ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Búrny.

Búrneho izba.

BÚRNY (drží v ruke knihu): Tak prekrásny duch, a predsa smrteľný. Zvláštne! Prečo krásno netrvá večne? Zjaví sa a zmizne. A práve v tej pominuteľnosti je jeho cena. Ako to? Trvaním by zovšednelo? Nie, zostarlo, len zostarlo ako táto kniha — plod už dávno mŕtveho ducha, ktorú tak často berie do rúk mysliteľ a cíti sa v hĺbke svojej duše unášaný nebeskými predstavami. Pominul si sa, pominul, ty krásne mysliaci génius. Zhasol si ako posledný lúč zapadajúceho slnka na brale. Tak prekrásny! (Položí knihu a rozmýšľa. Klopanie.) Vstúpte!

Búrny, Haraburda, neskôr Johan.

HARABURDA: Oddaný služobník, urodzený pane! Ako sa mávate, ak sa smiem spýtať?

BÚRNY (chladne): S kým mám tú česť?

HARABURDA: Ja som pán Haraburda.

BÚRNY: Vy ste pán Haraburda?

HARABURDA: K službám.

BÚRNY (pre seba): Človek a človek, aký to rozdiel! Čo si želáte?

HARABURDA: Prednedávnom som sa vrátil z armády. Dosiahol som vysokú hodnosť. Bol som dôverníkom v tých najvznešenejších rodinách, všade vážený a uctievaný.

BÚRNY (chmúrne): Stručne!

HARABURDA: Všeobecne známa a všade vysoko cenená dobročinnosť vašej milosti, ktorú ráčite preukazovať všetkým odborníkom, mi dodala odvahu vstúpiť do vášho domu.

BÚRNY: A v čom ste odborníkom vy?

HARABURDA: Ja som odborník na všetko.

BÚRNY: A tomu mám ako rozumieť?

HARABURDA: Som užitočný v každom ohľade.

BÚRNY: Ja nepestujem nijaké ohľady.

HARABURDA: Vaša milosť chce teda moju najzdvorilejšiu ponuku odmietnuť?

BÚRNY: Čo vlastne chcete?

HARABURDA: Chcem — po tom, čo som sa dozvedel, že vaša milosť ako vysokovzdelaný filozof ráči byť často melancholická — túto odpornú melanchóliu zahnať svojím zmyslom pre humor a veselou povahou.

BÚRNY: A v čom spočíva vaša veselosť?

HARABURDA: V elegantnom salónnom správaní, decentnom vystupovaní a v tých najoddanejších službách.

BÚRNY: To sú všetko veci, ktoré sa ku mne nehodia. Povedzte už konečne, čo vlastne chcete, ale bez okolkov.

HARABURDA: Rád by som zotrval vo vašom veľactenom dome ako spoločník. Dajte mi príležitosť, vyskúšajte ma. Presvedčíte sa, že som veľmi užitočný.

BÚRNY: Môj dom nie je miestom, kde by ste sa mohli vyznamenať.

HARABURDA: Som aj vzdelaný pedagóg.

BÚRNY: Som už pristarý na poúčanie. Ani by som neradil takému vzdelanému pedagógovi vyučovať postaršieho drsného a tvrdohlavého kuvika, zvyknutého často presadzovať svoje názory päsťou.

HARABURDA: Pane! Nerobte ma nešťastným. Som v krajnom položení. Ste pánom môjho života a smrti.

BÚRNY: Vecami, ktoré mi neprislúchajú, nedisponujem.

HARABURDA: Koľké pohŕdanie!

BÚRNY: Pohŕdanie nízkeho nezraní.

HARABURDA: Často pohŕdajú aj perlou.

BÚRNY (posmešne): Hlavne, ak je zo skla.

HARABURDA: Ale vysokorodený pane…

BÚRNY: Čo si myslíte, že som sa narodil niekde na veži?

HARABURDA: Nie, preboha! Chcem vás len označiť patričným titulom.

BÚRNY: A aký titul patrí vám? (Posmešne.) Myslel som, že nijaký, keď ste haraburda aj menom.

HARABURDA: Žartujete, pane! Ja mám charakter!

BÚRNY: Čo? Charakter? A viete vy, čo to vlastne je?

HARABURDA: No dovoľte?!

BÚRNY (ironicky): Charakter je slepý nástroj, ktorý možno zneužiť — je tak?

HARABURDA: Nástroj na dobré skutky.

BÚRNY: Čo je to dobrý skutok?

HARABURDA: Čudná otázka.

BÚRNY: Dobre sa nažrať — čo?

HARABURDA: Môj pán a vládca!

BÚRNY: Myslíte, že ma baví niekoho ovládať?

HARABURDA: Sú vášne, ktoré spôsobujú rozkoš.

BÚRNY: Rozkoš, vravíte? A čo je to rozkoš?

HARABURDA: To vy, urodzený pane, ráčite lepšie vedieť, lebo jej máte prebytok.

BÚRNY (ironicky): A ja som si myslel, že rozkoš je jasot bez zmyslu. Ale povedzte, je aj somár schopný rozkoše?

HARABURDA: Urodzený pán ráči byť náladový.

BÚRNY: Somáre nemajú nálady — a vy?

HARABURDA: Ja som zdvorilý.

BÚRNY: Ako pes? Počuli ste už niečo o uštipačnom Diogenovi?

HARABURDA: Či som počul? Ó áno!

BÚRNY (ironicky): Ktorý s lampášom v ruke cez deň hľadal človeka — je to pravda?

HARABURDA: To si hádam staré baby vymysleli.

BÚRNY: A že to bol vraj lev salónov a veľký rozkošník?

HARABURDA (dôležito): Jeho sláva by inak nebola prešla na potomstvo.

BÚRNY: A že bol nehanebný zvodca?

HARABURDA (trie si čelo): Zdá sa mi, že sa s prvou ženou dal rozviesť.

BÚRNY (ironicky): Správne! Teraz vidím, že ste skutočný literát. Ostaňte teda v mojom dome, keď si to želáte. Nezmysel rozveselí trúchlu myseľ a vylúdi úsmev na trpkej tvári. Blázna nedržia preto, že je blázon, ale preto, že vystrája bláznovstvá. Ani psa nedržia preto, že je pes, ale preto, aby človek videl, aký nemá byť. Zostaňte teda s tým, že môžete kedykoľvek opustiť môj dom. (Zvoní.) Johan!

JOHAN (vstúpi): Čo rozkážete?

BÚRNY: Daj zapriahať!

JOHAN (odchádza.)

HARABURDA: Kam, môj pane?

BÚRNY: Ideme do hostinca U troch krkavcov!

HARABURDA (šťastne): Sapperment! Hádam na bál?

BÚRNY (so smiechom): Keď myslíš?! Ak sa chce človek rozveseliť, musí ísť medzi čvargu. Je tak?

HARABURDA (šúcha si ruky): Ó áno, ó áno, tam ale bude zábavy. Viem, že sa výborne zabavíme. Spoločnosť prítomnosťou vašej milosti získa na príťažlivosti a bude nadmieru šťastná.

BÚRNY (s pohŕdaním): Myslíte, že sa mi podlizovaním zapáčite? Vás tu len trpím — nič viac!

HARABURDA: Však ja sa vám zapáčim, keď ma bližšie spoznáte.

BÚRNY: Tú námahu si veru nedám.

JOHAN (prichádza): Milostivý pán, je zapriahnuté.

BÚRNY: Tak ideme. (Vezme palicu, Johan kožuch. Všetci odchádzajú.)

Šedivec, Marta.

Šedivcova izba. Na stole horí sviečka. Šedivec si napcháva fajku a jeho žena Marta číta pri stole knihu.

ŠEDIVEC: Tak teda ideme na ten bál, čo?

MARTA: Ja zostanem doma.

ŠEDIVEC: Ja sa doma nudím.

MARTA: A mne je zas milší domáci pokoj ako hurhaj na bále. Ja sa príjemnejšie zabavím čítaním.

ŠEDIVEC: A mňa čítanie len uspáva. Keď nemôžem zaspať, vezmem knihu do rúk, a hneď spím.

MARTA: Myšlienky predsa oživujú, len nudné veci, ktoré nepôsobia na ducha, uspávajú.

ŠEDIVEC: Veci a myšlienky, všetko jedno. Myšlienky sú len na to, aby sme sa dorozumeli, nie aby pôsobili na ducha.

MARTA: Muž môj, strašne sa mýliš. Myslenie je predsa duch sám a jeho prejavom je myslenie.

ŠEDIVEC: Ako to len niekomu napadne. Keď zostavujem svoje účty, duša s tým nemá nič spoločné. Duša patrí len do kostola, kde farár káže o morálke.

MARTA: Človeče! Ty máš ale čudné predstavy!

ŠEDIVEC: Čudné? Pravdaže! Povedz radšej chlapské, lebo to, čo je chlapské, sa zdá ženám vždy čudné. Ideš teda na ten bál? Kvôli tvojim predstavám som skoro zabudol, že sa naň chystám.

MARTA: Už som ti povedala, nie!

ŠEDIVEC: Ja idem.

MARTA: Dobre, ale zober si peniaze!

ŠEDIVEC: Netreba.

MARTA: Akože netreba?

ŠEDIVEC: Zíde sa tam veľa panstva, možno sa zjaví aj Búrny, a kde je ten, tam je všetkého hojnosť, netreba sa o nič starať.

MARTA (zamyslene): Búrny je génius! Takí páni majú dlhý bič a vedia ním šľahnúť na najcitlivejšom mieste. V jeho blízkosti môžeš zle pochodiť.

ŠEDIVEC: Prečo? Nestará sa o to, čo sa okolo neho robí.

MARTA: Tomu never. Je to skôr človek, v blízkosti ktorého môžeš byť šťastný alebo prekliaty.

ŠEDIVEC: Hlúposti!

MARTA: Hlúposti s vážnymi následkami. Vravím ti, zober si peniaze a nebuď taký lakomec. Nepatrí sa užívať z cudzieho.

ŠEDIVEC: Ale prestaň! Ja viem, ako svet beží.

MARTA: Na ten tvoj beh sveta môžeš poriadne doplatiť.

ŠEDIVEC: Ako môžem doplatiť, keď sporím?

MARTA: Staviaš na piesku. Lakomstvo je vášeň, ktorá nechce nič dať a všetko chce mať. Utŕžiš hanbu a rany! Načo sú ti peniaze? Myslíš, že je to najväčší majetok? Mŕtva vec, nič viac.

ŠEDIVEC: Škoda, že nie si muž. V tebe sa skrýva stratený gavalier. Ostaň si doma a filozofuj, ako dlho len chceš. Zbohom! (Odchádza.)

Marta.

MARTA: Nechápem, ako tanec môže mysliacemu človeku spôsobovať radosť? Tancovanie je kypenie rozbúrenej krvi v žilách mladého človeka. Len čo telo dozrie a nadíde čas pre vážnosť myslenia, pominie aj nepokoj. Aké smiešne človeku potom prichodí tancovanie. Mňa už nebaví plesová zábava. Za mladi mi bolo hopkanie príjemné. Ale keď som dorástla do veku, kedy detská hra ustupuje mysleniu, obraz bálu som začala vnímať celkom inak. Ľudia, túžiaci po zábave, sa tu schádzajú a plesajú až do vysilenia. Po polnoci vidieť len bledé tváre, vyčerpané suchotinárske tackanie a na svitaní len ľudské ruiny. Ach, aká bolesť premkla celú moju dušu pri tomto obraze! Všetko je márne a pominuteľné. Tento pocit žiaľu hlboko zasiahol celú moju bytosť. Predsavzala som si nikdy viac sa nezúčastniť nijakého plesu. Preč je dievčenská radosť! (Naivne.) Čo radosť! To predsa nebola nijaká radosť! Prázdny, nepochopiteľný sen, nič viac. Bez myslenia niet radosti — len prázdnota! Život robí krásnym len sila myšlienky!

Cing, potom Búrny, Haraburda, Johan.

Hostinec.

CING: Počítam dnes s dobrým obratom. V tanečnej sále je spústa hostí. Len keby platili v hotovosti, aby to pekne cingalo. Akože sa volám Cing, to je radosť! Čo to vidím? Cudzie panstvo! Bravo! Vitajte, vitajte!

(Búrny, Haraburda a Johan prichádzajú.)

BÚRNY: Sme tu dobre U troch krkavcov?

CING: K službám.

BÚRNY: Nepostihne nás nejaké nešťastie, keď sme U troch krkavcov?

CING: Hádam len nie, máme tu predsa aj holubičky.

BÚRNY: Osobitnú izbu pre mňa a týchto dvoch urodzených pánov. (So smiechom ukazuje na Haraburdu a Johana.)

(Johan si rozpačite utiera nos do rukáva.)

CING: Hneď, hneď, páni! Ráčte… číslo tri.

BÚRNY: Johan, všimni si! Naša izba má číslo tri. Teda traja krkavci, číslo tri a traja páni, koľko je to?

JOHAN: Deväť.

BÚRNY: Hlupák! Povedzte vy, urodzený pán Haraburda.

HARABURDA (zarazene): Myslím, že počítal správne.

BÚRNY: A ja si myslím, že vy dvaja ste dobre spočítaní somári. — Takže to máme: traja krkavci, číslo tri a traja páni; vlastne jeden pán a dvaja somári.

HARABURDA (potichu): Tieto nálady sa mi nepáčia.

BÚRNY: Choď, Johan, objednaj si, čo chceš, žer a slop, ale zostaň pri zmysloch, inak z teba stiahnem kožu.

JOHAN (odchádza.)

BÚRNY: Čašník! Prineste nám víno! Z toho najlepšieho!

CING: Ak sa smiem spýtať, s kým mám tú česť?

BÚRNY: A čo vás do toho! Vaša česť je obsluhovať a moja česť hosťa platiť. (Chodí hore-dolu. Paličku postaví do kúta a sadne si za stôl.)

CING: To je ale čudný patrón!

BÚRNY: Vy moja najdrahšia haraburda, posaďte sa. Tu budeme hodovať.

HARABURDA: Výborne, výborne — ale ja by som sa predsa len rád, kým prinesú jedlo, pokochal vznášajúcimi sa kráskami v tanečnej sále. (Odchádza.)

BÚRNY (uštipačne): Keby nebol somár, myslel by som si, že sa chce dať na filozofiu.

(Cing prináša víno.)

Čašník! Je veľa ľudí v tanečnej sále?

CING: Nával, aký tu ešte nikdy nebol. (Odchádza.)

Búrny a Žiar.

ŽIAR: Koho to vidím? Búrny, čo tu robíš? Ty odľud! Prišiel si sa posmievať ľudskej hlúposti, ty uštipačný Diogenes?

BÚRNY (prívetivo): Žiar! Prisadni si, ty kuvik, som naozaj rád, že ťa vidím. Dnes si mojím hosťom. Daj si, čo ti hrdlo ráči, či dobré, či drahé. Si vítaný! Budem ti rozprávať, nech vieš, ako často ma trápia nálady a nechuť do života. Túto noc strávime v srdečnom rozhovore. Podaj mi ruku! (Podá mu ruku.) Keby som tak ja mal, čo ty nosíš v hlave.

ŽIAR (so smiechom): Čo tebe všetko nenapadne! (Sadne si.) Tak nečakane sme sa stretli, Búrny, som naozaj rád. Nejdeš si zahnať svoje nálady pohľadom na tancujúcich?

BÚRNY: Ako to tam vyzerá?

ŽIAR: Pripestré a pritesné. Krinolíny praskajú v tlačenici vášnivých tanečníkov, udychčaní lapajú po navoňavkovanom prachu — pri kašli ho hlcú — a lepkavý pot zastiera tuposť chlípneho oka.

BÚRNY: Krkavec našiel svoju zdochlinu. Už sa niekde s nejakou starou známou Dulcineou kláti v tlačenici. (Nalieva víno.) Na zdravie, boh nech ti žehná.

ŽIAR: Tebe tiež. (Štrngnú si pohármi a pijú.)

BÚRNY: Prišlo ti už niečo na um v tomto blázinci? Môj príživník ti poskytne bohatý materiál a dobrý terč pre tvoju satiru. Je to vybíjaný podliak, obratný pätolizač, bezočivý klamár a prešibaný podvodník. Je vo svojej ničomnosti taký neobyčajný, že predstihne aj svoje vlastné meno.

ŽIAR: Videl by si dámy, ako pri kolísaní a vlnení širokých krinolín ukazujú to, čo ináč cudne zakrývajú.

BÚRNY (žartovne): Ale je prehnité to naše moderné osvietené storočie… A čo páni?

ŽIAR (ironicky): Elegancia sama! Tisnú sa okolo svetla sviečok ako muchy, len aby bolo vidieť ich blýskavé gombíky, neprestajne vyťahujú z vrecka svoje hodinky, len aby ukázali, že ich majú. Pohrávajú sa s retiazkami z mačacieho zlata, rukou obťažkanou prsteňmi si neustále krútia fúzy, len aby pôsobili ako vysokovzdelaní urodzení páni. V tomto komickom výjave nájdu sa i takí, čo stoja s nasadenými okuliarmi nečinne bokom v pozícii kritika — vlasy presne rozdelené, hladko učesané, nos dohora, hlava zaklonená, ruky skrížené za chrbtom. A tupo hľadia s prázdnym výrazom do pestrej haravary.

BÚRNY: Stačí mi, čo si povedal, už tam ani nemusím ísť.

Predošlí, Haraburda, Cing, Šedivec.

HARABURDA (dychčí): To je ale horúčava! (Utiera si tvár.) Á, servus! Tu je náš priateľ! (Obráti sa k Žiarovi.)

BÚRNY (zachmúrene): Čo? Váš priateľ? (S opovrhnutím sa díva na neho a pije. Žiar sa usmieva.) Tu je víno! Berte! Zakrepčili ste si?

HARABURDA: A ako!

BÚRNY (posmešne): Viete, ktoré krepčenie je celkom posledné?

HARABURDA: No — keď už človek ďalej nemôže.

BÚRNY (chladne): Na šibenici.

(Vojde Šedivec a sadne si za stôl k vínu.)

Čašník! Prineste víno! Viac fliaš! Dnes musíme byť veselí! Život je krátky a hrob večný! Užívať — to je ono! Je to tak, urodzený pán Haraburda?

HARABURDA (mrzuto): Mne je zle.

BÚRNY (uštipačne): Je vám zle? Po milostnom bozku zrazu zazrieť šibenicu, to ozaj vyrazí dych.

(Žiar sa usmieva.)

To je ten rozdiel medzi poéziou a prózou, čo?

HARABURDA (bokom): Nie! Tento posmech už ďalej neznesiem!

CING (prinesie víno.)

BÚRNY: Nech žije Epikuros! (Zdvihne pohár.)

ŽIAR: Sokrates tiež!

BÚRNY: Proti tomu by som mal námietky. Nech žije Diogenes a Timon Aténsky, to sú chlapíci podľa môjho gusta! (Pijú.) Pán Haraburda! Vy nás iste vysmejete, že pripíjame už dávno mŕtvym mužom. Čo myslíte, prečo?

(Šedivec sa poobzerá a potajomky pije.)

HARABURDA: Ja? Ja si myslím… (Zarazí sa.)

BÚRNY: Vy si nemyslíte vôbec nič — a nič je toľko ako niečo. Rozumiete? Študovali ste filozofiu? Čo je to niečo? Aj víno je niečo, je tak? (Posmešne.) Takže myslíte asi na víno.

HARABURDA: Ó áno! Prečo nie?

BÚRNY: Tak teda slopte, koľko sa vám žiada.

(Žiar si zapisuje niečo do zápisníka.)

Čo to máš?

ŽIAR: Zapisujem si nejaké myšlienky.

BÚRNY: Nemáš pri sebe básne?

ŽIAR: Drobnosti. Niektoré sú aj o tebe.

BÚRNY: Tak spusť! Uvidím, či ma vystihneš.

ŽIAR (číta):

HARABURDA: To nie je pravda! Ja nepočujem nijaké zavýjanie!

BÚRNY (nahnevane): Zavri hubu!

ŠEDIVEC (potichu): A ja zase! Otvor hubu! (Potajomky sa napije.) Najlepšie chutí, čo je zadarmo a keď človeka nikto nevidí.

BÚRNY: Ďalej!

ŽIAR:

BÚRNY (temne): Vystihol si ma!

HARABURDA: Ale…

BÚRNY (rýchlo a nahlas): Nijaké ale — mlčte! Somár má právo hlasu len v slame!

ŠEDIVEC (potichu): Ja mlčím a pijem i bez hlasovacieho práva. (Pije.)

BÚRNY: A ďalej?

ŽIAR:

BÚRNY: Si diabol, Žiar! Na chlp si ma vystihol! (Dvíha pohár.) Na tvoju hlavičku! (Pijú.) A čo vy, urodzený pán Haraburda? Páči sa vám to? Ste aj vy priateľom poézie?

HARABURDA: Je to krásne umenie a možno ho dosiahnuť iba mnohými pokusmi.

BÚRNY: Pokusmi sa človek podľa vás môže stať básnikom?

HARABURDA: Prečo nie?

BÚRNY (ironicky): Ako chlapec som robil mnoho pokusov s mrkvou v záhrade. Vytiahol som ju a chcel zjesť, ale keď som zbadal, že je ešte pritenká, znova som ju zastrčil do zeme, aby rástla ďalej. Týmito pokusmi nielenže som sa nestal básnikom, ale som za ne dostal od matky dokonca zaucho.

HARABURDA: To bolo pritvrdé.

BÚRNY: Ako to? Mala ma za to hádam vybozkávať?

HARABURDA: Prečo nie, veď bola matkou.

BÚRNY: A vy ste vraj vychovávateľ!

HARABURDA: Áno.

BÚRNY: Ste somár!

HARABURDA (nasrdene): Čože? To má byť žart alebo to myslíte vážne?

BÚRNY (chladne): Vážne!

HARABURDA: To si teda vyprosím! Aj samotného čerta by už prešla trpezlivosť! (Vypije víno a odchádza.)

BÚRNY: Nevyzná sa v sebe, ale pritom v hneve slope ďalej.

ŽIAR: Príliš si mu zaťal do živého.

BÚRNY: Do týchto zloduchov treba ťať, až sa im žlč zodvihne.

Predošlí, vchádza Toni so svojou skupinou, ktorá ostane v úzadí.

BÚRNY: Á, tu prichádza môj Toni! Ako sa máš, ty starý šedivec?

(Šedivec sa obzerá a utiera si ústa.)

TONI: Tak, tak, milosťpán. Dlho som vás nevidel — už som naozaj ošedivel.

BÚRNY: Vidím ti to na brade. Všetko je pominuteľné, len trápenie zostáva. Pamätáš sa ešte na moju pieseň, čo som mal kedysi tak rád.

TONI: Akože by nie! Kedysi boli iné časy!

BÚRNY: Čas je večný a vždy rovnaký, iba človek sa mení. Zahraj mi tak dojímavo a citlivo, ako to len ty vieš. Poznáš túto: Vysoko stúpa mesiac ponad les.

(Toni hrá.)

Čašník, sto fliaš šampanského!

(Toni prestane hrať.)

To je pieseň, čo som mal tak rád. Bol som vo veku, kedy sa z mládenca stáva muž. To boli časy! Život ma tešil. Nevedel som ešte, čo znamená. A teraz, keď to viem, už ma nebaví!

ŽIAR: Karol! Veď ty máš slzy v očiach!

BÚRNY (rozľútostene): Až teraz si to zbadal? Moje srdce pláva na vlnách utrpenia.

ŽIAR: Prečo tak melancholicky, Karol? Si predsa bohatý, obdarený krásnym duchom. Raduj sa zo života na zemi!

BÚRNY: Zem je zem a duch je duch. Duch je smutný, pokiaľ je na zemi.

ŽIAR: Si rozrušený.

BÚRNY (zahĺbený do myšlienok): Veru, veru. Myšlienky sú ako karty. Je ich tak málo, a predsa každé ich rozloženie je iné, každé ich postavenie k celku má iný význam. Čo potom myšlienky, ktorých je taký bezpočet ako kvapiek v mori alebo atómov v atmosfére. Áno, myšlienky sú ako more, čo v búrke buráca a hučí, sú ako slnečné lúče koncentrované do ohniska, vrhajú srdce do plameňov. Žiar, povedz mi, čo je najkrajšie na svete.

ŽIAR: Fantázia.

BÚRNY: Dobre! Ale musí byť ako príroda — raz tichá ako namaľovaný les, kde niet ani vánku, kde nešumí ani lístoček. Je taká tichá, že počuť dych anjela snívajúceho v nebi. Vtedy sa duch cíti ako skamenený kráľ v pustom zámku načúvajúci tepu zeme. To je pokoj prírody. Fantázia je aj búrlivá ako hromobitie, žiarivá ako obloha preťatá bleskami vo všetky sveta strany — je ničivým dunením a morom plameňov. Vtedy sa duch chveje v prachu v obdive božského majestátu. Taká je sila prírody. Fantázia je temná, desivá ako hmla vinúca sa ponad údolia, čo naostatok sadne na bralá. Áno, je ako dážď, ktorým nebo plače. To je smútok prírody. A ako je to, keď snehové vločky ako biele lupene kvetov padajú z oblohy, ani čo by ju pretrhlo. Nie sú to ustrnuté pocity utrpenia? To je moje vnútro — veru smutná je moja bytosť. A predsa, smútok — nie je to priblíženie sa k božskému? Čo myslíš, Žiar? Nie je nič krajšie na svete ako smútiaci krásny duch!

(Čašník prinesie šampanské.)

Fantázia je teda ako príroda — mnohovrstevný, živý celok. (Nalieva do pohárov, pijú.) A čo je príroda? Chce sa mi takmer povedať — príroda je zviera. Horské reťaze sú jeho rebrá, hory vlasy, rieky žily, slnko oči, dážď jeho slzy, vietor jeho dych a hlasom je burácanie hromu.

ŽIAR: Zvláštne prirovnanie.

BÚRNY: Priateľ môj, sú myšlienky, ktoré sa prešuchnú okolo ako peruť vtáka. Kým ich vyslovíš, sú preč. Môj milý Žiar, poviem ti ešte toto: Tie žiariace nebeské záblesky u toho zvieraťa sú myšlienky. Idea, ktorá to všetko drží pohromade, je večná sila rozumu alebo boh sám. Čo? Zle som to vymyslel?

ŽIAR: Vznešene, môj drahý Karol, ale neobyčajne zvláštne.

BÚRNY: Zvláštne, ale nie zle.

ŽIAR (vzrušene): Ó priateľ, moja duša sa chveje, sotva sa ovládam.

BÚRNY: Ty, keby si ty vedel, aký plameň blčí v mojej hrudi! Nebol by si už človekom!

ŽIAR: Cítim tvojho ducha veľmi vrúcne a silno.

BÚRNY (nadšene): Pochop ho, brat môj, a budeš malým bohom v prachu! Ako ti je?

ŽIAR (pokorne): Ja som len smrteľník. Prestaň, mám z toho závrat.

BÚRNY: Zamri a v nebytí je tvoje bytie terajšie i budúce. (Pije.) Toni, zahraj mi to, čo si nikdy nepočul a nikdy nevidel. Lebo fantázia je hra myšlienok. Rozum je vždy rovnaký, nič viac a nič menej. Žiar, počúvaš, čo hovorím?

ŽIAR (zamyslene): Zdá sa mi, že snívam.

BÚRNY: Všetko je len sen, pokiaľ žiješ. Keď nadíde koniec, začína sa skutočnosť. Ale, Toni, ty nehráš. Oblaž prívalom harmónie moju ubolenú dušu.

Predošlí a Komisár.

KOMISÁR: Čo je to za drzosť! Tu sa lumpuje a muzicíruje, a v sále sa nóbl spoločnosť nudí bez hudobníkov. Kto sa opovážil na takýto hrubý priestupok proti verejnému poriadku a zvyklostiam, bude v mene zákona ihneď uväznený.

TONI: Ale veď cez prestávky je dovolené osve muzicírovať.

KOMISÁR: Čo je dovolené? Marš do sály! Slopete tu ako dúhy.

(Hudobníci odchádzajú.)

(Pozerá na fľaše šampanského.) Veď je to šampanské! (Naleje si a pije.)

BÚRNY (vstane, ide k nemu): Ja som sa opovážil.

KOMISÁR: Čo ste sa opovážili? Kto ste?

BÚRNY: A kto ste vy?

KOMISÁR: Čo do mňa skáčete? Ja som úradná osoba!

BÚRNY: To nič neznamená.

KOMISÁR: A vy ste hádam radca?

BÚRNY: Keby len to.

KOMISÁR: Kto teda?

BÚRNY: Niekto oveľa vyššie postavený.

KOMISÁR: Hádam minister?

BÚRNY: Ešte vyššie.

KOMISÁR: Kto vlastne ste?

BÚRNY: Človek.

KOMISÁR: To je ale bezočivý chlap! Čo si myslí, že som vôl?

BÚRNY: A vy ste kto?

KOMISÁR: Čo je vás po tom.

BÚRNY: Pýtam sa ešte raz. Kto ste?

KOMISÁR: To je ale opovážlivosť! Ja som komisár. A čo má byť!

BÚRNY: Poznáte to o tom hlúpom komisárovi, čo ho zmlátili?

KOMISÁR: To vravíte mne?

BÚRNY: Áno, vám.

KOMISÁR (nasrdene): Mne? A všimli ste si medailu? (Ukazuje na striebornú medailu na svojej hrudi.) Viete vy, čo predstavuje?

BÚRNY (chladne): Nič.

KOMISÁR: Predstavuje moje zásluhy a moju moc.

BÚRNY: U vás nepredstavuje nič. Vy nemáte ani jedno, ani druhé.

KOMISÁR: Mňa porazí. Nepredstaviteľný grobian! Ja vám… (Hrozí mu prstom.)

BÚRNY: … nič nezmôžete. (Ostro.) Myslíte si, že ma vystrašíte? Vy nafúkaná ohavná ropucha!

KOMISÁR (Šedivcovi): Počuli ste všetko? Volám vás za svedka.

(Šedivec krúti hlavou.)

Čo ste hluchý?

(Šedivec prikyvuje.)

Ten chlap je napitý ako čík — oči mu idú krížom.

(Búrny ide k Žiarovi a niečo mu šepká. Žiar sa smeje. Komisár si vyhrnie golier, uhladí vlasy, chodí hore-dole, drží si ukazovák na čele.)

Ja a on? On mňa? Tak hrubo a drzo! Postarám sa, aby pocítil prísnosť zákona! (Odchádza.)

BÚRNY (pristúpi k Šedivcovi, ktorý si počas posledného výstupu častejšie upíjal. Vylepí mu zaucho): Ty nehanebný úbožiak! Myslíš si, že keď sa na teba nedívam, neviem, čo stváraš? Kto ti dovolil piť z môjho vína? Ty odporný lakomec! Či nedostávaš poriadnu rentu — a ešte si pokojne prídeš a potajomky piješ cudzie víno?

ŠEDIVEC: Chcú sa biť alebo čo?

BÚRNY: Myslím, že hej, keď rozdávam zauchá.

ŠEDIVEC (nesmelo): Ale, čo to má byť!?

BÚRNY: Zaucho. A tu je druhé! (Šedivcovi spadne čiapka.)

ŠEDIVEC: Ja som statkár! A kto je ten, čo mi vylepil zauchá?

BÚRNY: Ten, ktorému si vyslopal víno.

ŠEDIVEC: Mňa poznajú široko-ďaleko.

BÚRNY: Ako šedivého somára.

(Prichádza Komisár.)

KOMISÁR (dôležito): Kocky sú vrhnuté. Byť či nebyť, to je teraz otázka.

BÚRNY (ironicky): Hamlet non plus ultra.

ŠEDIVEC (Komisárovi): Videli ste, čo mi urobil? Ste mojím svedkom.

KOMISÁR: Už nie ste hluchý? Aký čulý, skoro by som povedal triezvy.

ŠEDIVEC: Dosvedčíte mi, že to bolo ublíženie na tele.

KOMISÁR: Ja? Tak ako vy mne, vy hlucháň!

ŠEDIVEC: Vždy som sa správal pokojne, ticho sedel za stolom a svojou mlčanlivosťou nedával nijaké podnety na hádky. A vidíte, takto som pochodil. Zranili ma! Vyfackali! A tamto na zemi leží moja čiapka!

KOMISÁR: Čo ma je po vašej čiapke! Mňa zaujíma tamten! (Ukazuje na Búrneho.)

ŠEDIVEC: Mňa tiež.

KOMISÁR: Aha, dvaja svedkovia — dôkaz viny! Strašné slová: Je vinný — osudne zaznejú v tvojich ušiach! (Chodí hore-dolu.)

BÚRNY (schytí palicu): A teraz von, hnusná háveď!

(Komisár a Šedivec vybehnú.)

Konečne zmizla tá zberba!

Búrny, Žiar, Prestri, Cing.

ŽIAR (so smiechom): Búrny, ty si ale zvláštny človek!

BÚRNY (volá): Krčmár!

(Vojde krčmár Prestri.)

PRESTRI: Rozkážete, milostivý pán?

BÚRNY: Čo stojí celý výčap?

PRESTRI: To vám skutočne neviem povedať.

BÚRNY (siahne do peňaženky): Tu máte tento papier.

PRESTRI (nadšene): Nebesá! Tisíc zlatých! Ručičky bozkávam! A čo rozkážete vykonať, milosťpán?

BÚRNY: Ostatné nechajte na mňa! Vy môžete ísť domov.

PRESTRI: Najponíženejší služobník.

ŽIAR: Čo máš za lubom?

BÚRNY: Zrovnať so zemou celý výčap, nech títo podliaci nemajú nijaký pôžitok! Nezaslúžia si, aby ich nosila zem! (Odchádza s palicou.)

ŽIAR: To je ale zlostník! Výsmechom a päsťou chce dať ľuďom najavo, že nie sú tým, čím by mali byť. Chudák Búrny! Nenájdeš tak ľahko toho svojho človeka!

(Počuť hrmot a rinčanie.)

Namojdušu, ten rozmláti celý výčap! Čudák! Myslí si, že keď rozmláti mŕtvu masu, zlo tým bude odstránené. Ach, Búrny, biješ len po tráve, dobytok ostáva nedotknutý!

BÚRNY (vracia sa): Hotovo! Tí psi budú mať príučku! Čašník!

CING (vstúpi): Čo rozkážete milostivý pán?

BÚRNY: Môj účet a dajte zapriahnuť!

CING: Hneď to bude. (Odchádza.)

BÚRNY: Ideš so mnou, Žiar?

ŽIAR: Kam?

BÚRNY: Do doliny, nadýchať sa čerstvého ranného vzduchu.

ŽIAR: Dobre.

CING (prichádza, podá Búrnemu účet, ten platí): Ďakujem, milosťpán.

(Odbíja tretia hodina.)

BÚRNY: Koľko odbilo?

ŽIAR: Tri po polnoci.

BÚRNY (zamyslene): Tá trojka mi je osudná. Traja sme sem prišli do hostinca U troch krkavcov. A o tretej ráno traja odchádzame.

(Vypijú a odchádzajú. Vojde Cing a odnáša fľaše.)

Komisár, Šedivec, potom Haraburda a Cing.

KOMISÁR (prichádza, pre seba): Len počkaj! Veď ty budeš tancovať, ako ti ja budem hrať! Udanie už mám, teraz ešte svedkov. Tento plán mi dopomôže k peknej sume, len mu nahnať strach. Musí si myslieť, že závisí len odo mňa, či ho odsúdia za pokus o vraždu alebo nie. Stojí to za tú námahu, je bohatý. Pôjdem za ním s udaním a pohrozím mu, že ak nezloží sumu tisíc zlatých, pôjde pred súd.

ŠEDIVEC (prichádza): Kde je to šampanské? Všade ako vymetené!

KOMISÁR: Prichádzate práve vhod. Udanie na Búrneho je napísané — tu je. (Ukazuje na hruď.) Predvolajú vás na pojednávanie ako svedka. Podpíšte toto svedectvo! (Podá mu popísaný papier.)

ŠEDIVEC: A čo mám dosvedčiť?

KOMISÁR: To, čo sa stalo.

ŠEDIVEC: Čo? Chcem to počuť.

KOMISÁR (číta): My, dolupodpísaní, týmto vyhlasujeme, že sme boli svedkami toho, ako dňa tretieho februára tohto roku počas plesu v hostinci U troch krkavcov chcel všade známy melancholický lump Búrny zavraždiť vysokováženého pána komisára…

ŠEDIVEC: Nie zavraždiť, ale zmlátiť palicou! A nie vás, ale nás!

KOMISÁR: Akože?! Vy ste predsa svedok, vy nemôžete žalovať!

ŠEDIVEC: A prečo nie? Kto dostal tie facky?

KOMISÁR: To sem nepatrí. Ak chceme vyhrať, musíte svedčiť a povedať, že ma chcel zavraždiť a len váš príchod mu v tom zabránil.

ŠEDIVEC: A čo moje facky?

KOMISÁR: Tie sa budú prejednávať osobitne. Musíte ďalej tvrdiť, že Žiar bol v tom čase, keď došlo k pokusu, v tanečnej sále. Prítomní sme boli len my traja, a síce ja, vy a Haraburda. Musíte hovoriť, že nie ste s ním v nepriateľskom vzťahu, aby vaše svedectvo bolo účinné. Ďalej musíte tvrdiť, že ma napadol ostrým nožom.

ŠEDIVEC: Veď nemal nijaký nôž, chcel nás len zmlátiť palicou.

KOMISÁR: Vy musíte tvrdiť to, čo vám vravím, inak z toho nebude nijaký úžitok.

ŠEDIVEC: Akýže úžitok budem mať z toho ja?

KOMISÁR: Tak po prvé — dostane sa vám satisfakcie a bude potrestaný ten, čo vám spôsobil ujmu. A po druhé — máte moju vďaku.

ŠEDIVEC: To znamená…

KOMISÁR: Vybavím vášmu synovi uvoľnenie z vojenčiny.

ŠEDIVEC (natešene): Naozaj?

KOMISÁR: Nech som podliak a nie poctivý človek, ak vám to nevybavím! Tak podpíšete to svedectvo? Čašník, atrament a pero! Rýchlo!

(Šedivec číta, Čašník prinesie pero a atrament, Šedivec chvíľu váha a nakoniec podpíše.)

(Prichádza Haraburda.)

HARABURDA: Kde je Búrny?

KOMISÁR: Je preč a už nikdy, nikdy viac nebude búriť.

HARABURDA: A ten, čo to píše?

KOMISÁR: Svedectvo.

(Šedivec vstane, podá Komisárovi svedectvo.)

A teraz podpíšte vy.

HARABURDA: Len za istých podmienok. Potrebujem peniaze.

KOMISÁR: Štrnásť dní by ste hádam mohli počkať.

HARABURDA: Ani o hodinu dlhšie, ako som povedal.

KOMISÁR: A nestačila by aj päťdesiatka?

HARABURDA: Ľudský život za stovku — nie je to trochu málo?

KOMISÁR: Nebudeme sa predsa naťahovať. Kocky sú vrhnuté. Teraz len mlčať. Tu je zmenka. Splatná je do ôsmich dní. Je vaša.

HARABURDA (vezme zmenku, podpíše svedectvo a odchádza): Adieu!

KOMISÁR: Adieu, urodzený pán Haraburda, adieu! (Strčí svedectvo do vrecka, podá ruku Šedivcovi.) Majte sa dobre, urodzený pán Šedivec. Ponáhľam sa. O chvíľu začne svitať. (Odchádza.)

ŠEDIVEC: Čašník, neostalo z toho šampanského?

CING: Všetko sa vypilo a miestnosť zamykáme.

ŠEDIVEC: Čert vás ber, vy prekliatci!

(Opona.)