ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Duch sv., tretia osoba Božia v podobe ohnivých jazykov sa zjavil a sostúpil na apoštolov a na tých, ktorí v dvorane svätého večeradla v Jeruzaleme shromaždení boli, aby im medzi inými mimoriadnými nebeskými dary dal aj dar mlúviť v rozličných rečiach.

Dokiaľ ľudia Bohu vernými zostali, všetci len jednou spoločnou rečou mlúvili; ľudské pokolenie bolo len jedna família. Akonáhle sa ľudia od Boha odtrhli, do bludu a do hriechu uväzli a padli, stratili jednotu reči a jazyka. To sa stalo pri stavaní väže babylonskej. Za trest a pokutu ich pýchy a ich ponorenia sa do zemských vecí dopustil Boh, by rozličné reči povstaly, a tak prinútil ľudí — keď sa nijak nemôhli dorozumeť — aby od márnej stavby odstúpili, aby sa jeden od druhého oddelili.

Ako vôbec hriech a pýcha všade narobily len zmatkov a ťažkostí medzi ľuďmi a v prírode, tak hriech márnej pýchy spravil zmätok aj medzí ľudskými jazykmi. „V Bábeli rozdelil Satan, duch pýchy, otiec nesvôrnosti jednu jedinú pôvodnú reč pokolenia ľudského! Vo dvorane zázrakov Ducha sv. napravil zase Duch sv. jednotu reči,“ poznamenáva sv. Augustin.

Apoštolov jednou rečou galilejskou mluviacích všetky národy rozmanitých jazykov rozumely; s tým Duch sv. dal vedeť, že všetci ľudia povolaní sú kroz vieru a lásku tak, ako jednou rečou ku utvoreniu jednej famílie.

Reči sú teda riadením Božím za trest na svet uvedené a dľa reči delia sa národy jeden od druhého. Národy tieto majú z vôle Božej naturálne právo aj jestvovať dľa svojich jazykov, rečou svojou aj vyprávať, to je teda vôla Božia! Aká to nemúdrosť a útok proti vôli Božej a právu naturálnemu jeden národ pre jeho reč nenávideť, prenasledovať, utláčať, ním zapovrhať, posmech z jeho reči robiť! Aj Slovákovi a Slavianom vysortirovali ích reč pod väžou babylonskou, aj on dostal právo jestvovania a užívania svojej reči keď vyšiel z babieho-lôna, z „Baby-lona“, a Slovák je konservatívny národ, pridržia sa svojej reči. — Angličan, Francúz, Talian, Španielčan, Portugalčan, Rumún a Valach tí neboli pri babylonskej väži, týchto reč zfušovali Rimani násilenstvom, keď z Indo-germanov, ktorí boli pod väžou babylonskou pretvorili horespomenuté nárečia: „miksed pikles“, pomiešané to reči Teutonov, Germanov, Gothov a aj Slavianov, ku pr. Rumunov s rečou latínskou a spravili z ních reč „volapük“, ktorá reč nikdy nebola v Babylone. Nechajme to ale tak, to patrí do fachu filologov, to j. jazykozpytcov.

Nástroj reči je jazyk, on je medzítok dorozumenia sa s naším spolučlovekom; jazyk patrí medzi tie najšľächetnejšie údy našieho tela. Pomocou jazyka sme vstave v našej duši splodené tajné myšlienky, city našého srdca a žiaľ, i zármutok tak ako aj radosť duši našej na svetlo vyviesť a sdeliť naším blížnym. On dáva vývod o všetkom, čokoľvek sa v útrobách našého srdca robí. S jazykom sa rozširujú umenia, vedy, ale aj sv. Evanjelium, kráľovstvo Božie na zemi.

Jazyk je špehún všade srdca, je kľúč ku srdcu. Keď chceme poznať nevinnosť, alebo vinu srdca a duše, len treba pozreť na jazyk a reči jeho, „aký jazyk, tak je aj duša usporiadaná“, hovori sv. Ambroz — „v reči poznať múdrosť“, hovorí Duch sv. v sv. písme.

Duch sv. vyznačil a posvätil jazyk človeka, keď on v podobe jazyka zostúpil na Apoštolov a rozviazal ích jazyky ku ohlasovaniu a rozširovaniu učenia Pána Ježiša a kráľovstva Jeho na zemi. Posvätil naše jazyky a pripravil ohňom lásky by sme najsvätejšie telo a krv Spasiteľa pri prijímaní sv. hostie hodne požívali. Otec nebeský vyznačil nás, že našu dušu stvoril na svoj Boží obraz a podobizeň. Ježiš Kristus zase nás tým poctil a vyznačil, že našé ľudské telo a dušu spojil so svojim Božstvom, a Duch sv. zase nás vyznačil, posvätil, usporiadal, že v podobe ohnivých jazykov zostúpil na ľudí. Uvažoval si sebe kedy túto tvoju dostojnosť, hodnosť a lásku proti tebe so stránky najsvätejšej Trojice? Akože držíš v úcte tvoj jazyk uctený a posvätený Duchom svätým?

Pravda, jazyk je malý úd, ale človek ani jeden úd toľko a tak často nenadužíva ako jazyk, tak, že by mnohokráť pre človeka veľké dobrodenie bolo, keď by on nemým bol. Toľké pustošenia, toľkú škodu, toľko zlého človek ani s jedným údom nepostvára, ako s tým malým ohybkým ostrým špicatým jazýčkom! Už sám Stvoriteľ človekovi dal dve oči, dve ruky a dve nohy, ale len jeden jazyk, aj tento ohradil a oparkanoval duplovano so zubami a s pernama, by sa človek rozpamätal, prečo chce mať Spasiteľ jazyk takto zašiancovaný a zubami strážený, aby si ho vždy na úzde vedel držať a by mu nedal robiť to, čo on chce; aby on s pekelnými jedovatými slinami nestriekal okolo seba, či už na Boha, lebo na blížneho.

Čo-že ťa mnohorázy vyženie von z domu a utekáš ako pred jedovitým hadom „viperou“ a bežíš do krčmy nazlobený? Špicatý ako špikadlo a ostrý ako britva jazyk tvojej ženy!

Citlivého človeka viac raní jazyk so zlými žarty s posmeškami, nežli trnie; u mnohokráť by si radšie zniesol tupý pohlavok, alebo keď by ti do tváry napľul, nežli také špicaté posmešné slová zlostného jedovitého jazyka, ktorý je vstave so svojim štuchaním, pichaním a ranením človeka skoro do náručia smrti vohnať!

Pred diabolským jazykom, ktorý keď ako s hnojnými vidlami počne všetkú špinu, kaľ a hnoj zo srdca a z čiernej duše vyhadzovať, všetko uteká a beží preč, aby pekelnému jedu a ohňu ustúpiť sa môhlo. Na nestydaté reči jazyka počne hneď omdlievať svätá stydlivosť a nevinnosť; nevinné deti, cudné ženy a stydlivé panny utekajú pred týmto ohňom pekelným jazyka. Statočnosť, čisté srdce sa prehrozí pred takou potvorou z pekla dolezenou. Dvojeho lstivého jazyka každý sa bojí, každý ho opovrhne; luhárskemu jazyku nikto neverí, bárs by aj pravdu mlúvil. Utrhačný, pomlúvačný jazyk sa každému oškliví. Od bohoruháča všetko uteká, ako od besného psa.

Svätosť kresťana musí byť spolu aj svätosťou jazyka v rečiach jeho. Kto nevie krotiť svoj jazyk, o tom hovorí sv. Jakub toto: „Keď si kto myslí, že je bohabojný a jazyk svoj na úzde nedrží, ale srdce svoje klame, toho náboženstvo je márne.“ A ďalej hovorí: „Jazyk medzi našímu údami je toho spôsobu, že on cele telo poškvrní.“ Poškvrní teda celého človeka, jeho myšlienky, jeho účinky a náklonnosti! — „Jazyk zjaví srdce človeka,“ hovorí sv. Ambroz. A kto zle hovorí, ten dá najavo náklonnosť srdca svojeho: „Z plnosti srdca vyprávajú ústa,“ hovorí Spasiteľ.

Ty si kresťan katolík, jazyk tvoj je posvätený Duchom sv. a s týmto jazykom máš jednúc prez celú večnosť chváliť, velebiť, oslavovať Boha! Akože obraciaš, ako užívaš, ako sebe vážiš tvoj jazyk? Koľko rázy si prehodil desatero Božie prikázanie s týmto tvojim jazykom? Koľko rázy si prebodnul dušu tvoju, dušu, dobré meno tvojeho blížneho s ním? Koľké duše si s jeho jedom otrávil a zničil? Koľkú špinu a výkaľ s ním u iných vytlačil? Malý úd, a toľká škoda, toľké pustošenie! Uvažuj sebe dobre záležitosti tvojho jazyka!