ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V mestečku N., v tak rečenej „panskej ulici“ vyniká jeden pekný dom, postavil ho Tomáš Moravský. Sťa chudobný, ale pilný a dobre vyučený mladík z rodu zemanského, osadil sa v meste. Jeho dobré vlastnosti a s pilnosťou spojené schopnosti naskytli mu pole nielen úradovania pri stolici, ale aj zbohatnutia. Behom krátkeho času stal sa jedným z najvážnejších a najbohatších občanov mesta. Jediného syna Jula dal dobre vychovávať a kládol váhu aj na cirkevnosť, toto posledné zverené bolo miestnemu farárovi. Tento dal si na tom záležať, ale následkom včasnej smrti otcovskej, neskúsený mladík stal sa skoro samostatným a rady Ochotného tiež skoro vyšumely z hlavy a zo srdca mladého pána. Nie div, zvlášť v mestečku N., ktorého vzdelaná mládež patrí medzi najnemravnešie na vidieku. Slniečko dávno svieti, ale nášho Jula v posteli nachodíme. Bledá tvár, vpadnuté oči, zachmúrený pohľad sú neomylní svedkovia, že minulú noc bez sna, a isteže v bezmiernej zábave strávil. Vytiera si oči, a tak sa zdá akoby sotva vedel kde je a ako prišiel na to miesto. Po chvíli, ako v hmle zjavili sa mu nočné výstupy a udalosti, ale spolu vzbudilo sa aj svedomie.

„Julo,“ takto myslel sám v sebe, „to nechodíš po dobrých cestách. Bohvie čo si aj tejto minulej noci poparatil? No ale nabudúce to nebude tak, dáme sa na pokánie. Ach, tak sa zle cítim, hlava ako sito, žalúdok ako peklo. Tak hovoria súdruhovia z mokrej štvrti, že klin klinom. Keby len toho hrozného sna nebolo bývalo. Snívalo sa mi, že tá nevinná duša Marína postavila sa predo mňa a ukazovákom tak vážne hrozila, že bodaj by ma zem bola prehltla. Marína, Marína, keby si ma bola v noci videla! Nie, to nesmie vedieť, lebo ma na večnosť z toho svojho srdiečka vytvorí. Pre Boha, človeče, ako si sa mohol natoľko zabudnúť, a tým pekelným nápojom natoľko oslopať? Odpusť, drahá duša, to bolo posledný raz. Lež čo, prečo by som si nežil? Opätne vyhľadám veselých súdruhov a vínom vytopím ten vnútorný nepokoj sťa sysľa… Ale ten sen!… Nie! Dokážem, že som muž a že sa zapriem diablu a utečie. Letím k Maríne, tá bude mojím strážcom anjelom, vypýtam ju, spojím sa s ňou na večnosť a neriadnemu životu na veky koniec!“

Pokiaľ v Julovi dobrý a zlý duch takto bojuje a pokiaľ sa on k svojej milej vystrojí, vyhľadajme opäť faru a vo fare tú izbu, kde Marínu nájdeme. Svetlica to malá ale vidná, náradie jednoduché, ale tak vkusne usporiadané, že keď človek do izby vkročí, dobre sa cíti. Nejdeme všetko podrobne opisovať a rovno zavediem ťa, milý čitateľ, k obloku, pri ktorom vidíš malý okrúhly šijací stolík, a pri stole sediacu Marínu, jedinú to dcéru miestneho farára. Keby som bol básnikom, opísal by som jej sťa sneh biele plecia, okrúhlosť tváre, oči by som jej pripodobnil k hviezdam, kadere k tmavej noci a pery k jahodám, ale keď nie som básnikom, jednoducho poznamenám, že Marína bola krása prvej triedy a že v tom krásnom tele prebývala šľachetná duša.

Na úsvite poliala v záhradke kvety, v izbách poupratala, a keď všetko bolo v poriadku, prv sa skrúšene pomodlila a tak ku práci pričinila. Medzi jej prstočkami rýchlo sa prevliekala ihlica, hneď s modrým, hneď s červeným, hneď bielym, zeleným hodvábom, lebo vyšívala a to hlavničku, na ktorej zjavovali sa utešené kvety, podobné v záhradke kvetúcim.

„Kde lieta ten môj rozum,“ hovorí panna polohlasne, „už som zase miesto bielej farby červenú navliekla.“

„Červená je farba lásky,“ ozval sa Julo.

„Vy tu,“ zvolá predesená Marína, „s môjho otcovým privolením?“

„Sotva vie pán otec, že som prišiel, slečinko. Smiem vedieť komu budú venované tieto krásne kvety?“

„Mienime zriadiť žrebohru v prospechu cirkvi, ale vás také veci nezaujímajú,“ odvetila Marína.

„Uchovaj Boh! Ja vo veľkej úcte mám moju cirkev a náboženstvo.“

„Dokázal ste toť nedávno na svadbe.“

„Ja… Ja…“

„Áno vy,“ riekne prichádzajúci farár. „Veru smutná skúsenosť, že nebožtíka Tomáša Moravského syn toho Moravského, ktorý túto cirkev založil, pestoval, toho potomok, tak neslušne sa chová proti cirkvi.“

„Ráčte odpustiť, dvojctihodný otče, uznám, že som vinnou a otcovské káranie vďačne prijímam, ale nech mi je dovolené osvedčiť, že sa to nikdy opakovať nebude. Práve preto som prišiel, aby som chybu napravil, ráčte túto obetu na cirkev prijať.“

„Ochotného darcu miluje Boh. Jestli ale túto obeť, len preto prinášate, aby ste do môjho domu prístupu mali…“

„Nie, nie, ctený otče, môj úmysel je ten našľachetnejší a moja odhodlanosť tá najpevnejšia.“

„Dobre! Prijímam, ale zároveň osvedčujem sa, že dokiaľ sa úplne nepolepšíte, prístup do môjho domu mať nebudete.“

„Ach, nevytvárajte ma zo zemského raja, odpusťte, dvojctihodný otče! Veď sa tak modlíme: a odpusť nám viny naše, ako aj my odpúšťame vinníkom našim.“

Marína neprehovorila, ale milosrdne pozerala na otca, akoby sladostne bola povedala: Otčíčku, odpusť!

A tak sa aj stalo. Dobrého ducha farár veril Julovi a odpustil, a viera tá ho nesklamala.