ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Dunaj pri vtoku do Čierneho mora je široký, takže ľudské oko sotva vidí z brehu na druhý breh. A tam v Nemecku pri svojom vzniku je tak chatrný potôčik, že ho ľahko prekročíš. A ako stane sa tak ohromným? Potôčik za potôčkom vteká do neho, až konečne Tisa zveľadí vody jeho. Taký Dunaj pri vzniku bolo povstanie Hercegovincov. Lenže každá obec akoby na komando stala sa potôčkom a vliala sa do prúdu povstania.

A ktože písal vyzvanie, ktoré kolovalo z obce do obce, z doliny do doliny? Oj výzvu tú značila Moslemínova ukrutnícka ruka, ktorá z roka na rok trýznila kmene Juhoslovanov. Ako keď vietor začne poihrávať horou a strom za stromom šuští, tak rozniesla sa zvesť najnovšieho brutálneho činu, ktorý udial sa v Hercegovine, Mostarský vezír vyzval kajmakamov a títo mudírov, aby vyberali poplatky s najväčšou prísnosťou. Pretekali sa v neľudskostiach. Jeden z nich prišiel do jednej obce, aby poplatky vybral. Úbohá raja daňovala dľa možnosti, aj, ale starodávnym porekadlom potvrdená je tá pravda, že kde nič niet, tam ani smrť nevezme.

Tak to bolo aj v spomenutej osade, ale mudír neveril tomu. Hrozil, bohoval, zatváral ľudí, ale groše kde nič, tu nič. Počkajte, myslel si, veď ja ich vyprešujem. Trinástich otcov dal uväzniť, hladom týrať, aby ich vymenili domáci. Všetko darmo, veď patriční nemali groša, nemali z čoho groša urobiť. Na kúže myšlienku prišiel mudír? Dal podpáliť žalár a úbohé obete za živa spálil.

Zločin tento hrôzou a pomstou naplnil aj najtichšie srdce, lež zločin tento stal sa aj proklamáciou k povstaniu. Keď zvesť táto do Liubušky dorazila, ten istý dojem učinila ako v iných obciach. Stretajúci sa miesto obyčajného pozdravenia: „Pochválen buď Ježiš Kristus“, alebo „Dobar večer“, hovorili jeden druhému: „Smrť vragom!“ Všetko pripravovalo sa k boju. Dlhé pušky sa čistili, handžáre brúsili. Bez všetkého naručenia, akoby všetci jednej mysle boli, strojili sa proti Turkom.

Blížila sa polnoc. Nad Liubuškou čarokrásny mesiac svietil. Nápadné bolo, že tak pozde kráčali po jednom ozbrojení, silní mužovia jedným smerom a všetci vchádzali do toho istého domu. Bol to dom Ivana Liuboviča. Vzdor tomu, že Ivan bol jeden z najmladších samostatných obyvateľov obce, požíval dôveru a úctu svojich spoludruhov. Bol on skúsený mladý človek. Jeho otec kupčil a pomerne k inej raji patril medzi zámožnejších, a skúsil vo svete, že bez zbehlosti v čítaní a písaní sa ťažko dá žiť. Neľutoval nákladov, a svojho jediného synáčka vyslal do Mostaru, kde aká taká škola jestvuje. Lež sotva vyrástlo bystré chlapča Ivan, zomrel otec a syn prevzal hospodu a obchod. Pri tom všetkom, že Ivan Liubovič vynikal v známostiach, v skúsenosti a majetku nad spoluobčanmi, choval sa k nim vľúdne, a to ho učinilo tak rečeno smerodajným náčelníkom Liubušky. A tak nie div, že všetko k nemu sa hrnulo a každý od neho čakal poradu. Hneď zišli sa niektorí k nemu, lež nebola to duma, ale vzdor tomu trpezlive čakali, lebo veď vedeli, že junák junákov Ivan Liubovič dané slovo nezruší a keď zhromaždia sa všetci, on chybovať nebude. Tak sa aj stalo. Trochu rozčúlený vkročil do izby a prítomných srdečne privítal: „Daj Boh šťastie!“ a všetci opätovali pozdravenie.

„Bratia,“ začal Ivan, „bije hodina pomsty. Celá Hercegovina strojí sa do boja. Nemožno nám ďalej trpieť. Nás a bratov našich sťa otrokov bijú, zdierajú, žalárujú a za živa pália. Liubuška nemá zahanbená byť a my všetci pripojíme sa k junákom, ktorí s heslom: sloboda lebo smrť! povstali. Za to mám, že vy prítomní so mnou jednomyseľne zvoláte: smrť vragom!“

„Smrť vragom!“ ozvalo sa z úst družiny.

Lež vystúpil Pero Dragovič, muž to udatný a silný, a hrubým hlasom ozval sa:

„Nemáme času mnoho besedovať, lebo pred rannou zorou nutno nám združiť sa s bratmi v tábore. Predsa ale, aby istý poriadok bol medzi nami, radím, aby sme si zvolili za vodcu Ivana Liuboviča!“

„Živio!“ zahrmelo zo všetkých úst.

„Dobre,“ odvetil Ivan, „psohlavcom milosť u Boha, nie u nás. Za mnou bratia! Ukrižovaný s nami! Lež pozor! Možnože v tom okamihu potečie krv. Nemožno, aby mudír a jeho zberba nepoznali naše ciele. Ľahko stane sa, že nás napadnú, lež prerúbame sa a na úsvite s handžarmi zmáčanými v tureckej krvi spojíme sa s táborom.

Ivan dobre, ale aj zle tušil. Dobre, lebo mudír poučený bol o tom, že junoši Liubušky lapajú sa zbroje, ale mýlil sa v tom, že by mudír urobí na ňu nápad. Je to vlastnosť násilníkov, že sú ukrutní a nemilosrdní voči potlačeným a bezbranným, ale ochabnú, keď tí silní a ozbrojení stavajú sa na odpor. Zvlášť ale Turek, ktorý pri svojej nadutosti je hrozne nečinný, lenivý a svoj osud spoľahlivý. Mudír Liubušky poznal, že celá Hercegovina búri sa, ako keď silná víchrica vynáša vody morské na výšku balvanov Balkána, ale netečne čakal na rozkazy vezíra. Pritom snoval pavučiny sťa bruchatý pavúk, do ktorých by sa lapila nevinná krásavica.

Mudír, ópiom omámený, drichmal na diváne prestretý a chrápal sťa zaklaté hovedo. Sluhovia, v predizbe nočnú stráž držiaci, ospanlive hľadeli jeden na druhého, akoby len vtedy preriekli slovo: či ho budiť a či nie? Dobre vedeli, že keď ho zobudia, zúriť bude prečo mu rušia spánok, keď ale prihodivšie sa udalosti len ráno mu dajú na vedomie, sekať bude zubami sťa hyena, prečo mu razom nezdelili, že junáci Liubušky tiahli do boja. Je to vlastnosťou násilníkov, všetku vinu uvaliť na iných. Už sa zorilo a lúče slnka borili sa s nočnou temnotou, keď z izby mudíra zareval chrapľavý hlas: „čibuk!“ Razom vyskočil sluha a už pripravený čibuk so žeravým uhlíkom niesol pánovi.

„Čo nového, sluha?“ zareval mudír.

Sluha sťa hromom omráčený nevedel, ako má odpovedať, aby nebol obeťou divokého hnevu. Učinil poklonu až k zemi, ruky majúc krížom na prsiach preložené, a ponížene oznámil:

„Stalo sa, čo sme tušili, ozbrojená raja Liubušky tej noci tiahla do boja.“

„Či ste nevedeli razom mi to dať na vedomie?! Lež aj takto dobre! Hromadne potlčieme psov! A kto viedol odbojnícku zberbu?“

„Ivan Liubovič,“ odvetil sluha.

„Aha! Ivan Liubovič!“ riekol polohlasne mudír. A potom sám sebe:

„A Drinu Nikulinu mne zanechal. Tak dobre! Sluha, rozkáž spolusluhom, nech sú všetci hotoví!“