ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Tu si Linuška, djeťa Slovenou, Tu si drahá už, kďe máš biť, Už Ťi iďeme lipkou zelenou Strojnú hlavičku ozdobiť. Už z Tatjer leťja Slovenskje Vili, Bi Ťa na rúčki svoje schiťili A ňjesli v roda svaťinu, Kďe prvje svatosvjatočnje hláski Tvojej horúcej k Národu láski Z Tvojich úsťičjek viplinú.

Ha, kdo to? kdo to? — Ti si to Lina? — Hoj, to ňebeskuo viďeňja! — Či mi azdaj blesk očí zhasína A to všetko len mámeňja? „Ňje sú to prjaťel muoj márne klami, „Či ňeviďíš tam, tje rubínami „Iskrjace Tatjer ťemená? „Tam ja s Vilámi, tam ja poleťím, „Tam dušu moju Sláve posvätím „A pred Ňou zohňem kolená!“

Tak mi odpovje u vitržeňí Svatom už zbožňená Lina, A vo Víl družstvu, v lahučkom chveňí K jasním sa Tatrám pohína: Šata Jej z bleskou slňečních tkaná, Meňavou dúhou je prepásaná, Na hlave veňjec lipoví — V povetrí ťichá hudba sa čuje, — Takto ňevesta moja vstupuje Slávňe v Slovanstva chrám noví.

Už si zastála na vrch Kriváňa Pred oltár lipou venčení, Už pred ňim svoje kolená skláňa Vo svatom duše nadšení, — V tom sa blesk jasní nad Ňou rozleťí, A zbožňenú Jej tvárnosť osvjeťi — V obláčku hudba zahráva: Z ňeho sa sipú von okrídlenci, A v jich ružovom, milostnom venci Zjaví sa ženská postava.

Bohiňa je to, čo sa z hvjezdnatích, Strán dolu na zem spusťila, Abi Linušku z vazbou zakljatich Na večnje veki zbavila. Bohiňa je to, čo v službe Slávi Spúšťa sa dolu na Tatjer hlavi, Odkljať Linušku zmeňenú; Bohiňa, ktorá moju družičku Prišla jak vlastnú objať sestričku, Sestričku znovuzrodzenú.

Svjatočnuo ťicho — more rubínou Svatje ovjeva postavi — A ňebešťjanka v tom sa pred Linou So zlatou berlou postaví, A purpurovje Linuški peri Lahučko berlou svojou uďerí, Ústa reč túto čúť dajú: „Ces tjeto peri na večnje časi „Ňech sa slovenskje chváli a hlasi „Ňeprestajno ozívajú!“

A zas lahučko berlou zatočí — Na prse oprje djevčini, A v tom — ďiv ďivou! — hňeď sa rozskočí Vlňjaca hruď mojej Lini; Zo srdca blisknú svatje plameňe, A Bohiňa zas takto nadšeňe K mojej Linuške hovorí: „Ňech srdce toto od tejto chvili, „Láskou sa k rodu nášmu prichíli, „A zaň ňech svato zahorí!“

A v tom ju komňe ťicho priveďje, A podá mi jej ručičku, Malí lipoví venčok upleťje, Stavjac ho na Jej hlavičku „Tu máš — hovorí — predrahá Lina, „Jedneho Tatjer vernjeho sina, „S rukou mu i srďječko daj! „Milujťe Boha, Národ a sebä „Tak Vás sám Pán Boh požehná z ňebä, „Tak Vám na zemi zkvitňe ráj!“

Pristúpže komňe, Znovuzrodzená, Podaj mi Tvoju ručičku! — Ak Ťi ta lipka svedčí zelená Čo Tvoju rúbi hlavičku! Ako sladúčko tje zvuki zňejú, Čo sa strjebornim potokom lejú Z sladkích úst Tvojich rubínou Bo prvje sú to slovenskje hlasi, Ktorje Ťa drahá na večnje časi S našou spojili roďinou.

Dosjal len Tvojej čarovnej krási Bleski ma k Ťebe pútali, Len Tvojej ctnosťi ňebeskje jasi Česť vo mňe k Ťebe zbúdzali; Lež ten cit, ktorím sme sa spojili, Ktorím sme srdcja naše mámili, Ňebou to pravej láski cit — Bo ten len srdcja takje opojí, Ktorje na sveťe tom ňič ňedvojí, Len tam on má svoj praví bit!

Ale už teraz, Linuška moja, Ňesmje tak, ako bolo, biť! Jiním sa citom srdca nam spoja, Jiná nás má láska blažiť! Duša sa k duši vrelo priviňje, Srdce na srdci si odpočiňje, Bo túžbi nás vjac ňelučja — Jeden objimať Národ buďeme, A v objímáňi tom si padňeme Jeden v druhjeho náručja.

Nuž tak Linuška, keď sme už svoji, Budzme svoji s dušou, s ťelom! Ňech nás na sveťe tom ňič ňedvojí, Objímme sa v citu vrelom! Ňech buďe Boh muoj i Bohom Tvojim, Národ Tvoj buďe Národom mojim, Ti bez mňa ňič, — ja bez Ťebä! Tak Lina moja zlatá, verže mi, Že už na tejto úbohej zemi Pocíťime sladkosť ňebä!