ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Milý čitateľ, opätne ťa do fary zavediem, a to do izby, v ktorej sme sa s Marínou zoznámili. Táto vystrojila sa z domu von, keď jej Julo Moravský v ústrety prišiel, Marína prekvapene riekla:

„Vy tu? Či neviete, že ženský spolok drží dnes svoje zasadnutie?“

„Ach áno, viem, však mňa postretlo to šťastie, že za cirkev zaujaté krasotinky moju maličkosť vyvolili za tajomníka. Prv ako by som tam šiel, krídla lásky ma sem doniesli.“

„Či poznáte cieľ ženského spolku? Založený bol pre podporu chudobných cirkví, ale v najnovšej dobe vzal si za cieľ podporovať Budapeštiansky sirotinec. Dojímavé bolo, čujem prvé zasadnutie. Za cirkev a chudobné siroty zaujaté panie, zlaté náramky a drahocenné prsteny kládli na stôl, aby ulial sa kalich pre chudobnú cirkev. Menej zámožné vdovy prinášali svoje odložené groše, aby vychovávané byť mohli v sirotinci rodičov pozbavené dietky. Julko, hrdá som na to, že i my, ženské, môžeme účinkovať k zvelebeniu cirkvi a k ulepšeniu smutného stavu sirôt.“

„Ale ja by ešte hrdším bol, keby tak krásnu, tak duchaplnú a nadšenú pannu mojou menovať mohol.“

„Však viete,“ odvetila Marína, „že to jedine od vôle môjho drahého otca závisí.“

„U môjho terajšieho tu bytia úloha je cteného pána otca privolenie vyžiadať. Umienil som si, že tento dom neopustím prv, ako by nás pán otec požehnal.“

Z tohoto rozhovoru dá sa poznať, že Marína a Julo boli uzrozumení, aj pán farár Ochotný neodporoval tomu v srdci svojom, lež ako vo všetkom, tak aj v tejto dôležitej veci bol váhavým.

Vtom otvoria sa dvere a pán farár vkročí do izby s mimoriadne veselou tvárou a riekne:

„Smutnú, lež aj radostnú zvesť vám zdeliť môžem, dietky moje. Starý Ján Mrázik usnul v Pána. Požiadal ma, aby som mu velebnú sviatosť prislúžil, čo ja ochotne som učinil. Modlil sa skrúšene, priznal svoje hriechy. Potom mali sme krátky rozhovor, bol cele pri pamäti, dal mi na známosť, že značnú čiastku svojho majetku poručil na cirkev. Rozlúčim sa so šľachetným starcom, navrátim sa do bytu môjho, a hľa, hneď prišiel posol, že vraj po mojom odchode zvolal: Bože môj, Bože môj! a ducha vypustil. Iste aký život, taká smrť.“

„To iste vaše dielo, dvojctihodný otče!“ poznamenal Julo, „vy ste ho na to upozornil, aby si takto meno zvečnil.“

„Pri tomto prípade sa mýlite. Pravda, je to moja obyčaj nemocných cirkevníkov zreteľ na matku cirkev obrátiť, ale tu to nebolo potrebné. Dávno bol to uložil vo svojom srdci a požiadal aj mňa o radu, či poručenstvo v peniazoch a či v pozemku nechať má, a ja to posledné odporúčal som. A vy, Julo, tu. Nemienite do ženského spolku? Ako počujem, dnes dôležité predmety prídu na pretras, ako by sa príspevky rozmnožiť dali. Niektorí odporúčajú tanečnú zábavu, ktorá by so žrebohrou spojená bola. Iní sú za koncert, a zase druhí za divadelné predstavenie v prospech ženského spolku.“

„O všetkom mám vedomosť a isteže v poradách budem brať účasť, ale prv umienil som s dvojctihodnosťou niekoľko slov preriecť.“

„Aby ste vyskúmal, čo ja za najprospešnejšie držať budem?“

„Áno, ale v inej, a to pre mňa dôležitejšej záležitosti. Dvojctihodný otče, iste viete, že ja túžim po ruke vašej a mojej Maríny a po vašom otcovskom požehnaní a bez tohoto ja žiť nemôžem.“

„Milý môj priateľ! Vy túto vec nepovážil ste chladnokrvne a s rozvahou. Vy ste zámožný a moja dcéra chudobná, vy poznáte svet a vyšších kruhov život, moja dcéra vychovala sa v jednoduchom farskom byte, a tak vašim požiadavkám nevyhovie.“

„Oj, ctený otče, bohatá je ona, mne aspoň najbohatšia, lebo v nej je moje blaho skryté. Opravdivú spokojnosť nie v palácoch, ale v jednoduchších bytoch nachádzame.“

„Vy zabúdate na budúcnosť, keď ruže odkvitnú, keď plameň lásky zhasne…“

„Nezabúdam, lebo dúfam, že manželská láska a cit kresťanskej povinnosti budú viazať nás a osladzovať dni života. Prosím, detinskou oddanosťou prosím, ráčte nám vaše otcovské požehnanie učiniť.“

„Ľúby, drahocenný môj otče!“ ozvala sa Marína, „za to mám, Julko je šľachetnejšieho ducha, lež aby mňa chcel nešťastnou učiniť.“

„Dobre, moja dcéra, každá pieseň má koniec, čakajte a nádejou sa tešte, však dobre vieš, že: paciencia jest bylina.“

„Nie! Dvojctihodný otče, my čakať nebudeme. Poď sem, Marína, spolu prosme otca, aby nás požehnal.“

V Ochotného očiach perlili sa slzy, trasúce sa svoje ruky položil na jedného aj druhého hlavu, rieknúc:

„Čo Boh spojil, tomu by nepožehnal hriešny človek? Staň sa vôľa vaša.“

„Nepozostáva iného,“ riekol Julo, „ako čas svätej prísahy a radostnej svadby určiť.“

„Nech bude pri posviacke dohotoviť sa majúceho chrámu Božieho, vy prví stáť máte pred oltárom.“