ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Smutnejšieho domu, ako tzv. „magacín“ v Turej nemožno si predstaviť. Oddelený od ostatných domov, von do poľa vystrčený, upomínal malinkými, husto mrežovanými oknami viac na väzenie, ako útulok milosrdenstva. Nuž a bol ním, a to útulkom opustených, biednych a tulákov, jediným, akým sa mestečko mohlo vykázať. Polovicu prízemku^[2] zaujímalo skladište dosák, kde vždy vidno i hodne jednoduchých bielych rakiev pre chudobných. Časť dlhej veľkej miestnosti používala sa z času na čas v súdnych prípadnostiach za pitevnú sieň. Na druhej strane boli tiež dve miestnosti. Prvá bola dosť veľká, s jediným zamrežovaným oknom, cez ktoré slnečné lúče iba sporo^[3] prenikali. Popri stenách stáli hrubé postele so slamníkmi a perinami, podľa hodnosti obyvateľov. V kúte staré kachle so sporákom, porúchaný stôl pred okienkom, dakoľko starých truhiel, niečo kuchynského nábytku, to bolo celé zariadenie. Vedľajšej miestnosti ťažko by si našiel názov. Nebola to ani sieň, ani kuchyňa, zato skladište rôzneho haraburdia. Medzi tým stáli máry a v jednom kúte posteľ. V izbe sa z času na čas obielili začmudené steny, no tu opadávala malta tak, že bolo vidno hrubé kamene a tehlu.

Ako už bolo naznačené, bol „magacín“ jediným útulkom milosrdenstva v mestečku Turá. Len čo daktorý z jeho obyvateľov vyšiel úplne na mizinu — ak totiž nikoho nemal, kto by sa ho mohol zaujať — vykázali mu za útulok tento dom. Tam dostal prístrešie, kurivo, i 20 halierov na deň. Nejeden z týchto úbožiakov dokončil tu svoj biedny život neošetrený, neoplakaný. Aj nemocných žobrákov sem prijímali. Keď našli dakoho mŕtveho na ceste, ponechali ho tu v rakve medzi živými až do pohrebu.

V tom čase, keď som sa zoznámila s týmto smutným domom, mal len dvoch obyvateľov: obstarnú, opilstvu oddanú ženu, a 19-20-ročného mladíka, suchotinára.

Bolo to moje prvé postretnutie s podobnou biedou, a preto sa mi vtedajšie dojmy tak pevne, nezabudnuteľne odtlačili do pamäti. Vždy si ešte predstavujem tvár oného mladíka. Neumytá, nečesanými čiernymi vlasmi objatá tvár, s veľkými, hlboko vpadnutými očami, bledá, vyziabnutá — mala v sebe následkom dobrosrdečného, smutného výrazu predsa voľačo pútavého, dojímavého.

Úbožiakovo postavenie sa nedá opísať. Chorobou priviazaný na tvrdé špinavé lôžko, musel sa dusiť dymom a zápachom pripálených jedál a skysnutých polievok. Za opatrovníčku mal len mravne spustnutú, deň a noc opitú ženu! Ó, ako som ľutovala, že nemôžem úbožiaka vyslobodiť z toho hrozného prostredia! No keďže ho moje návštevy tešili, aj rôzne občerstvenia, ktoré som mu prinášala, dobre mu chutili, s radosťou som ho temer každodenne prichádzala pozrieť. Rozprávali sme sa obyčajne po nemecky, aby nás spustlá opatrovníčka nemohla rozumieť. Chudák, žaloval sa mi, že mu prepila čižmy i peniaze, ktoré mal, a hoci aj berie jeho 20 halierov na deň, predsa mu niekedy nechce podať ani vody. Zje všetko, čo mu dobrosrdeční ľudia pošlú. Varí málokedy, ale obyčajne sa to nedá zjesť. No to by vraj všetko zniesol, keby len nebolo jej zlorečenia a špinavých rečí. Vlasy mu vraj dupkom vstávajú pri jej kriku. Prial si, aby radšej ohluchol, žeby to viac nemusel počúvať. Kým som tam bola, mlčala, alebo sa dakam stratila.

Mladík nemal žiadnu vieru, ani náboženstvo. Boh a Kristus boli mu len hmlisté pojmy. Hoci nebol blbý, predsa celkom duševne vyvinutý nebol. Ach, nik si nedal s tým prácu, aby mu povedal o Bohu a o večnosti — a on stál už na prahu hrobu bez toho, že by vedel o priepasti, nad ktorou sa nachádzal.

Nuž my oba stáli sme nad tou priepasťou. Ja, vďaka výchove, hoci som všetko znala, čo kresťanka vedieť má — osobného Spasiteľa som nepoznala. Duša vedela len o Bohu, no za Otca Ho ešte nebola prijala.

Ba, čo muselo cítiť láskyplné srdce nášho vykupiteľa, keď nás videl a počúval na tomto mieste podobnom žaláru? Oboch stratených a oboch až po krížovú smrť milovaných!

Ako viseli oči opusteného mladíka na perách, ktoré mu rozprávali o láske Božej, zjavenej v jednorodenom Synovi, a o Jeho utrpení!

Pri nasledujúcej návšteve spýtala som sa mladíka, už veľmi ťažko dýchajúceho: „Kam prídeš po smrti?“

Blažený úsmev preletel mu tvárou. Dodnes ho vidím, ako sa naradoval, aby mohol odpovedať: „Do neba!“

„Tak? A prečo prídeš do neba?“ skúmam.

„Keď Kristus Pán zomrel za mňa na kríži!“ odvetil dôverivo.

So zvláštnymi pocitmi vrátila som sa domov. Bol to náš posledný rozhovor. Túžba chorého sa splnila. Ohluchol temer celkom. Nemusel už viac počúvať kriky a nadávky spustlej ženy. Ale aj jediná posledná príležitosť, počuť evanjelium, bola preč.

Ticho a trpezlivo odpočíval ešte dakoľko dní na lôžku. Jeho krásne, tmavé oči žiarili mi v detinskej oddanosti v ústrety pri poslednej návšteve. Potom usnul, a už sa viac na zemi nezobudil. „Ach, počul tak málo evanjelia — z tak neskúsených pier! Kde je jeho duša?“ Tieto myšlienky zachvievali vtedy mojím srdcom. Dnes, keď znám, že nie je to známosť, ktorá spasí, ale viera, — a že túto vieru, ktorá mne tiež musela byť len Bohom darovaná, mohol Duch Svätý aj v onom opustenom vyvržencovi vzbudiť — dnes mám tú nádej, že sa raz i s ním zídem pred Baránkovým trónom.

No ako je to možné, že v kresťanskom meste Turá mohol jestvovať osemnásťročný mládenec bez Boha?! Celkom jednoducho! Bol synom podomových obchodníkov. Jeho rodičia obchodovali v okolí Viedne. Len čo sa im ktoré dieťa narodilo, priniesli ho do Turej babke na opateru. Táto stará, neprívetivá žena brala deti len kvôli zárobku. Aby úbohé nemluvniatka nekričali, navarila im makového odvaru. Nuž deti spali a spali. Zo siedmich chlapcov vyrástli buďto blbci, alebo slabomyseľní, duchom nedospelí ľudia.

Školu síce navštevovali a daktorí naučili sa aj niečo čítať a písať, ale v pamäti nič nepodržali. S biedou prešli pri konfirmačnom vyučovaní. Že im z toho ale nič nezostalo, ukázalo sa na našom mladíkovi. Zo siedmich synov stali sa vagabundi, lebo niktorý sa nemohol remeslo doučiť. Okrem jedného zomreli všetci mladí. A ten posledný je tiež len tulák a žobrák.

Ó, niet nešťastnejších detí nad deti hauzírerov!