ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Linuška! obraz panenskích ctnosťí, V ňízkosťi Tvojej visoká! Zrkadlo jasnuo rajskich peknosťí V citu šlechetna — hlboká! Linuška, odpusť, že v Tvojej kráse, A v Tvojich ctnosťí ňebeskom jase Rozkochalo sa srdce mi Odpusť, že meno Tvoje spomínam, Že k Ťebe jednej ruki vipínam, K jeďinej Ťebe na zemi.

Ňechže ňespjeva spevní sin zore, Slávik v zelenej hušťiňe, Keď sa sňehovo z hájikou more V pálčivích bleskoch pomiňje: Ňechže ňejasá príroda celá, Keď ju tvár slnca jarňjeho vrelá S milím usmechom pozdraví: Ňechže ňezovrje i duša moja, Keď sa jej zrazu veleba Tvoja V čarovnej kráse objaví! —

Mrtví bi museu biť sin ten jare, Keď bi ňevidau sladkí hlas, Mrtvá príroda, keď bi oltáre Kvetou ňesjala v takí čas, Keď bi sa hájou živje dolini Vrchou ťemená a huor víšini Ňeznali milo zeleňjeť: A citi moje, citi pohnutje, Keď bi ňeboli Ťebou napnutje, Tak bi museli zkämeňjeť!

Spjevam Ťi pjeseň — lež pjeseň táto Ňemá konca, ňemá kraja, Jako korito večňe zaljato Prúdami vlňjek Dunaja: Tak pjeseň moja večňe sa viňje A Tvoja chvála večitím pliňje Z úst mojich spevou potokom! Večňe? ach ba ňje! — len dokjal ťelo Čo Tvoju slávu slavjac, zomdlelo Staňe sa smrťi otrokom.

To moja šjalba: hlaďjeť do slnca, Na jasnosť ljepäť jasnosťi, A vodu ljevať z maljeho hrnca Do vuod Dunaja mnohosťi! Ňič za to! Tvojej obďivu krási Posväťiť krátke života časi Je sladkuo pre mňa šjaleňja! A misleť: že ráz príďe ta doba, Kďe večňe svoji buďeme oba, To raj muoj — moje blažeňja!

Linuška moja! ňemračže si Ti Čjelce ňeprjazňi závojom, Keď je vrúcnosťou láski pribití Muoj pohlad, drahá, na Tvojom. Kebis vedela, ako tje vráski Nad okom plním ohňa a láski, Ver mi, ňevelmi pristanú: Ňetráp vernjeho vjac si prjaťela, Ňebudz už vjacej taká ňesmelá, Rjekňi mu reč už žjadanú:

„Prjaťel muoj drahí, prjaťel muoj milí, „Tvrdí slovenskí mláďeňec! „Ňetrap sa už vjac — od tejto chvili „Tis srdca muojho mileňec! „Už Ťa ja ver vjac ňebuďem mučiť, „Ale Ťa buďem tím slovám učiť: „— Lúbiš ma Ti — lúbim Ťa ja! — „Už som ja stálosť Tvoju skúsila, „Už nám hoďina šťasťja odbila: „Nuž, lúbme sa obidvaja!

A ja bi som Ťi ručinku lapiu, A vrelo k ústam priťisou, Z úst Tvojich bich sa nektaru napiu, Na Tvojom hrdle odvisou! Slnce bich z bleskou — a z hvjezd oblohi, Z kveťín oblúpiu náš svet úbohí Z toho bich uviu veňjec Ťi, Žebi sa vrchou a huor ťemená Šumjaci potok, huorka zelená Poklonili ku Tvojej cťi!

A pod tím nosiu bi som Ťa vencom Po celom sveťe širokom, Na obďiv všetkim sveta mláďencom, Abi so závisťi okom Na nás hlaďeli — na Tvoju krásu, — Na našu lásku — na moju spásu — Na Tvoj veňjec z rozmarína; A ja bich hrdím vivolau hlasom Všetkim prjestorám a všetkim časom: „Moja je — moja je Lina!“

Mnohje som zažiu dňi, plnje žjalu, Plnje ňevole — hrizoti, Ale sa teraz zas už pomálu Strjasam omrzlej trapoti: Už mi zas slnce jasňejšie vzchoďí, Už mi ďen každí vjac slasťí roďí, Už duša moja okrjeva — A srdce moje vše si v tajnosťi, Sladuškú pjeseň vrelej milosťi V citou navale, zaspjeva.

Spjeva si spjeva — lež pjeseň taká Vždi rovnje zvuki vidáva, Sťa o dňi súdnom pjeseň žobráka Jak začňe, tak sa skonáva. Linuška mi je prvuo vzdichnuťja, A sotvi prejďe okamihnuťja, Zas len Linušku spomínam; S Linuškou končím vždi moje spevi, A pŕs horúcich sladkje vílevi Znovu s Linuškou počínam.

Prjaťel muoj drahí — čo od mladosťi Ňeprestau si mi otcom biť, Azdaj od večnej si ver Bitnosťi Určení mňa Ti oblažiť!? Ti si otvoriu predomnou bránu Čo ma privjedla tam, kďe na ranu Moju, azdaj sa ljek strojí, Tis ma uvjedou do toho kraja, Kďe najkrásňejší kvitňe kvet raja, Čo buol muoj, Bohdá! zahojí.

Vrchi sa vinú kolom do kola, Vrchi slovenskje — roďinnje, Stredom prírodi toho kostola Šumjaca vlnka sa viňje. Ach, tam v tich horách, tam pri potuočku Jednu malú ja znám chalupuočku, Po ňejž srdce moje túži: Poklad predrahí ona ukríva, Bo moja sladká Lina v ňej bíva Ktorej duša moja slúži.

Sotvi sa oko, sladkím mamenuo Snom, zavčas rána prebuďí, Hňeď ku čalúnom okna, rameno Samo od sebä zablúďi. Odhjalim si ich — to odhjaleňja Hneď mi odplaťí krásno viďeňja, Bo v raňňích bleskoch mihocú Pred zrakom sa mi vrchou víšini, A usta k bidlu predrahej Lini „Dobruškuo rano!“ — šepocú.

A keď už slnce za vrchi sadá, A dlhje tuoňe pominú, Pohlad muoj zase Linušku hladá, Mišljenku srdca jeďinú. A keď ostatňí blesk už vitleje A ťichá ňebom noc hvjezdi seje Velkjeho Tvorca hlásac moc: Oko moje sa v tje strani ďíva, Čo muojho srdca poklad ukríva, Ústa šepocú „dobrú noc!“

Dobrú noc drahá! — usňi v pokoji, Klesňi v čarovnje ráje snou, Ňech Ťi Boh sňíčka vo sne rozdvojí Tajnú kňihu budúcich dnou! Ňech Ťi aňjelskich harmonij hlasi Spaňilú dušu, do čarokrási Rajskich viďení zamorja; A keď pomiňje nočňja ťemnota, Ňech k skutočnjemu šťasťí života. Očká Tvoje sa roztvorja!