ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V izbe, na ktorej na prvý pohľad si poznal, že v nej dávno ženská ruka neriadila, ležalo v špinavej roztrhanej košieľke asi štvorročné dieťa. Ležalo na holých hrachovinách, pod hlavičkou malo podušku podobnú viac vechťu než perinke, zakryté kusom starej, ako zem čiernej haleny. Vedľa postele malo postavenú zaprášenú stoličku, na nej v špinavom zhrdzavenom plecháči trochu vody.

Rado nazrelo by maličkými oknami slnce do izby, chcelo by snáď vidieť úbohé opustené chlapčiatko; ale prach, mušacince a špina prekážajú.

Tak ležalo dieťa deň po dni samo už týždne. Matka odišla do Rakús za obchodom, otec chodil po robotách, a keď nebol na robote, sedel v krčme. Ráno, keď odchodil, dal dieťaťu kedy trochu polievky, kedy kúsok chleba k raňajkám. Potom nabral do plecháča vody, a tak ho odišiel až do večera. Večer, ak prišiel triezvy, dal mu večeru. Izbu prevetrať, zamiesť, dieťa umyť, očesať, obliecť mu ani nenapadlo. A bola to taká pekná detská hlavička i napriek periu v čiernych vlasoch i napriek ošklivej špine na tváričke. Tam, kde ju slzy obmyli, videl si, aká bola hladučká a jemná. Ach, a tých sĺz, ktorých nik nezotieral, bolo dosť; prišli vždy, kedykoľvek dostavil sa hlad, a slúžievali za pokrm.

I dnes, ako sa tak chlapčiatko posadilo na posteli, zaliali sa nimi veľké, modré, hlboko vpadnuté očká. Dnes nebol to len hlad, bola to i bolesť, ktorá ich vynútila. Vychudnutým tielkom zatriasla zima; spuchnutý, zatvrdnutý žalúdoček pôsobil bolesť, ktorej nik nehľadal úľavu. Odvyklo chlapčiatko volať na tatíčka, odvyklo pýtať jesť. No dnes i volalo: „Tata! — Mama!“ i jesť pýtalo — ale vôkol hlucho, nemo — ako v hrobe.

Zrazu zočili veľké vpadnuté oči predmet, na ktorý sa upreli s trasúcou dychtivosťou. Bola to na zemi ležiaca kôrka, ktorá iste mužovi, keď ráno odchádzal, vypadla z vrecka. „Chlieb, — chlieb!“ zajasalo dieťa; ale ako ho dostať? Posteľ je vysoká, ako z nej dolu?

Pošmyklo sa chlapča k okraju postele, nakúka dolu, a pustí sa plakať. Keď dosť plakalo, spustí napred jednu nožičku, potom druhú, zachytí sa oboma rúčkami postele, no tieto sú slabé, nedržia tielko, a tak prv, než sa chlapec nazdal, bol už na zemi, pravda, dolu hlavou. Najskôr leží chvíľu omráčený, potom sa rozhliadne a zase zočí kôrku. — Ani nezaplakal, len štvornožky lezie k vytúženému predmetu. Kôrka je suchá, ušpinená, zaprášená; no dieťa drží ju už oboma rúčkami a opiera do nej svoje drobné biele zúbky. Je hltavo, na prsičkách mu pritom chrčí, a keď mu padne omrvinka, zodvihne ju zo zaprášenej zeme.

Keď zjedlo chlieb, doštveralo sa zase k stoličke a čiastočne vypilo, čiastočne po sebe vylialo poslednú vodu z plecháčka a teraz sedí a díva sa na posteľ. Na zem dostalo sa dolu hlavou, ale ako na posteľ?

Plače, kričí, že už viac ani nemôže, a keď všetko darmo, schúlilo sa úbožiatko na tej studenej, vlhkej zemi; umdlenosť ho premohla, zaspalo. Tak našiel ho večer otec; málo chýbalo, že naň nestúpil, bo vnišiel bez svetla.

O dakoľko dní bolo na cintoríne o jeden hrobček viac. Nikto z ľudí neznal, ako zahynulo dieťa. Len jedny oči videli, len jedny uši počuli a jedny ústa vyrieknu raz rozsudok i za tento zločin.