ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Anna Petrovna v Ríme ožila. Nik nesprevodil ju ta na jej úteku, mimo jej vernej duenny, ustrašenej nad cárevny Kataríny hnevom, ktorý ona predvidela a vzdor svojej ľahkej povahy, predsa ťažkomyslnou sa stala, len všetko zlé veštiac a predtušiac z tohto nerozváženého kroku veliteľky svojej.

Cárevna dosť skoro bola uvedomená o úteku Anny Petrovny cestou svojho vyslanectva Viedeňského.

Ako hovorím, Anna Petrovna v Ríme ožila. Nebola to veleba a sláva najstaršieho veľ-mesta sveta, nebola to nádhera, nebol to blesk jej bohatého bytu v ulici Ripetta, čo ju blažilo, čo ju tak nevýslovne očarilo, čo jej krásu zveľadilo a dušu do posiaľ nepocítených rozkoší ukolembalo; no bola to všetko len vrelá láska k jej ritýrskemu milencovi Radzivilovi. Ani myšlienka na budúcu jej slávu, o nejž Radzivil, ustavične s velikým zápalom zmienku robil, ani možné uskutočnenie jej nárokov na právo koruny veľmoci russkej to nebolo, čo jej život tak blaženým činilo; — ona nežila ani v minulosti, veď tú nenávidela, ani v budúcnosti, tá sama od seba príjde; ona kochala sa len — jako to všetci vrúcne milujúci a zvlášte po prvýraz zaľúbení robia — v blahej, milej, utešenej prítomnosti.

A prítomnosť Anny Petrovny bola skvelá, bola odbleskom nebeského ráju na zemi. Všetko, čokoľvek k pohodliu vznešeného života, skvosu kráľovskému patrí, všetko to zaopatril Radzivil pre poklad srdca svojho — pre vňadnú milenku. Skvelý byt, spôsob žitia, četné služobníctvo a vôbec všetko, čo k nádhere patrí, stalo sa za podiel blaženej po prvýraz v živote Anne Petrovne. Áno, tak zdalo sa, akoby Radzivil chcel, aby Anna Petrovna už od terajšku privykala k budúcemu sľúbenému životu cárevny.

Anna Petrovna ožila v Ríme. Celé jej chovanie sa bolo úplnou protivou onomu vo Viedni. Ale podivno to bolo s našími troma osobami; všetky tri boly protivou onných vo Viedni.

Anna Petrovna stala sa bola v Ríme z tej zasmušilej devy razom veselou, rozmaru ružového plnou krásavicou.

Radzivil — tento ritýrsky, vo Viedni tak velice jarý, duchaplný muž, pozdával sa byť časom hlboko do seba zabratým, zasmušilým, nudným, tajomným, sám so sebou boj vedúcim, roztržitým.

Najpodivnejšia ale bola stará duenna; ona známe, vo Viedni ustavične dorážala na kňahyňu, aby vyjasnila zasmušilú tvár, aby veselším okom pozerala na svet, aby hľadela zabaviť a vyrážať sa zo svojho zármutku; tu v Ríme nechválila veselú myseľ kňahyne, krútila hlavou k jej rozkoš a blaho dýchajúcim rečiam; slovom, naskrze nebola s kňahyňou spokojná. Dni milo míňaly naším zaľúbencom. Anna Petrovna oplývala všetkým, čo jej len srdce zažiadať mohlo a k tomu blažila ju láska Radzivilová.

Len duenna ju tu i tu znepokojovala. Ale môže nás nepokojiť celý svet, keď v srdci našom pokoj prebýva, nezarmútí nás nič, a naopak, môže nás chlácholiť svet celý, keď v srdci našom červ nepokoja hlodá, niet nám pomoci, niet nám pokoja na zemi.

Radzivil pilne navštevoval Annu, ba bol tak rečno povždy u nej i mimo prechádzky, výletov a spoločností. Čo si mohla žiadať ešte iného. Ona po prvýraz milovala, a práve preto tak vrúcne, tak opravdove ľúbila Radzivila, že v ňom mala celý svoj život, celý svoj svet.

Viedeň a Rím! Prekrásna to bola čara pre ňu. Tuná vymknutá bola z väzov dozorstva vyslaneckého, z pút nevoľného väzenia, no zaplietla sa do pút samovoľných, do ružových pút Hýmena. Tam ju držala svevoľa cárevny; tu moc jej lásky a srdca; tam ju nudil celý svet a doma nenachodila pokoja; i tu ju síce celý marný svet málo zaníma, ale doma a v srdci blaží ju ráj lásky utešený.

Avšak:

Anna Petrovna nikdy veselšia nebola ako dnes. Radzivil maľoval jej tú najkrásnejšiu chviľu nebeskej radosti — jích sobáš. Bolo to len v lahodných chvíľach ľúbostného škádlenia a zabávania sa medzi iným rečeno; lebo hlavním predmetom rečí Radzivilových s kňahyňou Annou býval voždy „trôn“ a „koruna“ veľmocného Russka. Ale Anna Petrovna, zdá sa, preslyšala tieto reči; ju najviacej zanímala len koruna lásky milencovej. Po odchode Radzivilovom našla duenna kňahyňu a veliteľku svoju v ružovom, až na rozpustilú veselosť hraničiacom rozmare. —

Anna Petrovna vrhla sa duenne okolo krku a bozkávala ju, nútiac ju tak k tomu, aby veselila sa s ňou spolu, aby sdieľala s ňou blaženosť jejej. Potom kázala jej pýtať si, čo jej len srdce zažiadá, alebo vybrať si z jej vecí, čo sa jej len ľúbí.

Duenna lahodne poďakovala za zvláštniu milosť veliteľky svojej, nežiadajúc si mať ničoho, a tvrdiac, ze má dosť na milosti kňahyne. Čím skorej vykradla sa von a krútila povážlive hlavou.

Anna Petrovna ale hodiac sa na skvostný diván snila a spievala tú starorusskú:

V tom istom čase blaženosti Anny Petrovny, dialy sa významné veci medzi Petrohradom, Varšavou, Rímom a Viedňou.

Anna Petrovna pripisovala roztržitosť, tajomnosť Radzivilovú, súdiac dľa seba, jeho láske; ale mýlila sa; príčina toho bola celkom iná. Radzivil oznámil nielen najvýtečnejším svojím stranníkom a spoločníkom, ale i šlächte russkej, o níchž znal, že k neuspokojeným patria, jak vznešenú osobu a významnú pre jích ciele a úmysly má v moci, a namáhal sa v prospech Anny Petrovny Tarrakanovny nadpriasť sprisahanie.

Radzivil bol činný na všetky strany, nič nepremeškal, čo koľvek mu bystroum jeho narádzal; všetko vykonal, čokoľvek mu jeho prostriedky dovolily.

Ale aj cárevna Katarína nemeškala v svoj a ríše svojej, alebo lepšie, trônu svojho prospech, dejstvovať. Ustavične radila sa s dôverníkom svojím Orlovom, jako potlačiť Radzivila, alebo jako ho zýskať a jako zmocniť sa zase ubehlej Anny Petrovny. Myslelo sa i na to, požiadať svätú stolicu rímsku k vydaniu Anny Petrovny, do moci cárevny, ale to neuznalo sa za cieľuprimerané a praktičné; práve tak nesnadným, ba nemožným zdalo sa násilné zmocnenie sa jej osoby, pre veľkú vzdialenosť. Hnev cárevny bol nevýslovný nad tým, že toho, vzdorného hada, jako Annu Petrovnu zvala, do rúk dostať nemôže. — Orlov sám nemálo hneval sa, že nemohol prispieť v tomto ohľade dobrou a výdatnou radou cárevne. Ale „ani to čert nevymyslí, čo žena má v svojej mysli“ — Katarína ustálila sa na istom pláne, smelom, ale k cieľu vedúcom.

Radzivil po pár mesiacoch svojho bývania s Annou Petrovnou v Ríme sedel si v chyži svojej hlboko zabratý do myšlienok, a zahalený v hustý dym vonnej cigary. Nebola to láska, nebola to politika, čo ťažilo mu na duši, bola to okolnosť zlých financií jeho. Bol na mizine. Zo svojho majetku pri úteku svojom do Viedne máličko len bol ratoval a teraz všetky svoje drahocenné diamanty musel zpeňažiť, aby za štyry mesiace s Annou Petrovnou v Ríme kniežatsky žiť mohol.

Jeho politické plány, tak zdalo sa aspoň, nedarily sa. Ani od spoločníkov svojích, ani od urazenej a nespokojnej šlächty russkej neobdržal žiadného svolenia v návrhy svoje, neobdržal schválenia úmyslov svojích a prepotrebnej pomoci k jích prevedeniu a uskutočneniu. Čo bolo robiť, kam sa tu diať? —

V tak osudnej chvíly zavítal k nemu dopis vyslanectva rusského vo Viedni, toho obsahu, že pod tou výminkou, jestli zradí a vydá cárevne Annu Petrovnu Tarrakanovnu, Katarína hotová je jeho skonfiškované statky mu úplne prinavrátiť. — Ošklivosť, hnev, zimničná rozdráždenosť lomcovaly kniežaťom Radzivilom. — On mal zradiť Annu. Anna mu bola všetkým tým, čím cieľa svojho dosiahnuť chcel; ale Anna mu bola teraz tým čo mu, nič nemajúcemu ku statkom zhabaným opätne dopomôcť môže. Ťažké dni, a ešte o mnoho ťažšie noce nastúpily pre Radzivila. Čakal zprávy od spoločníkov svojích, čakal zprávy od šlächty russkej, ale nič neprichodilo. Hrozná prepasť otvárala sa pred Radzivilom. On bol navyknutý žiť skvele a pohodlne — teraz ale hrozila mu bieda a neresť. Čo si mal počiať, kam sa diať?

Plný myšlienok, rozorvaného vzozrenia odobral sa ku kňahyni Anne Petrovne, ktorá sa ho naľakala.

„Neľakaj sa ma, Anno Petrovno! som zmenený; rozorvaný; buď pokojná. Musím ťa na pár týdňov opustiť.“

Anna Petrovna sotva udržala sa na nohách pri zpráve tejto.

„Pre Boha! čo sa stalo?“ zkríkla padajúc v náručie Radzivilovo.

„Nič, nič sa nestalo, neľakaj sa, ľubá!“ — kojil ju Radzivil — „je toho len súkromná príčina. Znáš, že som majetku svojho len máličko ratovať mohol, to máličko minulo sa už a teraz hrozí nám bieda; tej chcem vyhnúť, a preto idem na statky moje, incognito do domoviny, a zaopatrený peniazmi vrátim sa zas k tebe, milovaná! Aby som v náručí tvojom požíval blaho tichej lásky, kým príjde čas, tvojho verejného oslávenia a povýšenia pred svetom.“

„Nechoď, miláčku duše mojej, mňa bieda nedesí, budem pracovať, zostaň, a Bôh pomôže nám udržať sa bárs aj so seba zaprením do času. Prines tú obeť, mojej a našej láske, neopúšťaj ma; volím s tebou biedu a nedostatok, nežli bez teba život bárs jak skvelý.“

Tak prosila Radzivila Anna Petrovna.

„Nemožno Anno! nemožno mi tak urobiť. Ja som muž, mne jednať prichodí, moja je to povinnosť starať sa o teba; tomu nikdy neprivolím, aby si ty, bárs aj len na krátky čas pracovať a biediť musela. Ja som ťa uniesol z Viedne, kde si ač nevoľne, ale predsa zaopatrená bola; ja musím teraz, keď cesta k sláve vedie cez krútňavy a boje, vyviesť ťa z nesnádz tých. A tu je to všetko ľahká veľmi práca, len pár týdňov času a ratovaní sme.“

Tak tešil, kojil Annu Petrovnu Radzivil.

Anna Petrovna plakala, zaklínala miláčka menom Božím a všemi Svätými, aby ju len neopúšťal, ale Radzivil nedal sa odviesť od úmyslu svojho.

Prišiel deň rozlúčenia sa, krátkeho — dľa Radzivila, do blaženejšieho opäť shlädania sa. Anna Petrovna omdlievala. Duenna sama bola blízká zúfalosti nad krokom týmto Radzivila.

Smutné a žalostné bolo to lúčenie. Radzivil sám len bol chladný a pokojný. Dávno, dávno už bol z Ríma preč, a Anna Petrovna ešte nehnula sebou a keď prišla k sebe žalostne zašeptala:

Minulo pár mesiacov; Radzivil nevrátil sa viacej, ani nedal nič o sebe znať. V hroznom takomto položení beznádejne zúfala si Anna Petrovna.

Bez podpory, bez hmotných prosriedkov stála v cudzom svete, skvelý byt a nádhernú úpravu jeho nebola v stave ďalej podržať. — Služobníctvo jakonáhle zbadalo, že tu na miesto bohatstva nastúpil nedostatok, rozišlo sa.

Anna Petrovna padla do stavu zúfalého nielen zovnútorne, ale i vnútorne a duševne; celé dni nepreriekla slovíčka, v trudnom zadumení trvala jakoby bez citu, bez povedomia, bez života. Strašlivé obrazy križovaly sa obrazotvornosťou jejej, v noci trávila hodiny bezsenne a ztrhávala sa, ba i skákala z lože a behala zúfale po chyži.

A v tomto hroznom stavu nemala nikoho, kto by ju bol koľko toľko potešil, uspokojil, z týchto hrozných múk vyslobodil. Duenna, jej jediná spoločnica, robila jej ešte výčitky. Ona totiž triasla sa už vopred pred hnevom mohútnej cárevny Kataríny, ktorá útek jích pomstiť bude strašlive.

Všetko, všetko sa zrútilo na ubohú Annu Petrovnu. Stav jej opustený už sám v sebe bol dostatočným k tomu, aby zlomil slabé srdce ženské; k tomu ešte myšlienka zklamanej lásky, lásky tak čistej, tak vrelej — prvej, a potom ešte pomsta cárevny!

Anna Petrovna pri tom všetkom ešte, ešte len dúfala, ešte čakala návrat milencov, — veď to tak ťažko padá zriecť sa úfnosti tam, kde celá bytnosť naša od toho závisí; oj, veď láska ufá, nadeje sa ešte i v samom hrobe! —

„A ja ti hovorím, duenno!“ — vravela Anna Petrovna v jasnejších okamženiach, — „že knieža Radzivil takúto ohavnú zradu spáchať na mne nemôže; nie, nie, on mi takéto hrozné nesčastie nezapríčiní; on svoje sľuby splní, on sa vrátí k milenke svojej.“

„Dal by Bôh! — vetila pochybujúca duenna — ale knieža Radzivil je bezcharakterný klamár. On jako učiteľ vedel sa dotisnúť k nám, jeho úmysel nikdy nebol poctivý. Čo vlastne zamýšľal, neviem; ale že nič prospešného pre veliteľku moju, temer by som pod prísahou potvrdiť hotová bola.“

„Nevrav tak upodozrievavo, tak hanebne o Radzivilovi“ — bránila onoho Anna Petrovna, — „iste ho nejaká nehoda potkala, preto neide; možno, že kým ho mi tu odsuzujeme, práve pre naše dobro niekde sa ustáva, možno, že do nepriateľských rúk padnul, a my mu tu robíme takúto krivdu. Možno, duenno, že je už práve na ceste k nám a v pár okamyhoch padne do náručia môjho.“

A Anna Petrovna rozovrela náruč jakoby chcela do nej zavrieť miláčka duše svojej; ale skoro padly jej dolu ramená, vidiac, že niet tu skutočne predmet jej ľúbosti.

V tom okamžení vstúpil listonoš, Anna vytrhla mu list z ruky, lebo prichodil z tých strán kam sa Radzivil bol vzdialil.

Čítala.

Podpis mena chyboval, v liste to doslovne takto znelo: „Za povinnosť si pokladáme, jasnej kňahyni Anne Petrovne Tarrakanovne o tom zprávu podať, že knieža Karol Radzivil shabané statky svoje od cárevny Kataríny nazpäť obdržal. Za jakú cenu sa toto stalo, jasná kňahyňa sa istotne sama domyslí.“

Výkrik bolesti nasledoval, a nesčastná, opustená, zradená kňahyňa Anna Petrovna padla bez seba na zem. —

Z tohoto vidíme, že Katarína smelý, ale k cieľu vedúci plán svoj previedla. Za prinavrátenie svojích statkov zradil Radzivil Annu, ktorú pomsta cárevny čakala.

Anna Petrovna navrátená bola životu zase. Nezamýšľala sa viacej, nežalostila, neplakala nad trpkým osudom svojím. Vzmužila sa. Veľká je síla muža, znajúceho zaprieť seba, zabúdajúceho na všetko na svete a ženúceho sa cez búrky a priepasti za vidinou svojou ku cieľu slávy vznešenému; ale väčšie je odreknutie sa ženy zklamanej vo svojích nádejách, zklamanej vo svojom najsvätejšom citu, v tom jedinom čo má na svete — v láske svojej.

Anna Petrovna s duennou započala život takýto, život plný odreknutia sa. Skvelý hotel bol rýchle opustený, poslednie drahé klenóty zpeňažila kňahyňa, vyrovnala dlhy a utiahla sa s duennou svojou do uzunkej ulice, do maličkého domku. —

Anna Petrovna s duennou pracovala. Ženské práce vzaly pred seba a živily sa z toho; aspoň na toľko jim to dostačovalo, že boly pred najcitlivejšou núdzou zachránené a každodenné potreby svoje zaokryly.

Nikdy ani jedným slovom nezmienila sa žiadná o minulosti, ani raz nespomenuly osudné meno zradcu Radzivila, minulosť jim bola zahalená na veky závojom zabudnutia, budúcnosť nespomenuly tiež, ale ani netrápily sa o ňu, — obe ženštiny vyzeraly tak, akoby každý útlejší cit na veky bol vymrel z pŕs jejich, akoby boly od počiatku len robotnice svojích ženských prác bývaly, a mimo ustavičnej práce ničoho iného si nežiadaly. Spokojnosť takúto spôsobovala jim i tá myšlienka, že sú tu pred očima neprajníkov svojích ukryté, že minú na tento spôsob hnevu a pomsty rozsrdenej cárevny.

Touto myšlienkou tešila seba i kňahyňu každodenne duenna.

Dlho, dlho žily takto, neznaly nič o svete a svet o nich. — Deň za dňom míňal sa jím tým istým spôsobom, večere trávily v dôvernom rozhovore a noc míňala sa jim v pokojnom snení. Dnes večer besedujú si tiež takto spolu, mesiačik hľadí blädou tvárou svojou malým oblokom do skrovnej chyžky, v ktorej len „tik tak“ skvelých jedine pozostalých hodín sa ozýva. —

„Jak je práca zvláštní dar pre človeka — slovila tichým hlasom Anna Petrovna — nezávidím žiadnému mocnárovi, nezávidím žiadnej tak skvele ako som ja žila, žijúcej kňahyni na svete, závidím a závideť môže právom každý tomu človekovi, jehož anjelom, strážcom, potešiteľom — je práca na svete.“

„Ráčite byť dobrosrdečná, opravdový anjel“ — odvetila duenna, — „ale práve preto, tým väčší hriech majú na svedomí svojom tí, ktorí nevinnosť tak hrozne prenasledovali, mučili, ktorí ju tak hanebne sklamali.“ Hlboký vzdych vernej Dueuny nasledoval na slová tieto.

„Dnes po prvý raz, po tak ticho a pokojne prežitom čase“ — prevzala reč Anna Petrovna — „dotýkáš sa zase bolästného miesta srdca mojeho, duenno! Bôh vidí krivdu i nevinnosť moju, nech on sám súdi medzi mnou a medzi nepriateľmi mojími. Neznám, ako skončí sa môj osud, ale toho jednoho žive som si povedomá, že by som po doteraz učinených radostných i trpkých zkúšenosťach života znala žiť na svete. Oj, nezná, nemôže znať život ten, kto len slasti jeho okúsil; no, kto jak zlato v ohnivej peci súc prepálený krížom a nehodami, prežil pár chvíl jeho, to je človek dokonalý.“

Takto a tomuto podobne zmýšľala Anna Petrovna a stará, verná duenna jej, obdivovala túto vážnú myseľ túto spokojnosť kňahyninú. —

Jeden deň sedela Anna Petrovna jako obyčajne, pri pilnej práci svojej, keď silné, mužské klopanie zavznelo na dverách. Anna Petrovna zľakla sa a bázlivo pozerala na duennu; táto ale mysliac, že niekto prácu objednať prichodí k ním, pokojne vyriekla svoje „voľno“.

Vo dverach ukázala sa mužská postava a pred Annou Petrovnou v hlbokej úcte koril sa neznámy muž so slovamí: „Bôh pozdraviž svetlú kňahyňu Annu Petrovnu.“ —

Anna i Duenna zblädly strachom. — Obe zapieraly, že by tu bydlela kňahyňa Anna Petrovna Tarrakanovna.

Muž — námorní dôstojník russký — usmieval sa na zapieranie toto, tvrdiac, že on dobre zná, že pred samou kňahyňou Annou Petrovnou stojí a že má sčastie jej samej v tomto okamyhu hlbokú úctu svoju zkladať.

Nadarmo zapieraly preľaknuté ženštiny, že ony sú len chudobné švadleny rímské, jímž ani nenie známa dôstojníkom spomínaná osoba kňahyne Anny Petrovny: dôstojník russký ale stál na svojom úsilne tvrdiac, že sa nemýli.

Veliteľko! oko moje neklame sa. Ja som námorní dôstojník Ryba. Vznešenú a najjasnejšiu matku, cárevnu blahoslavenej pamäti Alžbetu, znal som dobre a veliteľka ponáša sa na ňu akoby jej rovno z oka vypadla. Najjasnejšia cárevna Alžbeta, jejžto buď večná pamäť a sláva božia, bola mojou vznešenou dobroditeľkyňou. Z jej cárskej milosti som, čo som; bez nej, bol by som zahynúl biedne, áno najbiednejšie. Táto povinná úcta a daň povďačnosti je to, čo ma sem vedie, aby som navštívil prenasledovanú svetlú jej dcéru a aspoň čiastočne jej odmenil matkinu dobročinnosť. Dlho, dlho ustával som sa, pri pátraní po svetlosti vašej, no práca moja, buď bohu chvála, predsa nebola daromná, bo ajhľa našiel som veliteľku moju.“

Anna Petrovna ešte tajila, i duenna všelijako zapierala a výrečnosťou sebe vlastnou presvedčiť chcela dotieravého dôstojníka, že je na omyle; ale keď konečne nemohly ženy odolať mužovi, prijala Anna Petrovna poklony Rybové — ako sám menoval sa — a pustila sa s ním do dôvernejšieho shovoru. —

Duenna nadarmo bránila kňahyni, nadarmo ju vystríhala pred dôvernejším shovorom s Rybom, neišlo to, dobrosrdečná kňahyňa nemohla sa premôcť. Veď od toľkých čias už nevídala známej, alebo aspoň prívetivejšej tváre, bola to tedy aj nevyhnutná duševnia potreba, čo ju k tomu viedla. —

Ryba stal sa srdečnejším, a sadnúc si proti kňahyni, nasledovne slovil:

„Veliteľko! ja úprimne smýšľam s vysosťou vašou, a v týchto okolnosťach zasluhujem vysokú dôveru svetlosti vašej úplne. — Násilie cárevny Kataríny veľmi mnohých urazilo, a bárby mnohí aj ostatnie jej ukrutnosti prehliadnúli, neľudské zachádzanie so svetlou kňahyňou a oprávnenou dedičkou rusského trônu jej nik odpustiť nemôže. Celý svet vie, jak hanebným spôsobom, jak samozvanne položila si Katarína korunu tak veľkého mocnárstva na hlavu, no čas ten je už skorý, keď za hriech nastúpi spravodlivá pokuta, a nie len Bôh, ale i nespokojené poddanstvo, šlächta a ľud pomstia sa nad ukrutnicou touto. Ja znám v države našej veľmi dobre všetky pomery, znám smýšľanie i šlächty i ľudu a teším sa, že ufať sa môžem čím najskoršiemu lepšiemu obratu vecí v Russku vo prospech našej milovanej prenasledovanej, zradenej a oklamanej kňahyne.“ —

Anna Petrovna načúvala cudzieho muža nadšene, veď jej hovoril zo srdca; hovoril ako muž znalý a zkúšený v pomerach ríše russkej a k tomu ešte vyznačujúci sa zvlášťnou náklonnosťou k nej. — I duenna bola povďačná cudzincovi. Tento ale nadšene pokračoval:

„Výsosť vaša! jak velice mi je ľúto terajšieho neblahého položenia vášho; tak som istý toho, že je ten deň už nie ďaleko, v ktorom vy, miesto svoje v Cárskom-Sele zaujmete a potrete jedovatú jäšterku v Kataríne na veky.“

Anna slabo krútila hlavou, lebo ač milé jej boly všetky reči Rybové, predsa nechcela sa jím úplne poddať. Ale Ryba pokračoval v nadšenosti ďalej. „Nehovorím to len z vlastnieho pohnutia, veliteľko! nehovorím to bez základu, bez príčiny; som o tom úplne presvedčený, lebo zaujaté sú za vec výsosti vašej osobnosti významné a mohutné, áno sám gróf Alexej Orlov, veľký admirál loďstva rusského v Archipelagu, zaujatý je za to.“ —

„Jakoby to mohlo byť?“ — zvolala Anna Petrovna — „veď je Orlov predsa dôverník a obľúbený miláčok cárevny Kataríny spolu i s bratom svojím Gregorom?!“

„Veliteľka zná“ — vetil Ryba, — „že brat Orlova, Gregor, dlhé roky bol pravou rukou cárevny Kataríny, jemu a grófovi Alexejovi má ona ďakovať nastúpenie trônu; Katarína avšak odplatila sa bratom nevďakou, tak že oba bratia z urazenia toho odhodlaní sú, cárevne škodiť, áno o trôn ju pripraviť, a naň potomkyňu domu Romanovho, jakožto na dedičný prestol otcov jejej posadiť.“

Anna Petrovna skúmavý a prísny zrak svoj uprela na neznámého; ale žiaden ťah obličaja jeho neprezradzoval lož, z celej podstaty jeho vyzerala tá najopravdovejšia úprimnosť a najvernejšia oddanosť. Nová, smelá nádeja zaujala dušu nezkúsenej mladuchy.

Ryba znal jej dostatočnými dôvodami dokázať tvrdenia svoje. Dokázal jej, že Gregor Orlov prestal byť jediným a výlučným miláčikom cárevniným, lebo ona ho od seba oddialila bola a priazeň svoju na iného preniesla. Urazený Orlov umienil si i s bratom pomstiť sa za to na cárevne a ešte vyššie sa pri tom povzniesť, nežli dosiaľ stál.

Okolnosťou touto a dokázaním jej pravdepodobným získal si Ryba kňahyňu celkovite. Ona neodporovala jeho návštevám, ba áno, i k tomu privolila, že jej Ryba lepší byt prenajal a niektoré peňažité prostriedky k obľahčeniu jej lósu, poskytnúl. —

Ryba viacej z Ríma neodišiel. — Jeden deň navštívil opät Ryba Annu Petrovnu, a zvestoval jej veliké prekvapenie. — Sotva mala kňahyňa času pustiť sa s ním, do ďalších otázok, keď Ryba už náhlo dvere otváral a jednoho pána vo veľmi skvostnej rovnošate dôstojníckej do chyže uvádzal: bol to gróf Alexej Orlov.