ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Druhý rok plynie, jeden už totiž uplynul odvtedy, čo vyšla na svetlo knižka, označená nadpisom „Novissima Diaeta Nobilissima“, ktorej autor, hoci sa nezdá, že viedol svoje pero hnaný zlou vášňou, predsa vzbudil mocné rozhorčenie u mnohých mužov, učenosťou i rozhľadom veľmi slávnych i neobyčajne vysokej vážnosti, keďže sa odvážil príliš voľne, ba, povedal by som, príliš nepremyslene zaútočiť na viaceré veci, ktoré sú ďaleko nad jeho schopnosti a duševný rozhľad.

Naozaj, ak by sme zopakovali posudky, tá istá knižočka zdá sa jedným bezcenným bagateľom, iným nešťastným výplodom nezrelého ducha alebo predčasným potratom, iným páperím, na ktoré by bolo treba vziať kefu nie s bravčovými štetinami, lež so železnými zubami alebo s ježovými ostňami, iným zase nesúvislou zlátaninou a konečne, aby sme nechali ostré posudky iných, nemohol túto papierovú Diaetu zasiahnuť prísnejší posudok, než keď skoro všetci poprední kráľovstva z obidvoch stavov, zídení na sneme v Bratislave, vyhlásili, že je hodná, aby bola pri stĺpe hanby obetovaná rukou kata Vulkánovi. Tej istej mienky boli a ešte aj teraz sú mnohí duchovní, o ktorých je známe, že sa nedajú perom ľahko dotknúť, aby upadli do nenávisti alebo závisti predovšetkým u ľudí, ktorí nie sú schopní súdnosti. Hoci však tieto „Smrdáky“ vydávajú zápachu viac než dosť, aj keď ich nik nepohne, aj tak sa každému zdajú neznesiteľné, predsa ten smradľavý výpar, ktorým sa opovážil ovanúť pisateľ Diaety Tvoju župu, najjasnejší pán župan, i mesto Trenčín a jeho obyvateľstvo, zapácha tak protivne, že každý, komu len srdce bije, musí cítiť jej zápach ako najťažšiu urážku. Preto, čo kedysi národ izraelský neprávom vyčítal Mojžišovi, to my dnes právom a zaslúžene vyčítame nášmu protivníkovi: Našu vôňu urobil si zápachom a to nielen pred faraónom a jeho služobníctvom,^[2] ale pred národmi Uhorska i cudzích kráľovstiev a krajín. Ako totiž vieme, niektorí ľudia majú taký sklon, že i veci, ktoré vydávajú najpríjemnejšiu vôňu, považujú za protivne zapáchajúce, kým aj iní tvrdia, že silne zapáchajú. Nepochybujeme preto, že mnohí, najmä našich pomerov neznalí, budú presvedčení, že túto našu župu, mesto Trenčín a náš ľud budú považovať za najpodradnejší zo všetkých, keď sa protivníkovo presvedčenie vynasnaží nás iným takýmto spôsobom presvedčivo vyobraziť. Z toho dôvodu sa nás zmocnil strach, aby si i Ty, najjasnejší pán župan, i Tvoja najvznešenejšia a najpoprednejšia pani manželka, pochádzajúca z veľmi starého zemepánskeho rodu Csákyovcov^[3] (Čákiovcov), ktorý má svoj pôvod od Sabolča,^[4] druhého medzi siedmimi maďarskými vojvodami a ešte dnes akoby žijúceho v Jeho Eminencii kardinálovi svätej cirkvi rímskej a v arcibiskupovi kaločskom Imrichovi^[5] a v najvznešenejšom a najjasnejšom pánovi grófovi Žigmundovi Csáky^[6] (Čáki), kráľovskom taverníkovi, z ktorých tento je Tvoj strýc, tento najdrahší otec, neboli poľakaní alebo voči nám namrzení, alebo aby ste sa od nás celkom neodvrátili, ak by vám azda hlbšie do srdca prenikli lživé ohovárania, ktorých sa nám dostalo, až si ich prečítate, alebo sa o nich dopočujete. Hoci veľmi dobre vieme, že Ty si sa u nás narodil a že obaja ste dlhú dobu u nás strávili, predsa ľahko by ste mohli zabudnúť na náš ľud, ba do duše by Vám mohla ľahko vkĺznuť aj nejaká jeho neprirodzená zmena na inú podobu zvlášť, ak by sa našiel niekto, kto by sa Vám to snažil vytrvale a trochu obšírnejším výkladom vštepiť do duší. Veď Vás vychovala Viedeň — najpôvabnejší raj Rakúska a akoby akási Tempe^[7] celého Nemecka, omnoho krajšia a veselšia než tie čarovné kraje Tesálie — a privinul Vás k sebe najvznešenejší dvor rímskych cisárov: Teba zase, keď si počúval Aristotela na najstaršej a najslávnejšej škole tohto mesta a keď si sa zaoberal kódexom Justiniánovým,^[8] ktorého tvrdenia si aj verejne obhájil s najväčším aplauzom, Ju, keď zdobila dámske oddelenie cisárskeho paláca svojím zriedkavo krásnym zjavom i plnosťou najvzácnejších cností, čo je ešte cennejšie než ten pominuteľný kvet krásy, a konečne Viedeň Vás spojila i v najšťastnejšom manželstve.

Čo teda? Spravidla veľmi často padá pravda potlačená klamstvom, spravodlivosť nespravodlivosťou, nevinnosť krivými ohováraniami. Príkladov je približne toľko, koľko slávnych literárnych diel. Či zem, prisľúbená od samého Boha národu Bohom vyvolenému neoplývala mliekom a medom?^[9] Nezdravá fantázia niekoľkých zlomyseľných vykladačov spravila predsa z tejto zeme najzúrivejšieho draka, ktorý širočizným otvorom svojej tlamy pohlcoval ľudí, premenila domorodcov tejto zeme na obludných gigantov a samotných posudzovateľov na kobylky. Veď takto hovorili: Zem, ktorú sme pochodili, požiera svojich obyvateľov (ajhľa, zo zeme najukrutnejší drak), ľud, ktorý sme videli, je vysokej postavy; tam sme videli akési obludy synov Enakových^[10] z rodu obrov (ajhľa, z pospolitého národa giganti) — my v porovnaní s nimi sme sa zdali ako kobylky: Ajhľa, neobyčajná premena posudzovateľov na kobylky! Našiel sa iste i vtedy niekto nadmieru vynikajúci rozhľadom, hodnosťou, vedomosťami, skúsenosťou i vierohodnosťou, ktorý mohol zavrátiť tieto výmysly luhárov výrečnosťou alebo váhou svojej osobnosti — ľud však náchylný na každý závan, uveril predsa zlomyseľným blúznivcom a tých, čo hlásali pravdu, zavrhol. Tak ľahko nájdu pripravené uši historky, toľko miesta majú lži! Avšak, čomu sa diviť? Veď, ako hovorí Tukydides:^[11] „Skúmanie pravdy sa všeobecne zanedbáva, ľudia sa radšej prikláňajú k tomu, čo sa k nim dostalo náhodou a len tak bez uvažovania.“^[12] Hoci sa pravda podľa Ciceróna sama ľahko obráni proti ľudskej duchaplnosti, vtipnosti, vynaliezavosti a proti všetkým vymysleným nástrahám,^[13] pretvárka však, zlomyseľné ohováranie alebo vôbec každá lož, pretože napĺňa nádobu v zlom, nemôže dlho obstáť, predsa tí najučenejší ľudia tvrdia, že sa nesmie dovoliť nijakým podvodom triumfovať nad nevinnosťou ani len na jednu hodinu. Veď je známe, že často jediný okamih priviedol nebezpečenstvá, ktorým sa nedalo vyhnúť, urobil si posmech zo sily herkulovskej a spôsobil skazu, ktorú nijaký čas nemohol uviesť do pôvodného stavu alebo napraviť. Toto je teda príčina, prečo my, len čo sme videli výmysly papierovej Diaety, Teba i nás urážajúce a do zlej povesti uvádzajúce, sme mysleli, že urážkam na cti sa treba včas postaviť na odpor a uznali sme za dobré starať sa o Tvoje i o naše dobré meno, aby si totiž nemyslel, že si so svojou najvznešenejšou pani manželkou prišiel medzi nejakých drsných obrov ľudožrútov alebo iných ľudožrútov a aby si sa nemusel obávať, že si vošiel do nejakej nehostinnej jaskyne Kakovej,^[14] keď sa Ti zapáčilo u nás sa usadiť. Keď sme sa my preto o tejto veci často dôkladne porozprávali už pred poldruha rokom, zídení v Ilave pri príležitosti rokovania o iných verejných záležitostiach, jednohlasne sme sa uzniesli, že krivdu treba pomstiť a pohanu zavrátiť verejným spisom. Keďže česť je najväčším dobrom, ba dokonca: česť a život majú rovnakú cenu^[15] — kto bude pochybovať, že sme sa rozhodli správne? Keď teda si o tejto otázke pohovorili dôkladne dvaja poprední z nášho magistrátu, zišli sa hneď k inému, Tebe však, najjasnejší pán župan, veľmi dobre známemu mužovi, ktorý v tom čase žil v samote a vyložili mu celú vec najprv akosi zaobalene. Keď potom odstránili závoje, v otvorenej debate nasypali nášmu protivníkovi nespočetné množstvo tŕňov, aby sa cítil pichnutý ich hrotmi, z ktorejkoľvek strany by sa ich dotkol a aby porazený ustúpil. Keďže sme potom zatúžili vidieť tieto ostne zozbierané v jeden obranný spis a skvelejšie vypracované, aby sa aj Tvojim očiam viac zapáčili, požiadali sme o to Gnorimednopoliprostata, ale len ťažko sa dával na to nahovoriť. Keďže však Tvoja česť a chvála mu bola vždy najväčším záujmom a rovnako mu kedysi záležalo na dôstojnosti a vážnosti najvznešenejšieho a najjasnejšieho pána kancelára, Tvojho najmilovanejšieho otca, prijal konečne naše rozhodnutie a ako sme si to priali, rozsypané tŕne zozbieral do jednej Obrany, pripojac kde-tu na zahnanie čitateľovej nudy veľmi chutné a zaujímavé príklady až zo staroveku. Hoci nám bola táto práca neskorých nočných hodín odovzdaná ešte minulého roku, pretože očakávala Tvoj príchod k nám, prosí si až teraz Tvoje odobrenie a vyslovuje Ti najponíženejšiu úctu a veľa ráz Ťa pozdravuje. Kráča k Tebe krokom o to rýchlejším, čím istejšie a pevnejšie nielen dúfa, že nájde u Teba ochranu, ale aj pevne si sľubuje u Teba slobodný odpočinok a nespochybniteľnú bezpečnosť pred znevažovateľmi, ľuďmi, ktorí riešia veci korbáčom a vôbec pred všetkými znevažovateľmi.^[16] Táto dôvera nebude sa zdať nikomu bezdôvodná, ak si všimne Tvojej najušľachtilejšej povahy a pozornejšie pohliadne na hojnosť heroických cností, ktorými si tak obdivuhodne obdarený. Veď či máme skôr chváliť Tvoju zbožnosť, ktorú si nasával priamo s materským mliekom, a či obdivovať Tvoju múdrosť, odpovedajúcu dôstojnosti zrelého veku už vo svojom mladíckom veku? Položme na váhu nevýslovnú láskavosť ku všetkým a vysokú vznešenosť tváre, ktorá preváži? Máme prv uviesť najvyššiu úroveň Tvojho nadania a či znalosť slobodných umení, dôstojne odpovedajúcu nadaniu? Ak dáme prvé miesto Tvojej blahosklonnosti, láskavosti a i pri nesmiernom bohatstve opovrhovaniu pyšnou nádherou, budú si sťažovať na zanedbanie vynikajúca sila ducha, vznešený pôvod, príjemný charakter a pravidlám skromnosti azda najprimeranejšia a v tomto čase tak zriedkavá miernosť v jedle a v šatstve.

Vidieť v Tebe vytlačený živý obraz obidvoch Tvojich rodičov, ktorých najšľachetnejšia krv tak vrie v Tvojich žilách, že určite sľubuje ešte vznešenejšiu dôstojnosť Tvojho rodu. Hoci už teraz sa rovnako skvieš cnosťami, dlhší čas pripraví oveľa väčší vzrast slávy Tvojho mena.

Keď Tvoja najsladšia matka Alžbeta, z najvznešenejšieho a veľmi starého rodu Balaššovcov^[17] mala vo zvyku po celý čas, čo žila medzi dámami, z nábožnej úcty voči Bohu a jeho svätým sústavne sa zúčastňovať obety na omši svätej, kľačiačky na holých kolenách a uctiť si najzbožnejšie tajomstvo umučenia Pána, koľkoráz len mohla zastihnúť kňazov, Ty si ju ešte ako dieťa rád sprevádzal ako jej stály sprievodca. Keď si dorástol, nepotreboval si napomenutia vychovávateľov, aby si si očistil svedomie spoveďou a vybudoval vo svojom srdci najčistejší oltár nepoškvrnenému Baránkovi Božiemu, na ktorom si túto svätú obetu takmer každý väčší sviatok obetoval. Keď Ti slúžilo zdravie, nenechal si si ujsť príležitosť ani jeden deň, aby si sa nezúčastnil obety na omši svätej. Tejto zbožnej a posvätnej zvyklosti si sa po celé štúdiá tak vytrvale pridržiaval, že Ťa nemohli od nej odtrhnúť ani láska k vede, ktorej si bol veľmi silne oddaný, ani lákavé zábavy, ani rovnako vznešená spoločnosť vrstovníkov, ani drsné počasie, ani vábne mladícke hry, ani dôvera v beztrestnosť, ani odvážny pokus o šťastie. Poznal si totiž dobre, že nábožnosť je užitočná pre všetko^[18] a keďže si ju tak horlivo pestoval, prišli Ti s ňou všetky dobrá: múdrosť, vedomosť, česť, bohatstvo, zmysel pre spravodlivosť, najmúdrejšia a najmilšia manželka a všetky ostatné ozdoby cností, takže máš pospolu všetky cnosti, z ktorých i jediná robí ľudí šťastných.^[19]

Základ týchto znamenitých cností a nebeského požehnania nie je iný než jedna svätá katolícka a apoštolská viera, ku ktorej si výchovou od útleho detstva tak úzko priľnul, že nič Ti nie je nad ňu drahšie, cennejšie a prednejšie. Zdá sa, že Ti neustále tanul na mysli stálej pamäti hodný príklad Františka Illésházyho,^[20] Tvojho najmilovanejšieho pradeda, muža pridržiavajúceho sa až obdivuhodne silno katolíckeho náboženstva. Bol mu ponúkal, ako svojmu vlastnému bratovi, najskvelejšie dedičstvo všetkých svojich statkov Štefan Illésházy, palatín Uhorského kráľovstva, keďže nemal potomkov, čo by po ňom dedili, ak zanechá katolícku vieru a prestúpi k zavrhnutej Lutherovej hereze. (Za tých istých podmienok chcel tenže Štefan urobiť dedičom svojho majetku Mikuláša Esterházyho, vnuka svojej sestry Žofie Illésházyovej, neskôr palatína Uhorského kráľovstva, ale podľa slov opáta Jongelína^[21][22] ani na tom to nemohol nijako vymôcť.) Radšej chcel František ako katolík žiť spokojný so svojím dedičstvom, než byť zasypaný najväčším bohatstvom, ale ako zradca Kristov, dopustivší sa záhuby pravej viery. Avšak aká obdivuhodná je Božia prozreteľnosť? Keďže títo dvaja veľmi slávni mužovia ako najhorlivejší obrancovia katolíckej viery spozorovali, že sladký jed pozemských statkov hrozí záhubou duší, radšej uprednostnili spásu duše než najväčšie bohatstvo. Tým však odmietli aj túto ohavnú ponuku príkladom pamätným pre celé potomstvo. Vtedy palatín adoptoval Gašpara Illésházyho,^[23] svojho najmladšieho brata,^[24] ktorý ako dedič majetkov nastúpil po Štefanovi. Pretože však zaprel pravú vieru, jeho potomstvo nemohlo byť trvalé, ba celkom vymrelo. Tak prešlo toto skvelé dedičstvo palatínovo na pokolenie najkatolíckejšieho Františka, ktorého Ty, najjasnejší pán župan, si najpožehnanejší výhonok jeho cností a dedič jeho majetkov. V starosti o náboženstvo zaiste nechcel František Illésházy ostať za starými Rimanmi, o ktorých meste toto najskvelejšie svedectvo zanechal Valérius Maximus: „Naše mesto vždy považovalo náboženstvo za prvé a to aj v takých prípadoch, keď malo ísť o dôstojnosť najvyššieho majestátu. Preto neváhali vlády oddať sa do služieb posvätnosti, domnievajúc sa, že len tak budú môcť úspešne spravovať záležitosti ľudské, ak budú dobre a vytrvale slúžiť moci Božskej.“^[25][26] Toto je i Tvoja prvoradá starosť, najjasnejší pán župan. Ak by sme okrem toho chceli po jednej prebrať všetky ozdoby Tvojho ducha, na akú obrovskú prácu by sme sa podujímali; obávali by sme sa tiež s nimi dôkladnejšie zapodievať, aby sme Ťa v Tvojej skromnosti neuviedli do rozpakov, ak by sme niečo prezradili, čo si Ty chcel mať utajené. Preto veľmi mnohé veci vynecháme. Keďže sa však na Teba podivuhodne hodia verše, ktorými veľmi vtipný a obratný básnik Claudianus^[27][28] oslávil Honória,^[29] niekoľko, pre našu potrebu pretvorených, ako na Teba skladaných a nám na prednes vhodných, Ti teraz prednesieme:

Kto je lepší rozvahou, kto pozná lepšie mieru práva a spravodlivosti? Čo si vždy odporuje, v Tebe nachádza súlad: pri duševnej veľkosti sila, v udatnosti rozvaha. Kto sa Ti vyrovná? Kto bol v mladosti taký veľký, že osvedčil svoje schopnosti v takých veľkých starostiach? Stojíš trebárs medzi ľudom, kto Ťa uvidí, zvolá: Tu je, tu je Jozef. Také svedectvo Ti vydáva a činí Ťa zjavným vznešený výraz moci, ktorú nepotrebuješ predstierať drsným hlasom, pyšným krokom, ani nevhodným gestom. Na čokoľvek siahnu iní, snažia sa predstierať, to Tebe dáva príroda darom. Stud a pôvabná prísnosť sa u Teba razom zjavuje a dôstojnú tvár pokrýva prísna vážnosť, zbavená však bezcitnosti. Starcovi sa dostáva vážnosti, mladému veku síl. Teba obidva veky ovenčili svojimi význačnými vlastnosťami. Osud vytvára muž: Niet zbraní, čo by Ti škodili, ani domáce obyvateľstvo neodvracia svoj zrak od Teba. Nevzbudzuješ nenávisť naháňaním strachu, ani Tvoja láskavosť neuvoľňuje uzdy, Tvojej spravodlivosti sa hrozia strach i priazeň a vzývajú ju. Naša župa Ťa miluje, najspravodlivejší ochranca zákonov a najvernejší zástanca utláčaného ľudu, najlepší z prétorov, najlepší otec našej vlasti. Vyznávame, že sme väčšou vďakou povinní Tebe už ako prétorovi, keď drahý otec Ti z Božej vôle zveril opraty. Nože, najdobrotivejší, príď do našich bydlísk! Významný vo svojom veku prevýš ušľachtilosťou svojho otca, doži sa bez pohromy dlhých Nestorových rokov, nech Františke prekvitá lono, nech malý Illésházyovec v náručí obveseľuje hrou matku i otca, i budúce pokolenia.

Toto sú hlasy, žiadosti a city nás všetkých, ktoré vyberáme z čistého zápalu srdca, keď Ti predkladáme Obranu (Apológiu).

Dané v našej župe 6. januára 1724

Tvojmu najjasnejšiemu panstvu večne najoddanejšie

Stavy slávnej Trenčianskej župy.