ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bratia Slováci!

Ako viete, my Slováci bývame od nepamäti pod Tatrami v severnej čiastke Uhorska, v stoliciach Prešporskej, Nitrianskej, Tekovskej, Hontianskej, Zvolenskej, Trenčianskej, Turčianskej, Oravskej, Liptovskej, Spišskej, Šarišskej, Zemplínskej, Ungvárskej, Abauj-Tornianskej, Gemerskej, Novohradskej, i v Békešskej, Sabolčskej, Čanádskej, Peštianskej, Ostrihomskej, Báčskej, Torontálskej a v Slavonii v Sriemskej.

Počet nás Slovákov v Uhorsku činí pol treťa milliona; okrem toho ťažkosť vyžitia vyhnala do Ameriky už asi 500.000 Slovákov. Je nás tedy spolu do troch millionov. Úradnému popisu, ktorý i roku 1900 napočítal len dva milliony a 008.744 Slovákov, niet čo veriť. Úradní popisovatelia zapísali i vtedy, i roku 1910 za Maďara, koho chceli; tak popísali vyše 10 millionov uhorských občanov za Maďarov, kdežto v skutočnosti ich je hodne menej.

Uvediem vám o tom z vlastnej zkúsenosti niekoľko príkladov.

V Gemerskej stolici sú mnohé slovenské dediny a mestá, v ktorých niet ozajstného Maďara, a jednako zapísali všade mnoho Maďarov. V mestečku Jelšave niet ani 20 rodených Maďarov, a predsa z 2790 obyvateľov zapísali len 565 občanov za Slovákov, a ostatných za Maďarov. V Revúci podobne niet ani 20 korenitých Maďarov, a z 1812 obyvateľov zapísali len polovičku za Slovákov — druhú za Maďarov. Slovenských občanov čisto slovenskej dediny Šivetice popísali roku 1880 všetkých za Maďarov, kdežto tam niet ani jedného Maďara. Podobne v Nireďházi zo 14.000 Slovákov zapísali len 940 občanov za Slovákov, ostatných za Maďarov. A to všetko len preto, aby Maďari mohli svetu nahovoriť, že oni sú väčšinou obyvateľstva uhorského, že uhorskú krajinu udržujú oni a tak že i prvenstvo a panovanie im prislúcha.

A to je nie pravda. V Uhorsku je ešte vždy viac Rumunov, Slovákov, Srbov, Rusov, Slovincov, Horvatov, Nemcov, Židov, ako Maďarov. Uhorskú vlasť udržujú tedy i nemaďarské národnosti, a nie len Maďari.

A jednako Maďari prisvojili si všetky krajinské úrady a výhody — pre seba a pre svoj národný život.

Niet väčšej krivdy, ako keď si Maďari maďarské vzdelávacie ústavy, školy, akademie, muzea, divadlá z krajinských peňazí, tedy i z mozoľov Nemaďarov, zakladajú a udržujú. Tej nespravedlivosti podobá sa len skutok rímskych vojakov, ktorí Pána Krista prinútili, aby si sám niesol kríž na Golgatu. Tak je i s naším slovenským národom: platí krajinské dane, a z nich zakladajú Maďari i pre seba, i na Slovensku len maďarské školy, v ktorých si ľud slovenský odnárodňovaním mu mládeže sám na seba bič pliesť a tak si národnú smrť pripravovať musí. Správcov verejného krajinského života, páchajúcich takéto krivdy, veru nemožno za spravedlivých ľudí považovať, lebo úspešná výučba je len v reči materinskej možná, a keď jej slovenské dietky v reči materinskej nemajú, zaostanú vo vzdelanosti a tak si ani chleba nebudú môcť zarobiť. A nie je pravda, čo maďarskí ľudia s veľkou neúprimnosťou tvrdia, že si Slováci preto majú reč maďarskú osvojiť, aby verejné krajinské úrady i oni obdržať mohli. Úrady tie dostávajú len Maďari a maďaroni, a pospolití Slováci najviac ak strážnické miesta pri železniciach.

K tomu v národnostných krajoch má sa úradovať v reči ľudu, na Slovensku tedy, po slovenských krajoch, výučba vo všetkých školách má byť slovenská, a tak maďarská reč bola by potrebná len vo vyšších krajinských úradoch postaveným Slovákom.

A prečo my Slováci tie krivdy trpíme, našu vzdelanosť, náš pokrok sami zastavujeme a našu národnú smrť si sami pripravujeme?

Preto, že niet v nás národnej hrdosti, národného povedomia a citu národnej rodinnej spolupatričnosti; preto, že sa pospolitý Slovák len sám o seba a o svoje malicherné životné potreby stará; preto, že ako slovenský básnik so žiaľom pripomína, „zostáva na potupnej službe bez reptania, a svojej biede sám otvára dvere do korán;“ kdežto, keby sme sa všetci Slováci za vymoženie slovenských škôl, úradov a súdov rázne zasadzovali, stali by sme sa národom vzdelaným a hneď by sme sa i majetkove lepšie mali.

Viete, milí rodáci, že samotne ani najväčšia sila nemôže všetko vykonať, ale spojeným silám je i zdanlive nemožná vec možnou. Čo je kvapka vody o sebe? Ale million spojených kvapôk vyvinie silu prekvapujúcu. Tento prostý príklad poučí vás, aké užitočné a potrebné je národné spolčovanie.

Buďme tedy vždy hotoví spolčovať sa, spolupracovať a jednu rodinu národnú tvoriť. Národ, ktorého príslušníci v svojich príbytkoch len na seba myslia, len o seba sa starajú, ustavične len na svoje malicherné veci myslia, je zpolovice národom divým, nevzdelaným, a taký sa nikdy nebude dobre mať. Jemu nemožným zdá sa byť všetko, čo presahuje sily jednotlivca; on nevie, že sila a prostriedky jednotlivca, ktorými ani pri napnutej práci nedosiahne cieľa, so silou millionov pri nepatrných prostriedkoch môže tvoriť divy. Taký jasný a prirodzený úžitok je i z národného spolčovania a národnej jednoty. Čo všetko by mohly 3 milliony nášho slovenského národa vykonať, ukáže nám tento príklad.

Nie každý jednotlivec môže založiť cirkev a školu. Preto spolčujeme sa v cirkvách, budujeme kostoly, školy, fary, platíme farárov, učiteľov spojenými silami. Tak obetujeme na cirkevné a školské ciele ročne tisíce, a z majetkov nám jednako neubúda.

Spojenými silami mali by sme i na národné ciele a potreby, na osvetu národa slovenského ročne státisíce obetovať, lebo nevzdelaný, zaostalý národ je chudobný, nemôže svojich príslušníkov živiť, ktorí potom už do práce k Nemcom a Židom chodiť musia, a ktorí ich pri chatrnej pláci o posledné sily oberajú. Ale národ vzdelaný sdružovaním a múdrym delením práce a kapitálu tvorí divy, prenáša hory, má výtečne sriadené hospodárstva, fabriky, peňažné ústavy a tak spojenými silami a čestnou prácou živí všetkých príslušníkov, udržujúc ich pri sile, sviežosti a neodvislosti.

Aby sme i my Slováci k takému stupňu blahobytu, neodvislosti a svobody prišli, k tomu potrebná je len osveta a vzdelanosť, ktorej si však len prácou, učením sa, svojskými školami a sdružovaním a jednotenim národných síl nadobudneme.

Nebolo v našom národe vždy tak smutno, ako teraz. Naši predkovia mali za starodávna svoje vlastné slovenské veľkomoravské kráľovstvo, svojich vlastných kráľov slovenskej krvi. Spolčovali, sdružovali sa pod svojimi kráľmi, plnili ich nariadenia a rozkazy, a kým spoločne pracovali a na duchu neupadli, vodilo sa im dobre; boli svobodní, majetní, lebo spojenými silami víťazili i nad svojimi nepriateľmi Nemcami a udržali si svoje kráľovstvo.

Ako sa to stalo, vyrozprávam vám v nasledujúcom odseku.

Čerpajte z tej historie poučenia, posily a nádeje, že jestli my Slováci vždy svorne a jednomyseľne na osvete národa slovenského pracovať, všetci za jedného a jeden za všetkých stáť, jeden druhému pomáhať, budeme, staneme sa národom mravným, bohatým a budeme nepremožiteľným národným celkom. Naproti tomu, jestli sa z nás každý len o svoje malicherné osobné záujmy starať bude, naši nepriatelia, vidiac našu, z našej rozorvanosti pochádzajúcu slabosť, nikdy nám nedoprajú svobody a my nikdy sa nedopracujeme duševného a hmotného blahobytu, voľnosti a budeme večitými, utiskovanými, vyssávanýmí bedármi, ktorých v zúfalstve nad našou nesúcosťou a nezdarmi i najlepší priatelia opustia a smutnému osudu ponechajú.