ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ak vôbec je ťažko o niečom písať, sprevádza táto ťažkosť výklad o pôvode kmeňov a národov natoľko, že sa zdá byť týmto veciam priam vrodená. I keď je zreteľne jasné, že všetky kmene a národy vzišli od Adama, tohto spoločného prarodiča, a že po potope sveta sa všetky národy rozplemenili od troch Noemových synov, Sema, Chama a Jafeta a ich detí, na ktorých počesť podľa Jozefa Flávia^[30] dostali jednotlivé kmene aj svoje mená. Keďže však neskôr toto príliš rozmnožené pokolenie zaznamenalo jednak rôzne sťahovania a jednak sa miešalo raz s týmito, raz s inými kmeňmi a opustiac svoje sídla zas iné zaujalo, so zmenou miesta sa často menilo aj meno. Pretože však tieto staré národy boli nevzdelané, nemohli o tomto nič zaznačiť ani do písomných záznamov, ani do verejných pamiatok, len ak by si nerobil výnimku s Jóbom,^[31] ktorý bol podľa mienky Židov i svätého Hieronýma v jeho úvahách o Židoch tretí od Nachora,^[32] brata Abrahámovho,^[33] hoci zase podľa mienky gréckych a mnohých latinských spisovateľov bol vraj tretí od Ezaua^[34] a piaty od Abraháma. Pravdaže ani tento veľmi trpezlivý a svätý muž nenaznačil nič o pôvode národov. Tak sa stalo, že počiatky mnohých kmeňov a národov, ktoré dnes čítame, sú viac podobné bájkam, než by sa blížili k pravde. Túto žalostnú stratu zväčšuje ešte to, že tie najstaršie a najchýrnejšie knižnice: ptolemaiovská v Egypte,^[35] Ríme, Aténach,^[36] Kartágu,^[37] Konštantinopoli^[38] a v iných slávnych kráľovstvách a mestách boli zúrivými vojnami a dravými požiarmi natoľko zničené, že nám zostali po nich len prázdne mená, no stratili sa premnohé veľmi staré diela spisovateľov. Túto drahocennú stratu autorov, najmä Amaltea^[39][40] konštantinopolského a s ním Callimacha,^[41] ako aj osudnú záhubu samého mesta, takto bezútešne oplakáva Peter Rewa:^[42] „Hovorí sa, že tam bolo zabitých 40 tisíc ľudí, korisť bola hodnotená na 4 mil. dukátov. Konštantín Veľký^[43] tak vyzdobil mesto, kým tam preniesol z Ríma sídlo vlády, že právom sa môže nazývať druhým Rímom. Starí spisovatelia, ktorí ho videli v rozkvete, považovali ho skôr za príbytok bohov na zemi než cisárov. Naozaj nikde sa gréckemu menu nestala väčšia škoda ako tam. Veď už miesto, kde leží Konštantinopol, je natoľko pôvabné, príjemné a bohaté, že by si povedal, že tu závodí Bakchus s Cererou, Pomona^[44] s Flórou, krása s úrodnosťou. Lež nehľadíme s väčším pohnutím na to, že v toľkej nádhere kraja sa kochajú barbari, ako na to, že tam, kde kedysi bol stánok vied a stredisko cirkvi, je teraz stánok Mohamedových^[45] bohorúhaní a pelech tureckých lotrov, ktorí rozvrátili kostoly, zničili všade knižnice, na ktoré bolo najučenejšie Grécko veľmi bohaté a spôsobili nám žiaľ nad stratou cenných starovekých diel (trebárs aj veľmi mnohé knihy matematické, lekárske, právnické i teologické boli odtiaľ ako vyhnanci prenesené do Talianska, z Talianska do Nemecka a do Francúzska). Stačila by azda strata jediného Callimacha. Stratou jeho knihy o pôvode kmeňov a ich sťahovaní, o zakladateľoch miest a ich zákonoch vyšli nazmar mnohé staré dejepisné diela. Kde predtým Solonovia, Lykurgovia^[46] a Aristippovia^[47] budovali občiansky poriadok predpismi a užitočnými príkladmi, tam teraz položila svoje sídlo nespravodlivosť, necudnosť a krutovláda.“ Potiaľto Ján z Turca.^[48] Keďže teda nie sú po ruke starovekí spisovatelia, ktorí opísali pravé alebo aspoň pravde najpodobnejšie počiatky kmeňov, o prvotných koreňoch národov sa preto hádajú gramatikovia a dosiaľ je spor nerozriešený,^[49] ani niet iskierky nádeje, žeby sa ostatní spisovatelia v tejto veci niekedy dohodli. Toto časom spozná každý, kto bude pozornejšie skúmať diela historikov, že skoro každý spisovateľ horlivo zakrýva nízky pôvod svojho národa, a preto odvodzuje svojich predkov alebo od bohov alebo od iných vznešených bytostí. Starí Rimania sa určite hanbili odvodzovať svoj pôvod od pastierov, ktorí predsa skutočne boli ich rodičmi. Preto tí, ktorí o ich dejinách písali,^[50][51] väčšinou všetci vymysleli Romulovi a Removi^[52] za otca Marta a za matku Reu Sylviu^[53] alebo Venušu:^[54] akoby bolo čestnejšie narodiť sa z cudzoložného obcovania bohov než zo zákonného manželstva. Po iných J. Florus^[55][56] takto si vymýšľa: „Tento prvý zakladateľ mesta a moci Romulus bol synom Marta a Rey Sylvie. Toto o sebe vyznala tehotná kňažka Vestina^[57] a nepochybovalo sa o tom; z rozkazu Amulovho vhodený do rozvodnenej rieky s bratom Remom nemohol zahynúť, lebo i Tiber^[58] stíšil svoje prúdy a vlčica zanechala svoje mláďatá, idúc za plačom, poskytla dvojčatám prsia a chovala sa ako matka. Takto ich nájdených pri strome priniesol kráľov pastier Faustulus^[59] domov a vychoval.“ Takmer to isté podanie má Justinus.^[60] Ale aj Naso^[61][62] líči túto bájku veľmi krásne elegantne.

Tráci^[63] sa tiež ctižiadostivo honosia, že boli splodení Marsom.^[64] Ale podľa výroku Jozefa Flávia^[65] ich otcom bol Tyres, potomok Jafetov. Odtiaľ podľa svojho pôvodcu sami sa nazývali Tyrovia,^[66] podľa Grékov Tráci. Peržania s pýchou vyhlasujú za svojho otca Persea,^[67] syna Jupiterovho, a napokon iné národy iných svojich predkov oslavujú buď ako bohov, alebo z bohov zrodených.

Čo si myslia spisovatelia o troch hlavných národoch Uhorska, to na tomto mieste opakovať nepovažujem za hodné námahy, lebo na iných miestach sa o tejto veci hojne dišputovalo a to tak, že každému bolo ponechané na ľubovôľu myslieť si, čo považuje za pravdepodobnejšie. Len jedno dodávame a pripomíname: Všetky národy boli stvorené na slávu Božiu.^[68] Správne preto mieni istý veľmi vážený spisovateľ, že z akejsi pýchy pochádza to, že rozličné národy navzájom sebou opovrhujú a vzájomne sa znevažujú. Zaiste netreba pohŕdať nijakými národmi, keďže Kristus ich rovnako miloval, vykúpiac všetky svojou krvou. Isteže majú niektoré národy svoje zvláštne chyby a nedostatky, svoje zvyklosti, ktoré sa nám nie rovnako páčia, ale podobne i my máme nedostatky i chyby a zvyklosti, ktoré sa právom nepáčia iným. Majú však ony tiež mnohé prednosti, ktoré nám chýbajú. Ako v tele majú všetky údy svoju úlohu telo zdokonaľovať a podporovať, tak k jednote sveta dal Boh všetkým krajinám plodiny a iné dary, aby sa príbuzná spoločnosť navzájom vzájomnou pomocou upevňovala. Boh, pravda, rozdelil národom i osobité dary, ktoré by sme mali zohľadňovať, aby sme neboli zameraní vždy len na chyby. Aj im Boh nadelil zvláštne prednosti, ktoré by sme si mali aj my pre seba vyprosovať a ich napodobňovať.

Tak sú Gréci od prírody výreční, Afričania obratní, Brazílčania nábožní, Španieli duchaplní, Taliani pohotoví v úsudku, Nemci statoční, Francúzi čulí, Poliaci pohostinní a voči cudzincom láskaví, Angličania ľudomilní, Škóti sporiví, Belgičania usilovní a pracovití. Nuž tieto prednosti si treba u nich všímať a mnohé iné dary Božie, a preto netreba žiadnym národom opovrhovať. Veľmi múdro a nie nezaslúžene. Veď i podľa slov apoštola u Boha nie je príslušník určitého národa zároveň aj Žid, obrezaný aj neobrezaný, barbar aj Skýt.^[69] Preto i ja hovorím s Juvenálom:^[70] „Ušľachtilosť je jediná prednosť každého, či človeka, alebo národa, a preto: Nech Ti je otcom radšej Tersites,^[71] len keď ty si podobný Achillovi^[72][73] a chápeš sa zbrane Vulkánovej, než by ťa mal zrodiť Achilles podobného Tersitovi.“^[74]

Jednako, keď toto hovoríme, myslíme, že do neba treba vychváliť tie národy, ktoré vypátrajúc strmé cestičky cností svojich predkov, ďalej po nich kráčajú a ešte vyššie sa snažia dostať, alebo aspoň nedovolia, aby sláva, ktorú ich predkovia v potu tváre získali, neslávne v prach upadla. Veď: Je rovnakým hrdinstvom niečo dosiahnuť, ako dosiahnuté udržať.

Neskoro však dostávajú rozum ako Trójania^[75] a zbytočne sa vychvaľujú tí, čo obrátiac zrak na lesk svojich predkov zvučne ospevujú staré slávne meno a skvelé osudy, zakryté už večnou tmou, zatiaľ čo sami nič pamätihodného nerobia. Bola Trója, boli Trójania… Naproti tomu majú oprávnený dôvod chváliť sa tí, ktorí zahmlené voskové poprsia predkov zdobia heroickými činmi. Toto je teda dôvod, prečo by som ja radšej chcel o všetkých národoch v Panónii správne zmýšľať alebo podať mienku iných, než by som pomýšľal zasadnúť si k osudiu ako nejaký nový Radamantus. Nikomu rozumnému sa ani náhľad mojich priateľov nebude zdať iný, ak sa správne zváži, čo verejne vyhlásili, hoci by neváhali premyslenejšie ustáliť to, čo spozorovali, že bolo povedané trochu nesprávnejšie, ako sa patrí, alebo že sa nezrovnáva s pravdou, alebo protiví cti. Posúdiť, či dostatočne vyvrátili obvinenia, či zotreli zo seba vymyslené poškvrny, bude tvojou úlohou, láskavý čitateľu. Mojou snahou bolo podať slová priateľov tak, ako boli povedané. Lež i na to Ťa chcem upozorniť, aby si, až začneš čítať začiatok Apológie, akokoľvek nejasný, hneď nemyslel, že musíš zanechať ďalšie čítanie. Čo sa totiž tam ako za oponou skrýva, to ďalšia reč privádza na jasné svetlo a nedovolí, aby si kde-tu kráčajúc akoby v tmách na niečo narazil. Priatelia sa skutočne ukazovali na verejnosti, len, keď rozprávali. Lebo sviatok Bakchov len vtedy uvoľnil myseľ. Zachovala sa tiež stará obyčaj, aby veselosť pri stole bola miernená hádankami, paradoxmi, debatami, riešením problémov, výkladom snov, podobenstvami, čítaním básní, výkladom veštieb, žartmi, vtipmi a hudbou: Kiež by naozaj od všetkých stolov boli vykázané necudné a oplzlé ľúbostné piesne. Ak by si sa ma, pravda, spýtal ako súkromnej osoby, čo si myslím o autorovi Diaety, poviem Ti, že je to muž, ktorý sa veľmi zaslúžil o katolícke náboženstvo a má bezúhonný mravný život. Že sa pritom dopustil takého poklesku, to prikladám skôr ľudskej slabosti než snahe o zámerný zlý úmysel. Jeho spisok tiež nie je za každú cenu taký zlý, žeby v ňom nebolo niečo dobré a užitočné. Ostatne, ešte sa nenašiel taký zlý autor, čo by nepriniesol aspoň niečo hodné prečítania a povšimnutia. Keď sa Vergília^[76][77] pri čítaní Enniových^[78] básní opýtali, čo robí, odpovedal, že vyberá zlato zo smetí. Nájdu sa síce znalci práva, svetskí i rehoľní duchovní, i politici, ktorí nájdu, čo by sa im v spisku Diaeta nepáčilo. My však nechávame tieto veci na pretras iným, hoci keby sme si chceli dopriať toľko voľného času aj zo svojho zamestnania, za niekoľko dní by sme mohli vydať tri také spisky ako Diaeta, v ktorých by bolo vidieť chyby Diaety znamenite opravené, omyly vyvrátené, prázdne výmysly odstránené a potupné škvrny očistené. Ak bude protivník vykrikovať, že ma treba zaradiť medzi znevažovateľov, jeho slová nepresvedčia, ak ma nepremôže silou svojich argumentov. Dávam mu plnú možnosť, aby mohol slobodne poslúžiť svojmu zámeru: rovnako sa nebudem vzpierať, či ma bude považovať za priateľa, alebo nepriateľa. Nepriateľský postoj voči protivníkovi zaujímam iba tak, že on skôr brúsi moje pero, než by mal raniť jeho osobu alebo chystať nejaký útok proti čestnému životu. Viem veľmi dobre, že tak robili viacerí mužovia, i veľmi svätí, medzi inými najmä svätý Hieroným niekedy veľmi ostro napáda svojich protivníkov. Že som použil niektoré svedectvá spisovateľov, vyčítané z ich diel, urobil som to preto, aby si niekto nemyslel, že je to len výmysel mojej hlavy, proti čomu Apológia bojuje alebo čo bráni. Preto som aj uviedol knihy autorov, aby, ak by sa našiel niekto, čo by chcel byť Aristarchom, mal ľahšiu cestu k samotným prameňom. Ako je známe, robil to okrem iných Jozef Flávius vo svojich dvoch knihách proti Apiónovi, alexandrijskému gramatikovi, kde veľmi ochotne uvádza slová Berossa^[79] chaldejského, Menandra efezského,^[80] Herodota halikarnasského,^[81] Choirila^[82] básnika, Hekataia^[83] abderského,^[84] Agatarchida,^[85] Apolónia, Maneta,^[86] Chairemona,^[87] Lysimacha^[88] a niektorých iných; ak ich svedectvá prispievajú k potvrdeniu starovekosti a vznešenosti národa židovského, tuho sa ich pridŕža a ešte ich zveličuje, ak tvrdia opak, vyvracia ich alebo aspoň oslabuje. Mojím úmyslom nebolo (rád použijem opäť slová toho istého Flávia) ani potupiť práva iných, ani vychváliť naše. Urobil som to len preto, aby som usvedčil tých, ktorí o nás nespravodlivo písali a bez všetkej hanby zaútočili na samu pravdu.^[89] Urobil som to viac presvedčivými dôkazmi svojich priateľov než prázdnymi slovami. Priznávam sa otvorene, že som pri práci vynechal viaceré práce, ktoré som mohol vhodne a rovnako učene použiť, pretože sa mi zdali menej potrebné, i preto, že som sa obával, aby rozsah môjho obranného spisu nevzrástol viac, než som mal v úmysle, potom tiež hlavne preto, aby v Tebe, milý čitateľ, rozvláčnosť podania nevzbudila odpor alebo konečne, aby Ti neubrala čas, ktorý si si určil na solídnejšie a užitočnejšie čítanie. Buď zdravý!

Z nášho Amalthea 30. apríla 1723