ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ja som nie priateľom takých miest, na ktorých prednejší svet panský má svoje shromáždisko, ba práve istý odpor a nechuť cítim oproti takým panským shromaždiskám, lebo tam tá panská etiketa naturálneho človeka veľmi hatí a hostinskí podľa prednejších veľmi škrtia aj obecnejších ľudí.

Ošklive mi to prichodí, keď páni len preto schromažďujú sa na miestach od prírody krásou vyznačených, aby nie tak tú krásu prírody požívali, ale aby pri bohatých stoloch vo sviatočnom ornáte rúcha bruchám svojím v jedení a v pití hlavnú službu božskú každodenne vydržiavali a odbavovali. Práve tam teda, kde sa príroda velebnou, krásnou a dobročinnou objavuje, prednejší svet svojou mlsnosťou, paškrtením, svojim marným vystrojením túto krásnu prirodu so svojími švihákmi — gigrlikami a hodbábnymi madonnami zneuctuje a poškvrňuje. Čo mi asi tak prichodí, ako keď nejaký chlipný škaredník svojim chlipným pohľadom jednu cúdnu a čistú pannu dedinskú zneuctí.

Môj priateľ Cvajfús, doktor psycho-therapie, alebo po slovenský povedano, lekár pojašencov a natrhlých v etikete ľudí, vzal ma so sebou do sveta, bych sebe privlastnil fajnovší takt a niečo z tej prednejšej etikety panskej a tak zvaného galanthomu, t. j. talafatky dresirovaného držania ľudu panského. Lebo — vraj — sa on inak vždy musí hanbiť za moju neokrúchanosť, necvičenosť a hranatosť medzi panským svetom. Aj to mi vyhadzoval na oči, že v kruhu panských bábeniec ani len hubou capnúť neviem, že sedím nemý ako kaper; alebo keď poviem slovo, že ho ide od jedu roztrhnúť.

— Aj vlani som skoro od hanby zhorel, — hovoril mi on, — keď si vo ville nad brehom Štrbského jazera pri okne nemý sedel a len von oknom sa na jezero díval, a na naliehanie domácich slečiniek a dám, bys už raz aj ty čo povedal, otvoril si tvoje sprosté ústa a vybúšil si že, „ako tam vonku v tej barine žaby škriekajú; zajtra isto bude pršať, mali by sme preč odtiaľto ísť“. S takou salónovou konverzáciou mohol si aj doma v plevine zostať sedeť. — Aj zato ma štráfal, že som sa pýtal jednej dámy, koľko má už rokov a ako je stará!

— Ty roh baraný! — hovoril on ďalej, — to je najvyššia necvičenosť a surovosť, na roky veku ženy sa dozvedať, lebo mužský nemôže vedeť nikdy, ktorá ženská za staršiu, alebo za mladšiu chce byť držaná. Vek ženy je vždy pochybný a práve takého pochybného veku žena obyčajne sa za mladšiu drží, nežli ona vskutku je. Pred mužským ani jedna nechce byť takou.

Túto prísnu lekciu a tvrdú kapitolu z tej etikety som sebe dobre zapamätal, a preto každého starého čerta ženského držím za kišasonku. Ešte aj starej Kocurkovej keď na rinku kupujem ovocie, vždy poviem: „pite Frajln!“ a ona to veľmi vďačne prijme, aj mi nejeden raz o strapec hrozna viac pridala za to.

Táto etiketa a fajnový takt nikdy neostaly ešte jalovým. Aj som už viac shovorčivým, ako som bol; som sa už aj s dvoma šedivými kišasonkami v Žiline na železnici povadil, keď ma od okna odháňaly. Jedna z ních mi ani neprijala, keď som jej tiež povedal, „pite Frajln“, ešte sa napajedila a veru ja som nič zlého nemyslel, lebo ja mám starých ľudí v úctivosti, vždy radšie im viac poviem, nežli sú, lebo to oni ľúbia. Náš pán farár-dekan to vždy rád počúva, keď ktorý kanovník zomre a ja ho vtedy pánom veľkomožným nazývam; pohárok vína isto ma neminie. A keď bych mu povedal, že bude v metropolitanskej kapitule osvieteným, hneď by mi aj veksel žiriroval.

Na mojej „etiketo-učebnej“ ceste železničnej vopchal nás konduktor do vagóna II. triedy, lebo na III-tej triede nebolo miesta pre nával žencov, ktorí na dolniu zem išli do poľných prác. Kde ja najradšie cestujem na tretej triede, lebo tam človek neni hatený tou „etiketou“ a tým smeraveným sa držaním a fúkaním, nadúvaním a prednejšim hubovaním ľudu panského. Na III-tej klasse sa tak cítim, ako v slobodnej prírode. S rovným, jednoduchým ľudom sa aspoň porozprávam, ktorý nezná kunštovné fígle v konverzácii. A keď sa aj kde-tu trafí nejaký opilý a robí trochu škreku, to si ja nevšimnem, lebo viem, že nemá vtedy rozumu. — Ale na tej druhej klasse ťa pri rozume a s rozumom vysmejú a posmešne pokritizujú.

No, a práve sa mi ušlo — čo veru neľúbim — medzi samé hodbábne madonny a vymašlovné nezralé panské bábence (nemec túto sortu ľudí vola „bakfiš“) a medzi iné, už aj prezralé, pominulej krásy osoby sveta ženského. Všetko to bolo prikryté slamenými hlavovými škatulkami, ozdobenými s krídlami vtákov.

Sedel som teda v prostred samých ľudských karikatúr v zefirových a hodbabných šatoch, medzi živými modľami falošných bohov môdových.

Jedna slečna, štihlá ako portviš, nachyľovala sa sem a tam, čo jej dávalo podobu paragrafu, a to veru trestného, lebo ledvá dýchala a len tak lapala povetrie, ako z vody na sucho vychodená ryba. Tak ju ten jej tyranský míder vo svojich ocelových klepetách, ako rak žabu cez poly preštiknutú, mocne zašnorovanú držal.

Ľutoval som tohoto otroka môdy. V pásoch tak vyzerala, ako pretrhnutá osa, alebo mravec. Ten míder vytisol jej polovičku žalúdka ku pľúcam hore, a druhú polovičku zase dolu jej stlačil ku črevám — preto sa jej nedalo dýchať, a črevá jej zase od nátlaku škrkaly, ako by bola mala žrávku. Čo sjedla, to zaiste sa jej medzi lopatky muselo vypratať, lebo v sprešovanom — ako presvuršt — žalúdku miesta veru nemalo. Vždy stonala po nemecký; niekedy aj cez nos afektirovala akési francúzske slovíčko, snáď sa modlila po francúzsky, by ju Boh vyslobodil z jej ťažkého položenia. Keď by ma bola len slovičkom požiadala, bol bych jej isto pomôhol s mojim krivákom, a jej ten grobianský míder prerezal a žalúdok i pľúca s črevami z toho ťažkého väzenia vyslobodil. — Nepovedala mi nič, a ja som si škodoradostne myslel: nuž trp!

Druhá zase ustavične sa hniezdila a nohama prestupovala, vzdýchajúc samé: Yes! Yes! To bola Angličanka: Lady Dudley. Tá mala zase nohy na úzko a na krátko nabyté v nedostatočnom priestore v úzunkých detských topánočkách.

To ustavičné Yes zaiste platilo jej otlakom.

— Hej, Cvajfúsko! — hovorím ja hlasne po slovenský, — nemáš ty to nad naše dedinské panenky! Tie sebe veru nenechajú od hlúpej módy zdravie kaziť a sa dať tak mučiť! Naša Anča a Boriša, tie majú tak voľné a priestranné rukávce, že keď zjedia misisko zemiakov s hrncom sadlého mlieka a k tomu jedny dvojačky pšenových džgancov alebo hrnec fazule, tých žalúdok má sa kde rozprestrieť, ako najedený Tarkoš a Dunčo na pazderách! Tých veru vetry nezdúvajú, ani im črevá nevrčia, ako hladný pes — ako hen tým kišašonám, v ktorých tie vetry s midrom kondenzované a stlačené ani len nevedia kade von. Hľa, aké sú naše panenky po dedinách zdravé, červené, samá krv a mlieko: nie ako hen ti otroci módy, ktoré vieš ako vyzerajú? Ako keď chorému dajú na silu zjesť jablčkový „poding“ alebo „koch“, a jeho žalúdok to neznesie a o hodinu to musi vydať von. — Naše Anče veru neoslovujú otlaky: Yes; ony dľa Kneippa chodia bosé a majú nohy ako stĺpy pevné a súce pod batohy. Náturu veru veľmi nevydresiruješ násilno, ona sa vypomstí. Odev nemá hubiť zdravie, vzrast, ani v práci hatiť, ani človeka na opicu obrátiť.

Sotva že som moje pomerkovanie nad utrápenými módovými kišašonami v mojej materinskej reči slovenskej povedal, tu ma už Cvajfús zase napadnul s akousi prednejšou etiketou a hovorí mi počušky:

— Páni a cvíčení ľudia na železnici neľúbia sa vyprávať a počúvať po slovenský; každý, kto chce ukázať, že niečo znamená v pánskom ľudu, obchádza slovenčinu, ktorú len bíreši, kočiši a vôbec obecný ľud vypráva a na to sa páni hnevajú.

— No vieš, Cvajfúsko, kto sa hanbí za reč svojej matky, to je sprostý, nemúdry, nevďačný, surový človek, ale veru cvičený neni! A či Pán Boh Slováka nestvoríl? A či každá reč nemá naturalného práva tak jestvovať, ako aj život každého človeka? Však naša matka chuďerka nebohá nás neučila štekať, ale rečou bohumilou vyprávať! A či Spasiteľ neposlal Apoštolov ku všetkým národom? Abych sa ja mal hanbiť za reč mojich rodičov, za reč od Boha danú, za reč statočného národa slovenského pred nejakými v pánskych plundrách navlečenými ľahtikármi, z ktorých mnohý krome ohybkej papuľe ničoho iného mravného nemá na sebe?! Veď reč človeka človekom nerobí! Opravdive cvičený človek ani len cigáňsku reč nepotupí. Jedno rakúske arciknieža cigáňsku reč vypráva, aj mluvnicu cigáňsku vydalo — a ten pán veru má viac v hlave, v srdci a viac cvičenosti, nežli mnohý pojašený, papuľovy prázdny hazafík, ktorý Slováka za níč nedrži!

— No maj už pokoj, — hovorí mi Cvajfús — však vidíš, že práve hore vstupuje jeden panák, aby nás za panslávov nedržal!

— Nuž čo že ma po ňom, ja sa nedozvedám, či on po chinenský vypráva.

Panák tento bol opravdivý gigrlik-švihák. Na jednom oku mal zarezanú tabličku sklenú v rohovom rámci okruhlom, ktorý mu vysel na šnôrke. — Páni to volajú „monokl“ t. j. jedno oko, s ktorým obyčajne od pýchy napuchnutí gigrlíci fiksirujú a obdivujú namaľované bábence živé. Druhé oko si nechávajú v rezerve. Ten gígrlik mal aj červené večernie zore na nose, isto bude oddaný trunkom. Etiketa tohoto gígrlika oproti ženám sa mi ošklivila. Papuľu mal na strunach; roztopašné slovíčka len tak sypal, ako otruby z vreca. Celú svoju pozornosť obracal proti jednej vymašľovanej Talianke, ktorú jeden kčmár angažiroval do svojeho letného divadla, do „Areny“, ako balerinu a speváčku. Jej naturálne a umelecké vystrojenie som aj ja obdivoval. Na hlave nosila opravdové stračie hniezdo, upletené z vlastného čierného rôzhoru a srsti, ku hlave pripevnené s pozláteným dlhým špenárom, ktorého hlávka bola vydraxlovaná zo žabacieho korýtka perlového. Interessantnú ju robil jej ohromne a nad mieru dlhý nos, ktorý jej nápadne náhlo z čela dolu bežal. Zdálo sa mi, ako by príroda s ňou nejaký žart chcela robiť a ľudí do smiechu doniesť. V nepekných síce ustách mala pekné biele falošné zuby z alabastru a či už zo slonových kostí (až len nejaký hrobár tie zuby na cintoríne nevytrhal z umrlčej hlavy z hrobu vyhodenej a nepredal frizérovi). So svojíma žabacíma, vyvesenýma očima vždy na mňa kukala a celým výrazom tvári ukazovala miešaninu studeného sobectva a pýchy. Jej šperky, bujný výstroj a ozdoba zdaly sa byť teplým hnojovým pareniskom, pareniskom, z ktorého ona svoje seba namyslenie a nadúvanie cicala. Čo ma všetko tak milo prekvapilo, ako keď kto začne chutno jesť huspeninu a odrazu zbadá, že mesto ucha bravčového vykúka z tej huspeniny žaba so svojou trojhranatou hlavou, ktorá žaba v pivnici pri ochladení do huspeniny skočila a v nej aj sedeť zostal. — Táto dlhonosá Talianka, ktorá práve jedného s vážnejších bruchom obťaženého duchovného špicato kritizovala, okolo mňa ustavične ňuchtala povetrie a vetrila ako chrt zajaca s pozeraním na moje čižmy, ktoré mi práve namastili s fištrónom, aby zmäkly. I spravila túto talianskú poznámku:

— Ke kôža čerka kvesto pajzáno in nóstro čerkelo? Ekli ha dunkve fetide gambe. (Že vraj: čo chce tento dedinčiar — sedliak v našom kruhu? Veď ma nohy smrdia.)

Taliansky rozumiem, aj ja som sa u jedného kučébra učil, keď som staval na citróny a na fíky. — Hovorím Cvajfusovi po maďarský (keď mi zakázal tou špatnou slovenčinou vyprávať pre pánsku etiketu):

— Veď hen tá dlhonosá židovka ma vysmieva a kritizuje:

Načo mi Cvajfus počušky hovoril: bych mal pokoj! lebo môže rozumeť po maďarský a potom ma náležite vypucuje. Čo sa aj tak stalo, lebo hneď na to povedala tým ostatným:

— Ja neviem, aká to sprostosť tu v Uhrách? Každého držia za žida a za židovku!

Ja som mlčal a pred seba sebe vzal, žiadneho viac neznámeho kritizovať, lebo práve môže tú reč rozumieť, ale radšie ho aj v mojej materinskej slovenskej reči statočno vypucujem, keď bude kto mna kritizovať, ako to múdro robieva pán farár hríčovsky: ten každému náležite vyčita tvrdú kapitolu po slovensky a má potom pokoj.

Neskoršie som sa dozvedel, že tá dlhonosá spevárka a ballerina talianská sa volala: Kačeta Klebetíni. Všeliakí vyžití starí gigrlíci, švihaci a starí exbaróni, ktorým už len ich suché kosti štrkocú v pantalonách, sa vláčia za takými ballerinami, ako aj ten monokľový gigrlík, o ktorom mi Cvajfús počuškal, že to má byť jeden vyhodený klerik. No, nevídali takú Kaču klebetnú! u nás na dedine na takú sa žiaden mládenec neobzre.

Jedno z tých bábeniec, nezralé kišašonča bakfiš, chcelo ukázať svoju rozsiahlú učenosť; ukazovala na jednu ohromnú skalu rozsiahlú, tým pomerkovaním že:

— Jaj, das ist vas kolossales! (Že to je niečo hrozitanského).

O jednu chvíľu sa nám jeden ohromnej výšky špicatý vrch ukázal. — Chcel som aj ja dať badať tiež moju cvičenosť s tým, že viem aj ja použiť cudzé slová a preto som pomerkoval a ukazoval na ten hrozitansko-vysoký čupec:

— Ah! to is vos horizontales! Und maňifik!

Na čo povstal smiech a ten gigrlík robil špicaté posmešky z mojej vedy. Cvajfús zahanbený a napajedený mi hovorí:

— Ty trúba; čo trepeš, keď to nerozumieš a takto sa blamiruješ! Kto že kedy videl špicatý vrch horizontálným? Včuľ sa aj ja musím hanbiť. Prečo že nemlčíš takou tvojou nemčinou! Ty myslíš, keď povieš cudzé meno tam, kde to ani nepatrí, že si už múdry? Už keď by si bol aspoň povedal: pyramidal! — to by bolo pasovalo.

— No, veď sa nehnevaj Cvajfúsko! Ja som sa omýlil; práve to slovo pyramidal som chcel povedať, keď som obdivoval hen to jazero!

— No ešte sprostejšie by si bol povedal. Už som ty povedal radšie mlč!

— No už si mi zakázal slovenský vyprávať, že sa to nepatrí medzi pánmi; už zase aj maďarský, aby ma žiaden nerozumel, že keď chcem čo na volakoho povedať. Včúl zase ani nemecký nemôžem hovoriť. Po latinský bych jedno-dve slova povedal na hentoho girlíka, ktorý robí so mňa posmech, a ten ako vyhodený klerik by ma zase rozumel. Čo snáď mám už štekať?

— Mlč a čitaj Bedekera, čo opisuje cesty, alebo aspoň ruské noviny „Novoje Vremja“. Rusa sa každý bojí, zvlášte kazári, aspoň budeš mať rešpekt.

Na mieste našého cielu vyše polovičky nás z vagónov železničných povypúštali. Mne až veľmi odľahlo, že som sa z tej klady von dostal, z toho pokazeného od samej etikety povetria. Všetko sa hrnulo, čo len panskú podobu malo, do grand hotela „Hrčka“. Cvajfús po predku a ja z taškou za ním.

Pred hotelom čujeme veľký krik: jeden kočiš fiakerský a jeden hordár sa naťahovali s akýmsi pánom, ktorý im zasluženú mzdu nechcel dať. Bolo tam „ištenik“, „zanád-ov, ménkő, kutya fojtó“ a takých hnusných slov — a to všetko po maďarský — až vlasy mi dupkom od hrôzy vstávaly a publikum citlivejšie zutekalo. Na čo ja hovorím:

— No Cvajfúsko, tu máš! Títo sa veru nevyprávajú po slovenský ako vraj Slováci, bíreši a kočiši — tu počuješ zvučiace maďarské slová: páči sa ti to? Veď aj toto je kočiš a tragačiar — vidíš, ako je ľahko súdiť toho Slováka! — Každá reč a národ má svojich kočišov, bírešov a obecných ľudí špatné papuľe! Aj fajnoví Francúzi a aj cukroví Taliani — a ja myslím, že že sa nebudú zabavovať ani nad maďarčinou týchto tu hrešiacich ľudí obecných.

Do hotela ku Hrčkovi som nechcel ísť. Príčínu toho sa dozvedal Cvajfús že prečo?

— No že si prečítaj z „Kresťana“ v čísle 38. 1900. 22. septembra na 12. strane dopis z „Rovné-Zsemeteša“, čo hovorí hostinský Hrčka na konci svojeho anonca, že on má dobré a lacné viršle, ktoré jeho selcher dvorný fabriciruje a údi — jeho pes totižto. — No Cvajfúsko, keď v tom hoteli sú k dostaniu pre publikum také viršle, aký že tam môže byť potom cušpajz, sós a omáčka? Tam zaiste bude kuchárkou zase „mačka“, ktorá umí dobré anglické sóse robiť a omáčky pristrájať, zvlášte na dinér pod postelou!

— Sprostý Zaosek, veď to neni ten Hrčka tu v hoteli! to je iný. Na Szemetesi ten také viršle len pre svojich susedov a chotárnikov necháva fabricirovať, rozumie sa, že až ich chcú kupovať a jiesť; však násilenstvo on žiadnemu nerobí, že by musel kto u neho diner, pozostávajúci z takých lacných virštlí a takej omáčky jiesť. Pošleme tam na super tú Talianku s tým girglikom. Boh vie,čo ešte iného možno dostať v tých hostíncoch, ktoré sú niže Szemeteša; snáď aj originálne jalítka a kozie cibeby. Myslím, že bude k tomu aj primeraný nápoj u pána hoteliera Hrčku. Ja aspoň viac na michalské hody na Szemeteš nejdem!

Zaosek! Hovorí ďalej Cvajfús, tu máš niektoré regule etikety, bon-tonu panského, len tak na krátko v orechovej škrupine podaté: Ak vstúpime do hotela, žiadnemu vyššiemu a od teba cvičenejšiemu pánovi ruku nepodávaj, to je necvičenosť a surovosť; tým menej aby si ho pohládzal, keď sa opiješ. Keď si budeme ku stolu sedať, aby si sa neprežehnával — lebo to bon-ton pánov tak prináša so sebou.

— No Cvajfúsko, taký bon-ton — neprirovnávajúc človeka ku zvieraťu — majú aj naše čisté fajnové mačky, keď idú smatánku paškrtiť svojou útlou paprčkou; ani jedna sa neprežehnáva, len si paprčky oblizuje z tej smatánky. A naposledy čo-že je moja ruka sviňská noha, abych ju pánovi nepodal?

— No dobre, dobre, to ale miesta medzi pánmi, ktorým si ty rovný neni, nemá. To len pri voľbách môžeš podávať ruku hoc akému pánovi kortešovi, vtedy prestáva byť ten bon-ton etikety na čas. Keď sa začne jiesť, aby si žiadnemu nevinšoval dobrý hapetik, to je po dedinský!

— Ba tvoju hlavu! snáď na opak! Naše volky keď idú žrať, nikdy sebe nevinšujú dobrý hapetik — práve to na dedine neni.

— Potom si zuby nešpáraj pri stole vidličkou alebo drievkom sirkovým a s dlhou slamou a s prstom ešte menej!

— No hľa! Nuž a keď mi kus mäsa zostane trčať v zuboch, čo si to mám pristúpiť nohou a tak ťahať, ako „Dunčo“?

— To sa len jazykom vylyzuje u pánov!

— No a ja, ako pes, veru sebe hubu nebudem vylyzovať!

— Ak by si v kele náhodou našiel húsenicu — lebo tento rok ich je mnoho — potom aby si ju neťahal a kričal: „Ľaľa! Aká to húsenica bola v kele“. Hostinský ba sa ti veru poďakoval, a niektorí hosti by mohli omdlieť. Polož ju tichúčko na kraj tanierka ako tringelt pre kellnera. Špajzcedule ty i tak nerozumieš, to sú samé francúzske jedlá. Ale pozreť si môžeš takú špajzcedulu na chytro, aby ukázal, že tomu rozumieš, aspoň len na oko.

Ja som veru študiroval nad tou francúzskou špaijzcedulou; hneď prvé, čo sa mi neľúbilo, bolo napísané, že „potage“, to je po horvatský; teda sa hostinský hneď popredku vyhrážal, že nás po obede dobre potiahne.

— Ale, ale — hovorí Cvajfús — veď je to francúzske slovo a nie horvátske „poťahať“, ale „potáž“ sa ono vysloví, a to znamená „polievku“.

— Máš pravdu, aj Nemec volá tiež tak polievku, že „potasche“, po slovenský: ľuh.

— Ale polož to preč, tú ceduľu.

— No ešte jedno jedlo pozrem, keď už mám zaň platiť. Tu stojí že: „poulard-piperi ala Tronchinés!“ No to je tu čudný hostínec, že vraj „kuriatko s pierím na spôsob ako to Trenčania jedia“. No ešte kého diabla by kto kurča s pierím jedol, ako Trenčani!

— Sem daj cedulu! Viac už nebudeš čítať. Boh vie, čo by si ty tu vyčítal — čuj, to tu tak stojí, že „kura pripravené s korením na spôsob paprikášu roztandžirované“. Od stola zase tak staneme, ako sme si sedali, bez prežehnania!

— No ja sa veru prežahnám! Keď vôl pozná svojeho gazdu a osol jaslá svojeho pána, ja, ako človek, bych nemal poznať Pána Boha, ktorý ma ráčil nasýtiť? Boží obraz sa hanbí za svojeho Pána a jeho dary? Pfuj, taký bon-ton býva po maštaliach, kde neni rozumu. Ja mám pokoj s celou etiketou, bon-tonom a inými bláznivostiami obyčajov panských; ja viac medzi takých pojašencov bon-tonových nejdem, kde sa ani vyprávať, ani modliť, ani dľa vôle jesť, ani pohybovať nomôžeš! Keď sa páni držia dľa svojej etikety a bon-tona — aj ja sa držím dľa latinského výroku múdreho človeka, ktorý kedysi bol povedal: „Rustica natura habet sua jura“. T. j., že nielen panská obyčaj, ale aj natúra sedliacka má tiež svoje práva — punktum.