ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Predošlí, Marka, Trhanec potom Anna a Marienka.

EVA (nevedomky vkročiac do izby): Nuž akože ostaneme? Koľko budeme platiť?

PRÚTIK: O to neide, že koľko, ale že kedy, komu, načo, prečo a ako povedám, aj to je hlavné, že koľko.

MARKA (pribehne): Ujček, hľadá vás akýsi pán. Poslal ma pozreť, či ste doma.

PRÚTIK: Choď a povedz mu, že som doma.

MARKA (odíde).

TRHANÓCI: Pri mne je zase hlavné len to, či chcete dobre vydať svoju dcéru a či nie?

EVA: My sme nie proti vydaju, ale jej chceme najprv veno prichystať.

PRÚTIK: Tak, pane môj, moju dcéru assekurujem na pätnásťtisíc. Ako povedám, to bude jej veno.

TRHANEC (vonka klope na dvere).

PRÚTIK: Voľno!

TRHANEC (vstúpi): Dobrý deň!

EVA, PRÚTIK (naraz): Pán Boh daj! Pane Bože daj! Vítajte!

TRHANEC (predstaví sa Trhanócimu): Ja som Trhanec.

TRHANÓCI: Moje meno Rudolf Trhanóci de Trhanóc.

PRÚTIK (zadivene obzerá vše jedného, vše druhého).

EVA (podobne pozorujúc oboch, ale hlavne Prútika).

TRHANEC: Teší ma. (K Prútikovi.) Vidím, pane, že ste na nás interessantné štúdium vykonali a ak sa nemýlim, váš konflikt pozostáva z toho, že sa naše mená tak podobajú jedno druhému. (Položí si klobúk na posteľ.)

PRÚTIK: Menám sa nedivím, inšie ma zaujíma. Ako povedám, tu je omyl.

EVA: Veru omyl, keď si už zase ožratý.

PRÚTIK (ostro): Žena čuš! (K Trhanócimu.) Pane, nuž bude tá assekurácia na pätnásťtisíc? Ako povedám, to spravíme.

TRHANEC: Ja assekurujem, pane, ja, nemýlte sa.

EVA (k Trhanócimu): Ale veď ešte pred chvíľou ste vy boli assekurant.

PRÚTIK (tiež k Trhanócimu): Nuž a vy?

TRHANÓCI: Môj vážny úmysel dobre poznáte, ale tak sa mi zdá, nie som tam, kde by mal byť.

PRÚTIK: Ako povedám, tu je omyl.

EVA (chytro vybúši): Sám hovorievaš, že toho máš rád, kto doprosta hovorí. Povedz pravdu, že to chceš vedieť, ktorý z týchto pánov bude naším zaťom?

TRHANEC: Prosím! Čo sa vám robí? Za koho ma uznávate? (Rozhodne.) Môžete vedieť, že (cúvne sa nazad) ja veru nie.

TRHANÓCI (tiež nazad pokročí): Také niečo ani v mysli nemám. Keby sa nebol omyl stal!

EVA: Ale aký omyl, veď je všetko v poriadku, len sa dohovorme.

ANNA (pribehne, k matke): Už som vás všade hľadala. Môžem už prascom dať?

EVA (ticho): Dievka moja, keď sú páni tu, povedz: prepytujem prascom.

PRÚTIK (k Anne): Dobre, že si prišla. Ktorý pán ti to písal?

ANNA (chytro sa zvrtne a na bok si stane).

TRHANEC: Prosím, bude tá assekurácia?

ANNA: A čo mňa do vašich pánov, prasce kvičia, akoby týždeň nežrali, prepytujem, čo im dať?

EVA: Len už počkaj, dievka moja.

MARKA (pribehne k Prútikovi): Ujček, že či má Ondrej do doštenca a či do lojtrovca zapriahnuť?

TRHANÓCI: Pane môj, vysvetlite nám, (ukazuje na seba a na Trhanca) čo je s vami, či sa bláznite, či ste rozum potratili?

(Medzitým Anna a Marka zvedave obzerajú „pánov“ a voľačo si pošepkávajú.)

PRÚTIK: Vy nás máte za bláznov! A ešte nám do bláznov nadávate? Žartujte, s kým chcete, ale nie s nami a — ako povedám — to si nedovolím vo svojom dome!

TRHANEC: Fatálne položenie! Vidím, že nič nebude z assekurácie; porúčam sa! (Obzerá sa, klobúk hľadá.)

EVA: Nie, pane, prosím vás, počkajte troška! Jaj, jaj, čože z toho bude? (Zalomí rukami; k Prútikovi.) Starý, choď hádam do tých Humenských na tú licitáciu, ja sa aj sama poshováram s týmito pánmi.

PRÚTIK: Teraz už nemusím ísť, keď je už po licitácii.

TRHANÓCI: Prosím vás, dajte zapriahnuť do vozíka, desať korún vám dám, čo ma do mesta zaveziete.

MARKA: Ujček, do doštenca, či do lojtrovca?

ANNA: Čo dať tým prascom? Ako kvičia, prepytujem, až sem ich počuť.

TRHANEC, TRHANÓCI (naraz): Porúčam sa! (Chcú odísť.)

MARIENKA (práve vtedy vkročí do izby a stretne ich pri dverách): Pekne vítam u nás!

TRHANÓCI: Ďakujem pekne. Aááá! Aké prekvapenie, tu ste Anička? Pane Prútik, toto je nie vaša dcéra? (Chytí Marienku za ruku.)

(Všetci ostanú ako stĺpy a zvedave čakajú, čo bude ďalej.)

EVA: To je mojej sestrina dcéra Marienka, našej Aničky sesternica.

TRHANÓCI (zadivene, k Marienke): Teda vy ste nie Anička, ale Marienka. A nedostali ste môj list? Kde bývajú vaši rodičia, nech ich požiadam o vašu ruku. Veď ste snáď nezabudli, ako sme sa shovorili, keď ste v meste boli, keď som vás až za mesto vyprevadil. (Shovárajú sa, kým druhí rozprávajú.)

PRÚTIK (dosiaľ sa nepokojne pohyboval): O tvoju ruku? Shovorili? Toto je zvláštna historia a — ako povedám, — teraz sa už brieždi nado mnou.

EVA (nahnevane k Marienke): Divím sa ti Marienka, že si nám o tomto shovorení nič neprezradila. To ty necítiš, že si nás spravila bláznami? Sober si, čo máš a pakuj sa z nášho domu!

MARKA: Marienka je ničomu nie vina, ona nám rozprávala, že má pána frajera. A vy nemusíte o všetkom vedieť. Ten panák (ukazuje na Trhanóciho) je vina, prečo vám nepovedal hneď smele, kto je a čo chce; ale že nemal toľko smelosti, to mu nesmieme zazlievať, lebo na svojom smetisku každý pes je smelší.

TRHANÓCI: Čo to táraš? (Ostro upre na Marku zrak, približuje sa k nej, ale ona sa nazad tisne.)

PRÚTIK: Žena moja, my sme tu nie interessovaní. Ako povedám, nás sa to netýka.

EVA: Choď ty len, Adam môj, na tú licitáciu.

PRÚTIK (k Trhancovi): Pane môj, nič je z assekurácie, ovšem ja by som sa mohol dať assekurovať, aby sa mi viac takáto rodinná záležitosť neprihodila. Porúčam sa! (Podáva mu ruku.)

TRHANEC: To ste mi aj prv mohli povedať. (Odchodí; vo dverách:) Šialená banda!

PRÚTIK (k Trhanócimu): Vy, ako som z vašej reči vyrozumel, ste človek bez zamestnania a už — ako povedám — najprv faru, potom Maru.

TRHANÓCI: O moje zamestnanie sa nestarajte.

MARKA (k Marienke): Jaj, Marienka, ty si šťastlivá! (Ku gazdovi.) Veď páni sú všetci bez zamestnania, ale radšej vy poďte dačo robiť. O nič sa neobzriete, len —

PRÚTIK; Ešte aj ty chceš dačo?

MARKA (preč uteká): — Len sa vždy vadíte.

EVA: Jaj, jaj, čo ja vytrpím, čo ja mám na hlave.

ANNA (naivne): Mama, nuž šatku máte na hlave.

TRHANÓCI (dôverne k Marienke): Ale my poďme. Poďme k vaším rodičom. (Sberajú sa.)

PRÚTIK (k Anne): A ty čo?

ANNA: Tým prascom už môžem, prepytujem, dať.

PRÚTIK: Choď ty prasa a tak sa spravuj, aby si sa aj bez vena mohla vydať. Tvoje veno dnes vzal čert u Humenských na licitácii.

EVA (kým Prútik hovoril, hlavou krútila): Jaj, Bože môj dobrý, toto musí byť dáky omyl.

PRÚTIK: Omyl, lebo sa nazdáš, že je všetko zlato, čo sa blyští.

ANNA: Vidíte, tak vám treba; kto čo nemá, to hľadá. No, ale ja už idem tým prascom dať. (Odbehne.)

MARKA (naľakaná pribehne kuchyňskými dvermi): Ujček, dvaja žandári sú u nás. Na dvore sa ma spýtali, že či nebol u nás pán Trhan.

TRHANÓCI (zarazený uchytí klobúk a chytro sa preč poberá): Pane Prútik, ten assekurant býva v Novej ulici pod číslom 75. Nezabudnite! Len peniaze doneste, spravíme tú assekuráciu. Porúčam sa! (Preč hlavnými dvermi.)

MARIENKA: Mne ani len ruku nedal. Tak sa mi zdá, že je to akýsi ľahkomyseľný vetroplach.

EVA: Tam je tvoj pytač!

MARIENKA (kývne plecom): Tam je môj pytač, príde druhý a váš zať z panského rodu je kde? A ja hlúpa! Ja som takého pobehaja už milovať začala! Hanbím sa sama seba! (Odíde.)

PRÚTIK (obzerá v stole písma): Ale ako sa ti začal vychvaľovať, nuž ale darmo je, — ako povedám, — hlúposť býva príčina, že sa mnohý vypína.

EVA: Ba poďme pozreť, čo chcú s ním tí žandári. Už ho hádam aj poviazali.

PRÚTIK (radostne): Hahaha! Evka moja, všetko je dobre. Tu je čierno na bielom. (Ukazuje listinu.) U Humenských bude licitácia nie siedmeho, ale sedemnásteho mája. Ako povedám, tak je.

EVA: Či som ti nehovorila, že je tu omyl? Predsa naša Anička bude mať veno a keď má veno, má aj pytača, to je stará pravda! Len ešte raz pozri, starý môj, či je nie dáky omyl na tom papieri. (Netrpezlive sa nahne nad papier.)

PRÚTIK (hľadí do písma): Tak je, ako hovorím. Ako povedám, tu je nie žiaden omyl.

EVA: Dobre, starý môj, len už choď teraz do dvora, ja idem túto izbu dozametať; všetko na mňa čaká, hľa, metla je ešte tu. (Vezme ju.)

PRÚTIK: Dobre, stará moja, dozametaj, ja idem k židovi tento dohán (ukazuje mešec) dofajčiť. (Odíde.)

EVA: No, už som skoro aj zabudla. Idem pozreť, kde sú tí žandári, veď izbu aj po obede dozametám! (Odbehne.)

Opona spadne.