ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Verte mi, moja drahá urodzenka pani Ürešházička, že tá glancovitá káva, ktorú kupci tak veľmi odporúčajú, nestoji mnoho! Už som sa presvedčila. A k tomu je aj drahá. Ja už raz nemôžem byť bez tej kávy práve tak, ako aj tí naši mužskí bez toho trunku a šnapsu. Zvyk robí všetko. Lekár mi síce zakazuje piť kávu, lebo trpím na trasenie srdca a aj mojemu starému nakladá, by sa tých šnapslíkov zdržoval a nepil toľko, lebo že vodnačka nevystane. A hľa! ešte nás veru parom nepobral. Piješ, zomreš; nepiješ, tiež zomreš: ja sa tej kávy nezriekam. Môj starý vždy hovorí: ale pri čom že sa človek môže povyprávať o politike a tom, čo sa vo svete robí? Veru pri vode nie, ale len pri trochu tom smrade. A veru má pravdu; aj ja sa najradšie povyprávam len pri tej káve, veru pri cmare, pri ťažkých slýžoch a pri tej zunovanej krúpovej kaši sa vyprávať človekovi nechce, dosť má, keď to musí zjesť.

— Máte pravdu kmotrenka! Tá káva to je ten „Eliksír“ života pre nás ženy, ale čo sa týka tých našich mužských a ich „Eliksiru“ šnapsu, to je už až mnoho, a čo je mnoho, je len mnoho. Lebo koľkorázy sa blížia tie voľby ablegátske, iného potom tí mužskí nerobia, len pijú, nacicajú sa a potom politizujú, ako by boli nejakí štátni sekretári a my ženy potom musíme vypiť ten spodok a kalich politiky. Vždy je potom v dome zvada, nepokoj, krik, neporiadok a pohoršenie a zo stránky poriadných ľudí aj posmech.

— Pomyslite si len, veď aj ten môj starý trkvas Zaosek iného včuľ nerobí, len po akýchsi konferenciach s pánmi lumpuje, pije, politizuje. Zaiste sa ho chytá tá panská nemoc, tá „progressivná paralízka“, t. j. mozdgy sa mu idú rozheklať a na vodu obrátiť a od toho šnapsu sa roztopiť.

— No viete, moja súsedka, ja som zahradníčka, ale vám len môžem povedať, že v tieni sa nič nedarí. Mala som v záhrade polinku pre muža, keď má vždy taký slabý žalúdok od tej pijatiky, aby aspoň niečo mohol zjesť; ale podľa tej polinky vyrástol chren s jeho dlhým listom ako so somárskyma ušiama, zatienil mi polinku a tá hneď zbľadla a nebolo z nej nič, a muž mi len pije a nejie nič, a včuľ mi hynie, vädne, lebo vždy sedí v tieni flašiek. Tak aj toho vašého Zaoska modzgy vždy ležia v tieni jeho dvoch vysokých oslových uší a preto mu ony vädnú a na vodu sa mu obracajú.

— Tak je! celkom máte právdu, pani záhradnička, — skríkla celá kávová spoločnosť.

— Ale! ale! už len zase omálate tých vaších mužských vo vaších ústach! — zamiešala sa zbožná Katerinka, — veď naša úloha ženská je o mnoho vznešenejšia, nežli sa pre politiku s mužskými za prsty ťahať! My ženy tam máme náš kruh od Boha vyznačený, našu domácnosť a tu máme účinkovať, poriadok v dome viesť a udržovať, mužovi poddanou byť, jeho spokojným činiť, nie na neho po ulici ako nejaká lumpa šlajfírka vykríkať. Deti pridŕžať k dobrému a preto aj jazyk svoj krotiť, hľadeť s deťmi obľúbiť práce domáce a poľné, každého v dome spokojným spraviť, poriadno pokrm pripraviť, čistotu vo všetkom zachovávať a mnohé iné čnosti pestovať a nie sa starieť o politiku, o panské fígle a podlosti.

Katerinka zbožná pobúrila s týmto sršnov. Kávové sestričky a tetky daly sa do nej:

— Katerinka, — hovorí Zaosková, — ty myslíš, keď si sa učila v polgárke v meste pančuchy a štrimfle štrikovať, niečo na klavíri bubnovať a dve francúzske slová „mersi“, „vous“ a „pardôn“ cez nos vyfukovať, že si sa už vtedy múdrosti z tej štrimfle napila?

Keď ti ale taký, nielen politikou, ale aj šnapsom nacicaný pán manžel domov doleze z takej konferencie, ten ti potom nielen bázeň Božiu, ale aj samého Boha a Spasiteľa ba aj teba z domu von vyženie a spraví ťa takú nespokojnú, že by si sa radšie starým hadzím chvôstom slobodným videla, nežli gazdinou pod čepcom. Však dočkaj len, dožiješ a uvidíš! Tvojého muža ti už akkordirovali dla zóny a tarify konštitucionálnej za ablegátského furmana, čo bude len voličov poopijaných rozvážať a vtedy ti bude on aj týždeň ochlastaný pod šopou ležať, tak ti ho usporiadajú zákonitým spôsobom! A naučí sa ti na tú volebnú pijatiku tak, že on bude aj vtedy piť, keď voľby nebudú. Však vieš, že akí lakomí sú tí naši mužskí za tou pijatikou a zvlášte keď sa ona darmo dáva, alebo, ako to včuľ bude, pod titulom „furmanky konštitucionálnej“. Vtedy ti on zabudne, aj na statočnosť, na svedomie, na charakter, na sľuby a na svoju vlastnú slobodu.

— No, nech sa Božia vôľa stane, ja budem robiť, čo budem môcť, aby môj muž nezostal naničhodným človekom — poznamenala Katerinka.

— No, už darmo, nech je ako chce! — hovorí urodzenka Üresháziho — predsa je len to právo konštitucionálne pekné a aj výnosné, keď tí naší mužovia môžu na diete sami zákony robiť alebo ich rušiť, ustáliť danky a vojsko, koľko chcú. Lebo keď by nepovolili, mohli by si ministri fúzy utrieť! Či to nie veľký honor pre našich mužov a podľa nich aj pre nás, ich manželky? Čo by robili tí cisári a králi, keď by ablegati nepovolili vojakov?

Aj tie penzionistky paničky neupíjaly by si kávičku, keď by naši ablegáti povedali: „Holt! penzie už prestanú!“ Verte mi, ja bych veľmi rada bola, keď by ten môj Üresházy mohol ablegátom zostať, to by hneď ináč vyzeralo. Aká to pekná vec, keď taký ablegát môže vyprávať, a dľa známosti potom aj nejakú vysokú službu môže dostať pri banke alebo iných ústavoch, ako n. pr. direktorstvo s 20 — 30 tisíc zlatkovým platom.

A keď by sa k tomu ešte môhol dostať za katolického autonomičného vyslanca! Aj tam by sa môhlo niečo ujsť, keď sa budú páni pri sekularizovaných majetkoch cirkevných deliť! Sišla by sa mu veru aj nejaká štátna árenda, nejaké hory, pasienky a role, ktoré skoro zdarma môžu ablegáti dostať do árendy. A keď by sa v Pešti obznal s nejakým biskupom, zaiste by náš Arpádko, Zoltánko a Hubička zdarma na útraty biskupské sa vyučili. Aká by to bola výhoda! A ja bych si v Pešti len v okne vysedávala a kukala sa po ľuďoch a fumigovala bych takú slúžnu alebo sirotskú; bych im ja ukázala, čo som ja!

Počujete, Hanka, bolo by nám sveta žiť! By ste musela ku mne chodievať na kávu, vtedy by sme veru nepili cikoriu!

Môj sa o tom už aj vyprával s farárom aj s notáriušom, žeby oni ľudí nahovárali a mojého za ablegáta vyvolili. Vtedy by farár isto dostal kanoniu s ťažkým zlatým krížom, notáriuš by zostal služným a organista hlavným škôldozorcom stoličným. Môj by prijal program aj ľudovej strany, však by sa dľa neho nemusel držať, môhol by potom na diete aj na druhú stranu prestúpiť. Viete, že politika sa mení. Statočnosť tam, to tak robia ablegáti, že prestupujú s jednej strany na druhú dľa toho, aké výhľady sa im ukazujú. Však to viete, že každé hrable len ku sebe hrabú!

— No, odpusťte, pani urodzenka, vy si maľujete zlaté zámky v povetrí, že čoby všeličo mohlo byť z vašého pána manžela Ürešházyho, keď by on tak mohol tým ablegátom zostať; veď práve sa pojednávalo o tej inkompatibilite ablegátov, a celý šereg ich udali preto.

— Nuž a čo je to tá inkompatibilita ablegátska, keď sa vás smiem pýtať, pani Zaosková?

— No vidíte, urodzenka, ak sa nenahneváte, ja vám to vysvetlím zreteľne. Vy urodzenka ste veľmi žiarlivá na svojho pána muža, ako vôbec sme my ženy všetky skoro na našich mužov žiarlivé, a preto vás on včera s kôlom naháňal okolo stodoly a okolo kozlôv, lebo ste na neho striehla, keď sa on za stodolou so slúžkou vyprával, ktorú tam máte vo veľkom podozrení, že nečestne jedná a mrzútosť v dome robí. Lebo keď váš pán manžel má ženu, on nesmie mať hriešnu známosť so žiadnou inou osobou ženskou, tým menej v dome so slúžkou. Teda on a vôbec žiaden manžel nesmie dve, alebo aj viac žien ľúbiť a obsluhovať alebo poslúchať, lebo to je „inkompatibilita“, ktorú 6. a 9. paragraf zákonov Božích zakazuje a zakazujete dľa práva prísahy manželskej aj vy. Teda to sa trpeť nesmie, ani sa to nesnáša so stavom manželským, lebo to je inkompatibilita, ktorá je pokoju, blahu stavu manželského škodlivá a to sa trpeť nemôže. A že je to tak, dôkazom toho je, že vy ste manžela s jazykom, a on zase vás s kôlom chcel kapacitovať.

Tak aj my slobodní konstituciálni občania krajinskí sme veľmi žiarliví na našich ablegátov, ktorých sme si preto tak starostlivo a snáď aj s bitkami vyvolili, by oni svedomite, statočno, krajinu, kráľa a ľud obsluhovali a o blaho ľudu a o rozkvet krajiny sa bezzištne starali a žiadne iné pobočné frajerky ako: banky, fabriky a iné ústavy boháčov za drahý, snáď judášsky groš, za 20-30 tisíc zlatých na újmu a škodu krajiny a ľudu neobsiahovali. — Lebo veru tie ústavy a banky len tak bez príčiny nevyhľadávajú sebe ablegátov za direktorov s tak veľkým platom, k tomu by ony aj iných ľudí našly, čo sú im bližší. Ale bez príčiny sa nič nedeje. Taký inkompatibilný ablegát potom nehľadí tak na krajinu a na ľud, ale na svoju banku a fabriku, aby tá výhody krajinské mala a nie ľud. Ak čítate novinky, dočítate sa o tom dosť, čo sa všeličo postváralo pri takých inkompatibilitách.

— No dočkaj len! Hej! už si ja lepší pozor dám na toho mojeho Ürešházyho a keď ho ešte raz najdem vyprávať sa za stodolou s takou bankárkou alebo fabrikantkou, hneď jej oči vybarím, lebo také vynášajú von z domu, čo muž a čo ony popadnú a trpí dobrobyt familie pri takých direktorkách.

— Urodzenka! Žeby vás pán Ürešházy ľúbil, byť vyslancom katolickej autonomie, aby sa môhol vraj deliť v cirkevných majetkoch, to ja verím, ale veru z toho on nič nemá. Lebo keď raz začnú rabovať cirkevné majetky, čili po pansky povedano sekularizovať, to židáci pokúpia a Ürešházymu zostane len „de eadam de ürešháza“, čo mu po rodičoch zostalo a nie po cirkvi. A ľudu potom zostane len ťarcha, biskupov a kňazov platiť, lebo však ľud tvorí štát a ľud platí do kassy štátnej. A potom taký katolík, aký je váš muž, ktorý krome krstu nič katolíckeho nemá na sebe, ten by chcel katolícke záležitosti zastupovať? No, to veru statočnejší židák by zaiste lepšie zastupoval, ako zlý, planý, naničhodný, dľa mena katolík, ktorého nevidíte v nedeľu v kostole, ktorý od sobášu nebol pri sv. spovedi, ktorý v piatok a iné pôstne dni pred ľudom s posmeškami mäso žerie, Bohu sa ruhá, sv. kríž, Ježiša Krista, jeho cirkev od pápeža dolu a od biskupa do posledného farára na dedine zneucťuje. Preto seba za múdreho drží, lebo má špinavú papuľu a toľko sa modlieva, koľko jeho paripa, na ktorej sa nosí.

— Dobre hovoríte, Hanka, — ohlásila sa tetka Dora Trápelka, — aj ja mám takého muža, čo len vždy politizuje a sníva sa mu pri flaši, že či by on tiež nemohol byť ablegátom, že však má papuľu dosť veľkú a nadávať vie ako bárs aký obšitník, a kto vie vraj nadávať, ten je múdry, lebo sa každý naľaká jeho papule, teda by bol súci, keď by ho chceli ľudia. A pri takejto jeho politike gazdašág zanedbáva, ba ešte mu aj jeden pán, ktorý tiež chce byť vyslancom, pán Bolhášy nadal že vraj sprostý, dotieravý nadutý, surový chrapúň, čo si on mysli o sebe, že keď on oblečie kamgarnové pantalony, že hneď už aj pánom a múdrym, ako som ja? Obleč ty konský chvost bárs aj do aksamietu, on len konským chvostom zostane, a vola keď aj do Pešte doženú, aj tam len volom bude; a keď kyjanicu položíš na hodvábnu kanapu, ona aj tam len kyjanicou bude.

No, pomyslite si, takéto zneváženie mojého muža! Veď ten Bolhášy neni nič lepšie od neho: korheľ ako korheľ!

— Ja len to hovorím, že vo včuľajšom čase všetko nič nestojí, — hovorí na to Betka Kocúrová. — Môj muž, ktorý ináč bol ľudákom a s ľudovou stranou držal, počal politizovať s pánmi po šenkoch, len vám ho ktorýsi helement nahovoril, by pýtal licenciu na šenk, že môže zbohatnúť ako náš Icik zbohatnúl. Licenciu dostal, ale aj premena sa s ním stala. Prvé, čo urobil, začal hneď ľudákom nadávať a len vtedy s nimi držal, keď u neho pili, vtedy aj on bol pri ľudovej strane. „Kresťana“ vám viac nedržal, bál sa, že ho obžalujú preto a že ztratí licenciu, ba aj „Kresťanovi“ nadával a odhováral, by ho nečítali. — A poneváč si myslel, že to patrí k liberálnemu hazafišágu, nadávať: tak nadával, ako by ho boli najali, aj posmechy robil z viery a všeličo iného a počal k tomu taký život viesť, že som myslela: no, ten môj už rozum tratí. Ľudáci keď videli, že môj muž za ich vlastné peniaze im ešte nadáva, z nábožných ich citov posmech robí, vieru tupí čo na iných vykrikuje, to sám robí odtiahli sa od neho a išli radšie zase len k Icikovi, ktorý ešte žiadneho ľudáka neobrazil. Ja som ho dosť odťahovala: maj pokoj s ľuďmi, nepolitizuj, z ľudí žijeme, ale on nie! Myslel, že ľudia sú povinní ísť k nám. — Obchod nám padol, muž sa mi z dešperácie zpil a včul chodí ako obšitník — tak Boh uponížil jeho pýchu a Icik je len Icikom, čo aj predtým bol.

— Sme my ozaj všetky ženy včul utrápené pri tej nešťastnej politike volebnej!

— Ale prosím vás, už len toľko nepolitizujte a tých vašich mužov už toľko neomálajte, — hovorila Tereza Trúbová.

— No, ty si tá opravdová trúba, — skríkly na ňu ostatnie: — nuž čo-že sa budeme vyprávať snáď, ako sa ti sviňa oprasila? A ako ti prasce muž pomlčky predal a prepil? Alebo ako ťa muž ohováral u Icika, akou si ty gazdinou, ktorá ani len slamku nezná krížom položiť!

— Ale kto? Ja?

— Ano, ty!

— Vy ste všetky klebetnice, len vám drôtený koš dať na hubu!

Z toho by bola zvada, bitka a nadávačky povstaly, keď by nebol Zaosek do nútra vkročil a zareval:

— Čo-že je to tu aký krik a lomoz? Však ja vám dám politizovať, keď vezmem cepy! Stará! Porád pakuj von, zásmažka ti prihorí! Robotníci sú už tu, čakajú na večeru! Ty kmotra pakuj domov, detckovi vypadol cumel, vreští, skoro sa pretrhne a deti si nevedia s ním rady dať! A vy súseda iďte si hyd nakŕmiť a kravy podojiť! To my gazdovia ďaleko dovedieme, keď naše baby budú pri kávičke politizovať a domácnosť zanedbávať. Marš vonka!

— No, no, no! — zkríkla stará Zaosková, — ty starý blázoň, len vy nepolitizujte pri fľaškách a hľadte radšie za polné práce!

— To je čo iného, keď my politizujeme! Babám ale varečka!

A kávová političná konferencia ženská skončila sa s nadávačkami, s nepriateľstvom. Zaosek ukázal dvere a údovia konferencie od jedu mu jedna za druhou ukázaly výsledok konferencie, o čom sa ale statočným ústam hovoriť nedá.