ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Milí slovenskí priatelia!

Pán Boh dáva nám mužov, zaujímajúcich sa za náš slovenský národ s úprimnou, teplou, srdečnou láskou a oddanosťou, udeľujúc im v hojnej miere duševných darov, aby ich k duševnému a hmotnému prospechu svojich slovenských rodákov vynaložili.

To sú naši slovenskí duchovní vodcovia, ktorých k dobrému pobádajúce slová šľachetnými skutkami plniť a ich príkladné, bohumilé skutky účinlivým, pracovitým životom nasledovať máme.

A čo chcú naši slovenskí duchovní vodcovia?

Aby každý Slovák bol príkladne mravný, pobožný, pracovitý, umný, osvietený a svojej krvi, svojmu slovenskému národu, svojej slovenskej reči verný a aby úprimne miloval nielen svoju užšiu rodinu, ale každého svojho slovenského rodáka.

Pán Boh pospájal ľudí nielen duševnými, ale i hmotnými sväzkami. Tak i nás Slovákov. Či v dedine, či v meste, či po okresoch, či v stoliciach, či na celom šírom Slovensku žijeme i my Slováci jeden od druhého závisiaci, jeden na druhého odkázaní, jeden s druhým i materiálnymi i duševnými záujmami pospájaní, a to tak tesne a dokonale, ako kolieska v hodinkovom stroji. Jestli sa zúbky na kolieskach hodinôk povylamujú, perá oslabnú a poddajú sa, už zasekne celý hodinkový stroj a prestane pracovať.

Tak je to i s nami Slovákmi.

Jestli len niektorí Slováci plnia zákony Božie, jestli sú len niektorí mravní, pracovití, svojmu rodu, svojej krvi verní, a naproti tomu, jestli je veľké množstvo slovenského ľudu lenivé, nemravné, pálenke a pijatyke oddané, nevzdelané, neosvietené, neosvojujúce si výdobytkov vedy a potrebných do života známostí, nuž v pokroku zaostane celý národ, lebo každý nevzdelaný človek pracuje len na tom, aby mal čo do úst položiť, aby hladom nezahynul; pracuje tedy len telesne, a len pre seba.

Vzdelanosť národa je výsledkom osobnej dokonalosti všetkých jeho jednotlivcov, a pokrok v národe značí sa úhrnom v osobnej premyslenosti, ráznosti a poctivosti jednotlivcov; naproti tomu i úpadok národný v lenivosti, ničomnosti a sebectve jednotlivcov.

Každý človek, a tak i Slovák, stvorený je, aby pracoval a vždy rozumne, a aby užíval i pohodlia, ktorého poskytuje mu rozumná, na výdobytkoch vedy spočívajúca práca. Keď každý Slovák nahliadne a presvedčí sa o tom, že jestli má s prospechom pracovať, musí byť všetka ústrojnosť jeho tela a duše zdravá, práve tak musí byť presvedčený i o tom, že s chatrným výsledkom bude pracovať, jestli mnohý úd národa, ako celku, je nezdravý, práce neschopný.

Každý národ, a tak i náš slovenský, má pozostávať z mravne silných, pracovitých, vzdelaných, osvietených, za všeobecné napredovanie, za všeobecný pokrok, za všeobecnú vzdelanosť zaujatých údov. Len vtedy, keď toto povedomie bude mať každý Slovák, bude nám všetkým Slovákom dobre.

Náš bratský národ český poskytuje nám v tejto veci nasledovania hodný príklad. Azda niet v Čechách českej dedinky, v ktorej nebola by na obecnom dome vystavená buksička, do ktorej by i najchudobnejší nádenník český nepoložil zo svojej týždennej pláce niekoľko halierov na národné ciele, na české školy. Z takýchto drobných milodarov sosbiera národ český ročite milliony korún, vynakladá ich na udržovanie starých a zakladanie nových škôl, všade, kde sa toho potreba vyskytne. Tak šíri, vzmáha sa osveta, vzdelanosť, pracovitosť v celom národe českom, lebo každý prispieva k osvete a dobrobytu celku. A v národe silnom, vzdelanom, hmotným a duševným blahobytom zaopatrenom, nájde každý pracovitý človek prácu, zamestnanie, zárobok, dôchodok, lebo rozvetvená, kvitnúca industria, vzdelanosť nedá zahynúť ani jednému príslušníkovi národa českého.

Ale my Slováci máme veľkú chybu, že každý stará sa len o seba, a o dobrobyt všetkých príslušníkov nášho slovenského národa starajú sa len poniektorí naši duchovní šľachetní vodcovia.

Za pokrok a dobrobyt všetkých Slovákov vrele, s celou dušou zaujatý bol i výtečný slovenský muž, ktorého krátky životopis podávam vám, milí slovenskí priatelia, v týchto niekoľkých riadkoch.

Je to životopis Michala Miloslava Hodžu, ktorého storočnú pamiatku narodenia svätíme práve teraz, 22. septembra.

Michal M. Hodža, od Pána Boha duševnými darmi mimoriadne, bohate a skvele nadaný, vynaložil ich k povzneseniu svojho milého národa slovenského, vodil ho vždy po zelených, sviežich pastvách ducha; ukazoval mu, a dokázal to i svojím vzorným životom, že k uskutočneniu dobrého potrebné je vždy pracovať, že v našich ľudských slabostiach a krehkostiach treba zlé dobrým premáhať, že za pravdu a právo treba bez váhania pracovať a, jestli treba, i trpieť. Takou pravdou bolo i jemu hlavne i to, aby sa v tejto našej uhorskej vlasti i nám Slovákom, nielen ako ľuďom, ale i ako členom národa slovenského, tedy národu slovenskému, ako celku národnému, dobre vodilo, aby národ slovenský — keďže všetky krajinské ťarchy rovnak znáša — bol vo všetkom rovnak oprávneným požívať dobrodenia verejného ústavného života, aby národ slovenský mal svoje slovenské školy, vzdelávacie národné ústavy, aby úradníci prisluhovali mu pravdu a spravedlnosť v jeho materinskej reči, aby mu nenatískali do škôl, kostolov, do cirkevného života, do úradov reč nematerinskú a tak aby mu neprekážali v jeho duševnom pokroku. I on bol presvedčený, že najistejším prostriedkom duševného pokroku, osvety, vzdelanosti, napredovania a tak i hmotného blahobytu je vyučovanie v školách rečou materinskou. Že my Slováci máme na tom húževnate, vytrvale a neohrožene pracovať, aby sme mali svojské, slovenské nižšie i vyššie školy, v ktorých by sa náš podrost vzdelával k prospechu svojmu a k prospechu celého národa.

Za duševný a hmotný blahobyt nášho slovenského národa pracoval, bojoval, strádal, trpel Michal M. Hodža v svojom celom živote až do smrti. Trpel mnoho preto, lebo zlí ľudia krivo posudzovali jeho šľachetné snahy, námahy, skutky, spisy; a ublížili mu surovo i telesne, tak že takmer životom zaplatil za svoje ľudomilné námahy. A konečne umrel vo vyhnanstve v Tešíne. A to všetko preto, že bol neohroženým, pevným, pracovitým, národné slovenské povedomie vzbudiť, kriesiť, rozšíriť vediacim, bohate nadaným a tak požehnaným mužom.

Milí priatelia! Vám sa to akiste nepozdá, že by ľudia za svoje šľachetné skutky ešte i trpieť mali. Vy tak myslíte, že dobrého človeka za bohumilé skutky nesvobodno prenasledovať, ale treba uctiť, milovať a nasledovať. No také je riadenie Božie. Tisíce a tisíce šľachetných, umných, pracovitých ľudí zaplatily i životom svoje námahy, vedecké výskumy, vynálezky, ktorými ľudstvu lepší, pohodlnejší život zabezpečili, vo vede obrovský pokrok, v mravoch a v šľachetnom smýšľaní zdokonalenie vykonali. Tak je to i s naším slovenským rodákom Michalom M. Hodžom. On trpel a pretrpel mnoho, aby vzkriesil v ľude slovenskom národný, mravný a dôstojný život.

Tým vzácnejšia, tým požehnanejšia jeho pamiatka!

Čomu nás učil, poviem vám predbežne už tu v krátkosti.

Učil nás, že samotne i najväčšia sila nemôže vykonať všetko, mohol by povedať, že nie mnoho; spojeným silám však i nemožné je možná vec. Čo je kvapka vody o sebe? Ale million spojených kvapôk vyvinie silu nás prekvapujúcu. Tento prostý príklad poučí vás, aké vzácne je spolčovanie národné.

Buďme tedy hotovými spolčovať sa a tvoriť jedno telo. Národ, ktorého príslušníci osihotene v svojich príbytkoch len na seba myslia, svoje malicherné záležitosti jednotne do popredia tiskajú, je zpolovice národom divým. Jemu obrovským zdá sa byť všetko, čo presahuje mieru sily jednotlivca; on nezná, že sila a prostriedky jednotlivca, ktorými nedosiahne cieľa ani pri napnutej práci, so silou millionov pri prostriedkoch nepatrných, ale sdružených, môže divy tvoriť. Taký prirodzený je úžitok i národného spolčovania, národnej jednoty.

Každý jednotlivý človek, ešte i najväčší, je len chatrnou čiastkou celku, a preto každá pre celok stvorená čiastka má pracovať pre celok. Kto vlastné blaženstvo ako jediný cieľ má pred očami, stane sa smiešnym u každého mysliaceho človeka. Ľudstvo je oceán, ktorému vyznačený je tisíce a tisíce rokov trvajúci život: človek o sebe je pena, ktorá povstane, sem a ta metaná býva a v okamihu rozpadne sa, aby zanikla v hmote nevyzpytateľnej.

V tejto protimluve je potešujúca myšlienka. Pocit našej maličkosti pozdvihnutý býva pohľadom, hodeným na národný celok, a takto unikneme trápnym pocitom o slabosti svojej ako jednotlivcov. Lebo keď pri všetkej svojej námahe ani nemohli sme docieliť krajších dní, cíťac, že to ani nebolo hlavným cieľom nášho určenia, nepozeráme s kliatbou na cestu, ktorá, hoci nám len trpenie prináša, donesie nášmu slovenskému národu v budúcnosti i kvetu, i ovocia.

Ale i dľa nášho kresťansko-mravného určenia povolaní sme k tomu, aby sme neboli národom polodivým, lebo i Písmo sväté nám nakladá: „jedni druhých bremená neste a tak plňte zákon Kristov.“

A veľký prorok Slavianstva, náš slovenský rodák z Mošoviec, slávny Ján Kollár, napomína a učí nás:

Áno, milí rodáci! Poďte k dobrému Michalovi M. Hodžovi a učte sa od neho svoj národ milovať.