ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ešte svetlo kahančeka tlelo v dome Driny Nikuliny ako dušička umierajúceho, vzdor tomu, že už zora ožiarila ponad Liubušku vypínajúce sa rameno Balkána. Tichúčko bolo cez celú noc v dome, ale anjel sna nezastrel závojom oči krásnej devy. Nie div! V jej hlave preletovali myšlienky sťa roj, kým nájde príhodný strom, kde by sa umiestnil, a v jej srdci rozličného druhu city dávali miesta jeden druhému. Hneď videla Ivana sťa hlavného vodcu na čele hrdinských junákov bojujúcich za kríž Kristov a ľudskosť. Hneď predstavil sa jej ako ranený, z ktorého tiekla sťa karmín červená krv. A kedykoľvek zašuchotal najmenší vetrík, zdesila sa, lebo zdalo sa jej, že hnusný Turek sa blíži, aby sa jej zmocnil. Či div, že sen neprišiel na jej oči?

A starý Avram, otec Driny Nikuliny? No ten tu aj tu zadriemal, ale bol to spánok zajačí. Často vyšiel von pod zámienkou statoček opatriť. On to aj učinil, ale orlie jeho oko pritom vždy bystro pozrelo na všetky strany, či psohlavci neobchádzali „kuťu“ sťa divé šelmy. Zlaté slnko začalo svoj beh na oblohe pologule. Avram stál pred domom, ozbrojený akoby do boja šiel, keď zrazu zvrtne sa, vkročí do izby a riekne:

„Dieťa ľúbe, poďme. Tak sa mi zdá, akoby zberba mudíra k nám tiahla. Jeden z nich prstom ukazoval na náš byt. Oj, keby som nebol Ivanovi slovo dal, že ťa do O. zavediem, tu by som ich namieste posekal. Lež niet času, chytro. Kone sú osedlané. Tu máš túto dýku. Akžeby som ja padol, a ty by si do rúk hnusných psohlavcov prišla, vraz ju do srdca svojho, volíš zomrieť, lež by si sa mala obeťou stať pohanskej potvory.“

Drina vzala dýku s malou pošvičkou a vložila ju za ňadrá. Jej oči stretli sa s očami starčeka. Vyčítala z nich ducha pravoslávneho, starec ale vyrozumel z jej pohľadu, že tak stane sa. Všetko to stalo sa v okamihu, lebo čochvíľa obaja sedeli na koňoch.

Lenže aj Turci boli už v blízkosti, práve obkľučovali domček, keď holubica so starým sokolom vyletela z hniezda. Ako keď nebo zahrmí a v našej blízkosti nebeská strela rozpára tisícročný strom, naženie nás do rozpakov, tak zdesení Moslemini zarazili sa, keď videli krásavicu na koni uháňať. To bolo jej šťastie, lebo kto vie, či by nebola do rúk psohlavcov padla.

Niekoľko okamihov minulo, kým prišli na to, strieľať do koní, čo sa aj stalo. Frndžali gule, praskot pušiek ozýval sa, ale koníky sťa strela leteli. Oj, ale Moslemin, poneváč sám je šibalský, aj o druhom predpokladá podvod. Ako sa prvý výstrel ozval, mudír tušil nepodarené poľovačky. Kone boli osedlané. Sťa hovedo reval na sluhov, aby kone ponáhľali sa k domu Driny Nikuliny. „Smrť lebo deva!“ volal za nimi. Hrozným dupotom, ako divoké kone, letela zberba mudíra a keď videla uletivšiu korisť, popchla kone, ktoré prskali a odmetávali peny.

Nad Liubuškou k severu je Brotnie pole, a medzi severom a západom končí sa jedno rameno Balkána s viacerými krásnymi dolinami. Týmto smerom brali sa, vzdor tomu, že istej cesty nebolo, ale starý Avram poznal každý chlum, každú jaskyňu, a istý bol, že keď raz dostane sa do stredu niektorej doliny, daromne budú ho sledovať Turci. Už skoro k doline doleteli, keď kone zastavili, z čiastky aby sami a kone oddýchli si, z čiastky ale, aby pozreli, možno napokom, na milú Liubušku. Lež čo videli? Uháňať Turkov, a to divým cvalom, za sebou.

„Gospodi pomiluj,“ zavolal Avram.

„Amin!“ odvetila dcéra.

„Počuj, dievka moja, len napreduj, čo aj streľba ozývať sa bude.“

Popchla sivka, a ten akoby vedel, že drahocenný poklad nesie, s napnutou silou dal sa do úteku. Oj, veď ľahučké bolo to bremeno, ktoré nosil, a krem toho s Drinou boli dobrí priatelia. Nie jeden raz ťapkalo ho dievča bielučkou rúčkou, nie jeden raz dávalo mu cukor a iné lahôdky.

Vtom začuje streľbu, obzrie sa a vidí, že je samotná. Čo robiť? Vrátiť sa, čakať na otca, či ďalej jazdiť v húšťave? Čo si počne, úbohá? Cesty sú jej neznáme. Hľadí na všetky strany, ale nikde niet živej duše, iba vtáci, pobúrení streľbou, lietali sem-tam. Myslela na otca, ak ranený leží bez pomoci, — ale potom Turci by sledovali ju. Pritiahne kantár, sivko hlavu dvíha, ale na hrmot streľby ešte tuhšie bežať žiadal, až konečne hatený uzdou vzpínajúc sa, poskakoval. Drine zazdalo sa, akoby začula dupot koňa. „Bože môj, Bože môj!“ vzdychala. „Či je to otec, či Turek?“ a ľavou rukou chytila kantár a pravou čiahala za dýkou. „Oj, Ivane, Ivane, tebe nech bude venovaná posledná moja myšlienka!“

Dupot koňa sa blíži. Deva posiľňuje sa tým, že tam v tom blaženom svete spojená bude s Ivanom na večnosť.

Sivko zarehotal, ale konská odveta ozvala sa v horách Balkána. Drina nerozumela tomu, že hovedo pozná hlas svojho druha. Sivko obracal sa sem-tam, akoby nepokojne čakal koníka. Až konečne zjaví sa starý Avram, sediac hrdinsky na koni. Deva naradovaná víta otca.

„Ďalej, ľúba moja, lebo keď vráti sa kôň k mudírovi bez chlapa, vyšle za nami hodnú zberbu koníkov.“

„Čo sa stalo, drahý môj tato?“

„Čo sa stalo? Poslal som do horúceho pekla jedného psohlavca. Neverím, že by mali smelosti sledovať nás v húšťave. Pravda, nemusíme tak ticho jazdiť.“

Voľne si kráčali, a keď starec zotrel znoj s čela, rozprával deve čo sa stalo. Keď Drina hodne napred jazdila, Avram obrátil koňa a namieril pištoľ na Turka. Ten netušiac nič zlého, slepo letel — lež čo okamih bol na zemi mŕtvy. Jeho vyplašený kôň bežal cvalom nazad, smerom k Liubuške.

„Ako to videl jeho spoludruh, zrazu chcel zastaviť koňa, aby puškou namieril na mňa. Ale keď Boh je s nami, kto je proti nám? Guľa pišťala pri mojom uchu, ja hľadím na psohlavca a čo vidím? Kôň v rýchlom behu razom zastavený, strepotal nohami a spolu s Turkom padol na nos. Dobre viem, že ten viac bežať nebude. Čo tu robiť? myslel som. Oj, keby si ty nebola, bol by som sa dal do neho, lež tebe kvôli dal som sa do úteku, aby som ťa čo najskôr dohoniť mohol.“

„Vďaka vám, tato, že ste prišli!“

Jazdci pokračovali ďalej v doline, ktorej úbočie bolo čarokrásne. Je to kraj, kde východné a severné rozličného druhu stromovie a kry miešané rastú. Táto rozmanitosť dobrý dojem činí na človeka. Dráhu, po ktorej jazdili, nerobila ruka ľudská, ale tu aj tam poznať, že chodia po nej pešo aj koňmo. Dupot koní našich jazdcov ozýval sa po doline široko ďaleko. Celé slová opakuje, a to na dve-tri strany. Keď zahrmí hrom, ohlas trvá viac minút. Zadumaná Drina jazdila pri otcovi. V jej mysli preletovali udalosti včerajšieho a dnešného dňa. Rozumie sa, že zvlášť zaoberala sa s Ivanom. Starý Avram pozeral na pravo, aj na ľavo, sťa obozretný lovec, keď zrazu zahrmel ohromný hlas, sťa trúba pri Jerichu:

„Stoj!“

Stalo sa podľa rozkazu. Deva, neočakávane prekvapená, nevedela si v rozpakoch predstaviť, čo to môže byť. Ale Avramovo orlie oko zazrelo v okamihu z húšti vystúpivších junákov. Boli to dobre ozbrojení, sťa veža pevní štyria muži.

„Boh s vami a s nami,“ odvetil Avram. „Lež povedzte nám, ktorá je príčina nášho predstavenia?“

„Počuli sme streľbu a nazdali sme sa, že turecká zberba tiahne proti nám.“

„Aj to možno,“ odvetil Avram. A potom vyrozprával nakrátko prihodivšie sa udalosti.

Živio Avram a Drina Nikulina!“ ozvalo sa po doline, ale hrnula sa už aj junač. Boli to povstalci z Brotnieho poľa, ktorí tiahli do tábora, a hore udaní muži boli predná stráž. Tu stáli starci, muži, mládež v kvete, ozbrojení puškami rozličného druhu, pištoľami, handžármi a nožami. Pravda, chatrná to zbroj, ale nezlomná vôľa, neumelé to vojsko, ale nepremožiteľná oduševnenosť. Avram zas ľutoval, že hatila ho v pripojení sa k junákom holubica mu zverená. No nemohol iné, než slovom a jazykom dať výraz nadšenia.

„Bratia, synovia!“ začal trasúcim sa hlasom. „Púť vaša je púť slávy. Oj, ani pekelné brány neodolajú vaším nie zbrojom, ale pästiam. Boh vás sprevádzaj v svätom boji za Krista, vieru a slobodu! Ale hore dva prsty a každý riekni za mnou: Prisahám na Boha živého a matku Božiu, že volím umrieť, než poddať sa Turkovi, lebo utekať pred ním. Tak mi pomáhaj Boh otec, Boh syn a Boh duch svätý!“

Pokonné slová rozliehali sa po úbočí doliny ako vlny valiaceho sa vetra. Dojatí boli všetci, aj deva dvíhala sa na koni a vzdychla: „Prečo som nie chlap, aby som tiahla s družinou do boja?“

Na to nasledovalo lúčenie:

„S Bogom, srečan put, smrť vragom!“

Ale vynikla aj jeden ľubozvučný ženský hlas:

„Bladodarím Ivanovi Liubovičovi.“

*

Avram a Drina šťastne dorazili do O. Mudírovi klepli zuby naprázdno. Ivan Liubovič stal sa náčelníkom povstalcov. A keď pán Boh vysliší každodennú vrelú modlitbu Driny Mikuliny, po skončenom boji ona stane sa manželkou Ivana Liuboviča.