ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Anna, Trhanóci, Eva, potom Prútik.

TRHANÓCI (tiež elegantne oblečený mladík): Dobrý deň prajem. Však tu býva pán Prútik? (Predstaví sa.) Moje meno Rudolf Trhanóci de Trhanóc.

ANNA (ešte vždy má metlu v hrsti): Áno, tu býva pán Prútik.

TRHANÓCI: A vy sa ako voláte?

ANNA: Ja sa volám Hana. A prečo sa to spytujete?

TRH.: Len zo zvedavosti. A neviete, či je pána Prútikova dcéra doma?

ANNA: Veď som to ja.

TRHANÓCI: Vy ste Anička Prútiková? To nemôže byť! Či by ste sa tak boli premenili?

ANNA: Ale čo? Vy ma nepoznáte, nuž ako viete, že som sa premenila?

TRH.: Nepoznám? (V rozpakoch.) Jestli sa nemýlim, nie ste tá, ktorá ste minulý týždeň boli. A kde sú váš pán otec?

ANNA: To neviem, ale ak je vaša záležitosť súrna, idem ich pohľadať. (Opre metlu do kúta a odíde.)

TRHANÓCI (prechodí sa po izbe a krúti hlavou): Nuž či ma za blázna má, či ma tá krásavica oklamala? Ešte je tomu len týždeň, čo som ju z mesta vyprevadil a sľúbil som jej, že ich prídem navštíviť, aj s jej otcom že sa budem shovárať a teraz ma ani nepozná. Ale ju naučím človeka za blázna mať. Ani sa len predstaviť nevie, len ťažko som vytiahol z nej, že je ona Hana. Toto bude pamätať! Viem, že sa mi druhý raz taká obluda nepredstaví ako Prútikova dcéra. Ale žeby ona bola Anička Prútikova, o tom pochybujem. (Zastane; malá prestávka.) Ešte mi voľačo sišlo na um. Možno, že pán Prútik má dve dcéry, ale či by obe Anny boly? To nemôže byť, tu ma za blázna majú.

EVA: Pekne vítam. Čo by ste radi?

TRH.: Ďakujem. Vy ste pani Prútiková?

EVA: Áno, ja som. Vy ste azda —

TRHANÓCI: Áno, áno. Navštívil som už aj pána notára, lebo ráčite vedieť, s pánom notárom som v rodine.

EVA: Tak? V rodine? A v akej rodine?

TRHANÓCI: Pánov notárov starý otec a mojej matkinej sesternicin zať boli bratranci, to jest: synovia dvoch bratov.

EVA: Rozumiem, viem, ako hovoríte.

TRHANÓCI: Však ste môj list dostali?

EVA: Áno, dostali.

TRHANÓCI: Tak akože ste sa rozhodli o vašej dcérinu budúcnosť?

EVA: Tak sme sa usniesli, že ju ešte dáme assekurovať na pätnásť tisíc. Veru pekné veno bude mať.

TRHANÓCI: To sa mi páči. Pekne to od vás, že sa tak pečlive staráte o budúcnosť svojej dcéry.

EVA: Nie žeby som sa chválila, Bože chráň, ale prečo by sme jej nedali, keď máme zkade, a keď sa pri tom dobre môže vydať.

TRHANÓCI: Ale dovoľteže, aby som vás mohol na voľačo upozorniť. Po pravde vaša dcéra by sa nemohla assekurovať, lebo už pred vydajom stojí.

EVA: Jaj nie, my ju dáme na každý pád assekurovať.

TRHANÓCI: Jestli vám ju assekuračná spoločnosť príjme, budete moc platiť, najmenej 95 percentov.

EVA: Oj, keď len deväťdesiatpäť, to je ešte nie tak moc.

TRHANÓCI: No dobre. Pre mňa je to lepšie, keď vaša dcéra bude poistená.

PRÚTIK (vonká): Ty mulica sprostá, nepovedal som ti, aby si to prascom zaniesla. (Vkročí s fajkou v hrsti.) Pekne vítam, mladý pánko.

TRHANÓCI: Ďakujem, ale nie som mladý pánko.

EVA: A starý veru ešte nevyzeráte.

PRÚTIK: Čo tam po tom, len hovorte, čo si žiadate? Ako povedám, čo je vo veci?

EVA: Nuž zase len naša Anička.

TRHANÓCI: Drahý pane Prútik! Rozmýšľal som, rozvažoval som si tú vážnu záležitosť, ktorá ma do vášho milého rodinného krúžku doviedla a som presvedčený, že v smysle môjho listu, ktorý som vám pred troma dňami písal, úplne poznáte môj úmysel, preto prosím vás, neváhajte, zabezpečte budúcnosť svojej dcéry, lebo s tým dobre urobíte po prvé mne, po druhé vašej drahej a milej dcére a po tretie sami sebe.

PRÚTIK: A po štvrté, čo chcete povedať, povedzte kratšie, lebo mám súrnu prácu a prečo nepoviete do prosta: dáte assekurovať svoju dcéru či nie? Ako povedám, to by sa mi páčilo.

TRHANÓCI (zahanbený): Odpusťte, pane Prútik, ale tak sa mi zdá, že sa nerozumieme.

EVA (k Prútikovi): Veď už len maj trpezlivosť, či azda chceš znemožniť Aničkin vydaj? O robotu sa netráp, idem a porozkazujem sluhom, čo majú robiť. (Odíde.)

TRHANÓCI: Pane Prútik, však vy máte len jednu dcéru?

PRÚTIK: Len jednu, ale — ako povedám — viac si nežiadam.

TRHANÓCI: Tu som sa shováral s nejakým dievčaťom, ale tak sa mi zdá, že to nebola vaša dcéra.

PRÚTIK: Pekná bola? Páčila sa vám?

TRHANÓCI: Ba práve nie.

PRÚTIK (rozhadzuje fajkou): Oj, to nebola naša dcéra. Ako povedám, to nebola ona.