ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Slovanské starožitnosti

Časť I. Od Herodota až do pádu hunskej i rímskej vlády

(Od r. 456 pred Kr. až do r. 469 — 476 po Kr.)

Edičná poznámka

Habent sua fata libelli. A nepochybne ich majú aj Slovanské starožitností Pavla Jozefa Šafárika. Toto monumentálne a priekopnícke dielo, zásadným spôsobom rozširujúce a korigujúce dovtedajšie poznatky o starobylosti slovanských národov na základe rozboru a novej interpretácie rozsiahleho pramenného materiálu, vyšlo už pred vyše sto šesťdesiatimi rokmi. Z tohto prvého (pôvodného) vydania tzv. dejepisného oddielu Slovanských starožitností z r. 1837 (ďalší plánovaný a rozpracovaný mravopisný oddiel nebol publikovaný) vychádza aj tento prvý slovenský preklad. 2. zväzok Spisov Pavla Jozefa Šafárika zahŕňa však iba kapitoly (v Šafárikovom členení diela články) tzv. I. okresu (časti) diela, t. j. obdobie od Herodota do pádu hunskej a rímskej moci (od r. 456 pred Kr. až do r. 469 — 476 po Kr.); články II. okresu (od pádu Hunov a Rimanov až do prevahy kresťanstva u Slovanov, t. j. roky 476 — 988 po Kr.) by mali tvoriť ďalší (tretí) zväzok Spisov P. J. Šafárika, v ktorom budú zaradené aj príslušné registre k obidvom častiam Slovanských starožitností. (Toto rozčlenenie diela má istú oporu v 2. vydaní Slovanských starožitností, ktoré r. 1862 — t. j. až po smrti P. J. Šafárika — pripravil J. Jireček. Slovanské starožitnosti boli už predtým preložené do ruštiny, poľštiny a nemčiny.)

Slovanské starožitnosti P. J. Šafárika sú istým encyklopedickým kompendiom spoločenskovedných disciplín; prezentuje súhrn súdobých poznatkov z histórie, geografie, etnológie, archeológie, jazykovedy. Preložiť takéto dielo je mimoriadne náročná úloha. Svoje výskumy, zistenia či názory P. J. Šafárik čitateľom navyše sprostredkúva výnimočným a originálnym jazykom, svojráznym odborným štýlom. Ťažko nájsť obdobu či aspoň paralelu tohto jazyka v slovenských alebo českých odborných textoch z príslušného obdobia. Je to jazyk, ktorému je neľahké porozumieť, jazyk, ktorý predstavuje istý konštrukt lexikálne, slovotvorne a gramaticky archaizovanej odbornej češtiny prvej polovice 19. storočia, silne ovplyvnený zložitou nemeckou a latinskou syntaxou. Jednotlivé vety sú nezvyčajne dlhé (zložené súvetia sú plné vsuviek, ktoré narúšajú väzby a „zatemňujú“ význam základného slovesa, umiestneného na konci polstránkového súvetia), významovo nejasné a nepriezračné. Naším základným zámerom bolo teda v prvom rade sprístupniť a priblížiť tento archaický a miestami ťažko zrozumiteľný jazyk súčasnému čitateľovi.

Je prirodzené, že pri preklade náročne štylizovaného a formulovaného textu Slovanských starožitností sa vyskytli isté problémy na všetkých jazykových rovinách. Zaiste nie je možné ani potrebné komentovať všetky prípady, ktoré ponúkali aj alternatívne riešenia. Náš prekladateľský prístup k tlmočeniu textových špecifík a šafárikovských svojrázností budeme preto iba ilustrovať niekoľkými príkladmi.

V oblasti tvorenia slov sme uprednostnili súčasné podoby niektorých slov, napr. inokmeňový namiesto inokmenný; znalec n. znateľ; víťaz n. víťaziteľ; názov n. názvisko; bájny n. báječný; rázny n. dôrazný; ponemčiť n. znemčiť; povalašiť n. zvalašiť; utláčateľ n. potlačiteľ.

V oblasti lexiky sa v Starožitnostiach veľmi často nachádzajú výrazy, ktoré sú formou rovnaké aj v češtine, aj v slovenčine (rozdiel je iba v pravopise, hláskosloví, morfológii), avšak odlišujú sa významovo. V týchto prípadoch sme ich nahrádzali vhodnými slovenskými ekvivalentmi. Napr. jestvovať namiesto bytovať; dopátrať sa n. domakať sa; zrelé ovocie n. dospelé ovocie; hmatateľný n. makavý; čiastočne, sčasti n. na diele; vyplývať n. nasledovať; odmena n. oplata; obdivuhodný n. podivný; uvedený n. položený; stopa n. sled; značne n. slušne; vhodný n. statočný; zistiť n. učiť; čerpať n. vážiť; prínos n. výnos; znak n. známka; život n. živnosť; označiť n. vyznamenať; ozbrojený n. branný; žiť, pôsobiť n. kvitnúť; stratiť sa, zmiznúť n. zahynúť a i.

Ponechávali sme viaceré slovotvorné i lexikálne archaizmy, ktoré boli typické aj pre slovenčinu v príslušnom období, prípadne sme ich striedali so súčasným výrazom. Napr. nechali sme dejespyt, dejeslovný, jazykoslovie, pevci, posestrica, rezultát, rôzniť sa, naskrze, slovospyt, cestovod, prvostudnica, rozpravný, predsuvka, inostranný a i. Striedali sme dvojice položenie — poloha; prvotný — pôvodný; sedieť — sídliť; osnovať — zakladať; prebývať — sídliť; zábrežie — pobrežie; vyhostiť — vysťahovať a i.

Termíny, prípadne výrazy blížiace sa k terminológii sme v zásade nechávali podľa originálu. Napr. národ, národný, národnosť, kmeň, nárečie, zem, krajina, vlasť, vek, doba, čas, zemský okres, poviedka, povesť a i.

Vlastné mená predstavujú v Starožitnostiach jednu z najrozsiahlejších častí slovnej zásoby. Ide predovšetkým o frekventované mená osôb a názvy zemepisných objektov. Pri týchto výrazoch sa vyskytuje najviac nejednotností, týkajúcich sa predovšetkým pravopisu, hláskoslovia, morfológie, slovotvorby, v niektorých prípadoch aj lexiky. Túto rozmanitosť a nejednotnosť sme sa usilovali zosúladiť, no v mnohých prípadoch to nebolo možné, takže sme v texte ponechali dve alebo viaceré podoby. Nižšie uvedieme príklady.

Pokiaľ ide o pravopis, opierali sme sa o dostupnú súčasnú literatúru (Malá slovenská encyklopédia — Beliana z r. 1993; Encyklopédia archeológie z r. 1986 a mnohé iné), podľa ktorej sme príslušné mená a názvy upravovali. Napr. Illýria na Ilýria; Gallia na Galia; Kappadokia na Kapadócia; Moesia na Mézia; Bithýnia na Bitýnia; Ghoti, Goti na Góti; Odhin na Odin; Pannonia na Panónia; Ptolemaeus na Ptolemaios; Plinius na Plínius; Rén na Rýn; Varjahovia na Variagovia; Aeschylos na Aischylos; Alauni na Alani a pod. Je to celý komplex stále definitívne nevyriešených otázok prepisu gréckych a latinských vlastných mien; v prípade Slovanských starožitností treba navyše rozlišovať ich konkrétne použitie, pretože Šafárik často pramenný materiál cituje (uvádza podobu použitú v diele citovaného autora). S potrebným zovšeobecnením možno konštatovať, že sme sa usilovali uplatňovať či rešpektovať aj isté (pomocné) kritérium zaužívanosti písania týchto podôb v súčasnej slovenčine, teda v známejších menách písať t namiesto th, f namiesto ph (napr. Trácia, Tesália, Konštantín Porfyrogenet, Anofrakti atď.), k namiesto c aj pred prednými vokálmi (Kelti, Kimeri/Kimerovia, no menej známe Scirri/Scirrovia), meniť písanie ae na e, oe na é a pod.

Pri starších podobách niektorých výrazov sme mali ako kritérium Slovník slovenského jazyka (6 zväzkov z r. 1959 — 1968). Ponechali sme napr. podoby Baltické more, Adriatické more (dnes Baltské, Jadranské), Nemce, Uhry, Aziat, aziatsky a pod. Príponu -ický sme však v ostatných prípadoch nahrádzali príponou -ský. Napr. zmenili sme rigaický na rižský; venedický na venedský; ghotický na gótsky a pod. V niektorých prípadoch sme ponechali dve alebo viaceré podoby. Týka sa to predovšetkým koncoviek -i a -ovia v nom. pl. mask., napr. Čudi — Čudovia, Vendi — Vendovia a i. Osobitným prípadom sú výrazy Finni, Fini, Fenni — Finnovia, Finovia, Fennovia, kde sme ponechali pôvodné podoby a nenahradili sme ich súčasným výrazom Fíni. Vzťahuje sa to aj na adjektíva, kde sme nechali podoby finnský, fennský. Rozmanité podoby sa vyskytujú aj v názvoch jednotlivých krajín, napr. Estóny, Estónia, Estónsko; Finnland, Finland, Finmarky; Norvégia, Norvégsko. Pokiaľ ide o lexikálne odlišnosti v porovnaní so súčasným stavom, ponechávali sme pôvodné výrazy. Napr. georgiánsky, nie gruzínsky; Euxinské more, nie Čierne more; maeotský, nie azovský a pod.

Slovosled je v Starožitnostiach v podstate väčšinou inverzný, čo vedie často k nezrozumiteľnosti textu, najmä ak je vo veľmi dlhom zloženom súvetí sloveso na konci. V takýchto prípadoch sme sa usilovali slovosled zmeniť. Avšak v snahe zachovať určitý archaický kolorit pôvodného textu sme dosť často ponechávali originálne znenie (napr. postponovaný prívlastok typu národy slovanské). Taký istý prístup sme zachovávali vo frekventovanom používaní pasívnych tvarov, príčastí a prechodníkov, čo bolo takisto typické pre jazyk príslušného obdobia, ako v češtine, tak aj v slovenčine.

Záver. K prekladu Slovanských starožitností sme pristupovali s príslušnou pietou a pocitom zodpovednosti. Mali sme ambície vystihnúť Šafárikov štýl a zachovať istú dobovú patinu jazyka, adekvátne pretlmočiť rečnícky pátos napr. v záveroch jednotlivých kapitol, v ktorých autor expresívne obraňuje starobylosť a hodnoty Slovanstva, pripraviť podľa možnosti plynulý, jasný a súčasnému slovenskému čitateľovi po všetkých stránkach zrozumiteľný text. Záverečná fáza prípravy vydania Slovanských starožitností prebiehala v istej časovej tiesni, ktorá trocha komplikovala totálne a detailné zosúladenie textov dvoch prekladateľov. Dovoľujeme si však vysloviť nádej a presvedčenie, že slovenská verejnosť prijme tento kultúrny počin, ktorý predstavuje prvé slovenské vydanie Slovanských starožitností Pavla Jozefa Šafárika, s porozumením a uznaním.

Ivor Ripka a Jana Skladaná