Hosanna!

Lia, Leon.

LIA (leží na pohovke v ružovom ľahkom nočnom rúchu, zakrytá hodvábnym pokryvadlom. Je slepá a preto hľadí vždy na jedno miesto, jej výzor je chorľavý, bledý): Leone, si tu?

LEON (v rúchu patríciusa, sedí vedľa sestry): Tu pri tebe sedím.

LIA: Ty si dobrý brat, že stále u mňa bdieš.

LEON: Nuž, veď okrem teba nemám nikoho na svete. Rodičia nám už dávno zomreli a keď ma rozkaz cisárov vyslal z Ríma do ďalekých krajov medzi barbarov, zhasnula mi hviezda mojej lásky… Vrátiac sa z vojny, domov, nenašiel som už svoju ženu… Ukryl ju navždy tmavý hrob.

LIA: Preto ti bolo v Ríme tak otupno, že ťa tam všetko na stratu tvojej ženy upamätúvalo.

LEON: Máš pravdu. Opustil som Rím a prešiel som s tebou sem do Jeruzalema. A tu? Zasa len bôľ a smútok… Nuž, keď by bol Boh a spravedlivosť, či by musel náš život byť takým smutným?

LIA: Nerúhaj sa, brat môj! Ty si šťastný, bo máš zdravé oči, vidíš prírodu, svet, o ktorom mi rozprávajú, že je veľmi krásny, vidíš slnko, mesiac, hviezdy, kvety a vidíš mňa. To všetko ja nevidím. Nevidím ani teba… Večná temnota tmavého hrobu ma obkľučuje a nezúfam.

LEON: Ty si zlatá duša! (Pohladká ju.)

LIA (zachytí jeho ruku a pritúli ju k sebe): Leone, a či ja naozaj musím zomrieť? A kedy, dnes — zajtra a či napozajtra?

LEON: Čo ti zasa napadlo?

LIA: Lekári mysleli, že ja spím a ja som všetko počula, najviac tri dni mi prisúdili života.

LEON: A čo lekári vedia… Povolal som tých najlepších lekárov z celého Egypta a čo to pomohlo? Nič…

LIA: Tak sa tej smrti bojím… Čo tam bude, Leone? Povedz mi! Čo tam bude?

LEON: Čo tam bude? Neviem. Prázdnota… veľká, nesmierna prázdnota… Spánok bezo snov a bez prebudenia…

LIA: Brat môj drahý, mám na teba prosbu, možno, je to už posledná moja prosba, a preto úfam, že mi ju neodoprieš.

LEON: Akú? Hovor!

LIA: Azda si aj ty počul, že dnes bude Ježiš z Nazaretu tu v Jeruzaleme vyučovať.

LEON: Nuž a?

LIA: Vidíš, On vraj nikdy nikomu pomoci neodoprie, že vraj lieči a uzdravuje. Naša Ramaja bola svedkom, ako uzdravil mrtvicou raneného. On činí zázraky, lebo je Synom Božím!

LEON (ohnivo): Buričom je!

LIA: Nie je buričom, veď On káže: „Dajte cisárovi, čo je cisárovo.“ — On nebúri, ale učí, lieči a zázraky činí. Leone, prosím ťa, zavolaj ho ku mne!

LEON: Nikdy… nikdy neprekročí môj prah nepriateľ štátu rímskeho, nepriateľ nášho náboženstva.

LIA: Ty v to náboženstvo i tak neveríš.

LEON: Neverím v rímskych bohov, ale neverím ani v iné božstvo. Viera v bohov je náboženstvom môjho ľudu a preto ho musím brániť, hoci aj neverím. (Pohladí Liu.) Lia moja drahá, žiadaj odo mňa čokoľvek chceš, všetko ti k vôli urobím, len toto si vyhoď z hlavy!

LIA: Nemôžem… Ja verím, že Ježiš z Nazaretu je pravý Boh… verím v jeho učenie, v zázraky, ktoré činil… a pevne verím, že jedine On ma môže zachrániť… jedine (posadí sa) On ma môže životu navrátiť. Leone (prosebne), pre drahú pamiatku našich milých rodičov ťa prosím, požiadaj ho, aby prišiel ku mne!

LEON: Už som ti, Lia, povedal, že je to nemožnosťou.

LIA (stone): Ach, tak mi je ťažko na prsiach, tak chladno… (Kričí.) Zachráň ma! Leone, zachráň ma!… Verím, že len On… len… On! (Sklesne bezvládne.) Jaáj!

LEON: Nesmieš mi zomrieť, Lia! Nesmieš!… Nemám nikoho na svete, len teba, ostal by som sám tu… Čo robiť? (Pohladká Liu.) Ona je studená… Čo robiť? (Volá.) Ramaja!… Ramaja!