sa poddať, o doktorovi ani počuť! Len taký závrat mu vraj ide do hlavy, slabosť, čo však prejde. „Hoj, veď sú ešte starší ľudia v dedine, na tých je rad,“ pätil sa, keď ho odhovárali od tvrdej roboty.

Konečne starý Dúžka neprečkal všetkých starších, ale zomrel, borcujúc sa so smrťou za tri dni horšie ako s klátom v hore. Posledné dni bol veľmi zlý, zlostný. Všetko posielal, duril od seba do roboty, že „nehodno pri ňom meškať“. Doktora do konca nechcel, kňaza tiež len v poslednú minútu, lebo že sa tým smrť už strojí. Aj tak bolo. Neodberal, nezmieril sa s nikým. Posledné jeho slová boli, aby si Dúžková nedala z ruky nič deťom! A že ak by už mal predsa zomrieť, aby žiadne parády nerobili s ním, ani mu pomníky nestavali. Škoda na to peňazí. Čo patrí do zeme, nech je v zemi. Zahrabať, zarovnať a koniec. Naňho budú najlepšie tak pamätať, keď zachovajú majetok, čo im s materou za päťdesiat rokov nadobudol. Obrátil sa a zomrel.

Stará Dúžková povykladala za ním na pohrebe, ako sa patrí, všetky jeho cnosti, dobré stránky; ale akého bola mäkkého srdca, predsa neplakala. Za starým sa neplače a v jej srdci sedela snáď aj iná príčina. Rozplakala sa až potom, keď som sa jej — ako sused — raz opýtal, ako sa má?

Všetko rozdala deťom, iba kravičku si nechala a utiahla sa do komôrky. Najradšej chodila na pohreby, kde sa mohla vyplakať. Rada si, z kostola idúc, postála a sa vytúžila. O každého biede sa dozvedela, navštevovala chorých, liečila, radila, pomáhala, čím mohla a radostne sa jej žilo na svete. Chvalabohu zdravá je, spokojná a plakala od radosti. Tak si žila v komôrke tých pár týždňov, ktorým sa celý život úfala. Len o mužovi nechcela rozprávať, nechcela „uraziť“ jeho pamiatku. Všetko zabudla, všetko mu odpustila a nevedela sa iba modliť zaň. — Že veď som videl, ako žili, čo mi má viac rozprávať?

Ona by to vlastne ani nebola vedela rozpovedať. Dedinskí ľudia to iba cítia, nerozprávajú len úryvkovite, keď sa naskytne dáky prípad, povedia „a u nás že je ako“, alebo „že to ako bolo…“ a tu čuješ také veci, že by si zaplakal nad stavom toho človeka, radil mu razom zvrtnúť, prelomiť tak lebo tak. A on? Vyžaluje sa a ďalej nesie bremeno dňa.

Pod rokom šla Dúžková spokojná so svojím pozemským nadelením za Dúžkom.

*

Toto moje rozprávanie bolo také bez deja, bez farby, šedé ako tá hmla. Taký bol aj život starých Dúžkovcov, ak sa mi to podarilo z pravej strany zachytiť.

A koľko je takýchto na dedine, ačkoľvek sa to nevidí, lebo to do novín nepríde a všeobecne si myslíme, že dedinskí ľudia si spokojne, šťastne žijú. Nemajú vyšších požiadaviek nad hmotu, nežijú duševne. Takto naoko sa to vidí. Ale vojdite dnu. Veľa lásky, radosti, spokojnosti vmestí sa do tých malých drevených chalúpok; ale ešte viac strádania, tichého bôľu i duševného, nekonečnej trpezlivosti a tej nádeje — prýštiacej z náboženského učenia — že však to nebude naveky, že všetkému trápeniu príde raz koniec, zdvihne sa hmla a zasvieti aspoň napokon čo i len zimný lúč slnca!… ako toť starej Dúžkovej.

Je mi zase raz na zúfanie. Pomyslite si: pol siedmej a nemám ručníka. Ale zameškám počiatok, alebo mi treba ísť so starou, nemožnou šatkou do divadla. Smoking, prosím, a ku tomu nečistý ručník. A čo je pri veci ešte zvlášte diabolského, že je čistý ručník v kasni. Viem to. Len na šírku dlane som od neho a nemôžem ho mať. Lebo či ste sa už raz dostali do kasne, keď nebolo ženy doma? Ja nie. Vykonal som už nejednu vec ťažkú, ale dostať sa do kasne, keď je žena nie doma… to je na zúfanie. Pol siedmej už minulo. Počiatok hry neuvidím, kľúča nemám.

„Oľga, kde je kľúč?“ Hľadám… Prekutám všetky skrinky. „Kde máš kľúč…“ Príde mi na um: Načo daromne v chyži vyvolávať…? Mohol by som… hej, to by som mohol… Teda… tak, iste, tam je… pri svojej kamarátke Anne. Viete, je to Anna, ktorá nosí nemožné klobúky a ktorá sťahuje za každým ústa, aby sa ukázala jemná. Ja jej nepoznám, ale Oľga vie ju tak rozkošne napodobniť, ako ústa sťahuje, keď s pánom diškuruje, že sme sa ma nej s Oľgou už veľa nasmiali.

Tak teda k telefónu: „Ja som tu…“ „Julko, ty si to tam?“ „Počuj, prepána… haló, haló… ručník, kľúč k ručníku, Oľga… predsa sa len nesmej, trištvrte na siedmu, treba mi do divadla, kde je ručník…?“ „Čo…?“ „I, veď ja to i tak viem. Pravdaže je v kasni! Ale kde je kľúč?“… Rozmýšľa… Rozmyslela si a povedá mi: „Kľúč je… je totižto uschovaný… v detskej chyži. Keď sa vstúpi do detskej a vtiahneš sa pod druhú postieľku — ale pod druhú! — uvidíš na tretej posteľnej nohe zdnu háčik. Treba ale lampu zapáliť, aby sa videlo. Na tomto háčiku visí kľúčik. To je ale nie od kasne, ale od listovej ládničky. V listovej schránke nájdeš na dne zase kľúč. Treba len zápalku zapáliť, lebo bez toho na dno schránky nevidno. Tento kľúč je to. To jest, to je kľúč od pitvorného šatníka, nie od prádelníka. Ten je schovaný. To robí každá žena… Keď dostaneš kľúč zo schránky, môžeš otvoriť šatník, kde visia tvoje nohavice. V tretích alebo v štvrtých nohaviciach, v ľavom vrecku — tam je kľúč od kasne; (heureka)… alebo, keď ho tam nenájdeš, tak je v jednom z troch kvietnikov. Celkom iste! Alebo pod papierom pod vázami, alebo tam celkom na zadku, v škatuli na… alebo… alebo… on je totižto schovaný, vieš? To robí každá žena… alebo pozri do šijacieho stolíka, alebo do klobúkovej škatule, alebo v zimušných čižmách, alebo…“

Vtiahol som sa odhodlane pod postelisko, zapálil som lampu, otvoril si listovú schránku a podarilo sa mi dostať sa i do šatníka. Hľadám v prvých nohaviciach, hľadám v druhých, potom vyhádžem všetky von; tu ležia s povyvracanými vreckami, symbol môjho položenia. Povyvraciam i kvietniky, vytrhám zo škatúľ klobúky a škatule povyvraciam. Ako sa tak prehŕňam, pomyslím si: juristi rozoznávajú, ako to oni všetko rozoznávajú. Juristi robia totižto rozdiel medzi skrytím, zapotrošením a schovaním. Vec je zapotrošená, keď sa vie, v ktorej je miestnosti, ale nie na ktorom mieste; skryté je niečo inšie a schované zase niečo inšie… ale mne to bolo všetko jedno, či zapotrošené, či skryté, či schované, keď je žena nie doma, je všetko pozamykané. Až na posteľ. Kľúča pre postele ešte niet…

Hneď je sedem a šatky ešte nemám… Ešte raz k telefónu. „Oľga, kde je kľúč?“ Zase ten samý zemepisný opis. „Ale, Oľga, tam ho niet!…“ „Či naozaj…? Tak som sa musela pomýliť, tak je azda… Hľa… ako som celkom zabudla… vidí sa mi… počkajže…“ „To je robota. Ja nečakám. Pomstím sa!“ Počnem zúriť. Rozhádžem nevinné nohavice po izbe; klobúky letia k povale, len tak búcha; podlabčím sa po škatuliach ako slon po leopardovi, a zúrim po byte so slonským barbarizmom, akoby to ani nebol môj byt, ale byt cudzí, môjho nepriateľa. Keď som sa dobre vyzúril, utekal som v divom hneve do divadla. Bolo slávnostné predstavenie. Ako zpravodajca mal som o ňom referovať. Všetko bolo slávnostné, samý skvost. Každý mal svoju šatku. Nikdy sa nepotím a nikdy ma nos nesvrbí, keď mám u seba šatku, a teraz, práve teraz, akoby naschvál… Ale dosť o tom.

Pri návrate domov vidím, že v spiacej ešte svetlo horí. Vyčerpaný hodím sa na posteľ a ponorím nos hlboko, hlboko do posteľnej plachty. Sladký pocit oslobodenia prechádzal mi telom. Bol som blažený, že ma nos viac nesvrbí… ale… ako? Kde je Oľga? „Oľga… čože je?“ Práve sa vytiahla spod postele. Čože Oľga, čože hľadáš, zbojníkov a či môj ručník?… Oľga? Oľga sa bála zlodejov a bola zvyknutá každý večer po nich sliediť. Tak to robila už na našej svadobnej ceste. „Julko, prosím ťa, daj mi teraz pokoj.“ Zmizla zase pod posteľou a zase sa vynorila. Chodí s upretým zrakom, pozrie na mňa, akoby som bol hák alebo uhol postele a nie jej muž. Nevidí, nepočúva, mrmle pred sebou: „Keby som len vedela… len vedela… vedela… veď…“ Potom zase zmizla ako zachádzajúci mesiac za oblačnými vrchmi. Hneď zase plávala na koberci, hneď zase stála ako Aristoteles na Klingerovom obraze, s prstom ukazujúcim k zemi: „Keby som len…“ „Oľga, Oľga, ty Oľga… mám nádchu… či nemáš nejakú šatku… ?“ „Ba nájde sa, azda v mojej mantile,“ hovorí šeptom a ide ku šatníku. Vidím ale, šatník sa neotvára. I od tohto bol kľúč… niekde inde. Všetky kľúče zdali sa byť niekde inde. Oľga hľadá ďalej, lebo po chvíli vidím ju niesť moju čižmu a v sáre spočívať snivo jej útlu ruku.

Blahocitne vystrem sa v posteli, oslobodzujúca asdur nálada objíme moje telo, údy… zajtra sa už ten nejaký ručník nájde a na dnes dostačí i posteľná plachta — tu narazím podošvou na niečo strašne chladného… Ľad v posteli, ľad. Ja — vystrčím spod paplona nohy… „Oľga, Oľga pozriže, čože je to tu…?“ Držím ho do výšky, držím s triumfom. Nebol ani pri klobúkoch, nie v kvetníkoch, nie pod papierom, ani nie v čižme… držal som ho nohami… „Tak teda“ smeje sa ľahkomyseľne Oľga, „vidíš, ako dobre viem uschovať veci. Nebolo by sa mi nikdy pozdalo, že je tam.“ „Vera nie,“ povedám rozmrzene, „tam by sa to nikomu nepozdalo… v posteli nebude nikto hľadať kľúč od prádelníka.“ „Ohó,“ bráni sa Oľga, „ta sa schováva, kde nikto nehľadá; načože by bolo ináče schovávať…? Každá žena to robí. Každá žena zatvára byt, lebo má tam slúžku, kuchárku a svoje tajnosti. Každá žena! I sám Goethe, na ktorého ty tak moc dáš, povedá, ako známo, že kľúč od srdca treba vytiahnuť, keď sa ide do spoločnosti. Ešte dôležitejšie je vytiahnuť kľúč od kasne.“

Priateľ kupec mi rozprával:

Stalo sa mi to v meste B. v číročisto slovenskom kraji. Bol jarmok. Na stanicu došlo mnoho dedinského sveta. Berieme kartičky.

„Prosím do Zv. na tretej.“

Úradník-kasír je tam známy maďarón a grobian; nechce ma rozumieť. Vykladám mu pekne, potom strmšie a konečne si po maďarsky navykrikujeme: ja jemu aby išiel do Debrecína, keď po slovensky hovoriť nechce, on mne, aby som šiel do Ruska, keď po maďarsky hovoriť nechcem.

„Nie vy mňa tu v Maďárii, ale na slovenskom kraji musíte obslúžiť po slovensky!“ a neodstupujem. Konečne hodí mi kartu a rozsype drobné, čo mi vydal. Z toho nová zrážka. Pýtam ponosnú knihu. Ľud sa čuduje, pomáha zbierať grajciare a tisne ma preč od okienka. Za mnou i predo mnou valí sa dedinský svet k okienku a málokto pýta si kartu po slovensky. Čo je aké spotvorené, do slovenských úst nesúce to zmaďarčené meno stanice, každý sa namáha vysloviť é, ö, ü a jeden vraví napr. Peťefal, druhý Beťufala, tretí Petifalvába a úradník sa toho chytí, otvorí vrchné okienko a usiluje sa ma tam pred tým svetom slovenským zahanbiť, že vraj „tento sprostý slovenský sedliak pýta si po maďarsky a ja — pán — nehanbím sa po slovensky“…

„Nuž, reku, keď som ja nie sprostý sedliak slovenský, ale povedomý Slovák! Zato si pýtam po slovensky.“

Nikdy toľko očí naraz na mňa nehľadelo ako vtedy.

„Národ je len tam, kde sa ukáže!“

*

Dostali sme dva dopisy: jeden z dolnozemskej a druhý z prešovskej slovenskej obce. V prvom stojí, že cirkevné konventy a počty vedú si po slovensky a že aká to radosť, keď pán farár a všetci ako v jednej rodine pohovoria, pokonajú si všetko cirkevné v milej materinskej reči. Nikto neupodozrieva, každý rozumie, o čo sa jedná.

„Ako by to bolo pekne, keby tak zrozumiteľne pokonávali sme si záležitosti aj v obecnom výbore!“ vzdychá dopisovateľ.

Z dopisu vyrozumievam, že je aj dopisovateľ v obecnom výbore.

*

V druhom dopise z prešporskej žaluje sa školský výborník, že školská stolica na všetko prikývne, čo farár s učiteľom a richtárom zmyslia. Učiteľ pobral deťom bez opýtania rodičov slovenské šľabikáre a dal im darom maďarské a deti už mordujú v samospasiteľnej maďarčine: in-ni, rí-ni, vi-ni… Oni učiteľa platia, škola cirkevná a v nej samá maďarčina a po slovensky ani slova.

Milí dopisovatelia! Prvý: ozvite sa za slovenčinu v obecnom výbore, druhý: ozvite sa za slovenčinu v školskej stolici tak, ako ste to nám napísali a potom nám budú vaše dopisy poučné. Ale nariekať… to nič nenapraví.

„Národ je len tam, kde sa ukáže!“

*

Rozprával mi priateľ: Ja ani jedno číslo slovenských novín nezahodím. Býval v slovenskom meste, kde asi v každom dome berú niektorý slovenský časopis a tak nemám komu svoje noviny predávať. Iné by bolo, keby som býval na dedine. Ale ako obchodník hodne cestujem a keď sa z domu hýbem, tak som si už naučil ženu, deti, že ak sám pozabudnem, bežia oni za mnou: Otec a noviny!?

Odkladané z týždňa na týždeň na policu, nazbiera sa ich niekedy aj dvadsať-tridsať čísel.

Cestujem treťou triedou, lebo tam chodieva aj náš ľud. Usadím sa, kde sú cestovatelia najhustejšie a vyťahujem číslo za číslom. Potom akoby mi tesno bolo, idem do iného oddelenia a zase vyložím pár čísel. Prejdem k nefajčiarom a i tam vyložím novinky.

Po chvíli sa vraciam a už mám radosť: moje noviny sú v rukách toho i toho. Skladajú ich. Ale ja posmeľujem, aby sa len páčilo, že som ja ich už prečítal.

Číta celý vagón! Mne príde zosadnúť, ale moje noviny, s ktorými inde pece podkurujú, konajú ďalej svoju misiu.

Nie, tak nerobí naša inteligencia. Tá cestúva druhou triedou, ďaleko od ľudu a na staniciach kupuje „lapy“, „lojdy“ (preto sú chudé denník a obdenník) skrýva sa za ne a mlčí, nedbajúc na heslo slávneho vodcu národa, že „národ je len tam, kde sa ukáže“!

*

Vynímam z dopisu: Turistika a vandrovanie zmocnili sa celého sveta tak, že kam sa nedá vyliezť nohou, tam sa vyletí alebo zlezie po povraze a ľudia sa dneska už aj na tých najväčších vrchoch dajú nájsť. Iní zasa nedriapu sa na vrchy, ale navštevujú chladné alebo krajiny, mestá, kúpele na suchu i na mori.

Na štítoch v krajinách, kde je turistika zriadená, všade sú postavené pyramídy, veže, v ktorých je zavretá pamätná kniha, do ktorej sa návštevníci podpisujú a do pyramídy skladajú svoje navštívenky. Ročne sa to zbiera, uverejňuje, oznamuje, koľko bolo návštevníkov, odkiaľ a kto.

Po mestách, kúpeľoch a výletných miestach už aj z policajných ohľadov predkladajú sa hosťom na podpis knihy, hárky…

Tých pamätných kníh na horách som už hodne videl, hodne prezrel a nemôžem povedať, žeby som nebol našiel aj našich slovenských turistov v nich podpisovaných. Lenže — ako? Dr. N. N. advokát a mesto podložené po maďarsky alebo nemecky. Nikto z toho nevyrozumie, že patričný je Slovák, ani že na slovenskom kraji býva. Tak potom svet myslí, že všetko, čo je z Uhorska, je — maďarské.

Alebo ide slovenský redaktor do Pešti, Viedne atď. V hoteli sa zapíše: N. N. redaktor a bydlisko. Aj ten zabudol doložiť, že slovenský redaktor a jeho bydlisko má v prvom rade slovenské meno.

A tak fabrikanti, obchodníci, páni vysoko i menej učení, doma dobrí Slováci, vo svete nestojíme o to, aby sme sa predstavili ako Slováci. A koľkých ľudí by sme tým upozornili na náš národ, na náš boj s maďarizáciou a mohlo by pribudnúť priateľov našej spravodlivej veci.

I tu platí: „Národ je len tam, kde sa ukáže!“