ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Cháron.

Podsvetie. Chatrč prievozníka.

CHÁRON (se šedivou bradou a strapatými vlasmi, oblečený ako prievozník): Do čerta aj so všetkými člnmi, plávaním aj veslovaním! Už sa mi to všetko zhnusilo. Prekliate tiene mi nikdy nedajú pokoj. Aj teraz som bol skoro synom smrti. Toľké sa natlačili do člna, že nás Styx skoro zaliala a pri búrke som takmer prišiel o život. Prekliate tiene. Keď videli nebezpečie, nahrnuli sa tak tesne za môj chrbát, že som nemohol veslovať. Musel som v smrteľnom strachu vytiahnuť veslo z búrlivého prúdu a odohnať ich ako mračno komárov. (Z kabáta vytiahne papier.) Tu je zoznam, čo posiela Merkúr. V tej sto tisícke duší, prevezených pri tejto plavbe, je len jedna jediná, ktorej je otvorená nebeská brána. Volá sa — kdeže to mám? (Hľadá v zozname.) Volá sa Búrny. Čo? Búrny? Počas plavby vznikla preto búrka, lebo sa tento Búrny nemohol zniesť s ostatnou čvargou. Musí to byť správny chlapík. Veď sa s ním zoznámim. (Otvorí okno. Počuť šum.) Naspäť! Prekliate tiene! Keď vezmem bič, odprášim vás na tisíc míľ! (Volá.) Búrny! (Zavrie okno.)

Cháron a Búrny.

CHÁRON: Vitaj u nás! Voláš sa Búrny?

BÚRNY: Tak je!

CHÁRON: Máš dobré odporúčanie. Čo je u vás nové?

BÚRNY: Všetko pri starom.

CHÁRON: Ľudia sa vonkoncom nechcú polepšiť?

BÚRNY: Ani pomyslenia.

CHÁRON: Namojdušu, raz vyvolám búrku a utopím nemilosrdne všetkých ako myši. Ja veru nebudem mať takú trpezlivosť ako pán neba i zeme, nech je posvätené jeho meno. Toľké dobro, a ešte ho zneužívajú, lumpovia! Tak čo, Búrny, poznáš už svoje poslanie?

BÚRNY: Nie.

CHÁRON: Prihlásiš sa u Diogena. Zapisuje žiadosti do neba. Ďalšie sa dozvieš od neho.

BÚRNY: Cháron, chcem zaplatiť prevozné.

CHÁRON: Už sa neplatí.

BÚRNY: Ako to?

CHÁRON: Tento starý hlúpy zvyk bol zrušený. Mal som s tými prekliatymi pätákmi len oštaru. Boli ich celé kopy a nevedel som, čo s nimi. Až raz prišiel ku mne Timon a vysmial ma aj s celým mojím pätákovým kšeftom. Tak ma to rozzúrilo, že som ich rozhádzal na všetky strany sveta.

BÚRNY: A kto je to ten Timon?

CHÁRON: Tyran z Atén, ktorý všetko zlato rozdal darebákom a navždy ich potom znenávidel a preklial. Beda tým tieňom, ktoré sú poslané k nemu. Ten ich veru neušetrí! Požíva vážnosť a má veľkú moc.

BÚRNY: To sa mi páči.

CHÁRON: Verím ti. Tu sa ti bude ešte všeličo páčiť, o čom si nikdy ani len nesníval. Je to môj ochranca.

BÚRNY: Timon?

CHÁRON: Hej. Vieš, ja som priamy človek, poviem každému pravdu do očí. No a to sa jemu páči. Je to chlapík na pohľadanie. Od jeho pozemskej smrti sem nijaký podobný neprišiel. Už dávno by som bol zavrel tento prekliaty kšeft. Len vďaka jemu som ešte stále tým starým prievozníkom. Veľmi mu na tom záleží. Má nevýslovnú radosť, keď môže narábať s ľudskými tieňmi so svojou nepomíjajúcou zlosťou.

BÚRNY: A čo sa stane s tieňmi?

CHÁRON: Poviem ti, koľko viem a viac veru ani nechcem vedieť. Lebo nemôžem počúvať ten nárek. Celá ríša tieňov sa delí na tri časti. Do prvej patria tiene, ktorým bolo súdené prísť do neba. Sú to vzdelaní, cnostní a poctivo zmýšľajúci ľudia. Požívajú nebeskú blaženosť. Do druhej patria tí, čo žili hlúpo ako dobytok a stali sa nehodnými mena človeka. Tieto tiene sa prevteľujú do zvierat. Do tretej časti patria tiene všetkej ostatnej zberby.

BÚRNY: A čo sa stane s tými poslednými?

CHÁRON: To sú tí prví.

BÚRNY: Kde?

CHÁRON: V Léte, rieke večného zabudnutia, kde sa rozpadnú na prach. Aj dnes, zo skupiny, v ktorej si bol aj ty, som vysypal stotisíc duší za bezútešného náreku do ohnivého prúdu Léte. Prúd ich odniesol, ani nechcem vedieť kam. Ďalšiu správu o ich osude, ak ťa to zaujíma, ti môže dať Timon.

BÚRNY: Strašné, Cháron, odkrývaš mi tu nikdy nepočuté taje. A čo sa deje s básnikmi?

CHÁRON: To sú boží vyvolenci. Posiela ich z neba na zem, aby skúsili biedu, vycibrili si cit a ovládli krásu — potom sa vracajú naspäť do neba.

BÚRNY (nadšene): Ó, bože! Ako mi je! Som nadšený, Žiar, znova ťa uvidím!

CHÁRON: Tak veľmi ťa vzrušujú tieto správy? Nič si z toho nerob. Privykneš si. (Vonku počuť nárek. Cháron otvorí okno.) Heš! Prekliate tiene! Ďalšie roje nových tieňov — burácajú ako more doďaleka. Musel niekde na zemi vypuknúť mor alebo vojna. Milióny sa sem blížia. Kedy už budem mať pokoj s touto zberbou! Hneď vás pohltí Styx!

BÚRNY: Ach, Cháron, som zhrozený!

CHÁRON: Nič si z toho nerob, u nás to už tak chodí. Tu je moja ruka. Neboj sa. Páčiš sa mi. A tých je málo, ktorí sa mne páčia, to mi ver. Len tvoje meno sa mi nepáči.

BÚRNY: A prečo?

CHÁRON: Ako sa môže prievozníkovi páčiť hocičo, čo búri? Veď sa my bližšie zoznámime. A teraz choď k Diogenovi, lebo ja mám robotu. A pozdrav ho odo mňa.

HLAS: Charón!

CHÁRON: Aha — to je Merkúr. (Odchádza.)

Diogenes.

Nebo.

DIOGENES (stojí za pultom, pred ním leží otvorený protokol): Milióny ľudí zmizli, akoby nikdy neboli. A predsa, slnko je také, ako bolo pred tisícročiami. Mohutný prúd dejín sveta sa utopil v nekonečnom prúde času. Zjavenie sa jednotlivých mysliteľov bolo podobné ohňu svietiacemu v tmavej noci — svietilo a zhaslo — všetko ostatné zmizlo bez stopy ako vetrom rozviaty prach. A predsa, slnko je rovnaké ako pred stáročiami, dokonca ako vtedy, keď som žil na zemi ja. Vídal som ho také, aké je dnes. A čo sú tisícročia a všetok čas meraný ľuďmi proti večnosti? Nič. Vonkoncom nič. Ó, nekonečná diaľava času, nedosiahnu ťa ani svetelné lúče. Kde sú tie nespočetné národy, ktoré vznikli a zanikli v tvojom nekonečnom prúde? A predsa, slnko je také ako pred tisícročiami. Veľkolepé. Ale ani pomíjajúce nepominulo. Všetko je tu, nič nezaniklo. Zmenila sa len forma, podstata zostala.

Diogenes, Smrť, Búrny.

SMRŤ: Búrny.

DIOGENES: Nech vstúpi! (Kývne Smrti, tá odíde. Prichádza Búrny.) Boh ťa pozdrav! Prichádzaš teda bez nášho pozvania. Na zemi sa ti nepáčilo? Ako to tam u vás chodí?

BÚRNY: Zle.

DIOGENES: Naozaj? I teraz treba ľudí hľadať aj cez deň lampášom? Ej, ej, keď ľudia nechcú byť ľuďmi. Čo robí komisár a jeho kamaráti? Ich provizórium sa už blíži ku koncu. Onedlho ich uvidíme a potom zase neuvidíme. Ale sadni si u nás. Asi ľutuješ, že si zomrel a nezanechal testament. Svoje veľké bohatstvo si ponechal nevedno komu.

BÚRNY: Pri svojom trápení som na to nemyslel. Stalo sa a nedá sa to už zmeniť. Teraz mám starosť už len o môj osud. Nemohol by si mi, Diogenes, vysvetliť aspoň niečo podrobnejšie?

DIOGENES: Mohol, ale čo by si vlastne chcel vedieť?

BÚRNY: Niečo o mojom osude.

DIOGENES: O tvojej veci rozhodne božský senát.

BÚRNY: A z koho sa skladá?

DIOGENES: Zasadajú v ňom: Viera, Láska, Nádej, Múdrosť a Krása. Viera súdu predsedá a Pravda ako obhajca podáva návrhy.

BÚRNY: To je pekné, ale ako sa tam dostanem?

DIOGENES: Pomocou môjho pera.

BÚRNY: Ako to?

DIOGENES: Vyhotovujem správy o osudoch duší, čo zomreli pre pravdu. Uvedomuješ si nebezpečenstvo, ktoré ti hrozí v mojej osobe?

BÚRNY: Ach, Diogenes, si predsa láskavý.

DIOGENES: Ten, čo bol na zemi uštipačný a chudobnejší ako dlaň plná piesku. Ó, Búrny, ozaj som rád, že si tu, ďaleko od tých darebákov, ktorých som ja pod titulom psa pohrýzol. Nestrachuj sa o svoj osud. Tvoje pozemské činy Pravda neprekľaje.

BÚRNY: Ale, Diogenes, počul som, že aj Timon je tu.

DIOGENES: Samozrejme. Všetci poriadni chlapi sa tu zídu. Tie mimoriadne priťažujúce okolnosti, ktoré si pripojil k svojmu rozsudku na zemi, tu nemajú nijakú váhu.

BÚRNY: Ako to všetko vieš?

DIOGENES: Priprav sa na odplatu.

BÚRNY: Ako?

DIOGENES: Šudierny, hneď ako sa zjaví, čo bude v najbližšej chvíli, bude chcieť, aby mu zaplatili vlastné okuliare.

BÚRNY: A nemohla by odplata pozostávať zo zaucha?

DIOGENES: Tak! To je pekné! Ale musel by si sa vrátiť na zem a priniesť so sebou corpus delicti. Cháron by pridal ďalšie zauchá na spiatočnej ceste.

BÚRNY: Diogenes, rád by som videl Timona.

Predošlí, vchádza Timon.

DIOGENES: Práve prichádza. (Predstaví ich.) Timon. Búrny.

TIMON: Tak už si navždy zanechal pozemské radosti? Muselo ti byť veru horúco, keď si nevyčkal na Smrť.

BÚRNY: Spravil som do pece dieru, a už ma nebolo.

DIOGENES: Karol Búrny, tak už si v protokole žiadostí. Teraz zbohom, priatelia moji, do videnia. (Odchádza.)

BÚRNY: Kam šiel Diogenes?

TIMON: Podať správu o tvojom živote.

BÚRNY (ustarostene): Tak?

TIMON: Pôsobí ti to starosti?

BÚRNY: Myslel som na svoju smrť, ktorú som sám privolal.

TIMON: Sokrates sa prechádza v najkrajších záhradách raja. Božský senát vynáša svoj rozsudok podľa rozumu a cnosti. Pravda dáva návrhy, ktoré prevezme zo správ svojho obľúbenca Diogena. Búrny, ty si bol dobrý chlapík v tvojom pozemskom živote. S Diogenom sme sa nasmiali, keď si nám počas plesu v hostinci U troch krkavcov pripíjal a keď si sa s tými darebákmi bez okolkov vysporiadal. Vtedy sme si ťa veľmi obľúbili, ale v biede sme ti nepomohli, lebo sme ťa chceli vidieť pekne žiť a pekne umierať. Obyčajný život a obyčajná smrť nech je len pre sprostú čvargu.

BÚRNY: Celkom tak to nie je! Ale, Timon, Charón vravel, že máš dozor nad tieňmi. Mohol by si mi niečo ukázať?

TIMON (vezme ho za ruku, vznešene): Poď, vypočuješ si predovšetkým šum mora.

(Odídu.)

Vstúpi Marína a Laura, oblečené sú ako anjeli.

LAURA: Schovajme Diogenovi knihu. (Ukazuje na protokol.)

MARÍNA: Alebo mu radšej pokazme perá.

LAURA: Alebo mu dajme lieskovec pod pult, keď sa oprie, bude to praskať. (Ide k protokolu, obzerá sa dookola.) Ach, Marína, mne čosi napadlo. Spýtajme sa ho radšej, kde je náš otec, čo nám padol vo vojne, keď sme boli ešte malé. Nikde ho nevidíme.

MARÍNA: Pre mňa. Zober pero, budem ti diktovať:

Si hotová? Teraz napíš naše mená. Marína a Laura, anjeli z obláčka, dvojičky. Zakry to papierom a teraz rýchlo preč, aby nás tu nenašiel.

(Odídu.)

Diogenes.

DIOGENES (prichádza): Už tu zase museli byť tí dvaja malí anjeli. Radi ma podpichujú, ale ja ich mám celkom rád. Sú korením môjho života. (Pozerá na papier.) Čo to tu vidím? (Zoberie papier a číta.) To je od nich milé.

Diogenes, Smrť, Komisár, Haraburda, Šedivec, Šudierny, Marína, Laura.

SMRŤ (vchádza): Haraburda, Šedivec…

DIOGENES: Á, tak už sú tu! Celá kompánia! Len sem s nimi!

(Vstúpi Komisár, Haraburda, Šedivec a Šudierny. Komisár má pod pazuchou vrece s papiermi. Smrť stojí bokom.)

Prišli ste do nebeskej ríše! Predstupujte po jednom! Zapíšem si vás do protokolu. (Píše.)

KOMISÁR: Ja som komisár.

DIOGENES: Viem.

KOMISÁR: Tu sú moje osvedčenia. (Ukazuje na vrece.)

DIOGENES: My vaše osvedčenia nepotrebujeme.

KOMISÁR: Ako to? Ja som sa v službe zodral!

DIOGENES: Áno?

KOMISÁR: Ale osvedčenia hovoria o všetkých mojich zásluhách.

DIOGENES: My vieme všetko. Nestane sa vám nijaká krivda.

(Prichádza Marína a Laura.)

MARÍNA: Aha, týchto sme videli na zemi. (Obe sa tisnú ustrašene k Diogenovi. Podá im odpoveď.) Poďme rýchlo preč! (Odbehnú.)

DIOGENES: Tak, panstvo, do neba?

ŠUDIERNY: Prosím, aby ste moju osobu zvlášť zohľadnili. Som skúsený sudca, sudcovské skúšky som absolvoval s výborným prospechom.

DIOGENES: Skúškou bol život. A ako to bude s prospechom, to sa ešte ukáže.

ŠUDIERNY: Som tiež rutinovaný právnik.

DIOGENES: Všetci súdia, ale kde sú ľudia?

ŠUDIERNY: Trestal som previnilcov so všetkou prísnosťou a dôslednosťou.

DIOGENES: Zlý je trest, kde niet nápravy.

ŠUDIERNY: Slúžil som usilovne tridsať rokov.

DIOGENES: Tak dlho ste užívali dobrodenie prírody?

ŠUDIERNY: Poznám nariadenia a paragrafy takmer naspamäť.

DIOGENES: Priateľu, to sú mŕtve slová.

HARABURDA: A ja?

ŠEDIVEC: A ja?

DIOGENES: Všetci sa dozviete o svojom osude. (Zavolá Smrť, ktorá všetkých odvedie. Diogenes odchádza.)

Timon a Búrny.

TIMON: Čo si videl, to ešte nie je všetko. Uvidíš a počuješ veci, že sa ti hlava zakrúti.

BÚRNY: Rád by som sa dozvedel o svojom osude.

TIMON: Zapísal ťa už Diogenes do protokolu?

BÚRNY: Niečo písal.

TIMON (pozerá do protokolu): Nielen ty, aj tvoji žalobcovia sú už zapísaní.

BÚRNY: UŽ sú tu?! Čo sa teraz stane?

TIMON: A vieš, čo sa stalo s čiapkou Šedivca, ktorá mu spadla, keď si mu dal facku?

BÚRNY: Nie.

TIMON: Dali ju do záhrady, aby varovala vrabcov, že by mohli pochodiť takisto, keď im príde chuť na cudzie. Ale najlepšia pri tvojom vyšetrovaní bola obhliadka komisárovho klobúka, ktorý nechal zo strachu v tvojom dome. Zišla sa celá súdna komisia a spísala o klobúku obsiahly protokol.

BÚRNY: To som nevedel. A čo bolo ďalej?

TIMON: Sudca si do výdavkov započítal všetky možné položky. Počas vyšetrovania sa tak častoval vínom, že ho to položilo. Žiadal o podporu v chorobe s tým, že ako verný a usilovný úradník nemieni čerpať zo štátneho pokladu a požaduje len náhradu výloh za lieky. Náhrady výloh za lekárske ošetrenie, ktoré ani nemal, sa vzdáva.

BÚRNY: Darebák najhrubšieho zrna!

TIMON: Správne! Ešte ti porozprávam, čo sa stalo s komisárovou slávnou medailou.

BÚRNY: No?

TIMON: Pri tom nešťastnom ústupe z tvojho domu ju stratil. Medailu našiel cigán a dal ju svojej milej. Tá ju teraz nosí na krku a jej malé kučeravé cigánča sa s ňou hrá, keď pije.

BÚRNY: To nie je zlé, tak veľkolepo si zväčšiť slávu.

TIMON: A vieš, ako sa dostal k tomu metálu? Keď bol kanonierom, našli ho skrytého v jame blízko zabudnutého nepriateľského kanóna. Tvrdil, že ho vybojoval od nepriateľa a za to ho potom vyznamenali.

BÚRNY: To bola teda tá veľká zásluha, ktorou sa toľko hrdil. Ale kde je Diogenes?

TIMON: Spracúva asi v knižnici posudky kapacít, ktoré sa tu zišli.

BÚRNY: Odkiaľ čerpá znalosti o ich živote?

TIMON: Z knihy osudu.

BÚRNY: Veľkolepé.

TIMON: Také veľkolepé, že si to ani nevieš predstaviť, kým sa sám nepresvedčíš.

BÚRNY: A kde sú teraz moji protivníci?

TIMON: Stráži ich Smrť. Chceš ich vidieť?

BÚRNY: Áno.

TIMON: Tak poď.

Komisár, Haraburda, Šedivec, Šudierny, Smrť, neskôr Búrny a Timon.

Tmavá miestnosť.

KOMISÁR: Povedz nám, Smrť, ako dlho tu ostaneme?

SMRŤ: Nezaujímam sa o vás. Mojou úlohou je hrdúsiť živých a strážiť mŕtvych, ale len po ďalšie rozhodnutie. Potom už nebudete potrebovať nijakú stráž.

KOMISÁR: Ako to myslíš?

SMRŤ: Tak ako vravím.

(Prichádza Búrny a Timon.)

TIMON (Búrnemu): Sme tu. Dívaj sa a počúvaj. (Sadnú si bokom.)

ŠEDIVEC: Ach, čo len s nami bude.

HARABURDA: Ja som stratený. Veľa ťažkých hriechov ťaží moju dušu.

ŠUDIERNY: Ak sa nezohľadní moja dlhoročná služba, je so mnou tiež koniec.

HARABURDA: Kto by si bol pomyslel, že to po smrti bude takto? Človek na zemi si na také niečo ani nepomyslí.

SMRŤ: A hreší až do úplnej skazy!

TIMON: Ako sa ti páči táto scéna?

BÚRNY: Pozoruhodné.

ŠEDIVEC: Čo to vidím? Tamto v ružovom opare, to sú anjeli? Ó, nebo! Vidím dobre?

SMRŤ: Mlč!

ŠEDIVEC: Nie, to nie je možné! Vidím… ja…

SMRŤ: No tak čo teda vidíš?

ŠEDIVEC: Tvár mojej ženy! Môj anjel! Verná žena! Pomôž mi!

SMRŤ: Kuš!

ŠEDIVEC: Prosím o zľutovanie!

SMRŤ: Tu niet zľutovania.

ŠEDIVEC: Ale to je predsa moja žena!

SMRŤ: Ten hlupák si myslí, že je ešte aj teraz ženatý — a jeho žena mu patrí. Ľudský nezmysel! Nezaslúžil si si ty veru takú cnostnú ženu!

ŠEDIVEC: Najdrahšia žena, modli sa za mňa!

SMRŤ: Tu ti už modlenie nepomôže.

ŠEDIVEC: Ach, zomriem od strachu!

HARABURDA: Ach, keby som mohol zomrieť!

KOMISÁR: Nádej, neopúšťaj ma!

SMRŤ: Tu už niet nádeje. To dobrodenie majú ľudia len na zemi.

TIMON: Myslím, že máš teraz zadosťučinenie.

BÚRNY: Nešťastie nemám rád ani keď ide o nepriateľov.

ŠUDIERNY: Smrť, povedz, nezomrieme? Ako je to s nami?

SMRŤ: Pýtal sa niekedy somár na nesmrteľnosť?

KOMISÁR: Ó, ťarcha hriechu! Neunesiem ťa! Ó, cnosť, zľutuj sa nado mnou!

SMRŤ: Tu je už zbytočné hovoriť o hriechu a cnosti. Platia len medzi ľuďmi, pokiaľ sú na zemi. U nás je rozum všetkým.

ŠUDIERNY: Len teraz vidím, akí sú ľudia slabí, aké nezmyselné je pozemské chaporenie.

TIMON: Teraz spoznáš svoju cenu, ktorú máš ako človek.

BÚRNY: To je veru pravda.

TIMON: Vieš, v čom spočíva tvoja mimoriadna zásluha? Vo viere.

BÚRNY: Pravda pravdivá.

ŠEDIVEC: Útecha, útecha, kde si, zahyniem! Kto ma zachráni?

SMRŤ: Nikto!

ŠEDIVEC: Zúfalstvo, zabi ma, už nechcem byť!

SMRŤ: Kým je tu Smrť, dovtedy zúfalstvo nič nezmôže. Toto je môj rajón.

ŠEDIVEC: Ó, nevýslovné utrpenie! Chcieť nebyť a nemôcť zomrieť! Duch alebo duša, alebo čo si, opusť ma už a už sa nikdy nevracaj!

KOMISÁR: Smrť, naše utrpenie ťa nedojíma?

SMRŤ: Ani najmenej!

KOMISÁR: Ako môžeš byť taká nemilosrdná!

SMRŤ: Ja nemám nijaký cit.

HABABURDA: Ach, joj!

TIMON: Čo povieš na ich utrpenie?

BÚRNY: Timon, poďme, nie je mi dobre.

TIMON: Ty blázon! Ako človek tvrdý, a teraz taký mäkký! Poď! (Odchádzajú.)

HARABURDA: Ach, keby som mohol spať. Ach, Smrť, uspi ma!

SMRŤ: Spánok ja nepoznám. Mojím údelom je večné bdenie. (Zvonenie.) Poďte! Udrela vaša hodina! Božský senát zasadá a rozhodne o vašom osude.

Pravda, Viera, Nádej, Múdrosť, Láska.

Božský senát: Viera v dlhom belasom rúchu prepásanom čiernou stuhou. Láska v ohnivočervenom so žltou stuhou. Nádej v matnozelenom s modrou stuhou. Múdrosť v čiernom. Pravda zahalená v sivom kabáte. Viera predsedá.

PRAVDA (číta): Návrh o osude Karola Búrneho. Karol Búrny má byť zaradený medzi obyvateľov neba. Obhajoba prednesie zdôvodnenie až v tom prípade, ak božský senát prejaví nesúhlas s jej návrhom.

VIERA: Hlási sa Nádej.

NÁDEJ: V jeho pozemských premenách, bez vplyvu na jeho charakterné počínanie, by som mu vyčítala dve veci: jeho prudké správanie sa k ľuďom a dobrovoľné odmietanie stravy, ktoré malo za následok smrť. Tieto dva momenty, i keď dôležité, sú oslabené jeho v každom ohľade bezúhonným počínaním natoľko, že strácajú celkom na význame. Z mojej strany by som tiež podotkla, že sa o mňa málo staral, veľmi zriedka sa ku mne utiekal a nakoniec na mňa celkom zabudol. Ale on predsa nepotreboval útechu, mohol ma postrádať. Zákonom sa mu stala jeho rozumná vôľa a bol si sám svojím zákonodarcom. Nemôžem ho chváliť, ale ani haniť. Súhlasím s návrhom.

VIERA: Čo povie Múdrosť?

MÚDROSŤ: Myslím, že spomínané dva momenty dávno ospravedlnili jeho výlučne rozumom riadené činy. Skutočne, jeho rozumná prísnosť, mravné počínanie, vznešená hrdosť, neotrasiteľnosť charakteru a rozhodnosť zaslúžia si v každom ohľade len pochvalu. So mnou bol v najtesnejšom spojení a dokázal oveľa viac, ako je potrebné na vstup do raja.

VIERA: Krása chce vysloviť svoju mienku.

KRÁSA: Čo sa zdalo prísediacim hodným pokarhania, to by som ja pokladala skôr za chvályhodné. Bol plný života, vtipu a sily — v živote čistý, rozumný a krásny — v smrti vznešený. Ja som s ním žila v najvrúcnejšej dôvernosti a dobre som poznala jeho bytosť. Preto by som neodporúčala pre neho len rajské slasti, ale aj jeho zlúčenie s mojimi obľúbencami — básnikmi.

VIERA: Akej mienky je Láska?

LÁSKA: Mňa neprekvapuje, že sa Karol Búrny tak drsno správal k ľuďom. Ako k nim mohol byť milý, keď boli takí zlí? Ani to ma neprekvapuje, že si dobrovoľným odmietaním stravy zapríčinil smrť. Zriekol sa pozemských radostí a bohatstva, aby sa mohol čím skôr spojiť s prasilou svojho ducha. Považujem za správne a schvaľujem, že mu majú byť dopriate nebeské radosti.

VIERA: Teraz ja, Viera, prednesiem svoju mienku. Karol Búrny ako pozemšťan sa často sťažoval na svoje pozemské bytie. Majetok bol jeho bohatstvom, ale nie cieľom jeho úsilia. Už vtedy patril viac nám ako zemi. Zvlášť vo väzení, v posledných hodinách života, keď sa ku mne pevne primkol s tlčúcim srdcom a slzami v očiach. Bol skutočne vznešene krásny. Mňa dojímala jeho vzácne čisté bytosť, jeho nebeské bláznovstvo, krása jeho fantázie. Nemôžem inak, ako vysloviť moje najvrelejšie odporúčanie.

PRAVDA: Tento jednomyseľne schválený návrh bude v najväčšej úcte predložený Najvyššiemu. A teraz pristupujeme k inému druhu tieňov. Ohlásení sú štyria. Prvý. Je to komisár. Narodil sa, vyrástol, hrešil a zomrel. Danosti, prepožičané na zdokonalenie ducha, premárnil zvrhlo a ľahkomyseľne. Okrem dvoch manželstiev mal nemanželské dieťa, ktoré chodilo po žobraní. Zneužíval lásku a znížil ju na zvierací pud. Miesto komisára si vyslúžil intrigami a zvrhnutím svojho predchodcu. V úrade bol samý podfuk a klamstvo, arogantný, podplatiteľný, podlý a zlomyseľný. Podal krivé udanie na Búrneho, zviedol ostatných k zločinu a priviedol ich do nešťastia. Tým podlým, hriešnym a neľudským počínaním sa stal nehodným nebeských slastí. Preto neodporúčam menovanému prístup do nebeskej ríše. A keďže stratil ľudskú dôstojnosť a žil v bahne nerestí, nech sa zmení, primerane k svojmu hriešnemu a nečistému počínaniu, v bruchatú ropuchu. Nech prebýva v tmavých, vlhkých dierach. Nech sa bojí svetla a plaziac sa hľadá žrádlo v noci. Jeho vlastnosťami nech sú odpor, hnus a strach.

VIERA: Majú sudcovia výhrady voči tomuto návrhu?

VŠETCI: Nie.

PRAVDA: Druhý tieň je Haraburda. Bol človekom, ktorý mal len podobu človeka, jeho vnútro bolo vnútrom beštie. Nikdy nebol sám sebou, vždy len podlým nástrojom iného. Ležal, plazil sa, tápal v bahne všetkých možných nerestí. Nič mu nebolo sväté, jeho modlou bolo plné brucho. Primerane k tomuto jeho nehodnému životu nech sa zmení na túlavého psa. Jeho údelom nech je večné túlanie, hlad a palica.

VIERA: Sudcovia súhlasia?

VŠETCI: Áno.

PRAVDA: Tretí tieň — Šedivec, zošedivel od lakomstva. Užíval cudzie statky a dal sa zviesť k ťažkému zločinu proti Búrnemu. Jeho charakter sa skazil lenivosťou a záhaľkou. Jeho ľútosť síce zmierňuje výšku trestu, ale svojím životom, takým chudobným na činy, sa ukázal nehodným ľudskej dôstojnosti. Pre nedostatok zásluh nech je teda i tento vylúčený z nebeskej ríše. Za svoj zločin — hanebné lakomstvo a túžbu po cudzom majetku — nech sa premení na kohúta. Strach a krik nech mu pripomínajú výčitky svedomia. Nech si hľadá svoje žrádlo hrabaním v popole a tchor nech ruší jeho spánok.

VIERA: Čo povedia sudcovia na tento návrh?

VŠETCI: Súhlasíme.

PRAVDA: Štvrtý a posledný, Šudierny, bol v myslení prázdny a v citoch surový — samý podvod, klebety. Nespravodlivý, pomstychtivý, účastný v nezmyselnom konaní, usilovný pri kopení nepotrebných vecí a otec zmätku. Hriechy, ktoré ho za jeho pozemského života znížili na dobytok, vylúčili ho z nebeských sfér. Nech sa tento, s ohľadom na dobrodenie, ktoré na zemi tak dlho neprávom užíval a na jeho plytký život na zemi, premení na somára. Jeho údelom nech je hlúposť, bieda a posmech, smetisko jeho rajom.

VIERA: Ak sudcovia nič nenamietajú — týmto je zasadnutie ukončené. (Všetci vstanú a odchádzajú.)

Diogenes, Búrny, Žiar.

Nebeská dvorana.

DIOGENES: Rozsudok bol vynesený a každý dostal, čo mu patrilo.

(Pribehne Búrny.)

BÚRNY: Ó, bože! (Objíma Diogena.) Nevysloviteľná radosť! Blaženosť! Cítim, ako rastiem! Chápem! Všetko viem! Som samý oheň a svetlo!

DIOGENES (ide k oknu a odhŕňa záves): Búrny! Pozri!

BÚRNY: Čo je to? Vidím dobre? Blažený sen? Nebeské mámenie? Ó, nádherná vidina! Žiar, môj priateľ! V objatí so sudcami z božského senátu? To nie je možné! Naozaj — on! On je to! Prichádza sem!

(Prichádza Žiar, korunovaný.)

Ó, Žiar, svetlo mojich očí! Som nadšený!

(Opona.)