ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Mesto Veľká Revúca leží na brehoch riek Muráňky a Zdychavky, z ktorých prvá od severozápadu na juhovýchod chotár takmer na rovné polovice, druhá ale severnú polovicu chotára na rovné čiastky delí.

Čo do podoby, predstavuje chotár takmer štvorhran, ktorý úži sa na juhovýchode. Ostredok chotára predstavuje dolinu, ktorá je najširšia práve tam, kde mesto leží; naproti tomu boky a strany sú hrbkovaté a hornaté.

Chotárna čiara je nasledujúca: Od západného uhla v Doline, Za krížom ležiaceho, beží dolu na východ hrebeňom hôr, a tu všade súsedí s chotárom filjarskym na počiatku niečo málo s chotárom dlho-lúckym. Na ceste presekuje ju chodník z Revúci cez „Kješkovú" do Filjara vedúci. Odtiaľto postupuje na východ, prekročiac novú i starú rúdnu cestu, súsediac s dedinou Turčok. Bokom, starou rúdnou cestou, medzi chotárom mokrolúckym a pri „Bartovej“, sostupuje do doliny. Prejdúc tu rieku Muráňku, krížom cez dolinu a hradskú cestu, postupuje šikmo niečo málo na sever, všade s Mokrou Lúkou súsediac, a zanechajúc dolinu, vystupuje na breh „Skalka“ menovaný. Tu presekuje hrebeň od Kohúta k Revúci postupujúci a ústi poznovu v úžlabine Zdychavky. Preseknúc koryto Zdychavky, vystupuje Vyšnou dolinkou na Lichardovú (po revúcky Léchärtovú), všade s Malou Revúčkou súsediac, až severný uhol dosiahne. Odtiaľto sostupuje bokom vrchov do doliny, presekujúc jak cestu, tak i rieku Muráňku, kým poznovu na vrchy nevystúpi a na Kríži, tam odkiaľ vyšla, neskončí sa, súsediac všade s chotárom dlho-lúckym.

Rovina, alebo dolina, na ktorej Revúca leží, je 1060‘ nad hladinou mora zdvížená; poneváč ale mestečko Muráň nad hladinou mora 1243‘ leží, obnáša spád z Muráňa do Revúci 183‘, z Muráňa do Jelšavy 480‘. Tomuto pripísať nutno, že pretekajúca Muráňka na doline Muránskej husto rozložené hámre a maše hnať mohla. Výška vrchov a kopcov je rozmanitejšia: v revúckom chotáre najvyššie vrchy sú za Krížom rozložené:

Šmickär, Končková, Baňská, Michalová, Hjag menované. Výška Lichardovej, od ev. revúckej fary rátajúc, obnáša 235’, Hjag a Za Kríž 380’.

V chotáre revúckom majú hony, polia, vrchy, doliny nasledujúce mená: na severovýchodnej strane Revúci vyčnieva malý vŕšok Skalka zvaný, výbežok to vrchov od Kohúta nadol sa ťahajúcich. Od Revúci vyzerá ako trojuholník, vybehujúci nahor do ostrého končiara. Skalka súsedí s jednej strany s mokro-lúckou Dolinou, s druhej strany s riekou Zdychavkou, robiac na sever ku Kohútu značné sedlo. Na ľavom uhle Skalky vyčnievajú kolmé, žulové 10’ vysoké, 30’ široké skaliny; tieto vyjmúc, pozostáva vrch tento ináče z púhej planej hliny, následkom čoho je pôda vrchu dosť neúrodná; nachodia sa na ňom síce role a lúky, no väčšina je horou: bučinou, brezinou, hrabinou, lieštinou pokrytá.

Za riekou Zdychavou vyčnieva ostrý vrch Zubová, tri vrcholce predstavujúci a mnohé menšie, potôčkami ovlažené doliny obsahujúci. Stráň na úpätí Zubovej ležiaca, menuje sa Pod Háj, kde potrhané hlboké jarky, planú hlinu, mnohé role, niektoré sádky, miestami krovinu, a len ku vrcholcu lesnú húšťavu nachodíme.

Odtiaľto smerom ku severu nájdeme dolinku, ktorá sa Vyšnou dolinkou menuje. Nie ďaleko odtiaľto sú hony: Ďunárová, Papučková, Motúzová dolinka. Za nimi nasleduje Malá a Veľká Léchärtová; proti revúckej vyšnej maši je Mišová, Pod javor, Zubová dolina a Štengerauš.

Údolie od Revúci smerom ku západu sa vinúce, predstavuje akýsi z viac dolinôk pozostávajúci kotál, ktorý celú zadnú časť chotára revúckeho v sebe obsahuje a v ktorom nachodí sa i revúcky kúpeľ. Hon tento menuje sa Dolina, avšak jeho vetve majú rozličné mená. Hneď od kúpeľa ku Dlhej Lúke vyniká krásny okrúhly kopec Suché Stráne menovaný; neďaleko od toho vyčnievajúci, niečo vyšší, menuje sa Frébrová; ku vyšnej maši tiahnúci sa breh, menuje sa Čertová. Pásmo týchto hôr je rovnobežné s riekou Muráňkou. Od Čertovej tiahne pásmo hôr na západ, tvoriac viac dolín. Nad týmito vyčnievajú značnejšie vrcholce: Tašnberg, potom Banská, a konečne Za kríž. — Odtiaľto zase obracia sa hrebeň a sostupuje na Šmickär a Končkovú. Prejdúc odtiaľto Trubačkou, Michlovou, Čúnesovým vrchom, a odtiaľto zase severným smerom, Kieškovým hrebeňom končí sa svah hôr nad revúckym kúpeľom. Týmito vrchami je ohraničená revúcka Dolina, ktorú ináče bystrý a strmý, kedysi na pstruhy bohatý potok ovlažuje. Zaujímajúc, poťažne tvoriac, značnú čiastku chotára revúckeho, je ona takrečenou potravnou komorou Revúci, majúc bohaté lúky, lesy, znamenité ždiarne vody, a po stranách, ubočinách najviac ale na úpätí hôr, veľké záhrady, medzi ktorými vyniká záhrada nebohého Mateja Nandrássyho Vyšehradom pomenovaná.

Kieškovou zovie sa dolina medzi Čúnesovým lesom a Hjagom do Filjara vedúca. Na úpätí tejto nachodi sa revúcka maša, tiež Kieškovou menovaná. Dolina táto je strmá, bez bočných dolinôk, a tvorí značnú južnú čiastku chotára revúckeho. Krem mnohých sádkov a niektorých lúk pokrytá je bučinou.

Rúdne cesty, zovie sa dolina medzi Hjagom a panskou horou ležiaca, vypúšťajúca viac menších dolín. Spodok vrchu Hjagu menuje sa Paulusovo báne. Názov Rúdne cesty dostala dolina odtiaľ, že sa tu od nepamäti stará rúdna cesta nachodila, ktorou so Želežníka rudu vozili. Širokým ústim svojím splýva dolina táto s Muráňskou dolinou, na jejžto kraji založená je maša Rúdna zvaná. Západným smerom úži sa dolina táto a rozvetvuje sa v mnohé dolinky. Tak s tejto strany Hjagu ležia doliny Rajsová a Slovenská; s protivnej strany Kísová, Blatné dolinky a Hrbok.

Strán cesty s Dl. Lúky do Revúci vedúcej ležiaca rovina menuje sa Vyšná a Nižná Roveň. Ale aj v týchto Rovniach majú niektoré čiastky osobitné pomenovania. Tak na príklad, jeden kus lúky pod horou ležiacej menuje sa Pod skalu; iný Na močidlách, tretí Na Šendovom; štvrtý Pod kápolno. Tomuto oproti ležiaci hrbok menuje sa Na mazaif. Pole, neďaleko od ev. kostola ležiace, menuje sa Na konopiskoch; za mašou kieškovskou strmiaci briežok: Šébišťok; na ľavom boku cesty do kúpeľa vedúcej je Kessel; pri samom kúpeli, smerom ku juhozápadu, ležiace stráne menujú sa Hliniská. Takmer výbežkom týchto je stráň Za vyšný žliabok menovaná. Podobne blízko ku kúpeľu na sever ležiaca stráň, menuje sa Na viničke. Bola tu ak iste niekedy menšia vinica a hámor „Na viničke“ zvaný. — Iný povyše ležiaci hámor menoval sa Šramková. Pod mašou kieškovskou na brehu rieky Muráňky ležiace lúky menujú sa Za Heďeša.

Na juhovýchod pod Revúcou ležiace zeme, ač sú na rovine, nemenujú sa už Rovňou, ale Za nižnýma humny, Pod skalku, Za Hevedera, Ku žebráckej studničke, Hruškovo čelo, Postredný hon, Za Laca, Za Valentka, Pod váhami, Pri čiernej Hane, Sihliny, Hembríber. Nad týmto posledným honom vyčnievajúca stráň menuje sa Sústrová.

Takto pomenované hony ležia na priestore 5761 jutár obnášajúcom.

Že v obvode chotára tohoto len Slováci bývajú, i podotknúť je zbytočnou vecou. To čo úradná, pred dvadsiatimi rokmi napísaná štatistika hovorí, že v Revúci jesto niekoľko sto Maďarov, nezodpovedá pravde. V Revúci, až na niekoľko maďarských štátnych úradníkov a učiteľov na štátnej polgárke, bývajú čistí Slováci, náboženstva v troch štvrtinách evanjelického, v jednej štvrtine r. katolíckeho. Od niekoľkých rokov žije v Revúci 5 židovských rodín. Za starodávna, keď ešte banícky priemysel kvitol, mohly tu bývať niektoré nemecké banícke rodiny. Hovorí sa, že terajšie kvitnúce rodiny: Barto, Šramko, Šturman, Viest (Centloch) od nich pochodia, a prílišná horlivosť ešte aj rodinu „Zatroch“ od nemeckého slova Sautrog odvodzuje, — ktoré baníckym priemyslom sbohatnúc, i materiálne i morálne začas prevladovaly, imponovaly, ba ešte aj mesto Rauschenbachom a hony nemeckými menami: Kessel, Hembríber, Mazaif, Štengerauš, Šébišťok pomenovaly. No nemohla ta sláva nemecká dlho trvať, bo po Nemcoch už len natoľko stopa jest, nakoľko sa jedna rodina i teraz „do Nemcov“ volá.

Počet obyvateľstva obnáša asi 2200 duší, živiacich sa, odhliadnuc od takzvaných honoraciorov, remeslom, hospodárstvom a kupčením.

Zariadenie domu hospodára, berúc do ohľadu na počiatku tohoto storočia panovavší patriarchálny život, bolo a je i dnes zväčša nasledujúce: Každý gazda má chyžu a komoru, oddelené pitvorčekom; komora leží na pravej, izba na ľavej ruke vstupujúcemu. Pitvorček je obyčajne hlinou vymazaný; povyše izebných dvier je diera do pece. Rozumie sa, že izba tvorí štvorhran. Hneď pri dverách nachodí sa pec, takmer štvrtinu priestoru zaujímajúca. Vatra je na predku pod kochom, a pri väčšom kochu košok. Včas priadok horia tu sušené triesky miesto sviec. Jedlo chystá sa pod kochom. Iné, čo do očí padá, je v protivnom uhle postavený, starý, štvoruhlastý stôl, v ktorom nachodia sa chlieb a nože. Pri stole modlievajú sa a jedia. Okolo stola a vôbec okolo stien sú drevené lavice; podobne pri peci, hneď od dvier sú lavice, na nich vedrá, pod nimi šafle. Naproti peci priam od dvier je jedna posteľ, pri nej obyčajne polica, na ktorej vídať misky, hrnky, drevené lyžice a iné potrebné náradie. Nad stolom nachodí sa iná polica, s rozličným čistým, starým náradim: tu vidno krčahy, cínové taniere, poháre atď. Tu i tam vidno ešte aj teraz almariu trojuhlastú, v uhle na lavici postavenú. Hospodár tu chráni knihy, peniaze a všetko čo má vzácnejšieho. Nad posteľou visí na štyroch trakoch pripravená kolíska pre novonarodzené dietky určená. Dvere otvárajú sa motúzkom. Niekde kúreva sa do pece z pitvora, preto gazdina tu varí. V tom páde nachodia sa v izbe kachle, ináče pecou zvané. Vo väčších priestrannejších izbách nachodia sa i dve-tri postele. Keď je hospodár aj remeselníkom, vtedy je jedna čiastka pre remeslo usporiadaná: čižmár má pri obloku varštat, krajčír stolík.

Komora je obyčajne tmavá; svetielko padá totižto do nej malým štvorhraným okienkom. V nej gazdina chráni a opatruje zimošné šaty, ládu, slaninu, maslo; tiež drevené náradie ako: lopaty, vedrá, šafle a korytá. Niekedy nachodí sa tu i postelisko.

V lete vyzerá to v chyži troška pohodlnejšie. Sluha, alebo synovia, spávajú totižto okolo statku no šope, alebo v chlievoch. Dietky spávajú jak v lete tak v zime okolo matky na peci. Sú-li v dome dorastené dcéry, spávajú v komore. Gazda spáva v izbe alebo v komore. V zime je neoceniteľným pokladom pec; na nej celé ložiská dietok, neviest, dcér a synov. Malo to predtým ovšem tie následky, že spolubytie a spoluspávanie celej početnej rodiny, nakazilo povetrie, následkom čoho týfus silnejšie zúril než cholera. Teraz stavajú a sriaďujú si hospodári priestrannejšie, zdravšie byty, následkom čoho i nemoce ubudly. Pravda, predtým bola i izba i komora hlinou vymazaná. Po stenách bolo niekoľko obrazov, predstavujúcich Jánošíka so Surovcom, u katolíkov svätých; inde jaro, leto, jeseň, zima v podobe panien; často 5 dielov sveta: Európu atď. Povaľ izby je obyčajne upevnená hradou, meškerendou, na ktorej nachodia sa rozlične nápisy, na príklad: Anno Domini 1789, a meno vystaviteľa vyrezané. Podobne tu drží gazda svoje náboženské knihy, evanjelik bibliu, Tranoscius, Funebral, Postily.

Mluva revúcka delí sa dosť značne od spisovnej reči slovenskej. Všetky spoluhlásky, ináče mäkké, ň, ď, ť, ľ, vyslovujú revúcki Slováci tvrdo, na príklad: dite, divit se, težko, retez, nepit, znamenitý, pekne, vidím. Na tvrdé vyslovovanie spoluhlások vplývala pravdepodobne nemčina baníkov nemeckých, ako toho príklad aj v B. Štiavnici vidno. Na miesto jemného č, užívajú pospolití Revúčania široké š, na príklad: šlovek, poškaj, šva, naš, šešem, vešný, reš, dašva; a miesto o: kvan, stval, pajdem, kvaža, maj, mažem; široké a miesto e, je, i: šjarný, bjalý, vára, djavše, kljašte; — ä ä, miesto í, ia, a, na príklad: jä, povedä, tupä, šälený, zkä, mesär; inštrumentál ó, na príklad: s božó pomocó, domó, vodó, slinó, kostó, rybo; v prvej osobe množného počtu časoslov užívajú o, na príklad: budemo, sedímo, hledýmo, šítamo: — krem týchto prichodia v mluve revúckej aj iné, inde snáď neužívané slová: kotor, kotro, miesto ktorý, ktoré; pšola miesto včela, kot miesto keď; prnesem=prinesiem, tot=ten, hoc=jestli aj; šva, švaže, miesto čo, čože; hačúr, kvanše, miesto žrebec; prepelica miesto motýl, šläg by ho zaväl, miesto: aby ho porazilo.

V mluve užívajú pospolití Revúčania tieto z nemčiny prevzaté slová: hicovať, štúbrdär, furman, koštovať, hámor, šläg, špacirovať; z maďarčiny: fiam, šógor, bantovať, izé; z latinčiny: kommendovať, praktika, repetovať, študent, dišputovať, okuruje ho, dostál recidivu, dovolencia, consipácia; vóto (hlas pri voľbách), pijatika. K dôkladnejšiemu objasneniu mluvy slovenskej revúckej, poslúža nasledujúce veršíky v revúckom dialekte napísané:

Iná revúcka pieseňka je:

I táto tretia pieseňka znamenite charakterisuje mluvu revúcku:

Pravda, úradnou, diplomatičnou rečou od príchodu husitov na Muráňsku dolinu, bola čeština. Dokazuje to i z roku 1616. pochádzajúci, kroz grófa Jura Széchyho vlastnoručne písaný, v archíve revúckom opatrovaný list: Nos Georgius Seczy de Rima Szecz, Liber Baro in Balogh et Muran, Sacrae Roma: Regiaque Majest. Eques: Známost zdávame všeckým obkrajičným mestám i dedinám i kterýmkolvek tento list náš na prečítaní predložen bude, že poddaním a prebyvatelom v muránském držení našem mestečku Revúcej jakž pred starodávnim časem jim od naších tu prebývajúcich Pánou Veľkomožných dovolený, slobodných trh v každú nedeli prepustení bývalo, tím obyčejem sme mi to (na jich prosbu) jim zase dovolili a jest jim tak dovoleno v nedelešní den zase jakokolvek se v inších obkrajičných naších a cizích mestích s centnárem, korcem, pfuntem z rukú do rukú dává a predává, obilja, sol, meso, loj, vosk i všelijakové jiné veci s funtem a centnárem jakokolvek mohú menovanje býti a s takovou vecou se hledati mohú, slobodný a odevrený trh každému poctivému človeku cuzimu a domášním jakokolvek v Jalšave a tím účinkem i zpusobem od nás na veky jím revúčenom prepuštený a velebený býti má. Na lepší svedectví a potvrzení tohoto našého listu sme jim na (uhorsky jazyk) prepsaný naše meno a pečet naň pritiskli, a pak s jích pečetóv tento slovenský list preložili. Datum in arce nostra Muran 15 die Februarii anno Salutis Dni nostri Jesu Xti 1616. Georgius Seczy de Rimasecz m. p. Sigillum S. Quirinus patronus Rauschenbach. Nápis na chrbte listiny je nasledujúci: praesentium literaruni contenta de foro Roezensi publicata sunt in frequenti mercatu forali Ratkovia ultima die Febr. Anno Dni 1616.

Roku 1647 takto písali v Revúci úradne po slovensky: „Anno 1647 11 Martij. Mi Richtár Revúckj Predmenovanj Ssuchar Andrass a k tomu Prísažnj Valintik Štefan Wlk Matej Palko Jamrich Jurko yakup Nagi Peter Antalík guirik W znamost uvozujeme jednimu každimu bi prislúchalo“ etcet. Niečo správnejšia je čeština v tej listine evanjelikov v. revúckych, v ktorej zaväzujú sa pridržať sa augsburkského vyznania viery. — Zneje ona nasledovne: „My Farníci mestečka Revúcej a dediny Zdychava i Revúčky artikule títo, dústojného bratrstva Confessii Augustanskej, stolice gömörskej prijímame, a vedle ních životy naše ríditi, až do našej smrti, slibujeme, ku potvrzení toho pečet naši prikladáme. Za pána Rychtára Martina Kopráša, kostelníkuv Jakuba Kováče, Ďurka Vargi. Actum v Revúckej fare die 26 Feb. anno 1653.“

Čo sa minulosti tyče, nuž Dr. Gustáv Reuss, dobrý znateľ starožitností gemersko-malohontských, myslí, že v dobe cyrillo-metodejskej prináležala Revúca a jej vidiek k ríši veľko-moravskej, po osadení sa Maďarov v Uhorsku, ku hradu „Gumur“, a že jej územie je tá „zem Martinova“ (terra Martini), o ktorej zmieňuje sa kráľ Bela IV. v listine Bubekovcom danej. Za časov Matúša Trenčianskeho mohla i ona byť „zemou Matúšovou“. Istotne známe, že v blízkych Kameňanoch, Ratkovej, Turčoku, Čakovci právom Matúša Trenčianskeho vládali. V dobe husitskej náležala Revúca pod právomoc Muráňskeho hradu; pozdejšie daroval vybojovaný, husítom vyrvaný Muráň Matej Korvín Zápoľovi. Zápoľov syn, pozdejšie kráľ a sok Ferdinanda I., daroval ho a s nimi i Revúcu Jakubovi Tornallyaimu, ktorá rodina vládla tu až do roku 1550. Zatým nastala búrlivá doba tureckého plenu. Pod panovaním Maximiliana plundrovali Turci z Jágra a Fiľakova celý horný Gemer: Plešivec, Rožňavu, Dobšinú, Jelšavu, Revúcu, mestečko Muráň, odvedúc do zajatia mnoho sto občanov. Roku 1612 prešiel hrad Muráň a s ním i Revúca kúpou do rúk Séčovcov, pozdejšie kráľovskou donáciou do majetku Kohárovcov. Na počiatku tohoto stoletia už nemal rod kohárovský mužského potomka: jediná dcéra Antonia vydala sa za nemeckého kňaza Ferdinanda Coburga, deda terajšieho bulharského kňaza Ferdinanda, prinesúc mu ako veno nesmierne panstvá, s nimi i Muráň, Revúcu a celé okolie. Avšak Revúca, bohatá zo železiarskej industrie, odkúpila sa roku 1855 za 80.000 zl. a tým stala sa sama zemepánom.

K historickým pamätnosťam mesta náleží z roku 1450 pochádzajúci, v gotickom slohu budovaný katolícky kostol a na jeho veži nachádzajúci sa, a ak iste z roku 1476 pochádzajúci, zvon „Quirín“ zvaný.

*

Ako vidno, nepreslávila sa Slovač revúcka a muráňskeho údolia skutkami válečnými, a dľa Šafárika opisuje história radšej zovnútorné, hlučné krvavé činy a nie bohumilé úkazy vnútorného života národov, — no tým viac stala sa slávnou založením želiarskeho priemyslu na Muráňskej doline.

Údolie muráňske patrí totižto k útvaru južnej žuly (Urgebirge), ktorá od juhu na západ nánesom a náplavom a to síce od hraníc novohradských až po Hrušovo obmedzená je. Iná, podobne južná čiara hraničí s vápnom. Severná, od západu na východ tiahnuca sa čiara vedie tisovským údolím Furmanca k Dielu, ačpráve je tu už severným vápnom pretrhnutá, bo tisovská Hradová, vrchy medzi Tisovcom a Pilou ležiace, sú rozhodne útvaru vápenného. Od Tisovca ide smerom hradskej cesty pres Dielik do Muráňa; odtiaľto cez Hutu, Červenú skalu a Telgart až do hnileckého údolia, skončiac tu na hranici Spiša.

Žula táto zaujíma horný kraj Gemera, súc na kovy mimoriadne bohatá, bo kovová žila preráža takmer celú pôdu okolia tohoto.

Strediskami tejto kovovej žily sú okolie Hnúšte, Železníka, Hrádku a Rožňavy. Ohľadom Revúcej najdôležitejšieho významu je pravda Železník, vrch od Revúci asi 2 hodiny ležiaci, ktorý takmer cele zo železnej a dobrej rúdy pozostáva. Kdekoľvek človek nohou hne, všade narazí na doly, na staré, nové, zastarané a preddejepisné. Severná čiastka jeho na vrcholu sa už poddala, istotne pre doly, ktorými skrz na skrz prerytý je. Istotne, že vrch tento poskytuje mnoho podivuhodného, zvlášte pre náramné bohatstvo rúdy, ktorou zaopatrovaly sa všetky okolité hámre a maše. Jedna slovenská povesť hovorí, že Železník bol mužom, ktorého iný muž sem tak silno zahodil, že sa na železo obrátil. Sám Železník je útvarom brunato-červeného železného kameňa, 40% železa obsahujúceho.

Pôvod, počiatok kopania kovov, zvlášte železnej rúdy, padá na týchto stranách do preddejepisných časov. Predkovia naši, zaoberajúci sa topením a kovaním železa, museli si také miesta voliť, kde rúdy, dreva a vody bola hojnosť. Takým miestom bol Železník, bo, ako sa niečo i dejepisné zachovalo, predkovia naši topili železo pri baniach, a to síce tak, že si hneď pri nich hutky vystavili. Do takejto hutky, ktorá pravdepodobne štvorhranná bola, kládli uhlie a mäkkú železnú rúdu. Možné je, že prvotne mechy nepotrebovali, buďto že ich neznali a tak nemali, alebo postaviac si hutky tam, kde prievan vetra silný bol, a uhlie silne rozduchované, rúdu snadnejšie topiť mohlo. Znaky, poťažne pozostatky týchto hutiek na Železníku videť podnes. Pozdejšie upotrebili predkovia naši mechy, ktorými na ktoromkoľvek mieste oheň roznecovať mohli. Podoba liatej suroviny bola bochničková, poťažne chlebová. Robotníci, zaoberavší sa liatím suroviny, menovali sa hutníci, odberatelia železných bochníkov kováči, ktorí zakúpenú alebo začarovanú surovinu vo svojich hámrikoch alebo vyhňach, v dolinách pri potokoch postavených, na čisté železo prerábali. Títo kováči hotovili pravdepodobne: pracky, klince, obruče, meče, mlatky, nože, kopije atď.

Však predkovia naši dosť skoro presvedčili sa, že prievan vetra len v malej miere napomáha topenie železa, a že mechy výbornú službu preukazujú pri diele tak významnom. Z tej príčiny sišli so Železníka a vozili rúdu do dolín, kde ju o veľa pohodlnejšie a dokonalejšie v surovinu pretápäli. Tak povstaly takzvané slovenské pece, ktorých pôvod do preddejepisných časov padá a v ktorých na Muráňskej doline ešte roku 1846 pracovali. Na doline Muráňskej, Ratkovskej, v údolí rieky Turca, nachodí sa množstvo prastarých železných trosiek, a to na takých miestach, kde teraz ani znaku, ani stopy po slovenských peciach niet. Poneváč tieto ešte vždy mnoho čiastok železa obsahujú, hľadá a zakupuje tieto trosky Rima-muráň-šalgo-tarjánska účast. spoločnosť. Podivuhodné je, že takéto prastaré trosky nachodia sa i v odľahlých dolinkách Malej Revúčky, kde ani stopy nieto, kto kedy tu rúdu topil.

V slovenských peciach pracovali predkovia naši až do roku 1846; výnimku tvorila slovenská pec pod Marvan-kameňom (teraz Heinclmanovská železodielňa na Chyžnej vode), ktorá až do roku 1856 pracovala. Majiteľa slovenskej pece volali majstrom, jeho robotníkov tovaryšmi. Títo majstrovia pracovali v slovenských peciach sami; pozdejšie menovali sa šteljarmi, ale už nepracovali sami, len dohliadali na priebeh práce, ktorá bola tovaryšom, teraz už hámorníci zvaným, sverená. Šteljari spolu menovali sa gverci a tvorili medzi sebou akúsi cechu hámornícku, alebo spolok železiarsky, v ktorom spolku ale každý svojou pecou samostatne vládol. Majiteľmi revúckych železodielní boly rodiny: Barto (pozdejšie Bartóffy), Šramko, Šturman a Petróczi. Roku 1808 rozišla sa cecha hámornícka, lebo pričinením kr. radcu Šturmana, ktorý v Malom Honte takzvanú koalíciu založil, povstala na Muráňskej doline železiarska spoločnosť zvaná „Unia“, ktorej najmohutnejším podporovateľom stal sa majiteľ muráňskeho panstva, knieža Koháry.

Po vzniknutí spoločnosti uniálskej prestali pracovať slovenské pece; ich miesta zaujaly maše a friše. Vo frišoch vyrábali kované železo; poneváč ale surovina lepší úžitok donášala, upustilo sa od kovania železa a výrobok obmedzoval sa výlučne na surovinu. Pamätihodné a významné je, že až do roku 1848 bola manipulácia pri Unii čisto slovenská; všetky spisy, odpisy, počty a účty boly v slovenskej reči vedené.

V takzvaných slovenských peciach bola manipulácia nasledovná: Dovezená železná rúda bola najprv pri peci tak preparovaná, že k vytápaniu určené miesto kvandlom, to jest drobným uhlím, bolo posypané; zatým nasledovala vrstva dreva, nato rúda, kým viac vrstiev nepovstalo. Podpálené drevo vytopilo len istý percent rúdy; preto ostalo ešte vždy mnoho čiastok i so zemnými čiastkami rúdy v popole. Vrstvy menované boly roštámi. Takto preparovanú rúdu sypali do piec, na ňu zase uhlie, na to zase rúdu, kde keď pomocou mechov znova preliata bola, vyšla z pece v podobe veľkého chleba takým spôsobom, že do jej stredobodu železný kôl vbili. Surovinu túto menovali cangou. Za kolom vytiahnutú cangu roztrepali na 3 alebo 4 kusy, ktoré pod hámrom na železo prekovali. Správu takejto železodielne viedol si sám majiteľ pomocou úradníka, šafárom zvaného, ktorý na hámorníkov dozeral; tí, čo rúdu do pece sypali, zvali sa hutníkmi; štúbrdär bol muž, ktorý hámorníkov obsluhoval, uhlie čistil a meral.

Gottlieb Heince, spisovateľ nemecký, vo svojom diele „Versuch über ältere Geschichte des fränkischen Kreises“ píše nasledovne: Frühzeitig legten sich die Slaven auf den Bergbau. Die ergiebigen ungarischen Bergwerke wurden von ihnen erfunden, und weil die Slaven die ersten waren, welche sich mit dem Bergbau beschäftigten, sind noch so viele slavische Wörter im Bergwesen gebräuchlich.“ — Dr. Gustav Reuss považuje za takéto nasledujúce slová: rúda, meď, zlato, striebro, železo, síra, krč, krušec, kov, kováč, kuznec, kovať, grnilo (pec k topeniu kovov), solište, baňa, okno, pucka, váľov, čakan, balván, šátor, slatina, šachta, okno (Et salis fodinas, quae akane vocantur, eisdem contulimus. Fejér Cod. Dipl. ad 1222) štóla, šrámy, kruchy.

Že prastaré slovenské banícko-technické názvy, mená cele vyhynuly, toho príčina bude vari tá okolnosť, že do Gemera na kovy bohatého vtisli sa hrabiví Nemci zo Spiša, založiac silné nemecké kolonie v Rožňave, Štitníku, Jelšave a Revúci. Odtiaľto derivujú sa nielen názvy baských predmetov, ale aj honov, vrchov, tak na príklad v Revúci: Kessel, Štengerauš, Tašenberg, Hembríber.

Aká miešanina a hatlanina z toho povstala, vidno z nasledujúcich, pri hámroch zvyčajných názvov: druckeisen, elsna, šaufla, rigel, bánhámor.

Za slovenskými peciami nasledovaly, poťažne cieľom dokonalejšej výroby železa pozakladané boly hámre. Ako slovenské, tak i nemecké názvy, vôkol hámru prichodiace, boly nasledujúce: hať, ináče i flúdra, flútrn; jarok, koleso, bakyňa, kovadlo, mních na prístave; rukáv bol žľab na koleso vedúci; partou menovalo sa železo na porisku bakyňe; drukeisen tiež to isté železo, len že na protivnom mieste; porisko bolo drevo, na ktorom bakyňa pripravená bola; elzna na prostriedku poriska krížom pripravené železo, aby porisko balansírovalo; toky, obyčajne železné, ktoré obostranne ,elznu‘ udržovaly; pavnice boly jamy na tokoch, kde ,elzna‘ bola pripevnená; bánhámor znamenal spodok bakyne, ktorý bil na kovadlo; vrch hámru bol vrch bakyne; láda bolo miesto, kde bolo zatvorené pripevnené kovadlo; obruč pňová, miesto, kde láda zaklincovaná stála; obruč velová, v ktorej palce na miesto drukeisna zaklincované boly; velou menované bolo porisko kolesa; šaufle sú krížom v obvode kolesa rozložené dosky, v ktorých sa voda sháňa a svojou tiažou koleso ženie; behrom menuje sa ten prstenovitý okruh, do ktorého šaufle sú nasadené; dnom menuje sa spodok šaufle; kríže sú brvná, behrá krížovite spojujúce; klinmi bola pripevňovaná vela; špicové mechy, t. j, klinovitej podoby; kasňové mechy, podoby štvoruhlastej; laby pritlačovaly na vele überšvenger; dísa bola železná rúra, z mecha povetrie vydávajúca.

Obrovský pokrok železiarskej industrie udusil, zničil primitívne dielne na železo na Muráňskej doline a tak i v Revúci. Keď totižto Rima-muráňsku železiarsku spoločnosť Šalgo-tarjanská železiarska spoločnosť odkúpila, vystaviac drôtovú železnicu so Železníka na Likiar, zakapaly revúcke maše cele. Pravda, budinky, obydlené pensionovanými officiermi, stoja ešte vždy; spády vody riek Muráňky a Zdychavky ale čakajú na inventiósneho, bystrého podujímateľa.