ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

I v našej dobe, i v minulosti sa mužovia hádali^[90] — Aký div, veď celý svet zaujíma zápas o tento problém! — či sa má písať a či lepšie odložiť pero, keď je tvoja česť nepriateľsky napadnutá. Ak na vyslovené obvinenia neodpovedáš, uznávaš ich. Ak ich zavrátiš, je jasné, že si človek nedotklivý. Nuž, čo urobíš? Mlčať i hovoriť je nutné. Prečo? Pretože je známe: Všetko má svoj čas.^[91]

PROTI ZOILOVI^[92]

Zoilus, Ty hovoríš: Táto kniha sa mi nepáči. Kto by sa však čudoval? Veď ani s Tebou nik nesúhlasí.

GNORIMEDNOPOLIPROSTATUS

Číslo 1.

Keď početné zástupy oboch pohlaví a každého veku (lebo dnešná doba oproti niekdajšiemu zvyku vidí mužov i ženy, devy i mládencov rovnako sa zabávať) spoločne s rozpustenými vlasmi ako mainadky^[93] po križovatkách a po dedinách slávili sviatky otca Bakcha-Dionýzia, dvaja priatelia, spojení veľmi pevným putom starého priateľstva, Gnorimenes a Polifilus, priblížili sa pri západe slnka k môjmu domu tak dokonale potichu, že som prijal prv ich pozdrav, než som zbadal otvorenú bránu a než som zazrel priateľov.

— Ach, vitajte, priatelia! — hovorím — Vtiahli ste sem trójskeho koňa a či vstupujete sem potíšku ako herci, nechávajúc opité zástupy bakchantiek, aby ste oživili naše spoločné rozhovory, ktoré už akosi dlho spali, alebo aby ste zahnali trudnomyseľnosť, ktorá už dávno zaujala starostlivé čelá každého z nás v tejto samote? Kde ste sa skutočne stretli, že ste mohli razom prekročiť prah môjho domu? Veď je známe, že Gnorimenes si úmyselne vybral bývanie na vidieku pre duševný odpočinok — je to síce sotva na dve míle od mesta — Polifilus zase býva v otcovskom dome pod skalami Terentiovými.

Na to Gnorimenes s tvárou vážne veselou, lahodne sa usmievajúc, vravel: — Gnorimednopoliprostatus, viem, že by si sa vzdal povinnosti priateľstva, keby si myslel, že dosiaľ neporušená vernosť nášho priateľstva bola nejakým fígľom poškvrnená. Ako zavrhujeme bakchovské šialenstvo a tébske^[94] opilstvá, je ti tak dobre známe ako nám. Že sme teda proti zvyklosti vtiahli k tebe tichým krokom, vysvetlíme príjemnejšie pri plnom stole, než aby si to chcel na nás trochu horlivo vymôcť už hneď. Nože, radšej pozvi k stolu k lahodnému jedlu a vínu. Aby sme totiž došli k tvojej hostine celkom hladní a smädní, odriekli sme si úmyselne až doteraz akékoľvek jedlo a nápoj.

GNORIMEDNOPOLIPROSTATUS: — Osvedčili ste otvorene svoje čisté priateľstvo voči mne a aby ste vedeli, že vaše želanie je aj mojím: Prosím — stôl, pripravený podľa mojich skromných pomerov, pozýva vás dnu k večeri takej filozofickej, nie k bohatej večeri Olympanov.^[95] Prisadnime si! Ak očakávate bažantov, sluky, ustrice z Dalmácie, lososy z Visly,^[96] rakov z Baltického mora, pontských^[97] tuniakov, istrijských^[98] kaprov, jesetere z Tisy, hlavátky alebo zlatých pstruhov z Váhu, jariabky z Balkánu, karpatské srnky, divú zver rifajských hrebeňov a konečne čistý mok z dolnopanónskych strání, veľmi sa bojím, aby ste nešli domov s väčším hladom a s ukrutnejším smädom, než ste sem prišli. Omnoho ľahšie by bolo možno užiť tieto pochúťky u nášho Gnorimena. O ňom to totiž niekto voľne zaspieval: Na stôl boháča sa donášajú lesy i moria.^[99]

POLIFILUS: — Aj v klobásach a hurkách nášho Gnorimednopoliprostata sme už okúsili také príjemné lahôdky, ako kedysi cítili Židia v manne, onom anjelskom pokrme — všetku rozkoš a každej pochúťky lahodnosť.^[100] Je však jedna vec, na ktorú trpká spomienka skropí neznesiteľnou horkosťou i najsladšie maškrty, takže žalúdok nie uvádza, lež priam ženie do hnusu.

GNORIMEDNOPOLIPROSTATUS: — Nože, povedz nám, Polifilus, čo to je?

POLIFILUS: — Duch môj márne sa snažil údy unavené dennými starosťami priviesť k svetlu Kleantovmu.^[101] A tak ma na tom mieste, kde som sedel, proti mojej vôli premohol veľmi hlboký spánok, bárs som sa mu aj vzpieral. Podivuhodné, akým hrozným a biednym obrazom postrašil boh spánku, inokedy z bohov najláskavejší, moju strachom trnúcu myseľ. Ukázal mi na pohľad veľmi krásneho baránka, ako sa pasie na úzkom, ale pôvabnom i úrodnom poli: z jednej strany ho totiž uzavierali ozrutné vyčnievajúce skaliská, z druhej skalu obmývajúca horská bystrina. Nevinné zvieratko tak milovalo ničím nerušený pokoj, že za nedovolené považovalo čo len trošku nohami pomútiť čisté prúdy bystriny, z ktorých strieborné horské pramene dávajú každému vďačne a bez závisti napiť sa a myslia si, že ich povinnosťou je doviesť ich šťastným korytom obyvateľstvu v nížinách. Hoci Lykaónia^[102] bola od tohto miesta ohromne vzdialená, predsa akási krajina, alebo, lepšie povedané, rovina na päť míľ vzdialená, kedysi divo porastená pichliačmi a kotvičníkmi, dnes žiariaca najučenejšími stánkami Palladinými, ktorá prerástla na mesto s kráľovským právom, ktoré podľa starých stôp kraja nazývame Spinopolis.^[103][104] Kto by myslel, že tu môže mať svoju skrýšu krvavý vlk? A predsa táto beštia, hrozná vo svojej divosti, vyrazila z tohto sídla múdrosti a vrhla sa na pokojného baránka takým útokom, že sa zdalo, že ho nielen zráža k zemi, lež i zuby si ponára do jeho tela tak hlboko, ako je srdce vzdialené od vlny. Keď som si bližšie prezrel strašnú tlamu, zaborenú do baránka, nezdal sa byť poznačený žiadnou zjavnou ranou, hoci vo vlne nešťastne uviazli nejaké roztrúsené krvavé peny, ktoré napokon samy zmizli a vlk padol do pasce. Ani neviem, či na krídlach Merkurových^[105] priletel, či na Pegasovi^[106] sa doniesol básnik, celý vo vytržení; len zrazu bolo vidieť, že si sadol na skalisko vyčnievajúce nad riekou a žalostný prípad vylíčil veršom takto:

„Ty vlk, s hroznými zubami, prečo prepadáš tichého baránka? Oklameš sa, on nechce zhynúť pod tvojimi zubami, jemu totiž dali bohovia nesmrteľný údel. Z neho teda nezískaš nijakú trofej. Aby si predsa nebol celkom pripravený o túženú poctu, budeš známy aspoň podľa tejto básne, zloženej na skale. Medzitým čo vlk, vychádzajúci z tŕnia, lovil baránka, sám sa stal korisťou. Beda ti, čo si koristil, lebo sám budeš korisťou. Vlk dokázal, že Boh súdil spravodlivo.“^[107]

GNORIMENES:^[108] — Hoci viem, že je to obľúbený zvyk starých žien koreniť si rozhovory výkladom svojich snov (preto ich my často smiechom odbavujeme), predsa treba priznať, že sen je podivuhodný a na výtvory bohatý umelec a že svojimi nočnými zábavami zamestnáva nielen ženy, ale i kráľov, vojvodov a vôbec všetkých smrteľníkov každého druhu. Veď sa len pozri, ako to krásne líči náš básnik:^[109]

„Avšak otec zo zástupu svojich tisíc synov zavolá k sebe umelca Morfea, napodobňovateľa postáv. Nik iný nevytvorí podľa rozkazu dokonalejšie chôdzu, tvár i zvuk reči než on, ba pridá ešte aj šat a každému jeho najobvyklejšie slová. Tento však len ľudí napodobňuje. Iný sa zase stáva divou zverou, vtákom alebo plazom s dlhým telom — tohto volajú nebešťania Ikelom,^[110] smrteľníci Fobetorom.^[111] Je ešte aj tretí, zas inej zručnosti — Fantasos^[112] — ten klamne prenikne do zeme, do kameňa, do vody, do dreva a vôbec do všetkého, čo nemá dušu. Tí obyčajne ukazujú v noci svoju tvár kráľom a vojvodom, iní sa zas potulujú po obyčajných ľuďoch.“

Ak ma priatelia trpezlivo vypočujete, i ja vám poviem, čo sa mi snívalo. Zdalo sa mi, že som v sede obsadil najvyšší z tých končiarov, ktorými sa často po oboch stranách túlavého toku Váhu do výšok dvíha a do diaľky ďaleko rozbieha tento kraj, ktorý zo severnej strany pozerá na Kvádov^[113] a Sarmatov, z južnej pozoruje Markomanov a uzavretý je horskými pásmami, porastenými prekrásnymi lesmi, miestami však i bez stromov a ukazujúci len skaly a hrubý štrk, s mnohými výbežkami dopredu splývajúcimi, takže skôr odrazí nepriateľa než hocktorá pevnosť a priateľského cudzinca tiež pripustí iba po veľmi málo cestičkách, i to zlých a hrboľatých, vytvárajúcich zatáčkami rozličné oblúky. Keď som sa sem i tam dôkladnejšie poobzeral, pripadalo mi pole ako vkusne vyhotovený vojenský štít, že by mohol prevýšiť dokonalé umelecké výtvory. Štít vkusne ozdobovali votkané palmy alebo stužky, pozahýbané v mnohofarebné dúhy a zakrývali ho príjemnými tieňmi, akoby boli nejaké tienisté lesy zostavené do kruhu. Zvláštna ozdoba tohto poľa štítu sa zväčšovala tým, že tam bolo vidieť jeleňa, podivuhodne krásneho (spravodlivý pozorovateľ by mu dal prednosť pred tým, ktorého vraj Alexander Veľký^[114] obdaril zlatou reťazou, na ktorej bol vytepaný nápis: Nedotýkaj sa ma, lebo som kráľov!), ktorý ukazoval v susednom prameni a na voľne zvlnenom svahu, vytvorenom na spôsob koruny, svojím tieňom druhého jeleňa. Aby sa niekto neodvážil nejakého barbarského činu voči jeleňovi, nad druhým poľom, oddeleným veľmi nepatrnou čiarou (i toto pole sa podobalo menšiemu štítu), sa vznášal orol s korunou ako strážca veľmi pozorne bdejúci. Že je Jupiterovým zbrojnošom, svedčila zlatolesklá zbraň, vyčnievajúca z peria ako z puzdra. Boh lesov Pán takto ospieval jeleňa, pískajúc si na píšťalke pri prameni, vyvierajúcom na úpätí susednej skaly:

„Jeleň, ozdoba lesov, postrach a krotiteľ drakov, pas sa pokojne na pastvinách otcovskej rodnej zemi! Si kráľovský. Čo by si sa bál striel drsného Gelona? Či by sa odvážil ublížiť ti rukou nejaký Sarmat? Azda by sa odvážil, ale nech sa má na pozore, aby nepocítil zbraň orla, ktorou hnev Jupiterov zvykne zabíjať bezočivých.“

Sotva toto ozvena vrátila od susedných skál, keď sa objavilo niečo neznáme, nie také veľké ako obor, ani také malé ako trpaslík. Tvár to malo tmavú, myslel by si, že slnkom opálenú, čelo vekom zvraštené, oči vypúlené, ich ostrosť bola taká malá a otupená, že sotva rozoznávali predmety pod nohami; ako sa to obyčajne stáva tým, čo len v noci vidia, keď už v diaľke nad strechami chatrčí dvíha sa dym a vysoké vrchy vrhajú dlhšie tiene.^[115] Jazyk náchylný vypľúvať všetko, čo slina priniesla, a pohyblivý natoľko, že darmo by si dúfal, že ho zuby udržia, ktoré predsa príroda dala ako ohradu, chrbtová kosť starobou ohnutá nútila hlavu, celú šedivú, hľadieť k zemi a pôsobila, že lopatky ostro vyčnievali a konečne všetko, čo bolo na tele, sotva viselo na kostiach.^[116]. Ak by si chcel podľa vzhľadu usudzovať na človeka, tvrdil by si, že bol z podsvetia zavolaný Cato^[117] Censorius — kiež by len aj s jeho rozvahou a učenosťou! Hoci svojou slabosťou budil pozornosť, predsa z pliec viselo puzdro, obtiahnuté purpurom, ktorého šípy, jeden ako druhý, si už vopred naisto predstavovali veľmi krvavé rany. Keď vystrelil obidva šípy z najnapnutejšej kuše na jeleňa, ktorý bol od neho sotva na dohodenie kameňom, hroty dopadli veľmi ďaleko, bezvýsledne, bárs aj pierka utrhnuté zo zárezu vetrom, dopadli na zviera. Tu máš, Gnorimednopoliprostatus, záhady, ktorými nás pobavil Morfeus.^[118] Nepochybujeme, že budeš predvádzať Oidipa^[119] alebo Sibylu^[120] a že objasníš zmysel týchto fantázií istejšie, len potom nastane presvedčenie, ako keby sme žiadali vysvetlenie od delfskej veštiarne. Veď sme spoznali, že vynikáš znalosťou vecí Božských i ľudských.

GNORIMEDNOPOLIPROSTATUS: — Oblažili ste nás, priatelia, rozprávkami dobe primeranými. Klopete naozaj na samotnom prahu dverí, keď sa usilujete poznať pravdepodobnosť vecí v hocakých snoch. Ja myslím, že vy ste snívali v bdelom stave o tom, čo ste teraz rozprávali, akoby ste to boli videli vo sne. Či vám vypadli z pamäti slová básnikove, inak vám iste veľmi dobre známe? Ak sa páči, počujte básnika:^[121]

„Všetky túhy, ktorými sa myseľ neustále zamestnáva, opäť vracia priateľský spánok, keď telo usnulo. Keď lovec uložil svoje unavené údy na lôžko, jeho myseľ sa predsa vracia do lesov a húštin. Sudcom sa sníva o sporoch, vozatajovi o záprahoch a neskutočnému medzníku sa vyhýba nočnými koňmi. Zamilovaný sa teší na zálety, lodník vozí tovar na výmenu a lakomec sa zháňa za ziskom, ktorý mu ušiel, kým bdel, a smädom trpiacim nadarmo podáva osviežujúci spánok túžobný pohár z čerstvého prameňa.“

Nemyslím preto, že treba postaviť na to miesto vaše obrazy v snoch, kde káže svätá autorita Božích kníh postaviť tajomné slová Jozefa Egyptského^[122] o jedenástich oddieloch, klaňajúcich sa jeho oddielu a o slnku, mesiaci a jedenástich hviezdach, rovnako jeho zvelebujúcich. Čo? Mali by sme vaše sny porovnať so snami faraóna^[123] o siedmich prekrásnych a tučných kravách a opäť o iných siedmich špatných a chudých? Myslím, že ste nesnívali ani v takom duchu, akým videli v spánku budúcu záhubu Mardocheus^[124][125] alebo kráľ Nabuchodonozor^[126][127] a iní, opatrení oboma posvätnými nástrojmi. Ako totiž tieto vidiny vnikli do mysle ľudských vnuknutím Božím, tak zase som určite presvedčený, že to, čo ste vy tu porozprávali, sú dôvtipné výtvory vášho ducha. Ak na to naliehate, otvorím kotlík, prevezmem úlohu Oidipa a po stiahnutí obalov snov jasne a zreteľne vysvetlím, kam mieri vaša pozornosť. Či si ty, Polifilus, obrazom baránka nenaznačil mesto Trenčín, ktorému priazeň slávnych kráľov dala do dedičného znaku baránka? A či pod vlkom si nerozumel kohokoľvek, kto sa bez príčiny zúrivo vyrútil na tvoje mesto? Kto je taký analfabet a nedouk, aby nevedel, že v literárnych dielach, takých ľudských ako posvätných, sa baránkom nazýva nevinný a pokorný človek, zúrivec však a kto bez príčiny napáda nevinného, sa nazýva vlkom? Preto iste, ako je známe, povedal komik^[128] formou príslovia: „Zveril si ovcu vlkovi.“ S tým súhlasia slová Cicerónove.^[129] Tak si totiž zahráva s Antóniom. Hovorí: „Veď na zhromaždení povedal, že bude strážcom mesta, že do 1. mája bude mať pri meste vojsko.“ Ó, ako sa hovorí, vlk je znamenitý strážca oviec! Bol by Antónius strážcom a či uchvátiteľom a trýzniteľom mesta? Nech som hlúpy, ak to isté netvrdí Boží zákonník. Veď, čo naznačuje týmito slovami: „Ako ovca bude vedený na zabitie a ako baránok bude mlčať, keď ho budú strihať a ústa svoje neotvorí.“^[130] Tiež poznáme, že Kristus, náš najláskavejší Spasiteľ, pravý Boh i pravý človek, tu i tam však bez všetkej viny, bol nazývaný ovečkou alebo baránkom, ktorý bol od Židov ako najukrutnejších vlkov vydaný na najhroznejšiu smrť. To isté vysvitá tiež z rozkazu, ktorý dal Kristus 72 učeníkom: „Choďte, hľa, posielam vás ako baránkov medzi vlkov.“^[131] Veď podľa učeného Boetia^[132] „ľudia, keď upadli do zloby, stratili aj ľudskú prirodzenosť“. Ako to, povieš? Počuj opäť toho istého svedka. Hovorí: „Stáva sa, že ani za človeka by si nemohol považovať niekoho, keď vidíš, ako ho chyby zmenili. Lakomstvom horí násilný uchvátiteľ cudzích majetkov? Mohol by si povedať, že sa podobá vlkovi. Zúrivý a nespokojný cvičí si jazyk v sporoch? Porovnáš ho so psom. Teší sa strojca nástrah, že voľakoho ľstivo dostal? Mohol by sa porovnať s líškou. Zúri niekto v neskrotnom hneve? Má sa o ňom myslieť, že má ducha levovho. Bojazlivý a plachý sa bojí aj toho, čoho sa netreba báť? Mal by sa považovať za podobného jeleňovi. Stojí niekto lenivo a hlúpo? Živí somára. Je ľahostajný, nestály a mení záujmy? Ničím sa nelíši od vtákov. Poddáva sa odporným a nečistým záľubám? Ovláda ho rozkoš špinavej svine.“ Treba však vedieť, že tie isté zvieratá, ktorých menami niekedy označujeme ľudí nečestných, pre svoje iné vynikajúce vlastnosti slúžia opäť za vzor iných vecí, hodných cti, chvály a ocenenia. Je to zjavné na príklade jeleňa. Hoci svojou plachosťou predstavuje plachých a ustrašených predsa nesie podobu urodzených duchov v tom, že obkľúčený množstvom zlých hadov, jedny trhá, druhé obracia na útek, keď ich postrašil hromadným pobitím druhov, a tiež ich ničí a tie konečne, čo sa ukryli do hlbokých skrýš tajných jaskýň, dychom nozdier vábi, a keď sa vytiahli na svetlo, usmrcuje ich. Takto si počínajú tiež heroické duše. Lebo i tie nevedia ustúpiť z miesta, i keď ich nepriatelia obkľúčia: lež jedných zabijú, druhých ako porazených na útek obrátia, iných konečne iba povesťou svojho mena, čo by sa dalo porovnať s dychom z nozdier, z jaskyne nevedomosti vyvedú na svetlo pravdy a ak ju nespoznajú, zabijú ich víťaznou slávou tejto pravdy.

Z tohto sa už neskoršie vylúpne aj záhada s jeleňom a orlom. Starý erb totiž ozdobuje jeleň, vytepaný do rodového štítu Trenčianskeho zhromaždenia (ľudovo hovoríme župy). Orol, vytepaný na druhom štíte, s ním preto organicky súvisí, aby si bol poučený, že zvláštnou priazňou najvznešenejších rímskych cisárov a najjasnejších kráľov uhorských pre veľmi vynikajúce zásluhy, najmä pre neporušenú vernosť voči domu rakúskemu a pre iné dokázané hrdinské činy, prijala slávna rodina illésházyovská^[133] v tejto provincii najskvelejšiu hodnosť dedičného prétora (dnes hovoríme najvyššieho župana), ktorá má prechádzať na budúce pokolenia — čo kiež dá Boh, nekonečne dobrý a mocný. Tá istá slávna rodina illésházyovská s tým istým dedičným právom je na čele župy Liptovskej a hodnosťou najvyššieho župana i tam najviac vyniká. Pretože od smrti najvynikajúcejšieho a najosvietenejšieho pána župana Mikuláša Illésházyho, kým žil, kancelára kráľovského dvora pre Uhorské kráľovstvo, neváhali niektorí hnaní závisťou toto právo na Liptovskú župu, v rode Illésházyovcov dedičné, urobiť sporným, najvznešenejší cisár Karol VI., poučený dostatočne o pravdivosti veci z hodnoverných kráľovských listín, na žiadosť najosvietenejšieho pána župana Jozefa Illésházyho potvrdil toto právo novou listinou. Táto provincia bola za čias kráľa Mateja Korvína^[134] povýšená na vojvodstvo, ktorým (podľa Bonfiniho)^[135] bol obdarovaný Ján, najšťastnejší syn zbožného Mateja, vychovaný už od detstva od najzbožnejšieho otca v nádeji na veľmi rozsiahlu ríšu.

Aby som pridal konečne niečo o človekovi, ktorý mieril nepriateľskými zbraňami na jeleňa a orla, nepokladám za hodné námahy, keďže Gnorimenes ho tak dôkladne vylíčil, že mi nič neprichádza na um, čo by som pridal k jeho symetrii. Vašou povinnosťou je teraz, priatelia, podať úsudok, či som vnikol do vašich duševných zámerov. Ale vidím, že Polifilus je v tvári úplne zmenený a pre hnev je sotva pri sebe. Ak sa môj jasný výklad dopustil nejakej chyby pri rozväzovaní gordického uzla, nebráni nikomu vziať slovo späť. Ani váš Gnorimednopoliprostatus si neváži svoje slová natoľko, že by chcel porušiť priateľstvo, ak by sa s vami nezhodoval.

POLIFILUS: — Keby ma nebola úplne zaujala vľúdna lahodnosť tvojej reči, Gnorimednopoliprostatus, môj duch, popudený ohromným bezprávím, by už dávno bol prerušil tvoju reč. Výborne si vystihol celú vec, vykladajúc, že podoba baránka naznačuje erb mesta Trenčína, obrázok jeleňa a orla so žiarivým zlatým šípom zas iné erby, a to: orol — erb slávnej rodiny illésházyovskej a jeleň — erb nie poslednej župy uhorskej. Lež kto to vysloví, ako zúrivo napadol všetko toto akýsi nový spisovateľ v knižke s nadpisom Nobilissima Diaeta? Učenec, ktorý dnes prišiel na svet, sa nazdáva, že naše mesto je tiež len dnešné. Či slovenský ľud, nech už pochádza od hocikiaľ, je slovenský, je pokolenie Kadmovo,^[136] ktoré vyrástlo z dračích zubov alebo rastlina, ktorá vyrástla pri rieke Hypanis,^[137] ktorá vidí len východ slnka, západ už nie? Ako rozumne by bol urobil tento Aristarchos, keby prv, než toto napísal, bol šiel do Anticyry.^[138]

GNORIMENES: — Nemyslel som nikdy, Polifilus, že by sa nám niekedy dostalo takého neľútostného kritika. Kto obráti pozornosť na množstvo krivých obvinení, ktorými nás napadol, ten musí uznať, že v pomere k tejto nehanebnosti si ty nepovedal nič urážlivé. Nerozvážny právnik ponížil celú šľachtu, vyššiu i nižšiu, či už je uzavretá hradbami mesta a či sa rozlieva hojne po celej župe. Všetci sme tu len hostia, nájomníci zeme, poddaní, sluhovia, otroci, nevoľníci, žíznivý smäd si hasíme len cícerovým vínom. Veď nešťastný osud Svätoplukov zbavil jeho biednych pozostalých slobody, olúpil ich o zlato, odsúdil k pluhu, poľným bránam, motyke, rýľu, čakanu, lopate, poskrýval ich medzi drsné vrchy, siahajúce k hraniciam Markomanov a Kvádov. Nad to trpí sa u nás takou nevedomosťou, že rozprávame len po slovensky. Týmito prednosťami ozdobil, týmito chválospevmi oslávil, týmito titulmi vyzdvihol, týmito výsadami zahrnul naše meno tento úzkoprsý právnik, najvzdelanejší, len ak bohovia nič proti tomu nemajú. Nepochybujem, že dúfal, že mu za urážku nášho mena postavia pomník na dvore univerzity alebo, že krivdou na nás spáchanou si chcel získať slávnu povesť, ako to chcel dosiahnuť Herostratos^[139] zapálením chrámu Dianinho,^[140] podľa slov Valéria Maxima:^[141] „Aby zničením najkrajšieho diela nieslo sa jeho meno po svete.“ Čo ty na to, Gnorimednopoliprostatus?

GNORIMEDNOPOLIPROSTATUS: — Nikdy som neschvaľoval a ani teraz neschvaľujem, aby sa odplácali nactiutŕhania nactiutŕhaním, nadávky nadávkami, potupy potupami. Tí totiž, čo to robia, dokazujú zreteľne, že nemôžu ovládať svoje city, že nemajú dosť závažných argumentov, že podporujú vo svojom srdci jed nenávisti alebo závisti alebo, že sa svojím táraním podobajú slabomyseľným starenám. Preto by si mohol tento druh zápasu vhodne nazvať žabomyšia vojna. A je niečo smiešnejšie než toto? Veď nie je nič škrekľavejšie než žaby a nič odpornejšie než myši. Koľkokrát sme počuli povedať o niekom, kto použijúc trochu voľnejšie slová upadol do chyby. Keby si bol mlčal, bol by si zostal filozofom!

POLIFILUS: — Preruš, prosím, Gnorimednopoliprostatus, svoju reč, aby si nám trochu hlbšie odvodil a z prúdu doviedol nás k samému prameňu toho, čo si sem vsunul. Odkiaľ myslíš, že povstala tá často opakovaná myšlienka: „Keby si bol mlčal, bol by si filozofom?“

GNORIMEDNOPOLIPROSTATUS: — Pýtať sa, znamená toľko, ako chcieť sa naučiť. Ustanovuješ ma teda svojím učiteľom? O koľko milšia by mi bola vec, keby si to žiadal, aby si sa mohol hlásiť za žiaka do školy Pytagorovej^[142] alebo jeho stúpencov. Nuž nech je, ako je, predsa vyhoviem tvojej žiadosti. Bol ktosi, čo, ako hovorí Boetius Torquatus,^[143] si vzal falošné meno nie pre potrebu pravej cnosti, ale pre pyšnú slávu. Našiel sa však i taký, čo urobil s týmto človekom skúšku, či sa naozaj ženie za pravou cnosťou a či len za populárnym leskom. Roztrhol teda filozofický plášť zúrivými nadávkami. K tomu potom vážne poznamenal, že už sa dozvie, či by bol ten filozofom, ak by bol naozaj znášal utrpené krivdy mierne a trpezlivo. Ten si trpezlivosť na chvíľku osvojil, a keď sa mu dostalo urážky, akoby jasajúc vravel: „Či už konečne pochopíš, že som filozofom?“ Tu ten trochu uštipačne odvetil: „Bol by som spoznal, keby si bol mlčal.“ Podivuhodnú prednosť mlčania poznal na sebe bystro Simonides,^[144][145] keď častejšie hovorieval: „Mrzí ma, že som hovoril, nikdy nie, že som mlčal,“ — hoc toto Diogénes Laertský^[146][147] a Valérius Maximus^[148] pripisujú Xenokratovi.^[149] Treba, aby sme boli vždy umierneného jazyka, ba aby sme boli ako bez jazyka, keď nás napádajú kadejakými krivými útokmi, aby sme, splácajúc rovné rovným, nezaplietali sa do tej chyby, ktorú u iných odsudzujeme a zavrhujeme. Kto z vás, prosím, utrpel takú pohanu, akú utrpel, ako vieme, Konštantín Veľký. Svätý Chrysostomos^[150][151] hovorí o tom týmito slovami: „Kedysi boli podobu Konštantínovu zasypali kameňmi. Mnohí popudzovali Konštantína, aby pôvodcov urážky potrestal a hovorili mu, že celú jeho tvár kameňmi doráňali. Tu si Konštantín ohmatal rukou tvár, ľahko sa pousmial a vraj povedal: ,Ja naozaj nikde na čele nevidím rany, lež zdravá je hlava, zdravá je i celá tvár.‘ Tak veľkodušný vladár nepomstil veľkú urážku krutými trestami, ba ani len drsnými slovami. Nože, skúmajte i vy tvár, oči, čelo, líca, zuby, nos, prehliadnite, hovorím, celé telo. Či niektorý z údov má otvorené rany, či je pošpinený nečistým bahnom, či modrie?“

GNORIMENES: — Priznávam sa, že treba vysokej, až do neba siahajúcej šľachetnosti na to, aby bol človek pokojného ducha, i keď ho urážajú. Lež nikto nebude popierať, že spravodlivá obrana je každému povolená. Je dovolené predstihnúť nepriateľa, keď sa rúti nespravodlivo na teba s vytaseným mečom. Je dovolené vymáhať si nazad pole, ktoré ti proti právu a spravodlivosti iný uchvátil. Je dovolené podkopať väzenie, do ktorého ťa niekto zavrel bez viny.

Prečo teda nebude dovolené urážku zavrátiť? Či nás nenabáda takto si počínať vnuknutie Ducha Svätého: „Odpovedz hlúpemu podľa jeho hlúposti, aby sa mu nezdalo, že je múdry.“^[152] To isté ukladajú rímske dosky zákonom rovnakej odplaty, ktorý schvaľuje aj Seneka,^[153][154] inak veľmi prísny posudzovateľ spravodlivosti, keď hovorí: „Patrí iste k spravodlivosti dať každému, čo mu patrí, dobrodením odplácať vďaku, krivdu rovnakou odplatou.“ A zdá sa, ani náš Zakladateľ zákona lásky toto nevyvracia, keď hovorí: „Akou mierou budete merať, takou sa i vám odmeria“;^[155] tým treba myslieť, že sa potvrdzuje ono staré príslovie: Život za život, oko za oko, zub za zub, ruku za ruku, nohu za nohu, popálenie za popálenie, ranu za ranu, modrinu za modrinu.^[156]

GNORIMEDNOPOLIPROSTATUS: — Prisvedčil som ti už zjavne, že každý má slobodu brániť sa, len treba zachovať mieru a starať sa, aby obrana neprekročila hranice určené zákonmi tak Božími, ako aj ľudskými. Preto sa sluší, aby sme bez vášne podrobili vyšetrovaniu všetko, čo je v podozrení z porušenia a urážky, práva, prednosti, dôstojnosti alebo výsady. Dovolíte, aby som ja sám položil niekoľko otázok?

Na prvom mieste je teraz dôležité uvažovať o Trenčíne, keďže to je hlavný bod sporu a odtiaľ ako potoky z prameňa vyplývajú ostatné pochybnosti. Treba vyskúmať, či je Trenčín slobodné kráľovské mesto, mesto alebo len mestečko? Ak je niektorým z týchto, akej starobylosti? Prečo je toto mesto vznešené alebo, aby sme vhodne hovorili, hodné chvály? Kto sú a akí sú jeho obyvatelia?

POLIFILUS: — Správne si rozdelil telo na údy a tým si ukázal jasnú cestu, po ktorej je ľahko vyskúmať všetko, čo sa vzťahuje na naše mesto. Z veľmi hojných dokladov znamenitých spisovateľov je jasné, že sa medzi sebou líšia mestečko, mesto, slobodné mesto,^[157] hrad, malá pevnosť. Toho sa dotýka aj spisovateľ Diaety,^[158] mudrc s jednoduchým rozumom. Mestečko (oppidum) nazvané tak podľa slova ops čiže sila, moc alebo od slova opes čiže majetky, bohatstvá alebo aj, ako sa niektorým páči, od namietania (oponovania) — je vlastne miesto uzavreté hradbami, kde sa mnohí ľudia schádzajú za účelom bývania. Túto predstavu však pripúšťa aj slovo mesto (urbs) nazvané podľa slova urvum čiže zakrivenie pluhu, s určitým ohľadom nie na meno, ale na činnosť pluhu. Hoci iní chcú odvodzovať slovo urbs od slova orbis čiže kruh, zmenou štvrtej hlásky, čo sa u starých latinských spisovateľov veľmi často vyskytovalo nielen v tomto slove, ale aj v iných. Písali preto dividundus miesto dividendus, olli miesto illi, optumus miesto optimus, herciscundus miesto herciscendus. To isté platí aj o iných zmenách, ktorých príklady sa hojne vyskytujú v Plautovi,^[159] Terentiovi Varronovi^[160][161] a v nástupcoch Pacuviových,^[162] ba niektoré sa nájdu aj u Ciceróna a Vergília. Ak odvodzuješ názov urbs od urvum, to má svoj pôvod v tom, že starí pri zakladaní miest vyorali brázdu dookola pluhom, do ktorého boli podľa etruského zvyku zapriahnutí býk s kravou — krava z vnútornej strany — a na priestore vyznačenom brázdou vystavali mesto. Ak budeš odvodzovať slovo urbs od orbis, zistíš, že staré mestá tiež podľa starého zvyku boli stavané do kruhu. Podľa vážnej mienky Quintiliánovej^[163][164] rozdiel medzi mestečkom (oppidum) a mestom (urbs) je v tom, že vlastne per antonomasiam^[165] jedine Rím sa nazýva mestom — urbs, ostatné opevnené miesta sú len mestečká — oppidá. Dnes voláme mestečkami tie miesta, ktoré nie sú obohnané alebo opevnené hradbami, valmi, priekopami alebo násypmi podľa vojenských predpisov, sú však predsa považované za významnejšie než dediny, skupiny domov na rázcestiach alebo osady pre nejaké svoje privilégiá od kráľov alebo od zemepánov; mestá však sú podľa nás len tie, ktoré uznávajú za svojich pánov jedine kráľov alebo kniežatá nie však iných. Ak by sme sa však pridržiavali reči starých spisovateľov presne, bude nám treba rozumieť pod menom mesta budovy spojené navzájom strechami, ozdobené svätyňami a spoločnými priestranstvami, ako to zjavne dokazujú príklady z Ciceróna.^[166] V reči za Sextia^[167] takto hovorí: „Potom spojené príbytky, ktorým hovoríme mestá, ohradili hradbami, keď už spoznali právo božské i ľudské.“ Že však je toto rozlíšenie mesta — urbs a mestečka — oppidum ešte stále slabé, ba skoro nijaké, ukazuje druhé miesto z Ciceróna, totiž o štáte (kn. I), kde hovorí: „Keď ho uzavreli, využijúc prirodzenej polohy a práce rúk, takéto spojenie príbytkov nazvali mestečkom (oppidum) alebo mestom (urbs), ozdobiac ho svätyňami a spoločnými voľnými priestranstvami.“ I Plautus vo svojom Peržanovi, hoci častejšie nazval Eleusipolis^[168] mestom, nakoniec dodáva: „Peržania zaujali v Arábii Eleusipolis, staré mestečko (oppidum), plné dobrých vecí.“

Podobne si počína Servius Sulpicius v liste, ktorý poslal Cicerónovi, aby ho potešil v žiali nad smrťou jeho milovanej Tullie. Keď vymenoval mnohé veľmi slávne mestá, zničené čiastočne nepriateľom, čiastočne zemetrasením, dodal: „A boli to kedysi veľmi kvitnúce mestečká (oppidá).“ Vieme tiež, že Ázia za čias Priama^[169] mala veľmi krásne mestá. Veď, ktoré mesto sa vtedy vyrovnalo jedinej Tróji, či už nádherou, či udatnosťou? Obľahnutá, po desať rokov si robila posmech zo síl celého Grécka a vyčerpávala ich a nebola by bývala ani zaujatá, keby nebol pomohol podvod Ulyxov^[170] a Sinonov.^[171] A predsa vo všeobecnosti nazval ázijské mestá Paris^[172] u Ovidia^[173] mestečkami (oppidami): „Ani som neprišiel ako pozorovateľ ku gréckym mestám, mestá (oppidá) môjho kráľovstva sú bohatšie.“

Pojem civitas sa napokon líši od pojmu urbs alebo oppidum tým, že sa výrazmi civitas (obec), urbs (mesto) a fabricae (dielne) môžu označovať obyvatelia, ako vysvitá z Cicerónovho výroku:^[174] „Aristoteles^[175] a Xenokrates, ktorých chcel Antiochus nasledovať, nepochybovali o tom, že on je naozaj prétorom, že Rím je mestom a že v ňom prebýva občianstvo (civitas).“

Na tieto rozdiely málo však dbajú spisovatelia, ktorí kladú výraz civitas miesto urbs a urbs miesto civitas a oppidum. Príkladov je hojne všade. Zreteľné je, čo sa číta u nášho domáceho historika:^[176] „S Moravou^[177] pomenovanou podľa rieky Moravy susedí župa Trenčianska, ktorej meno dalo slobodné mesto (civitas), neďaleko odtiaľ leží mestečko (oppidum) Trnava. Na hraniciach moravsko-poľských je župa Liptovská, nazvaná podľa mesta (urbs) Liptov. Trnava je slávnejšia než Trenčín a Liptov, ktorý ľudove nazývame aj Lupča,^[178] a predsa táto je nazvaná od Bonfiniho mestom (urbs), Trenčín obcou (civitas) a ona konečne mestečkom (oppidum) — a to preto, že spisovatelia si nevšímajú rozdielov hore vyznačených.“

Hrady konečne a malé pevnôstky nazývali starí miestami buď prirodzene, buď umele opevnenými proti akýmkoľvek nepriateľským útokom, ktoré však nemajú svätýň, verejných priestranstiev ani súkromných budov a nemajú ani verejnú správu, ani sudcu. Preto hovorí Cicero ku Katonovi:^[179] „Násypom a priekopou som obohnal mesto, ochránil som ho šiestimi pevnosťami a veľkými tábormi. Nepoznajú preto Lacium, ktorí mestá nazývajú tábormi, ako aj podľa slov veľmi učeného spisovateľa znalci jazyka latinského sa musia vysmiať tým, ktorí chcú, aby len Latiníkovia^[180] mali mestá (urbes) a to tam, kde je teraz biskup.“

Akú vec, vzťahujúcu sa na slobodné kráľovské mesto alebo mesto, nevidí pôvodca Diaety v Trenčíne, bárs by mal aj zlé oči? Kto nevidí, že miesto, na ktorom bývame, má spojené budovy, že je vyzdobené svätyňami, že sa tu rozprestierajú spoločné priestranstvá, že je obohnané hradbami? Či nie sme bránení z jednej strany riekou Váh silnejšie než hocakou pevnosťou, z druhej strany zase opevnení hradom, položeným na najvyššom hrebeni horskom, ktorý urobila pevným rovnako príroda i technika. Lež nechcem byť sám sebe sudcom. Preto zaznačme, čo iní súdia.

Čo sa týka nášho hradu, o tom veľmi vzdelaný a hojným počtom kníh, vydaných k všeobecnému úžitku i k ušľachtilému rozptýleniu, veľmi slávny muž (právom si ho bol nazval najskvelejšou ozdobou Trnavskej univerzity svojho času) Martin Szentiváni^[181] zo Spoločnosti Ježišovej takto napísal: „Hrad sám je na strmej skale vedľa Váhu a z tejto strany pre svoju polohu na samom okraji strmej skaly je nedobytný pre ľudské sily i pre vrhacie prístroje, od východu leží proti nemu vrch, z ktorého hrebeňa možno naň útočiť vrhacími prístrojmi, odtiaľ je však opevnený ešte aj teraz dvojakým múrom, veľmi pevným i veľmi širokou a hlbokou priekopou s kamennými múrmi z obidvoch strán natoľko, že sa zdá, že ani z tejto strany ho nemožno dobyť iba s najväčším úsilím za veľmi dlhého obliehania. Na samej hradnej výšine je objemná studňa s hojnou vodou, vytesaná do skaly ťažkou prácou, úsilím tureckých zajatcov. Veď i za čias Matúša Trenčianskeho zdal sa nedobytným, čo potvrdil vtedy výsledok vojny, pretože nielen zadržal prudký útok Karola I., ale donútil aj kráľovské vojsko po beznádejnom dobývaní k ústupu. A či si nerobil dlho posmech z Jána Katzianera,^[182] vojvodcu Ferdinanda I., cisára a kráľa uhorského, roku 1527. Ani by sa nebol poddal, hoci vyše mesiaca naň útočilo prudko delostrelectvo veľmi hustou paľbou, keby ohňom naplnený šíp nebol uviazol v spráchnivelom brvne a vzniknutý požiar svojou dravosťou spôsobil také úžasné spustošenie, že aj pušný prach sa v dym rozplynul a všetky zásoby obilia ľahli popolom a veľmi mnohí vojaci zahynuli rozličným najstrašnejším osudom.“

A k tomu, kto sa nepamätá na dlhé nepriateľské obliehanie v poslednej občianskej vojne? Skoro sedem rokov bez prestávky bolo naše mesto a hrad obľahnutý rákóciovským vojskom, po mnoho mesiacov naň najprudšie útočili a otriasali ním rozličné prístroje, ktoré vrhali plameň a rozbúravali múry a predsa stál nepremožený a nijako ho nemohli pohnúť, aby sklonil hlavu pred nepriateľom (kto by nebol povedal, že je stratený, keď nepriateľ zradou niektorých mal už hradby mesta?), hoci dlhým obliehaním sa do takej miery nedostávalo vecí, potrebných pre znesiteľný život ľudský, že nezlomná trpezlivosť obľahnutých a prísahou utvrdená vernosť voči cisárovi bola prinútená siahnuť k nezvyčajným pokrmom.

Ak by si konečne obrátil pozornosť na svätyne, nuž či je niečo umeleckejšie než chrám Spoločnosti Ježišovej, zasvätený svätému Františkovi Xaverskému,^[183] apoštolovi Indie a najväčšiemu divotvorcovi? Či je niečo nádhernejšie? Niečo skvelejšie? Niečo veľkolepejšie? Lež i tu dáme miesto inému, aby povedal svoju mienku, totiž autorovi nedávno vydanej Topografie Uhorska^[184] a k nemu patriacich krajín a provincií. Nuž takto píše: „Mesto samo o sebe je malé, veď vzdialenosť od jednej brány k druhej, ku ktorej vedie len jediná cesta, by si mohol ľahko bystrejším okom zmerať — no nemalej ozdoby sa mu v posledných rokoch dostalo jedinečne krásnym chrámom, ktorý jezuiti zasvätili svätému Františkovi Xaverskému, patrónovi mesta. Bol ho založil r. 1652 spolu s domom probačným (noviciátu) a s kolégiom Juraj Lippay,^[185] ostrihomský arcibiskup, až do roku 1715 tak vzrástol krásou a vznešenosťou, že nič podobné sa nedá v celom Uhorsku vidieť — slohom skoro pripomína akademický chrám Spoločnosti Ježišovej vo Viedni. Okrem toho najviac sa páči pre svoju starobylosť Chrám narodenia Panny Márie.“

Keby som sa snažil ukazovať niekomu budovy nášho mesta, prevýšil by som nenapraviteľný omyl Harpasty,^[186] ktorá nevediac, že je slepá, hovorila, že dom je tmavý. — Čas nás už napomína, aby sme skúmali starobylosť Trenčína. Prv však trochu obšírnejšie naznačíme niečo, čo myslíme, že nie je v tejto veci bez významu. — Pozornejší bádatelia staroveku dobre vedia, že od stvorenia sveta zažialila zem poškodená, rozvrátená a zničená viacerými potopami, hoci Sväté písmo spomína len jednu takú pohromu, ktorá bola taká všeobecná, že podľa slov Mojžiša^[187] všetky vrchy, vypínajúce sa pod šírym nebom, boli pokryté a voda bola pätnásť lakťov vyššie nad vrchmi, ktoré zaliala, i zahynulo všetko telo, čo sa hýbalo na zemi z vtákov, živočíchov, zveri a všetkého hmyzu, ktorý sa plazí po zemi; všetci ľudia i všetko, čo malo na zemi dych života, vymrelo, jedine Noe a jeho rodina ostali živí.

Druhá potopa^[188] bola za kráľa Ogyga,^[189] zakladateľa bojotských Téb, hoci založenie tohto mesta iní pripisujú Kadmovi, synovi Agenorovmu.^[190] Táto pohroma prišla pre rozhnevanie božstva asi 1500 rokov pred založením Ríma. Podľa Diodora Sicílskeho, Varrona a iných, ktorých spomína svätý Augustín,^[191] bolo touto potopou zničené celé Grécko a Achája.^[192] Chronológovia učia, že v tom čase žil patriarcha Jakub.

Po tejto potope o 300 rokov neskôr a od stvorenia sveta roku 2457 prišla zas potopa Deukaliónova,^[193][194] ktorý mal moc v Tesálii. Grécki spisovatelia tvrdia, že táto potopa zničila obrovské plochy zeme a nespočetné krajiny sveta, ba hovoria, že jedine Deukalión s manželkou Pyrrhou^[195] sa zachránili zo zúriacich vĺn na vrchu Parnassos.^[196] Keďže túto pohromu veľmi krásne vylíčil básnik vyhnanec,^[197] nemôžem neuviesť jeho verše: „Vody vystúpili zo svojich riečíšť a rútia sa po šírych poliach a berú so sebou siatiny, sady, dobytok i ľudí, ba i domy a svätyne s celým zariadením. Ak niektorý dom ostal a vládal odporovať nezborený toľkej pohrome, voda predsa prevýšila jeho strechu, ba i veže sa skrývali zavalené vodou. Už nebolo rozdielu medzi morom a zemou: všetko bolo morom a to more nemalo brehov. Tu sa jeden driape na vrch, druhý zas sedí v zaoblenom člnku a vesluje tade, kde len nedávno oral. Jeden sa plaví nad siatinami a nad strechami potopeného majera, druhý chytá rybu na vrcholku brestu, kotva uviazne, ak to náhoda dovolila, na zelenej lúke a oblé plavidlá odierajú vinice, pod nimi ležiace. Kde len nedávno trhali trávu štíhle kozičky, tam teraz prevaľujú svoje neforemné telá tulene. Morské víly (nereidky)^[198] pod vodou vyjadrujú svoj údiv nad lesmi, mestami a domami a delfíny obývajú lesy, vrážajú do vysokých konárov a udierajú do kmeňov zmietaných prúdmi. Vlk pláva medzi ovcami, vlna vezie ryšavých levov i tigrov, na nič nie je diviakovi sila blesku, ani unesenému jeleňovi neosožia rýchle nohy. Poletujúci vtáčik klesá s unavenými krídlami do mora, keď už dlho hľadal zem, kde by mohol zastať. Nespútaná nesmiernosť mora pokryla pahorky a nové prúdy usilovali sa dotknúť horských končiarov. Veľkú väčšinu pohltila voda, čo ušetrila voda, to pokoril dlhý hlad pre nedostatok živobytia. — Fokis^[199] oddeľuje nivy atické^[200] od bojotských,^[201] zem to úrodná, kým bola zemou, lež v tom čase časť mora a šíra plocha, náhle sa privalivších vôd. Vypína sa tam k hviezdam dvomi končiarmi vrch menom Parnassos a prevyšuje svojím temenom oblohu. Keď tu Deukalión zastal, privezúc sa na malej lodičke so svojou manželkou — veď všetko ešte bolo pokryté morom — vzýva korycijské nymfy^[202] a božstvá tohto vrchu i veštkyňu Temis,^[203][204] ktorá v tom čase mala veštiareň.“ Potiaľto básnik.

V rozličných časoch boli potom na rozmanitých miestach všelijaké potopy, ale už menšie než tieto, čo sme spomenuli. Kto by chcel aj tie poznať, nech si prečíta Strabonovu Geografiu (knihu 1). Týmito pohromami bola iste prervaná Akarnánia^[205] zálivom Ambrakijským,^[206] Achája Korintským, šíre kraje Európy a Ázie morom Čiernym a Propontidou^[207] tak totiž, že miesta uprostred ležiace pohltila voda. Lívius píše, že aj Tiber sa počas jeho doby vylial 12-krát, spôsobiac veľkú pohromu ľuďom a skazu mnohým mestám, majerom a budovám. Hoci krstom Kristovým zúrivosť vôd bola do takej miery potlačená, že spojené s jeho najsvätejším telom boli i ony prinútené zanechať ničivé záplavy, predsa čítame niekedy o riekach naširoko rozvodnených, keďže zločiny ľudského pokolenia si tak vyžadovali spravodlivý trest. Dejepisci na mnohých miestach majú o tom hojne zmienok. My pre stručnosť uvádzame len rozvodnenie Váhu a Hornádu, ktoré sa stalo za života našich otcov. Od panenského pôrodu roku 1662 vyrazili také obrovské prúdy vôd z Karpát, či už z roztrhnutých mračien, ako chcú niektorí, či, ako sa iným lepšie pozdáva, preto, že sa uvoľnilo jazero na najvyššom vrchu, ktoré tam stojí široké a hlboké, a s takou prudkosťou zúrili v krajinách, ležiacich pri jednej alebo druhej rieke, že viaceré mestá zničili, vyvrátili veľké obce a početné osady. Počúvali sme, že naozaj so slzami v očiach sa rozprávalo o tom, ako niektorí ľudia, držiac sa slabo iba brvien, snažne prosili o pomoc tých, ktorí sa márne na nich dívali, ako zase iní, vezúc sa na strechách utrhnutých z domov, vzdychy vytrysknuté z hlbín srdca a precítené modlitby vysielali k nebesám ako dojčence, položené do kolísky, nešťastnejšie osudom než Mojžiš, boli pri samom brehu vodou pohltené, keď si s nimi zúrivý živel najprv dlho pohrával. Taký pohľad poskytovali aj domáce zvieratá.

GNORIMENES: — Predniesol si nám, Polifilus, dlhú reč. Sťažoval by som sa na únavu, keby mi pôvab týchto starožitností nebol odobral nechuť. Avšak načo si sa o tom rozvyprával?

POLIFILUS: — Posúdiš iste, že som toto nehovoril nadarmo, ak obrátiš svoju pozornosť na to, čo hneď pripojím. Dozaista jasne ukazuje prednesená reč, ktorým mestám treba priznať starobylosť. Lebo ako zaznamenal Tomáš Bosio,^[208][209] ktorého by si právom a podľa zásluhy mohol postaviť vedľa tých dvoch veľkých majákov cirkvi — kardinálov: Roberta Bellarminiho^[210] a Caesara Baronia — veď svojím duchom obsiahol všetky spisy staré i novšie — ako teda tento veľmi vzdelaný a veľmi múdry spisovateľ naznačil, „tak obrovskými záplavami prestrašení (toto sú slová autora) dávnovekí obyvatelia stavali svoje príbytky a mestá na vyšších vrchoch, ako to hovorí tento egyptský kňaz v Timaiovi^[211] a ako to my poznáme na niektorých veľmi starých mestečkách. Preto chce Dionýsius, aby boli považovaní za praobyvateľov tí, čo bývali na vrchoch; a podľa slov Solina^[212] a Plínia,^[213] naši Umbrovia,^[214] ktorí majú svoje sídla na najvyšších vrchoch italských, boli považovaní za najstarších, akoby oni boli tí, čo ostali po potope.“ Potiaľto tento.

GNORIMEDNOPOLIPROSTATUS: — Že je tomu tak, možno ľahko potvrdiť aj autoritou Božích kníh. Každý totiž, kto sa ich aspoň len povrchne dotkol, vie o veži Bábel,^[215][216] ktorú začali stavať synovia a vnukovia patriarchu Noema^[217] na rovine Senaar,^[218] rozumom rovnako nezdravým ako nešľachetnou prácou. Lež načo to? Nielen aby urobili svoje meno slávnym, lež aj aby vrchol tejto pyšnej stavby prevýšil končiare všetkých horstiev a aby siahal k samým nebesám, aby synovia Noemovi a ich potomkovia neboli zadusení vodnou spúšťou, zúriacou nad prírodou a aby nezhynuli vo víroch, keby niekedy bola zem opäť pokrytá vodami. (Tak súdia viacerí svätí vykladači a iní učenci.)^[219] Jasne to povedal Jozef Flávius:^[220] „Traja synovia Noemovi, Sem, Jafet^[221] a Chám, narodení sto rokov pred potopou, vskutku prví začali bývať na rovine, zanechajúc vrchy, a boli pôvodcami a príkladom, aby to isté urobili i pre tých, ktorí sa obávali, majúc ešte v čerstvej pamäti skazu, a preto sa neodvažovali zostúpiť z vyvýšeného miesta. Rovina, ktorú prvú začali obývať, sa nazýva Senaar. Keď Boh rozkazoval, aby za účelom rozšírenia a rozmnoženia pokolenia založili kolónie, títo suroví ľudia neposlúchli, preto boli zavalení pohromami a skúsili, že svojím poblúdením urazili Boha. Keď totiž prekvitali hojnosťou mládeže, Boh opäť pripomínal zakladanie kolónií. Oni však zase neposlúchli, zabúdajúc pri tom, že len z jeho dobrotivosti užívajú prítomný blahobyt a namýšľajúc si, že celý tento priaznivý stav je len výsledkom ich vlastného úsilia. A čo bolo ešte horšie, vykladali si pokyn založiť kolónie nie ako priazeň Božiu, lež ako úklady, aby takto rozptýlení mohli byť ľahšie podrobení.

Túto namyslenosť a opovrhovanie Bohom vzbudil u nich Nabrodes,^[222] vnuk Cháma, syna Noemovho, muž odvážny a šikovný, ktorý preto povýšene rozprával, že nie Bohu vďačia za prítomný blahobyt, ale vlastnej životaschopnosti; a takto si pomaly robil cestu k samovláde, domnievajúc sa, že ľudia opustia Boha a pridajú sa k nemu, ak sa osvedčí ako ich vodca, poskytnúc im svoju pomoc proti hroziacej novej potope. Sľuboval, že vystaví vežu vyššiu, než by mohla vystúpiť voda, a že sa vypomstí za záhubu svojich predkov.“ S Fláviom súhlasí Hartmann Schedel^[223] (iných totiž vynecháme). Ten hovorí: „Títo traja vodcovia, totiž Jektan,^[224] Nembrot^[225] a Sufena^[226] i so svojimi ľuďmi, z obavy, žeby potopa opäť mohla zaliať zem, sa zišli na rovine Sennaár a povedali si: ,Postavme si vežu, ktorej výška by dosiahla až k nebesám‘ atď. Keď Boh videl, že neustupujú od svojho hlúpeho úmyslu, poplietol ich jazyky, i stalo sa, že sa roztrúsili po celom svete.“

I básnici^[227][228] svojím spôsobom túto tému krásne spracovávajú.

GNORIMENES: — Justínus^[229][230] pripomína, že tento argument použili Skýti v zápase s Egypťanmi^[231] o starobylosť svojho kmeňa a Egypťanov porazili. Skýti totiž takto dôvodili vo svoj prospech: „Ak dnešné čiastky sveta boli kedysi jednotou, na počiatku sveta alebo záplavy pokrývali zem, alebo všetko ovládal oheň, ktorý zrodil svet: v obidvoch prípadoch sú Skýti svojím počiatkom pred ostatnými. Lebo ak svet ovládal najprv oheň, ktorý pozvoľna uhášaný dal miesto zemi, nebola nijaká iná časť prvšia než severná, natoľko tvrdosťou zimy od ohňa vzdialená, že ani teraz nemá iná silnejšie mrazy. Egypt však a celý východ, sa veľmi pomaly ochladzoval, veď ešte aj teraz je rozpálený horúcou slnečnou žiarou. Ak všetky kraje boli voľakedy ponorené v hlbinách, pri ústupe vôd zase najskôr bola odkrytá čiastka najvyvýšenejšia, na miestach však najnižších ostala voda najdlhšie. A čím bola ktorá čiastka zeme prv vysušená, tým skôr začalo rozmnožovať živočíšstvo. Skýtia je zo všetkých krajín natoľko najvyššie položená, že všetky rieky z nej odtekajú do Maiotidy,^[232] potom do Čierneho a do Egyptského mora. Egypt však, ktorý starostlivosťou a výdavkami toľkých kráľov po toľko vekov bol opevňovaný a proti dravým prúdom vôd mal vybudované také mohutné hrádze a prekopané toľké priekopy, aby tamtie vodu zdržovali, tieto aby ju pojali, jednako nemohol byť obrábaný, iba keď Níl poklesol, nemôže sa zdať svojím obyvateľstvom najstarší, ba zdá sa byť najmladší podľa týchto kráľovských hrádz, resp. hrádz proti Nílu, unášajúcemu hlinu.“ Keďže týmito dôvodmi boli Egypťania porazení, zdali sa vždy staršími Skýti.

To isté doslova opakuje náš domáci historik.^[233]

Vráťme sa zas k Trenčínu, od ktorého sme trochu odbočili. Hrad trenčiansky je položený na veľmi vysokom hrebeni strmej skaly, jeho nižšia časť s palácom, dvojitou vežou a s inými budovami sa rozkladá na širokom voľnom priestranstve. Palác kedysi krásny a skvele zariadený i veľmi rozsiahly, teraz ohlodaný zubom času a dravosťou požiarov, potrebuje nutne náklady svojho pána a ruky majstrov. Jedna veža sa vypína nad bránou, i tá je už starobou ošarpaná, druhá nazývaná Matúšovou má ešte strechu v dobrom stave, lež vždy bola považovaná za strašnú a ešte i dnes vzbudzuje hrôzu najodpornejšou špinou svojho väzenia a hustou kimerskou tmou natoľko, že vinníkom sa vždy zdala hroznejšou než Tullianum^[234] Tulla Hostilia,^[235] lebo sa veľmi hlboko rozširuje do pevnej skaly. Rozšírila sa aj povesť, že sa tam so zajatcami zhromažďujú hojne hady a výpovede viacerých tvrdia, že keď sa donesie dnu svetlo, vidieť po zemi rozhádzané ľudské kostry. Hoci sa zdá, že vyššia časť hradu zaberá menej priestoru, predsa je preplnená širokými priestrannými budovami. Veď len veža Terentiova je taká mohutná, tak sa do štvorca široko rozkladá, a vybavená je mnohými izbami, kúpelňami, komorami a výklenkami, že by sa nehanbila pohostinne prijať ani cisára, keby umelecká ruka nahradila to, čo zub času ohlodal a čo vyžaduje prepych modernej doby. S touto vežou, dozaista veľmi starým a vzácnym pamätníkom starovekosti, súvisí ohromná budova, sídlo predošlých pánov hradu, ktorá je opatrená obrovskou aulou, početnými miestnosťami a sálami, pod ňou sú obrovské pivnice, poskytujúce dobré víno a každý hrdlu milý nápoj, ktorý udržujú od skazy i po veľmi mnoho rokov. Význačnou ozdobou tejto mohutnej stavby je skvelá kaplnka, úctyhodnej starobylosti, povzbudzujúca a nabádajúca k láske voči nábožnosti zdedenej po predkoch. Naproti veži Terentiovej je postavená zas iná budova, tiež kedysi veľkolepá, ako ešte aj teraz ukazujú kde-tu znaky, je oddelená od veže iba šírkou cesty; je už naozaj celá na spadnutie, ba jedna jej časť sa už zrútila. Kto si pozornejšie prezrie všetky tieto budovy, nebude pochybovať, že len veža Terentiova je položená na začiatku skaly. Tá sa totiž natoľko černá špinou, že druhé budovy, ináč tiež od staroby stmavnuté, sa vedľa nej zdajú lesklé. Napokon starobylé podanie tvrdí, že zakladateľom tejto stavby bol Terentius, buď veliteľ rímskeho vojska, alebo správca kolónie, ktorá sa bola usadila v tejto časti Panónie; ak by, pravda, niekto s autorom Topografie^[236] nemyslel, že pravdepodobnejšie treba pripisovať túto vežu Terentiánovi: s týmto sa mi však nebudeme zdržiavať, lebo to nemá s naším rozprávaním nič spoločné.

Ak by si chcel vedieť dobu, kedy boli obidve časti hradu vybudované, je to doba taká dlhá, akú vyžaduje podľa správnosti sama obec. Preto P. Samuel Timon^[237][238] (ver mi, že to bol spisovateľ vzdelaný a presný) kroku 1238 toto poznamenal: „Trenčín už bol slobodným mestom, ale na hrade bývali mešťania.“

Myslím, že tomu treba tak rozumieť, že na hrade mali stále bývanie tí ľudia, ktorí vynikali nad ostatných hodnosťou a majetkom, ostatní však, že bývali ďalej od hradu v obci, vybudovanej na svahu, ktorej zrúcaniny bude môcť aj dnes vidieť bystrý skúmateľ starých dejín. Lebo ak tu trošku otvoríš zem, narazíš na odľahlé podzemné klenuté priestory a základy budov a z početných priekop, pozostalých pod celým vŕškom, usúdiš, že obec bola prenesená na to miesto, kde ju teraz vidieť medzi riekou Váhom a vrchom, splývajúcim od hradnej skaly v podobe skoro gréckeho písmena delta, hoci je oveľa menšia a menej významná než ono mesto, ktoré je neďaleko Alexandrie^[239] a uzavreté je dvoma ramenami Nílu. Kto by vskutku poprel, že za tých dávnych čias bolo mesto Trenčín umiestnené na vrchu, aby nemali ľudia starosti s dravou riekou, ktorú nebolo možno nijako skrotiť a ktorá v období dažďov sa často menila v šíre jazero a aby netrnuli strachom, keď dravý prúd prekročí brehy na obe strany a zaplaví polia až po kopce a vrchy? Ako zúrila záplava Váhu po ostatných susedných miestach — zmienili sme sa o tom už prv ─ takou záhubou pustošila aj naše mesto. Poučuje nás o tom viditeľné znamenie, vytesané našimi predkami do skaly, na ktorej stojí hrad. Na tej strane totiž, ktorá pozerá k hornej bráne, vidno akési umelecky zhotovené okienko, v hornej časti zahnuté do oblúka, do ktorého vložil maliarov štetec svätý obraz ukrižovaného nášho Pána; od zeme je tak vysoko, ako vysoko vystúpila voda nad brehy: je to vyše 10 stôp. Kiež by nebolo mesto prinútené tieto staré sídla na vrchu znovu vybudovať! Keď už skoro naše múry ohrozujú dravé vody Váhu, keď pri náraze na balvany sa stáčajú do zúrivých vírov. Konečne ochotne prisvedčíme každému na to, že naše vnútorné mesto sa nerozprestieralo ani široko, ani ďaleko, vonkajšie však pred poslednou občianskou vojnou dokonale doplnilo rozmer riadneho mesta: obidve však len ťažko dvíhajú hlavu po tých skazách. No jednako i teraz je obývané dosť početným obyvateľstvom. A kto by sa za to hanbil? Iste nik, kto má zdravý rozum.

Veď ako povedal veľmi rozumne Isokrates:^[240][241] „Blahobyt obce sa nedá získať, ba ani udržať skvele vybudovanými hradbami, ani hojným počtom obyvateľstva, ale rozumnými a skromnými vladármi.“

Čo na to trnavský strážca zákonov? Nech ide, nech odopiera, ak môže, Trenčínu meno mesta, jeho starobylosť a slobodu jeho obyvateľov. Ba nech sa naučí, že naše mesto, nielenže vzniklo už vtedy, ba oveľa skôr, ale už sa tešilo kráľovským výsadám slobody, keď ešte ani na um nikomu neprišlo založiť Levoču. A kto hovorí, že toto mesto založili Albani, národ zo Skýtie,^[242] to môže vyvrátiť hockto bez vymýšľania a pohoršovania sa tromi slovami. Spravil by to Bonfini, keby sa vrátil na tento svet. Nenechal by totiž beztrestne, aby sa mu pripisovalo, čo nikde a nikdy nebol povedal. Ale uvediem slová Bonfiniho,^[243] aby si azda nesťažoval autor Diaety,^[244] že ho napádame nedovolene a neprávom. Na uvedenom mieste takto píše: „Uhri odvodzujú svoj pôvod od Hunov, Huni od Leukov,^[245] to jest od ázijských Albánov,^[246] ktorí pochádzali od Skýtov, ak veríme Prokopiovi,^[247] gréckemu spisovateľovi; aby sa zachovali mená predkov, chceli podľa nich pomenovať mestá, ktoré založili. Veď i Aeneas a Teucer^[248] nazvali po starom spôsobe otcovskými menami mestá, ktoré založili.“ Tak Bonfini. Kde je tu, prosím, zmienka o Levoči? Ba takýmto spôsobom ani nikde inde v celej autorovej histórii. Pozri, múdry čitateľ, ako sa nevyzná trnavský prisťahovalec ani len v domácom spisovateľovi! Radil by som mu, nech nepodniká dlhú cestu do Levoče, nech nežiada konzula alebo senát, aby mu ukázali archív, aby mu otvorili kroniky. Nech ide k hocktorej trnavskej ženičke, ktorá má levočský kalendár, ktorý obyčajne každý rok vychádza. Poučí sa odtiaľ naozaj, že mesto Levoča sa začalo zakladať roku nášho spasenia 1245. Miestny kalendár píše totiž v maďarskej reči o pamätihodnostiach Kráľovstva uhorského a krajín k nemu patriacich medzi iným toto: 1245 Lötse kezd épülnij(!), t. j. roku 1245 začali stavať Levoču. Ako totiž strach pred Atilom,^[249] ktorý všetko, kade šiel, ničil ohňom a mečom, poskytol príležitosť, aby sa založili Benátky a iné slávne mestá — tak prinútil strach pred Tatármi,^[250] hroziacimi Uhorsku,^[251] obyvateľstvo Spiša, aby vybudovali mesto, ktoré ich ochráni i ich majetky pred úhlavnými nepriateľmi. Správne to zaznačil podľa iných spisovateľov nový historik,^[252] mnou už spomínaný, ktorý o veci takto hovorí: Roku 1241, keďže rástla povesť o príchode Tatárov, bola vybudovaná skala útočišťa na Kartuziánskom vrchu, ktorý sa volá Leton,^[253] ktorý mal byť na záchranu celého Spiša.“ Či skala Leton je Leucus,^[254] t. j. Albanus alebo Unnus?^[255] Autor Diaety je iste rozprávkovým Deukaliónom, keďže zo skaly robí ľudí — Leukov. Hoci P. Timon hovorí, že mesto začali stavať o štyri roky prv, než hovorí kalendár, predsa si obidve zmienky neprotirečia. Mohlo sa stať, že od roku 1241 až do roku 1245 sa pripravoval materiál na stavbu hradieb, a len potom, t. j. roku 1245, sa prikročilo k stavbe.

GNORIMEDNOPOLIPROSTATUS: — Dlhou svojou rečou si už skoro ubral čas, ktorý som bol určil Gnorimenovi, ktorý už tiež túži vyjadriť svoje myšlienky. Nože, vysvetli nám aj ty, Gnorimenes, čo tajné si až dosiaľ skrýval v svojej mysli.

GNORIMENES: — Polifilus uviedol mnohé veci, ale ešte by ostávali viaceré, čo treba o Trenčíne povedať. Z týchto vecí niektoré vám prednesiem, nie preto, že si myslím, že ušli Polifilovej pozornosti, ale aby som doprial odpočinku jeho duchu, unavenému rečou. — Podivuhodným sa mi zdá tento výrok puntičkárskeho vykladača zákonov: Trenchinium, Trenčín sa odvoláva k pánu personálovi, tu sa schádza župné zhromaždenie. Lebo i Bonfini^[256] ho nazýva mestom, odtiaľ sa usudzuje na jeho starobylosť. Či by Trenčín nebol mestom, keby ho nebol Bonfini nazval mestom? Či z názvu mesta pochádza starobylosť? Či keby bol povedal: dedinka, križovatka, majer, mestečko, osada, či by sa preto netešil výsadám mesta? Nemal by pocit starobylosti? Debrecín^[257] bol obdarovaný výsadou slobodného kráľovského mesta v poslednom snemovom zasadaní: či z toho nasleduje, aby bol považovaný za staré mesto? Mestá rímskeho cisárstva: Ulm,^[258] Papenberg,^[259] Hagenau,^[260] a Schlettstadt^[261] boli nazývané dedinami, Lichtenavia,^[262] Altdorf,^[263] Ingelheim,^[264] Deggendorf^[265] majere; tých trinásť najslávnejších miest švajčiarskych, veľmi preslávených večnou zmluvou, býva nazývaných dedinami. Čo teda? Či sú preto tieto mestá bez mestských výsad? Či stenú pod otrockým jarmom? Či neuctievajú svoj starý pôvod? Isteže. Nech teda by bol Bonfini hocako nazval Trenčín, keď písal za vlády Mateja Korvína svoje dejiny, nebol by mu odobral nič z jeho slobody a starobylosti, ani by mu nebol mohol svojím perom nič pridať, keby to nebol mal, ako svojimi názvami nič neodoberú, ani nepridajú spisovatelia švajčiarskym mestám, i keď ich nazývajú dedinami alebo tým spomínaným mestám rímskym, keď ich menujú majermi. Že bol Trenčín mestom starého mena ešte za čias kráľa Šalamúna^[266] a kniežaťa Gejzu, dá sa dokázať z toho, čo čítame u Turóciho.^[267] Hovorí: „Medzitým Česi, nadutí pýchou, vpadli do mesta Trenčína a odvliekli lúpežne ako korisť mnoho ľudí a zvierat. Kráľ a knieža (rozumej Šalamún a Gejza), považujúc to za veľkú krivdu, vtrhli so svojím vojskom do Čiech a keďže sa Česi neodvážili stretnúť sa s nimi v boji, spustošili Uhri ohňom a mečom skoro celé Čechy.“ Ajhľa, starobylosť, ajhľa, sláva Trenčína, o dlhé storočia staršia, než písal Bonfini. Ďalej vieme, a hovoria to aj mestské listiny, že cisár a uhorský kráľ Žigmund^[268] potvrdil Trenčanom patronátne právo na farský chrám, zasvätený Blahoslavenej Panne Márii, slávne na nebo vzatej; toto sa zopakovalo k roku 1434. Zmieňuje sa o tom P. Samuel Timon: „Žigmund je prijatý od Čechov, potvrdzuje Trenčanom patronátne právo na kostol.“ Ak teda Žigmund potvrdil Trenčanom patronátne právo na kostol, z toho nutne vyplýva, že ho mali už predtým, že aj predtým už bol Trenčín slávnym mestom.

Apoštolskí^[269] králi uhorskí z výsady svojho apoštolského titulu, ktorý im dala svätá stolica rímska, keďže boli univerzálni patróni kostolov, obdarúvali touto poctou a výsadou obyčajne nie ojedinelé dvory, ani dediny s tromi domami alebo malé osady, lež len tie mestá, tých pánov, také spoločenstvá a celky, ktoré mali dosť možností z vlastných nákladov vybudovať kostoly, opatriť ich predpísaným posvätným zariadením, postarať sa riadne o služobníkov a podľa kanonických predpisov, udržiavať budovy v dobrom stave a opravovať ich; konečne, ak by sa starobou, skazou, vojnou, požiarom alebo hocakou nehodou poškodili budovy, zasvätené Bohu alebo jeho svätým, ak by sa zrútili alebo akúkoľvek inú škodu utrpeli, ak by upadli dôchodky služobníkov — slovom, aby toto všetko mali možnosť uviesť do predošlého stavu. Keďže mesto Trenčín malo patronátne právo na kostol dlho pred Žigmundom, cisárom a kráľom, malo už vtedy nie bezvýznamné meno mesta.

GNORIMEDNOPOLIPROSTATUS: — Myslím, že až priveľa sa o týchto veciach hovorilo. Poriadok vyžaduje, aby sme predebatovali vaše sťažnosti na zlomyseľné a urážlivé výroky o slovenskom národe. Aby nebola vaša reč nerozhodná, musíte mať pred očami tri časové rozhrania, ktoré rozlíšil M. Varro u Censorína:^[270][271] „Prvé od počiatku ľudstva po prvú potopu, ktoré sa pre jeho neznalosť nazýva ADELON,^[272] teda nejasné, druhé od potopy po prvú olympiádu, ktoré sa nazýva MYTIKON, teda rozprávkové, pretože je v ňom veľa bájí, tretie od prvej olympiády až po naše časy, ktoré sa nazýva HISTORIKON, teda historické, pretože jeho udalosti sú obsiahnuté v pravdivých alebo aspoň pravdepodobných dielach historických. Čo sa týka udalostí prvého obdobia, o týchto by si nepriniesol nič určitého, iba čo by si čítal v knihe Jóbovej, v Mojžišovom Pentateuchu^[273] a u tých, ktorí kráčali v ich stopách, či už zo Židov, alebo aj z iných ako z Chaldejcov^[274][275] Berossos, z Egypťanov Trismegistos^[276] a okrem týchto ešte niektorí iní. Lebo iní svetskí spisovatelia, ak hovoria o niečom, viac vymýšľajú a zabávajú sa rozprávkami, než aby sa dotýkali prahu pravdy. Druhé obdobie sa aj zdá, že je duchaplnosťou učených storočí živo vylíčené, prestáva však v hmlách prázdnych výplodov alebo, ak radšej chceš, spočíva v temnej spleti tisícerých omylov. Konečne posledné obdobie je vynikajúce nespočetným množstvom spisovateľov, ale svojimi odlišnými náhľadmi v zásadných otázkach tak unavuje úsudok, že ťažko nájdeš takého, s ktorým by si mohol pokojne súhlasiť.“ (Nechcem však, aby si toto vzťahoval na tie veci, ktoré my katolíci veríme vierou v Boha. Nie je dovolené o týchto pravdách pochybovať, je hriechom ich tvrdošijne podrobovať spornému skúmaniu, veď to je znak kacírov.) Ak teda niekto nemá svoje tvrdenie podopreté neodvratnými dôvodmi a nepochybnou váhou autorít, bude mať takých, čo sa mu vysmejú, ale sotva nájde takých, čo mu uveria. Niet však sporu ťažšieho a so spletitejšími bludiskami, ako je spor o kmeňoch a národoch a o ich počiatkoch, lebo každý vidí, že ich mená, mravy, sídla, obyčaje i jazyky sa menili zároveň so zmenou pomerov a to čo najviac. Preto v tejto veci treba kráčať po chodníkoch osvedčených autorov, najmä zbavených pocitu zaujatosti, keď duch túži bez urazenia vstúpiť do svätýň národov, obyčajne tajných. Predsa však každý vie, že sú dve Skýtie, jedna európska, druhá ázijská. Nad slnko je tiež jasnejšie, že jednu i druhú obývali nespočetné národy s odlišnými menami, ale rovnaké divosťou, spôsobom života, nevzdelanosťou, spolužitím a ukrutnosťou a že kedysi boli súrodencami. Odtiaľ je, že pod menom Skýtov sa rozumejú nielen Albáni alebo podľa Kurtia^[277] Albiovia, Huni a iné kmene i národy, ktoré s týmito susedia a hraničia a ktoré žili za Donom a za riekou Rán alebo Volgou^[278] až po more Kaspické alebo Hyrkanské,^[279] ale že Skýtmi sa nazývali aj tie národy, ktoré zaberali obrovské plochy zeme na celom severe, ako informuje Strabo,^[280] ktorý hovorí: „V strednej Európe sú susediacimi Skýti a Sarmati.“ Grécki spisovatelia však nazvali všetkých severanov Skýtmi a Keltoskýtmi.^[281]

Toho istého názoru je aj Diodoros Sicílsky.^[282] K tomu pristupuje, čo podáva Herodotos,^[283] Cicerónom^[284] nazývaný otec dejepisectva, že totiž Dunaj pramení v Skýtii, ktorej meno je podľa Plínia^[285] Abnóbia.^[286] Prameň Abnóbia však alebo, lepšie povedané, miesto prameňa vo vrchu Abnóbia je v Germánii,^[287] susediacej s Raetmi…^[288] Z toho je jasné, že v dávnych časoch Germánia bola časťou Skýtie. Učencom nie je neznáme, že i ostatné krajiny, ležiace pri Dunaji z jednej i z druhej strany niekedy sú spojené menom Skýtia, hoci mala každá svoj vlastný názov. Konečne nazýva Ammianus Marcellinus^[289] skýtskym priestorom tie miesta, kde sa Dunaj sedmoramenným ústím vlieva do Čierneho mora. Hovorí: „Rieka Dunaj pramení blízo raurackých vrchov na raetských hraniciach, tečie šírym krajom, priberajúc skoro 60 splavných riek, a vlieva sa sedmorým ústím na skýtskej strane do mora.“

Že všetky tieto národy mali za pradávna skoro ten istý spôsob života, to samé zriadenie a tú istú vzdelanosť, dokazujú historici. Čítajte o Hunoch u Ammiana Marcellína (kn. 31), Herodota (kn. 4), Radevika^[290] (kn. 1, kap. 30), Bonfiniho (Dec. 1, kn. 1 — 2), u Regina^[291] a iných, o Germánoch u Strabóna (kn. 7), Caesara (kn. 6), Pompónia Melu^[292] (kn. 3, kap. 11), Tacita^[293] v spise o mravoch Germánov, u Seneku v úvahe o riadení sveta, o Slovanoch alebo Panóncoch u Appiána Alexandrijského v spise o vojnách ilýrskych, u Dióna^[294] (kn. 49), Prokopia v diele o vojnách gótskych,^[295] Helmolda,^[296] Saxona Gramatika,^[297] Alberta Kranza,^[298] Hájka, Dubravia, v Zrkadle moravskom, u Kromera,^[299] biskupa varmijského. Okrem týchto ešte i mnohí iní, starí i noví spisovatelia, ktorí zaznačili vo svojich dielach dejiny týchto národov.

Ktorý z týchto národov vynikol slávou vojenskou alebo veľkosťou ducha nad iný, je veľmi ťažko posúdiť. O hrdinskosti Germánov svedčí odpoveď, ktorú dali Alexandrovi Veľkému,^[300] keď sa ich pýtal, čoho sa najviac na svete boja — myslel totiž, že veľkosť jeho mena sa im zdá najviac obávanou — oni však odpovedali, že sa predovšetkým boja, aby sa niekedy nezrútilo na nich nebo.

Rovnako smelí boli Skýti alebo Huni. Keď sa im ten istý Alexander Veľký^[301] vyhrážal vojnou, odpovedali mu bez strachu: „Čo my máme s Tebou? Nikdy sme sa Tvojej krajiny nedotkli. Či tí, čo žijú v hustých lesoch, musia vedieť, kto si Ty, odkiaľ prichádzaš? Nemôžeme nikomu ani slúžiť, ani netúžime panovať. Aby si dobre poznal kmeň Skýtov, poslali sme Ti ako dary: jarmo, pluh, šíp a misku. Tých užívame i s priateľmi i proti nepriateľom. Priateľom dávame obilie, získané prácou dobytka, z misky ulievame bohom víno spolu s priateľmi; šípom nepriateľov napádame zdiaľky, kopijou zblízka. Tak sme premohli kráľa Skýtie a potom perzského i médskeho a mali sme voľnú cestu až do Egypta. Ty však, ktorý sa chváliš, že si prišiel potrestať zbojníkov, sám si zbojníkom pre všetky tie kmene, ktoré si napadol.“

Toto boli starí Huni. Kto však chce zistiť jedinečnú hrdinskosť kresťanských Hunov, t. j. Maďarov, a vynikajúcu šľachetnosť ich ducha, ak pozorne prelistuje Dejiny Antona Bonfiniho, nájde ju takú veľkú, že v týchto daroch sotva komu ustúpi kmeň maďarský. Bude tu iste obdivovať i nových Herkulov a Milónov Krotonských,^[302] z ktorých ľahko príde ako prvý na myseľ Pavel Kinissi^[303] alebo Chinissi,^[304] o ktorom sa takto zmieňuje náš historik:

„Pavel pochádzal z veľmi nízkeho rodu, z obilného mlyna ho odviedli k vojsku a slúžil najprv pod Blažejom Maďarom; prímenie mal od rodnej dediny. Jeho telesné i duševné sily boli neslýchané: postavou, silou, mohutnými údmi sa veľmi podobal Herkulovi. V otcovskom mlyne často zdvihol mlynský kameň bez akejkoľvek pomoci, inokedy zas zdvihol zo zeme sud s vínom, ktorý sa dal sotva na voze odviezť. Ozbrojeného chlapa nosil v zuboch okolo tancujúcich vojakov, sám si pri tom tancujúc v plnej výzbroji. Na cvičisku a v zápasoch bol vždy nepremožený, býval v jednom stane s Blažejom. Bol mu taký milý, že nielen zastával najvýznamnejšie vojenské úlohy, ale pre svoju pozoruhodnú udatnosť a oddanú vernosť vzal si Blažejovu dcéru za manželku.“ Pavlov kruhový tanec, ktorý tancoval po porážke Alibechovej^[305] a po úplnom zničení jeho vojska, takto opisuje ten istý Bonfini:^[306] „Stoly boli prestreté nad mŕtvolami, ležalo ich tam hodne a husto, že po celom poli hociktorým smerom asi na 16 stádií by si bol mohol prechádzať po mŕtvolách. Keď bola hostina prichystaná, vojaci prisadli. Ich telo i duch boli od radosti zotavené už viac než dosť, i víno ich nadmieru rozjarilo. Zajatci, ktorí začali plieniť nepriateľský tábor, keď už predvídali víťazstvo, ležali tu tiež v hojnom počte. Večera nebola bez vojenského spevu. Príležitostnými improvizovanými piesňami oslavovali vodcov a predákov a keď ich víno rozohrialo, zatancovali si vojenský kruhový tanec. Keď tancovali tento vojenský tanec vo výzbroji, výkrikmi do taktu naplnili celé ovzdušie. Na znak všeobecnej veselosti robil každý vojak gestikuláciou a pohybmi niečo, čím iných rozosmial. Keď vyzvali Pavla k tancu, takto vtancoval doprostred venca: Zabitého nepriateľa strednej postavy, vznešeného, uchvátil zubami bez pomoci rúk zo zeme a hneď tancoval do taktu pred divákmi, ktorí ho viac obdivovali, než sa mu smiali. Zatancoval tak tanec hodný jeho síl, ale aj hodný muža sily herkulovskej.“

Toto je z nespočetného množstva pár ukážok o sile mužov a o ich hrdinskej udatnosti. Kto by chcel vypočítať hrdinské činy Atilove, svätých kráľov Štefana^[307] a Ladislava i iných slávnych, Ondreja II.,^[308] zvaného Jeruzalemský, Ľudovíta I., Jána Huňadiho^[309] (Hunyady), správcu Panónie a nepremoženého vodcu, Mateja Korvína a ostatných, či kráľov, kniežat a či vojvodcov, ten by musel popísať celé zväzky.

Netreba zamlčať ani slávu žien z maďarského kmeňa, z ktorých viaceré pri svojej ženskosti sa ukázali mužnými natoľko, že — povedané slovami Bonfiniho^[310] — dosiaľ je duch v rozpakoch, či si viac slávy získala udatnosť skýtskych mužov a či žien. Našli sa medzi nimi amazonky,^[311] ženy neslýchanej udatnosti a odvahy, ktoré sa neostýchali zraziť sa v boji s ostatnými ženami, ba dokonca sa snažili vyrovnať sa slávou mužom, ak nepoviem, že ich chceli prevýšiť. Ony zriadili veľmi mocné kráľovstvá, založili veľmi početné slávne mestá, premohli najudatnejších kráľov, rozprášili najsilnejšie vojská. Lež nechce sa mi teraz hovoriť o týchto osobách, od nás oddelených, aby som tak povedal, mnohými storočiami. Ak niekoho zaujímajú ich činy, nech si pozrie uvedené miesto u Bonfiniho, Justína (kn. 2) a u ostatných spisovateľov. Keďže však vojenská krv amazoniek nestuhla v maďarských ženách ani po toľkých časoch a mužná hrdinskosť nezanikla ani vtedy, keď barbarská divosť sa prijatím kresťanskej viery zjemnila, nemôžem dopustiť, aby sa nezväčšila slávna povesť Jágerskej panny z pravého pokolenia amazoniek. Keď Turci silným zovretím priviedli mesto Jáger skoro na okraj záhuby a keď sa už po zdolaní obranných postavení bojovalo veľmi prudko na hradbách bojom muža proti mužovi a keď Turci zaháňali na útek obrancov, akýsi mladík s junáckym ohňom v krvi, len nedávno zasľúbený s veľmi krásnou devou, neustúpil nepriateľovi z miesta dotiaľ, kým nezaujal to miesto pevne i svojím telom, následkom krutej smrti. Smrť snúbencova rozzúri devu, pribehne, odníme bezduchému telu meč a štít a s týmito zbraňami tak divo napadne nepriateľa, že nestiahne pomstiacu pravicu prv od nepriateľského šíku, dokiaľ neobetuje mŕtvole najdrahšieho snúbenca hojne nepriateľskej krvi. Keďže tento bohatiersky odvážny čin ospieval akýsi jemný básnik^[312] rovnako heroickým veršom, myslím, že bude milé a ušiam lahodné, ak si ho vypočujete: „Už bol Jáger koldokola ovinutý tesálskymi kopijami, obyvatelia vrhajú vzduchom železné gule a kamene vytrhnuté z hradieb na Trákov, a márne bránia zúrivým prívalom smrteľných striel štít vlasti a otrasené strechy, lebo víťazný nepriateľ už vkročil plným cvalom do obsadeného hradu a odznaky polmesiaca sa vlnia po panónskych hradbách, keďže uhorský šík utekal. Lež boj a zápas znovu obnovia odvážne ženy — Taká bola láska k vlasti! — a zdržujú nepriateľa od hradieb. Samy podávajú mužom zbraň, popudzujú ich k hnevu a dodávajú im odvahy. Samy horia túhou bojovať v šíku. Jedny obodrujú otcov slovami, iné činmi a časť zase ukazuje mužom domy, rodné krby a deti pri prsiach. Tu bola zbadala Maďarka, zamiešaná medzi dvojitými tráckymi sekerami, pre krásnu slobodu padnúť svojho manžela a vydýchnuť drahú dušu, sotva na prahu života. Hneď vedľa nej bola jej matka (veď sama sprevádzala svoju dcéru a uprostred nepriateľov bez strachu dodávala bojového ducha zaťovi). Matka káže telo zabitého položiť do pokojného hrobu a oplakať dušu manželovu hnevlivými slzami. Lež ona hovorí matke: ,Teraz nie je čas pochovávať. Či by ma títo zomrelí duchovia mali zadržať? Či táto vlasť, čo ostala, je menej cenná? Na pochovanie nemohli dlho čakať, na pomoc treba prispieť iba krátku hodinu.‘ Dopovedala a utopila slzy vo veľkom hneve. V zúrivej mysli už nepremýšľa o chabej ženskej udatnosti, ale zabudnúc na svoje ženstvo uvažuje o hroznom diele, pobáda ju oddanosť a čistá láska. Zvlečie z tela manželovho vojenský výstroj, nasadí si v hneve prilbu, ruku ozbrojí mečom, ľavý bok zakrýva štítom, zúrivo krúži šialeným pohľadom, dodáva si smelosti k rane a zabúdajúc na ženskú slabosť, sústredí všetky sily na štít a na meč. Kade lieta najviac divých striel a kde stojí šík turecký najhustejšie, tam pribehne a verným mečom smrteľne máva, zúčtujúc neodvolateľne so životom: Ako pri vlnách Simoenta^[313] oslabila Grékov a dorský tábor, hoc bola obkľúčená vojskom, slobodná Kolchičanka Pentesilea,^[314] ochrankyňa Ázie, posledná nádej biednej Tróje. Už dvíha ruku, mieri nepriateľsky na bezbožné hrdlá a zakrúžiac vo vzduchu mečom po prvé, udrie na prvú hlavu so slovami: ,Nepôjde môj manžel na druhý svet bez sprievodu, teší ma kúpať sa radšej v krvi než v slovách, ľúbi sa mi touto rosou umyť teraz dušu manželovu a múrom vlasti pridať ešte tieto pohreby.‘ Tak povedala a vo veľkom žiali rúti sa opäť šialenou mysľou do ďalšieho boja. Ako rozvášnená levica, ktorá sa náhodou zmocnila jalovičky, sa krvavým bojom rozohní a žiada si ďalšie koristi cez bolesť, a keď už raz ochutnala krv, ženie ju vášeň opäť sa do nej ponoriť. Kade ona pohybuje rukou, tvorí sa cesta a uvoľňuje sa široký priestor pred zúriacou na obe strany. Keď videla Tráka vystupovať na múry vlasti a už sa ich skoro zmocňovať a keď videla, ako sa v mrakoch prachu pohybuje bosporský polmesiac, pribehne k nemu, keď sa už chytal zakriveným hákom kameňov hradieb. Širokoplecého muža zráža mečom na zem smelá mladá deva: Zrazený na zem z najvyššieho cimburia pozerá ešte v plnom vedomí po svojich ramenách a v hneve vypúšťa svoju dušu, namrzený, že musí zomrieť a že padol obratnou rukou devy. Lež jej len pribúda odvahy v bolesťou rozpálenej hrudi. Už sa vracia rýchle, aby uctila tieň manžela a aby ako víťaz dala drahé telo do túženého hrobu, keď sa jej postaví do cesty nepriateľ, mávajúci kopijou, a ranou si vyberá za cieľ ženské čelo — strašné! — Ona zastala, smrť odrazila štítom a povedala: ,Prudký nepriateľ, nebudeš ty mať nikdy právo na túto krv.‘ Pravou rukou sa rozohnala mečom rozzúrená už nie jednou vraždou, meč dopadol na temeno hlavy, praskli spánky na oboch stranách a uvoľnený chochol splýva po pleciach. Taký mocný je hnev a žiaľ! A žena zvolá: ,Toto ti priniesol osud. Neodopierame poctu nikomu, ale ty odíď potupený a oveľa menej ctený než ostatní, pretože si nepadol podobnou rukou.‘ Stiahla z neho bisstonskú zbroj^[315] a potom hodila svoj meč, zakrvavenú prilbu i zaprášený šat z hradieb vlasti na telo manžela, ktorý mal byť pochovaný, a vraví: ,Zober, manžel, zbroj nepriateľskú i tvoju, ktorú ti víťazne prinášam. Príde rad aj na duchov mŕtvych a na zaslúžené ozdoby hrobov, keď zradne uprchlé šíky vydobyjú späť trácke skrýše. Do toho času, kým nepreukážeme spravodlivé pocty, pokrýva tvoje údy touto trofejou tvoja manželka pomstiteľka — zohriata trojnásobnou vraždou, ktorá prežila vlasť.‘“

Teba však najudatnejšia z maďarských žien, ani jeden deň neobíde mlčaním. Jáger zapíše tvoje meno do dejín, rozprávajúc o tvojej udatnosti v krvavom boji. Budeš skvelým dokladom mravnej sily vlasti a o Dunaji sa bude hovoriť, že zrodil na svojich nivách amazonky.“ Taká veľká sláva maďarského kmeňa sa skvie nielen u mužov, ale aj u žien.

Nie menšiu slávu vojenskú majú Slovania, ktorých slávne meno Alexander Veľký ozdobil, podľa Petra Réwu,^[316] zvláštnym privilégiom. Znie takto: „My Alexander, syn Filipa, kráľa macedónskeho, vznešený dedič monarchie, zakladateľ gréckeho impéria, syn veľkého Jupitera, zvestovaný Naktabanom,^[317] zástupca brahmanov,^[318] ničiteľ stromov, slnka a mesiaca, perzských a médskych krajín, pán sveta od východu slnka až po západ a od juhu k severu, slávnemu pokoleniu slovanskému a ich reči vďaka, pokoj a blaho od nás a od našich nástupcov v spravovaní sveta. Pretože ste nám boli vždy vo viere pevní, v zbraniach rázni, naši pomocníci bojovní a silní, dávame a zverujeme vám slobodne a na večné časy celú plochu zeme od severu po južné italské hranice, aby sa tam nikto neodvážil zotrvať, usadiť alebo umiestniť okrem vašich ľudí. Ak by sa tam našiel niekto iný trvale usadený, nech je vaším otrokom a jeho potomkovia nech sú otrokmi vašich potomkov. Dané v novom meste nami založenom, v Alexandrii, založenej nad tokom veľkého Nílu v dvanástom roku bohyne Minervy.^[319] Svedkami tejto veci sú Atleta,^[320] náš Logoteta^[321] a iných jedenásť predákov, ktorých zanechávame, ak zomrieme bez potomstva, ako dedičov našich a celého sveta.“

To isté Alexandrovo privilégium slovanskému národu uvádza aj Bartolomej Paprocký^[322][323] vo svojom Diadochu kniežat a kráľov českých, biskupov a arcibiskupov pražských a ostatných stavov slávneho Kráľovstva českého. On z historikov českých a poľských tiež hovorí, že to isté privilégium bolo zložené po grécky a latinsky a že v obidvoch rečiach bolo odovzdané Slovanom. Pretože niektoré slová sa u tohto spisovateľa ináč čítajú, myslel som, že nebude zbytočné a nevhodné ho zopakovať: „My Alexander Veľký, dedič Filipa, kráľa macedónskeho, vznešený monarcha, zvestovaný Nektabanom, syn najvyššieho boha Jupitera, zástanca brahmanov, ničiteľ slnka a mesiaca, pán zeme od východu slnka k západu, od severu k juhu, slávnemu rodu a reči slovanskej a Massagetom^[324] pozdravenie. Keďže ste nám boli vždy vo viere oddaní, v zbrani najudatnejší, naši vojaci a pomocníci najsilnejší, dávame vám celý ten pás zeme, ktorý sa rozprestiera od severu až k južnej časti Itálie, aby sa tam nik neodvážil usadiť alebo bývať okrem vašich a ktokoľvek cudzí by sa tam našiel ako usadený, nech sa stane vaším otrokom a jeho potomstvo nech otročí vášmu potomstvu. Dané vo veľkej Alexandrii, našej novej osade, založenej nad veľkou riekou Níl v Egypte, keď sa na nás milo dívali veľkí bohovia Jupiter, Pluto,^[325] Mars^[326] a najvyššia z bohýň Minerva. Svedkom tejto veci je vznešený Anstellus,^[327] náš Tritoteca, a iných jedenásť kniežat, ktorých zanechávame ako našich dedičov a nástupcov, ak zomrieme bez potomstva. V 11. roku nášho panovania.“

Konečne vyznačil tento podmaniteľ sveta najvynikajúcejšiu vernosť Slovanov a ich nezlomnú silu natoľko, že vo vojne proti Dareiovi zveril stráž svojej osoby nie Macedónčanom, ale Slovanom agrianským, ako zaznačil okrem iných Ján Herold.^[328][329] Tieto stručné slová by teraz stačili.

GNORIMENES: — Plavci, brázdiaci loďou obrovské plochy oceánu, veľmi ľahko zablúdia, ak nepozorujú svetlo hviezd, im priateľských, dostanú sa na piesčiny, alebo narazia na úskalia a stroskotajú. I my sme potrebovali svetlo v spore, ktorým sa zaoberáme. Keby si nám ho nebol ty, Gnorimednopoliprostatus, ukázal, neviem, ako by sme obracali plachty nášho rozhovoru bez nebezpečenstva stroskotania, keď sa nemôžeme zastaviť pokojne v prístave, hoci sa dívame na tvoje svetlo. Keďže musíme nevyhnutne vykladať o pôvode Maďarov a Slovanov, prinútení sme aj proti vôli pokračovať, hoci by sme azda chceli povedať niečo aj o slávnom pôvode Germánov. Autor Bonfini,^[330] nasledujúc Diodora Sicílskeho^[331] a Herodota, odvodzuje pôvod Skýtov od Herkula, ktorý podľa Diodora splodil troch synov: Skýta, Plutóna a Napisa^[332] z devy, stvorenej zo zeme, ktorá mala po pás podobu ľudskú a ostatok bola zmijou. Zo synov prvý dal vraj meno Skýtom, ostatní dvaja Plutónom^[333] a Napeom.

Ten istý autor opäť podľa Herodota píše, že tomuže Herkulovi sa narodili traja obratní a pekní chlapci: Skýta, Agatyrsos^[334] a Gelon, ktorých porodila akási žena s dvojakým telom. Skýta potom, keďže ukázal ohnutým lukom svoju silu a udatnosť, dostal vládu nad najvyššími plochami utešenej zeme svojej matky. Gelon, prekročiac Don,^[335] rozšíril svoje hranice až po Dunaj. Agatyrsos konečne odišiel k severu a založil si vládu okolo hôr rifejských^[336] a hyperborejských.^[337]

Kto by z tohto nevyvodil, že prarodičia Slovanov boli tí istí, ktorých s pýchou za svojich považujú Huni. Ak by sme chceli vysvetľovať tieto problémy bájkami (ktorých sa Bonfini pridŕža zubami-nechtami), treba sa nám pridať k mienke tých, ktorí odvodzujú pôvod Maďarov od Nemrota,^[338] za potomka ktorého sa vydával aj Atila. Ak to však pripustíme, je nutné, aby sme nezapierali, že otcom Nemrotovým bol Chus^[339] a toho Chám.^[340] Táto mienka má tiež mnohých zástancov, pridŕža sa jej aj autor Diaety.

Jánovi z Turca^[341] sa síce páči odvodzovať pôvod Maďarov z dejín židovských, veľmi prudko sa však stavia proti tým, ktorí chcú odvodzovať pôvod nášho kmeňa od bezbožného a zlorečeného syna Cháma a to najmä preto, že Atila sa sám vyhlásil za potomka Nemrotovho. Tenže Ján z Turca hovorí^[342]: „Avšak miesto, z ktorého sa Maďari rozšírili, to ľahko vyvráti.“ Totiž ten kraj sveta, ktorý sami obývali a potom pre úrodnosť Panónie ním opovrhli, podľa súhlasného svedectva temer všetkých spisovateľov patril právom osídlenia a bývania tam po potope Jafetovi a nie Chámovi; ide o časť Ázie, obrátenej k severu od horstva Taurus^[343] a Aman^[344] a o celú Európu. Chám s potomstvom zaujal Babylon,^[345] Arábiu, Egypt a celú Afriku; ako zase Sem [ktorého syn Gether^[346] (Par.) sa nazýva a od neho, že sú Góti]^[347] dostal celú Áziu od Eufratu^[348] k východu a Sýriu.^[349] Je známe, že z týchto krajín ani jedna sa neukazuje ako pravlasť Hunov a preto, že za úrodnú Panóniu zamenili sídlo v severnej Ázii, dedičstvo tohto požehnaného Jafeta, kde ešte aj teraz sú, ktorí udržujú koreň rodu Hunov, možno smelo počiatok tohto kmeňa pripísať do zoznamu pokolení Jafetových. Potom potomstvo Chámovo bolo z väčšej časti vyhubené a z ich zvyškov podľa mienky osvedčených spisovateľov povstali Tatári a neverní Skýti. Aj Jafet bol otcom kmeňov, ale tých, ktoré rozšírené po krajoch sveta prijali podľa sľubu, jemu daného, Krista a jeho evanjelium (medzi nimi sú aj Maďari). Nie je klamným ani ono vystatovanie sa Atilovo, ktorým sa vyhlásil za potomka Nemrotovho. Predsa z toho nenasleduje, že Maďari sú z potomstva Chámovho preto, že Magor^[350] (odtiaľ Maďari), syn Jafetov, bol tiež z tej generácie, keď žil Nemrot. V líniách generačných sa obyčajne nazývali vnukmi nielen tí, čo pochádzali priamo od rodičov, ale aj tí, čo sa narodili z bratov. Od týchto (rozumej: bratov) alebo aj od iných ľudí z tej že krvi, odvodzovalo celé potomstvo, obidvoch bratských línií, koreň svojho rodu, najmä ak sa preslávili nejakou skvelou prednosťou. To je jasné aj v našom maďarskom národe. Hoci uznal, že jeho prarodičia sú Hunor^[351] a Magor, synovia Jafetovi, podľa iných Chámovi, predsa nechceli týchto málo známych za predkov, ale radšej chceli hľadať počiatky svojho rodu na slávu celého ďalšieho pokolenia, v ktorom sa dobrodenie zdedenej veľkodušnosti vždy skvelo, od Nemrota, budovateľa veže babylonskej, ktorého Sväté písmo nazýva mohutným lovcom pred pánom, t. j. udatným, veľkodušným, veľmi slávnym podmaniteľom národov. (Jeho napodobňovateľ za tých čias a i dnes prenesením mena ako druhý Nemrot alebo podobný Nemrotovi bol nazývaný Atila, ktorý kráčal v jeho šľapajach.)“ Takto Ján z Turca.

Zdá sa však, že toto sa nepáči spisovateľovi Diaety. Lež nič k tomu nepridáva okrem pár nechutných slov a nedbajúc na pevné protidôvody, uznáva za prvého otca Maďarov Cháma. — Lež, priateľ, slová nie sú dôkazy.

Okrem týchto ešte je jedna domnienka (správnejšie by si povedal: nespravodlivá bájka) Jornanda a či Jordana,^[352] spisovateľa gótskeho, význačná iste svojou zlomyseľnosťou a otvorené klamstvo, ktoré odvodzuje pôvod Hunov od démonov. Hoci túto obludu vymyslel Jornandes, horiac vatiniánskou nenávisťou voči Hunom ako nepriateľom jeho národa — veľmi rozumne na to upozornil Bonfini^[353] — predsa, keďže sa ľúbia mnohým i výtvory bláznivého rozumu, nehanbili sa mnohí spisovatelia, najmä starší nemeckí, s Jornandom súhlasiť. Hovoria totiž, že arluny,^[354] gótske čarodejnice, pomiešané medzi vojskom, svojou zmyselnosťou vyčerpávali vojakov, nakazili ich nápojom lásky a inými jedmi, takže neboli súci bojovať. Keď to videl Filimerus, gótsky kráľ, vyhnal ženy z tábora na pustatiny. Ony sa túlali po lesoch a vrchoch až konečne z hriešneho súloženia s faunami,^[355] t. j. démonmi, porodili Hunov, drsné ľudské pokolenie. Tento výmysel Jornandesa, trpiaceho touto chorobou národa, sa protiví, ako správne súdi strážca našej koruny,^[356] tak pravde, ako aj ľudskej prirodzenosti, ktorá sa teší z darov Božích a z podobnosti Božej, preto sa líši od oblúd démonských, ktoré sú najmenej určené splodiť ľudí. Preto podľa zákonov prírody ho právom treba odstrániť.

Spomína túto neprirodzenú bájku o pôvode Hunov, ale veľmi málo sa jej pridŕža tiež Joannes Magnus,^[357] arcibiskup uppsalský,^[358] opisujúci vojny Armanarika,^[359] kráľa gótskeho, proti Herulom^[360] a Hunom, kde sa zmieňuje aj o niektorých slovanských kmeňoch. Hovorí: „Armanaricus, pochádzajúci z najslávnejšej rodiny Amalovcov,^[361] nastúpil na gótsky trón. Nenapadol vojnou ani jednu rímsku provinciu, keďže mu v tom bránila zmluva, uzavretá s Rimanmi. Preto ho ani rímski dejepisci nespomínajú. Predsa však rozšíril svoju ríšu tak ďaleko (podľa Jordana), že viacerí ho porovnávali s Alexandrom Veľkým. Na východ postúpil tak ďaleko, že si podrobil víťaznou rukou celú Skýtiu. Ani toto veľmi skvelé víťazstvo nestačilo jeho veľkej hrdosti. Obrátil zbrane i proti severným krajinám, najmä proti kmeňu Herulov a proti ich kráľovi Alarikovi, obývajúcich zem (podľa Ablábia) pri majotských močiaroch. Meno, zdá sa, dostali od miest, zatopených vodou (taký význam má totiž grécke slovo helos); tak sa stalo, že sa im hovorilo miesto Heleri,^[362] prehodením hlások Heruli. Príčina a či príležitosť k vojne s Herulmi bola asi ich neznesiteľná pýcha, keďže si vychvaľovačne prisvojovali prvenstvo vo vojenstve, vynášajúc neodbytným hlasom slávu svojich výtečných vojenských činov.

Dodávalo im hrdosti tiež to, že nebolo v ich okruhu kmeňa, ktorý by si nebol z nich vyberal do svojho vojska ľahkoodencov. Rýchlosťou a telesnou obratnosťou (— tá u vojska mnoho znamená!) vynikali nad všetkých. Avšak Góti, ktorí si už prv podmanili najsilnejšie národy, nestrpeli, aby im odoberal palmu vojenskej slávy menej mocný národ. Zozbierali preto zovšadiaľ svoje vojská k zápasu, ktorý im ešte ostával vybojovať: k boju o slávu. I v tomto zápase pokračovali Góti s najohnivejším nadšením a dokázali, že telesná rýchlosť je považovaná za užitočnú skôr pre rýchly útek než pre vytrvalý odpor v bitke alebo na dosiahnutie víťazstva. Porazení a z väčšej časti pobití Herulovia mohli byť tiež poučením pre pyšných ľudí, že k šťastlivému vojnovému výsledku viac prispieva sila duševná než telesná. Herulov, ktorí ostali, si podrobili a urobili poplatnými a potom obrátili svoje zbrane i sily proti Venetom. Kto boli títo Veneti, vykladá Jordanes podľa Ablábia, hovoriac, že to bola časť slovanského kmeňa. Vtedy totiž, ako aj teraz slovanský kmeň, rozvetvený na mnohé národy, dostával rozličné mená, ba iba menom sa líšil slovanský kmeň od vandalského. Obrátil teda Armanaricus (ako hovorí Jordanes) svoje mocné vojsko proti kmeňu vandalskému, ktorý býval po šíro-šírych krajinách Germánie, najmä pri Baltickom mori, premohol ho, hoci bol veľmi udatný, a poslal do boja obrovské masy. Premožený kmeň pripojil k svojej veľmi rozsiahlej ríši. Lež ani tým víťazstvom sa neuspokojil a obrátil zbrane svojej moci proti kmeňu Estónov.^[363]

Estia^[364] je pri južných brehoch mora sarmatského^[365] (ktoré sa tam nazýva záliv Venedský). Kmeň to je i za našich čias mocný svojimi brannými silami, veď pod vedením veľkého kniežaťa magistra Livónie,^[366] často zatlačil od svojich i od susedných krajín najmocnejšie vojská moskovské a porazil ich. Armanaricus, popudený veľkou slávou tohto kmeňa, vytiahol proti nemu s veľmi skvelou vojenskou prípravou. Z toho možno ľahko pochopiť, že celý ten rozsiahly pás krajín, ktorý sa tiahne od Dunaja až k tomuže Venedskému zálivu, uznal nadvládu Armanarikovu skôr, než by bol cezeň poslal vojenské zbory ako cez územie pokojného, podrobeného národa. I sama Germánia a [ako sme povedali] celá Skýtia, ktorá sa rozprestiera z Európy cez Don na východ do obrovských šírok, urobili jeho vládu takú mocnú, rozsiahlu a skvelú, že ho možno právom porovnať s najväčšími vládcami, akí kedy boli. Veď Jordanes hovorí, že on rozkazoval všetkým tým ľuďom a národom ako svojej vlastnej rodine. Keďže však nič nemôže byť trvalé, čo je spravované nestálym šťastím, nemohla táto veľmi rozsiahla ríša Armanarikova v takom veľkom rozsahu dosiahnuť rovnakej dĺžky trvania alebo prejsť na dedičov. Hoci panoval dlho šťastne, totiž od doby svojej jarej mladosti až do 110 rokov, predsa mohol ešte na sklonku života pozorovať, že jeho veľmi rozsiahlej ríši hrozí záhuba od susedov, keďže sa na neho a na jeho gótsky kmeň vrhli Huni.

Teraz teda, pretože sme tu uviedli meno Hunov a zamýšľame si v týchto našich dejinách často na nich spomenúť, myslím, že nebude bez úžitku, ak pripojíme výklad o ich pôvode podľa spisovateľa Jordana Ravenského a Ablábia Rímskeho. Oba títo Góti súhlasne tvrdia, že Huni pochádzali z Gótov, ktorí bývali okolo majotských močiarov. Udialo sa to za zvláštnych okolností, ktorých opis nasleduje. Kedysi za pradávnych dôb vyšli Góti so svojím kráľom Berikom^[367] zo Škandinávskeho polostrova až konečne za vlády Filimera V.,^[368] ktorý po ňom nastúpil, prišli k tým močiarom. Tu Filimerus, zakladateľ nového kráľovstva v tých krajinách, považoval za hodné námahy prvé kroky svojej vlády začať nápravou mravov. Pri vyšetrovaní mravov našiel medzi svojím ľudom čarodejné ženy, nazývané domácou rečou adelruny.^[369] Gótština totiž slovom rúna označuje umenie alebo niekedy aj mágiu, preto ešte dnes mnohé kamene v Gótsku^[370] popísané zvláštnymi znakmi gótskymi sa nazývajú runasti.^[371] Tieto ženy, či už usvedčené a či len podozrivé zo zločinu, prinútil odísť na odľahlé pustatiny Skýtie, aby sa stykom s nimi ostatný kmeň nepoškvrnil a neupadol do hriešnych činov.

Ženy nejaký čas blúdili po samotách, potom našli akýchsi ľudí zo skýtskeho kmeňa, ktorí pre podobný poklesok blúdili po pustatinách, spojili sa s nimi v manželstve a splodili po čase nespočetné potomstvo. V krajinách studených je totiž plodnosť ľudí o to väčšia, čím je zriedkavejšia nákaza vzduchu, ktorá obyčajne znižuje u smrteľníkov plodotvornú teplotu a urýchľuje i koniec života a smrť.

Z takéhoto rodu teda pochádzajúci Huni sa najviac vycvičili na poľovačkách a v lukostreleckom umení. Medzitým už prišiel neodvratný osud, ktorým chcel Boh pokarhať ľudskú pýchu v tomto hlúpom kmeni. Keď ktorísi z nich s prílišným zápalom bojovali, naskytla sa im znenazdania na prenasledovanie laň, vkročila do močiara a kráčajúc chvíľami dopredu, chvíľami zas zastavujúc, stala sa ukazovateľkou smeru cesty. Lovci ju nasledovali a prešli močiar, o ktorom si dosiaľ mysleli, že je neprechodný ako hlboké more. Len čo sa ukázala neznáma zem neznámym lovcom, laň zmizla.

Lovci preskúmali nové sídla, a pretože boli pre život výhodné, vyzývali celý hunský kmeň zaujať tieto nové, šťastnejšie kraje. Huni sa dali presvedčiť a všetci hromadne s manželkami i s deťmi aj so skromným majetkom prešli cez močariny, aby zaujali nové sídla. Nezvyklý ich výzor naháňal strach tým, čo sa na nich pozreli. Lebo ich nízka postava, nevľúdna tvár, miesto očí skôr akési svetelné bodky a škaredá farba budili v nezvyklom divákovi dojem pekelných tvorov. Jordanes podľa Ablábia tvrdí, že ich najprv splodili mory, iní zase, že pochádzajú od divých faunov, ktorí bývajú v lesoch a nemajú nič ľudské, len tvár. Krantz — s ktorým aj ja súhlasím — si myslí, že sa zrodili z kočovných Skýtov na skýtskej pustatine. A on uvádza tiež mienku Berossa babylonského o pôvode Hunov, podľa ktorej Noe splodil po potope sveta Tuiskona,^[372] ktorý zanechal synov Hunna, Vandala,^[373] Sueva,^[374] Marsa^[375] a ostatných, ktorí všetci bývali medzi Donom a Rýnom. Netreba tiež zamlčať, čo pripomína o Hunoch Prokopios v diele o vojne perzskej (kn. 1). Hovorí: „Sú Huni, ktorí sa nazývajú Eutalitovia,^[376] s ostatnými Hunmi nijak nesusediaci i bez vzťahov k nim. Príbuzní sú s Peržanmi^[377] na severe. Ich obec menom Gorga,^[378] v susedstve Perzie, často bojuje s inými osadníkmi o vlastné územie. Nie sú nomádi ako iní Huni, nežijú pastierskym životom, ale už dávno obývajú najlepšiu krajinu. Jediní z Hunov sú bieli. Nie sú ani protivného zovňajšku, ani nežijú po spôsobe zverí ako ostatní Huni, ale pod vládou jedného panovníka vedú medzi sebou usporiadaný život, rešpektujúc právo a spravodlivosť voči susedom ako Rimania alebo iní. Všetci bohatší majú až dvadsať priateľov alebo aj viacerých, ak by sa to podarilo, ktorí vždy spolu jedávajú a majú spoločné peniaze i moc. Ak niekto z nich zomrie, je zvykom pochovať ho. Myslím, že stojí za zmienku tiež správa z našich severských dejín, ako kedysi králi Sveonov^[379] prešli stredom Ruska a vojensky napadli Hunov, hoci i takí sú, čo tvrdia, že Huni sami prv vyrazili z Medelfatie^[380] v severnej časti Škandie^[381] až do krajín Helsingov.^[382] Na tomto území sa ešte i dnes nájdu mnohí ľudia, veľmi vynikajúci udatnosťou, vlastným menom nazývaní Huni, ktorí urobili mnohé významné opatrenia proti tyranom, utláčajúcim slobodu vlasti. Ak by sa vladári i za našich čias pokúsili zaťažiť ich novými poplatkami, vymôžu na nich násilne skôr život než nejaký halier, iba ak by snáď chceli sami dobrovoľne niečím prispieť. Ich veľkodušnosť možno teda k niečomu priviesť, ale nemožno ich donútiť.“ Toto podáva švédsky arcibiskup rovnako učene ako krásne.

Avšak Mikuláš Miris,^[383] za svojho života farár v Tepliciach, zvaných Sklené, zavrhuje síce vo svojom spisku o jazyku slovanskom Jordanov výmysel o pôvode Hunov, ale hovorí, že ak by sme ho aj pripustili, nedá sa z toho vyvodiť nič nevhodné alebo potupné. Pridŕžajúc sa totiž po svojom zvyku cesty, po ktorej ešte doteraz, ako viem, nešiel ani jeden spisovateľ, usiluje sa dokázať, že podľa tejto mienky Maďari pochádzajú z otca Prométea^[384] a z matky síce menom Saga^[385] (čarodejnica), ale nie zlopovestnej pre nejaké otravy. Miris chce, aby toto každý múdry pričítal skôr k ich chvále. Hovorí: „Veď iste musel to byť veľmi múdry človek, ktorý prvý ukázal, že zo skaly možno vykresať oheň. Avšak i Saga je podľa Calepína žena, ktorá chce všetko vedieť. Odtiaľ sú Ságovia v Skýtii.“^[386] Iste veľmi duchaplné slová.

Napokon nie je mi neznáme, že jestvuje dávny problém, ktorým sa zapodievali mnoho tak starí, ako aj novší filozofi, svätí otcovia a teológovia, lekári a iní spisovatelia a ešte ani dodnes sa neprestali ním zaoberať: Či totiž sa môžu zlí duchovia prepožičiavať za súložníkov a súložnice? A ak sa môžu, či z toho nečistého spojenia môže vzniknúť plod? Iba pár slov o týchto veciach kvôli zmyslu nášho zámeru. Isté je, nech hovoria niektorí filozofi čokoľvek, že zlí duchovia sú len duchovia, a preto nemajú telo, ďalej je isté, že sa častokrát zjavili a ešte aj teraz sa zjavujú niekedy viditeľne v telách mŕtvych alebo v šate zo vzduchu, alebo z iných prvkov, čím dávajú najavo svoju ľudskú podobnosť a vykonávajú niektoré činnosti ako ľudia. Preto všetky veky skoro priznávajú, že si s mužmi robili žarty zlí duchovia v podobe ženskej, a tak isto, že viaceré ženy oklamali títo najničomnejší duchovia, takže sa im ako mužom podvolili, a mužovia, že zase použili tieto čarodejnice ako ženy. Hoci by sa však pekelní duchovia dopúšťali tohto obojstranného smilstva, za ktoré nikdy nemôžu dostatočne pykať vo večnom ohni, predsa nezmôžu sa nikdy na semeno, súce pre oplodnenie, ba vôbec ho nemajú. Ak by sa niekedy stalo, že sa z takéhoto spojenia narodilo potomstvo, to treba pričítať ľudskému semenu, ktoré démon zobral tým, čo zažili ten nočný výsmech, alebo čo nejako vypadlo. Preto v zrejmom omyle vyhlasoval Jozef Flávius,^[387] že gigantov splodili anjeli, keď hovoril: „Mnohí anjeli Boží súložou so ženami splodili neobyčajné potomstvo, ktoré vo vedomí svojej sily pohŕdalo právom a spravodlivosťou.“ Ich činy boli pre potomstvo uchované a nelíšia sa od toho, čo pripomínajú Gréci o gigantoch. Je známe, že v tomto blude bol aj Marek Efezský^[388][389] a ním sa dali oklamať niektorí starí cirkevní otcovia: Atenagoras,^[390] Justín mučeník, svätý Cyprián^[391] mučeník, Klement Alexandrijský.^[392] Aspoň sa tak zdá, že sa pridali k tejto Jozefovej mienke. Lež o tom dosť. Kto túži tieto veci hlbšie poznať, nech si vezme dielo Martina Delria,^[393] najprv kedysi veľmi slávneho právnika, potom význačného teológa Spoločnosti Ježišovej, ktorý túto tému veľmi učene a vedecky rozoberá.^[394] Keď sme však podľa našich skromných síl odvodili pôvod Maďarov, nemôžeme prejsť mlčaním ani slovanské starožitnosti.

Koho naozaj dáme Slovanom za praotca? P. Martin Szentiváni^[395][396] si myslí — zdá sa mi, že podľa mienky Jána Herolda — že to bol Sem; z jeho pokolenia Bannon^[397] prišiel ako prvý obyvateľ do Panónie a dal jej meno. Hoci sa táto výpoveď zdá znamenitá, predsa viac sa páči mienka Jána z Turca.^[398] Vypočujme si ju: ,Ostatne kmeň slovanský odvodzuje až od samého Jafeta, syna Noemovho, tí, ktorí spísali letopisy poľské a české. Z tohto kmeňa pochádzal svätý Hieroným^[399] a pre svojich krajanov preložil za cisárov Gratiána^[400] a Teodora do rodnej reči Starý i Nový zákon. Ak by si si pozornejšie pozrel polohu miest, ktoré slovanské kmene zaujali a kde dosiaľ bývajú, vyvodíš ľahko to isté z Jozefa Flávia,^[401] ktorý o deťoch Jafetových takto píše: ,Jafet, syn Noemov, mal 7 (doplň si: detí). Ich sídla začínajúce sa od pohoria Taurus a Aman siahali v Ázii až po rieku Don, v Európe po Gades,^[402] v krajoch dotiaľ neobývaných. Tak sa stalo, že dostali tieto kraje po nich mená.‘ Týmto výrokom sa potvrdzuje aj vyše spomenutá mienka Petrova o Maďaroch, ktorou dokladal, že Maďari majú ctiť ako otca Jafeta, nie Cháma, keďže starí Huni bývali podľa všeobecného súhlasu za riekou Don v Ázii, slovanské kmene pred touto riekou v Európe.“ S Réwom súhlasí Tomáš Pozius,^[403] ktorý tvrdí, že všetky národy európske pochádzali od Jafeta, ba jednoducho podáva celú vec už ako dokázanú. Keďže sa však strážca koruny odvoláva na spisovateľov českých a poľských, nech povie svoju mienku o tomto Bartolomej Paprocký,^[404] pôvodom Poliak, podľa bývania Čech. Jeho slová sú tieto: „Že kmeň slovanský pochádza od Jafeta alebo Japeta, syna Noemovho, dokazujú tí, čo opísali dejiny české a poľské.“ Pravda, ani títo sa navzájom nezhodujú. Lebo niektorí z nich hovoria, že Jafet pochádzal od Javana, od neho Filara,^[405] od ktorého pochádzal Alanus^[406] a Anchises^[407] a z tohto potom Aeneas,^[409] potom Askanius,^[410] z Askania Panfilus,^[411] z neho Reaselis^[412] a z neho potom Alanus druhý,^[413] ktorý prišiel prvý z Ázie do Európy. Mal štyroch synov, z nich najstarší bol Vandalus, od neho dostala meno rieka Visla, ako ostalo meno Vandali^[414] aj tým kmeňom, ktoré bývali pri rieke. Ďalej dodávajú, že Vandalus mal mnoho synov, ktorí zaujali štvrtinu Európy a obsadili tieto krajiny: Čechy, Poľsko, Moravu, Slavóniu,^[415] Rusko, Dalmáciu, Bosnu, Chorvátsko, Bulharsko a iné krajiny. Iní zas odvodzujú ich počiatok od Japeta a Javana, syna Elisovho,^[416] usudzujúc, že Slovania a Ilýrovia boli tí, ktorí za onoho času bývali na tých miestach, kde boli Dalmatínci a starí Ilýrovia^[417][418] od začiatku, keď sa po zrúcaní babylonskej veže rozpŕchli po svete, a tu, že začali najprv bývať s Iónmi,^[419] Aiolmi^[420] a Helénmi čiže Grékmi. S ostatným potomstvom Elisovým a Javanovým sa usadili po tých krajinách. Odvodzujú toto z Berossa a z Jozefa a vykladajú mená Ivan alebo Ján od Ióna alebo Javana. Na dôkaz uvádzajú, že ešte dodnes užívajú Slovania pri krste veľmi často tieto mená. Takúto mienku o počiatku a o pôvode slovanského kmeňa má Długoš,^[421] poľský kronikár, ktorý bol vychovávateľom synov poľského kráľa Kazimíra^[422] a zomrel ako arcibiskup ľvovský. Zhodujú sa v tom s ním i niektorí iní historici poľskí, ako aj Václav Hájek,^[423] Přibík^[424] a Kosmas,^[425] kronikári českí, a Ján Marignola,^[426] arcibiskup florentský, i Filip Callimachus,^[427] letopisci talianski. A netreba to už ani hlbšie skúmať, ale treba s týmto súhlasiť.“

Potiaľto Paprocký za spisovateľov poľských, českých a iných.

Keď som ja však pozornejšie preštudoval rímske dejiny od Appiána Alexandrijského, gréckeho historika, požívajúceho veľkú vážnosť — a to najmä tú knihu, kde opisuje vojny ilýrske, ktoré viedol kmeň toho mena s Rimanmi, našiel som prvé korene tak Panóncov, ako aj Ilýrov odlišné od predošlých spisovateľov (iba ak by niekto pripočítaval túto odlišnosť viac menu než veci samej: tú istú vec totiž ináč nazývajú Židia, ináč Gréci a Rimania). Znalosť tohto diela nám veľmi pomôže správne pochopiť dejiny slovanských národov, ktoré máme napísané rečou gréckou a latinskou a zároveň nám poskytne najlepšiu možnosť poznať mená, ktorými sa kedysi nazývali slovanské kmene. Prichodí sa vskutku čudovať, že sa týchto počiatkov nedotkol ani náš Bonfini, ináč veľmi dobre oboznámený so starými literárnymi dielami a ani českí a poľskí spisovatelia to nezaznačili. Lež počujme už, čo hovorí Appiánus:^[428][429] „Gréci považujú za Ilýrov tých, ktorí majú sídla nad Macedóniou a Tráciou od Chaónov^[430] a Tesprotov^[431] po rieku Dunaj. Toto je totiž dĺžka celej provincie. Jej šírka sa rozprestiera od Macedónie a tráckych vrchov až po Pajónov,^[432][433] po Iónske more a po výbežky Álp; je to päť dní cesty. Dĺžka je podľa gréckych údajov trikrát väčšia. Rimania odhadujú dĺžku tejto krajiny na 6 000 štádií, šírku na 1 200 a pridávajú, že meno dostala provincia od Ilýra Polyféma.^[434] Kyklopovi Polyfémovi a Galatee^[435] sa vraj narodili synovia Celtus,^[436] Ilýrius^[437] a Gallus.^[438] Títo vraj vyšli zo Sicílie a vládli nad Keltmi,^[439] Ilýrmi a Galatanmi, ktorých kmene prijali od nich mená. Z viacerých podaní od mnohých autorov sa toto i mne zapáčilo. Ďalej hovoria, Ilýrius mal synov Achilla, Autária, Dardana, Méda,^[440] Taulantia a Perhéba^[441] a tiež dcéry Partu,^[442] Daortu,^[443] Dazeru^[444] a iné. Z týchto povstali Taulantovia, Perhébovia,^[445] Achilleovia,^[446] Autarichovia,^[447] Dardánovia, Partenovia,^[448] Dazertovia^[449] a Darziovia.^[450] Autarius^[451] sám mal vraj synov: Panónia alebo radšej Pajóna a Skordiska,^[452] Pajón Triballa, od ktorých sa rovnako odvodzujú mená národov. I tieto sa odvodzujú od dávnovekosti.“

Potom dodáva toto: „Rimania nerozlišujú ani tak týchto ako viac Pajónov a iste Raetov, Norikov^[453] a Mýzov, ktorí bývajú v Európe a všetky iné kmene s týmito susediace, ktoré sú pre plavcov plávajúcich po Dunaji po pravej strane. Robia medzi nimi rozdiel ako medzi Helénmi a Grékmi a nazývajú ich každý osve vlastnými názvami; ostatne spoločným slovom sú všetci považovaní za Ilýrov. Touto mienkou boli vedení od začiatku a hoci dosiaľ už v nej nezotrvali, predsa nechceli nájsť hranice týchto národov, ale chceli, aby sa nazývali ilýrskym územím všetky krajiny od prameňa Dunaja až po Čierne more, ktoré mali poplatné.“

Keď potom tento spisovateľ opísal viaceré činy Ilýrov, obrátiac reč k Panóncom, takto pokračuje:^[454] „Pajónovia, ohromný národ, obývajúci dlhý pás pri Dunaji, siaha od Japodov^[455] až vyše Dardanov,^[456] Gréci ich nazývajú Pajónovia, Rimania Panónovia a počítajú ich, ako sme už spomenuli, medzi Ilýrov; a keď teda opisujem dejiny Ilýrov, zdá sa mi, že treba povedať aj o nich. Slávni sú veľmi pre Agrijánov macedónskych, ktorí sa najviac vyznačili vo vojnách za Filipa^[457] a Alexandra, pretože aj Agriáni^[458] boli Pajónovia z tých, ktorí obývajú nižšie položené kraje ako osadníci sem vyslaní od Ilýrov. Keď bol Cornelius na svojej výprave proti Pajónom potupne odrazený, ohromná povesť Pajónov otriasla strachom celou Itáliou a po dlhý čas žiaden z rímskych konzulov sa neodvážil vojensky napadnúť Pajónov. Tieto ohromné veci o Ilýroch a panónskych národoch sa už dávno skúmaním zistili“. Niet sa čo diviť, že Panónci boli pre rímske impérium takí obávaní. Veď ako dosvedčuje Appiánus: „Sami mali stotisíc mladých mužov do vojny.“ Kto by túžil dozvedieť sa viaceré slávne udalosti o nich, nech ho nemrzí pozrieť sa do tohto prameňa, ktorý my zo snahy po stručnosti úmyselne opúšťame.

Už Jozef Flávius^[459] menuje Panóncov, Skýtov^[460] a Sarmatov jedným menom. Keď totiž opísal, že veľká časť Germánov prestala byť vernou Rimanom v čase, keď sa Vespazián^[461] zdržoval pri Alexandrii a Titus^[462] obliehal Jeruzalem,^[463] pokračuje Flávius k prítomnej veci takto: „So spomenutým odpadnutím Germánov dostali v tomže čase odvahu aj Skýti. Lebo takzvaní Sarmati prekročili tajne s obrovským množstvom rieku Dunaj a v divosti veľmi ukrutní nečakaným útokom pobili mnohých Rimanov, s ktorými prišli do styku v posádkach, zabili cisárskeho miestodržiteľa Fonteia Agrippu,^[464] ktorý bol proti nim udatne bojoval, najbližšie položené krajiny celé spustošili tým, že odvláčali a odvádzali a pálili všetko. Keď sa Vespazián dozvedel o tomto čine a o spustošení Mézie,^[465][466] poslal trestnú výpravu proti nim pod vedením Rubria Galla,^[467] ktorý mnohých v boji pobil.“

Sotva však by si našiel ešte nejaký národ, ktorý by naplnil toľko a takých rozľahlých krajín a obsadil také ďaleko-široko rozsiahle provincie ako tento slovanský národ. Nech tu opäť prehovorí Peter Rewa.^[468] Takto on totiž hovorí o reči slovanskej a o kmeňoch, ktoré ju užívajú: „Reč slovanská alebo ilýrska je dnes zo všetkých najrozšírenejšia; veď sa zdá, že siaha od mora Jadranského až po Severný ľadový oceán. Lebo užívajú ju Istrijci,^[469] Dalmatínci, Chorváti, Bosniaci, Česi, Slezania, Lužičania,^[470] Poliaci, Litovci, Prusi,^[471] obyvatelia Škandinávie i Rusi, ktorí vládnu ďaleko-široko, tiež Bulhari a mnohé iné susedné kraje až skoro po Konštantinopol, takže na celom svete je to reč slovanská, ktorou je možno prihovoriť sa k najviacerým kmeňom a národom, iba zmenením nárečí, ktoré pre blízkosť iných národov majú niečo cudzie. Ak sa má sláva rečí odvodzovať od upotrebenia, príbuznosti a rozšírenosti, reč slovanská s latinčinou uchváti ostatným palmu víťazstva; veď s jej pomocou možno prejsť pol Európy a ešte aj niečo Ázie.

POLIFILUS:^[472] — Aby sa niekomu nezdali tvoje slová, prevzaté od grófa Petra, podozrivé, myslím, že urobím vec hodnú námahy, ak uvediem iných osvedčených autorov tej istej mienky. Ján Helmold, lübecký^[473] presbyter,^[474] ktorý žil okolo roku Pána 1168, počíta — ako to uvádza Tomáš Bozius^[475] — medzi Slovanov Polónov, Vandalov, Vinidov,^[476] Uvilinov,^[477] Pomeranov,^[478] Herulov alebo Helvédov,^[479] Leubuzov,^[480] Stoderanov,^[481] Uvilzov^[482] alebo Luticov,^[483] Lingnónov,^[484] Uvarnavov,^[485] Obodritov,^[486] Ranov,^[487] Rugianov^[488] i s premnohými obyvateľmi ostrovov v Baltickom mori. Pridaj k tomu ešte Abodritov,^[489] ktorých Karol Veľký presídlil do Saska, Gelónov,^[490][491] Agatyrsov,^[492] Neurov^[493] a Napeov.^[494] Robí radosť dodať, čo sám Tomáš Bozius^[495] poznačil o Slovanoch a o ich reči: „Poďme k Slovanom, ktorým boli kedysi pridelené premnohé krajiny; sú to však skoro všetky tie, ktoré užívajú jazyk slovanský. Sú medzi nimi Čechy, Prusko, Poľsko, Rusko a iné krajiny s nimi susediace na severe.“ A opäť:^[496] „Slovanské národy Rimanom neznáme ovládali kedysi veľmi rozsiahle krajiny, rozlíšené iba rozličnými názvami.“ A zase:^[497] „Už sme povedali, že menom Slovanov alebo Slavinov boli v staroveku spojené početné národy; k ním patria Česi a iní, ktorí, ako vidíme, i dnes užívajú tú istú slovanskú reč“ atď.

GNORIMENES: — Čo si až dosiaľ hovoril o preslávenom národe slovanskom, to som i ja čítal u rozličných spisovateľov. Myslím však, že nie všetkým sa páči, že si spojoval so Slovanmi aj Vandalov. Veď niektorí počítajú tento kmeň ku Germánom.

POLIFILUS: — Tvojej pochybnosti sa dotýka Anton Bonfini. Nebude však ťažkým rozlúštiť to, čo sa javí záhadným, od toho istého autora. Preto dajme slovo historikovi:^[498] „Ostatne Vandali, ktorí dostali meno podľa rieky krajiny, aby nebol neznámy ich slovanský pôvod, nazvali sa potom Slovanmi podľa mena toho kmeňa, ktorý býval od Bosporu Krymského až po rieku Don. Keď sa ich časť za vlády Maurítia^[499] vysťahovala do Dalmácie a Ilyrika, dali krajine meno Slavónia.^[500] Ktorí ostali v Skýtii^[502] a vo veľkej Germánii, nazývali sa sčasti Česi, sčasti Poliaci. Časť Vandalov, ktorí si potom osvojili meno Burgundov,^[503] obsadili za čias Augusta^[504] horný breh Rýna. Podľa Cornelia Tacita zahnali ich Drusus^[505] a Tiberius^[506] do pôvodných sídiel.“ — Takto hovorí domáci historik a jeho myšlienku, podľa ktorej rieky sú Vandali pomenovaní, vysvetľuje Ján z Púchova,^[507] administrátor a archidiakon Arcibiskupstva pražského, ktorý napísal po česky objemnú Kozmografiu a venoval ju cisárovi Ferdinandovi I. r. 1554 od panenského pôrodu. Ten v opise Poľska takto doslova hovorí:^[508] „Krok, prvé poľské knieža, syn Čechov, zrodil Kroka,^[509] ináč Kraka, staršieho syna, a mladšieho Lecha^[510] a jednu dcéru Vandu. Keď tento Krok prevzal po smrti otcovej vládu nad ľudom, zavraždil ho jeho brat, horiac nezdravou túžbou po panovaní. Pre tento tak ohromný zločin ho Boh hrozne potrestal. Nenávidený pre mrzký zločin od všetkých poddaných bôľom a smútkom natoľko vychradol, že skoro odpykal trest vlastným krkom. Vtedy si Krakovčania zvolili za paniu a náčelníčku Vandu, sestru spomínaných bratov, ktorá potom seba samú zasvätila bohom a z kolového mosta na rieke Visle skočila do vĺn preto, že vraj zvíťazila nad Germánmi. Jej telo sa našlo na jednu míľu niže od Krakova. Preto nazvali tú rieku podľa jej mena: Vandalus a kmeň, bývajúci pri nej, bol nazvaný Vandali.“

Ak by si bol niekto istý, že mienka Čecha Jána z Púchova padá pre starší pôvod prímenia Vandalov, zaiste prizná, že slovanské národy s najstaršími Germánmi si boli aj dotiaľ veľmi príbuzné podľa prirodzeného zákona. Autoritou spisovateľov zaiste bez námahy dokáže, že pred narodením Mojžišovým Vandalus, deviaty kráľ Tuiskónov, vládol skoro nad celým severom; od neho pochádzali Vandali a ostatné slovanské národy. Podáva to z iných v Úvode svojho diela Archontológia Cosmica Ján Gotofréd.^[511][512] Hovorí: „Vandalus žil pred narodením Mojžišovým a vládol 41 rokov od roku 2336. Od neho pochádzali Venédi a Vandali, nazývaní Wandeler a Wenden;^[513] z nich sú Poliaci alebo Leši, Bohemovia alebo Česi, Slovinci a Chorváti, spolu s obyvateľmi miest, ktoré aj teraz sa nazývajú mestá vandalské, (die Wendische Stätte) — ako Lübeck, Rostock^[514] a i. — všetci totiž neodišli do Afriky ako vandrujúci (Wandeler), ani tam neboli všetci zničení, ako myslí Kromer a Aventinus, ale niektorí sa tiež vrátili (umgewend) a ostali na pôvodných sídlach.“ Toto galský spisovateľ.

Čech Ján z Púchova sa dotýka viacerých slovanských národov, keď hovorí o poľskej reči, kde aj vysvetľuje, aký spôsob zachováva ten-ktorý kmeň pri výslovnosti a prečo sa Česi nazývajú Bohémi:^[515] „Treba vedieť,“ vraví, „že český kmeň sa dodnes nazýva latinskou rečou Bohémi, z toho vychádza, že toto meno neodvodzujú od svojho národa, ale od Bójov,^[516] ktorí pochádzali z Galov a založili si sídla a bývanie medzi lesmi v tejto krajine, ktorá sa teraz po nich nazýva Bohemia.^[517] Toto meno jej podľa seba zanechali, boli z nej totiž vyhnaní od Vandalov. Ptolemaios hovorí, že Vandalovia a Bójovia sú veľký kmeň. V celej Germánii nebolo od tohto národa väčšieho. Vandali, Moravania čiže Markomani,^[518] Dalmatínci, Chorváti, Slováci, Česi alebo Bohémi, Poliaci, Rusi a iné národy z týchto pochádzajúce, sú jeden kmeň.“

O prvšom opäť takto:^[519]: „Národ Lechov alebo Poliakov má reč podobnú reči slovinskej, vandalskej, bulharskej, srbskej, dalmátskej, chorvátskej, bosnianskej, českej čiže bohémskej, ruskej, moskovskej. Predsa však každý kmeň zachováva pri hovorení akýsi zvláštny spôsob vyslovovania. Niektoré z týchto národov vyslovuje svoju reč tvrdo, niektoré mäkko, jedny lahodne, iné drsne, jedny jasne, druhé temno.“

Pridajme k týmto ako prílohu i tie názvy starých Ilýrov a Panóncov, ktoré roztrúsil Appiánus Alexandrijský po celej svojej knihe o vojnách ilýrskych a rímskych. Vymenuváva: Keltov alebo Kimbrov,^[520] Oxeov,^[521] Pertenetov,^[522] Batiatov,^[523] Taulantov, Kambejov,^[524] Cinambrov,^[525] Merromenov,^[526] Dardanov, Médov, Korsireov,^[527] Melitinov, Pyrisseov,^[528] Dokleatov,^[529] Kariniov,^[530] Interfrurinov,^[531] Narisov, Klintidionov,^[532] Tauriskov,^[533] Ippasinov,^[534] Bessov,^[535] Japodov, Moeutinov,^[536] Edeatov,^[537] Auripinov,^[538] Salassov,^[539][540] Segestanov,^[541] Daisiov,^[542] Possenov,^[543] Dalmatov, Derbanov,^[544] Autariov, Mézijčanov, Ardiov,^[545] Liburnov,^[546] Triballov.

GNORIMEDNOPOLIPROSTATUS: — Povedali ste o slovanských kmeňoch už viac, než som mal na mysli, a predsa ste ešte nenaznačili, odkiaľ majú toto meno. Ostáva teda, aby niekto z vás toto vysvetlil. Potom tiež, keď užívate slovo Slavus, vyslovujete ho mäkko s vynechaním písmena „c“ alebo gréckeho „k“, prečo to robíte?

POLIFILUS: — Medzi spisovateľmi niet zhody o tom, odkiaľ vzal ľud, o ktorom hovoríme, meno Slovania. P. Martin Szentiváni,^[547] vykladajúc o Jazygoch^[548] a Slovanoch, toto napísal: „Pomenovanie obidvoch (totiž národov) má ten istý základ. Jazygovia sa totiž nazývali od slova ,Jazik‘ a Slovania od ,slovo‘, pretože reč slovanská sa nepochybne i ľahko prednáša i vysloviť sa môže, má ohromnú zásobu slov a nijaká iná reč nie je tak po svete rozšírená. To isté myslím aj o Jazygoch, ktorí obývajú pás medzi Tisou a Dunajom, lebo zemepisci tvrdia, že aj títo boli z Jazygov Metanastov a že mali vlastnú reč, od maďarskej celkom odlišnú; a to iste nebola nijaká iná než slovanská. Pravdepodobné je, že ostatní Slovania roztrúsení po Uhorsku sú zvyšky Vandalov. Nikto nemôže pochybovať o tom, že Vandali boli slovanského pôvodu. Preto nie zriedka sa u spisovateľov nazývajú Vandali Slovanmi a opačne Slovania Vandalmi.“

Túto mienku o názve Slovanov vynechal, uviedol však viaceré a pridal i svoju vlastnú najnovší autor Topografie Kráľovstva uhorského,^[549][550] kde spomína aj niektoré mená Slovanov východných. Hovorí: „Viacerí spisovatelia sa snažia odvodiť meno obrovského slovanského kmeňa, neviem akým duchom zachvátení, od slova ,sláva‘, čo sa u nich rovná latinskému slovu glória, a sú presvedčení, že sa to najlepšie dokáže vypočítaním mien, ktorými boli ako na počesť obdarovaní králi srbskí a dalmatskí. Sú to mená druhu: Ladislav, Petrislav, Vladislav, Dobroslav a i. Medzi zástancami tejto myšlienky Konrád Schurtzflaisch^[551] vo svojom spise Dissertatio de rebus Slavicis a spolu s ním Junker^[552] považujú za nesprávne, že sa podľa učenia niektorých novších bádateľov Vandalovia oddeľujú od Slovanov alebo Slavinov, keďže to bol jeden a ten istý kmeň, a prijali od nich meno Slovan po porážke od Bilisária,^[553] aby zakryli svoju hanbu a aby to v nich vzbudilo novú túžbu po sláve. Avšak s dovolením týchto mužov by som povedal, že sotva sa dá spoznať niečo, čím by sa mohla táto duchaplná domnienka potvrdiť. Iste tak mnoho chýba, aby sa — na čo sa sami jedinečne vyhovárajú — týmto spôsobom urobilo zadosť sporom, ktorými sa úporne zamestnáva toľko učených hláv pri vysvetľovaní stredovekých kroník, že práve naopak sa týmto miešaním mien a národov pridávajú nové nejasnosti. Či nám niekto určí, odkiaľ sa vzali alebo boli utvorené mená Chorvátov, Srbov, Bulharov a iných slovanských kmeňov, ktoré spolu všetky naplnili ústa i spisy latinských spisovateľov. Zavrhujúc teda predstavu o menách takého druhu, myslím, že treba súhlasiť s tými, ktorí mienia, že Slovania boli nazvaní podľa slovka všetkým Slovanom spoločného ,Slovák‘ a ani sa tým nič zvláštne nenaznačuje, iba ak by sa chcel niekto na to dívať s Eduardom^[554] v jeho Dissertatio contra Ottrokoczium — spomína ho Cvittinger^[555] v diele Specimen Hungariae Literatae — že Slovák je to isté ako ,človek‘ (lat. ,homo‘).“ Aké boli ďalej mená východných Slovanov, citujem z Lauresheimskej kroniky,^[556][557] kde sa toto píše: „Na tom zhromaždení prijal všetkých východných Slovanov, t. j. Obodritov, Srbov, Veletov, Čechov, Moravanov, Braničevcov^[558] a v Panónii^[559] bývajúcich Avarov.“^[560] Takto tento.

Hoci nemám odvahu pustiť sa do boja s veľmi učeným mužom, predsa nechápem, ako sa jeho slová zhodujú. Nech sa ma niekto opýta: odkiaľ je slovo človek (homo)? Odpovedal by som mu: Od človeka (homo). Kto ma zdrží od smiechu? Keďže by bolo treba odvodzovať slovo „homo“ skôr od slova „humus“ pre blízkosť týchto slov. Tak isto, ak by som nechcel byť smiešny, bude treba odvodzovať slovo „Slavus“ nie od „Slovák“, ale odinakiaľ. Ak však zase by tvrdil, že Slavus treba vykladať ako človek, tu tvrdí spisovateľ proti svojej vôli to, čo by chcel najviac poprieť. Veď kedykoľvek chceme nejakého slávneho, vznešeného a chvály hodného človeka osláviť pre nejaký hrdinský čin alebo pre jeho duševné či telesné dary, ak by sme hovorili latinsky, zvoláme: Vere est hic homo (Skutočne je to človek)! — ako vykríkol tento zbožný stotník, keď videl divy, ktoré sa stali v hodinu ukrižovania najsvätejšieho Spasiteľa nášho: Vere filius Dei erat (Skutočne bol tento syn Boží).^[561] Veď iste dávali tieto javy výraz žiaľu skôr nad smrťou Boha než človeka. V reči ľudu práve tak dávame to isté najavo výkrikom Bezek ember ez! Zagisté gest tento Cžlověk. Pridaj k tomu, čo ten istý autor Topografie (s. 297) hovorí, že bulharské mesto Marcianopolis^[562] sa dnes ľudovo nazýva Preslaw,^[563] čo je toľko ako slávne mesto. Prečo sa mu teda nepáči, aby sa Slovania nazývali od slova „sláva“, keď najmä i výraz, ktorý sa mu viac páči, tiež len slávu prináša. Na tejto strane zdá sa, že stojí aj Ján z Turca,^[564] ktorý, aby ukázal svätého Ladislava^[565] ako najslávnejšieho a najväčšieho kráľa, z rozboru mena tak uvažuje: „Bol veľký, podľa svojho mena najväčší. Ak sa totiž pobavíme s etymológiou jeho mena, Ladislaus znamená toľko, ako chvála od Boha ľudu daná. Slovo laus sa totiž vykladá ako ľud, dosis znamená: dávajúc, dávanie alebo dané. Prvá slabika jeho mena laus je totiž položená per paragogen.“^[566] Takto hovorí Ján z Turca a bárs je reč len o jednom mužovi, predsa nás táto analógia obdivuhodne podporí, ak ju prijmeme.

Preto my chceme radšej i v chybe nasledovať (páči sa nám vypožičať si slová Bonfiniho,^[567] ktoré v podobnom prípade užíva) staré diela, tešiace sa veľkej vážnosti, než súhlasiť s týmto novým spisovateľom (ak ho tak možno nazvať). Veď všetky staré kroniky české, poľské i iné v tejto veci s nami súhlasia. Ich zmysel zhrnul Bartolomej Paprocký vo veľkom zväzku, ktorý venoval cisárovi Rudolfovi II.,^[568] kde sa rieši aj problém, prečo niektorí spisovatelia vkladajú písmeno „c“ do slova Slavus:^[569]

„Nenašiel sa nikde nikto z historikov, čo by mohol dokázať pôvod Slovanov, alebo to miesto, od ktorého dostali názov. Len Jornandes z akéhosi prameňa spomína Slovana ruminského, ale kto bol ten Slovan, nemôžem nijako zistiť a dozvedieť sa. Je však isté, že Slavónia dostala meno od Slovanov, a nie Slovania od Slavónie. Toto je okrem iných tiež mienka Kromera, biskupa varmijského, význačného historika a chronológa, ktorý napísal dejiny Čechov a Poliakov. Je preto na mieste, aby sme z tohto hľadiska širšie preskúmali jeho spisy, ako to on myslí. Sú mnohí, ktorí odvodzujú meno slovanského kmeňa od slova sláva, lebo Slovania mali zvučné meno medzi ostatnými kmeňmi i písali sa skvelí alebo slávni od slova v ich reči „sláva“, akoby boli slávnejší než mnohé iné národy, a preto ich latinskí spisovatelia nazývali „Slavi“ alebo „Slavini“. Sami neznalí písma si to zachovali v pamäti, ako mohli a vedeli. Začali totiž toto významné meno bežne užívať a nazývali sa obyčajne Stanislavovia, Venceslavovia, Dobroslavovia atď., čo ich potomkovia až dodnes nasledujú a len vynechávajúc jedno písmeno z latinskej reči, píšu Stanislaus atď., ale v slovanskej reči ju ponechávajú: Stanislaw, Boleslaw. Je teda nepochybné, že za takých veľkých vojen, ktoré mali s Rimanmi títo Slovania, ktorí bývali pri Dunaji a získavali slávne víťazstvá v boji s národmi blízko nich, dostalo sa z toho toto meno ríše i bola pomenovaná podľa nich Slavónia a nie oni od ríše. Preto treba opraviť tých, ktorí ich nazývajú Sclavi alebo Sclavini, pretože tento názov vymyslel Jornandes a Blondus^[570] a iní nemeckí historici, ktorí to prevzali od Talianov. Taliani totiž, lahodiac si v reči, užívajú „i“ miesto „l“ a hovoria „fiato“ miesto „flato“, „piacet“ miesto „placet“, a miesto „Slavo“ zmenili tvar na „Siavo“ — za to isté však majú „Siavus“ i „Sciavus“ — literu C netreba preto pridávať. Toto slovko a či meno odvodzujú Slovania od „sláva“. Niektorí však nazývajú Slovanov od „slovo“, pretože keď niekomu dajú slovo, zachovajú ho neporušené a dobrovoľne. Ako aj dnes ešte Česi a Poliaci pokladajú za hanbu, ak sa nejakému čestnému človekovi vyčíta, že nehovorí pravdu. Človekovi, čo nedodrží slovo, ľahko vylepia zaucho, ba púšťajú sa preto aj do boja a vznikajú z toho vraždy. Toto charakteristické meno si teda podržali buď podľa tohto, buď podľa tejto starej zvyklosti; ale to je jedno, lebo výrazy „sláva“ a „slovo“ sa vecne od seba nelíšia, ak naozaj sláva zahrnie toho, čo dodrží nezmenené slovo, dané druhému. Toto je, ako píše Kromer, pôvod názvu a mena Slovanov, a nie iný.“ Až potiaľto Paprocký.

To, že nevieme, z čoho boli vytvorené mená všetkých slovanských kmeňov, nás nijako nenúti, aby sme zavrhli túto mienku; to, hovorím, nás netrápi, ani tak silne netlačí, ako si myslel autor Topografie, keď to povedal. Hoci mená všetkých slovanských národov nás nevedú k svojim prameňom, predsa pôvod viacerých nám nie je neznámy. Že naozaj odvodenie mena toho alebo onoho národa leží zahalené večnou tmou, je príčina táto: Keďže slovanské národy, ako aj ostatné kedysi nevzdelané nemali svojich spisovateľov, grécki a rímski historici nemali starosť ozdobiť svoje diela ozdobami cudzích národov. Ako táto zásada platí o našich Maďaroch, aby sme nespomínali iné národy, tak Paprocký veľmi slávnymi slovami potvrdil, že celkom tak je to aj so slovanskými záležitosťami. Hovorí:^[571] „Naši predkovia boli náchylní len k vojenstvu, nestarali sa vôbec o vzdelanie, učených mužov si nevážili, ale predovšetkým sa starali o to, aby rozšírili hranice svojho panstva: nič však z tohto nezaznamenali. Iné národy, ktoré im to závideli, nielenže sa sami nechceli o nich zmieniť medzi svojimi pamätihodnými činmi, ale zakázali to aj iným.“

Len to je divné, že spisovateľ Topografie, inak veľmi horlivý skúmateľ starožitností, ako to aj jeho práca dokazuje, počíta Chorvátov medzi tie kmene, u ktorých sa požaduje vyšetrenie mena. Predsa je jasné, že Chorváti dostali meno od toho, ktorý dal meno Chorvátsku, predtým nazývanému: Libúrnia alebo Liburnium.^[572] Zaznačil to okrem iných Ján z Turca:^[573] „Croatia^[574] alebo skôr Corvatia^[575] bola tak pomenovaná od Valéria Messalu Corvina, príbuzného svätého Mateja, predtým sa volala Libúrnia. Messala totiž Ilýrov, ako píše Appián Alexandrijský,^[576] predovšetkým Salassov, trpiacich nedostatkom soli, nakrátko podrobených Rimanom Veterom,^[577] ale krátko na to robiacich si posmech nielen z Vetera, ale aj z cisárskych legátov, predsa pokoril hladom a prinútil ich uznať nadvládu Rimanov. Názvy Chorvátsko a Chorváti preto pochádzajú od Corvina, podmaniteľa Libúrnie.“

Napokon veľmi spravodlivo pre slovanské kmene oslavuje autor Topografie ich reč v tomto chýrnom chválospeve:^[578] „Nebude nemiestne prv, než by sme prezreli jednotlivé ozdoby ríše (totiž slovanskej), zmieniť sa hneď tu o rozsiahlosti slovanskej reči, ktorá sa tiež nazýva windická či vindická alebo venedická, podľa Vindikov^[579] alebo Venédov, ľudovo Wenden (alebo Winden), ktorí sú totožní so Slovanmi, ako učí Cluverius.^[580][581] Rozkladá sa tak široko, že rozlíšená na mnohé dialekty je dorozumievacou rečou vyše 50 národov od mora Jadranského po Čierne, odtiaľ k Severnému a konečne k Baltickému, ba užíva sa aj v palácoch tureckých a moskovských. Najväčšej pocty sa jej však dostalo od čias svätého Cyrila a svätého Metoda,^[582] slovanských apoštolov, keď uznesením Rímskej stolice — akoby posvätená — začala sa užívať pri obete svätej omše ako latinčina a gréčtina. Toto uznesenie schválili a potvrdili rozliční pápeži, najmä Mikuláš I.,^[583] Hadrián II.,^[584] Ján VIII.,^[585] a Klement VI.,^[586] ako to na patričnom mieste dosvedčujú Baronius,^[587] Balbín a iní. Užíva sa ešte i dnes v Dalmácii a v niektorých iných slovanských krajinách.“

A veru nie bez zázraku dosiahli Česi, že sa ich jazyk užíval v liturgii. Paprocký^[588] podáva, že sa to stalo takto: „Keď Ludmila,^[589] veľmi nábožná žena, porodila Bořivojovi,^[590] rovnako nábožnému kniežaťu českému, tretieho syna, ktorého vodou svätého krstu pokropil svätý Metod, arcibiskup moravský, a dal mu meno Boleslav,^[591] pristúpili k svätému biskupovi niektorí z Čechov s prosbou, aby im dovolil sláviť obetu omše svätej v rodnej reči (lebo len nedávno obrátení latinčinu hlbšie nepoznali). Metod, hodlajúc sa zapáčiť tomuto mladému výhonku, poslal rýchle o tejto veci do Ríma list k pápežovi Mikulášovi, ktorý žil okolo roku Pána 858 a zomrel roku 868. Keď Cyril, ktorý sa tiež ujal tejto myšlienky, veľmi horlivo vymáhal nielen u pápeža, ale aj v celom koncile, aby bolo Čechom dovolené v slovanskej reči vykonávať bohoslužby, zdala sa táto myšlienka skoro všetkým nová a smiešna, keďže Česi žiadali to, čo dosiaľ nikdy nežiadala žiadna krajina, keď prijala krst. Povstalo teda medzi prelátmi veľké šomranie (bolo totiž okrem iných prelátov 113 biskupov, ako vysvitá z aktov tohto koncilu, ktorý sa konal roku Pána 865 v meste Ríme), ale medzitým, čo sa podávali protidôvody, počuli všetci z neba hlas, vyznievajúci v tieto slová: ,Každý nech chváli Pána atď. a každý jazyk nech ho vyznáva.‘ Keď týmto hlasom zastrašení v úžase všetci mlčali, najsvätejší pápež dal hneď Cyrilovi súhlas, aby Česi smeli pri bohoslužbách používať slovanský jazyk. Dubravius^[592] však hovorí, že tento obrad nebol v Čechách trvalý, lebo ho zrušil Dětmar,^[593] prvý český biskup. Iste právom. Veď čo bolo povolené z nevyhnutnosti na čas, nemalo byť trvalé, najmä keď tá nutnosť pominula, ako že aj skutočne pominula.“ Ale o tomto už dosť.

GNORIMENES: — Neviem, či ti, Polifilus, vypadlo z pamäti, čo výborne povedal o slovanskej reči P. Martin Sentiváni,^[594] keďže si to nespomenul. Preto ja uvediem jeho slová, hoc aj náš poriadok bude trochu porušený: „Obyvatelia (rozumej Chorváti) užívajú slovanskú alebo ilýrsku reč, ktorá i dnes je veľmi rozšírená, takže sa zdá, že siaha od mora Jadranského až po Severný ľadový oceán, ba okrem toho je široko-ďaleko rozvetvená i po iných krajinách. Veď ju užívajú Istrovia, Poliaci, Litovci,^[595] Prusi, obyvatelia Škandinávie, Dalmatínci, Chorváti, Bosniaci,^[596] Srbi,^[597] Moravania, Česi, Lužičania, Slezania,^[598] Rusi a veľmi mocní Moskovia, Bulhari, Panónci a mnohé iné susedné krajiny až po Konštantinopol natoľko, že sa užíva aj medzi Turkami a na dvore sultána tureckého medzi najvyššími dvoranmi je taká bežná a taká vážená ako u našej dvornej šľachty taliančina.“

Čo je, Polifilus, nad toto? Povedal si, že je podivné, prečo autor Topografie počíta Chorvátov medzi tie kmene slovanské, ktoré počiatky svojich mien vzali z našich čias. Myslím, že z horlivosti si mi zanechal úlohu, aby som povedal, čo tento týmito slovami poznačil pre budúcnosť o mene chorvátskom:^[599] „Chorváti, vlastným menom Hrvati, t. j. ovládajúci mnoho zeme (o Archidiakonových a Ritterových Korybantoch^[600] si povieme príhodnejšie na inom mieste), sú skoro totožní so Sarmatmi, medzi ktorými uvádza Porfyrogenetos^[601] aj Bielych Chorvátov^[602] (Béli Hrvati), na rozdiel od červených čiže pokrstených Chorvátov, o ktorých sa ešte zmienime, že zaujali čiastku Avarska.^[603] S ním súhlasí v tomto aj ináč najlepší vykladateľ slovanských a chorvátskych mien Joannes Lucius Traguriensis,^[604] keď uviedol rozličné dohady o pôvode tohto kmeňa.^[605] Aby však reč už viac neblúdila v neistote, keďže dnešný názov krajiny potvrdzuje, že Chorváti obsadili časť Dalmácie a keďže to nijaký spisovateľ okrem Porfyrogeneta neuvádza, treba sa na neho spoľahnúť, hoci mohol mnohé veci o ich pôvode podať dvojzmyselne, čo sa nedá pre nedostatok autorov opraviť.

Prečo si zamlčal, Polifilus, tiež Epidauriov,^[606] ktorých dnes voláme Ragusiovia alebo Ragusani.^[607] Že aj títo majú vzťah k rodine slovanskej, dokázal Gotofréd týmito slovami:^[608] „Epidaurus^[609] alebo Dubrovník je mesto Partinov^[610] z Ilyrika alebo, aby sme hovorili s našimi predkami: z Dalmácie, ktorú teraz, pravda, nazývajú Slavónia. Toto najnovšie meno dostala táto krajina od slovanských národov, ktorí za čias cisára Justiniána,^[611] idúc zo Sarmatie, prešli Dunaj, rozdelili sa na dva prúdy a vtrhli časť do Macedónie, časť do Trácie. Tí samí si za cisára Maurítia a Foka podrobili Dalmáciu.“

Konečne určím tiež, prečo vyslovujeme alebo správne píšeme slovo „Slavus“ mäkko s vynechaním gréckeho písmena „k“ alebo latinského „c“, hoci viem, že už bola o tom zmienka podľa Paprockého. Vysvetlenie si vezmeme z Topografie, kde takto čítame:^[612] „A tak konečne bez rozdielu všetci či Chorváti, či Dalmatínci sú ,Sclavi‘ alebo ,Slavi‘.“ Od Italov však, ktorí rozprávali langobardskolatinsky a po svojom spôsobe si zmenili „Sl“ na „Sch“, boli nazývaní Schiavi^[613] alebo Schiavoni.

GNORIMEDNOPOLIPROSTATUS: — V dnešnej dobe už sa viacerí filozofi a učení mužovia vysmievajú týmto zbytočným hádkam o menách a o ich pôvode. Preto zanikla aj katedra nominalistických filozofov, kedysi veľmi slávna. Nie je tiež chvályhodné, že niektorí, trpiaci prepiatou nacionálnou vášňou z významnosti mien alebo z vymyslených počiatkov svojho rodu a kde-odkiaľ zháňajú duchaplne, povedal by som, skôr nechutne skvelé doklady pre slávu svojho rodu a z ich zrážok sa potom roznecujú niekedy nezmieriteľné spory a vznikajú nechutné hádky. Verte mi, priatelia, veľmi rozumne odvádza isté náboženstvo (právom by si ho menoval: najcennejším drahokamom medzi ostatnými) svojich vyznávačov od tejto zhubnej vášne národa vo veľmi vážnom liste, ktorý sa každoročne v určený čas číta podľa nezmeniteľného nariadenia hlavy všetkých cirkevných predstavených a chce im ho z hlbín srdca vyrvať. Podujímali by sme sa na reč bez konca, keby sme sledovali, odkiaľ vzali svoje mená veci viditeľné, i tie, ktoré unikajú pohľadu. Pretože bola Eva^[614] z rebra Adamovho stvorená, hovorí Adam, hľadiac na ňu: „Toto je teraz kosť z kostí mojich a telo z môjho tela.“^[615] Ten istý, privolajúc si k sebe živočíšstvo, dal im mená v súhlase s ich prirodzenosťou. Ráchel, pretože porodila syna v bolesti, nazvala ho „Benoni“^[616] — ako zase Mojžiš dostal názov od vody, pretože dcéra faraónova ho priniesla z vody.^[617] Vodu totiž, ako hovorí Jozef Flávius,^[618] nazývajú Egypťania „Mo“, „yses“ tých, čo boli zachránení. Preto sa dostalo dieťaťu meno zložené z obidvoch výrazov. Zato aj tento autor veľmi ostro karhá Appiona Gramatika,^[619] že si vymyslel nazývať Mojžiša Osarsif.^[620] Tak isto Rimania, podľa Valéria Maxima,^[621] nazývali Luciov tých, čo sa narodili na úsvite, Maniov tých, čo prišli na svet ráno a iných zase ináč pre iné príčiny. Rimania sami dostali meno od Romula, Romulus od Ruma, t. j. cecka prsníka: tento preto, že bol vychovaný prsiami vlčice, oni, pretože chceli meno zakladateľa zasvätiť večnej povesti tým, že si ho na seba prenesú. Tremellius,^[622] muž preslávený pretúrou, rovnako rozvážny ako obratný, dostal prímenie Scrofa.^[623] Príčinu tohto pomenovania vykladá Varro^[624] takto: „Môj ded bol po prvé nazvaný Scrofa, keď ho ako kvestora zanechal prétor Licinius Nerva^[625] v provincii Macedónia, aby stál na čele vojska, kým by sa on nevrátil. Nepriatelia, nazdávajúc sa, že majú príležitosť na víťazstvo, začali robiť nátlak na tábor. Keď môj ded povzbudzoval vojakov, aby sa chopili zbrane a vyšli proti nepriateľovi, povedal im, že ich rýchlo rozhádže ako prasnica prasiatka a aj to urobil. Veď v tom boji tak dokonale porazil nepriateľov, že Nerva bol zato nazvaný „praetor imperator“ a ded našiel tak prímenie, takže bol nazvaný Scrofa. A tak praded a ani nikto prv z Tremelliov sa nenazýval Scrofa. Ja som siedmy muž prétorskej hodnosti v našom rode.“

Podobne dostali kmene a národy svoje najrozmanitejšie mená od kráľov, kniežat, provincií, hôr, riek, miest, zo svojich slávnych činov, z náhodných udalostí, podľa žartovných alebo prísnych, vtipných alebo hlúpych výrokov a pre množstvo iných príčin. Germáni sa najprv volali Tuiskónovia, vlastnou rečou Teitschen,^[626] od Tuiskóna, svojho prvého Merkúria v r. 1788 od stvorenia sveta, potom od Teutóna,^[627] svojho desiateho kráľa, Teutóni,^[628] ďalej od Alemana,^[629] jedenásteho kráľa, Alemani,^[630] teraz už sa všeobecne nazývajú Germáni — C. Tacitus v knihe o mravoch Germánov priznáva, že toto posledné meno bolo nové. Viacerí tohto Alemana právom obdarúvajú najvznešenejším titulom germánskeho Herkula, lebo vraj leva na retiazke viedol so sebou namiesto sprievodcu ako maltské šteňa a jeho podobou si chcel ozdobiť svoj vojenský štít. Zdá sa, že bol tento preudatný muž ozdobený menom Aleman preto, že vynikal nad ostatných Teutónov a že so všetkými mohol zápasiť v hrdinskosti a v iných daroch prírody.

Sú zase iní, ktorí o pomenovaní Alemanov proti Tacitovi s B. Rhenanom^[631] takto uvažujú: „… že sa volajú v rodnej reči preto Alemanmi, akoby boli všetci naozaj mužovia. Keď totiž pomýšľali títo severskí Germáni, bývajúci hlavne za Labem, zmeniť svoje sídla, napodobnili skorších Germánov. Tí, dostanúc sa cez Rýn,^[632] čím sa ukázali byť celými mužmi, dali si toto meno, akoby boli úplne ako jeden muž (,gar ein Mann‘). Tí zase pretože chceli i mali byť všetci preudatní bojovníci a muži, nazvali sa Alemani, teda akoby muži (,als Männer‘)“. Meno Germáni dali Alemanom potom Rimania pri tejto príležitosti, ak veríme Eneášovi Piccolominimu,^[633] kardinálovi svätej cirkvi rímskej u svätej Sabíny v dejinách cisára Fridricha III.,^[634] a viacerým iným. Rimania videli po prvýkrát tento kmeň, keď po porážke Galov prekročili Rýn. Keď spozorovali potom, že sa veľmi podobajú Galom divosťou, statnými postavami, plavou farbou, výzorom, zvykmi i spôsobom života, mysleli si, že sú z tých istých rodičov („germani“), t. j. bratia Galov. Niektorí si zase myslia, že Germáni sa tak nazývajú od toho, že sa podľa charakteristického zvyku tejto krajiny navzájom pozdravujú oslovením germáni, t. j. bratia, hoci zas niektorí iní dôvtipnejší medzi Germánmi odvodzujú etymológiu tohto názvu z vlastnej reči. Hovoria totiž, že „gar“ (alebo podľa iného nárečia „ger“) je celý a „Mann“ (muž), teda akoby „celý muž“, ako sme pred chvíľou spomenuli.

Nemyslím, že niekto pokojne prijme, čo k tomuto ešte pridám, hoci je každému dovolené, aby si o tom myslel, čo sa mu páči. Píše sa totiž, že Aleman mal štyroch synov: Norika,^[635] Huna, Helvétia a Bója a že, ako je známe, od Norika dostali meno Norikovia, od Helvétia^[636] Helvétiovia alebo Helvetovia a od Bója Bójovia; azda aj naši starí Maďari zanechali meno Skýtov a vzali si meno po tomto Hunovi a nazývali sa najprv Huni, potom Hungari.

Avšak treba sa nám z tejto odbočky znovu vrátiť k osnove nášho zámeru. Poriadok práve ukladá vyšetriť: Či je pravda, že Slovania, ktorí ešte dodnes obývajú ohromné plochy Panónska, sú večne poddaní a nájomníci zeme? Aby sa našla ľahšia cesta na dosiahnutie toho, čo osnova zámeru diktuje a vyžaduje, bude osožné poznať obyčaj, ktorú majú skoro všetky slávne kmene, hoc aj drsné a nevzdelané. Keď narazili na nepriateľa mocného a zbehlého vo vojenstve, v prvom útoku vyzúrili sa na ňom ohňom a mečom. Potom však, keď zápal hnevu pohasol a skúsili, že z premožených protivníkov sú pokorní poddaní, často si ich pribrali medzi vojnových spojencov a právom návratným ich obdarovali občianstvom, ba niekedy dokonca dve strany, len nedávno nepriateľské, splynuli v jeden národ. Ako vierohodný doklad pre tieto slová medzi nespočetnými príkladmi je čin Romulov. On viedol krvavú vojnu po tri roky proti Titovi Tatiovi, sabínskemu kráľovi, pre únos dievčat, zväčša sabínskych, potom caeninských, ako sa viacerým páči podľa Plutarcha, krustuminských,^[637] antemnatských^[638][639] a vejských.^[640] Keď z Martovej nerozhodnosti bojovali nerozhodne, uzavreli zmluvu za týchto podmienok:^[641] Aby Romulus prijal T. Tatia za spoločníka kráľovstva, aby mesto bolo nazvané Roma^[642] podľa Romula, národ Quirites^[643] podľa rodiska Tatiovho Cures, aby ženy, ktoré by chceli žiť so svojimi manželmi, boli považované za oslobodené od každej práce a posluhovania okrem pradenia ľanu. (Veď práve tieto unesené ženy sa vrhli s rozstrapatenými vlasmi medzi zaťov a tesťov, keď zúrila bitka, a tak vymohli mier.) Po schválení týchto zmlúv nasledovala, ako hovorí J. Florus,^[644] podivná vec, že nepriatelia (rozumej: Tatius^[645] a Sabíni s ostatnými), zanechajúc svoje sídla, presťahovali sa do nového mesta a so svojimi zaťmi spojili dedičné majetky ako veno. Cicero^[646] doznáva, že tento zvyk sa udržoval až do jeho čias. Hovorí takto:

„Bezpochyby najlepší základ novej ríši položilo a meno národa rímskeho zväčšilo to, že tento prvý zakladateľ mesta Romulus^[647] zmluvou so Sabínmi dal príklad, že toto mesto treba rozmnožiť aj prijatím nepriateľov; podľa jeho vážnosti a príkladu nikdy neprestalo u našich predkov štedré udeľovanie občianskeho práva.“

Takouto zmluvou zatúžil rozmnožiť aj svätý Štefan^[648] Uhorské kráľovstvo.

S najlepším rečníkom súhlasí najlepší básnik Vergílius,^[649][650] ktorý takto básni o obyvateľstve Mantuy^[651] ako o svojich krajanoch:

„Mantua bola bohatá na predkov, ale neboli všetci z jedného rodu. Kmene tam boli tri, pod jedným kmeňom štyri národy: Sama bola hlavou národa, sily boli z krvi etruskej.“

Vidíš, že tu zrástli v jednu obec tri kmene po štyroch národoch.

Keď potom tenže Vergílius spomenul Turna,^[652] porazeného v osobnom súboji Aeneom a vydaného na smrť, uviedol Junonu,^[653] ako prosí u Jupitera^[654] za meno Latinov, aby sa totiž Latinovia nevolali podľa víťazov Trójania alebo Teukrovia,^[655] ale aby si podržali svoje pôvodné meno Latinovia. Jej prosbám Jupiter vyhovel a obdaroval aj Trójanov menom Latinov a urobil z dvoch kmeňov jeden kmeň a či národ. Je iste príjemným počuť veľmi učené a lahodné slová básnika:^[656] „Prosím Ťa za Latium a za vznešenosť Tvojich len o to, čo nepodlieha nijakým zákonom osudu. Keď už pokoj usporiadajú šťastnými manželstvami, keď už spoja zákony a zmluvy — nech! Len nekáž, aby Latinovia zmenili staré meno, ani aby sa stali Trójanmi a nazývali Teukrami, alebo aby zmenili mužovia reč, alebo obrátili šat. Nech je Latium, nech králi sú po veky albskí. Nech je pokolenie rímske mocné hrdinskosťou italskou. Trója padla, nechaj, nech padne aj jej meno!“ Pôvodca ľudí i vecí, usmejúc sa na ňu, vravel: „Si vlastná sestra Jupiterova, druhé pokolenie Saturnovo.^[657] Preto tak mocné vlny hnevu prechovávaš vo svojej hrudi. Nože, konaj a potlač zbytočne podnietenú zúrivosť. Dám Ti, čo chceš, a podvolím sa Ti aj z prinútenia, aj dobrovoľne. Ausonskí^[658] si podržia otcovskú reč i mravy, i meno ostane, aké je. Teukrovia iba krvou zmiešaní sem dosadnú. Pridám i zvyky, i obrady bohoslužobné a urobím všetkých Latinmi so spoločnou rečou.“

Tak podľa Justína^[659] Filip, kráľ macedónsky, okrem iných národov napadol neočakávane Tesáliu,^[660] nie z túžby po koristi, ale pretože chcel k svojmu vojsku pripojiť silnú tesalskú jazdu, ktorá sa nebála ničoho menej než vojny a vytvoril nepremožiteľné vojsko, spojením zborov pešiackych a jazdeckých v jeden celok. — Tak sa pridali za spojencov aj k Atilovi, ako udáva Bonfini,^[661] Arderikus,^[662] kráľ gepidský, a bratia Valemir,^[663] Teodemir^[664] a Vindemir,^[665] ktorí vládli nad Ostrogótmi. Pristúpili aj Markomani, Suévi, Kvádi, Erulovia^[666] a Turingovia^[667] v rovnakej nádeji na korisť.

Jasnejšie píše o tejto veci Joannes Magnus^[668][669] vo svojej severskej histórii. Hovorí: „Valemir, Teodemir a Vindemir z kmeňa Amala^[670] a z otca Vandalarika^[671] boli v jednom a tomže čase kráľmi Ostrogótov a vykonali mnohé význačné skutky najprv spoločne, potom každý sám. Hoci totiž veľmi neradi vstúpili do spolku a združenia s Hunmi, predsa si vo všetkom rozumne počínali, aby ani Hunov neprovokovali na horšie zásahy a aby chránili svoju slobodu pred barbarskosťou divých ľudí, ako sa dalo. Medzi troma bratmi vládla obdivuhodná láska a poskytovali každému, kto sa na nich díval, vďačnú tému na uvažovanie. Keďže Teodemir bojoval za bratov, aby upevnil moc Valemirovu, Valemir sa zase snažil o posilnenie rodného brata a Vindemira ako vždy poslušného, milovali veľmi obaja. Myslím, že sám Atila, hunský kráľ, by sa nebol mohol dostať k takej veľkej moci, keby ho nebolo podporovalo ostrogótske spojenectvo. Veď, ako udáva Sabellicus,^[672][673] Atila za pomoci ich pomocných zborov napadol Sarmatov, Tráciu, Méziu, Macedóniu, Ilyrikum, Germániu a Gáliu a konečne prešiel víťazne Itáliou. Keď konečne Atila za niekoľko rokov zomrel vo vlasti, spomenutí traja ostrogótski králi, považujúc za nedôstojné byť spojencami Hunov, ktorí boli málo ľudskí, vystúpili hneď ako prví zo všetkých zo spojenectva s nimi (podľa svedectva Sabellika a Blonda). Ich príklad nasledovali Gepidovia, Markomani, Kvádi, Herulovia a Turingovia. Euricus a Hernacus,^[674] Atilovi synovia, spoliehajúc sa na hunské zbrane, napadli Valemira a jeho bratov, ktorí v tom čase bývali v Panónii, miestami síce oddelení, ale zámermi jednotní — lebo ich považovali za pôvodcov odpadnutia. Podarilo sa im nájsť Valemira samotného a chráneného iba posádkou vlastnej rodiny. On však ich útok vydržal (hoci len s malou hŕstkou svojich ľudí) a po dlhom márnom boji ich tak porazil, že — ako píše Jordanes — sotva ostala nejaká čiastka nepriateľov. Táto čiastka, obrátená na útek, smerovala k tomu miestu, ktoré tok Dunaja obmýva a ktoré sa v hunskej i v gótskej reči nazýva Hunivad, t. j. Hunsky brod. A stalo sa v jednom a v tom istom čase, že oboch bratov Valemira a Teodemira zaujala vrcholná a najtúženejšia radosť, hoci pôsobili v oddelených krajinách. Keď totiž priaznivý osud doprial Valemirovi víťazstvo, ajhľa, ako šťastne porodila súložnica Aurilena^[675] Teodemirovi chlapca veľkej nádeje, totiž Teodorika,^[676] budúceho osloboditeľa mesta Ríma a Itálie.“

Znamenite to tu podal švédsky arcibiskup, len keby nebol azda príliš veľa pracoval v prospech svojho kmeňa.

Nuž čo? Či naši Maďari nenasledovali horlivo tieto snahy aj po druhom odchode zo Skýtie. Že je to tak, píše opäť Bonfini.^[677] Hovorí: „Mnohých si získavali právom spojenectva, niektorých napádali vraždením a lúpežou, od mocnejších si pokoj niekedy vykupovali, cez územie priateľov a spojencov robili výpady, pustošili hodne do šírky i do diaľky, všetkých susedov podľa síl zastrašovali, jedných násilím, iných službou, ustavične sa starali, aby neboli zavalení vojnou s národmi okolo nich a konečne všetko podnikli, aby násilím získané územie aj násilím udržali.“ Ten istý historik na tom istom mieste krátko po tomto poznamenáva, že Slovania boli vtedy obyvateľmi Podunajska a že pre silu svojich zbraní boli natoľko obávaní, že Karol Veľký mal s nimi najťažšiu vojnu zo všetkých okrem saskej.

Ďalej ten istý historik pripomína, že za rímskeho cisára Ota II.^[678] a za pápeža Leva VIII.^[679] Slovania zvrhli z vrchu Garganského^[680] Saracénov^[681] a vyhnali tých, ktorých nemohla vyhnať ani sláva grécka a italská, ani namyslenosť galská alebo germánska.^[682]

Chceš príklad zo Svätého písma? Úcta Jozua^[683][684] k prísahe zachránila síce Gabaonitov^[685] od záhuby, ale vnútila im otroctvo. Pretože však s týmito zvyškami Amoritov^[686] kráľ Saul^[687] nedôstojne zaobchádzal, akoby nepatrili k praobyvateľom zasľúbenej zeme, z trestu Božieho nastal hlad za čias Dávida^[688] a trval nepretržite tri roky.^[689] Trestajúca ruka Božia ani neustala skôr, kým sedem synov a potomkov Saulových nebolo pribitých na kríž. Títo Gabaoniti boli najprv proselytmi (nováčikmi vo viere), potom po dlhšom čase, keď sa zabudlo na ich otrocký znak, prenikli do židovských rodín.

Ale tieto moje slová by hádam stačili.

GNORIMENES: — Akými významnými dokladmi, koľkými a akými rozmanitými a nezvrátiteľnými dôvodmi sa tu obraňuje slovanský národ proti neznesiteľným potupám, osočovaniam a pochabostiam, ktoré sa vynasnažil natrieť tomuto národu pisateľ Diaety. Slovania sa osvedčili pred Alexandrom Veľkým^[690] ako spoľahliví vo vernosti: Čo je cennejšie než spoľahlivá vernosť? Ukázali sa v bojoch odvážni: Čo je slávnejšie než odvážne činy v boji? Dokázali, že sú udatní a bojovní pomocníci Pána sveta: Čo je krajšie nad toto udatné bojové spoločenstvo? Ak si Slovania ctia ako svojich predkov Sema alebo Jafeta ako osoby vo zvrchovanej miere požehnané a vyňaté z jarma otroctva pevným prísľubom alebo Plutóna a Napa, alebo Agatyrsa či Gelóna, alebo konečne Ilýria či Pajóna, ak svojou nesmiernou početnosťou patria medzi najväčšie národy sveta, ak si získali zásluhy vo vojsku Atilovom, alebo aj keď bojovali ako jeho spojenci, ak v dobe druhého príchodu Hunov do Panónie za vedenia siedmich náčelníkov ovládali pridunajské kraje ako domorodci, ak svojou hrdinskosťou už vtedy prevýšili Italov, Grékov a Germánov, ak sa ich reč rozlieha po väčšine Európy, ba preniká aj do Ázie, dotýka sa mora Ľadového, Jadranského a Baltického a prekročiac moria, napĺňa šíre ostrovy, ak Alexander Veľký nepovažoval za nedôstojné, aby sa ju naučil (veď, ako hovorí Peter Rewa,^[691] vedel ju). Justinus^[692] (v knihe 11) totiž píše, že vo vojne proti Dareiovi^[693] prehovoril k Ilýrom, Trákom, Grékom, Macedóncom^[694] a k iným kmeňom, jednotlivo v rozmanitej reči, ak na veľkých dvoroch ruských a tureckých neustupuje vo vážnosti ani taliančine, ani latinčine, ak nebeským zázrakom určená a výrokom rímskej stolice pripustená k svätým oltárom slúži mystériám rovnakou dôstojnosťou ako latinčina alebo gréčtina, ak napokon pokolenie dnešných Slovanov, ktorí zaujímajú široko-ďaleko sídla v Uhorsku, uznáva spolu s našincami, Germánmi a Maďarmi, tú istú kráľovskú berlu, poslúcha tie isté zákony a nimi sa riadi, život svoj trávi v tej istej slobode, chráni si svoj majetok tým istým právom, užíva tenže oheň a tú istú vodu, dýcha ten istý vzduch: Akým právom si zaumienil prišelec (proselyta) medzi trnavských Slovanov tak trúfalo brýzgať na slovanský kmeň?

POLIFILUS: — Z toho, čo prv povedal Gnorimednopoliprostatus, ako aj z toho, čo si ty zhrnul, možno dostatočne dokázať, že všetci Slovania bývajúci v Uhorsku majú to isté občianske právo ako Maďari, tú istú rodovú starobylosť i dôstojnosť, tú istú vojenskú česť svojich predkov, ten istý prístup k výsadám, tú istú zem, zdedenú po predkoch a aj dnes pevne ovládanú: jednako ostáva mi ešte niečo zvláštne, čo, ak sa pripomenie, úplne zošije ústa protivníkove. Čo je to teda? Hovorím, že uhorskí Slovania sú člemni toho istého národa ako Maďari. Ak totiž Sabinovia,^[695] Krustumini,^[696] Vejania, Caeninovia^[697] a Antemnati, pretože podľa zmluvy splynuli s Romulom a s jeho kmeňom a spojení usadili sa v tých istých sídlach a pre tenže sobáš si rozdelili to isté mesto i polia a prisvojili si potom i to isté rímske meno, z rovnakého, ba ešte z väčšieho dôvodu, kto by uprel našim Slovanom, ak mu len rozum slúži, meno uhorského národa? Či sa okrem toho nerodí uhorský Slovan a Maďar u nás pod tým istým nebom? Iste. A nebude ten i onen príslušníkom toho istého národa? Ak je národ podľa Festa Gramatika druh ľudí, ktorí sa narodili na spoločnej zemi: Ako sa nemajú nazývať našskí Slovania, narodení v Uhorsku, Uhrami? Ak trvalý pobyt v Ríme robí zároveň rímskym občanom Gréka, Araba, Peržana, Méda, Arménca, Tráka, o čo skôr urobí hocktorého Slovana Uhrom jeho zrodenie sa v Uhorsku? Aký silnejší dôvod by sme mohli použiť ako to, čo nasleduje. Učiteľ národov, nespravodlivo obžalovaný Židmi, bol odsúdený tribúnom na potupné bičovanie a na trest smrti. Čo ho však oslobodilo od potupného bičovania? Otvorene protestoval, že je rímskym človekom^[698] a rodeným rímskym občanom. Odkiaľ má, prosím, Pavol občianstvo a pôvod rímsky? Či sám netvrdí, že bol obrezaný v ôsmy deň, že je z rodu izraelského, z kmeňa Benjamínovho, Žid zo Židov, podľa zákona farizej,^[699] t. j. podľa výkladu afrického učiteľa Cirkvi,^[700] že patril do židovskej šľachty? Či sa nenarodil v Tarse a či nebol vychovaný u nôh Gamalielových^[701] v Jeruzaleme? Sám spomína: „Som Žid narodený v Tarse — Cilícii, vychovaný však v tomto svätom meste.“ Podľa čoho je teda Pavol človekom rímskym, rímskym občanom? Či nie je Rím európske mesto v Taliansku, Tarsos^[702] kilické mesto v Ázii a Jeruzalem v Idumei?^[703] Ako sa teda stal Pavol človekom rímskym? Ako rímskym občanom? Svätý Pavol sa totiž stal rímskym občanom udelením privilégií mesta Ríma, hoci sa narodil v Tarse a bol vychovaný v Jeruzaleme. Tarsos bol totiž spojený vernosťou a spojenectvom v zbrani s víťazným národom rímskym, bol preto obdarovaný právom rímskeho občianstva. Objasníme to, ak sa páči, aj iným príkladom. Naozaj priliehavý nám poskytuje evanjelista Lukáš. On udáva, že za čias apoštolov bývali v Jeruzaleme Židia, nábožní muži z každého národa, ktorý je pod nebeskou oblohou.^[704] Kto však boli, prosím, títo mužovia a z akého rodu? Svätý spisovateľ nás sám najlepšie oboznamuje s ich menami, keď hovorí:^[705] „Parti, Médi,^[706][707] Elamiti,^[708] i ktorí obývajú Mezopotámiu,^[709] Judeu^[710] a Kappadokiu,^[711] v Ponte i v Ázii, vo Frýgii^[712] i v Pamfílii, v Egypte i v častiach Lýbie, ktorá je okolo Kyreny,^[713] i cudzinci z Ríma, Židia aj novici vo viere (proselyti), Kréťania i Arabi.“ Ako sa však tieto také rozmanité kmene, pomenované odlišnými menami podľa vlastných miest, odkiaľ sa prisťahovali do Jeruzalema, nazývajú Židia? Dozaista len z toho dôvodu, že boli buď obdarovaní výsadami mesta Jeruzalema, alebo že v tom meste po prvýkrát vdýchli vzduch a po prvýkrát uzreli svetlo. A preto, keďže novovekí Slovania, bývajúci v Uhorsku, sa tam nielen narodili, ale naozaj tam žijú ako jeho praobyvatelia, nemohol by nikto Slovanom upierať meno Uhrov, iba ak by nemal rozum. Ba prizná im to väčším právom, ako Lukáš priznal meno Židov Partom, Médom a ostatným spomenutým národom. Zdá sa, že k tomuto patria i manželstvá. Ako totiž Rimania za tých dávnych čias uzatvárali manželstvá so Sabínkami a s inými pannami zo susedných miest, podobne navzájom sa ženia i Maďari so slovanskými dievčatami alebo so ženami a mladí Slovania, ba neraz i pochabí starci, s Maďarkami. Urobil to, ako je známe aj autor Diaety, ktorý sa sám chváli, že je rodom Jazyg, predsa však chce byť považovaný aj za pravého Uhra skýtskeho pôvodu; či by tieto jeho tvrdenia obstáli, ak by sme na ne použili autorov spôsob uvažovania — teraz nejdem rozoberať.

GNORIMEDNOPOLIPROSTATUS: — Hrboľatejší úsek cesty ste už prešli, priatelia, a bolo vám dané šťastne zdolať aj vyskytnuvšie sa zákruty na cestách. Kto bude pochybovať, že rovnejšiu cestu už zbehnete ľahšie a rýchlejšie? Vyjadrite sa teda bystro, čo súdite o Svatovi či Svätoplukovi a o jeho zvyškoch?

GNORIMENES: — Historici svorne tvrdia, že toto knieža žilo v čase druhého hunského príchodu do Panónie a že ovládalo územie široko-ďaleko. Rozchádzajú sa však v tom, že jedni ho volajú Sarmatom, druhí Poliakom, iní Moravanom a iní zas Slovákom. Znalci dejín i ja si myslíme, že rozdiel je skôr len v mene než vo veci samej a hoci vieme, že jeho kráľovským sídlom bol hlavne Velehrad,^[714] nepochybujeme pri tom, že ovládal Sarmátiu, Panóniu, Moravu, Čechy a iné severské kraje. Sporným je tiež koniec Svatovho života. Aby ma nesúdili, že som priniesol sám niečo nepremyslené, treba uviesť mienky spisovateľov. Bonfini^[715] píše, že Svates,^[716] Sarmat, syn Marótov, vládol nad rozsiahlym územím v Panónii a že ho i s obrovským vojskom sarmatským pohltil Dunaj. Ján z Turca^[717] tvrdí, že Marótus, Svätoplukov otec, býval vo Vespríme;^[718] Svata nazýva Poliakom, pripomína však, že bol porazený v boji s Uhrami pri moste Bána^[719] (u Magina ad pontem Boni) a zahynul i s celým národom. Jasnejšie a obšírnejšie než obaja predošlí sa vyjadruje Peter Ranzanus.^[720][721] Keď sa zmienil o tom, že po smrti Atilovej sa Huni odsťahovali z Panónie do Skýtie, pridal toto: „Preto však predsa nebola Panónia natoľko zničená a opustená, že zostala hneď neobývaná. Zo zvyškov týchto vojenských zborov boli totiž takí, ktorým sa príliš dlhé vojenčenie sprotivilo, ktorí nešli ani s Chabom do Skýtie, ani s Adalarikom^[722] do Germánie. Zotrvali teda vo vlasti, o ktorej dobre vedeli, že oplýva hojnosťou mnohých predobrých vecí, ktoré sú nevyhnutné pre ľudské žitie, uzavreli manželstvá s domorodými ženami. Deti z týchto manželstiev zakrátko podivuhodne vzrástli. Pousilovali sa, aby boli polia so zvýšenou starostlivosťou obrábané, so susedmi hojne obchodovali a boli s nimi v priateľstve, ako to obyčajne so susedmi býva. Stalo sa, že postupom času zišli sa potom mnohí z oboch Mézií, z Dácie^[723] i z veľkej Germánie a z niektorých iných blízkych národov, lákaní úrodnosťou tejto zeme s úmyslom tu sa usadiť a vybrali si miesta vhodné na bývanie, kde sa komu páčilo. Keďže nikto z nich nemal vládu, žili ničomne bez zákonov, každý podľa svojej ľubovôle. Keďže sa národy podivuhodne rozmnožili všade, široko-ďaleko po celej krajine a bez vládcu nemohli čestne a spravodlivo žiť, postavili si za všeobecného súhlasu na čelo akéhosi muža, rodom Sarmata, menom Svätopluk, ktorého považovali za nadaného neobyčajnou múdrosťou a rodom bol tiež najslávnejší. Jeho otec sa volal Marótus a bol tiež múdry a vynikal rozvahou i vojenskou vedomosťou natoľko, že prevyšoval všetkých súčasníkov. Za vlády tohto vtrhlo do Panónie maďarské vojsko, o ktorom bola zmienka. Obyvateľstvo pod vedením Svätoplukovým vyrazilo proti nim, ale v preukrutnej bitke neďaleko mosta Bána (tak sa to miesto nazýva; Magin uvádza tvar Bom)^[724] dosiahli Maďari víťazstvo. A tak v Panónii znovu sa zmocnil vlády národ sarmatský alebo skýtsky.“ Takto Ranzanus.

Naproti tomu Čech Ján z Púchova s českými i s inými spisovateľmi sa domnieva, že Svates bol Moravanom a popiera, že zahynul zabitý vo vojne. Píše takto:^[725] „Krajina moravská mala kedysi vlastných kráľov, ktorí vládli nad celou krajinou českou a či bohémskou i poľskou a bolo to kráľovstvo mocné a veľmi veľké. Okolo roku Pána 900 moravský kráľ Svätopluk dával právne ustanovenia Čechom, Poliakom a Slezanom; kniežatá týchto krajín mu boli poplatné. Pre svoju obrovskú moc z pýchy odoprel platiť daň cisárovi Arnulfovi,^[726] ktorú predtým dával Ľudovítovi, kráľovi rímskemu.^[727] Preto ho Arnulf vojensky ťažko napadol, ale Svätopluk mu taký tvrdý odpor kládol, že obidvaja museli od vojny upustiť, keďže nevládali jeden druhého pokoriť. V tom čase sa národy maďarské, vyjdúc zo Skýtie, usadili pri opevneniach, ktorými sa bol kráľ moravský ohradil a uzavrel na hraniciach tak, že nebolo možné, aby tadiaľ Maďari prešli. Cisár, ktorý si zaumienil, že sa za žiadnu cenu nevzdá krajiny moravskej, kým si nepodmaní kráľa a nebude nad ním triumfovať, kde len mohol, hľadal a zháňal pomocné zbory. Za ich podpory spôsobil tiež, že Maďarom sa otvorili násypy, ktoré sme už spomenuli, a tak pustil na kresťanov úhlavných nepriateľov, ktorí potom spôsobili kresťanským kráľom obrovské porážky a nespočetné zlá. Za pomoci Maďarov sa vtedy obrátil cisár proti moravskému kráľovi a porazil ho. Obrovské množstvo jeho ľudu odtiaľ odviedol, nie menšie povraždil a ostatok sa dal na bezhlavý útek. Kráľ, uniknúc nepriateľským rukám, uchýlil sa do hlbokej samoty, kde odhodiac plášť, prišiel k akémusi samotárovi a u neho v jaskyni žil sväto životom pustovníka až do smrti. Keď prišiel posledný deň života, ukázal sa konečne, kto je a tak v pokoji usnul v Kristu. Vtedy Čechy, Sliezsko a Poľsko si zvolili každá svojho vládcu, ale predsa však, akoby si tieto jednotlivé provincie pripamätovali, že kedysi patrili do panstva vidieckych správcov provincií, platili aspoň malý poplatok.“

Čo z toho vyvodíme? Či nám toto nevyhnutne ukladá veriť, že trenčianski mešťania a obyvatelia Trenčianskej župy sú zvyškami Svätoplukovými? Dozaista, že nie. Ak bol ľud Svätoplukov pobitý do posledného podľa spisovateľov Bonfiniho^[728] a Turócia od Hunov, podľa Jána z Púchova od cisára Arnulfa, ako mohli títo mŕtvi splodiť také početné potomstvo? Ako mohli zanechať potomstvo takého množstva? Lež pôvodca Diaety na to povie: „Časť Slovanov, čo ostali doma a čo sa útekom z porážky zachránili, utiahli sa do horských krajov na hraniciach Moravy a Sliezska, aby ich Maďari nenašli.“ Ó, skvelý úsudok, vyslovený bez akéhokoľvek autora a bez akéhokoľvek dôkazu! Nuž pýtam sa ja: Boli tí Slovania, čo sa ukryli v rozsiahlych horských jaskyniach, aby ich Maďari nenašli, nájdení a či nie? Ak ich našli, ako ušetrila život Slovákov bezuzdná barbarskosť a neskrotná divosť vtedajších Maďarov? Prečo nezasvätili aj túto biednu bezvýznamnú čiastku svojmu bohu Martovi, aby sa na oltároch obetovala celá obeta? Ak ich nenašli, ako sa stali títo nenájdení Slováci trvalými podmanencami Maďarov?

Dajme však tomuto nespoľahlivému prekrúcačovi zákonov to, čoho sa tak snivo dožaduje. Pripusťme, že mesto Trenčín aj obyvatelia župy Trenčianskej sú pozostalí Svätoplukovi. Čo z toho vyplýva? Protivník musí nutne pripustiť, že pozostalými Svätoplukovými sú nielen obyvatelia Trenčína, ale aj Trnavy, Modry, Pezinka, Skalice, ba obyvatelia celých Karpát, ktoré sa dlhočizným hrebeňom tiahnu až do Sedmohradska. Slovenskou rečou všade sa ozýva župa Bratislavská i Nitrianska, z jednej i z druhej strany tohto vrchu, rozloženého zväčša až po Nové Mesto pri brehoch Váhu; a tak isto i Trenčianska, Oravská (nehovoriac teraz o iných), Liptovská, Spišská a iné župy, oddelené od Poľska Karpatmi, ako je to dobre známe…

„Všetkým, i duševne slepým, i holičom.“^[729]

Je naozaj smiešne, čo blúzni a vymýšľa, že totiž Trnavčania spoločne hovoria po česky, Skaličania po moravsky, Modrania, Pezinčania a Svätojurčania^[730] čiastočne po slovensky, Bardejovčania a Prešovčania po rusínsky, Levočania a obyvatelia banských miest opäť po slovensky. Je to, hovorím, veľmi smiešne a je to dôkaz nevedomosti, za ktorú by sa mal hanbiť. Nech vyzná trnavský prišelec: Odkiaľ prišli a kedy sa nasťahovali do Trnavy Česi, do Skalice Moravania, do Bardejova a Prešova Rusi alebo Rusíni, do Svätého Jura, Levoče, Trenčína a do banských miest Slováci? Či Modrania, Pezinčania i Slováci iných mestečiek a miest, v ktorých žije reč slovenská, nie sú príbuzní a nepatria k jednému národu s Trenčanmi? Ak sú príbuzní, sú teda tiež pozostalí Svätoplukovi. Či jeho skoršia manželka bola Češka, keďže bola Trnavčanka? A či jeho druhá, najsladšia a najdrahšia ženuška, pochádzajúca z Modry, nie je Slovenka? (Tieto superlatívy nie sú tu nadarmo: Zdá sa, že kvôli nej spisovateľ Diaety Modru^[731] oveľa viac oslávil a nad iné mestá vyzdvihol.) Ak nechce pripustiť nejakú príbuznosť Slovákov modranských a ostatných, ním menovaných, s trenčianskymi, nech ukáže teda najstarších pradedov a predkov modranských a iných slovenských, z ktorých krvi sa totiž zrodili dnešní Modrania a ostatní. Nenájde iste nič tento dôvtipný spisovateľ, čo by povedal. Ak len si s Egypťanmi nevybáji, že Modrania a Slováci ostatných miest sa zrodili z tých rodičov, ktorí ako akési živočíchy vyskočili z bahna, zavlažovaného vodou a oživeného slnečným teplom. Ak toto nie sú halucinácie, bude to aspoň búranie, stavanie, miešanie štvorcov s oblúkmi. Zaiste (Čo nech bohovia v dobré obrátia!) svojou ojedinelou múdrosťou postavil tento znalec práv do Čiech, na Moravu a do Ruska mestá, ktoré patria do Uhorska, alebo aspoň, veriac svojej fantázii, priviedol odtiaľ do našich miest kolónie. Treba sa veľmi obávať, aby Česi, Moravania a Rusi neurobili z toho predmet sporu s nami a aby tieto mestá právom návratným nepožadovali za svoje a ich neobsadili.

O koľko rozumnejšie by si bol počínal, keby, nasledujúc veľmi učeného P. Martina Szentivániho, prevzal do svojho spisku o Slovanoch rozptýlených po našom kráľovstve to, čo z neho tu podávame:^[732]

„Myslím, že Slovania, ktorí bývajú pri Váhu a na úpätí karpatských vrchov, sú ten istý národ, ktorý starí Jazygovia nazývali Metanastami, lebo majú i to isté územie a hranice, ktoré Strabo^[733] a starí zemepisci pripisujú Jazygom Metanastom, a tiež je známe, že oba národy obývali Sarmátiu. Sarmatské národy však všetky boli zahrňované do skupiny slovanskej.“

Aké boli tieto národy a ktoré miesta zaujali, obšírnejšie vysvetľuje týmito slovami:^[734] „Jazygovia boli obyvatelia Sarmátie európskej, bývajúci pri močiari maiotskom medzi Naubarmi od západu a Roxolanmi^[735] od východu. Z týchto potom jedna časť sa roztiahla do Panónie a na odlíšenie od iných sa nazývali Jazygovia Metanasti. Ich hranice boli od západu rieka Váh a Dunaj, od juhu tiež Dunaj a od severu horstvo karpatské. Jazygovia obývali i tú časť Panónie, ktorá je medzi Tisou a Dunajom a ešte dnes sa nazýva ,Jaz‘.“ Tak Szentiváni.

Nuž, čo teda? Či toto všetko nepotvrdzuje naše predošlé slová?

Sám autor Diaety bude konečne akej národnosti? Iste si nezasluhuje, aby bol považovaný za Maďara, pretože sa sám nazýva Jazygom. Jazygom tiež nie je, lebo cez Slovanov týmto druhom ľudí zvrchovane opovrhuje. Iste sa nenájde nikto, kto by pri zdravom rozume zapieral to, čím je, alebo útočne napadol.

Ostatne o pôvode tohto človeka kolujú verše, ktoré zložil akýsi básnik. Neviem, či sú duchaplné, alebo vtipné. Predvedieme túto spievajúcu Múzu, ktorá ukáže nielen pôvod jeho mena, ale prezradí aj, akú odmenu mu určila Trenčianska župa na svojom verejnom zasadnutí:

„Bencsík^[736] sám dáva dosť dokladov, akého je pôvodu. Mena Csík bude naozaj hodný. Ben po hebrejsky znamená narodený, Csík je v maďarčine nazývaná istá ryba. Bencsík je teda číkov splodenec. Kožou i zvukom podobá sa čík hadovi a vyznačuje sa klzkosťou. Za vidna je slepý, nenávidí čisté vody, vyvierajúce z kryštálového prameňa. Vyhľadáva však rád bahnité, trsťou zarastané močidlá, jeho spoločníkom je žaba a družkou pijavica. Či Bencsík nesipí na Slovákov ako jedovatý had, poznačený na svojej koži? Čík je klzký a nemožno ho za chvost udržať: Bencsík je tiež klzký v slovách a v historickej vernosti. Čík za jasného svetla nič nevidí, tak isto ani Bencsík nevidí v Trenčíne nič, čo by sa mu ľúbilo. Ako žaba nepríjemne krká po močaristých vodách, tak je Bencsík protivný svojou klebetnosťou. Ako lačnie príšerná pijavica po ľudskej krvi, tak chce tento uhasiť svoj smäd na dobrom mene Slovákov. Čík rád blúdi po kalných vodách: Či nemal podobnú starosť i námahu aj Bencsík? Štítiac sa okúsiť čisté pramene spisovateľov, opovrhuje Trenčínom i slovanským kmeňom. Preto Bencsík nech len číkom ostane a bude ním navždy u Slovákov a v trenčianskych rodinách. Aby však za svoj čin nebol zbavený zaslúženej pocty a aby jeho povesť časom neupadla: Sám magistrát Trenčianskej župy schválil svojím výnosom odmenu, hodnú tohto muža: aby muž i žena darovali Bencsíkovi vždy prvé poháre čistého — palinového odvaru.“

POLIFILUS: — Príliš si v reči odbočil, Gnorimenes, takže si nechal málo času, keďže ešte ostávajú viaceré veci, ktoré vynechať by znamenalo dobrovoľne pripustiť potupu a zneuctenie. Nie som si istý či premožený hanblivosťou, alebo postihnutý zábudlivosťou si zamlčal neobozretný výmenný obchod Svätoplukov, ktorý vládu nad Panóniami, svoju dôstojnosť, majetky, domácich bohov, oltáre, kozuby, celú slobodu a konečne život svoj i svojich, rozpredal a vymenil, zdá sa, ako najhorší kupec, za bieleho koňa, sedlo a uzdu.

Tento výmenný obchod totiž zveličuje právny poradca ako pre nás potupný. Ja však hovorím, že za to treba Svätopluka zahrnúť najväčšou chválou. Pod strechu pripustiť neznámych cudzincov, akí nám bývajú zväčša podozriví, je zriedkavý skutok milosrdenstva. Svätopluk láskavo prijal do svojho pohostinstva Kusida^[737] a jeho druhov, cudzích ľudí, hoci mu neboli nikdy ani len z najmenšieho chýru známi. Uveriť úprimne slovám toho, ktorého si nikdy nevidel, ani si ho dlhším rozhovorom nepreskúmal, je žiarivým znakom ducha ušľachtilého a bez úkladov. Svätopluk reči, osnované úskočne, ale pri záruke vojenských odznakov predsa nie neuveriteľné, nepojal za pochybné, ani ich nepodrobil prísnej skúške, ako je to zvykom u ľudí podozrievavých; vo svojej otvorenej dôvere ich považoval za isté. Neopovrhnúť darom, ktorý je pod tvoju dôstojnosť, ba ešte odplatiť sa zaň čo najštedrejšie, ukazuje na veľkodušnosť Xerxovu,^[738] ktorý s vľúdnou tvárou pohliadol na sedliaka, čo mu podal vody dlaňou, alebo na úprimnú láskavosť toho galského panovníka, ktorý za repu od akéhosi dedinčana bohato zaplatil. Svätopluk za jedného koňa, vyzdobeného uzdou a sedlom, dal Maďarom do daru najdužnejšie a najúrodnejšie polia a najvýhodnejšie sídliská. Poctiť posla viac, ako vyžadujú jeho zásluhy, ba zahrnúť ho aj darmi, je znakom kráľovskej dôstojnosti. Svätopluk prepustil od seba Kusida, obsypaného darmi čo najčestnejšie. Čo je tu teda, čo by malo hanbou zaliať tvár Svätoplukovu alebo našu? Iba ak by sa to azda malo klásť za vinu tomuto neobyčajne prívetivému, zdvorilému a vľúdnemu kráľovi, že najprv bol oklamaný úskočnosťou Maďarov, potom olúpený o svoje kráľovstvo násilným prepadom nepriateľským a to napriek platným dohodám a ujednaniam. Takto by však bolo možno chválami velebiť Judáša Iškariotského,^[739] ktorý zradným bozkom zapredal Krista Židom a samého nášho Spasiteľa by bolo zas možno karhať (čo pravda, nik neurobí, iba ak by sa priznával za hodného žiaka Diagoru^[740] a Protagoru^[741] alebo Mikuláša Machiavelliho, toho kedysi ničomného tajomníka vojvodcu Hetrúrie). Veď Judáš, použijúc ľsti, priviedol Krista k pádu, Kristus znášajúc túto lesť zomrel najpotupnejšou smrťou. A tak teda: Dobrá nádej sa často klame svojou predtuchou.^[742][743]

Avšak neprehreší sa proti pravde nijak ani ten, kto by popieral, že Svätopluk predal Panónie Maďarom za bieleho koňa. Aj keď to totiž výslovne tvrdí Bonfini^[744] a Ján z Turca^[745] s niekoľkými uhorskými dejepiscami, predsa u iných najmä českých, moravských a poľských autorov je o tejto veci hlboké mlčanie. Zdá sa naozaj nemožným, že by boli zamlčali tento jedinečný prípad, keby sa bol stal. Najmä, keď naši Maďari vtedy nemali nijakých spisovateľov, kým Svätopluk (veď už bol kresťanom) mal vo svojich krajinách viacero literárne vzdelaných mužov, ktorí pamätihodné deje zaznačili do svojich kníh. Avšak o týchto veciach nech je dovolené každému usudzovať podľa jeho uváženia. Ako totiž nie je jednoty medzi spisovateľmi, či Aeneas,^[746] ujdúc z rozbúranej Tróje, bol naisto u Didony^[747] či Elisy v Kartágu, tento spor je preto nerozriešený, lebo Vergílius^[748] s množstvom básnikov to tvrdí, historici však to popierajú, poukazujúc na to, že Rím bol založený viac než tristo rokov po príchode Aeneovom do Itálie, Kartágo však začalo na Rím po prvýkrát útočiť 70 rokov potom, čo Elisa začala stavať svoje mesto v Afrike. A tak pre túto príliš dlhú časovú prestávku, ktorá presahuje jeden ľudský vek, Elisa svoju mravnú bezúhonnosť, uvedenú v zlú povesť perom básnikov, si obháji u Rimanov pred krivdou a ohováraním najkrajšou básňou a udrží si svoje čisté mravy veľmi hrdinne neporušené, čím aj pripomína každému, aby dal prednosť historickej vernosti pred výmyslami básnikov. A ostatne, keďže sa historici nezhodujú v otázke veľkoobchodu Svätoplukovho s Maďarmi, či sa pridáš k jednej strane, či k druhej, budeš mať zástancov, ale isté nebudeš vedieť nič.

Kým toto však sú veci menej významné, zato priam hroznej príšere podobné je to, že autor Diaety chcel všetkým uhorským Slovanom vpáliť znaky otroctva. Aby sa to náhodou neodvážil niekto zapierať alebo vyvracať, chce to mať ustanovené a nariadené kráľovským dekrétom. Veď predsa kráľ Koloman^[749] nazval Slovanov hosťami, pracujúcimi na pôde. Cudzincom sa však ukázal byť týmto výrokom autor Diaety tak v dejinách, ako aj v domácom práve, ba i v latinčine a filozofii naozaj takým, čo z hocičoho hocičo urobí. (Ba že sa ešte odváži písať sa doktor filozofie!) Cudzincom je v histórii, pretože z najhrubšej nevedomosti nevie, o ktorých Slovanoch spomínaný zákon hovorí. Nech sa teda naučí, že kráľ na tom mieste hovorí o tých Slovanoch, čo mali svoje sídla medzi Sávou^[750] a Drávou, lebo tí vtedy ako noví pristúpili do zväzku svätej koruny. Mohol sa to dočítať v Topografii Uhorska, ak iných spisovateľov nečítal, alebo pri čítaní neporozumel. Zdá sa, že ani tomuto dielu, toľkokrát v jeho spisku citované, neporozumel, hoci ho čítal. Aby teda druhý raz nehovoril nezmysly, uvedieme to, čo sa tam dá dočítať.^[752] O Slavónii nebola žiadna taká zmienka u osvedčených spisovateľov iba po roku 1105 tretej indikcii, ako zaznačil náš spisovateľ podľa Lucia, keď totiž za zákonitého kráľa Dalmácie^[753] bol ustanovený Koloman, ako som to na inom mieste spomenul. Vtedy Maďari pomenovali toto nové kráľovstvo Slavóniou podľa spoločného mena Slovanov. S týmto súhlasí záznam P. Samuela Timona^[754] k roku 1105: „Dosiaľ nebola žiadna zmienka o Slavónsku. Vedz teda, že časť Chorvátskeho kráľovstva, kedysi Sávia a Panónia, medzi dvoma riečnymi tokmi bola po obsadení Maďarmi nazvaná Slavónsko.“ Takto Timon.

Cudzincom je autor Diaety v našich krajinských zákonoch, pretože zákon, určený pre čiastku, rozširuje svoju pôsobnosť na celok, alebo ak radšej chceš: zákon vynesený pre jednu čiastku, prenáša sa na druhú, na ktorú ani vo sne nebol mierený. Veď podľa filozofického pravidla: Z nevinných činností a z neexistujúcich sa nič nevyvodzuje.

Je cudzincom aj v jazyku latinskom, pretože na svoju hanbu nevie, čo sa rozumie slovíčkom hospes. Hospes je teda ten, kto iného pohostinsky príjme, alebo od iného je prijatý — vhodných príkladov na takéto chápanie je toľko, koľko je schopných spisovateľov. Zvlášť však sa hospes nazýva ten, kto známym a priateľom poskytuje veľkodušne svoje príbytky a zdarma ponúka svoje miesto pri stole. Kto to totiž robí pre svoj zisk, je krčmárom alebo kramárom. V tomto zmysle sa ozval aj básnik:^[755] „Žije sa z lúpeže.“ Hostiteľ (hospes) nie je istý pred hosťom (hospes), svokor pred zaťom. Spoločne nazývame hosťom (hospes) aj pocestného, na čo jasný príklad dal o sebe Kristus slovami: „Bol som pocestný (hospes) a pritúlili ste ma.“^[756] Veľmi zriedka sa tohto výrazu užíva vo význame neznalý ako u Persia^[757] (Sat. 2). Konečne v našom práve sa menom hospes rozumie najčastejšie obchodník alebo cudzinec, alebo vôbec každý prišelec, ktorý sa pustil do sveta, aby obchodoval, alebo aby ponúkol svoje služby, ba nasťahoval sa do nášho kráľovstva. Tento druh ľudí sa však už vtedy za čias svätého Štefana tešil slobode, ako verejne vyhlásil Ondrej II. s prímením Jeruzalemský:^[758] „S jobagiónmi hradov nech sa zaobchádza podľa slobody ustanovenej svätým kráľom, podobne i s cudzincami hocktorej národnosti nech sa nakladá podľa slobody, im od začiatku udelenej.“ Konečne sa slávny autor Diaety pridáva k žiakom tých filozofov, ktorí získavajú z ohňa vodu, z tmy svetlo, zo zimy teplo, z tŕňov hrozno a zo všeličoho všeličo. Použime aj my trochu jeho spôsob argumentácie! Podľa tvrdenia advokátovho: Každý cudzinec je poddaný a je trvalým nájomcom zeme. Avšak pisateľ, autor Diaety, je tiež cudzinec (veď kým si nezískal občianstvo trnavské sobášom alebo profesorskou katedrou v Trnave, bol tam celkom cudzincom. Však prišiel do tohto mesta z kraja Jazygov, čo nie je nikomu neznáme a čo sám na počiatku svojej Diaety priznáva, hoci aj tam použil dosť nevzdelaného slova „Jazyga“ miesto „Jazygia“)^[759] — teda spisovateľ Diaety je poddaným a trvalým nájomcom zeme. Čo povie na to náš advokát a či skôr nactiutŕhač?

Neviem, no len čo sa prezviem, potom ti je, fiškálko, beda.^[760]

Nech si potom za seba odpovedá, my sme už za seba dosť povedali.

Prečo si dosiaľ, Polifilus, neuviedol celý zákon kráľa Kolomana? Odcitovať ho znamená umlčať protivníka. Nuž, hľa, takto znie:^[761] „Aj slobodní cudzinci ako Slovania alebo ostatní ako zahraniční, ktorí pracujú na pôde iných, nech platia za slobodu iba denármi a nech nie sú nútení za nijakú prácu dávať iné denáre.“ Čo je tu, prosím, čím by mohol krikľúnsky jazyčník podoprieť svoj nevhodný výrok o Slovanoch? Ba čo v ňom niet, čím by ho nebolo možno podvrátiť a právom zahrdúsiť? Veľmi správne si pred chvíľou povedal, Polifilus, že menom hospites^[762] sú označovaní cudzinci, najmä obchodníci, čo veľmi jasne dokazuje dekrét svätého Ladislava,^[763][764] kde sa hovorí: „Ak príde obchodník z iných krajín do pohraničia, aby kúpil koňa alebo za iným obchodom, nech ide s poslom správcu toho pohraničia ku kráľovi.“ Je teda nesprávne tvrdiť, že Slovania sa stali večnými nájomníkmi pôdy. Opäť dekrét menuje slobodných cudzincov, nesprávne je teda, že Slovania boli potrestaní večným otroctvom. Ani nie je pravdou, že pod výrazom „pracujúci na zemiach“ tu treba rozumieť Slovanov. Rozlučovacia spojka „alebo“ naznačuje totiž skôr opak. Veď tu stoja obidve porovnania. Prvé: Aj slobodní cudzinci ako Slovania. Ak to chce niekto správne rozumieť, musí si to takto vykladať: Všetci cudzinci alebo slobodní obchodníci ako sú, alebo medzi ktorými sú Slovania. Druhé: Alebo ostatní ako zahraniční, ktorí pracujú na pôde — t. j. alebo hockto iný okrem obchodníkov či cudzincov, do počtu ktorých patria aj Slovania, okrem týchto, hovorím, všetci zahraniční ako sú cudzinci, pracujúci na pôde. Keď sa teda veci takto majú, ako že sa aj skutočne tak majú, kto nevidí, povedal by som, neohmatá, že Slovania boli označení znakom otroctva od tohto mudrlanta falošne a nanajvýš nespravodlivo. Kto tu skôr nepozoruje, že za čias Kolomanových boli Slovania slobodní? A čo si potom počne tento nepriateľský človek, ktorý nasial do dobrého semena Kolomanovho zákona buriny nepravdivosti, čo si, hovorím, počne, ak sa mu zastrojíme takýmto výkladom: Zahraniční ľudia pracujúci na pôde boli podľa chápania Kolomanovho slobodní, a preto za potvrdenie svojej slobody boli povinní platiť iba denáre. Teda Slovania boli oveľa slobodnejší, keďže oni patrili ku korune uhorskej. Nuž, čo závažnejšieho a pádnejšieho by sme uviedli proti odporcovi, aby navždy umĺkla jeho bezočivá jazyčnatosť. Skúmam tiež ďalej, keďže Koloman povedal: „Aj slobodní cudzinci ako Slovania…,“ prečo použil zlučovanú spojku „aj“, alebo čo táto spojka spája? Nemožno pochybovať, že spája len to, čo je známe z predošlej kapitoly. Čo to však je? Kráľ rozhodol, aby župani zozbierali poplatok po všetkých častiach Uhorska a priniesli ho do kráľovskej pokladne do Ostrihomu. Keďže mnohí mali pochybnosti, či majú prispievať na túto daň aj slobodní cudzinci, slovanskí obchodníci, ľudia zo zahraničia, pracujúci na pôde alebo živiaci sa prácou rúk — zdalo sa totiž, že tí sú podľa výsad ich slobody z tohto poplatku vyňatí. V tejto pochybnosti vysvetlil teda kráľ, že aj oni sú povinní platiť daň ako všetky časti Uhorska. Platili však azda ostatní obyvatelia kráľovstva a domorodí dukátmi alebo zlatými a Slovania denármi? Platili všetci rovnako, ako je jasné z nariadenia, ktoré tu odcitujeme, tak ako bolo vydané:^[765] „Jednotliví župani nech pošlú denáre, ktoré sa zozbierajú po všetkých krajoch Uhorska. Koľko sa vyzbiera v každom centurionáte s menným zoznamom pod určeným číslom, nech pošlú do Ostrihomu do svätého Michala a prv nech neprijmú čiastku ani kráľovskí župani, ani centúrioni, ale na tom istom mieste, totiž v Ostrihome, nech sa vykoná rozdelenie všetkých čiastok. Kto by však na stanovený čas tie peniaze nepriniesol v plnom počte, nech platí dvojnásobne.“ Preto buď len Slovania museli platiť do kráľovskej pokladnice peniaze, alebo nie? Ak len Slovania, ako na tom trvá protivník — je zrejmé, že všetky čiastky Uhorska boli zaplnené samými Slovanmi, keď denáre sa zbierali zo všetkých častí Uhorska. A kto môže myslieť niečo nemožnejšie než toto? Veď kto pri zdravom rozume by povedal, že za čias kráľa Kolomana nebolo v Uhorsku Maďarov? Ak však nielen Slovania, ale aj všetci ostatní obyvatelia boli viazaní daňou denármi, nuž rovnaký údel viazal Maďarov i Slovanov. Vymotaj sa už, ak môžeš, z tohto labyrintu, do ktorého si sa svojím úsilím uzavrel, alebo požiadaj nejakú Ariadnu,^[766] aby ti podala niť.

Ďalej však podľa tvojho priznania Matúša Trenčianskeho^[767] obdivovali voľakedy pre bohatstvo. Preto zhromaždili svoje bohatstvo od Slovákov alebo od Maďarov? Ak od Slovákov, teda Slováci neboli vtedy takí biedni, aby ako žobráci mali len drobné denáre a zlaté nie. Ak sami Maďari zveľadili Matúša, je isté, že Maďari boli rovnako považovaní za poddaných. Medzi rovnými totiž niet nijakej podriadenosti. Ak konečne pripustíš, že jedni i druhí znášali zlaté i strieborné peniaze do Matúšovej pokladnice, musíš uznať tiež rovnaký stav týchto i tamtých či vzhľadom na peniaze, či čo sa týka podriadenosti. Ešte tu ostáva jedna vec, ktorú, ako pozorujem, nepoznáš. Hoci by mi ťa malo byť ľúto, že v záujme pravdy som nútený teba — doktora filozofie — zaviesť od katedry do triedy gramatickej, predsa však kto rozumný sa bude pohoršovať nad mojím počínaním, keď ty si sa nehanbil také veci hovoriť a písať, ktoré, ak by neboli odrazené, by mohli i popudiť mysle neskúsených a jednoduchých ľudí proti Slovanom. Nože, zbystri svoj sluch a nauč sa, že denár bol pôvodne rímsky strieborný peniaz. Meno má odtiaľ, že sa hodnotou vyrovnal desiatim asom, hoci neskôr pre chudobnosť štátnej pokladne, vyčerpanej vojnami, jeho hodnota stúpla na šestnásť. Tenže denár sa na začiatku rovnal štyrom sesterciom, ako o tom poučuje najlepší odborník v tejto veci Viliam Budaeus^[768] v knihe s nadpisom O asse. Keď sa potom táto minca prestala užívať u Rimanov, začalo sa aj chápanie denára chápať všeobecne skoro tak ako nummus. Ako teda slovom nummus je u klasických autorov označovaná minca každého druhu, zlatá, strieborná i medená — tak isto sa chápe už u viacerých neskorších spisovateľov denár ako minca každého druhu. Preto aké denáre platili Kolomanovi Maďari, také dávali aj Slovania.

Nik z historikov nepripomína, že by sa voľakedy bolo razilo iné platidlo pre Maďarov, iné pre Slovanov. Ak teda dávali Maďari kráľom zlatý alebo strieborný peniaz, taký istý peniaz platili aj Slovania; a tak bol teda rovnaký stav obidvoch kmeňov vo všetkom. Tvoje rozlíšenie, ktorým si postavil denár proti dukátu, je naozaj nevhodné a smiešne.

GNORIMEDNOPOLIPROSTATUS: — Hoci sa domnievam, že ste o zmysle slov: subditus, colonus a hospes (poddaný, osadník a cudzinec) dosť povedali, jednako považujem si za svoju povinnosť, aby som i ja tu netrčal len ako lenivý poslucháč, ale aby som tiež niečo povedal.

Nebude ma nik posudzovať, že hľadám uzol v sieti, ak poviem, že pojem poddaného sa nedá vybaviť jednoduchou úvahou, ale dá sa rozlične vykladať podľa rozmanitosti tých, na ktorých sa vzťahuje. Totiž ten, kto je pán, je poddaný, ak berie ohľad na iného, opäť ten istý, ktorý je poddaný, nazýva sa, i je pánom, posudzovaný však z iného hľadiska. Preto nielenže môže byť z ulice, križovatky, mlyna nejaký pán, ale tiež kniežatá, veľmoži, grófi i baróni nepopierajú, ba sami priznávajú, že sú poddaní voči cisárovi alebo kráľovi, ba vzhľadom na léna, ktoré priazňou cisárov a kráľov tí istí páni vlastnia, nepokladajú za nehodné podpisovať sa menom vazalov, hoci je to názov barbarský, keďže preto by sa mali po latinsky nazývať clientes. Predsa je isté, že i šľachtici (ak len nie je niekto z nich chudobnejší od žobráka a taký biedny, že vôbec nemá nijakého služobníka), kniežatá, veľmoži, grófi i baróni sa v skutku nazývajú, i sú pánmi vzhľadom na tých, ktorých majú podriadených svojej moci. Okrem toho sa počíta iný druh poddaných, ktorí sa správnejšie nazývajú otroci, u ktorých majú páni plnú moc nielen nad telom, deťmi a majetkom, ale ktorých zákon dovoľuje predať do otroctva alebo na verejnej dražbe. Miernejší ako ten najhorší druh poddaných je ten druh poddaných, ktorý sa zaoberá obrábaním pôdy a má meno roľníkov alebo nájomcov. Títo uznávajú za svojho pána cisára alebo kráľa, alebo knieža, alebo veľmoža, nižším však titulom uctievajú ako pána toho, z majetku ktorého užívajú výhody.

POLIFILUS: — Zrkadlo by neukázalo vernejšie tvár, než tvoja reč ukázala pravý stav vecí uhorských. Pripúšťam preto i ja, že všetci uhorskí Slovania sú poddaní so zreteľom na kráľa, ďalej pripúšťam, že niektorí Slovania sú poddaní vzhľadom na pánov, na ktorých majetku bývajú a ho obrábajú. No to je tak spoločné všetkým národom, bývajúcim v Uhorsku, že Nemci, Maďari, Slováci, Rusíni, Srbi a príslušníci ktoréhokoľvek národa u nás majú rovnaké postavenie. Koho, prosím, uznáva za svojho pána mesto Trenčín a šľachta našej župy podľa nepremysleného úsudku mudrlantovho pozbieraná zo zvyškov Svätoplukových? Či nie najvznešenejšieho cisára a najjasnejšieho kráľa uhorského? Nech ukáže protivník, koľko a ktorých Slovákov v župe Bratislavskej alebo Nitrianskej, najmä však v tejto Trenčianskej počíta za svojich poddaných? Ktoré slovenské dediny, ktorá čo aj najmenšia dedinka uctieva jeho ako svojho pána? Nik, celkom nik, ani len pes! Akým právom sa potom ponižuje všetok ľud mesta Trenčína a Trenčianskej župy? Akou opovážlivosťou ho kto vystavuje otrockým úderom? Akou bezohľadnosťou ho kto zaháňa k motyke? S akou opovážlivosťou ho kto tupí zlopovestnosťou o jeho zúfalej biede? Akou nerozvážnosťou ho kto stavia na najposlednejšie miesto medzi národmi? Akou bezuzdnosťou ho kto tak bezočivo hanobí a ponižuje, úškľabkami, výsmechom a uštipačnosťou ním opovrhuje?

GNORIMENES: — Ak sa dobre pamätám, ostávajú ešte dve veci — aby sa nezdalo, že sme vynechali niečo, čo prispieva k chvále tvojho mesta, Polifilus, ktoré tento premúdry doktor pridal, povedal by som, skôr vyčítal tvojim krajanom a spoluobčanom, aby im spôsobil hanbu, totiž, že Trenčín je považovaný za taký bohatý, že kedysi poslal poslov do Budína ku kráľovi a dal im na trovy 12 denárov a ďalej: zvrchu sa díva na tvoje mesto, že zo svojich pivníc si nosia na pitie ušľachtilé pivo. Odpovedáš mu na to, či mlčíš? Chráň sa mlčať, aby si mlčaním svoj spor neprehral alebo dokonca s ním nepadol.

POLIFILUS: — Právom by si mohol byť, najlepší Gnorimenes, v rozpakoch, či autor Diaety písal toto predpoludním a s jasnou mysľou, či popoludní s plným žalúdkom a s hlavou zahmlenou čistým vínom. Jeho jedovatá uštipačnosť voči nám ho usvedčuje, že nerozmýšľal triezvy. Keby bol rodák z Bratislavskej župy, nazdával by som sa, že sa vrátil z druhého sveta niekto z tých opitých sudcov, ktorí za Ľudovíta II.^[769] zasadali k súdom po raňajkách, takže podľa turčianskeho strážcu koruny^[770] viacerí opití a z toho prudkí v reči chceli ďaleko viac hovoriť, než rozmýšľať a nevládali pritom predniesť to, čo mali. Preto ten istý kráľ zvláštnym nariadením ich vystríhal, aby v budúcnosti — ako hovorí ten istý spisovateľ — toto súdne zhromaždenie konali vždy pred raňajkami s vyposteným žalúdkom a triezvi. A toto kráľovské nariadenie vskutku plnia všetky slávne stavy a rady župy Bratislavskej sväto a s prísnosťou všetkej chvály hodnou, len náš protivník sa prehrešuje proti predpisu tak hodnému úcty, hoci predsa, keďže bol práve v tejto župe prijatý za občana, mal by si osvojiť zvyky domácich a zachovávať ich bezchybne. I odinakiaľ sa valí ohromná potupa na tohto muža, ktorý chce byť považovaný za dobrého znalca práv, nepozná však privilégium svojho kraja. Som presvedčený, že keby si bol získal slávnu Bratislavskú župu svojimi vynikajúcimi zásluhami, najmä keby bol ukázal pravú znalosť zákonov a dokonalú vedomosť domácich obyčajov i triezvu umiernenosť mysle, nebol by trčal ešte dnes zavretý medzi trnavskými múrmi, ba rozšíril by svoju súdnickú činnosť ďaleko od mesta (vieme, že odtiaľ sa dostalo viacerým najväčšej pocty na univerzitných katedrách) — bolo by ho častejšie vidieť medzi tými najvýznamnejšími mužmi a najučenejšími i veľmi slávnymi rovnako v toge ako v plášti vojenskom, počtom ktorých naša župa je považovaná za najbohatšiu, že to až úžas a podiv budí alebo konečne by touto všestrannosťou natoľko vynikal nad iných, že by svojím ostrovtipom za všeobecného jasotu rozväzoval gordické uzly sporov k nemu prinesených, ktoré sa prerokovávajú na súdoch a ktoré súdni advokáti nemôžu rozriešiť; veď sú touto prednosťou tam známi veľmi významní doktori teológie, vychvaľovaní najvyššími chválami po celom Uhorsku a ešte predsa nie dostatočne vychválení. Pretože však toto v úplnosti vonkoncom nedosiahol, ako nejaký potulný mních v cudzom kraji svojvoľne, nikým nežiadaný alebo nevolaný, vystavil si katedru či skôr súdny tribunál, ba ustanovil sa nám za sudcu najvyššieho. Pre všetko na svete! Kto znesie pokojne túto vyzývavú odvážnosť? Či má niekto takú tvrdú kožu, že by sa necítil veľmi ostro bodnutý? Kto je tento tak ohromne namyslený človek?

Či nám spadol z neba tretí Kato?^[771][772] Čo povieme? Predáci potrebujeme cenzora a či veštca?^[773] — Tento Zoilus (znevažovateľ) opäť dvíha svoju hlavu proti našej župe s protivným uhryznutím a s jedovatým zubom, opäť mimoriadne silným hlasom nadáva na naše mesto: Kedysi vraj toto mesto vypravilo do Budína svojich vyslancov ku kráľovi s dvanástimi denármi, ani nie je čudné, keďže len denáre, nie dukáty mali Slovania platiť. Málo si povedal, protivník. Pridaj ešte, že tí vyslanci, ak ma neklame pamäť, doniesli domov šesť denárov a len šesť na ceste minuli. Okrem toho dalo naše mesto za španielskeho koňa, ktorého poslalo vtedy kráľovi do daru, predavačovi iba desať našich florénov. Čo z toho vyplýva? Či rozumnou úvahou nevyvodíš z toho, že mesto trpelo takú biedu, že by u spravodlivého cenzora malo byť považované za celkom chudobné? Opäť podľa tvojho dôvtipu s Gilbertom:^[774] Tvrdíš, že zem nestojí, vyprávaš nám podivné veci,^[775] opäť sa hráš s mušľou, opäť sa potkýnaš na rovnej zemi, opäť po spôsobe šašovského gladiátora napádaš miesto tiel drúky, stĺpy a motovidlá s kúdeľou, opäť ideš miesto za pravdou za tieňmi. Nuž čo: Keď si toto písal, bol si azda na člnku?^[776]

Aby si naozaj tak nenarazil, že by si si zlomil hlavu, nohu, ruku alebo krk, zo súcitu s tebou odstránim ti závoj z očí. Chcel by som, aby si venoval pozornosť času, v ktorom žijeme. Aká veľká je teraz hojnosť vo všetkom? Aký veľký nedostatok jedine peňazí? Ceres^[777] a Bakchus^[778] sotva si uchránia česť v špinavej chatrči biednej Baucidy.^[779] V tomto však storočí hojnosť oveľa štedrejšie uvoľnila svoj roh natoľko, že to, čo každý mal vlastné, sa považovalo za spoločné pre nezvyčajnú úrodnosť. Okrem toho snažili sa naši predkovia dôkladne napodobniť verných kresťanov prvotnej cirkvi a usilovali sa dať na sebe živý výraz ich láske voči všetkým, najmä však voči vyznávačom tejže viery^[780] — ako im to apoštol odporúčal. Preto boli vtedy len niekde nejaké verejné hostince. Veď dom hocktorého súkromníka bol obecným hostincom, kam hocikoho, i neznámeho pocestného, i prišelca odhocikiaľ alebo cudzieho kupca nielen pozývali, ale priam ťahali. Pamätám sa, že som neraz napnute vnímal veľmi milé slová vysoko učených mužov i veľmi dobrých znalcov uhorských dejín a počúval som s najväčším obdivom, že prv^[781] než vkročilo do tohto Mariánskeho a Apoštolského kráľovstva najprv tajne a potom aj násilne dvojaké kacírstvo, naši Uhri planuli takou veľkou zbožnosťou, že pre prichodiacich cudzincov často zvádzali boj slovami plnými lásky k blížnemu a upadali do zbožných hádok, pretože každý túžil za odmenou, ktorú Kristus sľúbil i za pohár čerstvej vody^[782] a nikto nechcel, aby mu ju vyrvali, ba každý sa ju snažil získať priam násilne tým, že prijímal pod svoju strechu cudzincov, umýval im nohy, ošetroval ich telo unavené hladom, umdlené smädom, zoslabené horúčavou alebo zimou, zmoknuté, zaprášené a dlhou cestou vyčerpané a vôbec preukazovali mu všetky služby kresťanského človeka. Nikoho však nebolo možno prinútiť, aby prijal od cudzinca peniaz, a tak sa chcel pripraviť o neoceniteľnú odmenu za svoju zásluhu. Myslím, že najskôr v tomto má svoj pôvod tento pochvalný výrok alebo príslovie, užívané všeobecne v cudzine o našom obyvateľstve: Kto chce vidieť živých svätých, nech ide do Uhorska!

Či k tomu nemohli si trenčianski vyslanci ku kráľovi zobrať so sebou všetok proviant, potrebný na cestu, i na voze, alebo plaviť sa so všetkými svojimi vecami na jedľovej či borovicovej plti po Váhu do Dunaja a po Dunaji až do Budína, odtiaľ však vrátiť sa k svojim na cudzom vozidle vypožičanom od dobrých priateľov?

Nech si protivník opakuje, čo len chce, slovom však nevyvráti, že hovoril proti nám bez hanby zvýšeným hlasom, neunikne titulu nactiutŕhača, tým menej ohováračského právnika.

Viďme konečne, čo pridal ten jalový rečník ako záver všetkých jeho chválospevov o nás. Hovorí: „Dnes sa chváli pre pivo, ktoré sa tam varí, preto je aj ,urodzený‘, najviac však Slováci ho veľmi radi užívajú.“ (Obdivuj jedinečné spojovanie slov u doktora!) Ó, preslávny vykladač a upozorňovateľ na starobylosti! Naozaj jedinečný pozorovateľ, bádateľ a znalec kráľovstiev a krajín! Ako totiž človek, ktorý videl zvyky mnohých ľudí i mestá. — Má naozaj ohromné vedomosti o tom, ktoré národy hasia smäd pitím piva natoľko, že poháre obilného nápoja alebo krčahy považujú za hlavnú rozkoš, tokom révy len zriedka alebo vôbec nikdy si svoje hrdlo neoblažujú a nesplachujú. K vôli tým, ktorí sa radi zapodievajú starožitnosťami a príliš starostlivo sa v nich prehrabávajú, považujem za vďačné povedať pár slov o vynálezcoch vína a piva a o tých národoch, u ktorých jeden i druhý nápoj kedysi ozdoboval stoly a i teraz zdobí poháre a ovláda hostiny. Ako vynálezcu vinnej révy a vína jedného oslavujú posvätné dejiny a iného zas svetské. Autorita svätých kníh nás poučuje, že po potope sveta Noe^[783] vysadil vinicu a to v Arménii^[784] Väčšej na úpätí tých vrchov, ako je pravdepodobné, na ktorých za všeobecnej potopy zastal jeho koráb a ktoré, ako sa niektorí domnievajú, sa nazývajú po hebrejsky Ararat^[785] alebo Ararot čiže zlorečenie strachu, my ich však nazývame Gordické^[786] a zas niektorí Kardušské.^[787] Jozef Flávius ich podľa Berossa Chaldejského nazýva vrchy Kordejské.^[788] Píše totiž takto:^[789] „Keď zbadal (Noe), že zem je už po potope a keď ešte sedem ďalších dní čakal, vypustil živočíchov z archy a vyjdúc i sám s deťmi, obetoval Bohu obetu a hodoval spolu s rodinou.“ Arméni dali tomu miestu meno: Apobaterion,^[790] t. j. vystúpenie. Na túto potopu a na archu sa pamätali všetci spisovatelia barbarských dejín, medzi nimi aj Berossos Chaldejský. Rozprávajúc o tejto potope, píše približne takto: „Hovorí sa však, že časť tohto plavidla ostala v Arménii pri vrchu Kurdskom a že si niektorí doniesli zemskú živicu, ktorú si tam zoškrabali;“ tamojší ľudia to užívajú obyčajne miesto amuletu. Z tohto horstva vyviera rieka Tigris, hoci Sväté písmo^[791] tvrdí, že táto rieka začína v raji. Starí spisovatelia grécki a latinskí priznávajú jednohlasne vynájdenie vína i révy Bakchovi, ba Bakcha aj nazývajú bohom vína. O pôvodcovi piva nie je taká istá všeobecná mienka. Podľa iných učenec Hartman Schedel,^[792] rodák norimberský, ktorý žil za pápeža Alexandra VI.^[793] a za cisára Fridricha III. a ktorý vydal v Kristovom roku 1493 svoju Kroniku o dejinách svetových vekov, chcel, aby vynálezcom vína i piva bol Bakchus. Citujeme jeho slová:^[794] „Bakchus prvý vynašiel v Grécku víno a bol uctievaný ako boh. Ten, čo je nazývaný otec Liber^[795] i čo založil Argy,^[796] je sám Dionýsius Bakchus, syn Semely.^[798] Keď sa odtiaľ potuloval svetom, podobným spôsobom, ako dal svojim rodným krajinám víno, naučil Germánov vyrábať nápoj z jačmeňa.“ Takto tento.

Iní zas tvrdia, že užívanie piva vynašiel Gambrinus, siedmy kráľ tuiskonský a či germánsky. On sám sa ho naučil variť z obilia, ktoré sa navlhčilo, až začalo klíčiť, potom sa zase na piecke usušilo, polámalo a rozdrvilo mlynským kameňom a konečne sa namočilo do vody a zmäklo. K tomu sa primiešal v kotlíku usušený kvet chmeľu. Hoci zas sú niektorí, ktorí vynález piva u Germánov pripisujú Marsovi, totiž Gambrinovmu otcovi. Hovoria, že k nemu prišiel z Egypta Osiris^[799] i s manželkou Isidou^[800] a zveril mu znalosť varenia piva i kovať železo, mlieť obilie i liečiť zoslabené telo liekmi. Plínius^[801] uviedol viaceré druhy tohto nápoja a napísal, že v jednom nachádzajú pôžitok Egypťania, v druhom Hispánci, v inom Galovia a ostatní. Hovorí: „Z plodov tieto sa užívajú aj v lekárstve. Z týchto istých sa robia aj nápoje a to z jačmeňa v Egypte, zo pšenice i z jačmeňa v Hispánii,^[802] z jačmeňa nápoje viacerých druhov v Galii a v iných provinciách. K tomu sa pridáva korenie, cícer, zo všetkých najmenej cenený, ktorý sa zbiera z luskov.“

Latinský názov cervisia alebo, ako píšu iní, cerevisia vykladajú niektorí z toho, že vraj vstupuje do hlavy (lat. cerebrum visere) podľa tohto dvojverša básnikovho: „Pýtaš sa, odkiaľ má cerevisia meno? Od toho, že často Ti, Sabellus,^[803] vstupuje do hlavy (cerebrum invisat).“

Podľa iných sa vraj názov odvodzuje od toho, že je to akoby víno Cererino čiže Cereris vinum, iní zas vykladajú, že toto meno naznačuje to isté, čo sila Cererina, teda Cereris vis, ako je možno dočítať sa v slovníku Angelína Gazea^[804] zo Spoločnosti Ježišovej o neobyčajných výrazoch zbožných radostí. Je však isté, že všetky severské národy — Skýti, Sarmati,^[805] Germáni, Panónci a viaceré iné od starodávna mali pivo v najväčšej obľube. Vtedy pravda, neboli ešte v týchto krajinách skaly a stráne zatienené vínnou révou. Preto čítame u C. Tacita o nápoji a pokrme starých Germánov toto:^[806] „Nápojom je (rozumej: Germánom) šťava z jačmeňa a z obilia, ktorú nechajú skysnúť, takže sa akosi podobá vínu; tí, čo sú blízko brehu, obchodujú i s vínom. Potrava je jednoduchá: divé ovocie, čerstvá divočina a tvaroh.“ Skoro to isté napísal o starých Panóncoch. Hovorí: „Panónci bývajú pri rieke Ister od Norika až po európsku Méziu v susedstve Dalmátov. Majú najtvrdší život zo všetkých ľudí, lebo nemajú ani úrodnej zeme, ani zdravý vzduch, nerodí sa u nich olej ani víno, iba veľmi skromné, lež iba jačmeň a proso; z týchto si aj nápoj robia.“

I ázijská Skýtia, z ktorej prišli naši predchodcovia, keďže je pre pestovanie vínnej révy nesúca, nemohla starým Maďarom poskytnúť víno, iba ak si ho náhodou získali výmenným obchodom na brehu Kaspického mora, čo sa zdá pravdepodobným preto, že skýtski rečníci tvrdili vo svojej reči Alexandrovi Veľkému, že so svojimi priateľmi ulievajú víno na počesť bohom, ako sme to už počuli. To isté treba si ešte skôr myslieť aj o Poliakoch, Kvádoch, Sasoch,^[807] Prusoch, Švédoch, Nóroch,^[808] Dánoch, Bohémoch, Bójoch a iných severských národoch.

Latinský básnik pripomína ešte aj iný druh nápoja, ktorým si severské národy obyčajne zaháňajú starosti. Takto hovorí:^[809] „Sami žijú bezstarostne vo vykopaných jamách, hlboko pod zemou, k ohnisku privalia naznášané duby a bresty a kladú ich na oheň. Tu trávia noc hrou a rozjarení nahrádzajú si poháre vína kvasom a kyslým oskorušovým nápojom. Takýto divý druh ľudí žije na najkrajnejšom severe, ovievaný rifajským severákom.“^[810]

Hoci však v dnešnej dobe Taliani, Španieli, Francúzi, v mnohých krajinách Nemci, Maďari i Slovania a iné národy majú hojnosť veľmi dobrého a ušľachtilého vína, predsa ani tie nevylúčili zo svojich stolov pivo. Vynechajme preslávené mestá Francúzska, Rakúska a iných krajín, pozrime sa len do Viedne, sídla najvznešenejších cisárov rímskych. Aký druh vína sa tam nachádza? Mézske,^[811] falernské,^[812] florentské,^[813] púnske, piktánske,^[814] muškátové, kojské, španielske, francúzske, rýnske, tirolské, lautenberské, reznianske,^[815] tokajské,^[816] šopronské, bratislavské, račianske, svätojurské^[817] a skoro všetky lepšie európske druhy poskytujú viedenské vinárne hosťovi.

Predsa však ani pitím piva sa tak neopovrhuje, že by ho v tomto meste dali úplne do kliatby. Ba na samom cisárskom dvore, v domoch význačných veľmožov, grófov, barónov, šľachticov i mešťanov je pitie piva obľúbené. Vyzývam ťa, Gnorimednopoliprostatus, vydaj svedectvo pravde! Či si nás viackrát nebavil rozprávaním o tom, ako si vo Viedni, keď si sa tam zapodieval vážnymi štúdiami, vstúpil do akejsi krčmy, nie s úmyslom opiť sa, ale aby si skúšal druhy piva a spomenul si nám potom, že ti bolo predložené devätoraké pivo, odlišné farbou, chuťou i vôňou. Tak je v tomto preslávenom meste pivo vo vážnosti, tak hojne sa užíva na všetkých stoloch v popredných domoch i u súkromníkov a pripravené toľkými rozličnými spôsobmi z rozmanitých plodov je na predaj vo verejných hostincoch pre každého podľa jeho chuti. Táto pravda sa ukáže silnejšie potvrdená, ak uvedieme tu ešte neobyčajne závažné výpovede slávneho spisovateľa Oláha Magna, arcibiskupa uppsalského, o rozličných nápojoch u severských národov. Keď totiž tento autor opísal rozličné druhy vín, ktoré sa obyčajne dovážajú do severských krajín z ďalekých štátov a krajín, zo Španielska, Talianska, Francúzska a z Nemecka, a keď priznal prvenstvo vínu španielskemu, najprv riadne priznáva, že severské krajiny sa nemôžu tešiť vlastnému vínu pre silné mrazy, potom konečne v rozsiahlej reči, v dvanástich kapitolách, vykladá o mnohorakých druhoch severských nápojov. Keď pri tom hovorí:^[818] „… robia sa však umelé vína z hrušiek, jabĺk, mišpúľ, jarabín tým, že sa v preši vytlačí ich šťava, k tomu sa pridá korenie, zázvor a klinčeky na zmiernenie planej chuti…“, potvrdzuje dostatočne, že je pravdivé, čo sme pred chvíľou citovali z Vergília, ale zmieňuje sa inokedy aj o kvase.

Ako sa podľa severského spôsobu robí medovina (hydromel, mulsum al. medo) hovorí sa v kap. 22 citovanej knihy. V kap. 23 podáva ponaučenie, čo treba robiť, keď je nedostatok chmeľu, ktorý on v kap. 32 nazýva aj „humulus“. Učí, že treba zobrať toľko luskov myrty ako borievky. Ak nebude dosť pivných kvasníc, treba vziať pekársky kvas. Aby bola konečne táto medovina príjemnejšia i chuťou, i silou, káže zavesiť do nádoby vrecko s rozotreným zázvorom, ku ktorému je pripojený na nitke kamienok (aby plávajúc vždy s tekutinou klesal). Potom v kap. 24 podáva návod, ktorý používajú pri varení medoviny Poliaci a Litovci, kap. 25 zas vykladá, ako sa pripravuje medovina podľa gótskeho spôsobu. Pripravovanie jačmeňa a iných obilnín a výrobu sladu, pre varenie piva nevyhnutne potrebného — nazýva ho „Brasia“ — opisuje podrobne v kap. 26, kde si veľmi pochvaľuje akýsi obilný nápoj gótsky, nazývaný „buska“, ktorý pôsobí vraj blahodárne u tých, čo trpia ťažkosťami v prsiach. Keď v kap. 27 pospomínal aj iné, dosiaľ neuvedené pripravovanie obilia, ktoré sa mení podľa kraja, uvádza ďalej, že z týchto plodov sa robí aj veľké množstvo octu pre potreby hradov a kúrií význačných veľmožov a konečne, že v mesiaci marci a v apríli sa varí pivo, ktoré má trvať ako liek 10 i 20 rokov. Voda totiž — nech mi je dovolené citovať jeho slová — toho ročného obdobia, zvaná zimná, použitá pri miesení chleba alebo pri varení nápoja, nenechá nikdy nápoj skyslieť alebo chlieb splesnieť. Viac ako 600 gdanských pivovarníkov a sládkarov, použijúc túto skúsenosť, predávajú za slušnú cenu pre zárobok vo svojom prístave mnoho tisíc nádob veľmi ušľachtilého i zdravého piva, ba po mori posielajú ho do zahraničia, do ďalekých krajín portugalských a do Indie. Tento nápoj má také znamenité vlastnosti, že sa ním liečia i tie najhoršie telesné ťažkosti. Preto kamkoľvek sa toto pivo dostane, všade sa užíva ako veľmi účinný liek; právom si zaslúži, že sa mu v severských krajoch dáva prednosť pred všetkým ostatným.

Nemožno to povedať o každom druhu vín, ako tvrdí Plínius,^[819] z ktorých niektoré uvádzajú ľudí do zúrivosti a robia ženy neplodnými a iné zas ich robia plodnými. Tejto rozmanitosti sa netreba obávať pri pive. Veď vo Fínsku robí ženy takými plodnými, že zväčša rodia dvojičky. Preto mohol kráľ švédsky z nich ako z najudatnejšieho dorastu zriadiť nové provincie, keďže bol daný taký šťastný základ, z čoho podrastie prínos pre pokladňu a veľká sila pre kráľovstvo. Kap. 28 opäť vykladá o rozličnom spôsobe varenia piva, kap. 29 odporúča liečivú účinnosť rozličných pív. Kap. 30 a 31 vykladá spôsob varenia piva u Etiópov alebo u Indov^[820] podľa inštrukcií P. Joanna Babtistu Habasciana,^[821] indického biskupa. Konečne kap. 32 sa zapodieva rozmanitým užívaním piva, aké je v rozličných krajinách obvyklé. Aby sa niekto neodvážil tie Božie dary zneužiť na záhubu svojej duše i tela, uvádza kap. 33 tragický prípad Hundinga,^[822] kráľa švédskeho. Aby som vyhovel napätiu zvedavého čitateľa, myslím, že bude dobré povedať to slovami samého autora. Nuž, teda Olav takto hovorí: „Keď sme už pohovorili všetko o víne, medovine, pive a keď sme uviedli ich dobré vlastnosti a odporúčali ich, naskytá sa ešte niečo dôležité povedať, čo by mohlo ukázať, za akých nešťastníkov treba pokladať tých, čo tieto dovolené Božie a prírodné dary neužívajú podľa miery. Preto treba uviesť tu prípad dvoch severských kráľov, totiž švédskeho a dánskeho, ktorí kedysi upevnili neporušiteľný mier dohodou tak, že dohodu ešte utvrdili vzájomným priateľstvom až do smrti. Sľúbili si, že neposkytnú sluchu ani pozornosti tým, ktorí by sa snažili ich vzájomné dohody porušiť, rozsievať medzi nich nenávisť alebo otriasť ich svornosťou, ale že sa budú starať navzájom jeden druhému uchrániť a posilniť prospech, česť, pokoj, dôstojnosť a autoritu, ako to zaznačil vo svojich dejinách môj najdrahší brat a predchodca Ján, arcibiskup uppsalský. I stalo sa, že sa rozšírila klamná povesť, že Hadingus(!),^[823] kráľ dánsky, padol, úkladne napadnutý od svojho zaťa Guthorma,^[824] ktorému krátko predtým dal svoju sestru Ulvildu^[825] za manželku. Keď sa táto povesť dostala k Hundingovi(!), rozhodol sa, že svoju vernosť osvedčí takým spôsobom, že celá budúcnosť pochopí, že mu bola viac než život. Zvolal preto šľachtu celého kráľovstva a dal vystrojiť veľkolepú hostinu, akoby chcel konať tryznu za mŕtvym priateľom. Aby sa nezdalo, že niečo chýba kráľovskej veľkoleposti, správca pivníc dal na rozkaz kráľov umiestniť uprostred jedálne obrovský sud plný piva alebo medoviny. Kráľ sám nosil poháre ako čašník — považovalo sa to za prejav úslužnosti. Všemožne sa snažil ukázať, že sa podvoľuje ochotne a rád údelu, ani nie tak pre príjemnú pohodu priateľa, ale preto, aby dodržal dané slovo. Keď zbadal, že sú už všetci opití, vrhol sa do suda s veľmi lahodným nápojom. Zdalo sa, že chcel ukázať, že za sladší sa má považovať ten druh smrti, ktorý človek podstupuje pre priateľstvo a vernosť, čím si zasluhuje tiež slávu a nesmrteľnú chválu. Keď sa to dozvedel Hadingus, rozmýšľal, akým druhom smrti by sa najvernejšiemu priateľovi ešte viac alebo aspoň rovnako odvďačil. (Hoci veril, že je ťažko takú vynikajúcu cnosť prevýšiť rovnakou cnosťou alebo priateľstvom.) Dovolil preto, aby ho obesili a to nielen pred jeho správcami a pred šľachtou, ale pred očami celého národa (aby ho neposudzovali pre porušenie vernosti), aby bolo každému nad slnko jasnejšie, že si cení viac dané slovo než pominuteľný život, ktorý sa i tak raz nevyhnutne skončí.“ Tak Olav.

Bárs už aj naše mesto nekladie na stôl pred milého hosťa víno dovezené po mori a dodané z ďalekých krajín, predsa mu nekáže, aby odchádzal spokojný iba s kyslým vínom alebo s vínom cícerovým, lež keď ho ponúklo, aby si uhasil smäd pivom, ktoré je na to najvhodnejšie, obyčajne pridáva ešte jeden alebo dva džbány ušľachtilého vína, dodaného či už z Pezinka, Modry, Rače, zo Svätého Jura, Šoprone^[826] a či z iných šťastnejších miest. A neodoprie ani tretí džbán, ak nejaký druhý Novellius Torquatus, zvaný Tricongius,^[827][828] ešte viac žiada. — Nuž, čo teda blúzni protivník? Prečo vyčíta len Slovákom pitie piva? Chváli sa dnes pre pivo, ktoré sa tam varí, je preto aj povestné — radi ho však pijú najviac Slováci. Ak sa nám tak vysmieva, tak nás napáda, nech sa vysmieva a nech napáda aj Viedeň i ostatné mestá rakúske, nech sa vysmieva a nech napáda mestá ríšske, francúzske a španielske, ba veru omnoho viac nech sa vysmieva a nech napáda Prahu v Čechách, Mníchov v Bavorsku, Hradec v Štajersku, Krakov v Poľsku, Vroclav v Sliezsku, Štokholm vo Švédsku, Kodaň alebo Dafniu^[829] v Dánsku, Berg v Nórsku, Drážďany v Sasku a iné nespočetné a preslávne mestá na celom svete, v ktorých sa hojne užíva pri hostinách víno aj pivo a u niektorých sa odbavujú hostiny zase len s pivom a s iným nápojom z obilia. A predsa by nik neupieral tým preslávnym mestám ich vznešenosť, iba azda hlupák. V Belgicku popri konzumácii vína sa pitie piva natoľko rozširuje, že ho pijú často nielen muži a ženy, ale aj dievčatá a panny, že toto slabé pohlavie, podľa svedectva Jána Gotofreda,^[830] si ho popíja s takou žiadostivosťou a v takej miere, že z toho ochabne a často upadá do duševnej slabosti. Ešte podivuhodnejšie je, ako píše ten istý spisovateľ, že cudzincovi, keď vkročí do domu, beží v ústrety dcérka hospodárova, zväčša ešte mladučká, pekná, nesúc v ruke džbán plný piva, ponúka ho na pitie tak, že z podávaného kalicha si najprv sama upije. Ak by si ochotne nevyhovel jej ponuke, posúdi ťa ako človeka nevzdelaného a necivilizovaného.

Nože, nech spisovateľ Diaety vysmieva, nech na posmech vystavuje a nech opovrhuje pre pitie piva preslávnym národom belgickým! — Nuž a čo? Nech odpovie advokát, komu vďačíme za prvé vysadenie viníc v Uhorsku? Kto na tomto mieste prvý vložil do jamy korienok vzácnej vínnej révy? Či tento božský výhonok nepriniesli so sebou zo Skýtie naši otcovia? Či našli vínorodé vŕšky obrobené cudzou rukou, už s premnohými, široko-ďaleko sa plaziacimi výhonkami? Patrí dozaista táto pocta cisárovi M. Auréliovi Probovi,^[831][832] panónskemu rodákovi, veď sa narodil v Sirmiu, ktorý podľa slov Vopiskových^[835][836] prvý dal vojakom obrobiť zlatý vrch v Mézii a osadil ho vzácnou révou. Tiež pahorok Almus^[837] v Panónii zasvätil Bakchovi, použijúc pri sadení révy opäť vojenskú pomoc, potom ho však ponechal ďalej obrábať svojim panónskym krajanom, navyše im vytvoril podmienky (to totiž predtým cisári nerobievali), aby na vhodných miestach premieňali podľa vlastného úsudku hocktoré slnečné úbočia na vinice. Je teda znalec práv nevďačný Panónčanom, ktorých prvá práca priniesla to dobrodenie, že aj on si môže zahnať starosti a obnoviť veselosť mysle zmietanej skľúčenosťou radosť pôsobiacim pohárikom vína.

Ani to nezodpovedá pravde, že obyvateľstvo našej Trenčianskej župy, ako aj mesta rozpráva jedine slovenskou rečou alebo, ako to sám surovo hovorí: sú len reči slovenskej,^[838] takže nevedia reč nemeckú alebo maďarskú; tým menej, že jednoducho všetci odvodzujú svoj pôvod zo slovenského rodu. Ako totiž sa užíva podľa povahy miesta aspoň trojaká reč, totiž: maďarská, nemecká a slovenská v župe Bratislavskej, Nitrianskej a v mnohých iných, tak isto sa u nás striedajú rozhovory okrem latinčiny v troch rečiach, najmä o obecných záležitostiach, ktoré sa práve tak pretriasajú zvyčajne na verejných rokovaniach. Naozaj veľmi zriedka by si našiel u nás na vidieku, či v meste, človeka, čo by ti nevedel odpovedať po maďarsky alebo po nemecky a to v meste okrem šľachty i medzi meštianstvom, na vidieku i medzi najchudobnejšou šľachtou; bárs aj sa obe reči na vidieku užívajú skromne, ba nemčina až veľmi skromne. Protivník má možnosť presvedčiť sa na vlastné oči návštevou od dvier k dverám po významnejších rodinách, či je tomu tak, ak jeho tvrdošijné presvedčenie opovrhuje poskytnúť dôveru našim slovám. Je znakom menšej učenosti iba podľa reči posudzovať národ alebo kmeňový pôvod ľudu. Už sme to dostatočne ukázali a vysvetlili. Ľuďom, čo sa odkdekadiaľ poschádzali, treba tiež, aby vystupovali pod tým istým kmeňovým menom a tým istým národným názvom, keďže im je tá istá zem vlastná a spoločná. Aby sme nehľadali príklady v cudzine a domáce si nevšímali, dostatočný príklad pre takéto chápanie nám dá na sebe autor Diaety. Či sa sám zrozumiteľne nepriznáva výrokom svojho literárneho druha, že mal pôvod v krajine Jazygov? Tak to dozaista dosvedčuje tento verš: Zrodila Ťa zem jazygská, vychovala gyöngyöšská.

Učí však,^[839] že tento kraj obývali Jazygovia, pomiešaní s Filištínmi,^[840] ešte vtedy, keď sa zmocnili Uhorska Karol I.^[841] a jeho syn Ľudovít I.^[842] Avšak, aký kmeň sú to tí Jazygovia a Filištíni? Osvedčení historikovia rozlišujú Jazygov a Slovanov len podľa mena, o Filištínoch by sa mohlo celkom rozumne povedať, že to bol kmeň túlavý, vtedy však obmedzený hraničnou čiarou jazygskou. Ich pozostatky, lepšie povedané, odpadky sa dnes ukazujú v Cigánoch, potulujúcich sa po dedinách, hoci autor Topografie^[843] tvrdí, že nebol schopný zistiť, kto to bol ten kmeň Filištínov.

Viaceré dôvody presvedčujú, aby sa verilo, že kmeň Filištínov a Cigánov je totožný. Ak by sme okrem iného uvažovali len o mieste, odkiaľ vyšli, už to jasne ukazuje, že vyrazili z nížin jazygských a okolo roku Pána 1417 začali prechádzať najprv do Nemecka a do iných susedných krajín, ako hodnoverne svedčí Aventinus,^[844][845] ktorý o tejto veci takto píše: „V tom čase začína prechádzať do našich krajov tento najzlodejskejší kmeň, zberba ľudská a vyvrheľovia rozličných kmeňov, ktorí bývajú na pomedzí Tureckej ríše a Uhorska — voláme ich Cigáni — pod kráľom Cinkelonom^[846] a obstarávajú si živobytie celkom beztrestne krádežou, lúpežou a veštením. Klamú, že sú z Egypta a že sú od nebešťanov nútení žiť ako vyhnanci. Bez všetkej hanby si vymýšľajú, že sedemročným vyhnanstvom odčiňujú previnenia otcov, pretože sa zdráhali prijať pohostinsky Pannu Bohorodičku s dieťatkom Ježiškom.“ Tak Aventinus.

Sebastian Münster^[847][848] však píše o tejto zberbe obšírnejšie a náhodou aj jasnejšie: „Keď sa písal rok 1417 po Kr. začali sa po prvýkrát v Nemecku objavovať ľudia ošklivej čiernej farby, vypálení slnkom, nečistého odevu, protivní preto, že všetko pojedli, s pozornosťou stále obrátenou na krádeže a to najmä ženy tohto kmeňa, lebo muži žijú z krádeže žien. Ľud ich nazýva Tartari^[849] alebo Gentili,^[850] v Taliansku im hovoria Ciani.^[851] Vodcu, jeho družinu a vojakov vyznamenávajú medzi sebou lepším odevom; chovajú poľovníckych psov ako šľachtici, ale nemajú, kde by mohli poľovať, iba ukradomky. Často menia kone, väčšina ich však chodí peši. Ženy s pokrývkou a s malým deckom chodia na koni. Nosia listinu kráľa Žigmunda a iných vládcov, aby im bol dovolený prechod cez mestá a krajiny bez úrazu a bez škody. Hovoria, že chodia bludne svetom pre pokánie im uložené a že vyšli najprv z menšieho Egypta. Ale to sú rozprávočky. Ako je skúsenosťou zistené, je to druh ľudí, zrodený pre túlanie, oddaný záhaľke, nepoznajúci nijakú vlasť, preto sa túla po krajinách, živiac sa — ako sme povedali — krádežou žien, žije po spôsobe psov: o nijaké náboženstvo sa nestará, bárs aj medzi kresťanmi dávajú svoje deti pokrstiť, žijú zo dňa na deň, chodia z kraja do kraja a po niekoľkých rokoch sa zase vracajú, ale trhajú sa na mnohé skupiny, takže tí istí sa vracajú na to isté miesto len po mnohých rokoch. Prijímajú medzi seba všade po všetkých krajinách mužov i ženy, ktoré to chcú, a pomiešajú sa medzi ich družinu. Je to podivuhodná zberba ľudská, znalá všetkých jazykov, veľmi nebezpečná najmä pre sedliacky ľud; medzitým, čo ľud pracuje na poli, títo sa starajú o vykrádanie chalúp. Ich stareny sa zaoberajú veštením z ruky a inými vešteckými víziami. Medzitým však, čo dávajú zvedavým odpoveď na to, koľko budú mať detí, mužov alebo žien, obdivuhodným úskokom a zručnosťou prehľadávajú a vyprázdňujú mešce zvedavcov.“

O listine cisára a uhorského kráľa Žigmunda podáva ďalej Münster toto: „Je tomu asi 26 rokov, keď ja Münster, čo toto píšem, pôsobil som vtedy v Heildelbergu. Tu som sa pridal k popredným tohto ľudu a horko-ťažko som na nich vymohol akúsi listinu, s ktorou sa chválili, že ju majú od cisárov. Napokon mi ju ukázali. Videl som čosi ako listinu, o čom hovoria, že to dostali od cisára Žigmunda v Lindoji. Bola v tom zmienka, ako kedysi ich predkovia v menšom Egypte zavrhli kresťanstvo a upadli na niekoľko rokov do bludu pohanstva a potom, keď prišli k rozumu, bola im uložená pokuta, že majú toľko rokov chodiť i s rodinami biedne po svete a že vo vyhnanstve zmyjú vinu za svoju nevernosť. Dávno však prešiel čas tohto ich povinného potulovania, a predsa sa táto zberba neprestáva túlať, kradnúť, luhať, hádať a veštiť.“

Skoro to isté má Albert Cranz.^[852][853] Hoci sa usiluje dokázať, že tento zlodejský koreň Merkúrov má svoj pôvod v Egypte, predsa nemôže nás o tom nijakým dôkazom presvedčiť. Vec sa má však tak, že aj iní majú rozličné mienky o pôvode Cigánov. Polydorus Virgílius si myslí, že sú to Ciličania^[854] a Asýrčania,^[855] Rafael Volaterranus^[856] zas, že sú to Uxovia,^[857] pochádzajúci z Perzie, Francúzi a Belgičania ich volajú Egypťanmi, Taliani zas Ciani alebo Cingari^[858] a spolu s týmito aj naši Maďari i Slovania, iba že menia tretie písmeno na posledné; v tom sa im približujú aj Španieli, hoci zas svojím nárečím ich nazývajú Gitani.^[859] Od Nemcov sú všeobecne nazývaní Zigeuneri,^[860] ako pridáva Spondanus,^[861][862] Heidem, ba niektorí podľa slov tohože spisovateľa ich nazývajú Nubiani,^[863] akoby prišli z Afriky. Ak by si ich nazýval Cinkalovia,^[864] súhlasíš s Pieriom Valeriánom,^[865][866] ktorý si myslí, že sa tak nazývajú od vodnára (lat. cinclus), najchudobnejšieho z vtákov, pretože nosia svoj krk so sebou na chrbte ako korytnačky a sú teda, aby sa hovorilo formou príslovia, chudobnejší ako vodnár (cinclus). Nech už dáva, kto chce, aké chce meno tomuto ošklivému a už na pohľad protivnému druhu ľudí, predsa nemožno nič určitejšie tvrdiť, než čo sme počuli od Aventina o starých sídlach tohto veľmi záhadného národa.

Ku ktorému teda kmeňu by sa zahrňoval tento autor Diaety, ku kmeňu Jazygov či ku kmeňu Filištínov? Ak k Jazygom, prečo nie k Filištínom? Podľa akého dokladu prejde radšej na stranu Jazygov než Filištínov? Čo ak jeho otec bol z rodiny jazygskej a matka z filištínskej — veď vidíme, že sa to často stáva v dvoch kmeňoch, ktoré spolu splynuli? Jazygom iste, hovorím, čistým Jazygom sa nestrpí nazývať, lebo Jazygovia, ako sme videli, je kmeň slovanský, od ktorého sa on odvracia ako od nejakých ľudožrútov alebo kyklopov^[867] či psohlavcov. Avšak ešte menej pristane, aby sme ho počítali do rodu Filištínov. Veď dozaista za nesmiernu hanbu by pre seba považoval, ak by ho národ Cigánov nazýval svojím bratom. Preto ak protivník, hoci rodák z územia Jazygov a Filištínov, chce, aby sme ho nazývali i považovali za ozajstného Uhra, prečo hlavato upiera obyvateľom Trenčianskej župy i mesta, čo si pre seba nárokuje?

GNORIMENES: — Toto by už veru mohlo postačiť a priviesť protivníka k tomu, aby spravodlivejšie zmýšľal o Trenčianskej župe a o Trenčíne, ako aj o slovenskom národe. Jednako však, aby v hĺbke svojho srdca si opravil nevhodné pochybenie svojho úsudku, aby sa zriekol omylu, za ktorý sa treba hanbiť a aby jasne spieval starú pesničku; poučí sa ešte od nás, že naša šľachta značnou svojou časťou pochádza po predkoch z krvi starých Maďarov. Ak my po krátkom odbočení pristúpime k rozprávaniu, nech nám láskavo venuje pozornosť a nech poskytne šancu pravde.

Akú skazu a spustošenie spôsobila divá a neskrotná zúrivosť Turkov za obdobie vyše poldruhého storočia po tej najnešťastnejšej bitke a pre naše kráľovstvo ešte dosiaľ žalostnej a osudnej porážke pri Moháči^[868][869] 29. augusta 1526, v ktorej zahynul nielen kráľ Ľudovít II., ale zväčša aj hodnostári cirkevní a politickí predstavitelia spolu s najkrajším výkvetom šľachty — to nemôže vyjadriť reč, písaná atramentom, ale azda trochu dostatočne by to vyjadrila reč, písaná krvavými slzami. Národ uhorský, hoci počtom silnejší, pod drsnou mocou krvavej tureckej tyranidy bol prinútený v samom Uhorsku znášať neznesiteľné vyhnanstvo až do veľmi šťastnej vlády Leopolda I.,^[870] cisára rímskeho a nášho najslávnejšieho kráľa. Keď sa teda Turci rozbehli ako prudký príval, zaujali opevnené tábory, hrady, mestá, mestečká, pevnosti, dediny i drobné osady až po Váh, ohňom a mečom ich spustošili, rozchvátali a so zemou zrovnali, početná skupina magnátov spolu s nižšou šľachtou chcela sa radšej, keď už bolo všetko stratené, presťahovať, než neverne porušiť prísahu, svätosväte danú svojim vladárom a prejsť na stranu zaprisahaného úhlavného nepriateľa celého kresťanstva. Pretože sa zas patrilo, aby naši vladári odmenili túto význačnú vernosť vyhnaných šľachticov a iných preslávnych mužov a aby si ich bližšie pripútali, udelili veľmi štedrí králi týmto vyhnancom viaceré majetky jednak v ostatných banských komitátoch, menej vystavených tureckej zúrivosti a menej závislých, tak aj v tomto komitáte Trenčianskom im rozdelili viaceré majere, darovali im hrady i so všetkými majetkami, pridelili im sídla v mestečkách, dajúc im k tomu polia, ba pririekli im i obydlia na vidieku. Lež aj dávno predtým sa už usadili u nás mnohé slávne rodiny, dnes už čiastočne vymreté, čiastočne dosiaľ žijúce vo svojich neskorých potomkoch, a to hlavne za Vladislava II.^[871] a za jeho syna Ľudovíta, keď už situácia v Panónii sa začala kolísať. Prichádzali z Bosny, z obidvoch Mézií, zo Srbska, Sirmia, z Dácie zaalpskej a z iných krajín, patriacich pod apoštolskú korunu. Medzi tieto kedysi zvlášť slávne rodiny sa počítajú rodina Jakušičovcov,^[872] Ostrožičovcov,^[873] Petróciovcov,^[874] Sirmajovcov; pridať k týmto ešte i ostatné, bráni nám zámer našej práce. Preto možno tak u nás, ako aj u našich susedov vidieť početné potomstvo týchto rodín, ktorých pradávni predkovia velili vojskám ako pobočníci veliteľa a vojenskí tribúni na samom počiatku Mariánskeho kráľovstva i v časoch potom nasledujúcich, boli obávaní u nepriateľov, vládli nad hradmi, mali na starosti ako kvestori štátnu pokladňu a svojou vážnosťou, výrečnosťou i dôkladnou znalosťou zákonov boli ozdobou kráľovských palácov i súdnych siení. Nie je teda naozaj naša župa taká bezvýznamná, že by ju bolo možno považovať za celkom opustenú od slávnych mužov; ved viacerí z nich i v súčasnosti zastávajú verejné úrady v uhorskom štáte a ešte hojnejší počet ich žije v súkromí, hoci by boli hodní i súci zastávať každý úrad či v cirkevnonáboženských, či v občianskych povolaniach, lež väčšina ešte čaká na veselšiu tvár macošskej Fortuny, niektorí zas na vhodnejší čas.

Zatiaľ môžeme uviesť do popredia Juraja Príleského,^[875] Krištofa Ugronoviča,^[876] Petra Rajmana,^[877] Gašpara Hrabovského.^[878] Z týchto Krištof, ako je lahodný a pritom účinný rečník, aký rozvážny, pohotový, v prísnosti mierny, vo zdvorilosti milý, v práci horlivý a konečne od prírody stvorený a uspôsobený pre každý úrad v štáte. Dozaista tieto a ešte viaceré iné prednosti boli príčinou toho, že bol na poslednom bratislavskom sneme, kde bolo zhromaždené celé kráľovstvo, vyvolený do kráľovského sedemčlenného súdu, nad čo nie je v Panónii väčšej ani vyššej hodnosti, medzi otcov vlasti a jej najvyššie opory. S týmto všeobecným návrhom súhlasil aj najvznešenejší cisár a náš kráľ Karol VI.^[879] Na tento vysoký stupeň dôstojnosti sa dostal vedľa neho Gašpar Hrabovský, rovnaký darmi prírody a cnosťami a tiež veľmi slávny znalosťou nášho municipálneho práva, tento najhorlivejší zástanca katolíckej viery. Peter Rajman, ktorý pôsobí ako sudca v Trnave, je tak blízko týmto dvom mužom, že len veľmi malý stupeň ho oddeľuje od najvyššieho vrcholku. Jurajovi konečne sľubuje rovnako veľké pocty vedenie šľachtického súdu u nás, správa financií a úrad podžupana, ktorý teraz chvályhodne zastáva, nad to však jeho zjavná statočnosť, prenikavá vľúdnosť povahy, nezištný zápal za katolícke náboženstvo, jemná uhladenosť v chovaní, úctyhodná rozumová vyspelosť, vzácne bezúhonný život, mimoriadna láska k Bohu a k jeho svätým, ktorá ho priviedla k tomu, že dal postaviť v breznickom poli krásnu kaplnku ku cti svätej Anny.

Nemožno zamlčať ani Mikuláša a Pavla Príleského, vlastných bratov, prvého v hodnosti kanonika kantora katedrálneho chrámu nitrianskeho, druhého povolaním advokáta obojého súdnictva. Neviem veru, či je potrebné oslavovať Mikulášovo hrdinské opovrhovanie poctami a či zverejňovať ako jedinečnou bystrosťou nadania vyniká, alebo že v reči na kazateľnici sa nik nevyrovná jeho skvelému duševnému bohatstvu? Ešte kým sa trápil s filozofiou aristotelovskou a keď študoval ťažké myšlienky Anjelského Doktora na staroslávnej univerzite viedenskej, sa stretol súkromne i verejne s veľmi mnohými súpermi v debate a nikdy neodišiel z bojiska ináč než víťazne. Keď však rečnil na kazateľnici, mohol si počuť hrmiaceho a blesky metajúceho Perikla,^[880] mohol si vidieť Demosténa,^[881] Ciceróna,^[882] alebo počuť hlas Bazila^[883] a Chryzostoma. Hoci však bol v tomto veľký, ešte väčší sa javí v tom, že veľmi vytrvale sa zdráhal prijať posvätnú infulu, hoci mu ju viackrát ponúkali. Kto by postihol šírku, všestrannosť, dôkladnosť a výšku vlôh Pavlových! Kto by podrobne opísal jeho často prebdené noci, jeho neúnavnosť v prácach, jeho zrak opatrne obrátený na minulosť, prítomnosť i budúcnosť, jeho stoickú vážnosť, sporivosť, žiarivú a otvorenú tvár voči každému, najvyššiu skromnosť v odeve, šťastnú ruku v urovnávaní sporov či už vo verejných veciach kráľovstva a či v súkromných záležitostiach šľachtických, jeho dôkladné ovládanie municipálneho práva? Toto sú tie zlaté reťaze, ktorými ako Herkules^[884] pripútal k sebe predákov cirkevných i svetských, ktorých si Uhorsko váži na prvom mieste. Poviem stručne, čo si o tomto človeku myslím: Je taký dokonalý, že nenájdeš nič, čo by si k jeho plnosti ešte žiadal pridať okrem túžby, aby zanechal novú náuku Lutherovu, ktorej sa zubami-nechtami pridŕža a aby prestúpil do jednej, svätej, katolíckej a apoštolskej cirkvi rímskej. Po týchto by nasledovali — nech si však nikto nesťažuje, že sme ho v poradí umiestnili dozadu, kým svojou hodnosťou iných predchádza: tí totiž, čo o tomto bez straníckej zaujatosti debatovali, málo dbali na to, aby každý bol v poradí umiestnený na miesto, ktoré mu patrí — Ján Račay^[885] a Štefan Augustín Nozdrovický,^[886] obidvaja držitelia biskupskej palice a tiary, tento titulárny biskup prištinský a opát Božieho požehnania, tento prepošt Blahoslavenej Panny Márie na Novom vrchu peštianskom. Nozdrovický je tiež archidiakon a kanonik katedrálneho chrámu nitrianskeho, Račay je zase kanonik — lektor a správca duchovných vecí biskupstva u Jeho Excelencie najosvietenejšieho a najctihodnejšieho pána grófa Ladislava Adama Erdödyho,^[887] nitrianskeho biskupa, najprv vicekancelára kráľovského dvora pre Uhorsko, potom aj kancelára, a zástupca v duchovných záležitostiach a hlavný prísediaci súdnej stolice. Je podivuhodné, ba ťažko vysloviť, koľko súženia pretrpel tento veľmi dobrý starec pre cirkev božiu za prerozmanitých okolností, najmä keď celé telo svätej koruny stonalo pod otrasmi za sprisahania tökölyovského, ktoré bolo príliš nepriateľské voči kléru a veľmi podobné vandalskému prenasledovaniu, koľko námah pretrpel a koľké bremená znáša až do dneška? Najstrašnejšie sú doista tie príhody, ktoré som viac ráz počul od neho, keď ich rozprával v družnom rozhovore. Keď totiž nepriateľskí kacíri jedných katolíckych farárov vyhľadávali na smrť, druhých chytali, aby ich vyšetrovali, čo bolo ešte tvrdšie než najtrpkejšia smrť, iných vyplienili, iných palicami tvrdo dobili, iných uťahovali do pút na nohách i na rukách, zatvárali po špinavých žalároch, trápili dlhým smädom a hladom a konečne iných ešte inými mukami trýznili, on sám, aby sa uchoval živý pre stádo Pánovo, chodil po zvyku starých našich predkov v barančine, a to raz v kožušinovom plášti, inokedy len v halene alebo len v šube. Takto oblečený robil si posmech zo zraku svojich prenasledovateľov a touto šikovnosťou sa vyhol zúrivosti nepriateľov. O ostatných činoch tohto, o cirkev veľmi zaslúžilého muža nenačim teraz hovoriť. Avšak krátkosť času nedovoľuje ani zmieniť sa o skvelom a pre všetko vyššie zrodenom duchu Štefanovom a o jeho zriedkavo výborných vlohách. Rovesníci si ho vážili ako vždy prvého filozofa a teológa a to podľa najvýznačnejších svedkov: Viedenskej akadémie a Pázmánovho kolégia. Na poslednom bratislavskom snemovaní podaný dôkaz múdrosti a už predtým u popredných osobností ocenená jeho zvláštna schopnosť v úradovaní mu získali tú priazeň, že bol uznaný za hodného, aby bol menovaný ako prelát ku kráľovskému súdu. Čo vykonal pre spásu duší, kým zastával úrad kňaza kúrie, zamlčím, aby som neuviedol do rozpakov jeho skromnosť. Keby som konečne chcel vymenovať aj ostatných slávnych mužov našej župy, musel by som postaviť viac tried. Veď máme medzi magnátmi všetkej chvály najhodnejšieho Gašpara Esterházyho,^[888] ktorý vyrástol v zbrani takmer od detstva a pre svoju vojenskú skúsenosť bol vyznačený hodnosťou generálplukovníka. Jeho tiež veľmi chvályhodný syn Juraj^[889] nasledoval v schopnostiach svojho otca a za svoje hrdinstvo si vyslúžil postavenie stotníka.

Máme grófa Volfganga Serinia,^[890] najvyššieho sudcu gemerského okruhu, teda Gemerskej župy, ktorý je pravým nástupcom a dedičom cností svojich pradávnych predkov, ktorí boli veľmi slávni v povolaní občianskom i vo vojenstve. Vernosť voči najvyššiemu vladárovi krajiny si tak pevne chráni, že v posledných nepriateľských pohyboch si radšej vybral dať sa zbaviť všetkých majetkov, ba i vlastnú zem opustiť, než by porušil prísahu a prešiel na stranu protivníka. Máme grófov Ladislava Suňoga,^[891] Petra Sapáriho,^[892] Pavla Balašu,^[893] z ktorých dvaja poslední boli prv barónmi, potom však ich najnepremožiteľnejší cisár a náš kráľ Karol VI. zapísal do zoznamu grófov za ich neochvejnú vernosť, za vzácne dary ich ducha a za zásluhy ich predkov v mieri i vo vojne. K týmto pridaj barónov Révayovcov,^[894] Zayovcov, Pongrácovcov, Rutkayovcov.^[895] Čo slávneho vykonali ich predkovia, o tom ťa môžu poučiť domáci historici. Lež aj tí, čo teraz žijú, kráčajú pevne v šľapajach svojich otcov, a tak zreteľne ukazujú, že sú ich pravými synmi. Rodina Révayovcov sa môže ďalej pýšiť svojím Vojtechom, prepoštom Blahoslavenej Panny Márie v Novom Meste nad Váhom, veľmi učeným mužom vo filozofii, teológii i v cirkevnom práve, ktorého dvojnásobný plášť ozdobuje hlavne dvojaká cnosť okrem ostatných, totiž veľmi horúci zápal za šírenie lásky k Bohu a z toho vyplývajúca horlivosť o duše, ktoré sýti veľmi hojne slovom Božím a najzdravšou pastvou sviatostí, podporuje ich radou, napomáha almužnou; je taký známy svojou vľúdnosťou, ľudskosťou, apoštolskou pohostinnosťou a hlbokou poníženosťou, že všetka pýcha leží porazená u nôh jeho dôstojnosti. Druhého muža z rodu Pongrácovcov,^[896] totiž Imricha,^[897] si teraz ctí Spiš ako prepošta kolegiátneho chrámu svätého Martina, ktorý svojou starodávnou mravnou prísnosťou a jednoduchosťou v stykoch, bez každej namyslenosti, veľmi dôrazne nabáda opovrhovať nádherou a znamenite poučuje nedbať na dym prázdnej slávy.

Stav rytiersky má v právnej vede slávnejších mužov: Mikuláša Suňoga^[898] a Nedeckého,^[899] Adama Nagya^[900] a Timona, Štefana Borčického,^[901] Gyüriho,^[902] Jankoviča,^[903] Gyurčániho,^[904] Valiho^[905] a Medňanského.^[906] Rodovou starobylosťou, bohatstvom a inými darmi prírody a či šťastia vynikajú nad ostatných Šándorovci,^[907] Motešickovci,^[908] Ambrovci,^[909] Ottlikovci,^[910] Ordódiovci,^[911] Nozdrovickovci,^[912] Madočániovci,^[913] Maťašovskovci,^[914] Prileskovci, Zirčicovci,^[915] Marcibánovci,^[916] Trsťanskovci,^[917] Sirmaiovci,^[918][919] Akaiovci,^[920] Bogadovci,^[921] Silvaiovci,^[922] Rajmanovci,^[923] Maršovskovci,^[924] Banociovci,^[925] Omasthiovci,^[926] Sádeckovci.^[927] Lež kto by ich všetkých spočítal? Z týchto však, ako aj z tých, ktorých sme v snahe po stručnosti vynechali, sú viacerí takí Slováci, že jednak dokonale ovládajú maďarčinu, jednak oveľa určitejšie než autor Diaety odvodzujú svoj pôvod z krvi tých starých Maďarov, čo prišli zo Skýtie.

Nech tu stojí namiesto všetkých len najvynikajúcejší a najosvietenejší gróf Mikuláš Illésházy,^[928] dvorný kancelár Uhorského kráľovstva. Ak by si si všimol u tohto veľmi významného muža jeho nezmenenú stálosť v náboženstve predkov, jeho horúcu úctu k Bohu, k nepoškvrnenej Panne Bohorodičke a ku svätým, nezlomnú silu jeho ducha, neoceniteľnú zrelosť úsudkov, zriedkavú zručnosť, prísne mravné založenie, predsa však bez odporu k duchaplným vtipom, jeho láskavú prívetivosť voči všetkým, starú striedmosť v jednoduchom šatení, dôstojnú hospodárnosť pri stole, pohotovú obratnosť vo vybavovaní i najťažších záležitostí, jedinečnú znalosť vied, najmä práva, jeho pevnú a sviežu, na jeho vek až úžasne vysokú pamäť, rovnakú povznesenosť nad osudom šťastným či nešťastným, usilovný a neúnavný záujem o verejné dobro, hrdinské zabúdanie na krivdy, stálosť v predsavzatí, skromnosť prevyšujúcu ďaleko jeho vážnosť a dôstojnosť, ľahké víťazstvo nad hnevom, vzácne opovrhovanie každou namyslenosťou a ctižiadosťou, neohybnú zmužilosť v nešťastí, stálu trpezlivosť, obdivuhodnú miernosť voči protivníkom i voči vinným, veľmi rozumnú prezieravosť na všetky časy, príležitosti a miesta, ako céder pevnú vernosť voči svojim najvyšším vladárom, z lásky ku ktorej si v poslednej občianskej vojne vybral radšej znášať veľmi stiesnené dlhé obľahnutie na svojom Trenčianskom hrade, než by od nej čo len o necht ustúpil; ak by si, hovorím, len trochu pozornejšie posúdil tieto a ešte mnohé iné vzácne vlastnosti tohto vzácneho muža, ktorý je akoby akýmsi triumfálnym kolosom našej vlasti, musíš ustrnúť úžasom, že toľká ozdoba cností sa skrýva v hrudi tohto jediného človeka, čo celý starovek s obdivom pozoroval len u niekoľkých a Uhorsko si tiež dosiaľ uctilo len u pár jedincov. V tomto jedinom sú vlastnosti dvoch najslávnejších najvyšších kancelárov: Aurélia Cassiodora,^[930] ktorý veľmi rozumne riadil a viedol kanceláriu gótskeho a vandalského kráľa Teodorika a anglického Morusa, veľmi slávneho vyznávača katolíckej viery, ktorý ozdobil šľachetnosťou svojho ducha, slávou svojej múdrosti a nesmrteľnou svojou povesťou dvor Henricha VIII., ktorý sa stal z kráľa tyranom a bezbožným odpadlíkom. Keď sa Morus potom postavil veľmi hrdinsky na odpor zločinným zámerom proti Bohu a proti svätej cirkvi zo strany panovníka, ovládaného nezriadenou zlomyseľnosťou, obdarovaný prevzácnou korunou znamenitého mučeníctva, zapísal si svoje meno na veky medzi hviezdy.

Lež neporovnateľnými chválami až k nebu sa vypína Gašpar Šlik,^[932][933] pochádzajúci z rodiny Lazanskovcov^[934] v provincii Frankonia, nielen preto, že vynikal duševnou bystrosťou, lahodnou výrečnosťou a mimoriadnou učenosťou, ale hlavne preto, že bol pre všetko zrodený, do hocčoho sa pustil, všetko urobil, a preto bol priazňou osudu povýšený na hodnosť kancelára u troch (Dr. Hartman Schedel^[935] hovorí, že to sa nikdy predtým nevyskytlo) cisárov riadiacich kormidlo ríše bezprostredne za sebou: u Žigmunda, Albrechta^[936] a u Fridricha, ktorí ho zasypali skvelými hodnosťami a obdarovali bohatými dôchodkami: Žigmund Chebom a inými franskými mestami, Albert v Panónii správou kaločského a stoličnobelehradského chrámu a Fridrich Štýrskym Hradcom. Čo však? Či Mikuláš Illésházy zastáva hodnosť dvorského kancelára s menšou chválou a slávou? Dozaista aspoň s takou, ak nie s väčšou. Najvznešenejšia Eleonóra Neoburská,^[937] najmúdrejšia a najsvätejšia manželka vznešeného cisára Leopolda, Jozef I.^[938] a Karol VI., cisári rímski a králi uhorskí, riadili štát so zdarným úsilím na obidvoch stranách, keď tu i tam zúrila hrozná povíchrica vojny. Keď táto búrka zúrila najviac v Uhorsku, náš Mikuláš dostal rozkaz viesť ako kormidelník kanceláriu. Vesloval a obracal plachty tak rozumne, že ani sám neuviazol na močaristých plytčinách, ani loďka vlasti nenarazila na úskalie a nestroskotala. Väčšia chvála prislúcha plavcovi, ak doviedol svoje plavidlo neporušené do prístavu, prekonajúc nebezpečné víry a krútňavy vtedy, keď najviac zúrili, než keby to bol urobil za pokojného mora. Preto tiež patrí väčšia pocta Mikulášovi než Gašparovi Šlikovi, keďže on svojou hlbokou múdrosťou zachoval Uhorsko neporušené za najnebezpečnejšej situácie.

POLIFILUS: — Ťažko by sme sa prehrešili, priatelia, keby sme nechali bez povšimnutia kedysi veľmi žiarivé svetlá našej župy, ktoré údelom svojej smrteľnosti už ležia v hrobe. Z prachu dvíha svoju žiarivú hlavu Štefan Illésházy,^[939] župan trenčiansky i liptovský, muž veľmi slávny v oboch umeniach. Žiaril takou hlbokou rozvahou a takými mimoriadnymi schopnosťami praktickými, nehovoriac ani o ohromnom bohatstve, ktorým oplýval, že v jeho dobe celé Uhorsko nemalo jemu podobného. Keď Bočkay^[940] šíril oheň občianskych vojen, celé Uhorsko, zachvátené zhubným požiarom, hrozne vzplanulo, vedúc so sebou do záhuby Transylvániu, Štefan bol jediný, ktorý svojou šikovnosťou trikrát uhasil obrovský požiar, súc poslaný ako legát od sprisahancov Bočkayových do Viedne. V tomto fénixovi slávnej rodiny Illésházyovcov znovu ožila hodnosť palatína, po kráľovi u nás prvá, ktorá bola 46 rokov uprázdnená po žalostnom osude grófa Tomáša Nádasdyho (Nádašdyho)^[941] 2. júna 1562.^[942]

Druhý fénix, syn vlastnej sestry tohto — Žofie Illésházyovej,^[943] slávna ozdoba kráľovstva i rodu esterházyovského, Mikuláš Esterházy^[944] vyplnil všetky svoje dni veľkými a početnými hrdinskými činmi, aby sa nezdalo, že v ženách je už krv illésházyovská zdegenerovaná. Aby som konečne všetko zhrnul, bol tento udatný hrdina dokonalý v každej cnosti, keby len nebol zavrhol pravú vieru katolícku a to treba najviac ľutovať.

GNORIMENES: — Meno Štefana Illésházyho pre jeho slávne činy tak sa zaskvelo, že svetlo jeho nemohlo sa udržať v hraniciach Uhorska, lež prešlo do Nemecka a svoje lúče roztrúsilo až po Francúzsku. Preto dvaja veľmi známi francúzski spisovatelia Florimundus Remundus^[945][946] a Ján Gotofréd^[947] alebo Tuaeus^[948] považovali za hodné toto meno uviesť vo svojich dielach. Posledný naozaj k hviezdam vyniesol Štefana; volá ho, rozdeliac jeho rodové meno, Elias Hascus. Súdi, že hlavne jeho obratnosti treba pripísať, že vnútorné pohyby a rozbroje v kráľovstve boli utíšené, že hajdúchovia — tak nazývajú Maďari pešie vojsko — vyvolávajúci zmätok, boli uvedení v poslušnosť, že bol získaný trojnásobný mier, totiž medzi cisárom a kráľom Rudolfom II. a Matejom, rakúskym vojvodom, neskôr tak isto kráľom Uhorska i cisárom; potom, že s obidvoma týmito panovníkmi uzavreli zmluvu Maďari a konečne, že Uhorsko uzavrelo trochu trvalejšie prímerie s tureckou Portou. S týmto všetkým skoro súhlasí aj domáci historik Peter Rewa,^[949][950] ktorý okrem toho otvorene priznáva, že to, čo sme spomenuli, bolo pre Štefana krokom k tomu, aby vystúpil na druhý stupeň hodnosti po kráľovi, získajúc si najväčšiu lásku nielen u všetkých šľachticov uhorských, ale aj u arcivojvodu.

POLIFILUS: — Ja by som tiež mohol pripojiť k predchádzajúcemu dvoch Turzovcov, vynechajúc ostatných z tej rodiny, pánov miest, Juraja a Stanislava, mužov vynikajúcich bohatstvom i schopnosťami vojenskými a politickými, ktorí sa v tejto župe narodili a ako vo svojom domove mnoho sa tu zdržiavali, pri tom boli palatínmi a dlho boli v rozkvete a kvet tohto veľmi vznešeného rodu sotva by bol odpadol, keby im nebolo zo srdca vypadlo starootcovské náboženstvo, od ktorého hanobne odpadli a voči ktorému boli príliš nepriateľskí, pôsobiac tak škodu vlastnej duši i dušiam premnohých iných. Mohol by som uviesť Seréniovcov, Balašovcov,^[951] Suňogovcov, Zayovcov, Pongrácovcov a okrem magnátov prečo nie aj ozdoby stavu jazdeckého, či vo vojenstve, či v politickom postavení, ktoré na našej pôde dlhý čas žiarili, lež žiada sa hovoriť o Františkovi Vešelénim,^[952] ktorého odporúča jeho zvrchovaná náklonnosť a nevýslovná láska k tomuto mestu viac než šesťsto iných a káže nám, aby sme ho oslávili zaslúženými chválospevmi. Tento udatný hrdina, hoci mal v hornom Uhorsku viaceré mocné opevnenia i pôvabné hrady, pevnosti opevnené prirodzenou polohou i dômyslom aj na pohľad utešené, veľmi rozsiahle majetky a najpočetnejšie majere, predsa si natoľko zamiloval túto župu, že sa mu v nej zapáčilo usadiť sa. Najradšej býval na Strečnianskom hrade a v Tepličke, ktoré sú od Žiliny sotva na jednu míľu. V čase, keď sa takmer po storočnom vyhnanstve priazňou najpobožnejších našich cisárov a kráľov Ferdinanda III.^[953] a Leopolda I. znovu nasťahovalo do nášho mesta právom návratným katolícke náboženstvo a začalo púšťať korene, tento malý počet katolíkov bol natoľko obmedzovaný a utláčaný, že nielen otcovia Spoločnosti Ježišovej, mužovia naozaj apoštolskí, ktorí si zastávali svoju pastiersku povinnosť veľmi odhodlane a starostlivo a neúnavne sa starali o spásu duší, museli znášať nespočetné súženia, urážky, potupovania, obviňovania a urážky svojej povesti, svojho mena i cti, lež i ich drobné stádo muselo veľmi často s nebezpečenstvom života chodiť a zdržovať sa na verejnom námestí, po uliciach alebo na obvode mesta. Dosvedčí to viac než dostatočne tento jediný prípad. Kto by vypočítal ostatné počtom skoro nekonečné? Zapáčilo sa Božej vôli kohosi z katolíkov zo sveta k sebe povolať. Keď jeho bezduché telo chceli pozostalí uložiť do zeme po kresťanskom zvyku, kacíri im odopreli miesto na pochovanie. Otcovia Spoločnosti Ježišovej podali prosbu najprv k senátu. Keď ich senát nevyslyšal, vzdali sa svojej žiadosti a odišli zo senátu. Potom išli k Lutherovým kazateľom a snažili sa od nich prosbami vyžiadať alebo peniazmi vykúpiť milosť pochovávania, ale boli donútení aj od týchto odísť smutne a bez výsledku. Šťastnou náhodou sa práve vtedy vrátil z bratislavského snemovania do nášho mesta František Vešeléni, len nedávno povýšený na hodnosť palatína. Sotva ho mesto pohostinsky prijalo, hneď tam prišli katolíci s pokornou prosbou, aby im svojou autoritou vymohol od luteránov právo pochovávať. Palatín sa ujal tejto veci rázne a s patričným úsilím, ale ani jeho hneď neposlúchli. To ho bezpochyby prudko nahnevalo, keď videl, ako nedôstojne sa jeho autorita zľahčuje a opovrhuje. Použil preto iný, účinnejší prostriedok, ponúkol senátu peniaze za miesto pre cintorín. Vtedy luteránsky zbor a senát, obávajúc sa autority takého významného muža, aby totiž nemuseli niekedy za opovrhovanie jeho žiadosťou ťažko pykať, ohlásili mu, že sú naozaj veľmi pohnutí úctou k palatínovi a že chcú preto prepustiť katolíkom na pochovávanie to miesto, ktoré je pripojené k obvodu dolnej brány. Keď potom malý počet katolíkov, skoro všetko chudobných, okrem správcu kráľovských dôchodkov, nemohol platiť, sám palatín kúpil tento priestor pri dolnej bráne pred hradnou priekopou za vlastných 150 rýnskych zlatých, ako svedčí o tomto prevode listina, opatrená mestskou pečaťou. Mohlo by sa naozaj zdať niekomu neuveriteľným, čo sa stalo po palatínovom odchode, keby to nepotvrdzovali dva, dodnes zachované palatínove listy. Keď totiž do kúpeného cintorína katolíci druhý raz pochovávali, zbehli sa premnohí luteráni ako na poplach: najmä študujúca mládež ako víchor vyrazila útokom zo svojho gymnázia a pomiešaná medzi davom dažďom kameňov si vyliala svoju zúrivosť na katolíkoch, ktorí sa starali o pohreb a ktorí boli v sprievode, takže viacerí boli poranení, všetci zahnaní na útek a neboli by katolíci ani vraždenia ušetrení, keby niektorí starší a rozumnejší luteráni neboli utíšili rozzúrený dav. Pre toto vrcholne nespravodlivé zaobchádzanie hľadali katolíci opäť pomoc v svojom nešťastí u palatína a pádnymi slovami mu vylíčili, ako nedôstojne sa s nimi zaobchádza. Palatín, zmilujúc sa nad úbohými a nebezpečenstvu vystavenými katolíkmi, poslal senátu dva listy. Obsah oboch je asi tento:^[954] Palatín píše, že naozaj ani len netušiac a neočakávajúc to, spozoroval s veľkým podivom a nie s menšou bolesťou, ako sú trenčianski luteráni neustále vo svojej zúrivosti krutí voči katolíkom, bárs aj títo nikomu neubližujú, ani nijakú škodu nerobia, ale v mieri a v pokoji s nimi nažívajú a vedú život celkom bezúhonný. Je na to viacero dokladov a najmä to objasňuje nedávny prípad: Keď totiž boli proti právu a spravodlivosti takí krutí voči katolíkom, že pri katolíckom pohrebe, ktorému bola peňažne zaistená sloboda a bezpečnosť, vo svojej náboženskej zaujatosti sa nehanbili a nebáli dopustiť toho, čoho sa sotva bez strachu odvážia pohania. Preto chce vážne senátu pripomenúť jeho povinnosť, aby dbal na česť mesta a aby sa podľa svojej funkcie včas postaral o všeobecný pokoj v meste a o patričnú spravodlivosť voči každému. Ak by sa tak nestalo, že on naskutku nedovolí, aby sa s nevinnými a neškodnými katolíkmi tak kruto zaobchádzalo, že sa tiež postará, aby závažné bezprávie páchané na katolíkoch preniklo nielen na dvor cisársky a dostalo sa k prahu kráľovskému, ale že aj sám použije svojej palatínskej autority a vojensky pomstí ten nerozvážny čin a zatrateniahodnú odvážnosť ich nesmiernej bezuzdnosti.

GNORIMENES: — Myslím, že by nás stihlo veľké nebezpečenstvo, keby sme oddelili manželky od manželov, najmä keď u obidvoch veľmi jasne žiarila rovnaká priazeň a rovnaká láska i cit k tomuto kraju a k ľudu našej župy. Je vskutku podivuhodné a veľmi sa podobá zázraku, čo sa všeobecne povesťou rozširuje o Žofii,^[955][956] prvej palatínovej manželke. Táto veľmi milá žena, pochádzajúca zo slávnej rodiny Bošniakovcov, uzrela vraj svetlo sveta v pevnosti Šurany, ktoré ležia v Nitrianskej župe medzi Nitrou a Novými Zámkami, približne v rovnakej vzdialenosti od oboch miest. Bola ona naozaj Sofia nielen menom, ale aj veľkým počtom veľmi múdrych činov, preto jej neoceniteľnú hodnotu zvelebovali neutíchajúcimi chválospevmi a večnými chválami všetci, čo bývali v susedstve Žiliny i z najvzdialenejších krajov a i dnes sú pred očami smrteľníkov prekrásne pamiatky po nej, vystavané z lásky. Ako bola všade nazývaná matkou chudobných, vdov a sirôt, pokým žila, tak aj zastávala povinnosti najláskavejšej a najmilostivejšej matky voči všetkým biednym bez rozdielu, takže sa zdalo, akoby milosrdenstvo s ňou od detstva rástlo ako s Jóbom.^[957][958] Nikdy totiž nenechala nijakého núdzneho odísť od seba bez almužny, iba ak mu náhodou nemiestna prísnosť sluhov alebo slúžok zabránila prístup k nej. Keď to však zbadala, hneď dala chudobného k sebe priviesť a nechala ho potom odísť buď slušnejšie oblečeného, alebo ho obdarovala dvojakou almužnou. Aby jej pravica bola uznaná navždy za najmilosrdnejšiu a najotvorenejšiu, zriadila v Tepličke pri Žiline chudobinec — špitál pre siedmich chudobných a obdarovala ho stálym dôchodkom. Sedemčlenný počet chudobných mal zodpovedať siedmim bolestiam Preblahoslavenej Panny Márie. K nim často chodievala na návštevu, povzbudzujúc ich horlivo k vrúcnym modlitbám a prenežnému kultu najsvätejšej Bohorodičky. Chcela im dať za predstaveného dozorcu školy s tým úmyslom, aby ich vychovával a cvičil v úcte k najsvätejšej Matke a Panne a prikazoval im spievať v stredu a v sobotu loretánske litánie, modliť sa ruženec a vytrvale odriekať rozličné drobné modlitby, oslavujúce Kráľovnú anjelov. Keďže sama obdivuhodne planula láskou k Bohorodičke, želala si tiež najvrúcnejšie, aby týmto citom zbožnosti horeli čím najviac srdcia mariánskych vojakov. Kým bola zdravá, chodila každodenne do kostola a nevkročila tam skôr, kým si pred posvätným prahom nezobula sandále. Takto boso kráčala po svätej a ctihodnej pôde chrámovej a holými kolenami si kľakla na zem. Veď Božím návodom bola poučená Mojžišom,^[959] že miesto, na ktorom stála alebo kľačala, je zem svätá. Keď kňaz obetoval svätú obetu, tak pozorne a hlboko rozjímala nad tajomstvom kríža a nad cenou nášho vykúpenia, že nezriedka budila dojem, že je vo vytržení. Ako bola štedrá, keď išlo o sväté predmety, ktoré ozdobujú oltáre alebo samého Krista na jeho služobníkoch, o tom pomlčíme: povedia to poklady teplického kostola. Považovala totiž za nedôstojné, aby sama žiarila ozdobami, leskla sa zlatom a striebrom, svietila drahokamami a Kristus, darca všetkých týchto vecí, aby bol vo svojom kňazovi ošúchaný. Okrem iných súkromných pobožností, na ktoré dávali príležitosť každoročne sa opakujúce sviatky Krista, nášho najláskavejšieho Spasiteľa, Preblahoslavenej Panny Márie, apoštolov a ostatných svätých, vykonávala si riadne každý mesiac pred kňazom svätú spoveď zo všetkých svojich hriechov a s najhlbšou pokorou prijímala chlieb anjelský, onú neoceniteľnú nebeskú hostinu. Všetkých dvoranov, sluhov a slúžky i poddaných vážnym príhovorom nabádala k pevnej zbožnosti a rozplameňovala k činnej láske k Bohu a k blížnemu; sama predchádzala najkrajším príkladom v každej cnosti. Verím, že mala veľmi hlboko v srdci slová apoštola:^[960] „Ak kto nemá starosť o svojich, najmä o najbližšiu rodinu, ako keby bol vieru zaprel; taký je horší ako neveriaci.“ Konečne zrelá pre nebo, aby mohla ľahšie kráčať na svadbu Baránka, prijala všetky sviatosti zomierajúcich uprostred zbožných vzdychov a prevrúcnych modlitieb a odložiac rúcho smrteľnosti vzlietla k svojmu nebeskému ženíchovi, ako to možno zbožne veriť, 1630. roku spásy Kristom obnovenej. Tak sa aspoň väčšina domnieva, lebo presný dátum sa nevie. Túžiac sa vo všetkom zariadiť podľa výnosu svätej apoštolskej cirkvi rímskej^[961] podali sme všetko, čo sme dosiaľ povedali, len na základe viery ľudí a chceme, aby sa s istotou práve takou chápalo i to, čo nasleduje. Presný rok nebol udaný, ako ani deň a mesiac, pretože sa presne nevie, kedy táto predobrá pani skončila v Poľsku svoj život. Keď už bola blízko smrti, požiadala svojho najdrahšieho manžela a aj testamentom si to dala zaistiť, aby jej telo bolo prenesené do Uhorska a pochované v kaplnke Strečnianskeho hradu. Jej prosba bola splnená. Chcela totiž táto veľmi zbožná pani, aby jej telesné pozostatky odpočívali tam, kde si získavala zásluhy pod zástavami Krista, nebeského vojvodcu, a kde oplývala hojnými milosťami. Hoci jej bezduché telo nebolo namazané nijakými voňavkami, ktoré by ho chránili pred skazou, predsa zotrvalo až do sprisahania Tökölyho bez porušenia a rozkladu natoľko, že podľa výpovedí všetkých si zachovalo bielu farbu ako u živého človeka s ružovým nádychom na lícach. Keď kacírska zúrivosť tökölyovských vzbúrencov si vylievala svoju zlosť na všetkom posvätnom i všednom, nemohlo sa vyhnúť ich bezbožným rukám ani toto nevinné telo. Keď sa totiž zmocnili hradu ako koristi, vtrhli aj do kaplnky a keď ich nenásytný hlad neutíšila posvätná výzdoba, vstúpili aj do náhrobku, násilne vnikli do Žofiinej rakvy, vytiahli nanajvýš zločinne jej telo, nad sneh belšie, a nebáli sa robiť si z neho posmech.

Keď však na tele nenašli nič okrem úctyhodnej nahoty a jediného prsteňa, ktorým sa skvel článok prsta, vo svojej vrcholnej ukrutnosti a ničomnosti usekli tento článok, ktorý sa skvel jasnejšie svojou neporušenosťou než svojím drahokamom a zlatom. Aby zničili a celkom zahladili pamiatku tejto čnostnej katolíckej dámy a slávnu povesť jej svätého života, telo so zohaveným prstom vhodili opäť nanajvýš bezbožne do jamy s horúcim, čerstvo haseným vápnom. Keďže však naozaj nie je učenosť, nie je múdrosť, nie je rozvaha pred Pánom,^[962] neprávosť bezbožných lotrov luhala proti sebe.^[963] Nezapáčilo sa totiž Božej starostlivosti odovzdať nevinné telo Žofie do rúk jej trýzniteľov,^[964] pretože cenná bola jej smrť pred zrakom Pánovým.^[965] Preto ako nemal oheň pece babylonskej nijakú moc na telo Ananiáša, Azariáša a Misaelisa, tak ničivá žravosť čerstvého vápna nespôsobila nijakú škodu na telesnej schránke víťaznej Žofie, ak len by sme nepovažovali za škodu, že červená farba trochu vybledla. Údy však ostali až dodnes ohybné a možno nimi pohybovať, kam sa komu zapáči, ako u živého človeka; ak by si násilne prstom stlačil obličaj, znovu sa vyrovná ako u živého tela a nezbadal by si stopu, kde si líce stlačil.

Tieto telesné pozostatky Žofiine ležia už 31 rokov v náhrobku teplického kostola, kam boli prenesené zo Strečnianskeho hradu. O tomto skoro všetkom sa možno dozvedieť z tabúl teplického kostola a z vierohodných svedectiev.

Týchto pár príkladov sa nám zapáčilo uviesť z nespočetného množstva ľudí, ktorých si vážilo celé Uhorsko, z ktorých niektorí zastávali najvyššie úrady u najvznešenejších cisárov a u našich nepremožiteľných kráľov, ktorí pre svoju veľkú slávu v cudzine boli zasvätení večnosti i v písomných dielach, ktorých cnosti, hrdinské činy a sláva ich bezúhonného života ostanú nedotknuté, kým bude svet. A predsa títo sa u nás často zdržiavali, tu mali svoje stále sídla, stýkali sa s naším ľudom, používali jeho práce a služby, s ním sa schádzali, spolu rozprávali, užívali našu zem, náš vzduch, našu vodu, dívali sa na naše nebo, dýchali náš vzduch. Kto naozaj kedy počul, aby si lev vybral za lôžko myšaciu dieru, aby orol umiestnil svoje hniezdo na najnižšom mieste spolu so skarabeom, aby sa jeleň tešil zo spoločnosti žiab, aby baránok obiehal okolo spoločnosti vlkov, aby sa za strukovinami pre ošípané hnal plavbou delfín, aby holub miloval jastrabov, hrdlička havranov a supov? Ak teda najpoprednejšie opory kráľovstva, mužovia vynikajúci cnosťami i ženy v zbožnosti najhorlivejšie, si našu zem vážili, ak uznali náš ľud za hodný svojej priazne, cti a lásky, ak nás privinuli k sebe ako svoju krv, svoj kmeň, svoj národ, ak nás uznali nielen za prišelcov, ale za domorodcov alebo za praobyvateľov, prečo sa nás protivník hrozí ako nejakých ľudožrútov, prečo nás preklína, prečo tupí a na potupu iným vystavuje, prečo sa nám vysmieva a bičuje nás najtrpkejšími ohováraniami? Prečo považuje náš chotár za nejakú hroznú jaskyňu divého Kaka alebo za neútulnú peleš Skeironovu alebo konečne za krvavé obydlie Busiridovo?^[966] Zaiste ten veľmi neprirodzene namaľoval delfína do lesov a diviaka do vrchov.^[967]

Myslím, že nik, ak bude chcieť byť spravodlivým sudcom, nebude nás obviňovať zo zúrivej krutosti alebo z nespravodlivej prísnosti voči protivníkovi. Akú cenu totiž sloboda má a bude vždy mať u všetkých národov, nevyjadril dostatočne ani ten, čo povedal: „Ó, dobrá sloboda, cennejšia nad všetky poklady!“^[968]

Mám zistené, že práve najlepší ľudia boli za slobodu takí zaujatí a tak veľa jej pripisovali, že si mysleli, že treba jej dať prednosť i pred láskou k životu a pred každým majetkom. Zato Salustius Crispus^[969] veľmi múdro vyhlásil:^[970] „Slobodu nik dobrý nestratí, iba spolu so životom.“ Ústa Brutove^[971] často opakovali túto myšlienku:^[972] „Z dvoch vecí si treba jednu vybrať alebo slobodný život, alebo slávnu smrť.“ Preto zriedkavým činom si získal opäť slobodu Egesistratos z Eley.^[973][974] Keď ho totiž Sparťania chytili a držali uviazaného na silnej reťazi, vidiac jasne nebezpečenstvo života, uťal si časť nohy, ktorou bol priviazaný. Myslel, že bude viac hodné pre neho, ak si udrží neobmedzenú slobodu než neporušené telo. Ako prísne sa pomstili za porušenie slobody Rimania, o tom nás poučuje prípad M. Manlia.^[975] Keď tento veľmi udatný muž z poprednej rímskej šľachty videl po bitke, ktorú konzuli nešťastne zviedli s Galmi pri riečke Alii,^[976] že je slabá posádka v meste, vybral si tisíc mladíkov, zaujal Kapitolium a s mimoriadnym šťastím ho aj uchoval pred Senónmi^[977] nedotknutý, ako to zapísal Servius,^[978] napodobňujúc vergíliovský verš:^[979] „Na vrcholku skaly tarpejskej ako strážca stál Manlius.“ Keďže však neskôr sa snažil, ako hovorí Valérius Maximus,^[980] udatne obránenú slobodu zločinne potlačiť, zhodili ho odtiaľ, odkiaľ vyhnal Galov. Rím^[981] k tejto spravodlivej pomste dal takýto preslov: „Bol si môj Manlius, kým si zrážal Senónov, len čo si sa začal meniť, stal si sa jedným z nich.“

Keď sa teda autor Diaety nebál na nás uvaliť nepriateľsky putá otroctva, krivda to, nad ktorú nič nie je neznesiteľnejšie, keď sa nebál nás olúpiť o všetku slobodu, dar to, nad ktorý nie je smrteľníkom nič drahšie a žiaducejšie, kto, prosím, bude sa na nás spravodlivo horšiť, ba kto nepochváli skôr našu zhovievavosť, že sme mu určili a prisúdili trest omnoho menší, než bola jeho vina.

Preto i my z našej strany vyhlasujeme o našom protivníkovi s Rimanmi: Bol si pre nás právnikom, keď si vysvetľoval municipálne právo bez urážania nás, keď si sa však začal meniť, stal si sa jedným z nactiutŕhačov, krikľúňov a nepriateľov, horiacich voči nám vatiniánskou nenávisťou.

POLIFILUS: — Ako považujeme za zbabelého toho vojaka, ktorý súc nepriateľom napadnutý alebo sa vyhýba boju útekom, alebo odhodiac zbraň za chrbát celý ustrašený úzkostlivo si vyprosuje ušetrenie pre svoj neslávny život, tak isto nie je prejavom mužného zmýšľania mlčaním prejsť urážku na cti. Preto Duch Svätý pripomína každému:^[982] „Staraj sa o dobré meno; to ti totiž dlhšie potrvá ako tisíce veľkých cenných pokladov.“ Keď sme sa teda riadili podľa tohto večného predpisu, niet príčiny, prečo by nás niekto karhal, že sme sa podujali na obranu, ktorú dovoľuje právo Božské a ukladá tiež prirodzený zákon. Avšak ani protivník nepripustí, že sme si počínali voči nemu nespravodlivo, ak bude chcieť počúvať hlas svojho svedomia. To mu iste zreteľne dokáže, že sme ho nikdy ani slovom, ani písmom, ani nijakým činom neurazili. Keď teda on na nás nezaslúžene a nespravodlivo zaútočil a odvážil sa bez hanby naše meno zničiť, biť nás bičom otrokára, nech to, čo sme mu my povedali, znáša rovnakým duchom, akým na nás zložil satiru a akým na nás vrhal strely, namočené v žlči Lykambovej.^[983] Lebo je spravodlivé, ako hovorí Radamantus^[984] u Aristotela,^[985] aby každý, kto urobil niečo nespravodlivé, vytrpel to isté. Ak mu ubudlo u niektorých niečo z predošlého oceňovania, nech si to pripočíta sebe za vinu. Preto sa predsa nemá na nás čo hnevať a byť k nám nepriateľský. Veď podľa slov učeného Justa Lipsia:^[986][987] „Celkom spravodlivo začína strácať svoje, kto nespravodlivo urazil cudzie alebo iných.“ Konečne, ak túžil, aby sme s ním radšej súhlasili, než mu robili trpké výčitky, bol by zaiste mal byť tiež on v reči o nás pamätlivý tohto:^[988] „Čo povieš iným, čakaj, že sa ti to v odpovedi vráti; aké dary dávaš, také dostaneš.“

A na koniec, keďže sme my v našej štúdii o ničom nerozhodovali vlastnou sudcovskou autoritou, lež, opierajúc sa na vierohodnosť osvedčených spisovateľov a závažnosť rozumových dôvodov, bránili sme povesť, česť, meno, hodnotu a slobodu našu, nactiutŕhania a potupy neoslabovali sme ubližovaním alebo tupením, ani sme to neprešli jednoducho poprením, nože, každý má neobmedzenú voľnosť, každý má slobodnú možnosť myslieť si o našich slovách hocičo — ale len správne! Nezachvacuje nás ani obava, že by nás spravodliví sudcovia vinili z prísnosti aristarchovskej^[989] a ešte menej, že by nás bili pre nactiutŕhačské (zoilovské) previnenia. Ak by sa však niekto opäť odvážil bezočivými slovami nás zmáčať v čiernej potmehúdskosti alebo skropiť nás zhubnou pliesňou, nájde nás pripravených vzdorovať so zbraňou. Ak totiž tieto ostne, ktoré sme doteraz nasypali protivníkovi, nevylúčili ešte plne z jeho žíl hriešnu krv, podložíme mu iné, s ostrejšími a dlhšími hrotmi a nebudú chýbať na našich hradbách ani kameňomety a oštepomety a v rukách apolónske kuše alebo Palladine kopije.

GNORIMEDNOPOLIPROSTATUS:^[990] — Priatelia, nie všetkým sa páči pravda, ani nemá všetkých ľudí za svojich zástancov. Nepáči sa všetkým, lebo je trpká. Nemá všetkých zástancov, lebo tí, ktorí ju hlásajú, zakusujú trpkosti. Obidve tieto myšlienky spojil svätý Hieroným, keď povedal: „Pravda je trpká a tí, čo ju hlásajú, zakusujú trpkosť.“ S Petrom Firmianom^[991] súdim, že to pochádza z toho, že pravda, keď usvedčuje, bodá, a preto neosoží nikomu iba tým, čo chcú trpieť. Keďže však je veľmi málo tých, čo by chceli sa dať pichať alebo trpieť, i na tých, čo nechcú trpieť, sa obyčajne v čase od Boha určenom privalia rozličné búrky trestov, tým však, čo pravdu hlásajú, niekedy ona až príliš škodí; ak, pravda, možno povedať, že škodí to, čo robí človeka najbližším Bohu, ktorý, keďže je večná a nezmeniteľná pravda, nedáva, ani nemôže dať nič než jedine pravdu. Naozaj šťastný je ten, kto sa môže chváliť a s mučeníkom Boetiom^[992] prísť k tomuto výroku:^[993] „Myslím, že mi nie je dovolené sokratovským filozofovaním zastierať pravdu alebo dopúšťať sa lži“. Mne sa zdá, že ten, čo bráneniu pravdy dáva prednosť pred láskou k životu, je viac upnutý na nebo, než väzí pripútaný k tejto zemi, a preto opovrhuje všetkými mocnosťami tohto sveta a nedá sa zmiasť nijakým strachom pred nepriateľom. Veď má za sebou nepremožiteľný štít, totiž samého Boha, ktorý otupuje nepriateľské strely a šíky nepriateľské, bárs zo samého pekla vyvedené rozpráši, zaženie, porazí, v neporiadok uvedie a v poslednej zrážke zničí. Toto je, čo neklamne sľubuje Duch Svätý, keď povzbudzuje každého do boja za pravdu: „Až do smrti bojuj za spravodlivosť a Boh porazí miesto teba nepriateľov tvojich.“ Tento večný výrok dozaista učí, ako vykladá Jansenius^[994] a s ním Octavianus de Tufo, že neslobodno zamlčať a zanedbať obraňovanie alebo vyznávanie pravdy ani obhajobu spravodlivosti, bárs by sa aj nepriateľ hrozbami zastrájal, bárs by sa vyhrážal hocakými mučidlami, bárs by dýku až k hrdlu prikladal. Grécky a kráľovský text tvrdí, že v tomto zmysle hovoril Duch Svätý, Vatablus^[995] a Filo Carpatius v piesni Šalamúnovej čítajú tento text takto:^[996] „Až do smrti bojuj za pravdu“ atď.

Ak ste teda, priatelia, za pravdu bojovali a svoj zápas i dobojovali, niet sa čoho obávať. Čokoľvek som sám povedal, hovoril som len s tým úmyslom, aby som poslúžil čestne a verne pravde a aby som vám urovnal cestu do jej svätyne. Lež i vaše slová som zapísal s tou istou vernosťou, s akou som ich počul. Nechcem však ani tak byť sám sebe sudcom: Nech to správne posúdia učení ľudia!

V Púchove, tlačou Daniela Chrastinu, 1728