ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Sláva Ťi peknuo slovenskuo ďjeťa, Že vlastním Bohom žertvuješ, Že slavobleski i Ťebe svjeťa Že Národ vlastňí miluješ! Sláva ťi, že jak premnohje dcéri Slovenskje, i Ti špatnej ňeveri Učastnou si sa ňestála, Že sa ňehanbíš za sladkú matku, Bárs je v chudobe a v ňedostatku, Ti si ju vrelo objala.

Nakloň sa komňe, nakloň sa Lina, Našich hájou spaňilí kvet, Puojďeme, kďe sa Kriváň vipína, Tam Ti uzrješ Slovanskí svet! Na všetki sveta tohoto strani Otvorja sa Ťi obrovskje bráni: Sem sa Linuška! sem sa — sem! Keď na ten kopec s Ťebou vikročím, Prstom kol sebä hrdo zatočím: „To svatá otcou naších zem!“

Tam Ťi ukjažem kraj, kde brat vlastní Do brata zaťau pazúri, Kraj, ktorjeho Ťi osud ňešťastní Spaňilú dušu pobúri; A na ladovej polnoci zase Ukjažem Ťi svet, kďe v plnom jase Sláva Slovanstva skveje sa, Kďe rozkazuje Petra trún zlatí, A kďe obrovskou duťinou svatí Kremel podpjera ňebesa!

Keď k juhu pozrješ — i tam Slovanou Junácki kmen už rozkvitá, I na Polabí i tam za Hanou Krásni Slovanstva ďen svitá: Všetko sa všetko k žiťí pohína, Bo už odbila kljatbi hoďina, A boží k sláve hlas volá — Hoj, to je život! Linuška moja, Či sa ňehíbe i duša Tvoja? — Pozriže, pozri do kola!

To všetko Tvoje — to vlasť je Tvoja, To otcou Tvojich zem svatá! Či Ťa zlje moci od ňej ňedvoja, Alebo sudba prekljatá? — Linuška! velkú dušu Ťi dala Sláva, bohato Ťi požehnala, Zopňiže sili duše tej! Ňech prasknú kljatbi Tvojej ostatki, Odsoť macochu — a drahej matki Vrhňi sa v sladkuo náručja!

Ráz ďjabol vjedou sina Božjeho Na huor visokích ťemená, Slúbiu mu pánstvo sveta šíreho, Ak pred ňim zohňe kolená! — Ach, podaj že mi ručičku Lina, Viveďjem Ťa tam, kde sa vipína Kriváň nad Slávi plemeno: I ten kraj sa Ťi, drahá, pokloňí, I pred velebou Tvojou sa skloňí Do prachu — moje koleno.

Čo to za život, len v domácnosťi Bjednej sa prplať z dňa na ďen? Čo to za život, len tak v skritosťi Presňívať krátki žiťja sen? — Skrpaťje časom i duch velikí, Keď mjesto obrou, samje bábiki V obzore jeho mrvja sa, Vihiňje jeho prúžnosť a sila, Ak mu veliká ňezasvjeťila Naďej žiťja — žiťja krása!

Linuška moja! potom pocíťiš Len pravú cenu života, Keď do visosťi tej sa vichiťíš, Kďe život Tvoj sa zamotá Do behu toho velkjeho kola, Ktorím do žiťja — slávi kostola Velikí Národ vstupuje! Keď sa Tvoj osúd s osudom jeho, I v blesku slávi i času zljeho Vedno stopí a zosnuje!

Pozri to slnce — jak slavňe orje Tam tú ňebeskú víšinu! To v behu svojom vždi novje oprje Bleski na našu Roďinu! I kďe z čalúnou zore vichádza, I kďe si vlasi v mori ochládza, Všaďe Slovanskí viďí svet — A to je náš svet, predrahá Lina, Bo len naša je to vlasť jeďiná, Ktorej konca a kraja ňjet!!

A po tej vlasťi, tje sladkje spevi, Tje Ťebä, drahá, vítajú, — A tje spaňilje Slovanskje ďevi, Tje Tvoju rúčku pítajú — „Mi Tvoju dušu krmiť buďeme!“ Tak hučja spevi — „a mi svijeme Veňjec pre Tvoju hlavičku, Na hruď Ťi dáme lipku zelenú“ — Tak vábja dceri Slavskje straťenú Do stredu svojho, sestričku.

A po tej vlasťi ťichje vetríki Ak milo, hravo šepocú! Hňeď sa skrívajú za ruží kríki Hňeď zas dač spolu šepocú. Hlaď, hlaď Linuška! oňi zlúpili Vuoňe kveťini, a sa schiťili Tou vuoňou Ťebä napájať — „Mi vraj buďeme pod Jej nožički, Keď sa kďe pohňe, všetki chodňíčki Girlandou kvetou vistrájať!“

Takto Ťa hájou Slovanskich spevi, K vlastňjemu rodu zvádzajú, — Takto Ťa sestri, Slovanskje ďevi Do venca svojho volajú, — Za Ťebou stonú ťichje vetríki — Všetko Ťi, všetko takí velikí Znak láski, úcti podáva! — Linuška! tu je shovjevať škoda! Vkroč do svaťini toho Národa, Kde Ťi slasť večná nastáva.

Azdaj Ťi orol, čo krídlom šviškím Oblačnje stráňe oráva, Ňjekdi do plota, ku vrabcom ňízkim Zljetňe, a k ňim si sadáva? — Lebo, azdaj lev v hrdosťi jeho Do tovarišstva miší nízkeho Ňjekdi dúverňe usadá? — Hoj, čo královskú krú v sebe čuje, To sa ver ňikdi nepoňižuje, Lež rovnich sebä vihladá!

Linuška! mrskňi špatnje obáli, Ak Ťa tlačili, na stranu, Ver, že sa Ťi svet pekní odhjali, Že Ťi dňi krásne nastanú. To Ťebä hodní len život buďe, Ňechže sa plazí po ňízkej hruďe Ten, čo je k hruďe pribití; Pre Ťebä, moja Linuška milá, Iní cjel žiťja Sláva určila, — A duch Tvoj sa tam vichiťí.

Preč, preč Linuška z tejto holoti Na jasnuo žiťja víslňja! Tam Ťi zasvjeťa rajskje krásoti, Tam sa Ťi prse rozvlňja! Odkopňi nízku z pod nohi hrudu, Odsoť od sebä veku obludu Jestli Ťi dušu tlačila; Ti tam isť musíš, kďe Sláva svjeťi, Tam, tam pre vernje kďe ona deťi Z hvjezd bleskou vence uvila!

Ňič sa ňestrachuj — veď do náručja Vlastnej sa vráťiš roďini, Tam Ťi ku pocťe spevi zahučja A krásne svitnú hoďini. — Tam buďeme žiť v slávi plnosťi, Ti povíšená — ja v poddanosťi Buďem Tvoj slúha — prjaťel Tvoj — Ha tu si? tu si! — smelo vkroč milá! Či Ťa tá jasnost azdaj zmámila? Nič sa Linuška, nič ňeboj, — Skončení je osudní boj!