ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Anna, Marienka, Marka.

MARKA (nakukne cez hlavné dvere, postojí a potom vníde): Kde sú gazdiná?

ANNA: Čo by si rada, Marka? (Postávajúc zametá.)

MARIENKA: Už hádam aj ty badáš, čo sa tu smaží?

MARKA: Nebadám, ale mi len povedzte, kde sú gazdiná, lebo im mám voľačo takého povedať, (dôrazne) čo vy nebadáte.

ANNA: Som zvedavá, čo to môže byť.

MARIENKA: Veď nám to Marka vyzradí, ináče jej nepovieme, kde sú gazdiná.

ANNA: Marka, však nám povieš, prečo hľadáš mamku.

MARKA: Ľahko by sa to dalo vypovedať, keby tu nebola reč o jednej z vás.

ANNA: Azda o mne?

MARIENKA: Či o mne vieš dačo zlého?

MARKA: Keď už tak chcete vedieť, poviem vám. Tak počúvajte.

ANNA: Počúvame, len či niekto vonka nepočúva. (Otvorí dvere a pozre von.)

MARIENKA: Nik je nie tam?

ANNA: Nik. Môžeš smele hovoriť.

(Anna a Marienka zvedave počúvajú.)

MARKA: Keď som ráno bola v sklepe, stretla som sa s pánom podnotárom. Hovorili mi, aby som povedala gazdovi a gazdinej, že príde k nám agent od assekuračnej spoločnosti.

ANNA (stojí o metlu opretá): A načo?

MARKA: Veď som sa aj ja tak spýtala, že načo? Pán podnotár povedal, že gazda chcú dať teba, Anička, assekurovať, aby si mala na vydaj veľké veno.

ANNA: Veľké veno? (Pyšne.) Ja sa vydám aj bez vena.

MARIENKA; Anka moja, to je práve dobre. Počuj len, vysvetlím ti. Ten pán, ktorý sa uchádza o tvoju ruku, desať-dvadsaťtisíc vena žiada, aspoň mi tak hovorily tvoja mamka.

MARKA (skočí jej do reči): Áno, áno, tak povedali aj pán podnotár.

MARIENKA: Počkaj len, Marka. (K Anne.) Teraz keď ťa dajú assekurovať, hneď je veno tu. A ak sa radi máte, prečo nie?

ANNA: Netáraj Marienka, o tom pánikovi nechcem ani počuť.

MARKA: Ja vám poviem dôvernú pravdu: náš gazda to všetko, všetko, ale všetko zle premýšľajú.

MARIENKA: Prečo, Marka?

MARKA: Keď ste zvedavé, aj ďalej vám poviem. S tým panákom by naša Anka také trápenie mala, ako naša gazdiná majú s naším gazdom.

ANNA: Tak je, Marka, pravdu máš. (Mykne metlou.)

MARIENKA: Tetka veru nemajú žiadne trápenie s ujčekom.

MARKA: Nono, ja nechcem nášho gazdu znevažovať, ale čo je pravda, je pravda.

MARIENKA: Na príklad, čo je pravda?

MARKA: Nechcú robiť zhola nič; povedia, že nato máme sluhov, aby robili.

Anna (k Marienke): Áno, Marienka, mama vždy priťahujú otca do roboty, ale vždy bez výsledku.

MARKA: Minulú nedeľu, keď ich ku spovedi posielali, povedali: mám dosť času, veď ešte nezomieram.

ANNA: Veru, Marienka moja, tí ti nikdy neidú do kostola.

MARKA: A keď groší majú, tí si veru radi zapijú. Aj zavčerom —

ANNA: Mama im vždy o striezlivosti kážu, ale vždy bez výsledku.

MARIENKA: Keď je to tak, tetka veru dosť majú. A ujček teda čo robievajú?

ANNA: Veď si už tu druhý týždeň, už si mohla zkúsiť, že nič.

MARKA (chytro): Jedia, pijú, fajčia a spia. To je všetko. Ale idem dačo robiť. (Odbehne.)

MARIENKA (zo dverí kričí za ňou): Marka, ale si po tetku prišla, choď do dvora, tam ich nájdeš.

ANNA: Táto naša Marka všetko lepšie vie, čo sa tu robí, ako ja.

MARIENKA: Vidno na nej, že si rada povraví.

ANNA: Ale len číročistú pravdu. Klebetiť nevie.

MARIENKA: Ale ja už tiež idem dačo robiť.

ANNA: V kuchyni si nájdeš dáku robotu.

MARIENKA: Idem a ty tu poriaď. (Odíde bočnými dvermi.)

ANNA (zametá): No, môj otecko majú tiež dosť rozumu, ale len pre seba. Za akéhosi panáka ma chcú vydať, ktorého som od jakživa nevidela. Hej, ale im ja vykonám! Keď sa pojednajú, potom poviem, že nie, nie a nie. A bude po mojom, že nie. (Zastane, lebo počula klopanie na dverách.) Voľno!