ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pamätný a radostný deň svitol cirkvi N, deň posväcenia novovystaveného chrámu Božieho. Svätyňa to Božia pekná, v cene niekoľko tisíc zlatých. S podivením čítaš toto, milá duša, že ako mohla na počet duší tak malá cirkev, toľko tisíc, s vlastným pričinením zhromaždiť?

Je to ovocie mnohoročnej vytrvalosti a obetavosti. Použili sa k tomu všemožné prostriedky. Na prvom mieste má spomenutá byť základina budovania chrámu. Táto založená bola podľa návrhu Ochotného tak, že zámožnejší ráz navždy zložili istý súčet peniazí, iní ale, zvlášť chudobnejší, zaviazali sa mesačne prispievať čo aj maličkosťou, a tak zhromažďovala sa istina z roka na rok s pridanými k nej úrokami. Školské deti tiež dľa možností zbierali mesačne, podobne konfirmandi. Každú jeseň činila sa zosýpka, holbičku, dve, tri dali cirkevníci a to pšenice, raži, jačmeňa, ovsa, kukurice, to predávalo sa, keď obilie malo cenu. Pri službách Božích vždy vyložená bola piksľa s nápisom: pre základinu budovania chrámu Božieho. Stalo sa raz, že jeden veľmož, menom Živora, navštívil modlitebnicu a vložil do piksle dve stovky.

Na nový rok predávané boli za lacnú cenu tlačené novoročné vinše. Máloktorý z cirkevníkov dokonal beh života, aby aspoň niekoľko zlatých nebol k tomuto cieľu poručil. Jedným slovom, nebola príležitosť, nebola schôdza, pri krste, na meniny, na svadbe, aby aká taká zbierky nebola sa činila a babka k babke nebola sa priložila, lebo len tak mohla malá voda veľkú rybu dať. Strediskom všetkého bol pán farár Ochotný, jeho hlavní pomocníci Julo Moravský, kurátor cirkvi, učiteľ a celé presbyterium. Tak sa mohlo stáť, že cirkev nepoznala nedostatok a postavila svojou vlastnou silou krásny kostol. V deň posvätenia chrámu Božieho, zhromaždilo sa mnoho veriacich z vidieku, aj miestni inoveriaci zúčastnili sa, nie v malom počte, o ktorých možno povedať, že nasledovali reč Dávida kráľa v žalme CXXXIII. 1. verši: „Vy jak dobré a jak utešené, když bratři v jednomyslnosti prebývají“, aby sa radovali s radujúcima.

Svätých úkonov koruna bol sobáš Moravského s Marínou. To vykonával ho sám otec, pohnutým srdcom a dojímavým hlasom držal reč, a dokončil ju požehnaním Simeonovým: „Nyní propoustíš služebníka svého, Pane, podle slova svého v pokoji. Nebo viděli oči mé spasení tvé.“

Celý tento deň bol dňom radosti. Starci velebili Boha, že dal im dožiť sa tohto veľaslávneho dňa, rodičia pokojným srdcom hľadeli na svoje dietky, že budú mať miesto, kde sa zhromaždiť, aby sa potvrdzovali vo viere, v láske a v nádeji, dietky s istou hrdosťou hľadeli na dom Boží, veď aj ony obetovali groše. Celá cirkev opakovala slová Dávida kráľa: „tentoť jest deň, kterýž učinil Hospodin, protož radujme se, a veselme se v něm.“

Keď takto duchovným pokrmom nasýtení boli, nasledovali aj telesné pokrmy. Zámožnejší údovia cirkvi postarali sa o to. Julo Moravský obetoval k tomu cieľu najviac, bolo to prirodzené, veď on svätil spolu deň svojho blaha, súc spojený s Marínou na večnosť. Dobre on vedel, že jeho verenica miesto románov, bibliu a modlitebnú knižku, miesto zemského imania, nadzemské blaho prinesie do jeho domu. A v tom sa ani nesklamal, lebo manželka jeho stala sa vzorom a príkladom cnostných, šľachetnokresťanských žien. Svojho muža úprimne milovala. Nábožnosť a pobožnosť boli jej najkrajšie ozdoby.

Že pri tejto príležitosti sa zdravice pripíjajú je vec známa, a že sa z toho najviac pána farárovi Ochotnému dostalo, každý za prirodzenú vec držať bude. Nemôžeme mlčaním pominúť zdravicu miestneho učiteľa, ktorý pripíjal na zdar novým manželom, menovite mladoženíchovi, takto hovoriac:

„Za to sa má, že naši svetskí pánovia, len v ten čas zaujímajú sa za cirkev, keď politické ciele majú. Pán Julo Moravský je zrejmým príkladom toho, že vlastenectvo s cirkevnosťou dá sa krásne spojiť, a keď pravú ruku vlasti venuje, cirkev s ľavou k srdcu privinie. Nech otec nebeský, patrón našej cirkvi, aj s jeho kráľmi a ušľachtilosti plnou manželkou na mnoho rokov živí.“

Pri konci hostiny spozorovať bolo akési tajné šepkanie. Hneď to vysvetlíme. Ako sme už spomenuli, v N., pri každej svadbe činili sa zbierky k dobročinným cieľom. A tak tázali sa medzi sebou, či sa to aj teraz má zachovať?

„Na každý spôsob,“ poznamenal pán Ochotný, „a či snáď len chudobní majú obetovať, a majetnejší by sa hanbili dobročinnosť vykonávať?“ Sám vyzval prítomných, a spolu určili cieľ, totižto v prospech evanjelického sirotinca v Budapešti, a to tým viac, že tento ústav s veľkým nákladom postavil novú, krásnu budovu. Výsledok bol skvelý.

Oj, keby mnoho Ochotných bolo, tak by aj malé vody veľké ryby dávali.