ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Predošlí, Trhanec.

TRHANEC (elegantne oblečený mladík): Dobrý deň! Tu býva, prosím, pán Prútik?

PRÚTIK, EVA (naraz): Áno, ja som to. Áno tu.

TRHANEC: Ja som Trhanec. Však ráčite vedieť v akej vážnej a vašej dcére, ba aj vám prospešnej záležitosti mám šťastie k vám!

EVA: Oj, dobre vieme, veď sa poshovárame, len si sadkajte. (Podá mu stoličku. Všetci si sadnú.)

TRHANEC: No, fatálne som ustal, ale nič preto.

PRÚTIK: Veru, keď človek chce k dačomu lepšiemu prijsť, musí sa ustávať, ako povedám, to ináč neide.

TRHANEC: Prosím, naša existencia požaduje aj ľahkú, ale aj únavnú operáciu.

EVA: A rodičia sú vám zdraví? Jaj, tak by som si ich žiadala vidieť.

TRHANEC: Prosím! (V sebe.) Je to pekná otázka! (Hlasne.) Tak sa mi zdá, o mne ste nedobre orientovaní, lebo ináč je toto indolencia maxima.

PRÚTIK: No, keď len influencia, to je ešte ľahká choroba, ja som ju už tiež mal.

TRHANEC: Prosím, dobre je, keď si človek požuje, čo chce vypovedať, lebo z takých nepožuvaných rečí povstane ostrá paródia a satira.

EVA: Pravdaže si to mali lepšie požuť, ostré pazderia sa veru veľmi zadiera, no ale nič to preto, veď im to prejde.

TRHANEC (stranou): To je zvláštna etiketta! (Hlasne.) Vidím, že v našom rozhovore je potrebná transmutácia, preto nič neváhajme, len k veci.

PRÚTIK: Tak k veci. Vieme v akej záležitosti ste prišli a nás len teší, keď môžeme svojej dcére budúcnosť zabezpečiť. Ako povedám, my neodporujeme.

TRHANEC: Prosím, u nás vaša drahá dcéra dobre bude poistená a vidím, že ste vy nie proti tomu.

EVA: My sme o tom už rozmýšľali a svoju dcéru veru nechováme pre hocikoho.

TRHANEC: Verím, že ste starostliví rodičia a keď naše privilégium poznáte, prečo ešte váhate? Však ste dostali list, v ktorom som vám obšírnu informáciu dal.

PRÚTIK: Dostali, ale naša Anička ho hneď spálila.

EVA: Takú maličkosť nemusíš ani vypravovať.

TRHANEC: To nerobí nič. U nás, prosím, veľmi solídne pracujeme a náš obchod má ročite predsa vyše troch millionov obratu.

PRUTIK: Vyše troch millionov? To musí byť veľký obchod. Ako povedám, to je dosť.

EVA: To by jej veru bolo!

TRHANEC: Tu je teraz len tá otázka, aké veno by ste chceli dať svojej dcére.

PRÚTIK: Nám o veno neide, ako povedám, len nech je zať dobrý.

TRHANEC (s úsmevom): Prosím, keď je veno dobré, bude i zať dobrý.

EVA: To by bolo! Hehehe! A keď niet vena, tak sa už ani zať nenajde.

PRÚTIK: Nerehoc sa!

TRHANEC: Prosím vás, nič nekombinujte; povedzte, či desať- či dvadsaťtisíc a ja vám percentá už potom vyrátam.

PRÚTIK: Keď tu o toľký groš ide, to je všetkému konec. Ako povedám, to je nič.

EVA: Prečo? Kde majú tri milliony, ta môžeš dať aj dvadsaťtisíc s ňou.

TRHANEC: Prosím, ja vás nesilím, ale by ma tešilo, keby ste neodporovali. — Viete čo, ja mám ešte u pána notára kus práce, idem k nemu a vy sa zatiaľ poshovárajte. Potom sa ohlásim. (Vstane.)

PRÚTIK: Nech sa páči, to veru dobre bude.

EVA: Potom si už všetko dopodrobna vybavíme.

TRHANEC: Dobre. Porúčam sa! (Odíde.)

EVA: S Pánom Bohom!

PRÚTIK (razom): S Bohom!

EVA: Nuž starý môj, ako sa ti páči tento náš budúci zať?

PRÚTIK: Je vážny človek, veď tak vzdelane hovorí, že ho skoro ani nerozumieť. Ako povedám, akiste sa v čepci narodil.

EVA: Pravda, keď školy chodil, musí byť vzdelaný.

PRÚTIK: Len to mi neide do hlavy, prečo taký vzdelaný a bohatý človek hneď desať-dvadsaťtisíc vena pýta? Ako povedám, to mi je podozrivé.

EVA: To je nič nie podozrivé. Také šťastie azda len neodmietneš od svojej vlastnej dcéry?

PRÚTIK: Šťastie? Počula si, čo povedal, keď odchodil. Aby sme si porozmýšľali. Ty tu rozmýšľaj, či šťastie, či nie a ja idem do kuchyne; pozri (ukáže na hodiny), osem hodín, už je čas, aby aj môj žalúdok rozmýšľal o dačom. (Odíde do kuchyne.)

EVA (vezme odhodenú metlu a zametá): Že či vraj šťastie? Čo by chlap vedel! Či si niekedy pomyslí, čo bude z jeho dieťaťa? Nie veru. Len sa prebudí, už má fajku v ústach, fajčí, kúri, dymí, ako Jánošík na šibenici a žalúdok naplniť tiež nezabudne. A ty žena sa tráp, staraj o všetko.