ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1.Vyložiac doteraz svoje domnienky o prebývaní Slovanov v ich najstarších sídlach v Európe, taktiež o položení iných kmeňov s ohľadom na ne, a snažiac sa všetko, čo je o tom vyslovené, dokázať iba historickým spôsobom, t. hodnovernými a preukaznými svedectvami spisovateľov buď súvekých, buď času, o ktorom hovoríme, najbližších, ostáva nám, aby sme svoj zreteľ obrátili i na krajiny uznané za európsku pravlasť Slovanov; nie tak z dôvodu podrobného zoznámenia sa s nimi, ako skôr kvôli vydobytiu podpory vyššie uvedených rezultátov i z tejto strany. Medzi národom obývajúcim ktorúkoľvek zem a medzi zemou, ktorá ho živí, býva vždy a všade úzky nerozlučný zväzok. Ako zem a jej podnebie podľa svojej povahy utvára miestami iný obraz národa čo do tela i duše, tak zase národ zem, ktorú obýva a obrába, pečatí nevyvrátiteľnými znakmi svojho zvláštneho života. Ak sú teda naše rezultáty o pôvode a starých sídlach Slovanov správne, musia byť potvrdené aj z tejto strany; medzi historickými svedectvami, čerpanými zo spisov starých dejepiscov a z národného podania, a medzi svedectvami, ktoré vydáva sama zem, nesmie byť nijaký rozpor. V tomto ohľade sama vec požaduje to, aby sme ešte pred vystúpením z tejto časti obrátili svoj zreteľ k európskej pravlasti Slovanov a skúmavým okom sa v nej máličko poohliadli. Úplný zemepisný opis všetkých tých krajín, ktoré boli v tejto prastarej dobe zaujaté už vyššie vymenovanými kmeňmi a národmi, sem nijako neprináleží, ale milovníci ho musia čerpať buďto zo samotných prameňov, buďto zo zvláštnych, o tomto predmete spísaných kníh.^[1357] Preto tu krátko pripomenieme jedine to, čo poslúži nášmu vyššie vytýčenému cieľu, a podrobnejšie sa zastavíme v krajinách obývaných pôvodne Slovanmi, a úmyselne sa poponáhľame cez končiny, s ktorými Slovania síce susedili, ale ktoré boli zaujaté cudzími kmeňmi.

A. Hory

2. Na rozhraní slovanského a nemeckého sveta sa už v dávnej dobe u Grékov spomína známa hercýnska hora, ktorej menom sa u nich označovalo raz celé pohorie tiahnuce sa od prameňov Dunaja cez Smrečiny, Krušné hory, Krkonoše a Sudety až k Tatrám, inokedy jeho jednotlivé časti a odnože (porov. § 17. č. 5.). Už Aristoteles menuje arkynské (’Αρκυνιος) hory na severnej strane Isteru,^[1358] a z Apollonia Rhodského i Caesara je zjavné, že orkynské lesy boli známe i Erathostenovi.^[1359] Neskôr sa ich meno často spomína u Strabóna (’Ερκυνιος δρυμος), Plínia, Tacita (Hercynius Saltus), Ptolemaia (’Ορκυνιος δρυμος), Velleja (Hercinia silva) a i. Pôvod a význam mena je skrytý; Grimm ukazuje na nemecký koreň škan. harka (durare), harka, herkja (asperitas, durities), herkinn (durans),^[1360] čomu my nechávame jeho vážnosť. — Askiburgion (’Ασκιβουργιον t. ορος) je u Ptolemaia časť hercýnskeho pohoria medzi Sliezskom a Čechami i Moravou. Dion Kassius túto časť nazýva horami vandalskými^[1361] a odvodzuje z nej rieku Labe. Ako je toto posledné meno prebraté od niekedy tam sídliaceho národa Vandalov, tak i to prvé je odvodené od mesta Asciburgium (t. Eschenburg).^[1362] — Korkonti (Κορκοντοι), podľa Ptolemaia národ domnele nemecký, v terajších Čechách usídlený pod horou Asciburgom, v ktorého názve sa nám hmatateľne vyskytuje meno Krkonôš. Staré t sa i v nemeckom jazyku zmenilo na ss, napr. gót. vatô (aqua), stsas. watar, ags. väter, škan. vatn, strnem. wazar, nnem. wasser, gót. fôtus (pes), stsas. ags. fôt, skan. fôtr, strnem. vuoz, nnem. fuss, gót. nats, nem. nass a v menách Batava castra = Passova, Borbetomagum = Wurmiss, Worms, Strataburgum = Strassburg a i. Podľa toho vzniklo i v češtine zo slova Rhakatae Rakúsy a z Korkonti Krkonoše.^[1363] Toto meno je v českej reči spoludôkazom dávnejšieho príchodu Slovanov do Čiech, než sa obyčajne predpokladá. — Luna les (Λουνα υλη), taktiež u Ptolemaia, podľa niektorých manhartský vrch na Morave a v Rakúsoch, no odkiaľ by bolo toto meno, vysvetliť neviem.^[1364] — Sarmatské hory (τα Σαματικα ορη) sa nazývajú u Ptolemaia západné Tatry po Sarmatoch, pravda, veľmi nesprávne a jedine preto, lebo mu domáce meno týchto hôr, t. j. Tatry,^[1365] ostalo ukryté. — Karpates hora (’ο Καρπατης ορος), u Ptolemaia a Marciana Herakleotu východná polovica Tatier, oddeľujúca Uhorsko a Sedmohradsko od Haliče. Schlözer si myslel, že už Herodotos, hovoriac o rieke Karpis, začul niečo o Karpatských horách, čo je však stále veľmi neisté. Toto meno, buď pogréčtené podľa mena gréckeho ostrova Karpathos (Καρπαθος), buď už skôr preinačené blízkymi Keltmi, pochádza zo slv. chrib, chr’b, t. vrch, hora, a je dôkazom starobylosti Slovanov v oblasti Tatier. Chrib u Vindov až dodnes znamená vrch, pahorok; porov. Slovenski hribi v Štajersku (nem. Windische Bühel). V Rusoch sa tiež niekedy vyskytujú miestne názvy odvodené od slovka chrib, napr. Chriby, dedina na rieke Kolpinke, vlievajúcej sa z pravej strany do Besedu a s ním do Sože, Chribské lesy a bahniská tamže,^[1366] dedina Chrebine západne od Vladimíra a Bugu atď. Od kmeňa chrib je odvodené slovo chribet (v Ostrožskej biblii 1581 sa uvádza chribty = tergora 3 Reg. 7, 33. f. 158, namiesto dnešného chrebty), chrebet (čes. hřbet), u Rusov všeobecne používané o hrebeňoch veľkých pohorí, napr. Jablonoj Chrebet, Uralskoj Chrebet, Kamčatskoj Chrebet, Stanovoj Chrebet a i. Celá tá severná stráň vrchov od Sučavy až k prameňom Visly sa od 5. do 10. stor. nazývala Chrby, a so zmenou spoluhlásky b na v Chrvy, Chrvaty. U dnešných Chorvátov pochádzajúcich z tejto krajiny sa slovko Chrib od svojho prvotného významu trocha odchýlilo a znamená to, čo breh (ripa). Tamže v Záhrebskej stolici je niekoľko dedín Hrib, Hribec. Haličskí a uhorskí Rusíni, sídliaci v tej časti Tatier, ktorú Ptolemaios nazval Karpatom, volajú tieto hory Horby, t. Chrby,^[1367] a niekoľko svojich horských dedín Horb, Horbok, Horbov, Horbovica, Horbače, Zahorb, Hríbicí, Hríbova, Hríbovce atď. Podľa týchto hôr bol nazvaný niekedy pod nimi usídlený národ, Chrvati, Chorváti, ktorého meno buď už Keltmi, buď až Grékmi a Rimanmi zmenené na Karpiani, Karpi, Karpikotes atď., sa často uvádza u starých (pozri § 10. č. 10). Cezpoľná a porušená forma Karpát, hoci v knihách spísaných Slovanmi už všeobecne prevláda, je prostému slovanskému ľudu úplne neznáma. Poliaci ich volajú Góry a Tatry, Slováci Tatry, Rusíni Tatry a Horby t. Chrby. Slovo Krępak, ako sa u Poliakov nazýva jeden vrchol Tatier, pochádza z iného koreňa, a netreba ho pliesť s menom Karpát. — Bastarnicae alpes sa nazývajú v Peutingerových knihách východné odnože karpatských hôr medzi Sedmohradskom a Multanmi, v ktorých pramenia rieky Maroš a Aluta. Je zrejmé, že meno keltských Bastarnov sa prenieslo na nimi zaujaté hory. — Peuke (η’Пευκη ορος) u Ptolemaia, nepochybne najjužnejšia vetva bastarnských Álp. Zdá sa, že stopy tohto názvu zachovala hora Bučes medzi Sedmohradskom a Valachmi, ako i dediny Bučesd, Bučesul, Bučum, Bučerde pamiatku mena Peucinov, hoci i Bikila, Bukla a i. hory i dediny v Sedmohradsku sa môžu porovnávať s menom Peuke, Peucini; Bukovina je trocha vzdialená a jej meno je slovanské. Myslím si, že Peucini bolo miestne meno tej vetvy Bastarnov, ktorá sa usídlila v oblasti hory Peuke. To, že nesídlili na severe, ale na juhu, je preukazné z ich rozšírenia sa až k ostrovom v ústí Dunaja.^[1368] — Serrorum montes u Ammiana Marcellina,^[1369] možno terajší Szairul alebo Szeracsin, Kogaeonum (Кωγαωνον) u Strabóna,^[1370] snáď do Trácie prináležiaci a Kaukalandenský les u Ammiana čiže dnešné hory Küküllö v rovnomennej stolici v Sedmohradsku, ako ležiace mimo vlasti Slovanov, vedome obchádzame, pripomínajúc iba to jediné, že Herodotos a po ňom Stephanus Byzantinus hory medzi Sedmohradskom a Valachmi menujú Haemus, ako sme už dokázali vyššie (§ 20. č. 4). — V horných zatatranských krajinách, kde vlastne niet žiadnych výraznejších hôr a vrchov, Ptolemaios predsa menovite uvádza hory Venedské, horu Amadoka, hory Budínske a Alanské. Učení vykladači starého zemepisu už veľa uvažovali a povedali o tomto nezvyčajnom používaní slova ορος. Podľa mojej domnienky Ptolemaios, zemepisec iba kompilujúci bez dôkladnej znalosti polohy tých krajín, preniesol slovko ορος na lesnaté výšiny, v ktorých pramenia väčšie rieky. Nie je nepravdepodobné, že dva významy slovka hora, označujúceho v slovanskom jazyku i vrch i les,^[1371] boli hlavným dôvodom na vymyslenie týchto vrchov. Gréci v Čiernomorí, počujúc domácich Slovanov hovoriť o horách, t. lesnatých výšinách (planinách), urobili z toho ορους, t. vrchy. Nestor hovorí, že Poľania žili rozšírení po svojich horách (osobje po goram) a že Kyj, Šček, Choriv sa usídlili na horách neskôr nazvaných Boričev, Ščekovica, Chorevica, hoci iste sám najlepšie vedel, že Poľania bývali na rovinách, podľa ktorých dostali i meno, a že tieto tri hory boli vlastne iba vyvýšené brehy Dnepra.^[1372] Ak domáci Nestor mohol vyvýšeniny nazývať horami, prečo by to nemohol urobiť aj cudzí Ptolemaios? — Kde by sa vlastne mali hľadať Venedské hory (τα Ουενεδικα ορη), o tom by sme sa daromne preli. Zemepisec si ich predstavoval medzi východnými Prusmi, Kurónmi a Poľskom, asi pri prameni rieky Vindavy, Lubisy, Muše atď. — Je neľahké určiť, kde by podľa mienky Ptolemaia mala ležať hora Amadoka (’Αμαδοκα ορη). Reichard, opierajúc sa o neisté a nepevné dôkazy, ju umiestňuje neďaleko prameňov Bereziny a Vilije (porov. nižšie jazero Amadoka). — Budínska hora (το Βουδινον ορος) sa podľa spomínaného zemepisca musí hľadať vo vlasti Budínov, a teda niekde v Minskom atď. — Alanskými horami (το ’Αλαυνον ορος, Marcianus správnejšie το Αλανον ορος), podľa toho, čo sme už povedali o sídlach Alanov na hornom Dnepri (§ 16. č. 10), a podľa Marciana, ktorý uisťuje, že Rhudon a Borysthenes, t. západná Dvina a Dneper, vytekajú z Alanských hôr,^[1373] nazval zemepisec vlastne lesy nazývané Okovské (neskôr chybne Volkovské).^[1374] — Pohľad na mená týchto hôr nás presviedča, že tu vlastne máme iba názvy národov prenesené na hory, a že v prameňoch použitých Ptolemaiom to bolo pôvodne bezpochyby asi takto: Venedi, Amadokovia, Budíni, Alani a i., tí všetci bývajú vo svojich vlastných horách, t. vlastiach, podľa čoho zemepisec chcejúc tieto hory nejako nazvať, preniesol na ne mená národov — Rhipaey (’Ριπαι) prvý u Grékov spomína Alkman (633 pred Kr.),^[1375] potom Hekataeus (ok. 509 pred Kr.), Aeschylus (ok. 490 pred Kr.) a Hippokrates (400 pred Kr.). Títo všetci, pokiaľ sa to dá vyrozumieť z ich niekedy zatmených slov, ich umiestňujú na najzadnejšom severe známeho sveta. Hekataeove poznatky o nich sa zachovali v zlomkoch Damasta^[1376] v týchto slovách: „Povyše Skýtov sídlia Issedoni, severnejšie od nich Arimaspi, za týmito sú Rhipaei, z ktorých veje severný vietor a na ktorých leží večný sneh: za nimi sídlia Hyperborejci na území siahajúcom až k najvzdialenejšiemu moru.“^[1377] Od toho sa veľmi nelíši to, čo o Rhipaeoch povedal Eudoxus (379 pred Kr.). Podľa neho z Rhipaeov, ležiacich hlboko v Skýtii, vyteká Eridanus, tečúci vedľa Keltov a iných cudzojazyčníkov do západného mora.^[1378] Naproti tomu Aeschylus sa nazdával, že z Rhipaeov vyteká Ister; Sofokles a jeho vykladač si ich predstavovali na severe.^[1379] Aristoteles Rhipy (αι ’Pιπαι) výslovne umiestňuje pod arkturom (severom), v najzadnejšej Skýtii, a hovorí, že v nich pramenia premnohé po Isteri najväčšie rieky.^[1380] Mela z Ripejských hôr odvodzuje rieku Tanais čiže Don.^[1381] Plínius ich tiež spomína na tejto severnej strane.^[1382] Podľa Ptolemaia pramení v týchto horách rieka Tanais, a podľa Marciana nielen táto, ale i ďalšie dve, Turuntus a Chesunus, tečúce do sarmatského oceánu. Iné neskoršie svedectvá, medzi ktorými sa niektoré, pravda, odlišujú tým, že Rhipaey kladú do iných, južnejších a západnejších krajín, si nevšímame.^[1383] Niebuhr sa domnieval, že ako Rhipaey pomenúvali Gréci najprv Tatry, potom však, keď sa s nimi zoznámili a presvedčili sa o ich blízkosti, domnelé hory tohto mena v mysli prenášali vždy ďalej na sever: tento výklad, naoko pravdepodobný, v skutočnosti nič nevysvetľuje. Najstaršie podanie u Grékov znelo v tom zmysle, že Rhipaey sa nachádzajú v neznámych končinách na severe medzi Európou a Áziou. Grécke osady prekvitali od 6. stor. pred Kr. na euxinskom Ponte a Maeote; Aristaeas a iní Gréci dávno pred Herodotom poznali Issedony, Argippaey a i.; hocijako temná a matná povesť o uralských a altajských horách sa musela doniesť do gréckych uší omnoho skôr, než o Tatrách ukrytých v stredozemí. Podľa tejto povesti najstarší grécki spisovatelia umiestňovali Rhipaey nie za Haemus a Trákov, ale za Kimerov a Skýtov, ďaleko na sever, do krajín Hyperborejcov;^[1384] a tak tomu rozumeli všetci starší zemepisci, Mela, Plínius, Ptolemaios, Agathemerus, Protagoras, Marcianus atď., hoci boli omnoho bližší tomu veku než my v tejto dobe, a mali v rukách mnohé nám teraz už neznáme pramene, dostačujúce na vysvetlenie pravého zmyslu starších podaní o tejto veci. A preto sa Rhipaey najpravdepodobnejšie pokladajú za uralské hory,^[1385] o to viac, že v jazyku čudských národov, menovite obských Ostjakov, ako i niektorých iných aziatskych kmeňov, slovko rep, ref až dodnes označuje horu.^[1386] Príčinou toho, že starší zemepisci odvodzovali rieky Tanais, Turuntus a Chesunus z Ripaeov, je ich nedôkladná znalosť o správnej polohe severných zemí, a najmä ich mylná domnienka, že čudský záliv bol spojený s Chvalinským morom. Preto nemohli Ripaey klásť kolmo na sever, ale museli ich šikmo preťahovať od východu na západ.^[1387] — Z pôvodných a starých názvov hôr si jedine tri, Orkynské, Karpaty a Ripaey, zaslúžia úvahu: ostatné sem buď nepatria, ako Peuce a Kaukalandii, alebo sú len vymyslené podľa národov. Názvy hôr sa ako u starých, tak aj u novších zemepiscov uvádzajú vždy v najmenšom počte; u starších z núdze a neznalosti, u novších zo zlozvyku a nedbanlivosti. Pritom však treba pamätať i na nedostatok hôr v zatatranských zemiach. Tieto tri hory sú skoro hniezda a pôvodné sídla troch rozdielnych národných kmeňov, od nepamäti okolo nich sídliacich, a to nasvedčujú aj ich mená. Meno Orkynských hôr sa zaiste najprirodzenejšie vysvetľuje z nemeckého, Karpát čiže Chrbov zo slovanského, Ripaeov z čudského jazyka.

B. Rieky, jazerá

3. Idúcemu od západu na sever po baltickom pobreží sa na rozhraní niekdajšej vlasti Nemcov a Slovanov najprv objavuje rieka Viadrus (v rkp. Oυιαδος), podľa mena známa iba Ptolemaiovi a Marcianovi, dnešná Odra. Na vysvetlenie mena snáď najlepšie môže poslúžiť litov. audra f. (fluctus), lebo s týmto slovom treba porovnať kmeň spoločný takmer všetkým indouerópskym jazykom, sans. udra (aqua) v slove sam-udra (more), gréc. υδωρ, lat. udor, got. vatô, slv. voda atď.^[1388] Pre nás je z historického hľadiska dôležité najmä to, že aj v Ilýrsku sa nachádza riečka Odra.^[1389] — Suebus, u Ptolemaia meno rieky na západ od Odry, niektorí vzťahujú na Varnu, iní na Treblu a Rekenicu, iní ho považujú za vedľajšie meno dolnej Odry (ktorej jedno ústie je Swine), akoby svévska rieka, pre Svévov na nej sídliacich; a tento výklad je dosť pravdepodobný. — Visula u Pomponia Melu, Vistillus a Vistulla u Plínia,^[1390] Vistula (Oυιστουλα) u Ptolemaia, Bisula u Ammiana Marcellina, Vistula a Visela u Jornanda, Visle u Wulfstana a Alfreda, rieka všeobecne známa, no o pôvode jej mena majú učení rozdielne názory. Dobrovský ho najskôr prisúdil Slovanom (akoby od viseti), potom to zasa poprel.^[1391] Ale domnelý keltský koreň is, vis, t. voda, rieka,^[1392] sa nachádza nielen v takmer všetkých indoeurópskych jazykoch, nevylučujúc slovanský, ale aj v severských, a preto sa Slovanom odníma neprávom. V slovanských krajinách sú známe riečky Wislica, Wisłok, Wisłoka a Wisłocz č. Swisłocz v Poľsku, Vis (bočná riečka Bugu), Isloč, Isa v Rusku, Vis, Visa v Marmarošskej stolici v Uhorsku, ostrov Vis v Dalmátsku, tiež na riekach postavené a vzhľadom na vodu pomenované mestečká alebo dediny Wislica, Wisłok, Wisłoczek, Wisłoje, Wisłova, Wisłowice, Wisłoboki v Poľsku, Vis, Visák, Vislava, Vislov v Uhorsku atď. Nemožno uveriť tomu, žeby všetky tieto mená boli cudzie, neslovanské. Ukončenie mien riek na -la je u Slovanov obľúbené, napr. Birla, Čigla, Ilovla, Ipla, Jakla, Jegla č. Igla, Karla, Kaspla, Lipla, Nagla, Navla, Omla, Orla, Pukla, Resla, Sabla, Tašla, Tavla, Tepla, Udomla (jazero), Vabla, Vjažla, Vodla a i. Začiatočné v ako prídych sa u Slovanov používa snáď častejšie než kdekoľvek inde, a niekedy sa mení na častejšie perné b (porov. Bisula u Ammiana Marcellina); podľa toho sa zhoduje koreň našej bystriny, bystrice (torrens) s gréckym Ister, správne a pôvodne Hister. Vkladné t pred l a r má miesto aj u Slovanov, porov. slup a stlup, stlp, slama a stláti, srebro a striebro, sraka a straka atď., hoci je pravdepodobné, že t v slove Vistula je prísuvka gréckych a rímskych spisovateľov. Nemožno teda popierať, že slovko Visla sa dá Slovanom pripísať tým istým právom, ktorým sa obyčajne privlastňuje Keltom.^[1393] Novší vykladači pokladajú rieku Eridanus za Vislu; ja však meno tejto rieky pripisujem skôr blízkej západnej Dvine (u starších nazývanej Rhudon). Ak by sa aj zistilo, že Visla sa u starých nazývala Eridan, nemohla mať tá istá rieka u rozličných kmeňov rozličné meno? Nie je to nič neobvyklé. Tak napr. rieka Ob sa u Vogulov nazýva As, u Samojedov Koldy, rieka Irtyš u Vogulov Šar, Dneper u Turkov Uzu, Volga je pre Kirgizov, Baškirov a kazanských Turkov Idel atď. Ďalej je známe i to, že mená riek sa časom menia. Napokon rieky majú niekedy iné meno pri prameni, iné pri vtoku, napr. Danubius a Ister. Konštantín Porfyrogenet poznamenal, že zachlumskí Srbi pochádzali z bielych Chorvát od rieky Visly, inak nazývanej Dičica.^[1394] Domnievam sa, že tým nemienil veľkú Vislu, ale menšiu riečku niekde za Tatrami, snáď Wisłoku alebo niektorú inú.^[1395] — Guttalus (Guthalus), rieka u Plínia a jeho vypisovača Solina nazvaná podľa pri nej sídliacich Gótov, sa pokladá za terajšiu Preglu v Prusoch, pozostávajúcu z troch riečok, Pisy, Angramu a Insteru. Iní sa domnievajú, že Visla pri svojom ústí do mora bola tak pomenovaná po usídlení sa Gótov na nej,^[1396] a tento výklad nie je neodôvodnený. Vyššie sme podotkli, že rieka Odra v blízkosti svojho ústia sa bezpochyby nazývala Suevus podľa prísediacich Svévov; tu ešte dokladáme, že Dneper turecké národy nazývali Uzu, Uzi podľa národa Uzov čiže Plavcov (Kumánov), Don u Škandinávcov Vanaquisl t. rieka Vendov podľa Slovanov, u neskorších Arabov Nehrer-Rusiet, t. rieka Rusov podľa ich osady na nej atď. Iné rieky boli pomenované inými od národov prebratými menami.^[1397] — Chronus (Χρονος) u Ptolemaia, Chrunus (Χρυνος) u Marciana Herakleotu, Chronius u Ammiana Marcellina, zemepisci vykladajú skrze dnešný Niemen. More, do ktorého sa vlieva rieka Chronus, sa nazývalo u starých Cronium,^[1398] a nevedno, či podľa rieky, alebo opačne, ona podľa neho. Je však hodné zapamätania, že podľa svedectva Lukáša Dávida slovko Chrono o tomto mori používali ešte v stredoveku Prušania.^[1399] Na rieke Niemene sa ešte dodnes nachádza hradište Kroniškas-Pilnis, t. zámok Kronu, panský statok Krono-Kilpinje, t. luk Kronu a iný Kronie.^[1400] Obvykle toto slovko odvodzujú z írskeho kmeňa croinn (coagulatus, concretus), a my to nespochybňujeme.^[1401] My máme rieku Hron v Uhrách, v Rusku potom v Novgorodskej gub. vteká riečka Graniška sprava do Šliny. — U Guidona z Ravenny sa uvádza v tejto krajine meno rieky Lutta, taktiež i Bangis.^[1402] Getterer ju označuje za Russu, no je to pravdepodobne Leta, súdiac podľa mena, znamenajúceho v litovčine to, čo vlna, sa musí hľadať niekde v starej Litve, ak to nie je meno Bugu s nosovým zvukom (porov. litov. banga = unda) — Rhudon, u Ptolemaia nesprávne Rhubon (’Рουβων),^[1403] u Marciana správnejšie Rhudon (’Рουδων), je isto dnešná západná Dvina, ktorú Lotyši nazývajú Daugava. Marcianus odvodzuje túto rieku z alanských hôr, v ktorých podľa neho vyviera i Borysthenes, a to nemožno vzťahovať na žiadne iné rieky, len na západnú Dvinu a Dneper. Sabinus [r. 1544] túto rieku menoval Rhodanus, hovoriac o nej, že vzniká z dvoch riek a tečie skrze Livony a Kurony.^[1404] Myslím, že Eridanus starých Grékov, spomínaný najprv Hesiodom, potom Aeschylom, Herodotom, Eudoxom^[1405] a inými, je Rhudon neskorších, a nemýli ma ani vzdialenosť ústia Rhudonu od jantárového pobrežia. Jantár sa od pobrežia, na ktorom sa zbieral, mohol dopravovať po mori alebo po súši až k Dvine, a odtiaľ plavbou do Borysthenu a Čiernomoria. Meno Eri-danus, Rhudon je zložené, jeho korene Rha a Don sú známe v mnohých indoeurópskych jazykoch a znamenajú vodu, rieku, porov. v prvom prípade kelt rus, ros (jazero, rybník), rus. ruslo (riečiste, hlbočina, vír) a z toho odvodené slovanské mená Rusalky (nymphae), Rusa, Rasa, Resa atď., a v druhom prípade oset. dan, don (rieka), slv. toniem, tôňa atď. Starý názov Volgy, Rha, a mená riek Tanais, Danapris, Danastrus, Danubius a i vznikli z týchto koreňov.^[1406] — Nevie sa, ktorá rieka by bola Turuntes (Тουρουντης), uvádzaná u Ptolemaia a Marciana. Marcianus ju odvodzuje z Ripaeov a spúšťa na sever do sarmatského mora. Podľa toho ju Reichard pokladá za severnú Dvinu, čo je nad mieru nepravdepodobné. Pôvod a zmysel mena vysvetliť neviem — Chesinus (Хεσινος) u Ptolemaia (v niektorých rkp. Chersinus (Хερβινος), Chesynus (Хεσυνος) u Marciana, sa z týchže hôr vo vlasti Agathyrsov odvádza do toho istého mora. Reichard ju považuje za Mezeň. Mannert mal o umiestnení posledných štyroch riek inú mienku, opierajúc sa, pravda, o úplne slabé alebo nijaké základy. U neho je Chronus Pregla, Rhudon Niemen, Turuntes Vindava, Chesinus západná Dvina.^[1407] Ako pri ostatných, tak aj pri tejto rieke by snáď najviac svetla dodalo meno, keby ho bolo možno s istotou vysvetliť.^[1408] — Karambucis, domnelá rieka na severe u Plínia,^[1409] ukazuje svojím menom jednak na Koretus, zátoku v Maeote, a Buges, rieku do nej sa vlievajúcu, jednak, a ešte zreteľnejšie, na predhorie Karambis v Paflagónii. Podľa výpiskov z Hekataea u Diodora Sicílskeho tiekla rieka Karambukas neďaleko od rieky Tanais na východ, kde žil i národ Karambucae.^[1410] Tak či tak, táto rieka do našej oblasti neprináleží. — Rha (’Ρα), Rhos (’Ρως), terajšia Volga, najväčšia rieka blízko rozhrania Európy a Ázie (podľa našich zemepiscov, lebo starí pokladali za hranicu Tanais), sa menovite objavila až u Ptolemaia (’Ρα), Agathemera (’Ρως), Ammiana Marcellina (Rha) a i. Klaproth sa však nie bezdôvodne domýšľa, že Herodotos menom Oarus (’΄Οαρος) označuje túto rieku, pretože toto slovko v hunskom a dnešnom avarskom jazyku všeobecne pomenúva rieku.^[1411] Mordvíni č. Mokšania i teraz vraj Volgu menujú Rhou.^[1412] U tureckých národov sa od stredoveku až dodnes nazýva Adal, Idel.^[1413] Aké staré by bolo jej slovanské meno Volga, určiť nemôžem; uvádza sa už u Nestora. Mala teda táto velikánska rieka od pradávnej doby u rozličných kmeňov rozličné mená. — Herodotos okrem rieky Oarus, ktorú pokladáme za Volgu, ešte iné dve rieky, t. Lykus a Syrgis (Λυκος, Συργις),^[1414] odvádza spolu s riekou Tanais z krajiny Thyssagetov, a necháva vtekať do Maeotu. Učení vedú spory o tom, ktoré rieky by to mohli byť. Je možné, že Syrgis a Hyrgis, prítok Donu u toho istého spisovateľa,^[1415] je jedna a tá istá rieka, najpravdepodobnejšie terajší Donec. Reichard pokladá Lykus za rieku totožnú s Plíniovou riekou Lagous^[1416] a vzťahuje ju na hornú Volgu; od rieky rovnakého mena u Ptolemaia, ktorou má byť dnešný Kalmius, ju všetci vykladači oddeľujú. Reichard spája Oarus s Plíniovým Ocharus alebo Opharus,^[1417] a pokladá ju za dnešnú Oku. Všetko je to nad mieru neisté. Povyše Povolžia v Saratovskej gub. sa do Volgy vlievajú z ľavej strany tri rieky nazývané Irgiz. Či možno porovnávať staré meno Herodotových riek Hyrgis a Syrgis s týmto novým, to nechávam na rozhodnutie iných. Tieto rieky ležia vlastne už mimo starej vlasti Slovanov. — Odkiaľ má meno Tanais (Tαναις), dnešný Don, rieka od Herodota až po Jornanda a Prokopia často spomínaná v dejinách i v zemepise, a všeobecne pokladaná za hranicu medzi Európou a Áziou, je podľa vyššie uvedeného zjavné. Keďže slovko dan, tan je spoločné temer pre všetky jazyky indoeurópskeho plemena, nemožno sa domnievať, že by bola toto meno dostala až od Sarmatov, hoci jej najstarší obyvatelia, pokiaľ je známe, boli už v 6. stor. pred Kr. Sarmati. Toto je rieka, ktorá sa v škandinávskych povestiach nazýva Vanaquîsl, t. rameno Vindov (rieka). Plínius o nej omylom poznamenal, že by sa u Skýtov nazývala Silis,^[1418] čo vlastne platí o aziatskej rieke Jaxartes, ktorá bola v starej dobe taktiež menovaná Tanais.^[1419] — Maravius (Mαραβιος) u Ptolemaia, rieka ležiaca mimo vlasti Slovanov, podľa výkladu Reicharda dnešná Manyč, prítok Donu z ľavej strany, svojím menom pripomína Moravu. Neďaleko odtiaľ mali však podľa Ptolemaia a Plínia sídliť v 1. stor. po Kr. Srbi (porov. § 9. č. 2), ale žeby boli dosahovali až k tejto rieke, na to nemáme žiadne dôkazy. — Menšie prímorské riečky Agarus, Poritus, Gerrhus, Buges, Hypakyris, Acesinus, Pantikapes a Almatae, menované čiastočne už Herodotom, čiastočne až neskoršími spisovateľmi, tečúce mimo hraníc starých Slovanov, nebudeme spomínať. — Odkiaľ má meno Borysthenes (Bορυσθενης) u Herodota a takmer všetkých neskorších zemepiscov, niekedy i Borystenes (Bορυστενης), a na rímskych nápisoch Borusthenes, dnešný Dneper, je ťažko určiť. Avšak s ohľadom na to, že vytekal zo slovanskej krajiny, a že všetky národy si zvykli cudzie mená ohýbať a meniť podľa povahy svojho jazyka, aby im dodali domáckejšiu tvárnosť,^[1420] neváhame uznať slovo Borystenes za pogréčtené slovanské Berezina alebo Berestina.^[1421] Starí Slovania pomenúvali rieky najradšej podľa lesov, z ktorých vytekali, tak vznikli napr. v Čechách Březnice, Brusnice, Doubrava, Dřína, Habr, Javůrek, Klenice, Leština, Ostružna, Rokytnice, Sosna, Trnava, Voleška, Volešnice, Vrbka a i., v Srbsku Brezovica, Dubrava, Grabovo, Jasenica, Lepenica, Liplja, Lipovac, Lipovača, Lipovica, Topolnica a i., u iných Slovanov iné, týmto podobné. Veľká rieka, a akoby rameno valiace sa do Dnepra od západu, sa dodnes nazýva Berezina, ale ako sa teda nazývala východná ratolesť, čiže vlastný dnešný Dneper od prameňa po sútok s Berezinou pred zovšeobecnením slova Danapris, pochádzajúceho od sarmatských Alanov, usídlených na tejto rieke? Domýšľam sa, že Berestina alebo Beresten: pretože vskutku sa v Rusku až dodnes nachádzajú rieky Berestjanka v gub. Černigovskej, tečúca zľava do Vneča, a Berestovaja vtekajúca do Orelu, starého Uglu. Mestá Berestovo,^[1422] Berest, Brest sú známe v Rusku a Poľsku: dedín s takýmto menom, zvlášť v Rusku, je nesmierny počet. Novšie meno Danapris, Danaprus (Δαναπρις) sa prvýkrát objavilo až u nemenovaného pôvodcu peripla euxinského Pontu okolo r. 333 po Kr.^[1423] Jornandes, Konštantín Porfyrogenet a iní ho často spomínajú. Meno je zložené z dvoch kmeňov, t. dan, don (porov. oset. don = fluvius, írs. tonn, tain, slv. toniem, tôňa atď.), a paris, peris, trác. a get. tok, potok (porov. albán. përua = rivus, valas. përëu = rivus, përëoašu = rivulus, slv. bara, barina, brenije = stagnum, lutum atď.). Obidve tieto prastaré slovká sa vyskytujú v menách premnohých riek.^[1424] U niektorých spisovateľov stredoveku sa namiesto Danapris uvádza i Danubius.^[1425] Turecké národy rieku premenovali na Uzu, Uzi, Ozi, Oza, Joza,^[1426] a podľa toho sa zátoka, do ktorej sa vlieva, nazýva Ozolimna.^[1427] O jej hornom toku, ako i o prameňoch Nílu sa Herodotos, ako sám vyznáva, nemohol dozvedieť nič isté. Ptolemaios už mal vedomosť o dvoch ramenách tejto rieky, severnom, t. vlastnom Dnepri, a západnom, t. Berezine. Gerard Mercator v poznámkach k Ptolemaiovmu vydaniu Bertia^[1428] vyhlásil, že Ptolemaios obe rieky, Berezinu i Dneper, pomenúva jedným menom, vyznačiac vraj pramene Dnepra v popise pobreží na 52° : 53°, Berezinu potom nižšie síce rovnakými číslami, avšak s doložením slov „najsevernejší prameň Borysthenu“ (η δε πηγη η αρκτικωτατη του Βυρυσθενους ποταμου), z čoho je zrejmé, že posledné počty sú nesprávne. Naproti tomu slová „Borystenu však rieky tej, čo je vedľa jazera Amadoky“ (Borysthenis autem fluvii id quod juxta Amadocam paludem est) Mercator vzťahuje na niektorú bočnú riečku (divertigium), nie je isté na ktorú, nie však na Berezinu. S Mercatorom sa zhoduje Danville. Naproti tomu Reichard pokladá západné rameno Borysthenu a toto divertigium za totožné, čo sa vidí byť menej vhodné. Pravý prameň Dnepra spomedzi všetkých starých zemepiscov najvýraznejšie určil Marcianus, hovoriac, že obe rieky, Rhudon i Borysthenes, vytekajú z jedného a toho istého alanského lesa.^[1429] — Piena (Πιενα), niekedy Pena, dnes malorusky Pina, rieka vlievajúca sa do Pripeti a cez ňu do Dnepra, bola už za Ptolemaiových čias isto označená týmto menom, ako je zrejmé z prímena na nej sídliaceho a týmto zemepiscom uvedeného národa Pien-gitae (Pinae accolae, porov. § 10. č. 10). Dnešná rusínska výslovnosť Pina namiesto Pěna a Pinsk namiesto Pěn’sk vznikla z obdobnej zmeny hlásky ě na i; Malorusi a rovnako Slovanci a Dalmatínci vyslovujú cvit, svit, tisto, misto, chlib, susid, bida, tobi, sobi n. cvět, svět, těsto, město, chlěb, susěd, běda, tobě, sobě atď. Naproti tomu Poliaci, niektoré vetvy Slovanov v Bulharoch a v starom Polabsku tú istú hlásku v mnohých slovách zmenili na ia alebo a, napr. poľ. kwiat, świat, ciasto, miasto, Lach, szlachta (n. sliechta), bul. grjach, prosjak, mljako, rjaka, orach n. grjech, prosjek, mljeko, rjeka, orjech, polb. mial, clovak n. měl, člověk atď. U Bulharov a Valachov namiesto ia často počuť ea, napr. Deavol n. Djevol (n. civitatis), Dolean n. Doljen atď. Tým sa vysvetľuje meno rieky Peanis, Panis, dnes Peene v Braniborsku. Totiž Lutici, ktorí vyšli z oblasti alebo blízkosti Pjeny, preniesli toto meno na spomínanú rieku v Nemcoch, vyslovujúc ho podľa svojho spôsobu Piana, Peana, ako to vidno z foriem Peanes u Adama Brémskeho, Panis a Penis u Helmolda, a menovite vetvy Lutikov Zerezpani, Zerzipani, Circipani, t. Cerezpianci (porov. srb. Prekodrinci, a pozri o tom viac nižšie § 44. č. 6.). Taktiež prítok Sury z ľavej strany v Rusku sa nazýva Piana, snáď Poľanmi tam sídliacimi takto pomenovaná?^[1430] Je možné, že sem prináleží aj meno jazera Pena, z ktorého pramení Volga.^[1431] Význam slovka Pena je známy každému Slovanovi: je však pravdepodobné, že pôvodne znamenalo plyn, tekutinu, vodu vo všeobecnosti, ako sans. panis (porov, litov. pěnas = mlieko). Tu teda máme prastaré slovanské slovo Pjena (Πιενα) v jeho pôvodnej forme, dôležité v jazykospytnom ohľade, a zároveň jedno z najistejších svedectiev starej histórie Slovanov. — Z riek západne od Dnepra, vlievajúcich sa do Čiernomoria alebo do Dunaja, vylúčime nepatrné (napr. Nusakus, Kuphis, Axiaces, Tausis, Hierasus a i.), a spomenieme len niektoré väčšie, siahajúce svojimi prameňmi do pravlasti Slovanov. Hypanis (΄'Υπανις), dnešný Bug, spomínaný Herodotom, Melom, Strabónom, Plíniom a inými, už v 6. stor. zmenil svoje staré meno na novšie Bog, Bug.^[1432] Jornandes a Guido Ravennas ho nazývajú Bagossola, t. rieka Bagos, sola totiž v stnem. označuje rieku, vodu, naproti tomu Konštantín Porfyrogenet Bogu. Určiť prvotný význam jedného i druhého mena je neľahké. Slovania vzdávali božskú úctu veľkým riekam: neviem však, či preto smiem spájať meno rieky Bug, Bog so slovom boh (deus). Na Maeote sa rieka Moločnaja asi nazývala Buges: a trácke Pek (fluvius), grécke πηγη (fons), škan. beckr (rivus), stnem. pah, nem. bach, lit. banga (unda) atď. nám dávajú právo sa domýšľať, že kedysi i Slovania poznali slovo buga (unda). Herodotos túto rieku odvodzoval z veľkého jazera, dokladajúc, že jej pobočný potôčik, majúci horúcu vodu, sa skýtsky nazýval Exampaeos (Έξαμπαιος), grécky ιραι οδοι, t. sväté cesty.^[1433] Meno Hypanis sa zdá byť zložené so slovkom panis (aqua). — Tyras, u Herodota Tyres (Τυρης), u Skylaxa Trisses, u Skymna, Ovídia,^[1434] Strabóna, Ptolemaia a i. Tyras (Τυρας), u Melu a Plínia Tyra atď., dnešný Dnester, sa podľa niektorých správ u tamojších Rusov, ako aj Multancov a Turkov, ešte aj dodnes nazýva Turla (Tural). I túto rieku Herodotos odvodil zo stredozemského jazera, na rozhraní ríše Skýtov a krajiny Neurov.^[1435] Slovko Tur u Slovanov znamená nielen býka (taurus), ale i boha vojny: od onoho bezpochyby vznikli mená krajov, miest, hôr a dolín ako Turiec, Turopole atď., od tohto i u Slovákov meno letníc Turíce. Meno rieky sa zdá byť príbuznejšie týmto slovám, než kelt. dur (aqua), iber. iturria (fons, v zložení iba tur), tur. dere (vallis) atď. Už v sarmatskej dobe vzniklo meno Danastrus (Danastus), Danastris, používané pri jej ústí usídlenými Jazygmi a Roxolanmi, hoci sa objavuje až v spisoch Ammiana Marcellina, Jornanda a Konštantína Porfyrogeneta.^[1436] Toto meno je zložené z kmeňov dan (fluvius) a ister (torrens, porov. bystrina). — Rieka Agalingus v Peutingerových knihách je v tej krajine, kde sa uvádza slovo Venadi, naprosto neznáma. Je to meno buď prekrútené, alebo cudzie. Malé riečky Kagiľnik v Besarábii, a Kujaľnik, vlievajúce sa medzi Bugom a Dnestrom do Čierneho mora, pripomínajú svojím menom Agalingus. Slovko gul, gula znamená v niektorých aziatskych jazykoch prameň, rieku, sútok;^[1437] odtiaľ sú mená toľkých riek a jazier vo východnom Rusku, kde od začiatku stredoveku kočovali uralskí a aziatski cudzokmeňovci, ako Teli-gul (správnejšie Deli-gul), In-gul, In-gulec, Ka-gul, Der-kul, Os-kol a i. Je pamätihodné, že už u Ptolemaia sa jedno ústie Dunaja nazýva Thia-gole, a že sa v škandinávskej Edde taktiež spomína rieka Gjöl. — Poras čiže Pyretus (Πορας akuz. Πορατα, Πυρετος) podľa Herodota prvým menom Skýtmi, druhým Grékmi nazývaný, u Konštantína Porfyrogeneta Brutus, sa až dodnes nazýva Prut, nepochybne z trác. përua, përëu (rivus). — Ostatné rieky, stekajúce z hornatej Dácie do Dunaja, sem nepatria. Už Herodotos na jednom mieste spomína rieky Atlas, Auras a Tibisis, t. Alutu, Šil a Temeš,^[1438] a na inom Tiarantos (= Hierassus Ptol.), Ordessus, Naparus (snáď = Apus v Peutingerových knihách?) a Ararus (= Auras), t. Seret, Ardžiš atď., čerpajúc tieto rozdielne správy nepochybne z dvoch rozdielnych prameňov. — Podľa Peutingerových kníh a rímskych nápisov mali dnešné riečky Černa a Brzava v juhovýchodných Uhrách, na pomedzí Dácie, tieto svoje mená už v 2. stor. Mená miest Tsierna a Bersovia majú svoj pôvod nepochybne v menách riek (porov. § 11. č. 9). — Neviem, kde sa má hľadať pôvod mena Bustricius, t. Bystrica, v Panónii, čerpaného Guidonom Ravenským zo starých prameňov.^[1439] V Uhrách a v priľahlých krajinách je niekoľko riečok s tým istým menom. Možno v tomto kúte medzi Dunajom a Dáciou našli v keltskej dobe útočisko niektoré zvyšky Slovanov; možno tiež sarmatskými Jazygmi podmanení Slovania (Sarmatae servi), ktorí sa oslobodili, sa sem vrátili a nazvali tieto riečky slovanskými menami. — Tibisis (Τιβισις) u Herodota, Tibissus a Tiviscus na rímskych nápisoch,^[1440] Tibisia u Jornanda a Guidona, nie je Tisa, ale Temeš, už u Ptolemaia zvaná Tomoschios,^[1441] u ktorého sa síce uvádza i Tibiscus, a to buď omylom samého zemepisca, alebo neskorších prepisovačov. Zmena spoluhlásky b na m nie je nezvyčajná. — Maris (Mαρις) u Herodota, Marosius u Plínia,^[1442] Marisia u Jornanda a Guidona z Ravenny, je dnešný Maroš, zo známeho lat. koreňa mare, slv. more, nem. meer atď. — Kusus u Tacita namiesto Krisus,^[1443] Grissia u Jornanda, Gresia u Guidona z Ravenny, je dnešný Körös, tečúci z Dácie do Tisy. Výklad mena je skrytý. Valachovia a Slovania poznajú riečku a rybu karas. — Pathissus u Plínia, Partiskus (Παρτισκος) u Ptolemaia (súdim, že podľa mesta Partiskon, Παρτισκον, na Tise), Parthiscus u Ammiana Marcellina,^[1444] Tysianus, Tisia u Jornanda, Tissus (Tισσος) u Theofylakta Simokattu, Tysia u Guidona z Ravenny, Titza (Tιτζα) u Konštantína Porfyrogeneta, Tiza u Einharda,^[1445] Thyscia, Tyscia, v najstarších domácich listinách a letopisoch, je dnešná Tisa, lepšie Tysa. Neznalosťou neskorších uhorských spisovateľov bolo na túto rieku nesprávne prenesené staré meno Tibiskus, vlastné rieke Temeš. U Ptolemaia a Ammiana Marcellina je chybne napísané Parthiskus namiesto Patiskus alebo Patissus, a presne tá istá forma sa vyskytuje u Plínia. Už vyššie (§ 11. č. 9) sme sa usilovali dokázať, že je to zložené slovko a pôvodne znamenalo Potisie. V Rusku, niekde medzi Pereslavom a Riazaňou, sa v list. 1496 spomína rieka Tysja. — Granua (Γρανουα) u cisára Marka Aurélia Antonina, dnešný Hron (pozri § 11. č. 9). — Danubius (Δανουβιος) u Aristotela, Diodora Sikula, Caesara, Ovídia, Melu, Strabóna, Plínia atď., Danuvius na rímskych nápisoch, Ister, Istrus (’΄Iστρος) u Herodota, Skylaxa, Skymna, Virgília, Kornelia Nepota, Hister u Cicera, na rímskych nápisoch, Histrus u Tibulla atď., hlavná rieka Európy, ktorej dve mená, prvé používané v hornej, druhé v dolnej časti (asi od prahov blízko Ršavy), sú už dosť jasné podľa toho, čo sme vyššie povedali o slovkách dan a is, vis. Nazýva sa potom u Slovanov rus. poľ. bul. slk. Dunaj, kor. Dunej, srb. Dunavo. Je pozoruhodné, že v Bielorusku, v gub. Vitebskej, sa nachádza potok Dunaj, vlievajúci sa do Vieby, na ktorom bolo niekedy mesto Zadunavje čiže zadunajské sídlo.^[1446] Z toho istého koreňa, z ktorého je i praeurópske Ister, Hister a Histria (známa krajina pri Adriatickom mori), vzniklo i slovanské bystrina (torrens), Bystrá, Bystrica atď. — Rozsiahle krajiny, ktoré sme uznali za európsku pravlasť Slovanov, sú plné väčších a menších jazier, ale ich staré mená sa nám, bohužiaľ, nezachovali u žiadneho spisovateľa onej doby. Herodotos, čerpajúc svoje zápisky o riekach severnej Európy z ústnych správ čiernomorských obyvateľov, takmer pri každej rieke, ako bolo v tých časoch zvykom, doložil, že vytekajú z veľkých jazier, pričom niekedy vystihol pravdu, niekedy i chybil. Nie je však vylúčené, že niektoré jazerá časom vyschli samy od seba, alebo boli vysušené ľudskou prácou. Mená týchto jazier nám Herodotos nepodal. Ptolemaios výslovne menuje iba jazero Amadoka, o ktorého polohe, ako aj o význame mena sa s istotou nič nevie: pretože Ptolemaios si sám odporuje, keď národ, hory a jazero rozostavuje na tri rozličné miesta. Reichard pokladá meno za zložené, ktorého posledná časť ukazuje na dnešné mesto Dokšice vo Vilejskom kraji Minskej gubernie, a jazero pokladá za okolité bariny, z ktorých vyteká Berezina. Podľa starej národnej povesti, na ktorú sa odvoláva Maltebrun (vo svojom Tableau de Pologne), bolo niekedy v Minskom okolo prameňov Bereziny veľké jazero, neskôr vraj vypustené jedným z kyjevských kráľov do Dnepra.^[1447] O mene neviem povedať nič; myslím si však, že A je v ňom iba obyčajná predsuvka a k podstate slova neprináleží (porov. § 10. č. 10). — O veľkom Budínskom jazere, ktorého zvyškami sú pinské močariny a bariny, sme hovorili už vyššie (§ 8. č. 3). — Pred Tatrami sa nám zachovalo dôležité praslovanské meno Blatenského jazera „Pleso“, u Plínia omylom Peiso n. Pelso, u Aurélia Victora Pelso, u Jornanda Pelsodis lacus, u Guidona Ravenského Pelsois, vraj najväčšie jazero v Panónii,^[1448] u nemenovaného Karantanca Pelissa, o ktorom bola zmienka už vyššie (§ 11. č. 9.). Ešte dodnes sa u Moravanov, Slezákov a Slovákov v Tatrách každé menšie jazero nazýva pleso.^[1449] Toto slovo je známe i Rusom.^[1450] — Z tohto prehľadu je zrejmé, že mená riek a jazier Visla, Pena, Berestina, Černa, Brzava, Bystrica, Potisie, Hron a Pleso vydávajú dosť jasné a dôkladné svedectvo o starobylosti Slovanov pred a za Tatrami, čomu iné mená, ako Rudon, Tyras, Dunaj atď., ktoré sú buď známe všetkým európskym jazykom, buď najprirodzenejšie odvoditeľné zo slovanského jazyka, žiadnou mierou neodporujú.

C. Mestá

4. Nie je pre mňa tajomstvom, že mnohým, majúcim pred očami Jornandovu výpoveď o sídliskách Slovanov pri jazerách a v lesoch, bude dosť divné, že chcem v tomto oddiele a v tejto dobe hovoriť o mestách Slovanov. Ja si však naozaj myslím, že Slovania už v tejto starej dobe žili práve tak, ako podľa svedectva histórie na začiatku 9. stor., teda bývali nielen v sedliackych dedinách, ale i v rozsiahlych opevnených mestách čiže hradoch (stslv. grad, lat. civitas, urbs, oppidum, gót. baúrgs, stnem. puruc, ags. byrig, škan. borg, gardhr). Dôvody tejto svojej domnienky hodlám náležitejšie rozvinúť na inom mieste; tu chcem spomenúť iba to, že okolo r. 839 mesto Kyjev, v tej dobe obkľúčené Kozarmi, sa už výslovne nazýva hradom; že Variagovia, ktorí boli r. 862 povolaní panovať nad niektorými vetvami Slovanov, našli už zem plnú miest a hradov, z ktorých mnohé, ako Novgorod, Bjelozersk, Rostov, Izborsk, Smolensk, Polock, Murom, Ljubeč, Černigov, Kyjev, Pleskov, Perejaslav’, Ovruč, Korosten č. Izkorosten, Vyšegorod atď., sa uvádzajú najmä v letopisoch; že bezmenný pôvodca Mníchovských zápiskov (na konci 9. stor.) a Konštantín Porfyrogenet sa zmieňujú o mestách čiže hradoch (πολις, civitas) zatatranských Slovanov; a že Slovania, presídliaci sa do Nemiec, tu hneď na začiatku svojho prebývania postavili na baltickom pobreží veľký počet slávnych a ľudnatých miest. Neboli to, pravdaže, mestá stavané rímskym a gréckym spôsobom, ale drevené; predsa však to boli mestá ohradené priekopami, násypmi a palisádami a opatrené bránami, lebo Nestor vo svojom letopise hrad a dedinu (selo) všade starostlivo rozlišuje.^[1451] A nemožno sa domnievať, že ich bolo buď príliš málo, alebo že boli postavené až nedlho pred príchodom Variagov. V malej krajinke Drevľanov je zmienka o väčšom počte hradov;^[1452] a z toho, čo nám o Novgorode zapísali najstarší letopisci,^[1453] môžeme s istotou uzatvárať, že také veľké, ľudnaté a bohaté mesto nemohlo vyrásť naraz a akoby cez noc. Ak ale mali Slovania v 8. a 9. stor. také množstvo miest a hradov, prečo by nemohli byť už v 3. a 4. stor.? Kto ich teda tak narýchlo naučil stavať mestá a bývať v nich? Povaha, mravy a zvyklosti národov sa tak narýchlo nemenia. Národ roľnícky, hospodársky, kupecký, akým boli starí Slovania, musel od nepamäti bývať v mestách a dedinách: bez stálych príbytkov a sídel môžu ostať iba kočovníci. Možno sa domnievať, že tak, ako nám opisuje Herodotos v krajine Budínov hlavné mesto, u Slovanov snáď Budín nazývané,^[1454] ktorého vystavanie, neviem ako pravdivo, pripisuje Grékom, boli v tej starej dobe, o ktorej tu hovoríme, vystavané i všetky ostatné mestá Slovanov. A ak sa nám u starých spisovateľov nezachovalo buďto žiadne, alebo ak u nich zostalo len príliš málo mien miest v slovanských krajinách za Tatrami, treba uvážiť, že všetky ich správy o týchto zemiach sú nad mieru nedostatočné, kusé a matné a že rímske úradné mapy (itineraria), v ktorých by sa nám tieto mená boli mohli zachovať, sa až na tieto zeme nevzťahovali. Toto poznamenajúc, obraciame už teraz zreteľ na mená miest zapísaných iba u Ptolemaia. — Medzi Odrou a Vislou z jednej a medzi Baltickým morom i Tatrami z druhej strany zaznamenal Ptolemaios niekoľko miest, ktorých poloha je pochybná,^[1455] a určiť význam mien je ťažké. Niektoré mená, ako Lugidunum, Karrhodunum, Budorgis, Kasurgis atď., sú buď úplne alebo z polovice keltské, iné, ako Asciburgium, Wisburgum nemecké; prečo by iné, ako Setidava, Kalisia (dnešný Kališ), Stragona, Arsenium, Asanka, Setovia, Parienna, Arsicua atď., nemohli byť slovanského pôvodu, ja naskrze neviem. V týchto končinách bývali ľudia troch kmeňov, keltského, nemeckého a slovanského: v troch jazykoch sa zdajú byť i mená týchto miest. To, že Ptolemaios v tejto krajine spomína viac miest než inde, je dôsledkom lepšej znalosti týchto krajín Rimanmi, nadobudnutej jednak v ich dlhotrvajúcich vojnách s Nemcami, jednak tiež na výpravách kupcov k jantárovým brehom.^[1456] — V samej tak nazvanej Sarmatii, zvlášť v stredozemí, Ptolemaios uviedol menovite iba niekoľko miest, hoci Marcianus Herakleota v nej podľa iných prameňov napočítal päťdesiattri významných miest, a je len škoda, že ich nespomenul menom.^[1457] Mnohé z týchto miest síce boli prímorské, vystavané na Čiernomorí Grékmi, ale o všetkých to tvrdiť nemožno. Do stredozemnej Sarmatie Ptolemaios umiestňuje Azagarium (’Αζαγαριον), Amadoka (’Αμαδοκα), Sarum (Σαρον) a Serimum (Σεριμον), a okolo pobočnej rieky Dnepra, nie je isté, či Bereziny alebo niektorej inej, Leinum (Ληινον),^[1458] Sarbakum čiže Barsakum (Σαρβακον, Βαρσακον) a Niossum (Νιοσσον). Možno sa domýšľať, že Ptolemaios určil polohu týchto miest iba naverímboha, a že okrem toho sú ešte aj jeho počty neskôr nesprávne: podľa toho sa nezdráham priznať, že všetko moje usilovanie vyznačiť pravú polohu a umiestnenie týchto miest bolo daromné. Mne sa zdá byť Azagarium slv. Zagorije, Sarbakum slv. Srbec atď.: ale kde ich hľadať? Nežin leží od Niossumu príliš ďaleko. Zachovala sa snáď pamiatka mesta Serimon v mene mesta Žirmuny a srbskej župy Serimunt t. Žirmunty na Labe? (§ 44. č. 10.) Na najstaršej ruskej mape menovanej Boľšoj čertež sa označuje hora Zagurina neďaleko Perejaslavľa, a to dosť dobre súhlasí s polohou Ptolemaiovho Azagaria.^[1459] Mesto Amadoka, po odlúčení gréckolatinskej predsuvky A, treba hľadať pri jazere s rovnakým menom. Polohu týchto, ako aj ostatných miest nech sa vynasnažia určiť, najmä po vyjdení správnejšieho textu Ptolemaiovho zemepisu, svojou usilovnosťou budúci skúmatelia našich starožitností. — Na pomedzí Dácie, medzi Dnestrom a bastarnskými horami, umiestňuje Ptolemaios Eraktum, Vibantavarium, Klepidavu, Maetonium a Karrhodunum. Vibantavarium a Karrhodunum sú keltské mená: ale treba poznamenať, že zakončenie -vari bolo známe i Slovanom; porov. cyr. vari (domus, habitacula),^[1460] prjevory n. prjevari (kniežacie sídlo, porov. prje-stol),^[1461] prnjavor n. pronjavor (allodium, teraz sa tak nazývajú podkláštorné dediny v Srbsku), Gostivar, Vukovar, Antivar, Tomisvar (t. Tomi na Čiernomorí) a iné mestá v slovanských krajinách.^[1462] Podľa toho je možné, že Vibantavarium znamená to, čo sídlo Vibionov.^[1463] Karrhodunum, v Germánii uvedené snáď omylom, patrí nepochybne sem, a treba ho hľadať na Dnestri. Zakončenie -dava je vlastné getským mestám. — V niekdajšej pravlasti Slovanov pred Tatrami, ktorá sa neskôr stala územím výčinov keltských, nemeckých a čudskotureckých národov, nám síce Ptolemaios zachoval niekoľko mien miest, ako Uskenum (Ουσκενον), Bormanum č. Gormanum (Βορμανον, Γορμανον), Abinta č. Abieta (Άβιντα, Άβιητα), Trissum (Τρισσον), Kandanum (Κανδανον), Parka (Παρκα), Pessium (Πεσσιον) a Partiskum (Παρτισκον), o ktorých sa možno domýšľať, že pochádzajú buď od Slovanov, buď od Keltov, lebo sarmatskí Jazygovia mestá nestavali: ale pri tak narušených menách a počtoch nemožno o nich povedať nič isté. Iba Pession sa mi zdá byť dnešná Pešť a Partiscon chybne namiesto Patisson, t. Potisje. — Omnoho čistejšie nám zachovali rímske mapy a Ptolemaios mená štyroch staroslovanských miest v tejto krajine, t. Bersovia, Tsierna, Serbinum a Serbetium, o ktorých sa hovorilo už vyššie (§ 11. č. 9.). — Vyjmúc niekoľko mien, ako Azagarium = Zagorije, Sarbakum, Serbinum, Serbetium = Srbec, Pessium = Pešť, Patiskon = Potisje, Bersovia = Berzava, Tsierna = Čierna atď., sa však v iných zachovalo pramálo nepodozrivých stôp slovančiny. Príčinou toho je jednak porušenosť samých týchto mien, vyplývajúca z nevedomosti a vkusu gréckych a latinských pisárov, jednak i ten príliš skromnučký počet, v ktorom sa k nám dostali. Keby boli rímske mapy (itineraria) zasiahli do Sarmatie, niet pochýb, že by sme mali v rukách hojnosť slovanských miestnych mien, síce ohýbaných a preinačených, ale predsa vždy zrejmých, asi ako u Konštantína Porfyrogeneta Kioava = Kyjev, Vititzevi = Vitičevo, Miliniska = Smolensk, Teliutza = Ljubeč (τε zbytočne), Tzernigoga = Černigov, Vusegrade = Vyšehrad, Nemogarda = Novgorod, alebo u Kodina Kyevon = Kyjev, Novogordon = Novgorod, Tzernichovi = Černigov, Susdali = Suzdaľ, Rostovi = Rostov, Vlantimoris = Vladimir, Periesthlavi = Perejaslavľ, Asprokastron = Bjelhrad, Poloska = Polock, Rozani = Riazaň, Typherni = Tver, Galitza = Halič, Peremysli = Peremysľ, Lutziska = Luck, Turuvi = Turov, Cholmi = Cholm, Smolenskon = Smolensk, u iných Tophari = Tver, Unkratis = Novgorod, Moschovion = Moskva atď.

D. Stariny

5. Každý národ, ktorý sa vymanil zo zaostalosti a dosiahol nejaký stupeň vzdelanosti, sídliac dlhší čas v stálych sídlach čiže vo svojej vlasti, označuje povrch zeme mnohonásobnými a trvanlivými znakmi svojho života, vydávajúcimi niekedy ešte i po tisíc rokoch a po jeho úplnom vyhynutí jasné svedectvo o jeho niekdajšom bytí. Dejinám Egypťanov, Grékov, Rimanov a i. pribúda nemenej svetla z výskumov nimi kedysi obývanej a dodnes nesčíselnými pozostatkami ich pôsobenia pokrytej zeme, než z kníh súvekých dejepiscov. V niektorých krajinách našej zeme, napr. v hornej Ázii, je povrch zeme posiaty rozmanitými pamiatkami ľudského dômyslu, pri úplnom mlčaní histórie takmer samojediným zvestovateľom starého života tamojších národov, teraz už buď úplne vyhynulých buď preinačených. Z tohto hľadiska i my tu musíme zobrať na zreteľ a zbežne si prehliadnuť pamiatky starého živobytia národov, sídliacich kedysi v pravlasti Slovanov. Hlavnými pamiatkami tohto druhu sú valy a násypy, hradiská, hroby a náhrobky (mohyly), nástroje a náradie, zbrane a výzbroj, mince atď. Všetky podobné zvyšky starožitností, nachádzajúce sa na tom nesmiernom priestranstve zeme osídlenej Slovanmi už v starej dobe, možno podľa národov podeliť na pamiatky predhelénske čiže kimerské a skýtske, na klasické čiže grécke a rímske, na čudské čiže finské, na škandinávsko-nemecké a napokon na domáce slovanské. Z nich by vlastne predmetom tohto diela mali byť jedine tieto posledné: avšak pre vzájomnosť dejín všetkých spomínaných národov v onej starej dobe nemožno sa náležite zaoberať jednými bez spomenutia druhých. Nemieniac sa tu rozširovať o tomto predmete, síce dôležitom, ale takmer neobsiahnuteľnom a vyžadujúcom mnohoraké prácne skúmanie, ktoré teraz nemôžeme podniknúť, podáme len zbežne niektoré správy a myšlienky, ako nám boli dostupné, prenechávajúc lepší výklad tejto veci iným, učenejším nástupcom.^[1464] Treba poznamenať, že hoci už mnohí naši vysoko zaslúžilí súplemenníci, Köppen, Chodakowski, Kucharski, Strojev a i., vynaložili na podobné skúmanie značnú časť svojho života, predsa však ešte nikde nebolo ovocie ich namáhavých prác predstavené v celosti a nie je predložené na použitie iným. Čo sa napísalo o jednotlivých predmetoch tohto druhu na Rusi a v Poľsku buďto v zvláštnych pojednaniach, alebo v časopisoch, je také roztrúsené a všeobecne nedostupné, že to vzdialenejší záujemcovia nemôžu ani len poznať, nieto ešte v úplnosti zozbierať.

6. Počínajúc od východných hraníc zemí slovanských, musíme sa predovšetkým zmieniť o pamiatkach tauridských a skýtskych. Takmer na celom pomorí niekdajšieho Maeotu a Pontu, obzvlášť v niektorých ich krajinách, vidieť až dodnes mnohé hmotné pomníky a pamiatky, ktoré podľa zdania znalcov musia byť pripísané nie tam až neskôr usídleným Grékom, ale Kimerom a Skýtom. V okolí niekdajšieho mesta Pantikapaeum na polostrove Tauride sa vykopávajú v náhrobkoch, nazývaných prastarými menami bugory a kurgany, rozličné zvyšky starožitností. Tamže sa v hojnom počte nachádzajú i podzemné klenuté hroby, diela ohromné, prastaré, prepamätné. Nemenej pozoruhodné sú náhrobky na severnom brehu Maeotu v okolí Takmaku, ako to poznamenal už gróf Potocki. Tieto náhrobky (tumuli), ktoré sa líšia od oných klenutých hrobov, sa v oblasti niekdajšej Herodotovej Skýtie vyskytujú ako jediné. Takéto najďalej na severe vzdialené bugory alebo kurgany, ktoré sa podarilo nájsť bedlivému bádateľovi Köppenovi, ležia v Kurskej krajine, 12 vierst (1 5/7 míle) od Obojanu na sever, blízko Drozdovských alebo kozáckych útulkov. V tej istej krajine, v Chotmyskom kraji, v strede medzi Belhradom a Borisovkou, vyskúmal Köppen i najsevernejšie kamenné podobizne z preddaedalovho obdobia, odvtedy už, bohužiaľ, zničené. Murované kurgany, z akých Ritter v Taurii zaznamenal iba jeden,^[1465] sa nachádzali aj v Olbii, kde ich pozoroval Köppen, no odvtedy sú už porušené a rozborené. Z toho vyplýva, že tieto murované náhrobky sa musia hľadať nielen za Dneprom, ako sa niektorým zdalo, ale aj pred Dneprom, avšak vždy neďaleko pomoria, ako už dokázali Güldenstädt a Zujev.^[1466] Boli to náhrobky slávnych mužov, hrdinov a kráľov, používané od nepamäti podľa Herodota u Skýtov, podľa svedectva histórie taktiež u iných aziatskych, zvlášť severných národov.^[1467] — Podobné náhrobky (tumuli), menované mohyly, sopky, vlčie kopce, homolky, žiaľniky, lot. milsengu kappi, sa často nachádzajú i v severnej časti Ruska, v okolí Ladogy, Bježecka a Novgorodu, pri brehoch riek Paše, Sjasi, Msty, Lugy, Rusi, Volchova, hornej Volgy, Dnepra a i., ba i v samotnom Poľsku, na Bugu, Visle i Odre, hoci sa od skýtskych líšia tým, že nie sú murované, ale iba na povrchu zeme nasypané z prsti a piesku. Možno sa domýšľať, že Staroslovania a Litvania podobne ako Skýti a iní Aziati a tiež Škandinávci stavali náhrobky od prastarodávna. Medzi Mogiľovom a Rogačovom na brehoch Dnepra vynikajú nespočetné mohyly toho istého druhu, takže sa zdá, akoby tento kraj bol odvekým kladbišťom (cintorínom) akéhosi ohromného národa. Najväčšie takéto mohyly možno vidieť neďaleko starej Ladogy. Chodakowski a Köppen, ktorí otvorili jednu z nich na rieke Volchove neďaleko Novgorodu, sa na vlastné oči presvedčili, že bola nasypaná iba zvrchu, zatiaľ čo povrch zeme našli v celosti a neprekopaný. Podľa toho možno súdiť, že sa tu obetovanie alebo spaľovanie vykonávalo na povrchu zeme, ako to dosvedčuje uhlie nachádzajúce sa v týchto mohylách. Preto i Nestor používa výraz „nasypať mohylu“ (eine Grabeshalde aufschütten).^[1468] Na západe sa podobné mohyly vyskytujú v nemalom počte v Bielorusku, Lotyšsku, Litve, Prusoch, Podlesí a na severnom brehu Bugu, taktiež i nad Vislou v okolí Krakova.^[1469] V Mazovoch a Pomoranoch sa nenasypávali mohyly, ale sa robili malé násypy (hrobovce, kopce), obložené alebo pokryté kamením. V sandomirskom kraji, v dedine menovanej Rušča plaščizna, bola v rozborenej mohyle nájdená minca z 11. stor, v iných sa nachádzajú omnoho staršie rímske mince.^[1470] U Slovanov, ako vyložíme na príslušnom mieste, odstarodávna boli dva spôsoby pochovávania mŕtvych tiel: jedni ich pálili a prach a popol v nádobách (popolniciach, žiaľkach, urnách) zahrabávali, iní ich nespálené pochovávali do zeme. V oboch prípadoch boli buď nad hroby sypané mohyly a násypy, buď neboli sypané. Mohyly sú pomníky hrdinov, víťazov, šľachticov; mŕtvoly prostých ľudí, spálené alebo celé, boli ukladané buď samostatne, v jednotlivých hrobkách patriacich neobyčajným osobám a rodinám, buď na spoločných obecných spáleništiach, župištiach, kladbištiach, cintorínoch. — Už vyššie (§ 14. č. 7.) sme podotkli, že v hornej Ázii, na tom nesmiernom priestranstve medzi uralskými horami a riekou Amur, sa nachádzajú premnohé pamiatky niekedy tam sídliaceho mohutného národa, menovite kurgany (tak nazývané majaky, slanci), zmrsky alebo rudokopne (slk. bane, rus. kopy), rumy, valy a násypy. Tu treba pripomenúť, že v európskom Rusku, podobne ako aj v aziatskom, vidno v rôznych oblastiach, napr. na Donci,^[1471] ohromné násypy alebo valy (Circumvallationslinien), niekedy dlhé niekoľko míľ, ktorými sa vždy vymedzuje a ohradzuje isté presne vymerané priestranstvo zeme. Či sa tieto násypy podobajú tým, ktoré Ritter spomína v strednej Ázii na Oxe, ešte nie je určené.^[1472] Podobne na západe Uralu, v zemi teraz obývanej Samojedmi, sa na mnohých miestach, pri jazerách, vedľa riek a machom porastených barín, nachádzajú jaskyne vytvorené v skaliskách a v pahorkoch, opatrené otvormi alebo východmi na spôsob dverí, s pecami, železným, medeným a hlineným náradím, často i s ľudskými kosťami. Rusi tieto jaskyne pokladajú za sídla starých Čudov, Samojedi za obydlia neviditeľných bôžikov Zirtov, stále sa vraj zaoberajúcich lovom, a zjavujúcich sa niekedy jedine ich čarodejníkom čiže Tadibejcom.^[1473]

7. O gréckych a rímskych pamiatkach, nachádzajúcich sa na Čiernomorí a pred Tatrami, sa tu rozširovať nemožno. Je známe, že severné brehy Maeotu a Čiernomoria boli už od 6. stor. pred Kr. pokryté gréckymi osadami, a že neskôr Rimania svoju vládu z onej strany rozšírili až ku kimerskej úžine, odtiaľ potom až za Dáciu k Dnestru. Niet teda divu, že sa na obidvoch stranách nachádza toľko pamiatok gréckeho a rímskeho pôvodu, zasluhujúcich si aj úvahu slovanského bádateľa; lebo je, pravda, možné, že na týchto premnohých nápisoch, ktorých počet sa každý deň množí, sa niekedy vyskytne niečo dôležité i pre slovanskú históriu.^[1474] My tu len to zbežne podotkneme, čo leží bližšie k nášmu predloženému cieľu. To, že medzi starými gréckymi osadníkmi na Čiernom mori, a taktiež pozdejšie medzi Rimanmi v Dácii a Panónii z jednej a medzi národmi bývajúcimi za Tatrami z druhej strany boli vzájomné spolky, to dosvedčujú grécke a rímske mince, nachádzajúce sa často nielen v stredozemskom Rusku a Poľsku, ale aj na baltskom pobreží. Blízko Osterodu vo východných Prusoch sa našlo roku 1740 do 1123 rímskych mincí, z ktorých, pravda, najstaršia je iba z Neronových čias.^[1475] Avšak v Žmudi sa r. 1707 našli aj iné grécke mince, o ktorých sa mieni, žeby sa tam boli dostali od čiernomorských Grékov za jantár.^[1476] Roku 1798 bola v dedine Velehubeník na žmudskom pobreží v jantárovom zmrzku v hĺbke 104 stôp vykopaná strieborná grécka minca aténskej obce, 1 1/8 lota ťažká, podľa znalcov razená asi sto rokov pred Kristom.^[1477] Nevšímame si tu mince byzantínskych cisárov Anastázia, Zenona, Theodosia Mladšieho a i., vyskytujúcich sa častejšie na pruskom pobreží.^[1478] Podobne v nie veľmi dávnom čase sa na baltskom pobreží neďaleko Rigy našli v mohylách nielen tri grécke mince, z ktorých jedna je thasická, ale aj jedna bronzová podobizňa asi päť palcov vysoká, schované v zbierke učenej spoločnosti Mitavskej.^[1479] Nemenej dôležitý je najnovší objav [1834] prastarých gréckych mincí na roli mestečka Šubinu blízko Bydhošťa v Poznansku.^[1480] Niet pochýb, že tieto pamiatky pochádzajú z onej starej doby, keď sa vykonával obchod po Eridane (Rudone, t. Západnej Dvine) a Borystene medzi morom Baltickým a Čiernym, a taktiež po suchu k adriatickým Venetom (§ 8. č. 1.). V kyjevskom okolí a inde na Dnepri sa už neraz našli starogrécke a rímske mince.^[1481] Na Pripiati boli taktiež vykopané mince rímskych cisárov.^[1482] V slovanských mohylách všelikde na Rusi a v Poľsku sa často nachádzajú mince z doby Trajána, Hadriána a Antoninov, čo je novým dôkazom, že starí Rimania neboli našim predkom celkom neznámi,^[1483] a výborne sa hodia na potvrdenie svedectva nápisu Volusianovej mince o boji Rimanov s Venedmi (porov. § 8. č. 9.). Sem prináleží i takzvaný Trajanský val, a síce dvojaký. Prvý podľa Platera prerýva Podolské námestníctvo od Dnestra až ku Zbruči cez kraj Ušický, Kamenecký a Proskurovský, podľa Marczyńského možno jeho stopy vidieť v kraji Ušickom, medzi Michalovkou a Vorobijovkou, v kraji Kameneckom, v okolí dedín Helenovky, Kaliny, Beznoskovca, medzi Paňovcami a Kulčijovcami, odkiaľ sa tiahne cez les Boriškovický, Karapčijovský, potom prejdúc lesmi panstva Grodeckého od Jaromilky, ukazuje sa v okolí dediny Kremenej, ktorú oddeľuje od dediny Lysovody, vybieha cez statok Zwierchowiec i cez samú dedinu k mestečku Satanowu na Zbruči, odkiaľ vraj siaha až do Haliče, kde sa jeho zvyšky majú vidieť pri mestečku Magierowe. Tento val je miestami už celkom zničený a nezbadateľný; niekde však jeho výška vyniká ešte až do piatich i ôsmich lakťov. V istej vymeranej vzdialenosti, menovite v Kremenej, sa nachádzajú okopy na spôsob vojenských okrúhlych ohrád. Niet žiadnych historických správ, kedy a kým by bol tento val vystavaný, ale veľkosť diela i množstvo rímskych mincí nachádzajúcich sa okolo neho jasne dosvedčujú, že je výtvorom rímskych cisárov.^[1484] Marczyński sa práve domýšľa, že tento val bol nasypaný na povel cisára Trajána okolo r. 106 na označenie hraníc Dácie, čo je, pravda, najpravdepodobnejšie. Takéto valy na odstránenie cudzojazyčníkov od riek a vyznačenie hraníc Rimania stavali všade. V Uhrách medzi Dunajom a Tisou, v Banáte, vo Valachii atď. ich zreteľné zvyšky stoja až do dneška. Siarczyński uisťuje, že v Haliči okolo Magierowa sú, pravda, štvorhranné násypy, ale nie rímske, lež omnoho pozdejšie.^[1485] Bandtkie spomína iný rímsky val, tiahnuci sa od Bielocerkve po Dneper, ľudom vraj taktiež nazývaným Trajanským, a už väčšinou narušený. V tomto okolí sa vraj často nachádzavajú mince cisára Trajána.^[1486] Podľa iných vernejšich správ sa tento val, vybiehajúci od Dnepra neďaleko Kyjeva vedľa dedín Motyžina, Chvastova, Bielocerkve atď. do ukrajinských stepí (gub. Kyjev), nenazýva u tamojšieho národa Trajanským, ale valom zmije, o ktorom znie povesť rozlične, raz že pochádza od záporožského hrdinu Zmija, raz že ho nasypal satan v podobe zmije (sane, zmoka, draka) atď.^[1487] Tu len to ešte spomenieme, že podobné násypy a hradby, menované taktiež valy zmije, vidno aj inde v Staroslovansku, kde nikdy Rimania neboli, napr. od Visly na západ cez Veľkopoľsko do Sliezska a Lužice:^[1488] ohľadom na výraz val zmije odkazujeme čitateľa zatiaľ na to, čo sme predbežne podotkli vyššie (§ 10. č. 6.).

8. Úmyselne vylučujeme pamiatky škandinávske a niektoré iné, menovite východné,^[1489] ktoré neprislúchajú nášmu prítomnému predsavzatiu, a napokon sa ešte na záver zmienime niekoľkými slovami o starožitných pamiatkach čisto slovanského pôvodu a rázu. Už vyššie sme pripomenuli, že medzi pamiatkami tohto druhu náleží podľa zdania Chodakowského predné miesto svätohradom čiže tak nazvaným hradištiam, ako najstarším a najpôvodnejším. Čo sme sa dozvedeli o tomto ešte vždy nevyváženom a dokonale nevyjasnenom predmete zo slov neúnavného pútnika Chodakowského a z vedľajšieho pripomenutia dômyselného skúmateľa ruských starožitností Köppena, to sme už obšírnejšie vyložili v § 11. č. 2. pozn. 1., a nie je to potrebné opakovať. Sú však i niektoré iné stopy starobylého života našich predkov, roztrúsené po obšírnych poliach ich niekdajšej vlasti, a ešte stále, hoci v neveľkom počte, z lona zeme vykopávané; ale o týchto sa bude príhodnejšie hovoriť nižšie, vo zvláštnom článku o hmotných pamätnostiach a zvyškoch života niekdajších Slovanov. Nášmu cieľu tu predbežne postačuje taký rezultát, že svedectvo týchto starých pamiatok nijako neodporuje historickým zásadám o starobylosti Slovanov v zatatranských krajinách, získaným nami inou cestou, ale znamenite slúži na ich potvrdenie a upevnenie.