ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Odišiel Pavel Detvan hauzírovať. Nechal doma ženu s piatimi deťmi, a už sa nevrátil. Nevedeli, či úbohý zomrel, či žije. Trápila sa žena, ako najlepšie mohla, aby seba i deti vyživila. No Boh, otec vdov a sirôt, nezabudol na ňu. Vo dne pracovala po domoch, v noci varila, deťom prala, šila na ne a obšívala. Mala kedysi za slobodna plnú truhlu rozpáraných šiat. Brala jedny za druhým a pošívala. Bola to čistotná a usilovná žena. Kto videl v nedeľu jej čisto oblečené deti, ktoré ako kuriatka sa k nej túlili, nepomyslel by, aká je veľmi núdzna. Trpela, ale nežobrala, ani deťom nedovolila. Bola ona dobrá matka. Deti nemali na svete nikoho drahšieho a lepšieho nad ňu.

Raz z jari nebolo už v dome ani kúska chleba. Eva pestovala najmenšie, poloslepé dieťa, ostatné štyri sedeli hladné a smutné okolo nej. Zrazu padli pekné modré oči opustenej ženy na strechu naproti. Vyhodil ta dakto z chlieva staré, roztrhané nohavice.

„Janko, strhni tie tatíčkove nohavice, snáď je tam ešte kúsok dobrého na záplatu! Obšijem ti tvoje.“

Dívali sa deti, ako matka odstrihávala vrch z nohavíc od podšívky. „Mamička!“ zvolala najstaršia Anička, „je tam čosi vnútri!“

Skutočne! V rukách rozradovanej ženy zablyskla sa strieborná zlatka,^[4] ktorá sa ta dakedy dávno bola dostala z roztrhnutého vrecka. Iste im vtedy, keď sa stratila, chýbala, ale sotva ju tak veľmi potrebovali ako dnes.

„Vidíte, deti,“ hovorí matka, „učte sa z toho, že si aj nepatrné maličkosti máte ochrániť. Keby som nebola záplatu z tých starých nohavíc vystrihla, nikdy by sme neboli našli tú zlatku.“

Bežal Janko kúpiť múky, chleba, mastného. Anička vzala malú Betku matke z rúk. Za krátky čas sedeli deti plné radosti vôkol dobrej rascovej polievky, a ukusovali si k nej chlebíčka, až im bolo vidieť všetky biele zuby.

Pomaly začínalo im byť trochu ľahšie na svete. Mamička vyrobila, a dobrí ľudia dali kedy-tedy.

Raz, ako tak bezstarostne spia, počuje matka dva razy zaklopať na okno. Obšívala ešte. Zľakla sa, kto čo chce, a nedala odpoveď. No klopanie sa opakuje ešte raz.

„Evka, otvor, pusti ma!“ zvolá zvonku dobre známy, dávno nepočutý hlas. Vzchopila sa. Otvorí dvere, a už si stojí oproti s neverným manželom, zhavranelým otcom. Zďaleka vidno na ňom, že je chorý. Pil, mrhal, a teraz prišiel bez haliera. Hľadal pomoc u tých, ktorým mal byť živiteľom.

Pobudili sa deti. Vidia mamičku sedieť pri stole, hlavu na zalomených rukách položenú, ako horko plače.

„Prijmi ma, Evka, nikdy ti viac neublížim!“ počuli tatíčka. Čo sa ďalej rodičia rozprávali, nerozumejú. Veď sa veľmi poľakali! Anička a Janko cítia, že im nastanú horšie časy. Mariška len tuší. Kačka a Betka sú primalé.

Nuž, prijala Eva chorého muža. Dokázala byť nielen dobrou matkou, ale aj vernou manželkou. Spočiatku pracoval, nakoľko mohol, potom obľahol, a temer rok musela ho živiť…

Sami by nevedeli povedať, ako ten čas prežili, kde vzala na potrebné trovy! Na otca zostala deťom tá najsmutnejšia rozpomienka. Tým vernejšie vinuli sa k matke.

Raz pred veľkonočnými sviatkami sedela Anička s malou slepou Betkou pred chalupou, a dívala sa, ako ženy nosili koše do domov. „Nakúpili, nesú, budú priecť koláčky!“ myslelo dievča. „My nemáme ani chleba; keby aj nám tak niekto kôš doniesol!“

Ešte ani nedomyslela, ide farský mendík^[5] s košom — zrovna k nim, a Anička smela vyberať mnohé dobré veci, ktoré pani farárka poslala sirotám. Mali koláčiky prv, ako tie ženy, ktoré ešte len piecť išli.

*

Niet takej smutnej, studenej krajiny, kde by nebolo slniečka. Aj rodina Detvanová mala také svoje slniečko a týmto bola obzvlášť matke, malá Kačka. Pekné, malé dievčatko; tvárička bielučká, krásne modré oči, malé ružové ústočká, bledé vlásky vôkol alabastrového čielka. Bolo to tiché, veľmi múdre dieťa. V piatom roku začala chodiť do nedeľnej školy a hoci nevedela čítať, naučila sa celé odseky Slova Božieho spamäti. Už vtedy bolo vidieť, že o veciach Božích premýšľa a v malom srdiečku ich rozvažuje…

Keď začala navštevovať obecnú školu, tvrdil učiteľ, že nikdy nemal lepšej žiačky. Za rok čítala správne. Nikdy nebola trestaná. Vždy sedela čistučká, skromnúčko, ale múdro na svojom mieste. Bola taká tichučká, že ani jedno dieťa neopovážilo sa jej ublížiť.

V prvom školskom roku zomrela jej malá sestrička. Anička odišla do služby, Janko tiež. Mamička vybrala sa s Mariškou hauzírovať, aby trochu viac zarobili, žeby mohli i seba zašatiť. Kačka prišla do útulne^[6] pre deti hauzírerov. Stala sa i v tejto, medzi šestnástimi, z rôznych domovov a okolností pozbieranými deťmi, takým malým slniečkom. Ale už v ten rok začala v nej hlodať nebezpečná choroba — tuberkulóza kostí. Dievčatko trpelo veľkými bolesťami, najmä na pravej nohe, kde sa mu na stehne otvorili dve rany. No ona trpela tak tichúčko, bez zástonu a sĺz, ako malá hrdinka.

Nedá sa opísať vplyv, ktorý to dieťa malo na ostatné deti. I tí najdivší chlapci zaobchodili s ňou nežno, áno s úctou. Kačkine hračky, panny, obrázky, alebo knihy neopovážil sa nikto vziať do ruky.

Keď sa všetky bavili v záhrade na kolíske a robili krik — ako to pri takýchto deťoch ani ináč nebolo možné — a tu pomaly sa otvorila brána a v nej zastala malá, drobná postavička modrookej zlatovlásky, a daktoré z detí ju zazrelo, šlo to od úst k ústam: „Kačka ide, Kačka ide!“ Krik sa stíšil, deti bežali oproti, väčší vzali ju za ruky, menšie, 3 — 4-ročné uchytili sa jej za sukienku a krik stíchol. Ó, to sa dalo hneď poznať, kedy je Kačka medzi deťmi; všetci hneď boli tichší a lepší.

V tom čase bol prijatý do útulne jeden chorý brat, ktorý bol ubytovaný v osobitnej izbičke. Začínal trpieť na strašnú chorobu v nohe. Táto choroba pripravila ho po mnohých, nevýslovných mukách o život vo veku 32 rokov.

Tomuto len nedávno obrátenému mužovi bola malá trpiteľka Kačka s jej vždy tichou, vážnou tváričkou veľkým svetlom. Učil sa od nej trpieť a nežalovať sa.

Keď na druhú jar prišla Kačka do útulne, bola táto zmenená na sirotinec a za ošetrovateľku dostala sa do neho jej najstaršia sestra Anička. Keď vo februári matka odchodila za obchodom, nežalovala sa Kačka nikdy. Neplakala, ale bolo vidieť, ako malé srdiečko trpí týmto rozdelením; zrovna tak, ako trpelo matkino srdce. Ktokoľvek mal príležitosť žiť s týmto dobrým, zbožným dieťaťom, musel ho milovať, a nebol by mu mohol vyčítať ani jedinú chybu. A predsa musela i pre túto, od útleho detinstva Duchom Božím k Pánovi Ježišovi tiahnutú dušičku prísť hodina, keď poznala, že je hriešna a dala sa nájsť dobrému Pastierovi.

Bolo to na Veľký Piatok. Sedeli sme po obede a čítali históriu utrpenia Pána Ježiša. Rozprávala som deťom, že Pán Ježiš preto tak mnoho musel trpieť, aby mohol nájsť a spasiť tie stratené ovečky. Keď som sa spýtala detí: „Kto z vás je už nájdený?“ pozreli rozpačite jeden na druhého a jednými ústami vyriekli: „Kačku už iste našiel!“ Kačka neodpovedala ani slova, no jej bledá tvárička bola ešte o jeden stupeň vážnejšia. Asi o hodinu neskoršie našla ju Anička plakať. Najskôr nechcela povedať, prečo plače, potom konečne: — „Keď mi je veľmi ľúto, že Pán Ježiš tak veľmi musel trpieť za moje hriechy, a ja som Ho nemilovala!“

V tej istej hodine oddala sa malá ovečka svojmu Pastierovi a stala sa novým stvorením v Kristu. Ak bola predtým prospešnou pri výchove detí, čím viac potom! Večer modlievala sa s nimi pred spaním. Kto raz počul ten nežný, sladký hlas prednášať tak dôverivo, s takou láskou všetky potreby Pánovi, tak prosiť, aby všetko bolo umyté v krvi Pána Ježiša, musel priznať, že Duch Svätý hovorí ústami toho dieťaťa. Ó, a ako modlievalo sa dieťa za svoju drahú, dobrú, ale neobrátenú mamičku! „Pane Ježišu,“ volala v ťažkej chorobe, „obráť moju mamičku, aby, až prídeš, aj ona bola hotová a mohla ísť s Tebou do toho krásneho raja!“

Ešte jedno leto a jeseň prežila Kačka medzi nami. Chvíľami bola zdanlivo zdravá, ale keď si ju v zime vzala mamička k sebe, už len najviac posedávala. Napriek tomu však, čo mohla, to činila, aby matku priviedla k Pánovi. Spievala jej piesne, čítavala jej celé odseky zo Slova Božieho. Keď matka sedela a šila, modlila sa za ňu i s ňou, a nie darmo. Statočná, poriadna vdova poznala moc, ktorá spočívala v jej dieťati a keď sa porovnala s tou malou svedkyňou Ježišovou, otvorili sa jej oči, že je hriešna a že veľmi potrebuje Spasiteľa.

Začiatkom marca, odovzdávajúc nám svoje dieťa — svoj slnečný lúč — rozlúčila sa s ním naposledy. Bolo to smutné lúčenie. Nikdy viacej na zemi neuzrie už svoje milované dieťa.

Sotva matka odišla, obľahla Kačka úplne — aby už viac nevstala. A keď sme videli to utrpenie, ktoré muselo dieťa preniesť, neraz s horkosťou myslela som na tú hroznú zodpovednosť, ktorú otcovia-pijaci a opilci na seba berú pri svojich úbohých deťoch. Kačkina sestrička Betka zomrela ako slepá; tuberkulóza a škrofulóza^[7] dali sa jej do očí. Kačka zomrela na tú istú chorobu, lenže ju mala vo vnútornostiach a v nohe.

V týždni pred Veľkou nocou dostúpilo utrpenie najvyššieho stupňa. Rok po svojom obrátení, na Veľký piatok, práve o 12. hodine, keď majestátne rozozvučali sa všetky zvony k pocte Božieho Baránka, odletela malá dušička domov.

Bola to krásna, víťazná smrť bez boja. Stáli sme okolo postieľky. To ešte raz otvorili sa krásne, modré oči, pozreli po všetkých nás, — ani čo by mala vôľu čosi krásne nám povedať; celú tváričku ožiaril záblesk nebeskej krásy. Zlaté riasy zapadli; kratučké vzdychnutie — a na zemi bol všetkému koniec. So zvukom veľkonočného zvonenia uložili sme jarným kvietím obloženú, peknú našu kvetinku do čiernej zeme, kde už roky čaká na príchod svojho Pána a Jeho mocné: „Talita kumi!“

Ach, rastievajú v dolinách vzácne kvety, a v nížinách ľudskej spoločnosti nájdu sa vzácne perly charakterov; jednou z nich bola naša milá Kačka. Všetci žiaci išli jej na pohreb; a ešte i jej učiteľ zaplakal, keď ju pochovávali.

(1903)