ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V temných Smrečinách^[1] valasi ohník kladú si v kolibe, pustou nocou vietor šumí, vrchovcami hory hýbe. A tou nocou a tou horou dumný šuhaj postupuje, ku tej valaskej kolibe pomaly sa približuje. „Boh daj šťastia! — sa ohlási — čo robíte chlapci mladí?“ A v tom pušku s pleca sníme, a ku ohňu sa posadí. Sedí pri ňom zamyslený a nič viacej nehovorí, len pozerá, len si myslí, ako ten ohníček horí. Smútok tiahne mu po tvári, sen mu zhýňa mihalnicu a v driemotách klobúk z hlavy nachyľuje sa mu k lícu. Spí a nič nevie o sebe, oheň hasne už pomaly, žiadnej vravy nečuť ďalej, i valasi už pospali. Už noc prešla, svitlo ráno, deň sa belie nad Tatrami a ten z koliby odchodí, ďalej ide zas horami. Pred kolibou tí valasi stoja, za ním pozerajú zadivení, medzi sebou takto zticha povrávajú: „Čo to ozaj za šuhaja, túla sa v zime i v lete, a miesta si najsť nemôže, na tom preširokom svete?“