ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Najstaršie deje Slovákov. Veľkomoravská ríša a jej králi. Pád Veľkej Moravy. Vznik feudálneho Uhorska za sv. Štefana

Poniektorí naši malomyseľní slovenskí rodáci si myslia a tvrdia, že keď slovenský národ nemá za sebou vlastnú históriu, že sa nedopracuje ani k svojskému samostatnému politickému a kultúrnemu životu, keďže pre samostatnosť niet vraj historickej právnej kontinuity a na základe prirodzeného práva niet vraj možnosti a moci organizovať malé národy do štátnych samostatných celkov.

Ale na to, aby sa slovenský národ k istej politickej samostatnosti dopracoval, historické právo netreba. Už jeho etnická mravná bytosť oprávňuje ho na to, aby svoj politický, vzdelanostný a hospodársky život zariadil primerane svojim potrebám, a na to sú potrebné len vyvinutý cit národnej spolupatričnosti, národné povedomie, mravná sila a zriadenie hospodárskeho života na základe vzájomnosti.

Národ, majúci silné národné povedomie, úprimnú, teplú a srdečnú lásku k svojeti, zriadi si v prvom rade svojím národným potrebám primerané elementárne, stredné, vyššie a odborné školstvo. Z týchto dostane inteligentný dorast, založí a usporiada svoj ekonomický život tak, že ani jeden z jeho príslušníkov nezostane bez zamestnania, bez práce, bez zárobku; do svojho verejného života dá svoj duševný i hmotný kapitál, veľadiac nimi i svoj i všeobecný verejný blahobyt. Štátnik Bismarck, organizátor politického života, a stratég Moltke, organizátor vojenstva, nie sú na to absolútne potrební, aby i malý národ obránil svoj národný život pred diplomatickými a vojenskými útokmi. Mravná sila národa je väčšou mocou než Bismarck a Moltke, lebo bez mravnej a hmotnej podpory svojich pruských rodákov by ani títo nič neboli vykonali.

Mravne silný národ stvorí a usporiada si svoj parlament (národný snem), svoje zákonodarstvo sám, vynesie, dá si zákony, ktorými sám zariadi svoj verejný život na všeobecnú spokojnosť na základe mravnosti a práva.

Na toto teda netreba historickej minulosti.

Ani Maďari nevymohli si svoj terajší politický život na základe historického práva, lebo náuku o historicko-politickej individualite uhorského štátu, vlastne maďarského národa, vymysleli si v novšej dobe sami s cieľom prekaziť federatívne zriadenie Uhorska na základe rovnoprávnosti.

Maďari v rokoch 1000 — 1848 práve tak nemajú históriu, ako ju nemajú Slováci. Lebo vznikom feudálneho štátu skrze prvého uhorského kráľa sv. Štefana politickým národom Uhorska stalo sa len zemianstvo a toto si uhorskí králi regrutovali zo všetkých uhorských národností a cudzozemcov. Maďarský sedliak bol do roku 1848 práve takým bezprávnym otrokom ako slovenský a slovenský zeman práve takým pánom ako maďarský. Zemianstvo bolo v Uhorsku internacionálnou kastou, ktorú spájali latinská diplomatická reč a privilégiá. Iných mravných spojív nebolo. A dejiny Uhorska od roku 1000 do roku 1848 nie sú nič iné ako dejiny borby zemanov za ich feudálne práva a výsady, ktoré uhorskí králi podľa potrieb obstrihávali alebo rozmnožovali. Aj genetický maďarský národ mal v tejto borbe len tú úlohu, že musel svojim feudálnym pánom bezplatne slúžiť a za ich výsady bojovať.

Príčinu toho, že doteraz len veľmi nepatrná čiastka slovenského národa prišla k národnému povedomiu, treba hľadať v jeho minulosti a prítomnosti. Do roku 1848 slovenský sedliak bol telesným poddaným svojho zemského pána; slobodným je len od 57. rokov. Akože sa teda mohol duševne slobodne vyvíjať, keď nebolo ani osobnej slobody? Slovenský národ bol síce etnickým, mravným celkom, bol národnou individualitou, osobnosťou i vtedy, ale bez slobody, sputnaný zemianskymi okovami osobného nevoľníctva. Tak nemohol žiť samostatným politickým životom. To je príčina jeho mravnej a hmotnej zaostalosti, jeho surového materializmu, lebo pre mnohé pozostatky urbáru len teraz usporaduje si i majetkové pomery, kde je totiž v takom priaznivom položení, že môže odkupovať zemianske majetky. Ale zemianske latifundiá a majetky zverenské, takzvané fideikomisné panstvá, prekážajú mu i dnes a držia ho horami a hôľnymi pasienkami v ustavičnej závislosti.

Slovenský ľud dostal sa do poddanstva práve takým spôsobom ako iné národy Európy.

*

IX. storočie je pre Slovákov najpamätnejším, ba jediným, keď Slováci mali svoju vlastnú históriu, keď sami pre seba žili a jestvovali. Ich prvotné národné meno znelo vlastne Sloveni, lebo i teraz slovenská reč nemenuje sa slováckou, ale slovenskou. V IX. storočí žili pri Váhu, Nitre, Hrone, Ipli a na rieke Morave, ba i v dávnej Panónii za Dunajom. Či tam boli od nepamäti a či sa ta presťahovali súčasne s Čechmi spoza Tatier, nedá sa úplne dokázať. Ale súdiac podľa veľkej rozmanitosti a odchodnosti slovenských nárečí, je pravdepodobné, že Slováci prekročili Tatry v menších zástupoch a v rozličných časoch. Dŕžava veľkomoravská, ktorej príslušníkmi boli, siahala k Pešti, k Vacovu a k Toryse a tu susedili s bulharskými Slovanmi. Najprv vystúpili proti nárokom Frankov, že ich cisári majú právo nad celým svetom panovať, a ani porážky ich nezronili. Po každej porážke zbierali sily na nové povstanie, kým sa im nepodarilo vydobyť si úplnú nezávislosť. Po celé IX. storočie neprestajne zápasili so svojimi potlačiteľmi, ktorí im chceli s kresťanstvom nanútiť otroctvo. Ale to sa Frankom nepodarilo, lebo Slováci, sídliaci na sever od Dunaja, založili mohutné, do udalostí toho veku silne zasahujúce kráľovstvo, ktorého jadro bolo na rieke Morave.

Kedy a ako sa to stalo, nie je známe. Prvým zberateľom a zjednotiteľom Slovanstva bol Samo, ktorý prišiel zo západu, hrdina neznámeho pôvodu, a ktorý vyslobodil z avarského jarma nielen Korutáncov a Čechov, ale pravdepodobne i Slovákov. Vďační Slovania vyvolili si ho teda okolo roku 627 za kráľa. Jeho slovanská dŕžava siahala od štajerských Álp až ku rieke Spréve, na západe až ku Mohanu a Radnici. Po premožení Avarov bojoval s Frankmi a viac ráz porazil ich vojská. Ale po jeho smrti roku 662 sa mohutný slovanský štát zasa rozpadol. Pravdepodobné je, že dŕžavu na Vyšnej Morave založil niektorý z jeho početných synov. Toto bola tá Veľká alebo Vyšná Morava, rozdielna od Nižnej, bulharskej Moravy.

O jej vnútornom zriadení niet určitých, jasných správ; nie sú nám v nej známe ani dŕžavné spôsoby, občianske poriadky, správne, súdne a rodinné záležitosti.

Najvyšší panovník, ktorý sídlil na Velehrade, v terajšom Hradišti na Morave, menoval sa podľa slovanskej obyčaje prvotne veľkým kňazom, pozdejšie kráľom. Panujúca rodina pokladala vládu za svoje dedičstvo, v ktorom sa jej údovia delili. Okrem veľkého kňaza bolo viac údelných kňazov a kniežatstiev; veľký kňaz dával a odnímal ich svojim príbuzným, z čoho v panujúcej rodine povstávali večné nepokoje. V dobe historickej je známe už len jedno mohutné údelné kniežatstvo považské so sídlom v Nitre. Keď Svätopluk opanoval i zadunajskú Moravu, bolo ešte i kniežatstvo blatenské.

Obsadenie kráľovského prestola nebolo určené u Slovanov jasným a nemenným zákonom. Prestol patril obyčajne najstaršiemu z panujúcej rodiny, z čoho v dŕžave vznikali ešte väčšie zmätky. V ríši Veľkomoravskej pridružila sa k tomu ešte aj iná nehoda. Franskí panovníci osobovali si právo dosadzovať a zosadzovať moravských panovníkov. Z toho povstali také silné otrasy, ktoré dŕžavu, nádejné jadro celého Slovanstva, vyvrátili zo základov.

Moc veľkých kňazov a kráľov bola obmedzená vôľou národa; národ ju vyslovoval v dŕžavných snemoch, ako to obyčajne býva pri vládach z národa prirodzene vyrastených.

Stáleho vojska Slováci nemali; v čase potreby schádzalo sa mužstvo podľa žúp. Obranná sústava zakladala sa na týchto tak ako pozdejšie v dávnom Uhorsku. Každá župa mala svoj hrad, svoju správu, svoje cesty, svoje súdy, svoju zástavu, pod ktorou išlo mužstvo do boja. Ale slovenskí panovníci mali okrem toho i svoju stálu, väčšiu-menšiu družinu, ktorá im bola k službám v čase pokoja i vojny. Aj župy museli mať ozbrojené služobníctvo, udržiavať bezpečnosť, vyberať daň a vykonávať súdne výroky.

Slováci Veľkej Moravy zapodievali sa roľníctvom, chovom stád, kupectvom a trhovaním. Otvorených miest nemali pre ustavičné nájazdy lúpežných Nemcov. Mali len hrady, ktoré boli spolu i mestami, lebo tam bývali remeselníci a kupci. V týchto hradoch hľadalo ochranu, nakoľko bolo možné, i ostatné obyvateľstvo.

Prvým známym slovenským panovníkom bol Mojmír I., ale kedy začal panovať, o tom niet správy. Bol už pokrstený s celým svojím domom skrze Urolfa, biskupa pasovského. Ale v tom čase uznávali Moravania ešte vrchnú vládu Frankov. Vidno to z toho, že na sneme roku 822 nemecký cisár Ľudovít prijímal deputácie s darmi všetkých východných Slovanov, medzi nimi i Moravanov. Toto podanie stalo sa nasledovne: Po vyvrátení avarskej ríše rozkladali Moravania svoje sídla vždy ďalej a ďalej po severné poriečie Dunaja a od hôr Manhardských až po vtok Hrona, vyženúc odtiaľ niekoľko avarských kniežat, ktoré svoje panstvá dostali od Karola Veľkého. Aby ich mocný nemecký cisár preto vojnou neprenasledoval, pokorili sa moravské kniežatá samy.

Mojmír I. počínal si vôbec veľmi bojazlivo. Len keď videl, že Nemci sami vedú medzi sebou vojny, vypovedal im poslušnosť. Ale Nemci, ukončiac svoj spor rozdelením veľkej dŕžavy na Francúzsko, Itáliu a Nemecko, vtrhli roku 846 s veľkým vojskom pod kráľom Ľudovítom Nemcom na Moravu a Mojmíra zhodili.

Kráľ Ľudovít urobil nástupcom Mojmírovým Rastislava, muža hrdého a ušľachtilého, ktorý nepokladal si za šťastie byť nástrojom Nemcov, ale chopil sa myšlienky oslobodiť svoj národ, pokračujúc pritom omnoho odhodlanejšie a ráznejšie než jeho predchodca. Hneď ako dosadol na trón, už sa hotovil na zápas, staval hrady, cvičil mužstvo v zbroji, hľadal spojencov, menovite už poslovančených Bulharov.

Prípravy trvali osem rokov, ale roku 855 vtrhol zlý sused Ľudovít zase na Moravu, aby ju podmanil. Vtedy mu však šťastie už neslúžilo, lebo nielen že ho Rastislav zahnal za Dunaj, ale Rastislav vyhnal i nemeckých duchovných, lebo držali s nepriateľom. Tým bol zväzok poddanosti roztrhnutý, a keďže Rastislav víťazne odrazil všetky potom nasledujúce nájazdy Nemcov, v dôsledku čoho u neho ochranu hľadali nielen Lachovia českí, ale i Nemci, medzi nimi i Ľudovítov syn, kráľovič Karolman, Morava požívala pod ním úplnú, všeobecne uznanú nezávislosť.

Badajúc, že cirkevná závislosť na Nemcoch napomáha i závislosť štátnu, Rastislav chopil sa myšlienky oslobodiť sa od nemeckého kňazstva. Vystrojil poslov ku gréckemu cisárovi Michalovi III. s prosbou, aby mu poslal v slovanskej reči zbehlých učiteľov-misionárov. Cisár vybral na túto úlohu dvoch bratov, apoštolov Cyrila (Konštantína) a Metoda, rodákov zo Solúna (Thessaloník). Cyril, vtedy ešte Konštantín, bol mužom, od ktorého učenejšieho a životom svojím svätejšieho nemal v ten čas ani Carihrad, ani Rím; Metod sa zas už bol preukázal i ako správca krajiny. Cyril zostavil pre Slovanov písmo, zo všetkých neskorších najdokonalejšie, duchu slovanského jazyka najprimeranejšie, a začal prekladať Písmo sväté a bohoslužobné knihy do slovenčiny.

Na Velehrad, do Rastislavovho sídla, bratia Cyril a Metod prišli roku 863 a Rastislav ich prijal s veľkou úctou. Naši slovenskí predkovia počuli hlásať Kristovo učenie v reči im zrozumiteľnej. Účinok bol omnoho väčší než do tých čias pri nemecko-latinských kňazoch. Nemci začali dvíhať žaloby proti slovanskej liturgickej reči, proti organizovaniu slovanskej cirkvi na Morave, a pápež zavolal slovanských apoštolov do Ríma. Oni šli. Ich prijatie v Ríme bolo slávnostné, lebo Cyril niesol so sebou ostatky sv. Klimenta, ktoré našiel na svojej misionárskej ceste v Chersone. Pomery práve boli také, že rímskej stolici dvojnásobne záležalo na tom, aby si získala mladý, mohutnejúci slovanský štát na strednom Dunaji: pápež Hadrián najprv požehnal, potom potvrdil slovanský preklad Písma svätého i slovanské liturgické knihy a dal vysvätiť z Moravy privedených učeníkov Cyrilových a Metodových. V bule, vydanej Rastislavovi, Svätoplukovi a Koceľovi Hadrián odvolával sa na slová Písma svätého, že „všetci budú hlásať rozličnými jazykmi velikosť božiu“, naložil však, aby sa pri omši epištola a evanjelium čítavali najprv po latinsky, potom po slovansky. Pozdejšie pápež Hadrián odlúčil Slovákov úplne od soľnohradského arcibiskupstva a pasovského biskupstva a založil im nové moravsko-panónske arcibiskupstvo, aby patrili bezprostredne pod apoštolskú stolicu.

Slováci vyhrali tým veľmi veľa, dostali národnú hierarchiu, lebo im Metoda vymenovali aj za arcibiskupa. Chorľavý Konštantín zostal v Ríme, vstúpil do kláštora (vtedy prijal meno Cyril), kde o krátky čas dokončil svoj bohumilý život. Pochovali ho s cirkevnými poctami, aké sa preukazovali len samému pápežovi, v chráme sv. Klimenta, pri jeho ostatkoch, ktoré on doniesol do Ríma.

Ale závisť Nemcov nedožičila Rastislavovi času, aby mohol uviesť do života vymoženosti horlivých apoštolov. Roku 869 Nemci vystúpili proti Slovanom s veľkou silou, značnú časť Moravy a Svätoplukovho kniežatstva spustošili, Velehrad dobýjali, ale podmanenie sa nepodarilo, ba odišli so strachom, že im Rastislav odplatí nájazd. Uzavreli teda roku 870 pre Rastislava výhodný mier.

Teraz by sa už Rastislav bol mohol bezstarostne starať o vnútorný rozvoj svojej dŕžavy, keby mu v tom nebol prekážal jeho bratovec Svätopluk, považský údelný knieža. Tento mladý, v duchu latinskom vychovaný muž zmužilo bojoval vo vojne, vedenej roku 869 proti kráľovičovi Karolmanovi, vojvodcovi korutánskemu, ale Nemci si ho pozdejšie získali svojou ľstivou politikou. Hneď po dokončenej vojne Svätopluk oddal sa so svojím kniežatstvom Nemcom, uznajúc ich nadvládu. Rastislav, jeho strýko, skúsený starec, pritom panovník hrdý, mal teda dostatočnú príčinu vojnou stíhať svojho nehodného bratovca; vtrhol do jeho považského kniežatstva, ale spoliehajúc sa na svoje dobré právo, s malou silou. To umožnilo Svätoplukovi nový zločin: zajal strýka a vydal ho okovaného jeho najväčšiemu nepriateľovi Karolmanovi. Karolman poslal Rastislava, ako verejného zločinca, do Rezna. Tu ho dal kráľ Ľudovít súdiť súdu zohnanému z Bavorčanov, Frankov a z akýchsi tam náhodou prítomných Slovanov. Súd vyniesol výrok smrti, ale kráľ mu dal z milosti len oči vyklať a potom ho do akéhosi kláštora zatvoriť, kde dokončil svoje dni.

Panovníkom Veľkej Moravy sa teraz stal už Svätopluk, ale pokorený a z milosti Nemcov, lebo Karolman opanoval Moravu s nemeckým vojskom pre Nemcov a obsadiac Velehrad a iné dôležité pevnosti, ustanovil tam za správcov zeme Engelschalka a Viliama.

Údelné považské kniežatá domáhali sa akejsi pochabej samostatnosti. Už prvý dejepisne známy údelný kňaz Pribina mal spory s veľkým kňazom Mojmírom, následkom ktorých bol roku 830 z Nitry vyhnaný, a roku 861, keď do nej vtrhol s nepriateľským nemeckým vojskom, ho Rastislav zabil. Okrem toho je o považskom kniežatstve známe len to, že okolo roku 830 soľnohradský arcibiskup vysvätil v Nitre ku cti sv. Emerana kostol a tu bol biskupom zlopovestný Nemec Wiching, úhlavný nepriateľ Metodov. Z Nitry vyhnaný Pribina našiel útočište v blatenskom kniežatstve za Dunajom. V tomto kniežatstve medzi Rábou, Dunajom a Drávou bola Blatnica, Mosburg, sídelným mestom, vystavená roku 840 Pribinom, a odhora jeho obyvateľmi Slováci. Blatenskí kňazi boli vazalmi Nemcov. Ale Pribinu zabili roku 861 Moravania a jeho nástupcom sa stal jeho syn Koceľ, ktorý vystavil mnohé chrámy. Roku 869 z Ríma vracajúci sa Metod i tu uviedol slovanskú liturgiu.

Svätopluk zaujal veľkokniežací prestol roku 870, ale Nemci ho krátko potom zosadili a zajatého poslali Karolmanovi na hrad Krajnu, kde ho žalárovali. Moravu spravovali nemeckí miestodržitelia Engelschalk a Viliam. Nad toľkou neprávosťou rozhnevaní Moravania začali proti Nemcom pod vodcovstvom Slavomíra takú úspešnú vojnu, že Morava bola pre Nemcov už stratená. Karolman vypustil teda Svätopluka zo žalára, zohnal naponáhle vojsko a zveriac ho Svätoplukovi, vypravil ho s ním roku 871 na Moravu, aby pokoril Slavomíra a Moravanov. Ale Svätopluk, stúpiac na moravskú pôdu, dorozumel sa so Slavomírom a s národnými vodcami, zničil pri Velehrade Engelschalka a Viliama a zaujal Moravu pre seba ako úplne nezávislý panovník.

Znajúc, že pre vyhlásenie nezávislosti očakávajú ho kruté boje s Nemcami, usiloval sa pod svoju ochranu postaviť rýdze slovanské kmene za Tatrami a na západe okolo Labe, Odry, Sály, Baltického mora, Poliakov, Slezanov, Srbov, Ľuticov, Bodricov, začleniť ich do ríše moravskej a proti Nemcom s nimi sa brániť. K tejto slovanskej federácii pristúpili najsamprv susedstvom, rečou a povahou najbližší Česi. Svätopluk, nakloniac ich kňaza Bořivoja ku krstu, vzal si jeho sestru za manželku. Morava stala sa takto hotovým jadrom slovanskej jednoty, s ktorou Svätopluk pozdejšie tvoril divy.

A táto jednota bola prepotrebná, lebo kráľ Ľudovít zohnal proti Svätoplukovi už roku 872 veľké vojsko, naložiac svojmu synovi Karolmanovi, aby ho viedol na Moravu. Svätopluk bránil sa tak, že dal plieniť mečom a ohňom krajinu, a hľadiac dostať sa nepriateľovi do chrbta, obišiel ho s čiastkou vojska, zapálil mu loďstvo, a tým ho donútil k rýchlemu úteku. Nasledujúceho roku 873 vyhľadal Karolmana v jeho vlastnej zemi, stiesnil ho v nej natoľko, že Karolman odkázal vo veľkej súre otcovi, že zahynie, ak mu nepošle rýchlu pomoc. Ľudovít nemohol mu poslať pomoc, preto uzavrel so Svätoplukom mier, v ktorom uznal nezávislosť Moravy.

Ale v cirkevných záležitostiach Svätopluk sa spreneveril záujmom Slovanstva a úmyslom svojho múdreho strýka Rastislava. Postavil síce veľké slovanské mocnárstvo, ale zbožné dielo Metodovo, ktorým stavba mala byť zavŕšená, ničil a hubil sám. No „dielo meča“, hovorí Palacký, „mladý štát moravský, zahynulo hneď v pohromách veku nasledujúceho; dielo ducha, vykonané Metodovou apoštolskou horlivosťou, odporuje ešte i tisícročiam“.

Nemecké duchovenstvo nedalo Metodovi pokoj. Osočovalo ho, že rozširuje bludné učenie. V Ríme žaloval na neho i sám Svätopluk a roku 879 bol Metod povolaný pred pápeža. Ale v Ríme bránil sa čestne a s úspechom. Pápež Ján VIII. v liste poslanom Svätoplukovi dosvedčuje úplnú pravovernosť Metodovu a potvrdzuje ho znova v arcibiskupskej hodnosti. Slovanské písmo, „Konštantínom filozofom vynájdené, aby ním chvála božia povinne sa ozývala, právom schvaľuje (iure laudamus)“. Výslovne hovorí, že „ani zdravej viere, ani učeniu nič nevadí v slovanskom jazyku spievať omše alebo čítať sväté evanjelium, či božie učenie Nového a Starého zákona dobre preložené a vysvetlené… lebo kto učinil tri hlavné jazyky, totiž hebrejský, grécky a latinský, ten stvoril i všetky ostatné k svojej cti a sláve“. Ale pápež nariadil i teraz, aby sa v chrámoch evanjelium čítalo najprv po latinsky a potom po slovensky, a ak Svätoplukovi je milšia latinská omša, predpisuje vykonávať mu ju po latinsky.

Metoda pápež poslal naspäť, na nešťastie s Nemcom Wichingom, ktorého na žiadosť Svätoplukovu vysvätil na biskupstvo nitrianske, lebo Metodovi podriadený biskup umoril svojho arcibiskupa zlostným priekorím, podnecujúc proti nemu ľud, veľmožov a kráľa. Sám kráľ Svätopluk ukázal sa voči nemu veľmi nemilostivým.

Potom sa Svätopluk zaplietol do vojny s korutánskym vojvodcom Arnulfom, nemanželským synom Karolmanovým, lebo v spore Engelschalkových a Viliamových synov s Aribom, rakúskym miestodržiteľom, Svätopluk podporoval Aribu, vyplieniac pritom Rakúsy. Aby sa na Svätoplukovi vypomstil, Arnulf prenajal si vrahov, ktorí mali Svätopluka zbaviť života. To podnietilo Svätopluka k vojne, v ktorej vtrhol do Panónie, porazil roku 883 Arnulfa pri rieke Rábe a zaujal Panóniu pre seba. Nemci boli v tom čase prislabí vyrvať mu ju silou, lebo dŕžava franská upadla do mdloby. Bolo síce jej veľkou výhodou, že sa v ruke Karola Tučného, syna Ľudovíta Nemca, zase celá spojila, ale Karol Tučný a jeho potomkovia boli panovníci slabí, v dôsledku čoho Karol nepustil sa so Svätoplukom do vojny, ale pozval ho roku 884 na zhromaždenie do Monte Comiano (teraz Königstätten) v Rakúsach, kde mu predložil návrh, aby Panóniu prijal od neho do léna; Svätopluk dokázal sa tu krátkozrakým: lebo prijmúc návrh Nemcov, prisahal ohľadom Panónie vernosť nemeckému cisárovi, a tým vliezol naspäť do nemeckého jarma. Panónia bola síce skutočne k ríši moravskej pripojená, takže meno Moravy vzťahovalo sa i na ňu, ale i toto spojenie trvalo len krátky čas.

S Panóniou prešlo i kniežatstvo blatenské pod nadvládu moravskú.

Keď Svätopluk zaujal Panóniu, Koceľ už nežil; kniežací prestol zaujal jeho syn Braclav, o ktorom je známe, že cez jeho zeme, ležiace medzi Drávou a Sávou, museli ísť poslovia Arnulfovi nahovárať Bulharov, aby nepredávali soľ Moravanom. Braclav uznal naoko Svätoplukovu nadvládu, ale o krátky čas stal sa jeho najväčším nepriateľom.

Pripojenie Panónie k Veľkej Morave bolo by Metodovi uľahčilo úradovanie na oboch brehoch Dunaja. Ale nebolo národnej zhody a zápalu za slovanskú jednotu. Svätopluk nadržoval cudzote, pohŕdal slovanskou liturgiou. V kniežatstve blatenskom Nemci požívali i pod jeho nadvládou veľké výhody, ako to vidno z majetkov, darovaných tam biskupom soľnohradským. Nad toľkým nerozumom rozžialený Metod umrel na Velehrade roku 885.

Veľké jeho dielo ostalo bez obrancu. Nový pápež, Štefan V., nebol Hadriánom II. ani Jánom VIII. Listom, poslaným Svätoplukovi, „kráľovi Slovanov“ (regi Sclavorum), zakázal slovanskú bohoslužbu a za Metodovho nástupcu ustanovil Wichinga. Pomocníkov a učeníkov veľkých apoštolov Cyrila a Metoda, Gorazda, Klimenta, Vavrinca, Nauma a Angelára, asi s dvesto inými slovanskými kňazmi a diakonmi pod vplyvom Wichingovým dali najprv do žalárov, potom ich vypovedali a vyhnali z krajiny. Utiahli sa do Bulharska, kde ich účinkovanie priviedlo k rozkvetu cirkevno-slovanskú písomnosť. Vo Veľkej Morave slovanská bohoslužba v nasledujúcej búrke zanikla, a ani v Čechách a v Poľsku sa neudržala.

Sväté dielo slovanských apoštolov v Svätoplukovej krajine vyšlo nazmar, no akoby v súvise s tým blížil sa už i žalostný pád samej Moravy.

Vojvodca korutánsky Arnulf nepristúpil k zmluve königstättskej z obavy, že dostane za suseda mohutného panovníka. Ale cisár Karol Tučný, nemajúc zákonitých potomkov, len nemanželského syna Bernarda, zamýšľal tohto urobiť dedičom ríše. To Arnulf vedel, preto si zaumienil odstrániť neschopného strýka násilne, na čo potreboval Svätoplukovu pomoc. Roku 885 dal teda i on svoje privolenie na odstúpenie zadunajskej Moravy Svätoplukovi, uchádzajúc sa všemožne o jeho priazeň. A Svätopluk bol zasa taký krátkozraký, že sa dal Arnulfovi preľstiť, lebo Arnulf, dosiahnuc svoj zámer, dal Svätoplukovi hneď pocítiť svoju prednosť a moc.

Z toho povstala roku 890 medzi Svätoplukom a Arnulfom krutá vojna, ktorá Moravu posotila do hrobu. Ale uvalila i na Nemcov úžasné, storočné pohromy. Zradca svojej krvi, dolnopanónsky knieža Braclav, šiel po ruke Arnulfovi, ktorý viedol celú nemeckú moc proti Svätoplukovi a proti svojmu národu podporoval Nemcov radou i mečom. Vojenské šťastie jednako slúžilo viac Svätoplukovi.

Arnulf povolal si teda na pomoc — Maďarov.

So zadunajskými Bulharmi viedli carihradskí cisári ustavičné vojny, a práve v tých časoch povolali proti nim Maďarov, ktorí pod nadvládou krymských Kozarov kočovali okolo ústia Dnepra. Maďari, ako kočovníci, boli hneď všade doma a prijmúc pozvanie, usadili sa so ženami, deťmi, vozmi a s dobytkom v terajšej Románii a v južnom Rusku, pritlačiac tam Bulharom poddané obyvateľstvo slovanské. Odtiaľ robili nájazdy za dobrú plácu i za Dunaj. Arnulf počul o nich a zavolal ich, ochotných za plácu slúžiť každému, proti Svätoplukovi a jeho Moravanom. Maďari boli udatní a vycvičení jazdci; dobytok, ich celé bohatstvo, opatrovali im otroci; oni žili po celý život na koňoch.

Ale Svätopluk nezľakol sa ani tohto nového nepriateľa; roku 892 zahnal ich do akýchsi horských úžin a bol by ich úplne zničil, keby im Arnulf a Braclav neboli prišli na pomoc.

Medzitým, keď doletela im zvesť, že na Čiernom mori ich tábor je zničený, utiahli sa naspäť. Za nimi tisli sa totiž od severu Pečenekovia, od juhu striehli na nich Bulhari, hľadajúc príležitosť vypomstiť sa na nich. Keď teda Maďari vtrhli pod Arpádovým vodcovstvom do Panónie, spojili sa Pečenekovia a Bulhari, udreli na pozostalých starcov, otrokov, ženy, deti Maďarov a čo nerozprášili, to odvliekli do zajatia. Maďarom neostala teraz už len cesta na západ; na severe nemohli sa osadiť pre Pečenekov, na východe pre more, na juhu pre Bulharov. Zobrali teda zvyšky, zaplavili nimi Sedmohradsko a odtiaľ posunuli sa do Potisia, vyhubiac tam slovanské kmene.

Z nových bydlísk na Tise a v Sedmohradsku podnikali potom lúpežné výpravy a nájazdy na všetky strany i nevolaní a koristiac z nesvornosti národov, stali sa postrachom Európy. O krátky čas dali sa do Nemcov, ktorí ich povolali, lebo roku 893 bola veľká vojna medzi nimi a Bavorčanmi.

Do Svätopluka zajedený Arnulf podnecoval potom proti nemu Bulharov. Ale Svätopluk zhromaždil proti nemu roku 894 takú silu, že na jednom mieste prechádzali jeho pluky neprestajne od rána do večera. Borba bola tuhá a jej výsledok bol pre Svätopluka priaznivý.

Ale tento udatný panovník umrel už roku 894. „Vrah svojho veľkého strýka Rastislava, ctižiadostivý politický intrigán, nepriateľ slovanského obradu“ bol pri všetkých svojich veľkých chybách a pokleskoch panovníkom veľkým. U nestranných susedov a u svojich zanechal po sebe takú dobrú pamiatku, že ľud v jeho smrť ani veriť nechcel.

Po ňom ostali traja synovia: Mojmír II., Svätopluk II. a Svätoboj, ktorí však žili v ustavičných sporoch. Na to poukazuje i bájka o zväzku Svätoplukových prútov.

Ríšu podelil medzi nimi podľa slovanskej obyčaje, ustanoviac za veľkého kňaza čiže kráľa najstaršieho Mojmíra II. so sídlom na Velehrade, mladšieho Svätopluka II. za knieža Panónie, Svätoboja za knieža Považia. Smrť Svätoboja dala bratom podnet k sporom. Mojmír chcel zaujať Považie pre seba, čomu sa Svätopluk protivil.

Arnulf zaujal sa mladšieho brata, Svätopluka. Keď sa ukazovalo, že Svätopluk II. nemôže prevládať staršieho brata Mojmíra, poslal mu Arnulf roku 898 na pomoc nemeckých grófov Luitpolda a Aribu, ktorí plienili Moravu ohňom a mečom. Potom nasledovali ešte dve výpravy; posledná záležala v tom, že bavorské vojsko oslobodilo Svätopluka, ktorému už len jedno mesto ostalo, a odviedlo ho i s jeho družinou do Bavorska. Mojmír zvíťazil teda nad odbojným bratom, a hoci sa Cechy vymanili zo zväzku s Moravou a prišiel aj o Panóniu, bol ešte vždy dosť silný vzdorovať celej nemeckej moci. Dokazujú to cirkevné poriadky pápeža Jána IX., ktorý na žiadosť Mojmírovu roku 899 vysvätil Moravanom nového arcibiskupa Jána a dvoch biskupov Benedikta a Daniela, čím bola potvrdená nezávislosť arcibiskupskej metropole Metodovej i proti ľútym protestom bavorských biskupov.

Roku 901 Maďari obnovili útoky na ríšu Veľkomoravskú a nemeckú, vpadli i do Korutánska, odkiaľ ich však vyhnali; toho roku i Mojmír odrazil ich útoky; áno, ešte i roku 902, keď jednu čiastku ich vojska Bavori zničili, držal sa mladý kráľ Veľkej Moravy víťazne, ba ešte i roku 906 boli Maďari porazení Moravanmi. Ale od tej doby miznú odrazu všetky správy o Morave; nešťastnú zem pokrýva hustá tma, a keď sa i objaví zraku, už niet kniežaťa a národa veľkomoravského… A nik nevie povedať, kedy a ako nastala záhuba.

V auguste roku 907 strhla sa pri Prešporku (Bratislave), v kraji moravskom, medzi Maďarmi a vojskom kráľa nemeckého Ľudovíta IV. krutá bitka s nesmiernymi následkami. Pravdepodobne v nej zahynul i Mojmír ako spojenec kresťanov proti barbarom, hroziacim záhubou osvete v Európe. Bitku vyhrali Maďari, rozlievajúc sa od tohto času po celej Európe bez prekážky, vraždiac a mečom i ohňom pustošiac všetko, kdekoľvek zasiahli. Meno Veľkej Moravy zmizlo úplne z histórie na celé jedno storočie; ríša stala sa korisťou Maďarov a len jej západné kraje pripadli Čechám; ba i väčšia časť markrabstva moravského ostala v rukách Maďarov vyše päťdesiat rokov (Palacký).

Udalosti, ktoré potom nasledovali, opisuje slovenský dejepisec František Sasinek v úvode svojich Dejín nasledovne: „Vládychtivá politika Frankov, predpojate pripisujúca franskej dynastii cisárstvo nad celým kresťanstvom, po mnohých nespravodlivých borbách prekotila trón Svätoplukovičov. Génius západných Slovanov ešte raz sa zotavil pod poľským Boleslavom Chrabrým, ktorý z územia Poliakov, Slovákov, Moravanov a Čechov chcel utvoriť drievnu svätoplukovskú dŕžavu západoslovanskú. Medzitým, aby jeho plán bol zmarený, pápež Silvester II. pristúpil k plánu západnej politiky, a naklonený nemeckými cisármi Ottom i Henrichom, potvrdil založenie kráľovstva uhorského, k západnej politike pristúpivšieho. Takto nielen kniežací prestol Štefana I. bol povýšený na kráľovský trón, lež v Uhorsku začal sa utvárať nemecký centralizmus a feudalizmus. Vazali nemeckého cisára hrnuli sa zo všetkých strán do Uhorska a akonáhle sv. Štefan upevnil sa na tróne, nadviazal priateľské pomery s nemeckým cisárom Henrichom, ktorý hneď podujal vojnu proti Boleslavovi Chrabrému, kráľovi poľskému, aby i jeho urobil vazalom nemeckého cisára. Korisť, ktorú sv. Štefan v tejto vojne uchytil, bolo naše Slovensko.“

Tak nasledovali pre národ slovenský tie osudné časy, o ktorých v novembri 1862, keď ohlasovali povolenie Matice slovenskej, jeho výteční synovia Ján Francisci, Viliam Pauliny-Tóth, Ján Gočár a Ján Palárik napísali tieto pravdivé slová: „Pod bremenom osudného tisícročia, v ktorom národ slovenský po páde Veľkej Moravy, vinou — ako nejaká kliatba — v plemeni našom zúriacich sporov, sial a nežal, mozolil, a predsa chudobnel, bohatieril a neoslávil sa, mudroval a zmúdrieť predsa nemohol — pod bremenom tohto tisícročia národ náš slovenský utratil svoje národné povedomie a s ním vytuchol i jeho národný život.“ Z ríše Veľkomoravskej utvorilo sa čisto feudálne, zemianske, kastové Uhorsko, v ktorom pre národné individuality nebolo miesta. Ale v ňom zahynula i individualita národa maďarského. Do roku 1848 nemajú ani Maďari prejavov politického života genetického národa maďarského, lebo v štáte feudálnom borila sa uhorská, internacionálna, národne bezfarebná aristokracia ako jediný politický činiteľ len za svoje výsady. Tak je i s národom slovenským. Do 10. mája roku 1848 — do slovenského národného zhromaždenia v Liptovskom Sv. Mikuláši — ani v dejinách národa slovenského niet príznakov nejakej národnej politickej manifestácie, svedčiacej o národnom povedomí Slovákov, ako národnej jednoty a politického celku, lebo to, čo sa doteraz o Matúšovi Trenčianskom popísalo, nezakladá sa na dejepisnej pravde. „Matúš Trenčiansky,“ píše o ňom Jonáš Záborský (pozri jeho dejepisný úvod k smutnohre Bitka u Rozhanoviec), „a povstalci na východe neboli nejakí horliví, za národnosť slovanskú a jej práva zaujatí Slovania. Myšlienky takéto boli tomu v modloslužbe latinstva úplne pohrúženému veku naskrze cudzie. Vtedy si nikto u nás nepomyslel na národnú reč. Stránka jeho bola politická, nie národná.“ Len v literatúre, ale i to značne pozdejšie, zjavia sa tu i tu svetielka národného povedomia. No i tu pridružila sa ešte i tá nehoda, že tí, ktorí umom a perom vládli, zahodili v literatúre reč ľudu slovenského, lebo rečou zemanov bola latinčina, a prijali za spisovnú reč českú, ktorá sa od panovania kráľa Žigmunda udomácnila na Slovensku i v živote verejnom. Ján Jiskra a Pankrác z Liptovského Sv. Mikuláša písali si roku 1445 a 1446 s rôznymi osobami a mestami hornouhorskými po česky; mesto Rajec viedlo od roku 1485 mestskú knihu po česky; kráľ Matej Korvín písal roku 1483 mestu Trnava, Štefan Zápoľa roku 1492 mestu Prešporku po česky; zmluvu medzi Vladislavom a Maximiliánom čítali na uhorskom sneme po česky atď. Tým utratil národ slovenský svoju individualitu i v literatúre, ale, chvalabohu, len na čas, lebo uvedením spisovnej reči slovenskej ožila i myšlienka národnej osobnosti slovenského národa. Táto vážna okolnosť ukazuje nám jasne na jeden z tých prostriedkov, ktorými možno zachrániť naše národné povedomie a tak naše národné jestvovanie.

Zrejmé prejavy národného povedomia v slovenskej literatúre sú len od roku 1792 hustejšie a častejšie. Stačí teda — nakoľko ich politické deje Uhorska umožnili — započať rozprávanie týchto prejavov od roku 1792.

Pramene: Jonáš Záborský: Slováci a ich deje v IX. století (Letopis Matice slovenskej, ročník X., zväzok 1.) — František Palacký: Dejiny národu českého, zväzok I. — V. Jagić: Zur Entstehungsgesckichte der kirchenslawischen Sprache, I., II.