Zlatý fond > Diela > O vlastnom živote a diele


E-mail (povinné):

Elena Maróthy-Šoltésová:
O vlastnom živote a diele

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Zuzana Babjaková, Daniela Kubíková, Zdenko Podobný, Daniel Winter, Erik Bartoš, Slavomír Kancian, Katarína Tínesová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 49 čitateľov

Ešte niečo o románe „Proti prúdu“

(Otvorený list priateľke)

I

Turčiansky Sv. Martin 29. januára 1895

Priateľka moja! Keď som sa minulého roku dala na odvážlivý podnik, vydať tlačou svoj román „Proti prúdu“, bola si ma požiadala, aby som Ti občas zdeľovala výsledky tohoto svojho podniku, lebo že znať ich zaujíma Ťa nielen ako priateľku, berúcu podiel na veci mnou podniknutej, lež viac ešte ako Slovensku, chcejúc vedieť, nakoľko je náš národ, čiže tá jeho vrchná, za vzdelanú platiť majúca a chcejúca vrstva schopná vydržať si vlastnú spisbu predbežne aspoň v zábavno-poučnom jej odvetví — čo dá sa asi posúdiť zo spotreby takej knihy, ako je „Proti prúdu“. Poneváč však i okrem Teba našlo sa — zaznačujem to s potešením — ešte niekoľko priateliek a priateľov, ktorí z podobných pohnútok berú živý podiel na veci, i výslovne si žiadajú zvedieť, nakoľko sa ona darí, volila som odpovedať Tebe nie súkromne, lež takto, verejne, aby to bolo zároveň odpoveďou aj im, i ešte upovedomením vôbec pre všetkých, ktorí i bez priameho ohlásenia zaujímajú sa za túto vec. Lebo že i takýchto je hodne, na to poukazujú isté znamenia. A tak v presvedčení, že nik nebude mi to za zlé mať, chcem národu trochu zložiť účty z jeho stavu dotyčne prijatia a spotreby slovenskej zábavnej knihy, poťažne z jeho zaujatosti-nezaujatosti o napomoženie a upevnenie svojej zábavnej spisby.

Na prvom mieste idem podať zprávu o hmotnej stránke veci; nie preto, akoby mi táto zo zištných ohľadov predovšetkým ležala na srdci: ale preto, že každý podnik sám pre seba, nielen pre podnikateľa, musí mať hmotného podkladu, ak nemá padnúť. Preto na tento hmotný podklad chcej-nechcej nutno obrátiť samu pozornosť, i keď je účel veci najideálnejší. Toto odôvodňovať nepotrebujem: každý, kto zná život, dosvedčí, že veru je tak. Viem, nejeden medzi nami už márne pokúsil sa obísť tento zákon o nutnosti hmotného podkladu pre akýsi nehmotný podnik, zamýšľaný k dobru národa.

Nuž, tak teda, keď chceš vedieť — a s Tebou aj iní —, či som už mnoho minula „Proti prúdu“, či predplatky hojne idú, odpovedám Ti podľa pravdy, že išlo to od prvopočiatku len potichu a že čím diaľ ide tichšie a tichšie. Ešte veru dlho potrebuje takto ísť, aby sa zaokryli trovy nákladu. — Keď som sa podobrala vydať túto knihu, mala som hodnú obavu, že zaviaznem do deficitu,[15] ale mala som predsa aj akúsi tajnú nádej, že naše obecenstvo zahanbí túto moju obavu. A ono je až posiaľ tak, že ospravedlnená je i obava, i nádej — výsledok je ešte neistý. Ide to vskutku ťažko s tým odpredajom u nás i pri knihách všeobecný záujem v sebe zahrňujúcich, ku každému hovoriacich, a nielen pri časopisoch alebo knihách odborných, pre ktoré nie každý má zmyslu a porozumenia. Naše obecenstvo v značnej svojej časti ťažko sa rušia, dlho sa priberá, kým na to príde, že predplatí sa na svojský časopis alebo na knihu. A najhoršie, zrovna osudné pre našu spisbu je to, že mnohí tak dlho odkladajú a odkladajú s tým predplatením, až pre samé odkladanie to k skutku nikdy nepríde. „Chcel som, chcel, nuž ale vždy zavdala sa akási prekážka. I groše nestačia — a veď konečne na mojom prispení ani nezáleží zdar alebo nezdar celej veci —, bez jednej lastovičky bude leto…“ ospravedlňuje mnohý a mnohý z nás svoju vyhýbavosť vo veciach predplatiteľských, nepomysliac, kam sme už zaviazli, do akej zaostalosti, pre takúto hriešnu netečnosť — a kam ešte do konca zaviazneme, ak sa zavčasu neschápeme. Nám veru každá nedoletevšia lastovička ujíma kus teplého leta; a poneváč ich je takých mnoho, toho leta vôbec nemôžeme sa dožiť ani v tých veciach, ktoré záležia výlučne na nás samých. Na toto mal by pamätať každý a každý mal by mať povedomie, že práve zrovna i na ňom záleží zdar a rozvoj slovenskej spisby, ktorá je jednou z najdôležitejšich podmienok nášho národného bytia.

No veľká časť nášho obecenstva, chvalabohu, predsa povedomá si je toho a koná cieľapovedome. Týmto už prechodím na tú jasnú stranu, ktorá ospravedlňuje moju nádej, pri vydávaní knihy skladanú v naše obecenstvo. Dlžná som vyznať, a vyznávam to s radosťou, že miestami postretla som sa s nečakanou zaujatosťou za môj podnik, ktorá ma dojala. Mnohí sami sa hlásili, žiadajúc, aby som im dala knihu do komisie, že sa všemožne zaujmú za jej rozpredaj. I zaujali sa a previedli, čo sa dalo. Prvé značné predplatky došli z Banskej Bystrice. Prvý do komisie žiadal značnejšiu zásielku pán Daniel Bodický do Petrovca. Keď tú rozpredal, žiadal po druhé. V Dolnom Kubíne zaujal sa za rozpredaj s čistou rodáckou ochotou a k tomu s nasledovaniahodnou organizovanosťou pán Ivan Pivko; a okrem jeho značnej objednávky došlo z Oravy ešte niekoľko pojednotlivých predplatkov, takže sa táto malá slovenská stolica, považovaná hmotne vari za najbiednejšiu celého Uhorska, dokázala v tomto prípade pomerne najväčšiu knihovú spotrebu, čo ponúkne človeka s pozornosťou pristaviť sa na tom a prísť k nesmierne potešiteľnému zakľúčeniu, že hmotne obmedzený stav, chvalabohu, nie je nevyhnutnou prekážkou vzdelanostného postupu, keďže nie je prekážkou kupovania kníh, a podľa toho vôbec napomáhania vyšších a širších záujmov národa — pravda, len vtedy, keď opravdivo dobrá snaha spojí sa s pevnou vôľou a so zriadenosťou. To dokázala Orava.

V Liptovskom Svätom Mikuláši dobrovoľne zaujal sa za rozpredaj p. Karol Ruppeldt; už po dva razy objednal značnejšie zásielky. I Ružomberok skrze pána Vladimíra Makovického sa zásobil. Gemer tiež nezaostal; pre Tisovec a okolie výdatne zaujala sa pani Zuzana Kyčková a pre V. Revúcu slečna Marína Ormisová. Z Tekova iba z Kremnice došli četnejšie predplatky, všetko skrze slečnu Drahotínu Križkovú — mám pekné a milé dôkazy i sesterskej, i bratskej zaujatosti a dobroprajnosti. Do Zvolena okrem bystrickej značnej objednávky šli väčšie zásielky pánu Jánovi Slávikovi na Dobronivú; i do Ľubietovej okrem svojej objednávky pani Agnesa Cochiusová láskavo prevzala niekoľko výtiskov do komisie. Z Hontu značnejšou objednávkou ohlásil sa iba Pukanec, skrze p. dr. J. Schwarza. Pre Novohrad prevzala rozpredaj Ema Goldpergerová. Nitra ohlásila sa značnejšie vo tri vrhy: zo Senice p. dr. Miloš Krno, zo Starej Turej pán kaplán Adam Slávik, z Myjavy p. dr. Ján Slabej. Z Prešporku iba Modra žiadala viacvýtiskovú zásielku skrze p. Mil. Bulovského; a do Trenčianskej vel. p. Pavel Zoch prevzal láskavo niekoľko výtiskov na rozpredaj. Tieto dve naše závažné stolice posiaľ pomerne najslabšie sú v tomto zastúpené. No okrem tu vypočítaných značnejších objednávok šli aj objednávky pojednotlivé takmer do všetkých stolíc, i na Dolniaky, z ktorých značná časť pripadá na vel. rím.-kat. pánov farárov, čo s úprimnou vďakou pripomínam. V samom Turci okrem T. Sv. Martina značnejšie hlásili sa Mošovce skrze p. P. P. Zgútha.

Na tomto mieste poznamenávam, že s povďačnosťou by som prijala, keby sa niektorí bratia alebo sestry z takých krajov, ktoré mojím románom ešte nie sú zásobené, chceli zaujať za jeho rozpredaj tam. Keby sa láskavo hlásili dopisnicou, koľko asi ktorý výtiskov vo svojom kraji trúfa si rozpredať, toľko výtiskov by som každému poslala do komisie. Prosím srdečne, aby urobili tak, ktorým záleží na tom, aby slovenská zábavná kniha, ktorej z obecenstva napospol vydáva sa svedectvo veľmi priaznivé, rozšírila sa po všetkých slovenských krajoch. Je totiž zrejmé a isté, že kníh u nás omnoho viac by sa minulo medzi obecenstvom, keby si ich ono nemuselo zaopatrovať tými všelijakými poštovými okolkami, ktoré sú i nákladnejšie, i menovite dedinčanom neporučné, ale keby sa mu knihy ponúkali bezprostredne do ruky. Preto myslím, že v každom kraji mohol by niekto zaujatý vypredať niekoľko výtiskov pri vhodnej akejsi príležitosti.

Za hranice šlo posiaľ len do Ruska niekoľko výtiskov. Do Ameriky jedine pán Albert Mamatej objednal si hneď ako čítal „Oznámenie“ v „Nár. nov.“. Ináč Amerika nesľubuje pomoci — tam niet vraj ešte pôdy pre spoločenský román. A ja — pravdu vyznajúc — na Ameriku som trochu počítala. Čechy a Morava takmer nič sa posiaľ nehlásia — čo všetko odkazuje nás k tomu, že máme sa schápať sami a sami udržať si svoju spisbu. Je nám to skutočnou, naliehavou povinnosťou, ak pred svetom, či slovenským, či cudzím, a menovite sami pred sebou nemáme sa stať nehodníkmi. Ak každý vykonáme svoju povinnosť, nuž nepripadne priveľká ťarcha na žiadneho, a my zvládzeme utvoriť si, keď aj skromný, však pomerne dosť uspokojivý stav literárny. Najlepším povedomím zaistenosti pritom nám bude práve to, že sami sme si ho utvorili. I bratská pomoc z Čiech a Moravy, o ktorej verím, že nevystane, nám je požehnanejšia, keď padne na pôdu sebou zabezpečenú, ako keď museli by sme sa jej dovolávať a chápať preto, aby ona z núdze zaokryla nedostatok, našou zaležanosťou a nechápavosťou zavinený. To by sme sa my navlas podobali človeku leňochovi, ktorý žobraním požaduje, aby ho živili tí, ktorí sú pracovití a príčinliví — a taký veru ľahko sa spríkri. Od takejto bedárskej úlohy zachrániť našu národnú osobnosť je čestnou povinnosťou každého, kto sa cíti Slovákom.

Utvoriť a udržať si spisbu je aspoň po istý stupeň v našej moci. Tu nemôžeme povedať, že nám je to znemožnené nátlakom vraha. Obťažené nám je síce, ale znemožnené nie. A nakoľko je nám obťažené neprajnosťou nášho celého utisnutého postavenia, natoľko zase poľahčené nám je skromnými nárokmi — o akých inde sotva počuť — čo do hmotnej odmeny našich spisovateľov, poťažne redaktorov. Samo v sebe je nemravnosťou, kdekoľvek sa to deje, keď niekto pod titulom predplatiteľa odberá časopis a nezaplatí zaň. Ale u nás je dačo takého ešte okrem tej nemravnosti previnením priamo vražedným na tých záujmoch, ktorých dvíhateľom má byť každý, kto cíti so svojím národom. I u väčších národov, kde tisíce platiaceho odberateľstva zabezpečuje literárne podniky, nestrpia sa neplatiaci „predplatitelia“ — akože teda má takých zniesť naša skrovná sila? Že u nás zábavný alebo daktorý odborný časopis, vyjmúc snáď politického, vôbec môže zotrvávať napriek ľahostajnosti a tupej neuznanlivosti, v akej hlivie časť nášho obecenstva, má sa ďakovať jedine obetavosti dotyčných redaktorov a nezištnosti našich literárnych pracovníkov. No na takomto núdznom zotrvávaní týchto prostriedkov nášho svojsko-duševného žitia nemáme sa uspokojiť, mysliac si v akejsi tupej, nechápavej lieni, že však nám tento stav dostačuje; ale máme už raz seriózne, s úmyslom rezkejšieho chápania sa povážiť, ako on škodí, ujíma samej spisbe na jej jakosti. Lebo veru, čo je vec až veľmi prirodzená, ani redaktori, ani literárni producenti, a čo by akí boli bezzištní, nemôžu sa tak zo všetkých síl oddávať svojej práci, keď je ona neodmenená, akoby sa jej mohli oddať, keby bola koľko-toľko slušne odmenená. Lebo i práca spisovateľská, ak má byť skutočnou, náležitou prácou a nie len povrchnou, márnivou hračkou, nie menej, ale ešte viac troví a vyčerpáva sily než sama práca fyzická; i taktiež uberá čas a zaujíma miesto práci inej, ktorou sa výživa vyhľadáva. A preto je nielen nespravodlivé z mravného ohľadu, ale je nesprávne pre vec samu, keby sa za to malo, že spisovateľská práca vôbec môže sa zaobísť bez hmotnej odmeny. U nás, v našom terajšom stave, síce nedá sa myslieť, že by naša zábavná spisba mohla docela živiť svojich obrábateľov — no na to oni ani nejdú. Vrchol želania v tejto veci predbežne je v tom: keby konzumenti spisby, totižto naše čítajúce obecenstvo, plnili skutkom všetci svoju predplatiteľskú povinnosť, žeby tak i jej producenti, spisovatelia, i okrem pobádania už či ctižiadosti a či okrem peknej, úprimnej snahy venovať svoje zvyšné sily záujmom spisby, nakoľko ich to vo všedných povinnostiach neinkomoduje, žeby, reku, okrem toho pracovali ešte s tým povedomím priamej povinovatosti, aké dostavuje sa obyčajne len voči práci platenej. Keď by sa nám podarilo vec ta doviesť, žeby práca spisovateľská aj u nás, ako inde, bola platená, nuž sa dá naisto tvrdiť, že by sa naša spisba zveľadila. A že by sa aj čo do jakosti zvelebila, je aspoň len pravdepodobné; lebo redaktori mali by väčší výber a od platených pracovníkov prísnejšie mohli by požadovať prácu náležitú než od pracovníkov, čo sú nimi z púhej pasie. A tak mohla by som temer určite povedať, že pozdvihnutie a pomerný zdar slovenskej spisby záleží — ako u nás veci stoja — hlavne na tom, aby mala čím viac skutočných predplatiteľov. Ale tu nadmietne sa mi: Nieže! K jej zdaru potrebné sú predovšetkým talenty! Ovšemže. Lebo istá je vec, že peniaze odjakživa nestvorili opravdivý talent, ani ho jakživo nestvoria, kde je raz nie Bohom daný; i že naproti tomu začasto býva talent práve tam, kde mu odmena nekynie: ale taktiež je istá vec, že hmotná odmena tej práce, ktorá pochádza práve z talentu, môže tento vyslobodiť zo zajatia iného tlačiaceho, duchamorného zaneprázdnenia, nutného pre výživu. Na to našlo by sa iste dosť hotových príkladov. Preto nám je predovšetkým treba urobiť pre spisbu to, čo je v našej možnosti, to jest pripraviť jej koľko-toľko teplého miestočka; a Boh azda tiež nezabudne na nás s talentmi. V tom musíme sa už len na neho nechať. —

Keby dakto znal dobrý, na prevedenie súci, práve pre naše okolnosti premyslený spôsob rozšírenejšieho odpredávania kníh, než aké mohli sme posiaľ docieliť, ten by tiež znamenite poslúžil slovenskej spisbe.

No ale už dosť tohoto predmetu, i celého listu, aby som trpelivosť čítajúcich priveľmi nevyčerpala. Ty možno tiež už prvej si mi to „dosť“ v mysli privolala.

Chcela som Ti ešte písať o mravných úspechoch „Proti prúdu“, ale to musím si už ponechať na druhý raz — akže Ťa bude zaujímať a ak sa nik nenájde, čo by mi vyslovil svoje pohoršenie nad tým, že autorka toľko chce diškurovať o svojej vlastnej knihe — čo že veru nijako nesvedčí o prílišnej skromnosti.

Nateraz dobre sa maj! Akže teda dovolíš, o krátky čas zase vezme trochu do nároku Tvoj zrak a Tvoju myseľ

Tvoja úprimná

Elena Maróthy-Šoltésová

II

Turčiansky Sv. Martin 9. februára 1895

Priateľka moja! Neviem, či čakáš na tento list, ktorý som Ti nedávno sľúbila, a či nie; no už či ho žiadaš, či nie, ja hlásim sa Ti, lebo posiaľ na šťastie nik neohlásil sa, aby som čušala. Ak sa ohlási teraz, to bude už opozdené.

Nedávno referovala som Ti o dosavádnom priebehu predplácania sa nášho obecenstva na môj román „Proti prúdu“, i rozpísala som sa pritom trochu o našich povinnostiach oproti našej spisbe. Dnes chcem prehovoriť o mravnom úspechu svojej knihy. Na to mi ty nebodaj tiež nadmietneš, že o tom mal by vlastne prehovoriť niekto iný, taký, čo voči nej zaujímal by stanovisko celkom objektívne; lebo samému autorovi hovoriť o úspechoch svojej knihy je vec trochu šteklivá. No ja ti na to odpovedám, že ja cítim sa dosť nepredpojatou voči svojej knihe, aby som mohla nestranne o nej prehovoriť. A najpovolanejším zpravodajom, ako bola prijatá od obecenstva, som natoľko azda práve ja, že ku mne došli dotyčné ohlasy.

Áno, prišli, chvalabohu, dlhšie i krátke, zovrubnejšie i bežné, ústne i písomné. Že prišli, už to svedčí dostatočne, že kniha vzbudila záujem, že má i svoj účinok, aký jej je vykázaný — a to je spisovateľovi, ktorý píše nie pre svoju ctižiadosť, lež pre dobro obecenstva, odmenou najprednejšou. Ohlasy boli takmer výlučne priaznivé, mnohé až uveličené, z ktorých keby som Ti citovala tu odstavce, naše obecenstvo muselo by ma držať za veľmi neskromnú. Toľko však musím bez najmenšieho urazenia či skromnosti, či pravdy konštatovať, že všetky tie prejavy úľuby o mojom románe niesli na sebe známku úprimnosti, a nie vynúteného komplementárstva. Sám dojem knihy donútil niektorých čitateľov prejaviť mi svoju mienku o nej, a nie snáď zovňajšími ohľadmi nadiktovaná povinnosť.

Nakoľko dá sa vidieť z ohlasov, mužské čitateľstvo najväčšiu dôležitosť a významnosť môjho románu vidí v jeho politickej strane, ktorú zas odborná umelecká kritika podľa svojich ustanovení iste najradšej vylúčila by z neho sťa nemiestnu, snáď i vtedy, keby bola omnoho dokonalejšie prevedená, než je táto v mojej knihe. Hovoria mi i vážni mužovia, ktorí také veci neradi berú naľahko, že spôsob, akým vo svojom románe privádzam čitateľstvu k povedomiu tie veci, ktoré znať mu je preveľmi potrebné, ale o ktorých samo nie vždy uspeje utvoriť a vypracovať si celistvý pojem, je nepopierateľne účinlivý, pretože budí živý záujem a zanecháva trváci dojem, aký priame, vecné pojednania nie sú v stave vyvolať. Popri značnej buditeľskej a obodrujúcej účinlivosti tejto knihy, že nepadnú na váhu chyby pochodiace z nedostatočnej znalosti niektorých formálnych vecí vo verejných záležitostiach. Ak je ozaj tak, nuž ja Bohu ďakujem. Tým dostávam povolenie k spokojnému povedomiu, že nepísala som tú knihu nadarmo.

No nesmiem zamlčať, že i medzi súkromnými ohlasmi našiel sa aspoň jeden, ktorý mal na zreteli hlavne umeleckú hodnotu knihy, a podľa toho ju súdil. Ten zrovna zatracuje tie dlhé politické rozhovory, rečnenia atď. — tie sú knihe rozhodne na ujmu. Politiky vôbec malo byť menej. A keďže už som sa do nej popustila, nuž som nemala idealizovať ani svojich, ale menovite nie protivníkov, lebo to že je zrovna škodné, poneváč že budí nepravé predstavy o našich pomeroch u tých, ktorí ich neznajú a budú myslieť, že oboznámili sa s nimi z tejto knihy.

Tento prísny úsudok ja uznávam, i skláňam hlavu pred ním. A už menovite o tom idealizovaní protivníkov musím mu dať až veľmi za pravdu. Keď tak napríklad pomyslím na tú teraz sa odohrávajúcu pravotu pre breznianske divadlo,[16] to citovanie účastníkov pred všetky okolité súdy, to inkvirovanie pre pieseň, ktorej vlastizradnosť má byť v jej refréne „Slovák všade bratry má“ — nuž veru musím sa zahanbiť za také krášlené opisovanie našich pomerov, aké som podala i v tom, keď som našim, na divadelnej zábave v Rakytove pre slovenský spev napádaným dala potom nasucho odísť, bez nevyhnutných u nás súdobných stíhaní, inkvizícií a trestov, z ktorých sme už aj my ženy zakúsili. Je to veru nie ani cnosťou, ani zásluhou idealizovať svojich trýzniteľov, a ja dopustila som sa toho na viac miestach. Ja som ich svetu predstavila šľachetnými, a oni medzitým usilujú sa zo všetkých síl dokázať nám, že nie sú a že ani nechcú byť takými, ale že ich zvrchované snaženie je v tom, aby nás ako vo veľkých, tak i v najmalichernejších veciach bez svedomia trýznili a dusili. Takáto, ľavno rečeno, babrácka slovenská veľkodušnosť je skutočne veľkou vadou v knihe, ktorá chce popisovať naše pomery. Toto verejné kajanie sa Ti z poklesku mimovoľného, pravda, nenapraví chybu, tá už bude trvať s knihou, ale ním chcem si aspoň koľko-toľko obľahčiť svedomiu.

A teraz o tom, na čo si Ty zvlášte bola zvedavá: že či aj naše ženy so záujmom prijmú moju knihu. Nuž áno, dá sa zatvárať z istých príznakov, že prijali ju so živým záujmom všetky tie, ktoré majú zmysel pre podobné veci. Či ona vzbudila taký zmysel i u tých, ktoré ho posiaľ nemali, to by som sama rada vedela. Slov vďaky a spokojnosti i žiadania, aby som v započatej spisovateľskej činnosti pokračovala, dostalo sa mi aj od nich, a to mi zvlášte dobre padlo. Že tieto ich prejavy nepochádzali len z povrchnej slušnosti, ale z hlbšieho, náležitého pochopenia toho, čo je na veci dôležitého, chcem tu predsa uviesť časť listovného ohlasu jednej našej opravdivo vzdelanej Slovenky, nehľadiac na to, čo je v ňom vyznačujúceho pre mňa. Ona píše medziiným:

„Dobre tušiac ťažkosti, ktorými musí byť sprevádzané tvorenie väčšieho diela v našich úzkych okolnostiach a predpokladajúc nedostatok znaleckej rady v oboroch ženskej menej prístupných, možno mi len ďakovať Vám z celej duše, že premohúc všetky ťažkosti, vradili ste vážnu svoju prácu do prechudobnej počtom zbierky našich pôvodných väčších výtvorov. Že vyhýbali ste vystavovaniu zla, to je Vaša povaha, ktorá všade len dobro hľadá, a veď i hovoríte nám, že tam sú pomery trochu idealizované. Isté je, že slovenská žena, ktorá zachovala si cit i pre knihy vážnejšieho zrna, vždy nájde v knihe Vašej povznesenie a poučenie, ktoré prijme vďačnejšie, než ako keby sa jej podávalo na inom mieste, vo výťahu suchšom; že bude vidieť v nej obraz našich pomerov, verný, svojský, pravda, posunutý trochu do výše i do diaľky, ale tým práve ešte pútavejší; slovom, že — ako správne môžem súdiť z prijatia Vašej knihy na viac stranách — ona prirastie k nej srdcom, vždy hrdá, že dielo to pošlo od spolusestry, a vždy uspokojená, že z nej a jej sestier braté sú pekné ženské postavy našej novej knihy.

Jestli slovenské ženy dokážu, že ich väčšina má posiaľ zachovaný správny cit; jestli ich účasť bude takého druhu, že vyrastie z nej nové povzbudenie pre Vás, to my stonásobne mohli by sme si gratulovať, že prvé ohnivo reťaze tak výstižnej už uzrelo svetla. A v každom prípade my gratulujeme si, že ,Proti prúdu‘ vyšlo zo srdca slovenskej ženy. Želáme Vám mnoho zdaru a sily ducha k pokračovaniu!“

Takto písala mi začiatkom novembra z vlastného popudu, kým ešte nezjavila sa žiadna verejná úvaha, z ktorej bola by mohla vybrať niečo pre svoj úsudok. Ak toto môžem brať za ohlas všetkých slovenských sesterských duší, nuž musíš mi dosvedčiť, že už pre to samo aspoň v mravnom ohľade nie je nevďačnou vecou byť slovenskou spisovateľkou. A ja navzájom osvedčujem sa všetkým svojim sestrám, ktoré tejto podobne prijali moju knihu, že keby nie tých hmotných prekážok, ja, ak by Boh dal života a zdaru, pousilovala by som sa podať im časom ešte podobnú, čím lepšiu a čím užitočnejšiu zábavu — látka k tomu u mňa ešte nie je vyčerpaná.

Po prebratí týchto súkromných ohlasov, ktoré podali mienku širšieho obecenstva, prejdem na úvahy verejné, ktoré podávajú asi mienku odbornú a ktoré sú tak pre obecenstvo, ako pre mňa. Dľa môjho vedomia dva razy písalo sa o „Proti prúdu“ v „Nár. novinách“ (V. a Kapitán)[17] a raz v „Slov. pohľadoch“ (M. K.).[18] Je to dosť, podľa toho nemôžem sa ponosovať, že by môj román bol ostal kritikou nepovšimnutý. Skôr snáď mohla by som ponosovať sa, že nie každá vyslovila sa dosť jasno o ňom, aby to mohlo byť k úžitku veci, t. j. k napraveniu, k poučeniu autora a k vzdelaniu obecenstva.

V 133. a 134. č. minulého ročníka „Nár. novín“ V. vyslovil sa o ňom s hodnou rezervou. Jemu je nemožno rozhodne vysloviť sa za knihu, ktorá je v mnohých veciach nedokonalá; i nemožno udeliť pochvalu tam, kde je nie bezpodmienečne zaslúžená. Jeho umelecké oko uráža predovšetkým beztienna jasnota; on idealizovanie nepovolí ani ako prostriedok k žiadúcemu cieľu, vlastne on idealizovanie neuznáva ani v tejto mojej knihe za taký prostriedok. Ďalej on postráda v nej dramatických scén, otriasajúcich duševných poryvov a bojov i neobyčajných, z našej tesnej všednosti sa vyšinujúcich príbehov. Asi toto možno vyňať z jeho zdržanlivej úvahy, ktorá že ostrejšie nevytýkala tieto nedostatky, nutno pripísať len akémusi hnutiu veľkodušnej zhovievavosti silnejšieho oproti slabšiemu, čo patrné je z tónu tejže úvahy. Keby som toto písala pre polemizovanie, nuž by som mala niektoré, myslím, platné námietky oproti niektorým z týchto jeho požiadaviek. Poneváč však polemizovanie nie je mojím úmyslom, poznamenávam len toľko, že jeho náhľady rešpektujem skutočne, lebo ony sú asi smerodajné zo stanoviska odborného. Pri budúcich prácach — akže ešte prídem k nim — zaiste budem sa na ne ohliadať, pokiaľ to zo mňa vystane a pokiaľ ich uznávam.

Čo Kapitán povedal o mojom románe v 144. č. minulého ročníka „Nár. novín“, to môžem prijať len s čistou, srdečnou povďačnosťou. On až veľmi odpiera sebe právo kritizovania, a ja mu ho pre svoje práce splna prisudzujem. Myslíš, že preto, poneváč on krajne súdil? Veru nie. Ale preto, že súdil o nej postaviac sa na to samé stanovisko, z ktorého som ju písala. Ja totiž písala som ju nie tým nárokom, aby som v nej stvorila dokonalé umelecké dielo — pred tým mám tak veliký rešpekt, že za tým ani sa nechápem, nedržiac sa za schopnú toho — ale písala som ju, aby som národu proste, ako mi je to vnuknuté, povedala, čo som mu povedať mala; tak, aby to ozaj každý, učený, neučený, porozumel, kto moju knihu vezme do ruky a prečíta. Kapitán to dobre pochopil a podľa toho ju súdil, neprikladajúc vysoké miery k nej. Že ju súdil tak prajno, to mi iste dobre padlo, menovite od neho. Lebo kto zná Kapitána osobne, ten, a čo by roky bol býval s ním spolu, nepočul od neho lichú pochvalu proti jeho presvedčeniu, ale už skorej počul si od neho nejeden raz holú, neurážlivú síce, ale aj nelichotivú pravdu. Na prajnom úsudku takého sudcu z obecenstva môžem si teda všetkým právom zakladať. Jeho úsudok vcelku má v sebe moc obodrujúceho, a to je nám ešte potrebné, lebo u nás spisovateľská produktívnosť ešte sa tak zbytočne nerozprúdila, žeby nás, povstávajúcich spisovateľov, bolo treba z chuti zrážať.

Teraz prichodím k M. K. v decembrovom zošite „Slov. pohľadov“. On tiež hneď v úvode svojej nedlhej, ale zato hodne obsažnej úvahy (on, zdá sa, patrí k tým, ktorí papier šetria natoľko, že čím menší kus ho spotrebujú, ale zato nešetria ho tým, že na tom malom kuse čím väčšiu ťarchu mu naložia) postavil sa na to stanovisko, ktoré ja z predošle spomenutých dôvodov môžem pre túto pod otázkou stojacu svoju prácu považovať za jedine správne. Potom v priebehu úvahy síce nebol skúpy na pochvalu a na uznanie, ale ani zbytočnou zhovievavosťou sa neprehrešil. On, podobne Kapitánovi i mnohým súkromným posudzovateľom, prvú časť románu má za dobrú, a čo vytýka, vytýka hlavne časti druhej.

Prvá jeho výtka je tá, že popustila som sa zaveštiť o našej neurčitej, blízkej — ďalekej budúcnosti v prajnom zmysle bez toho, žeby som mala spôsobu donútiť každého čitateľa, nielen optimistu, lež aj pesimistu, uveriť to, čo som predpovedala. Nuž, pravdaže, toho spôsobu nemám, a myslím nemal by ho ani iný, lebo to je vec slobodnej kombinácie, ktorú každý ponímame podľa svojich vzhľadov a predpokladaní, a nie je matematickou úlohou, ktorú neomylne treba vypočítať. Ono je pravda, že nepriaznivý osud je veľmi prevažný ako u jednotlivcov, tak i u národov, menovite u takých, ktoré zaviazli do poroby — a podľa toho bolo by pravdepodobnejšie, keby tá moja veštba bola vypadla menej priaznivo. Ale keďže je vec neodpierateľná, že osudy ako jednotlivcov, tak i národov nie sú nehybno predurčené, lež s ponechaním účinkov ich vlastného zasahovania do nich, nuž predsa každý musí uveriť, že ak i my, Slováci, už raz seriózne počneme privádzať sa k takej vnútornej zriadenosti, aká podľa našich vlôh a pomerov z nás vystať môže, nuž že i privedieme sa do takého stavu, z ktorého sami svojou vlastnou vôľou budeme môcť riadiť svoj ďalší rozvoj. A to tvrdím i teraz. Akže je obraz, ktorý som ja podala o počiatkoch takéhoto nášho stavu, prioptimisticky kreslený, dopustené je každému opraviť si ho dľa svojich reálnejších vzhľadov, lebo presne ohraničené ani predpisy účinkovania, ani popisy výsledkov som nepodávala. Ale podstatu mojich predpokladaní, že totiž skutočné námahy musia dôjsť i skutočných výsledkov, i tak musí každý ponechať na mieste a uveriť v ňu. Toto odpovedám pánu M. K. i každému pochybujúcemu.

Že môj román vôbec, i okrem tohoto obrazu vybájenej budúcnosti, trpí na optimizmus, to tušila som sama od prvopočiatku, a to súhlasne svedčia všetci moji posudzovatelia. Okrem priveľkej, životnými skúsenosťami neospravedlnenej štedrosti v želaní šťastia svojim osobám, ten optimizmus záleží hlavne v tom, že nás všade predstavujem, akoby sme s celou oddanosťou dľa najlepšej možnosti konali svoju národnú povinnosť. Nuž áno, v tom je veľký optimizmus, lebo v opravdivosti my tú národnú povinnosť — vyjmúc z tých, ktorých ich skutky vynímajú — nekonáme, ale oddávame sa akejsi odsudnej, fatalistickej netečnosti, popri ktorej, pravda, i nedostatočne načrtaný obraz živosti a chápavosti musí sa zdať čírou utópiou. Ale keby sme sa my k svojim národným povinnostiam úprimne, výdatne schápali, čo len natoľko, nakoľko pod dusiacim tlakom schápať sa môžeme, nuž naskutku ukázalo by sa, že môj román predsa nebol takým prioptimistickým, hneď upevnil by sa v hodnote reálnej. A síce nielen v tom, čo hovorí: Takíto buďme — ale i v tom, čo hovorí: Potom takto sa nám povedie. Lebo už v tom necítim sa vinnou, že by som bola priskvelé sľuby porobila ohľadom zovňajších výdobytkov; veď som tie dala len tušiť. Hlavná vec je zriadiť sa vnútorne, v tom je sila! A ak u nás to vnútorné zriadenie sa máme považovať za optimistické želanie, za utópiu, nuž nám je už veru beda — a to beda vinou vlastnou, nie zločinnou vraha!… Za vnútorným zriadením prídu neomylne i zovňajšie výdobytky, pravda, nie ľahko, lež po ťažkých námahách, ale že prídu, to je isté. Že budú hneď skvelé, to netvrdím, ale u nás každý najmenší výdobytok, každé uvoľnené vydýchnutie, je veľkého významu i veľkého dosahu. To uvidí národ, keď môj optimizmus počne prevádzať v skutočnosť.

Na druhú podstatnú výčitku pána M. K., že ja totižto hlavný dejateľský zástoj pri schápaní sa národa udelila som zemanovi, so zdaním, akoby nám len od zemana Šavelskému podobného mohla prísť spása, mám tiež niekoľko poznámok, ačkoľvek v hlavnej veci zhodujeme sa úplne.

Nám nekynie spása od zemianstva — to je isté. Ani sa nám nesníva očakávať ju od neho. Naša spása popri božej pomoci je v nás samých, priamo z ľudu pošlých, ak ju len budeme vedieť sami u seba náležite dohľadávať. Žiadna pomoc odboku, a čo by bola aká skvelá, nemôže nás prebrať tou opravdivou plodotvornou vnútornou silou, akú možno rozvinúť jedine vlastnou námahou, na vlastnom koreni. Ale áno, bočná pomoc, či mravná, či skutková, je dôležitá a žiadúcna, keď príde ku korennej, sebou rozvinutej sile. A ona i len tam rada sa pridáva, kde čuje už zistený fond základnej sily, lebo len tam vidí oporu navzájom. Keď i nájde sa číra milosrdnosť, ktorá i bezvládnemu a svojou vinou zaostalému poskytne pomoci, to je almužna žobrákovi, ktorú len stroví, premrhá, ako M. K. hovorí, a ostane zas len žobrákom, tým väčšmi odkázaným na almužnu — a k tomu často ešte nevďačným oproti dobrodincovi. Býva to s ľuďmi, býva i s národmi.

Tak ja svojím Šavelským naskrze nechcela som to vyviesť, že my len vtedy dôjdeme úspechu v svojich národných bojoch, keď vodcovstvo v nich prevezmú zemania, ako je Šavelský, ale brala som to obráteno, t. j. keď my počneme byť národom životaschopným, súcim schápať sa vlastnou silou, vtedy pridajú sa k nám i zemania, nie ako zemania celou kastou, ale ako jednotliví šľachetní ľudia, ktorým otvoria sa oči pre našu vysoko spravodlivú vec, keď ich ona, nami na svetlo vyvedená, donúti k tomu, a dodajú jej ešte závažia, posily a povšímania svojou zemianskou uprednostenosťou, ktorá — napriek všetkému demokratickému odpieraniu jej toho — má veru vždy ešte veľkej platnosti v našej vlasti aj inde, trebárs socialistické dviženie časom snáď ešte väčšmi vyrovná terajšie rozdiely spoločenských tried. Veď i sám M. K. hovorí, že uhorské zemianstvo veľmi opatrne chránilo a zachránilo si svoje stavové výhody pri všetkom vystatovaní sa za slobodu, konštitucionálnosť atď. — a bezpochyby i naďalej bude si ich hájiť, keď aj snáď niečo v zmenenom spôsobe.

A my by sme, myslím, nie nevďačne prijímali takých zemianskych spolubojovníkov, ktorí asi v zmysle Šavelského ponímali by svoju úlohu, ačkoľvek sme si iste do posledného povedomí, že naskrze nie od zemianstva závisí naše národné bytie, ale že „ľud je ťažiskom celej otázky, že treba oprieť všetky dvíhadlá, aby sa prebúdzal z ťažkého sna samozabudnutia“. Keby sme ľud vedeli prebrať z toho samozabudnutia, nuž sme spasení v národnom ohľade, a čo nikdy žiaden z našich zemanov neuchne sa o nás.

A keďže my sme v tejto hlavnej veci s M. K. celkom ujednostajnení, v ostatných, viac vedľajších, môžeme sa i rozchodiť. Lebo ja napríklad napriek jeho opačnému tvrdeniu i teraz zotrvávam pri svojom, v doslove „Proti prúdu“ prehodenom pripomenutí, že i história učí nás, že konečne vždy aj zemianstvo aspoň sčasti priľnulo k myšlienke národnej a osvojilo si záujmy národné, keď aj len natoľko, nakoľko neprekážali záujmom jeho stavovým, dokladám teraz. Doklad na to čítali sme i toť v Kulakovského „Illyrizme“[19] o chorvátskej šľachte, ktorá tiež precitla národne, bránila národný jazyk pred natískaným maďarským od časov Jozefa II. atď. Mocný národný popud javil sa u nej, lenže nevládal sa žiadúcne preboriť a upevniť — renegátstvo neučuchlo pred ním. Dvaja bratia, grófi Draškovići, Ivan a Alexander,[20] ilustrujú to najlepšie. A i šľachta, menovite maďarská, na ktorú sám M. K. pripadol, predsa práve je dokladom na moje tvrdenie, i keď nemôžem sa škriepiť, že by ona v bojoch za slobodu národa nebola mala dobre na zreteli aj svoje stavové záujmy. Ale že ona popredku bojovala za maďarskú národnú ideu, to jej veru nemožno uprieť; ani to, že tá idea hlavne jej zásluhou došla uskutočnenia, pravda, nie podľa čistého národnostného stanovenia, ale podľa chtivosti národného šovinizmu.

No za čo oduševňoval sa, čo hlásal magnát Štefan Széchényi, to neboli stavové záujmy aristokrata, ale čistá maďarská národná idea. Za čo horlil, rečnil, bojoval a vojoval zeman Kossuth, to tiež neboli zemianske stavové záujmy, ale maďarská národná idea, zosilnená všetkými požiadavkami makavého uskutočnenia — ale aj znešvárená prepínaním, nespravodlivosťou, lačnotou po nesvojom, čím celá presiakla lživosťou. Nie div: akým Maďarom bol Kossuth, taká je i jeho maďarská národná idea. Odrodilý Slovák vzal si za životný úkol prevádzať maďarskú národnú ideu. Odrodilcom hlásaná a prevádzaná národná idea — či môže mať posvätenie pravdy? A teda: či môže byť požehnanou?… Vidíme, že nie.

Keby maďarská národná idea bola došla uskutočnenia v duchu Széchényiho, bez všetkej pochybnosti bola by sa mohla stať požehnanou pre samých Maďarov i pre všetkých ich nemaďarských spoluvlastencov. Széchényi, akže sa aj pridŕžal toho, že aj otcovraha treba podržať nažive, ak je Maďarom, ale iste nebol by kázal poškvrňovať, narušovať svoj národ tým, že by umele i násilne lákala i vháňala sa do neho a miešala sa s ním rozličná zberba odrodilcov, všetky neverné, podkupné, hladné živly nemaďarských uhorských národov. Neverím, že by Széchényi takýmito živlami „obohatený“ bol chcel vidieť svoj národ. Ale došla uskutočnenia (keď aj nie dľa úplnej jeho žiadosti) maďarská národná idea v duchu slovenského renegáta Kossutha, a podľa toho je nečistá, z krivdy, z násilia, z národných hriechov: slabosti, chabosti, cudzobažnosti i nízkeho sebectva tyjúca. Či môže byť na takej požehnanie božie? Nikdy a nikdy!

No toto všetko nepodvracia, že zeman Kossuth bojoval za národnú ideu. Akže on mal pritom i svoje zvláštne osobné záujmy, nuž trebárs týmto kvôli, ale predsa bojoval za ňu veliký, zriedkavého dosahu majúci boj a dopomohol jej k víťazstvu, i keď sám musel do vyhnanstva. A tak vôbec maďarskému či korennému a či pobočne nadobudnutému zemianstvu nemožno uprieť, že v rozhodné časy postavilo sa k národu — keď ho snáď i ono najviac bolo k povedomiu prebudilo — a že svoje záujmy splietlo s jeho, čo, pravda, nemuselo byť tak jeho čistou zásluhou, ako viac celým rozpoložením podatou hotovou voľbou. Ale dosť na tom: ono na dôkaz úprimnosti odvtedy, ako stotožnilo sa s národom, aj pousilovalo sa znárodniť. A v tomto diele veru navidomoči pokročilo.

A tak z tohoto je zrejmé, že i zemianstvo vie sa nakloniť k vodcovstvu vo veciach národných — ač ináč to všetko, čo M. K. povedal v tejto veci, zostáva nepodvráteným. U nás naše odrodilé zemianstvo, pravdaže, sotva kedy prevezme národné vodcovstvo, lebo ono všetko, na čom by sa tu mohlo rozkladať: všetky od storočí nazhromaždené výdobytky svojho stavu, všetok vplyv, všetku moc, všetku slávu a všetok blesk, prenieslo v zriedkavej nevernosti na pole susedovo, i všetky svoje snaženia do neho zasadilo, nuž teraz už, pravda, nevrátilo by sa už naspäť do zrabovaného, zapustnutého svojho pravého domova, ledaže by mu tu kynuli hotové makavé výhody. A tak Boh s ním! My budeme vedieť i bez neho postaviť sa na nohy a azda i k rozkvetu priniesť. Ja len to nemôžem veriť, že by časom nenašli sa medzi ním výnimočné, vysokomravné, pravdou preniknuté duše, ktoré akoby v odkajaní za celý svoj na nevernú cestu zatratený stav obrátia sa zrejme po pavlovsky, k svojmu opravdivému národu, nimi vtedy opustenému, keď ešte nebolo kritickou otázkou: Akého si národa?, ale: Akého si rodu, stavu? — posvätia tomu národu svoje služby a splynú v jedno s ním nie pre politické výhody, ale pre svoje vnútorné uspokojenie. Toto predpokladám na základe toho „mravného povedomia duše“. A tým je aj dostatočne vysvetlené, prečo som sa „toľko nezaliečala pánom od armálesu“. Veru nie akoby som ich pre našu potrebu za Boha prosila, aby nám pomohli — ich navrátenie sa k nám, chvalabohu, nie nám je zbytočnou otázkou: ale preto, že bolí ma ich zatvrdilá nevernosť, v ktorej musím vidieť zaniklosť citu, zapustlosť duše. Bolí ma preto, lebo veď oni sú predsa z nás, — tú pravdu nevyhladia zo sveta, a čo sto ráz utonú v lži, do ktorej sa vpravili. Túto bolesť pre nich cítime všetci, a o nej hovoriť máme i potrebu, i oprávnenosť, práve tak, ako o ktorejkoľvek inej veci, ktorá leží nám na srdci. A preto, keď som ja vzala i zemiansku otázku za predmet svojho románu, netreba v tom vidieť žiadne „prefíkané vychodenie v ústrety vkusu obecenstva“, z čoho ma M. K. tuho podozrieva. Toto jeho čujné stopovanie mojej práce nútilo ma odpovedať mu a ešte ma pokúša reflektovať na niektoré jeho nadhodené poznámky, ale z druhej strany zas už omína ma svedomie pre túto dlhočiznú epištolu — Ty a obecenstvo iste tvrdo jej čakáte konca, no keď som sa už raz odhodlala prehovoriť o mravných úspechoch svojho románu, nakoľko sú mne známe, bolo mi akosi nevyhnutné pristaviť sa i pri kritických úvahách o ňom.

Ku koncu zbýva mi konštatovať, že dľa všetkého zdania mravné jeho úspechy sú ďaleko väčšie než hmotné (v ktorom vyjavení naskrze neväzí toľko neskromnosti, akoby sa na pohľad zdalo, keď povážime, že tie hmotné sú niže nuly chatrné). Patrí sa síce, aby som sa tomu len tešila, a mne veru ani nebolo by treba nakladať to výslovne — len keby tie nešťastné hmotné „úspechy“ aspoň už natoľko dotiahli, žeby zaokryli trovy nákladu. A keďže to už tak ťažko ide, mne nepozostáva iného, ako potešujúcne upokojiť naše obecenstvo, že veď po tejto skúsenosti už viac neopovážim sa vziať podobným spôsobom na skúšku jeho predplatiteľskú chtivosť alebo možnosť. Ak si knihu nevládzeme vystanoviť materiálne, nuž, pravda, nemá to miesta knihy písať. Ale nateraz, keď je kniha už raz tu a je uznaná za takú, ktorá poskytuje i pôžitok, i úžitok: nuž prosím srdečne všetkých priateľov slovenskej spisby a národnej prebudilosti, aby si nesťažovali zaujať sa za jej rozšírenie v takých krajoch a mestách, kde jej ešte niet. Lebo takých je, zdá sa mi, ešte dosť — čo dáva mi nádej v možný úspech.

Nejeden raz mi príde na um, čo povedal mi jeden náš, v týchto veciach skúsený muž, keď môj román spod tlače hotový vyšiel. On riekol mi: „Je to kniha životaschopná, zaujímavá i dôležitá pre všetky vrstvy nášho obecenstva; preto môžem jej predpovedať, že bude mnoho čítaná. Ale či bude aj mnoho kupovaná, v tom nejdem Vám robiť skvelé nádeje. Naše obecenstvo rado prečíta zaujímavú knihu, ale nerado zaplatí za ňu. Najradšej si ju vypožičia, trebárs z druhej, tretej ruky.“

Nuž, ono je obecenstvo, myslím, nikde nie lepšie, a popravde ani teraz nemá miesta také požadovanie, aby snáď každú knihu čítal iba ten, kto za ňu zaplatil; to bolo by veľmi prehnané. Každý výtisk knihy, menovite zábavnej, má mať podľa okolnosti viac čitateľov. Šťastná kniha je tá, ktorá čím širšiemu kruhu poslúži — keď mu totiž svojím obsahom skutočne poslúži. Ale veľmi nepekné je, kto systém vypožičiavania si kníh ženie do nadužívania. Lebo stáva sa i tak, že ten, kto kúpi knihu, keď ju požičia dakomu, dostane ju naspäť až kedy-niekedy, začasto v stave roztrasenom a ušpinenom, ba i rozdriapanom, keď ona okrem vedomia a dovolenia majiteľa bola povandrovala po viacerých subvypožičiavateľoch. Ktorému vlastníkovi knihy by to bolo príjemné? A najonakvejšie pri veci je ešte, že takto požívajúci sa z poriadnych nadobúdateľov kníh sú často práve takí, ktorí sami nemenej sú možní kúpiť si knihy než ten, z koho sa požívajú. To je veľmi omrzlá a znechuťujúca vec pre nadobúdateľov či slovenských, či neslovenských kníh. Ale pri slovenskej knihe ešte k tomu nemalo by sa nikdy spúšťať zo zreteľa, že ak ju každý budeme chcieť len čítať, a nie dľa možnosti čím viacerí aj predplácať, nuž že slovenská kniha čochvíľa vôbec nebude môcť uzrieť svetlo sveta — lebo nenájde sa nik, kto by sa na istú svoju škodu podobral vydávať. Nik nevezme si na hlavu starosť i prácu, aby mal z toho nepríjemnosť a škodu. Čo by aká bola dobrá vôľa a nezištnosť, hmotná nedostač ju vyčerpá a umorí. A hmotnej nedostači pri našich literárnych podnikoch môžeme odpomôcť len neošemetným, nevyhýbavým spojením síl bez výnimiek.

Takýmto vykladaním snáď staviam sa do nebezpečia, že niekoľkí vezmú ma v podozrenie, akoby som hovorila iba vo svojom osobnom záujme, lebo mnoho ľudí i mnohorakým spôsobom hľadí na veci. No veľa takých krátkozrakých a úzko zmýšľajúcich sa azda nenájde u nás, ktorí slová, pochodiace z čistej zaujatosti za vec národnú, ponímali by ako číro sebecké preto, poneváč tá, ktorá ich hovorí, tiež chápe sa medzi pracovné sily našej spisby. Každý nech pristaví sa pri mojich slovách a nech sám rozsúdi, či hodné sú poslúchnutia, či nehodné. Keď si ja žiadam, aby ony nezostali hlasom volajúceho na púšti, nuž môže mi každý uveriť, že nežiadam si to len v svojom priebežnom osobnom záujme, ale že nad ten ide mi pri nich o podstatný, trvalý záujem národa. —

Zbohom ostávaj a zdravá buď!

Srdečný pozdrav všetkým od Tvojej

Eleny Maróthy-Šoltésovej



[15] mala som hodnú obavu, že zaviaznem do deficitu — v zbierke rukopisných veršovačiek a básní Boženy Slančíkovej-Timravy je veršovačka akoby zložená v mene Šoltésovej (čís. 85). Ňou Timrava reaguje na Šoltésovej dva otvorené listy („Ešte niečo o románe ,Proti prúdu‘“) z „Národných novín“ a ironizuje Šoltésovej starosť o rozpredaj románu:

„… Tam na kope, ach, tam leží on, chudák!
Nik nekúpi, nik nehlási, že by rád
mať tú knihu ,zlatoústej‘ Eleny Šoltésovej
ač chválospevy a reči letia v slovenských novinách vždy o nej…“

[16] teraz sa odohrávajúcu pravotu pre breznianske divadlo — ide o vyšetrovanie (nie súd) Slovákov z Brezna a okolia, že na divadelnom predstavení v Brezne a cestou naň spievali pieseň s „vlastizradným“ refrénom „Slovák všade bratry má“. Mali vraj poburujúce reči a nosia slovenské košele.

[17] V. a Kapitán — ide o Svetozára Hurbana Vajanského a Michala Bodického

[18] v „Slov. pohľadoch“ (M. K.) — Martin Kukučín uverejnil svoju kritiku v „Slovenských pohľadoch“ XIV, 1894, str. 754 — 760, pod názvom „Niekoľko myšlienok o románe Eleny Maróthy-Šoltésovej ,Proti prúdu‘“.

[19] v Kulakovského „Illyrizme“ — Platón Andrejevič Kulakovskij (1848 — 1913) bol konzervatívny ruský slavista, ktorý vydal roku 1894 dizertáciu o chorvátskom národnom obrodení s titulom „Illirism, Issledovanije po istorii chorvatskoj literatury perioda vozroždenija“.

[20] grófi Draškovići, Ivan a Alexander — ide o grófa Janka Draškovića (1770 — 1856), ktorý sa postavil na čelo chorvátskeho národného hnutia. Bol prvým predsedom spolkov Čitaonica illyrska (1838) a Matica illyrska (1842), ako aj medzi prvými ich zakladateľmi. Šoltésovej bol nepochybne sympatický i pre svoj spis venovaný národnému prebudeniu žien z „vysokej“ spoločnosti „Ein Wort an Illyrien hochherzige Töchter“ („Slovo k vznešeným ilýrskym dcéram“) (1838), ktorý vyšiel aj po česky. Alexander Drašković — pravdepodobne ide o grófa Karola Alexandra Draškovića, ktorý chorvátskym kultúrnym spolkom prepustil svoj novovybudovaný palác.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.