ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Osudný to bol rok pre cirkev evanjelickú v Uhorsku, rok 1859., zvlášť september 1., v ktorom vydaný je cisársko-kráľovský patent a Z., v ktorom vydalo ministerium nariadenie, aby ten patent previedol sa. Nebezpečie hrozilo cirkvi nie následkom vydaného patentu, ale následkom rozdvojenosti. Brat proti bratovi, spoluveriaci proti spoluveriacemu bojoval s velikou rozhorčenosťou, za a proti patentu. Tí, ktorí prijali patent, pre nezriadenosť cirkvi to urobili. Medzi tým nie je naša úloha o tomto písať, a len natoľko pripomíname túto udalosť, nakoľko do rámca našej rozprávky patrí.

Dištriktuálne konventy na odpor sa postavili, podobne jednotlivé senioráty, až konečne ministeriálne nariadenia roku Páne 1860., dňa 10. januára, celú záležitosť k rozhodnutiu upravilo pre jednotlivé cirkvi. Pán Michal Ochotný, sťa pokoja milujúci človek, veľa nocí prežil bez sna, chladnokrvne ponímal on síce každú vec a tak aj túto, ale predsa nevedel sa rozhodnúť. Mnoho dobrého vyčítal z toho patentu a často vyznal, že dielo je to výborné. Uznal, že potrebné by bolo zriadiť cirkev. Tušil, že pánom nie natoľko dobro cirkvi, ako svetská politika leží na srdci. Z druhej strany vážil si samosprávu a cítil, že cirkevnú. Obrátil sa o radu k vážnejším spolufarárom ale jední z nich plecom mrdli, druhí s veľkou prepiatosťou za, a niektorí proti sa vyslovili. Za dlhý čas nevedel sa rozhodnúť, až konečne rozhodol so svojou cirkvou hlasovať proti patentu. Lež kto má v hromade učiniť návrh? Koho k tomu použiť? Jestli by sám radil, bral by aj zodpovednosť na seba, možnože aj cirkevníci zmýšľali by zle, že snáď má nejaké tajné ciele. Konečne prišiel mu na um Julo Moravský. Tak sa stalo, ako myslel. Julovo srdce plesalo radosťou, keď mu pán farár Ochotný svoj úmysel zdelil, a úlohu túto prijal na seba udatne.

Priblížil sa deň, v ktorom hromada držať sa mala. Dosť sa pohovorilo o tejto otázke v mlyniciach aj v kováčskych dielňach, cirkevníci tiež boli rozdvojení. Boli niektorí za patent a mnoho si sľubovali od podpory s krajinskej pokladnice, zvlášť že chrám Boží stavali. Druhí ale mudrovali takto: keď ukážeme prst, vezmú nám celú ruku. Celá cirkev bola zhromaždená, zvedave čakala každá duša farárovu prednášku, ktorý ale nestranne položil otázku. Stalo sa utíšenie veliké, až konečne vystúpil Julo Moravský a v dobre premyslenej reči vyobrazil stav veci, odvolávajúc sa na samosprávu cirkvi, ten návrh učinil: aby cirkev patent neprijala…

„Nechceme patent, nechceme patent!“ ozývalo sa zo všetkých strán.

„Dobre!“ riekol pán farár Ochotný, „nech bude dľa vôle vašej. Lež bratia v Kristu, na jedno vás v tomto veľadôležitom okamžiku dôrazne upozorniť nezameškám. Keď cirkev práva svoje háji, musí ochotne aj povinnosti plniť, a keď sami sa riadiť a spravovať chceme, musíme aj hmotné obete prinášať a chtive cirkevnú daň platiť, a to nielen miestnej cirkvi, lež aj seniorálne a dištriktuálne útraty znášať, školy pestovať, slovom s výhodami aj ťarchy prijať. Ostatne ten Všemohúci, požehnaj dielu nášmu teraz aj na veky.“