ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Búrny a Johan.

Izba Búrneho.

BÚRNY (sedí): Povedz mi už konečne, kde si včera trčal? Čakali sme na teba celú večnosť.

JOHAN: Keď som šiel popod Plačúce bralo, stretol som akéhosi odkundesa. Zreval: „Čo sa nevyhneš? Nevidíš, že mám plný voz spisov?“ Ja mu na to: „Mňa do vašich spisov nič, škoda papiera. Mohol sa radšej rozdať chudobným deťom v škole, nech sa učia písať.“ Pomyslel som si: „Čo to len môže so sebou vláčiť. Nebude v tom nič dobré, keď je toho taká hŕba.“ Mám, vraj, držať hubu, kričal, a či, vraj, viem, kto on je? Vravím mu: „Nie!“ Nato očervenel ako čert a reval po mne ako kohút. Prekliatec. „Mal by si vedieť, že som veľký pán!“ „Môj pán je ešte väčší,“ povedal som mu. A on mi na to, ale veľmi škaredo — ani to nevyslovím.

BÚRNY (so smiechom): Len von s tým!

JOHAN: Reval tak hlasno, že to mohli všetci počuť. Ale veď vy viete, čo. On, vraj, nepozná iného pána okrem seba, lebo vezie spisy a prichádza z kraja, kde býval častým hosťom v bohatých domoch. Ja mu na to, že taký pán, čo sa dá hostiť, nie je nijaký veľký pán. Vtedy na mňa zdvihol palicu a…

BÚRNY: A ty si sa naňho vrhol.

JOHAN: Nie, ale namojdušu, len málo chýbalo a bol by som mu päsťou zapchal hubu.

BÚRNY: Podaj mi fajku a pripáľ! (Fajčí.) A kto nakoniec ustúpil z cesty?

JOHAN: Nikto.

BÚRNY: Ako to?

JOHAN: Lebo sme nakoniec zistili, že cesta je pre nás oboch dosť široká. A prešli sme pekne vedľa seba.

BÚRNY: To nie je zlé.

(Johan odchádza.)

Búrny a Žiar.

BÚRNY (prichádzajúcemu Žiarovi): Škoda, že si tu nebol. Johan rozprával, čo sa mu prihodilo včera v doline, kým sme my išli popod bralo a kochali sa okolím. Prisadni a zapáľ si. Tu máš tabak.

ŽIAR (berie si cigaru): Tá predvčerajšia scéna s komisárom mi vŕta v hlave. Bola taká komická, že aj smrť by sa musela nad ňou zasmiať. Včera som ho mal celý deň pred očami v celej jeho veľkosti. Prešibaného, nafúkaného. Aké nezmysly spriadal! A potom toho Šedivca, či ako sa volal, toho tichého pijana. Namojdušu! Vidím dobre? Práve prichádza!

BÚRNY: Komisár? A prečo nie?

ŽIAR: Možno sa chce pomeriť.

Predošlí, Komisár, Johan.

KOMISÁR: Oddaný služobník. Ak sa nemýlim, som v dome urodzeného pána Búrneho.

BÚRNY: A čo má byť?

KOMISÁR: Urážku z predvčerajšieho plesu, ktorá tak nemilo ohrozila moju česť, dobré meno, ba i moju povesť, nemôžem odsunúť do zabudnutia.

BÚRNY: Čo ste hľadali, to ste našli. Vy ste svojím hrubým vystupovaním dali podnet. Sám ste boli hnacou silou udalostí. Aj ja by som sa mohol, práve tak ako vy, sťažovať pre urážku na cti. Ale urážka od takých ľudí, ako ste vy (opovržlivo) sa ma obyčajne nedotkne.

KOMISÁR: (zlostne): Pane, neurážajte! To moja česť, môj charakter neznesú!

BÚRNY: O ničom sa tak veľa nenavraví, ako o cti, a pritom jej je tak málo.

KOMISÁR: Vidím, že by sme veľmi ľahko upadli do nového sporu. Dám vám celkom stručnú otázku. Chcete sa vyrovnať po dobrom?

BÚRNY (opovržlivo): Čo? Opovrhujem vami a nenávidím vás do takej miery, že pôjdem radšej do pekla, ako by som mal vás stretnúť v nebi!

KOMISÁR: Urodzený pán Búrny! (Dôležito.) Ak túto záležitosť postúpim súdu, vravím vám, bude vás to stáť život.

BÚRNY: Hlúposti. Nedajte sa vysmiať!

KOMISÁR: Radím vám, chopte sa príležitosti, kým je čas. Po udaní vám už ani pánboh nepomôže. Môžem vás uvrhnúť do takého nebezpečenstva, z ktorého sa už nevyhrabete.

BÚRNY (vážne): Necítim nijaké nebezpečenstvo. Pre mňa by bolo len rozptýlením.

KOMISÁR: Verte mi, trpko oľutujete, ale už bude neskoro. Potom rád ponúknete všetky svoje poklady, len aby vám pomohli.

BÚRNY (iným tónom): Čo teda požadujete touto „nie súdnou“ cestou?

KOMISÁR: Tisíc zlatých.

BÚRNY (vstane, ide ku skrini, vezme pištoľ a spýta sa chladnokrvne): Jedna guľka vám postačí?

KOMISÁR (kričí): Pomoc! Pomáhajte! Vrah! (Beží preč.)

BÚRNY (so smiechom): Toto menu sa mu nepáčilo! Úbožiak! Johan!

JOHAN (prichádza): Čo rozkážete?

BÚRNY (kopne do klobúka, ktorý spadol Komisárovi): Vyhoď to!

(Johan vezme klobúk a odchádza.)

ŽIAR: Ten sa prepočítal. Nerátal, že mu niekto spraví škrt cez rozpočet. Som len zvedavý, čo všetko posplieta dohromady. Je zlomyseľný a pomstychtivý. Zosnuje všetky možné intrigy. Taký špinavec, ktorému nič nie je sväté, je schopný všetkého.

(Prichádza Johan.)

JOHAN: Pane! Pred dverami stojí nejaká žena s dvoma malými deťmi. Pýta sa na vás. Čo rozkážete?

BÚRNY: So ženami nemám nič spoločné.

JOHAN: Ale ona prosí pre všetko na svete, aby som ju zaviedol za vami.

BÚRNY: Tak ju teda uveď.

(Johan odchádza.)

Predošlí, vdova s dvoma malými deťmi v otrhaných šatách.

VDOVA (hodí sa Búrnemu k nohám): Ó, pane, zľutuj sa nado mnou!

BÚRNY: Vstaň, čo chceš?

VDOVA (vstane): Ach, pane, som v biede, na pokraji zúfalstva. Trápi ma núdza, zničí ma. Týchto dvoch malých detí mi je ľúto. Vezmi ich pod svoju ochranu. Neuživím ich.

BÚRNY: Čudná prosba. Čo mám robiť?

VDOVA: Rob, čo chceš.

BÚRNY: Ja nie som ľudomil, veď medzi tisíckami nájdeš sotva jedného hodného toho mena.

VDOVA: Sú dobré a poslušné.

ŽIAR: Pozri, koľká nevinnosť žiari z ich jasných očí.

BÚRNY: Teraz neviniatka, a o šesť rokov pobehlice. Ako žubrienky vyvrhnuté na svet, bez prostriedkov, bez výchovy, ponechané náhode. Končia buď žobrajúc s plačúcimi očami, alebo v službe za skyvu chleba sa z nich stávajú iba nástroje. A kde je otec?

VDOVA: Už nežije.

BÚRNY: Ako?

VDOVA: Padol vo vojne.

BÚRNY (vezme niekoľko bankoviek): Tu máš, žena! Nedávam ti ich za to, že si tie deti porodila. Skôr by si zaslúžila trest, že si ich priviedla na svet a vedela si, že na ich obživu niet prostriedkov. Dávam ti ich iba preto, že tu už raz sú a nedá sa s tým nič robiť.

VDOVA (chce Búrnemu pobozkať ruku. On si ju schová): Ó, pane, zachránil si ma pred zúfalstvom. Boh ťa ochraňuj od každého zla. (Odchádza aj s deťmi.)

Búrny a Žiar, potom Sluha z úradu.

BÚRNY: Nič ma nevie tak rozčúliť, ako utkvelá predstava ľudí, že sú povinní rodiť deti. Akoby poslaním človeka bolo premárniť život ako zviera. Niet poľutovaniahodnejšej bytosti na zemi, ako je človek — prichádza na svet hlúpy, tupý, odpudzujúci a potrebuje opateru do takej miery, že keby bol odkázaný len na seba, zahynul by. Začiatok jeho života spočíva v trepaní sa poležiačky a kriku, ktorý sa nedá vydržať. Sotva sa konečne postaví na nohy, je ako slepec, všade naráža, udiera sa, ide v ústrety každému nebezpečenstvu a nebyť stálej prítomnosti bdelej ruky, zrúti sa ako kameň, odtrhnutý od kamennej steny. Je vo všetkom hlupákom a len s nepredstaviteľnou námahou prichádza postupne k poznatkom. Celú svoju mladosť strávi v školách — hladuje a mrzne, chorľavie a trpí, prenasledujú ho všetky možné obavy. Až keď má konečne školy za sebou, s námahou nachádza svoje miesto v živote. K svojmu zárobku musí prísť v potu tváre. Čo si nadobudne, stráca často nešťastnou náhodou. K jeho smutnému životu sa pridružujú všemožné choroby, strach pred smrťou a strata blízkych. Odmenou za to mu je, že si utíši hlad a uhasí smäd. Ak je majetný a nemusí pracovať, trápi ho nuda a neprestajná nevôľa. Život sa mu stane nakoniec neradostným zvykom. Ziskom je mu ťaživé, každodenne sa vracajúce súženie — a on pritom ostáva po celý život somárom. Keď o tom všetkom rozmýšľam, skutočne nechápem, ako môže byť niekto taký nerozvážny, že sa oddáva svojej zmyselnosti a plodí deti. A čo ešte vandrujúci žobráci, slepci, chromí a väzni!

ŽIAR: To všetko je nutné a má to svoj zmysel.

BÚRNY: Iba sa nám to zdá.

ŽIAR: Podľa teba by musel ľudský rod vyhynúť.

BÚRNY: No a čo by sa stalo? Bol by dobytok namiesto ľudí. Proces jeho vzniku a odumierania je aj tak rovnaký. Ľudia robia to, čo dobytok, len jedni to robia bez zákona a otvorene a druhí so zákonom a potajomky. Ľudia sa bijú a vraždia vo vojnách ako divá zver. Aj zákon je len ilúziou zákonodarcu. Je prítomný ako nevyhnutné zlo. Má zmierniť hrubú silu, hriešne násilie a hrabivosť. Ľudia sa pri rôznych názoroch a povahových zvláštnostiach nikdy nezhodnú. Preto proti sebe bojujú. A keď si pomyslíš ešte na zlobu, podvod, pomstychtivosť a podobné hanebnosti, v bahne ktorých ľudia živoria, povedz mi, Žiar, aké prednosti má potom človek pred dobytkom. (Klopanie.) Ďalej!

(Vstúpi Sluha z úradu a podá Búrnemu list. Odchádza.)

ŽIAR: Čo to je?

BÚRNY (číta): Predvolanie na súd… obžalovaný. Ihneď sa dostaviť, inak budete predvedený žandármi.

ŽIAR: Ten prekliaty chlap ťa udal. Ktovie, z čoho všetkého ťa obvinil.

BÚRNY: Poznáš vyšetrujúceho sudcu?

ŽIAR: Nie.

BÚRNY: Podpis načmáraný po celej šírke papiera prezrádza nafúkaného hlupáka. (Zoberie si kabát.)

ŽIAR: Som veľmi zvedavý, o čo ide. Odprevadím ťa.

(Obaja odchádzajú.)

Kancelária.

Šudierny sám, potom Pisár a Strážnik.

ŠUDIERNY (narovnáva spisy na stole): Je vraj bezočivý, hrubý a výbušný. Však ja ho schladím. Narazí kosa na kameň — tak ľahko sa nevyšmykne skúsenému a rutinovanému juristovi. Nejeden sa mi chcel vyšmyknúť, ale môj ostroum ho odhalil.

(Prichádza Pisár.)

Zavolali ste stráž?

PISÁR: Zaraz je tu. (Sadne si za písací stôl.)

ŠUDIERNY: Strážnik bude stáť aj so zbraňou pri dverách. Ktovie, čo je to za zloducha, veru ľahko by sa mohol vrhnúť aj na sudcu. Poznám také prípady. A preto musíme postupovať veľmi obozretne.

(Vojde ozbrojený Strážnik.)

Nespustíš z neho oka! (Pre seba.) Len aby už prišiel. Túto noc som mal zlé sny, určite sa mi niečo prihodí, nejaké nepríjemnosti. (Šňupe.) Prísne, len prísne! Miernosť nevedie k cieľu! (Klopanie.) Aha! Už ide! (Ticho.) Je mi úzko. Ďalej!

Predošlí, Búrny, neskôr Šedivec.

BÚRNY (vstúpi a díva sa ponad ozbrojeného Strážnika. Ten stojí strnulo a bojazlivo si ho obzerá): Dostavil som sa.

ŠUDIERNY: Dobre, dobre, veľmi dobre. (Šúcha si ruky.) Nech sa páči, sadnite si. (Bokom.) Ten chlap nepovie pri príchode ani len: najponíženejší služobník.

BÚRNY (sadne si tak, aby videl na Strážnika): Čo odo mňa požaduje súd?

ŠUDIERNY: Ide o nepríjemnú záležitosť. Bodaj by sa nebola prihodila! Je, bohužiaľ, našou povinnosťou, stretávať sa s nepríjemnosťami tohto druhu. Urodzený pán komisár podal na vás u nášho slávneho súdu žalobu. Odpovedzte na kladené otázky pravdivo. Prosím vaše ctené meno.

BÚRNY: Volám sa Karol Búrny.

ŠUDIERNY: Vy nie ste urodzený pán? Vy nie ste šľachtic?

BÚRNY: Čo vás po tom?

ŠUDIERNY: Vraví sa, že pochádzate zo starého šľachtického rodu.

BÚRNY: Moja urodzenosť nespočíva v mojom pôvode, ale v mojom charaktere.

ŠUDIERNY: Žijú ešte vaši rodičia? Máte bratov, sestry, ako sa volajú?

(Búrny mlčí.)

Pýtam sa, či máte rodičov, bratov alebo sestry. Kde sú, ako sa volajú?

(Búrny mlčí.)

Nechcete odpovedať?

BÚRNY: Nechápem, ako sa môžete na také niečo pýtať. To sem predsa nepatrí.

ŠUDIERNY (šúcha si nos): Podľa predpisu sa vás musím spýtať na príbuzných.

BÚRNY: Ako vidím, chcete skúmať moju genealógiu. Musím sa priznať, že necítim potrebu mať nástupcu. Pýtajte sa k veci, lebo ináč neodpoviem.

ŠUDIERNY: Takéto protesty si ušetrite. Vy mi nebudete predpisovať, čo sa mam pýtať! Vyšetrovací sudca som ja a mojou úlohou je vyšetrovať.

BÚRNY: Ale tárať dve na tri by nemalo byť vašou úlohou.

ŠUDIERNY: Kroťte sa, lebo s vami urobím rýchly koniec!

BÚRNY: Len nech to netrvá dlho.

ŠUDIERNY: Koľko máte rokov?

BÚRNY (s úsmevom): O štyri viac, ako sa dožil Nazaretský.

ŠUDIERNY: Čo? Koľko?

BÚRNY: Už som povedal.

ŠUDIERNY: Nerozumel som.

BÚRNY: Nemôžem za to.

ŠUDIERNY: Vystríham vás v mene zákona, správajte sa pred súdnou stolicou úctivo, inak bude vaša opovážlivosť priťažujúcou okolnosťou. Takže… koľko rokov? (Búrny neodpovedá. Pisárovi.) Zaznačte, že vypočúvaný na otázku, koľko má rokov, zamrmlal niečo nejasné a na ďalšie otázky neodpovedal. Vyznanie?

BÚRNY: Do toho vás nič.

ŠUDIERNY: To je predpis. Ste povinný vyznať svoju vieru.

BÚRNY: Čo rozumiete pod vierou?

ŠUDIERNY: Čo iné, ako náboženstvo. Viete predsa, čo to je?

BÚRNY: Nie.

ŠUDIERNY: To má byť vtip?

BÚRNY: Ráčte mi to vysvetliť.

ŠUDIERNY: Urodzený pán Búrny! Ja nie som učiteľ. Som tu sudcom a vašou povinnosťou je správať sa pred súdom slušne.

BÚRNY: Čo je to slušne?

ŠUDIERNY: No predsa slušne. Načo je dobré toto divadlo? Odpovedzte na moju otázku jasne, lebo inak sa zapíše vaše hrubé správanie do protokolu!

BÚRNY: Hrubé, čo je to hrubé?

ŠUDIERNY (rozčúlene): Vy nemáte právo klásť mi otázky! Varujem vás, odpovedajte zdvorilo! Akého ste náboženstva? (Prechádza sa nahnevano hore-dolu.)

BÚRNY: To je vec mňa a boha. Keď sa do toho mieša človek, tak je to hlupák.

ŠUDIERNY: Čo, hlupák? Kto? Ja? (Zapisovateľovi.) Túto nadávku zaznamenať! Však uvidíte, kam vás dovedie vaša bezočivosť! Slobodný alebo ženatý?

BÚRNY: Slobodný.

ŠUDIERNY: Máte deti?

BÚRNY: To je otázka!

ŠUDIERNY: Je vo váš prospech.

BÚRNY: Áno?

ŠUDIERNY: Ak ste otcom detí, je to pre vás ako obžalovaného poľahčujúca okolnosť.

BÚRNY: Tak, keď človek plodí deti, je to poľahčujúca okolnosť? A keby som ešte nemal nijakú ženu, čo by to bola za okolnosť?

ŠUDIERNY: To? Okolnosť na ženenie.

BÚRNY: Somár! Najväčší zo všetkých!

ŠUDIERNY: Čo ste to povedali? To ako ja? Viete vy, že ste sa dotkli mojej cti?

BÚRNY: Výborne! Keby ste nejakú mali!

ŠUDIERNY: Tak vy mňa máte za nečestného?

BÚRNY: Mám vás za takého, aký ste. Keby som vás ja mal za čestného, to by znamenalo veľa. Koniec-koncov nepoznám vás a na otázky odpovedám len zo zvyku.

ŠUDIERNY: A ja vám odpoviem podľa môjho zvyku. Ďalší priestupok! Zapísať!

BÚRNY: Choďte aj s vašimi priestupkami…

ŠUDIERNY: Aký máte majetok?

BÚRNY: Spomienky.

ŠUDIERNY: Myslím vaše statky, bohatstvo.

BÚRNY: Tým je môj rozum.

ŠUDIERNY: Vy mi nerozumiete. Máte dom, polia, lúky, koľko?

BÚRNY: To vám povie môj správca.

ŠUDIERNY (Zapisovateľovi): Zapíšte! Obžalovaný má veľké bohatstvo. Boli ste už trestaný?

BÚRNY: Trestaný? Ja nebudem potrestaný. Ja budem trestať!

ŠUDIERNY: Čo? To som ešte nepočul! To je ale drzosť!

BÚRNY: Zbadalo teľa nové vráta?

ŠUDIERNY (Zapisovateľovi): Zapíšte to! Však uvidíme, kto bude trestať! Po druhé! (Búrnemu.) Boli ste tretieho februára tohto roku na plese v hostinci U troch krkavcov?

BÚRNY: Áno.

ŠUDIERNY: Videli ste tam urodzeného pána komisára?

BÚRNY: Tak sa tituloval.

ŠUDIERNY: Dotyčný podal udanie a pod prísahou vyhlásil, že ste sa pohádali a pokúsili ste sa ho prebodnúť nožom. Svedok Šedivec vám v tom zabránil.

BÚRNY: To je podlá lož!

ŠUDIERNY: Nepriznávate sa? Sú svedkovia!

BÚRNY: Svedkovia? Čoho, keď sa nič nestalo?

ŠUDIERNY (Strážnikovi): Zavolajte Šedivca!

(Šedivec prichádza.)

Dosvedčte tomuto pánovi zoči-voči, čo ste videli počas plesu v hostinci U troch krkavcov! Videli ste, ako Karol Búrny chcel zavraždiť nožom pána komisára?

ŠEDIVEC: Chcel nás zbiť.

ŠUDIERNY: To má byť čo? „Chcel nás zbiť.“ Odpovedzte na otázku!

ŠEDIVEC: Také zlé to zase nebolo.

ŠUDIERNY: Viete vy, že ste pod prísahou? Krivoprísažníctvo je zločin!

ŠEDIVEC (bokom): Veď to je to, čo ma zožiera.

ŠUDIERNY: Tak odpovedzte! Je to tak, ako ste odprisahali?

ŠEDIVEC (bokom): Čo mám robiť? Nemôžem odvolať.

ŠUDIERNY: Odpovedzte už konečne!

ŠEDIVEC: Áno.

BÚRNY (vstane): Pozrite mi do očí! Máte vy svedomie?

(Šedivec sa díva do zeme a mlčí.)

Je meravý ako kameň! Jeho mlčanie prezrádza lož. Odprisahal a nemôže odvolať. Vrav, ty nemé strašidlo! Zachráň svoju dušu alebo navždy zatrať! (Ide na svoje miesto, sadne si.)

ŠUDIERNY: Čo namietate proti tejto výpovedi? Ale stručne! Priznajte sa! To je to najrozumnejšie!

BÚRNY: Som s týmto svedkom v nepriateľskom vzťahu. V danom čase som ho vyzauškoval.

ŠEDIVEC: Je to pravda, ale ja sa nehnevám. Ja som zavdal príčinu.

BÚRNY: Výpovede tohto svedka žiadam zamietnuť aj preto, že sú neurčité, váhavé a dokonca bol vtedy taký opitý, že neovládal svoje zmysly.

ŠEDIVEC: Bol som síce opitý, ale všetko si pamätám.

ŠUDIERNY (Šedivcovi): Môžete ísť!

(Šedivec odchádza.)

Nech vstúpi Haraburda!

(Vojde Haraburda.)

Poznáte tohto pána?

HARABURDA: Áno.

BÚRNY: Ten že ma pozná? Ten znalec ľudí?

ŠUDIERNY: Trváte i naďalej na svojej výpovedi? Zopakujete ju obžalovanému aj do očí?

HARABURDA: Každopádne.

ŠUDIERNY: Čo na to poviete?

BÚRNY: Nič. Nehodný môjho slova.

(Haraburda odíde.)

Len nechápem, ako môže byť niekto taký zlý. Bodaj by ho zhltlo horúce peklo!

ŠUDIERNY: Ďalej ste obžalovaný, že ste chceli pána komisára zastreliť vo vašom dome. Zachránil sa len útekom.

BÚRNY: Škoda náboja. Takíto hrdinovia padajú od nenabitej pištole.

ŠUDIERNY: Teda aj toto popierate?

BÚRNY: Už som povedal.

ŠUDIERNY: Klobúk pána komisára sa predsa našiel pri vašom dome.

BÚRNY: No a čo?

ŠUDIERNY: To je dôkaz! Týmto vyšetrovanie uzatváram.

(Všetci odchádzajú.)

Komisár a Haraburda.

Ulica.

HARABURDA: Tak vyplatíte tú zmenku, alebo nie?

KOMISÁR: Vidíte predsa, ako sa veci majú.

HARABURDA: Do toho ma nič. Veci sa môžu mať, ako chcú. Svedčil som vo váš prospech za peniaze, ste teda povinný peniaze vyplatiť.

KOMISÁR: Ale ako to môžete odo mňa žiadať? Viete predsa, že som od Búrneho nedostal nič.

HARABURDA: A keby ste boli dostali tisícku, čo by som z toho mal ja?

KOMISÁR: Polovicu.

HARABURDA: Aký ste len veľkodušný, keď nič nemáte. Tak stručne: vyplatíte zmenku, alebo nie? Pýtam sa ešte raz?

KOMISÁR: Pane, privádzate ma do rozpakov, neviem si rady. Buďte ľudský, berte ohľad aspoň na moju rodinu.

HARABURDA: Nemoralizujte! Naposledy vám vravím, ak nezaplatíte, idem na súd.

KOMISÁR: Preboha, nerobte to! Netušíte, do akého nebezpečenstva sa obaja dostaneme, ak náš čin vyjde najavo?

HARABURDA: Aké nebezpečenstvo? Ja nemám čo stratiť! Ak ma zavrú, získam aspoň strechu nad hlavou. Ale vy stratíte miesto, čo vás živí a stanete sa mojím druhom — statkárom z Nemaníc.

KOMISÁR: Ale, najdrahší môj pane, verte mi, nemôžem vám zaplatiť. Nemám peniaze.

HARABURDA: Požičajte si.

KOMISÁR: Kde? Ktože mi požičia?

HARABURDA: Tak ukradnite! Mne je to fuk! Ja chcem len peniaze.

KOMISÁR (vytiahne peňaženku): Beda! Sám si ešte podpílim konár, na ktorom sedím! Tu máte peniaze. Vráťte mi zmenku!

HARABURDA: Ste majster! Keď vám človek zatne do živého, nevydáte ani hláska.

KOMISÁR: Zmiznite mi z očí!

HARABURDA: Adieu! (Odchádza.)

KOMISÁR: Prekliatec! Nešťastná zmenka! Mala mi pomôcť k peniazom, a priviedla ma k sprenevere! Úradné peniaze… falošná zmenka… kam som to až dospel? Roztrhám ju!

Súdna sieň.

Šudierny, Zapisovateľ, Strážnik privádza Búrneho.

ŠUDIERNY (s okuliarmi na očiach drží v ruke spis): Teraz budete oboznámený s rozsudkom. (Číta.) Vznešený súdny dvor uznáva obžalovaného Karola Búrneho vinným. Na základe prísažných svedeckých výpovedí odsudzuje ho za dvojnásobný pokus o vraždu a ďalšie priťažujúce okolnosti na desať rokov ťažkého žalára sprísneného jednodňovým pôstom v týždni. Obžalovaný sa opakovane pokúšal spáchať vraždu, tvrdošijne zapieral, neustále miatol vyšetrujúceho sudcu, správal sa drzo a surovo. Ďalej sa v najvyššej miere previnil voči úradom svojím chmúrnym a vzdorovitým výrazom, chladnými, surovými odpoveďami a ironickým pohľadom. Poľahčujúce okolnosti, ako jeho doterajší bezúhonný život a paragraf o náprave, nemohli byť pri jeho tvrdohlavosti zohľadnené. Nie je ani živiteľom rodiny, čo by mohla byť poľahčujúca okolnosť. Ďalšie mimoriadne okolnosti, dokazujúce zlomyseľnosť obžalovaného, napríklad zhodil psa veľacteného pána radcu z mosta, pri stretnutí s urodzenou pani radcovou sa nepozdravil, takže ju zaliala vlna nevinného rumenca a iné, prispeli k rozhodnutiu vznešeného súdu odsúdiť Búrneho na horeuvedený trest. Ak odsúdený nie je s rozsudkom spokojný, môže sa odvolať. Toto dobrodenie mu poskytuje zákon.

BÚRNY: Či som spokojný?

ŠUDIERNY: Podáte odvolanie?

BÚRNY: Nevyužijem vaše dobrodenie — ale k tým mimoriadne priťažujúcim okolnostiam si dovolím ešte nejaké pridať. Priťažujúcou okolnosťou je aj to, že nie som ženskou, s ktorou by sa pán sudca mohol váľať, že ako bohatý muž nepodplácam slovutného sudcu, že jeho starej odpornej milosťpanej neoblizujem jej špinavú ruku a že pánu vyšetrujúcemu sudcovi zhodím okuliare z nosa na zem. (Zhodí mu okuliare.) Ty vôl! (Pomaly odchádza, Strážnik za ním.)

ŠUDIERNY (rozzúrene): Prekliaty zloduch! Strážnik! Dva dni pôstu v týždni, zle som prečítal!

Marta, neskôr Šedivec.

Izba v Šedivcovom dome.

MARTA: Kde je ten môj muž tak dlho? Toľko povinností má pri súde, že zanedbáva domácnosť. Vždy príde rozladený.

ŠEDIVEC (príde, sadne si): Žena! Rýchlo! Je mi zle! Podaj vodu! (Marta mu podá vodu, pije.)

MARTA: Čo ti je?

ŠEDIVEC: Som chorý.

MARTA: To od tej historky, čo sa toľko vlečie na súde. Uzavrela sa konečne?

ŠEDIVEC: Áno.

MARTA: Takže ho odsúdili?

ŠEDIVEC: Na ťažký desaťročný žalár.

MARTA: Ó, bože! To nevydrží. Je to jemný človek.

ŠEDIVEC: O jemnosť vôbec nejde. Ale ten rozsudok!

MARTA: Priveľa?

ŠEDIVEC: Viac sa nevypytuj!

MARTA: Stala sa hádam chyba?

ŠEDIVEC: Mne je hrozne zle.

MARTA: Prihodilo sa niečo?

ŠEDIVEC: Nepýtaj sa!

MARTA: Čo je, preboha? Povedz! Si celý bledý! Pošlem po doktora!

ŠEDIVEC: Nepomôže.

MARTA: Priznaj sa, ty si niečo spáchal!

ŠEDIVEC: Odíď, nechaj ma spať!

MARTA: Nebesá, takého som ťa ešte nevidela! (Odchádza.)

ŠEDIVEC: Niet tu už nikoho? Ó, bože, čierna je moja duša. Pekelné muky! Dusím sa! Čo je to? Ten červík bude naveky hlodať v mojom svedomí! Je to neznesiteľné! Zošaliem! (Vstane.) Radšej idem do krčmy. Utopím vo víne výčitky svedomia. Na smrť sa upijem. Aká ťažoba tu, v mojom svedomí! Nik sa to nesmie dozvedieť! Nepoviem nikomu!

Noc. Väzenie. Matné svetlo.

Búrny v reťaziach, Žiar zahalený v kabáte, potom Marína a Laura.

BÚRNY: Čo myslíš, Žiar, je duch smrteľný?

ŽIAR: Veľa by sa dalo povedať pre aj proti. Ak myslíme, že ľudský život vzniká v čase, tak by mal obdobne aj zaniknúť. Ale keďže je život tajomstvo a vymyslela si ho nepochopiteľná, večne tvorivá, riadiaca sila, tak sa o tom nemožno s určitosťou vysloviť. Rozum sa prejavuje u dieťaťa len v obrysoch, v mladosti sa utvára a v starobe ochabuje, až zaniká. To by mohlo svedčiť o smrteľnosti duše. Len uváž, duch je uväznený v tele a je s ním v neustálom zápale a protiklade. Svojou povahou nespeje ako telo k zániku, ale k večnosti, takže mu nemôžeš nepriznať nesmrteľnosť. Veď duch sa prejavuje aj mimo tela, tak pri bdení, ako v snení. A vôbec, bolo by nezmyselné veriť, že v prírode, kde panuje večný poriadok a každá bytosť má svoje miesto, iba človek bol stvorený bez cieľa.

BÚRNY: Tvoj názor sa mi páči. Rozum je mojím bohom. Môj duch teda nemôže byť smrteľný! A čo samovražda? Je to hriech?

ŽIAR: Život treba ponechať jeho prirodzenému chodu. Veď príroda si vyhradila právo nakladať so životom, ktorý dala. Človek by preto nemal zasahovať do jej práv. Ale ak sa nachádza v krajnej situácii, keď už nemôže konať dobro a rozum pokladá oddelenie ducha od tela za múdre — vtedy by nemusela byť samovražda hriechom. Keďže smrť aj tak raz toto spojenie preruší, samovražda by nebola nič iné ako urýchlenie oddelenia duše od tela.

BÚRNY: Aj ja si to myslím. Ó, Žiar, do duše si mi vniesol pokoj a istotu. Môj duch túži po svojej prapodstate. Nebojím sa, je mi dobre. Som vyrovnaný a s chladnou mysľou oslobodím svojho ducha od ťažkého bremena tela.

ŽIAR (preľaknuto): Preboha! Čo som to povedal!

BÚRNY: Mal som tvoj názor, ešte než si ho vyslovil. Máš ma rád? Nijakého človeka pod slnkom som nemal tak rád ako teba. Podaj mi ruku! Moja je už studená. Tak do videnia, celkom iste!

(Žiar mu podá ruku a pomaly odchádza.)

Zmizol. Ach, svetlo, zhasni! Karol, umri! Aké šialenstvo! Duša sa chveje. V predstavách cítim blížiacich sa dobrých géniov.

(Marína a Laura sa prikradnú ku mreži.)

MARÍNA: Choď tam a polož žemľu na zamrežované okno!

(Laura bojazlivo ide.)

Neboj sa! Choď a rýchlo sa vráť!

(Laura položí žemľu na okno. Obidve odchádzajú.)

BÚRNY: Čo je to? Šuchot? Som sám? Je tu niekto? Ach, aká hlboká noc! (Vstane, ide k oknu.) Ó, mesiac, ako si vysoko a ja hlboko. Ty tichá noc, cítim tvoju moc. Zbohom! Už neprídem! Moje oko je suché, už nemá sĺz. (Zbadá žemľu.) Čo je to? Žemľa? Čo to má znamenať? Kto ju sem dal? Tam vidím dve dievčatá. Čo chcú? Priniesli žemľu — mne? Zvláštne. Naozaj, poznám ich. Sú to deti tej vdovy, čo ma prosila o almužnu. Chudáci sa chcú odvďačiť a utíšiť môj hlad. Moje oči vlhnú. Je to možné? Slzy! Skutočné slzy! Teba zjesť by bol hriech! Ja už viac nepotrebujem potravu. Príď, priateľka smrť!

Šedivec, neskôr Haraburda, Komisár, Johan, Žiar, žandári.

Hostinec.

ŠEDIVEC (sám, opitý šúcha pohárom po stole): Čašník, sem s vínom! Treba piť, treba veselo žiť a všetko sa na dobré obráti. (Položí si ruku na hruď.) Ale tu je zle — strašne zle! Doparoma! Prekliaty chlap! Dobre si ma doriadil! Ty mi neujdeš!

(Vchádza Haraburda.)

Tu ide jeden, čo pôjde so mnou do pekla. Dobre sme prisahali, čo?

HARABURDA: Zbláznili ste sa?

ŠEDIVEC: Veľa mi k tomu nechýbá. Ešte nevypršala splatnosť vašej zmenky? A kde je splatná? Na šibenici! Tam bude vyplatená!

HARABURDA: Držte hubu! Keď sa ožeriete, stávate sa tárajom!

ŠEDIVEC:

HARABURDA: Ten sa stal vo svojom slopaní takmer básnikom.

ŠEDIVEC: Vrahom som sa stal! Vy podlý darebák!

HARABURDA: Čo odo mňa chcete, vy ožran!

ŠEDIVEC: Chcem vám zlomiť väzy skôr, ako vás vyvedú na šibenicu! Vy kupliar! Vy majiteľ zmenky, pes!

(Vchádza Komisár.)

Aha, tamto ide vystavovač zmeniek, šéf firmy! Len poď bližšie, nech sa ťa spýtam, či si vybavil môjmu synovi uvoľnenie z vojny! Ty prekliaty podvodník!

KOMISÁR: Čo je to tu za opilca?

ŠEDIVEC: Ja som ten svedok, čo svedčil krivo na súde! Doparoma! (Zdrapí Komisára za košeľu.) Vy prekliaty diabol! Vy ste ma pripravili o môj pokoj, o môjho boha, o všetko! (Trasie ním.)

KOMISÁR: Pomóc! Pomóc!

(Prichádza Žiar s dvoma žandármi.)

ŽIAR: Tu je pomoc! Komu treba pomáhať?

ŠEDIVEC: Tomuto podvodníkovi treba pomôcť na šibenicu!

ŽIAR: Všetci ste dúchali do jedného mecha! (Žandárovi.) To sú tí darebáci, čo ich treba zavrieť!

ŽANDÁR: Marš!

ŠEDIVEC: Ja idem prvý! Ja som krivo svedčil.

KOMISÁR: Ó, smrť a peklo, sme prezradení!

(Odvádzajú ich.)

ŽIAR: Ako som rád. Vec sa zdarila. Darebáci sú zatknutí. Karol, teš sa, si voľný! Ale — cítim úzkosť, zlú predtuchu. Musím zaraz k nemu!

JOHAN (pribehne): Poďte rýchlo, preboha!

ŽIAR: Čo je?

JOHAN: Môj pán je…

ŽIAR: Čo je s tvojím pánom?

JOHAN: Mŕtvy!

ŽIAR: Mŕtvy? Tá bolesť ma udusí!

JOHAN: Presne o tretej.

ŽIAR: Zlovestná trojka! Bože, aký to človek!

(Opona.)