ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

POZNÁMKY:

1869. I.

Všetky básne v tomto oddiele odtláčame z rukopisu. Sú súčasťou väčšieho rukopisného celku, ktorý sa nachádza v zošite s tmavohnedou poloplátennou väzbou formátu 13 × 20 cm. Zošit má 372 strán, z toho 90 strán prázdnych, ostatné vyplnené rukopismi básní. Na tretej strane je vročenie 1869 a za ním nasleduje rukopisný súbor, obsahujúci 343 básní (medzi nimi jeden preklad: Petőfiho básne Šialenec; dve básne sú bez nadpisu), všetko v čistopisoch. Bezprostredne za týmto súborom nasleduje v zošite fragment Országhovho prekladu Shakespearovej tragédie Romeo a Júlia, vypĺňajúci 11 strán. Ide o preklad prvej scény z prvého dejstva a začiatku druhej scény (dovedna 28 veršov). Koniec zošita zapĺňa menší súbor básní, označený už rokom 1870, v ktorom je 22 básní (medzi nimi na prvom mieste preklad Petőfiho básne Horký život, sladká ľúbosť) a dva básnické zlomky. Na rozdiel od predchádzajúcich básní z r. 1869 sú básne z r. 1870 v tomto zošite písané fialovým atramentom. — Zošit je t. č. uložený v archíve SVKL v Bratislave (pod zn. H XI).

Podkladom našej edície v tomto zväzku je súbor 1869, ktorý predstavuje samým básnikom zredigované jadro jeho tvorby z tohto roku. Országh sa zrejme pokúšal dať tomuto súboru aj istú stavebnú, myšlienkovú koncepciu, o čom svedčí i to, že na začiatok dal úvodnú báseň a dve mottá, vyjadrujúce dve základné myšlienkové línie, vinúce sa celým súborom: myšlienku človeka ako súčasti celého vesmírneho sveta a ideu lásky ako základnej hodnoty ľudského života.

Varianty:

O tom, že v súbore 1869 sú zhrnuté už opracované výsledky tvorivého básnického úsilia mladého Országha, svedčí fakt, že v jeho rukopisnej pozostalosti sa našlo pomerne hodne konceptov a variantov básní z tohto súboru. Z básní, pojatých do nášho vydania, sú to tieto:

Sláva, sláva! — Koncept básne je na lístku papiera, na ktorom je aj koncept Országhovho listu Paulinymu, písaného po vyjdení Básnických prvieseniek. To znamená, že vznik tejto básne spadá už na začiatok novembra 1868. Koncept sa odchyľuje od čistopisu v súbore 1869 v týchto miestach (prvé je znenie konceptu, druhé je znenie čistopisu):

v. 6: mrazom ] časom; v. 7: na pomorie ] cez Pomorie; v. 15: s žiaľom ] v žiali.

Len v blízkosti tvojej… — Koncept na dvojliste zo školského zošita (form. 17 × 20.5) spolu s konceptmi ešte iných jedenástich básní (v archíve SVKL pod zn. H X/3/9). Uvádzame tieto rôznoznenia: V koncepte je báseň bez nadpisu a je prečiarknutá perom. V. 2: cele ] celkom; v. 3: vzhledaniu sa ] sňatiu čím skôr; v. 4: ako srdce toto sa snaží ] prispieť srdce to jak sa snaží; v. 5: Aj vie ono ] Bo ono vie; v. 8: tenie, klesá ] klesá, tenie; v. 9: Viem já, viem já, ] Oj, viem aj ja; v. 16: kdo ťa má: môž’ večne žiť. ] môž ten večne, večne, večne žiť.

Veď ťa ja len… — Koncept (prečiarknutý perom) na tom istom dvojliste ako predošlá báseň. Tiež bez nadpisu. V. 1: Mariška! veď ťa ja len rád mám — ] Veď ťa ja len rád mám, Mariška!; v. 4: žiadny ] žiadna; v. 7: Nejest reči v svete, čo by dala ] či máš, svete, reč, čo by mala; v. 10: neslýchané ] nevídané.

Handár — Koncept (prečiarknutý perom) na liste papiera zo školského zošita (form. 17 × 21) s konceptom ešte jednej básne. Na druhej strane listu vypracovaná latinská úloha „De vita M. T. Ciceronis“ s podpisom „Országh Pál“ a s korektúrami, prevedenými modrou ceruzou. Koncept bez nadpisu. (V archíve SVKL pod zn. H VI/70.) V. 1: Z dediny do dedinky ] Od dediny do dediny; v. 4: srdce ] srdcom; v. 5: Čo on vdúcha ] Čo vdúcha on; v. 9: A vyvábi on dievčatká ] Takto vábi — z chalupôčok; v. 12: od jednoho ] ako dve-tri; v. 15: jakoby šiel ] sťa by chodil; šiesta strofa čistopisu v koncepte chýba; v. 25: Rozletia dievčatôčká ] Rozletia sa mu kupčiarky; v. 26: a on ] zas len; v. 27: pozná ] vyzvie; v. 35: plášte ] hárky; v. 40: hrdinské svoje ] voľ — nevoľ dlhé; v. 43: ju ] ho; v. 45: Kúpi jej kartunôčku ] Kúpi jej on kartúnôčku; v. 48: že za handár cenu. ] že za handár je cenu; v. 49: Vy čo ľudia ] Vy, ľudia, čo; posledná strofa čistopisu (14.) v koncepte nie je.

Nelíškaj sa… — Koncept písaný ceruzou na lístku papiera (form. 11,5 × 18,7) spolu s konceptmi ešte piatich básní (u dedičov v D. Kubíne pod zn. H I/7/3). Koncept bez nadpisu. V. 1: neuverím ti ] neverím ti viac; v. 4: aj ] zas; v. 6: čo sa ] Ten sa, v. 8: zmení ] zdrúzga.

Čierny havran — Koncept na liste zo školského zošita (form. 17,5 × 21,5) spolu s konceptmi ešte dvoch básní, druhá strana prázdna. (V archíve SVKL pod zn. H X/137.) Koncept bez nadpisu. V. 9: prudkým tokom peruťami popod čierne chmáry ] prudko popod čierne chmáry; v. 19: ty si ] tys’ len; posledných šesť veršov v koncepte chýba.

T. Sv. Martin — Koncept (prečiarknutý perom) je na rukopisnej zložke osemstranovej (form. 19 × 23), husto popísanej (perom i ceruzou) konceptmi a náčrtkami slovenských i maďarských básní (11 slovenských a 9 maďarských; v archíve SVKL pod zn. H VIII/14.) V. 2: milí ] drahí; v. 3: maličké síc ] síc maličké; v. 4: úrodné slniečko ] zveľadu slniečko; v. 7: omyť svojinu ] omývať svojeť; v. 8: a ] tak; v. 9: veje ] vlaje; v. 10: dáka ] mocná; v. 11: srdce ] srdcom; v. 13: súc ] bol; v. 15: je skaly kus, lež ho nezaklínajte! ] je zvariak tvrdý… Lež nepreklínajte!; v. 16: tatráncom ] Slovákom; v. 17: prejme človeka ] človeka prejíme; v. 18: naše ] reční; v. 19: oh ] ó; v. 20: Slovákov ] tatrancov; v. 21: tie zpievanky ] tých spevy; v. 22: vedú ich von ] sprevodia ich; v. 24: zaletia k Tatre a odtiaľ — v celý svet. ] odoberú sa v celý slovenský svet; štvrtá strofa čistopisu v koncepte chýba; v. 38: lásky, vernosti ] vernosti, lásky; v. 40: pamätných ] nevädlú; v. 42: zrodil ] vzkriesil; vymrelý ] zamrelý; v. 44: najvätšie ] najtuhšie; v. 45: A žijeme ] I žijeme; v. 48: prijdu i pre nás ] Dôjdu i naše; v. 51: znie varhan Božstvu ] varhan božstvu znie; v. 54: iba zrodily ] zrodili iba; jarnie ] dnešnie; v. 55 — 56: ale ukiažme silami mladistva | že bárs sme dieťa — lež obra sme dieťa! ] lež dokážme silou mladou už, že sme | nie zakrpenca, ale obra dieťa!

Obraz — Koncept písaný ceruzou na tom istom lístku, kde je aj koncept básne Nelíškaj sa. Bez nadpisu. Prvé dva verše prečiarknuté: — Prišlo dievča ku potôčku | Velký malo smäd —. Posledné dva verše sú tak odchylné, že sú iným variantom básne:

Bola to voda, bola šťastná,
  Čo tých sa dotkla pyšťokov,
Lež šťastnejšia, čo dušou prešla,
  Dušou dievčaťa širokou.

O voda šťastná!… pilo dievča
  Dlho, uhlo krásne šije,
Kebys’ videl, nazdal bys’ sa bol
  Iste že tam dúha pije.

Čo pán, to pán — Koncept na dvojliste (form. 11 × 17), kde sú ešte koncepty ôsmich iných básní. (V archíve SVKL pod zn. H X/141.) Koncept bez nadpisu a prečiarknutý perom. Oproti čistopisu v súbore 1869 chýbajú v ňom dve strofy: druhá a tretia. V. 1: nezbýva ] nechýba; v. 2: nikdá pohodlia ] pohodlia, šťastia; v. 25: Aký ] Hja, páni!; v. 26: po hrdej ] po šumnej; v. 27 — 28: Čo nevraví o svojom konci — | Môž povedať, že je všade ] čo nemá konca — nekonečná! | Obzory sú jej k ohrade; v. 29: cnostne ] skvostné; v. 31: ide ďalej ] ďalej kráča; v. 32: na prechádzke ] pieskoprťou; v. 34: nakloní ] ukloní; v. 37: len ] ver’; v. 45: k zemi ] za ním; v. 46: a ty len ] každý sa; v. 49 — 50: Ulica vidí s parypamí | Vozík jasavý utekať ] Ulica vidí štyri koňská | s vozíkom jasným utekať; v. 51: bolo — lež ] to tak — včuľ; v. 55: mizne ] kto viac?

Trávnice — Rukopis (prečiarknutý perom) na dvojliste (form. 11 × 19) spolu s konceptmi ešte dvoch básní (štvrtá strana je prázdna; v archíve SVKL pod zn. H VI/88). Je to kratší variant (25 veršov) čistopisu v súbore 1869. Pripojené je však k nemu šesť veršov, ktoré naznačujú novú možnosť v rozvíjaní témy tejto básne a ktoré nie sú v čistopise:

Kdo ich skladal tie „trávnice“
  Nuž kdože by — device —.
Po medzičkách trávu kosiac
  Skladaly ich trávnice.

Kladaly [!] ích: jedna smutná,
  Bo za milým smútila. —

Ide tu pravdepodobne o fragment neuskutočneného väčšieho básnického plánu, preto autor v čistopise označil báseň ako „Zlomok“.

Jarmo je… — Koncept, písaný ceruzou, preškrtnutý perom, na dvojliste (form. 15 × 23) spolu s ďalšími trinástimi konceptmi podobných epigramatických drobných básní. (U dedičov v D. Kubíne pod zn. H II/12.) Bez nadpisu. V. 2: chcete preukiazať ] preukázať chcete; v. 3: že na tomto stupni ] že na tomto stupni v svete.

Hlboká noc!… — Koncept, písaný perom a preškrtnutý, na tom istom dvojliste ako predošlá báseň. Bez nadpisu. V. 4: Čo padá do mojho oka ] čo dochodí k môjmu oku; v. 6: čo šlo do hviezdy vysoka ] čo dochodí k tamtej hviezde…

Orava, sestra… — Rukopis ceruzou písaný, perom preškrtnutý, na tom istom dvojliste ako predošlé dve básne. Je bez nadpisu a je to len prvý náčrtok, prvý záznam básnického nápadu (posledné dva riadky pripísané perom):

Orava sestra s bratom Váhom
  Kde bežíte? Do Dunaja.
Opýtajte sa šedivého toho Otca
Či tí z toho, čo vy kraja,
Ozaj nikdá nič neboli?
a či len kuchármi,
čo pre druhých

Dobre — Koncept (perom preškrtnutý) na tom istom dvojliste ako predošlé. Bez nadpisu. V. 3: začal by nebe dobýjať. ] začal by neba krajiny dobýjať…

Pozrite na ľud… — Koncept (perom preškrtnutý) spolu s ďalšími jedenástimi básňami, na liste zo školského zošita (form. 12 × 23). Na jednej strane je nemecká školská úloha Beschreibung (Description) des Winters, pod ktorou je dátum 10. 12. 1868. (U dedičov v D. Kubíne pod zn. H I/24/5.) V. 2: a pritom aj vždycky psotí ] A pri všetkom tom vždycky len psotí; v. 6: aj vy ] raz tiež.

Keď modrooká… — Koncept na tom istom liste ako predošlá báseň. Bez nadpisu, prečiarknutý perom.

Neusmievaj… — Tamtiež. Bez nadpisu, prečiarknuté perom.

V múdrych… — Tamtiež. Bez nadpisu, prečiarknuté perom. V. 6: zúrnej čiernej ] čiernej, zúrnej.

Nenakladajte zle s ľudom — Tamtiež. Bez nadpisu, prečiarknuté perom. V. 2: s tým ] s týmto; v. 10. srdce prekole ] vzteklosti srdce prekole…

Šialenec — Koncept na liste papiera (form. 14 × 22) bez označenia, že ide o preklad z Petőfiho. (V archíve SVKL pod zn. H X/52.) V. 2: Kliďte sa ] Pakujte sa; v. 4: pletiem ] krútim; v. 6: Horekovať (kvíliť, bedovať) ] Horekovať; v. 6: rehliť ] rehotať; v. 13: čo vypili vínko moje ] čo víno moje vypili; v. 24: A kde ma ] A kde ti ma; v. 25: K štestiu mi bolo hrobu ] Lež k šťastiu mi bolo; v. 27: bolo mojím ] mi bolo; v. 28: som oklamal ] som ja oklamal; v. 29: bedru ] stehno; v. 31 — 32: tak horké, že zdochlo zviera od neho ] čo tak horké bolo | že zdochlo, chúďa, od neho (v koncepte teda o jeden verš menej); v. 35: kto človeku učiní dobre ] lebo s človekom má útrpnosť; v. 38: Nenie pravda ] Ale to nenie pravda; v. 42: ktorý blázon bol hrozný ] čo dosť blázon bol; v. 45: Ale čo sa rehocem sťa blázon ] Ale čo sa sťa blázon rehocem; v. 46: Veď ] Ó, veď; v. 46: plakať ] nariekať; v. 47: je tento svet ] je svet; v. 49: často ] začasta; v. 53: a čo vám je z nej ] a čo z nej stane; v. 54: … blato ] Nuž — blato; v. 58: oblak ] chmára; v. 59: pustia preč vojína ] pustia vojína; medzi v. 59 — 60 je v koncepte verš: Odplata za dlhé slúženie (v koncepte o jeden verš viac); v. 64: To znamená, že ] To znamená to, že; v. 66: sťa to more ] sťa more; v. 69: krásne a ] pekné, lež; v. 72: Jedna sťa rosná kvapôčka je z teba sladšia ] Jedna kvapôčka sladšia je z teba; v. 74: lež jedna sťa rosná kvapka je vraždivejšia ] lež jedna kvapka z teba je vraždivejšia; v. 75: na jed zmenivšie sa more ] more na jed obrátené; v. 78: semä ] semenec; v. 80: počerného ] brnavého; v. 85: dočkám ] pohoviem; v. 90: vystrelím… ] vybúšim…

Dve z básní rukopisného súboru 1869 Országh publikoval v almanachu Napred. Sú to básne Ak videlas’ už slávika a Smutný som ja, veľmi smutný oddávna, ktoré vyšli v Naprede pod spoločným názvom Piesne. V našom vydaní ich zaraďujeme do druhého zväzku spolu s ostatnými básňami z Napredu. No zdá sa, že sa Hviezdoslav vracal k básňam tohto súboru aj neskoršie po mnohých rokoch a že azda pomýšľal na uverejnenie niektorých z nich. Naznačoval by to fakt, že niektoré básne z tohto súboru sú prečiarknuté alebo po strane vyznačené hrubou modrou ceruzou, podobnou, akú používal Hviezdoslav aj na vyznačovanie korektúr pri svojich básňach v Slovenských pohľadoch v osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch. V jednom prípade však vieme bezpečne, že sa vrátil k svojej mladistvej básni zo súboru 1869, prepracoval ju a uverejnil. Ide o báseň Zoťatá hora, ktorú prepracovanú pod názvom Zoťatý háj publikoval v Slov. pohľadoch III, 1883, 586 — 7. Je zaujímavé porovnať tieto dve spracovania tej istej témy, tej istej myšlienkovej osnovy, jedno z doby básnických počiatkov, druhé z doby umeleckej zrelosti básnikovej:

Zoťatá hora

Dorúbal rubač. Sníva sekera.
A čože sníva po práci takej,
čo jednu horu v peň obrátila
a prekliesnila výhľad ránoslncu?

Čože sníva?… vedieť nežiada nik.
Veď čože by tešlica snívala?
Sníva majiteľ jej, sníva rubač.
A tie sny jeho ozaj kdo uhádne?…

Stála horička šumná, zelená;
venčila obzor; bola prístreším
spevákov ročných; bola postelou
divej zverine, nešťastným bludárom.

Letopoludním slnce horelo:
hasila ho chladnými vetvami;
a tak bola i v plušťobúrniciach
pre opustenosť velikánskym šiatrom.

A čo je teraz?… strnisko holé,
čo pokrvaví nevoľnú nohu,
jedon kus zeme na smrť chorľavý,
na ňom zdrevenel kŕdel vredov na pne.

Ukrutný rubač — a nevolný háj!
Rubače! čomu háj si ten zoťal!?
Háju zelený! čomu si hlavu
korunovanú pod sek katov poddal!?

Háj umĺknul; a rubač sa škerí,
pýchou páchne a puchne nadutím:
že mu pomohla hlúpa sekera
prekliesniť sa cez priekaz ku víťazstvu.

Háj umĺknul; odšumel na veky.
Hľadá ho vetrík trúchly pŕťami…
Kvíli vták, človek, vyje zver divá;
a smúti príroda, — len rubač sa rehlí.

Tam sedí v bujnom, hriešnom úškeru:
hľadí na postať rovno skosenú;
hľadí na rädky hladkých jedličiek
pod nohami si, — a sláva ho dvíha.

Mal on nenávisť: zoťal horicu —
Čo mu robila? snáď len clonila?
Abo na výves samého seba
nepojčala mu jedinkej halúzky?

Možno! možno… nezbedný pomstiteľ!…
A on sa nazdá, že je už po nej,
po nej na večnosť, a — po ňom je nie:
hora umrela, ale on ožíva.

Počkaj len!… pustia pne tie — mládniky.
Bárs kos, — vystrelia pne tie — zárody,
z nich ukrútia bič víchor s víchricou,
a s ním ťa budú — otroka poháňať!

[1869]

Zoťatý háj

Dorúbal rubač. Sníva sekera.
Len čo môž’ snívať zvláštnej po práci,
ňouž celý les v rum obrátila a
púť prekliesnila zhubo-bratu — víchru?

Čo sníva tešlica? Nesníva nič.
Veď jakže by i nástroj biedny snil?
Majiteľ jeho v more ziera dúm;
nuž jeho sny a dumy kto — kto zhádne?

Ej, stála hôrka šumná, zelená,
venčila obzor; bola kostolom
žalmistov zbožných, domom, posteľou
jeleňu, srnke, bludárom bez vlasti.

Keď o poludní požiar v nebesách:
jej vetvy stínne udusili pal;
tak bývala i v pľušti, chumeliciach
pre sirotu vždy dobrotivým šiatrom.

Ak obeť zúfalosti prilietla
s úmyslom zhuby, ihneď sklonila
sneť nádeje na čelo oblačné —
a nádeje sneť siahla až do duše.

Čím však je dnes? Holým strniskom,
čo skrvaví len nohu nevoľnú;
úd zeme-matky na smrť boľavý,
nímž totie pne: zhon vredov jedovatých.

Ukrutný rubač — háj úbohý!
Rubaču, prečo zoťal si háj ten?
A, háju, nač si poddal bez vzdoru
pod kata ostrie krásnu svoju hlavu!?

Háj umĺknul; však rubač pýši sa,
je plný chlúby, spupný, nadutý —
vraj kým pre iných kvet má lúčina:
do jeho venca viť sa musí hora!

Háj zamĺknul, na večnosť odšumel.
Ver’ pôjde hľadať vetrík trúchly ho,
poletí vták a jeleň uskočí —
lež nebude ho nikde k nalezeniu.

Len rubač pyšní sa. Hľa, s úškľabkom
pekelnej zhuby ako pozerá
na kosby postať — ako čierny mor,
jak čuje rád kol’ kvíľbu vánku, vtáčka.

Pocítil zášť: i zoťal horicu —
Že prečo? Azda že mu clonila,
že šumotala v hriešny jeho sen,
že, kde by zvisol, nepodala haluz…

Oj, všetko možné — mstiteľ nezbedný!
Vzal sekeru, vzal vzteku svojho meč
a zoťal ju. I ponad mŕtvoly
si pochlebuje, bláha: Moja pomsta!

Hej, počkaj si, meč z chvelých umkne rúk,
a z pňov skôr-neskôr strelia mládniky!
Z tých ukrútia bič víchor s víchricou
a ním ťa budú — vraha — honiť, šľahať!

[1883]

Tento príklad, kde súvislosť je taká očividná, však nie je jediným dokladom na to, že mladistvá tvorba Pavla Országha skrýva v sebe nejeden básnický nápad, podnet či myšlienku, ktorá potom našla nové spracovanie v neskoršej tvorbe Hviezdoslavovej. (V súvislosti s Básnickými prviesenkami túto otázku podrobnejšie rozoberá napr. F. Kleinschnitzová v štúdii Hviezdoslavove prvotiny básnické. SMS I, 1922, 136 — 147, 168 — 171.)

Edičné poznámky

Príprava textu pre tento zväzok Hviezdoslavových básnických prvotín neskrývala v sebe nijaké obzvlášť komplikované textologické problémy. Pri všetkých básňach sme mali pred sebou iba jednu predlohu, či tlačenú alebo rukopisnú, ktorá bola podkladom nášho vydania. Pri Básnických prviesenkách ich prvé vydanie z r. 1868, ktoré je zároveň i posledným vydaním autorizovaným, pri Vzhledaní prvé odtlačenie v Sokole 1868, ktoré je taktiež znením poslednej ruky. Ostatné básne odtláčame po prvý raz v tomto vydaní z básnikových rukopisov. I tu sme mali skoro v absolútnej väčšine prípadov k dispozícii iba jedno znenie, a to také, ktoré má všetky znaky konečnej redakcie, ktoré je autorovým čistopisom. Naša textologická práca sa preto zamerala skoro výlučne na úpravu textu pre toto vydanie, ktoré už svojím základným charakterom (tým, že ide o výber z Hviezdoslavových prvotín) je vydaním čitateľským.

Pri úprave textu pre toto vydanie sme sa v podstate spravovali edičnou praxou SVKL, ktorá už takmer za tri roky činnosti tohto vydavateľstva v oblasti vydávania klasikov slovenskej literatúry vykazuje pomernú ustálenosť. To znamená, že sme sa usilovali sprostredkovať text Országhových básní dnešnému čitateľovi čo najbližšie pomocou úpravy pravopisnej a čiastočne i tvaroslovnej a hláskoslovnej. Pri tejto úprave však hľadíme na to, aby sme sa nikde nedotkli čo i len možného štylistického, resp. estetického zámeru básnikovho a aby sme ňou nijako nenarušili ani celkový charakter jazyka Hviezdoslavových prvotín. Je preto samozrejmé, že sa našou úpravou vôbec nedotýkame lexikálnej a v podstate ani syntaktickej stránky originálu a že plne rešpektujeme pôvodnú zvukovú podobu esteticky tak vysunutého miesta vo verši, ako je rýmová pozícia. Taktiež rešpektujeme čo i len možné eufonické kvality Országhovho básnického textu.

A práve zásada neapretovať, nemodernizovať text Országhových básní viedla nás ďalej k tomu, že v tomto vydaní ponechávame aj niektoré hláskoslovné (resp. tvaroslovné) odchýlky od dnešnej spisovnej normy, ktorých normalizáciou mohli by sme zotrieť zláštne štylistické zafarbenie určitých slov. Týka sa to najmä tvarov, ktoré môžeme kvalifikovať ako nárečové (resp. hovorové) alebo ako básnikove novotvary. Preto ponechávame v texte nášho vydania napr. vedľa tvarov ďaleko, hrabať, ukázať, nikdy, vždycky, zhodných s dnešnou spisovnou normou, i tvary deľako, zahrebať, nikdá, vždycká, odchylné od dnešnej normy, alebo tvary dúverný, hrúzny, zahrúziť, ukiazať, vnísť, bližšej, hodbabný, poviedať, priezočivý a i. Domnievame sa, že dôslednou normalizáciou takých hláskoslovných javov, ktoré sa môžu dotýkať oblasti štylistiky (čiže osobitného charakteru Országhovej slovnej zásoby: dialektizmov, bohemizmov a pod.), prekročili by sme svoju editorskú kompetenciu a zasahovali by sme už do samotnej jazykovej štruktúry Országhovho básnického textu.

Úpravu, ktorej podrobujeme text našich predlôh, možno zhruba charakterizovať takto:

Podľa Pravidiel slovenského pravopisu z r. 1953 dôsledne upravujeme:

1. Písanie i a y. Preto upravujeme: običaj — obyčaj, kryštál — krištáľ, poozíva — poozýva, pištok — pyšťok, zdvyhne — zdvihne, Višehrad — Vyšehrad, neodbitný — neodbytný, ostíchavý — ostýchavý, kosýlka — kosílka, parypa — paripa, štyry — štyri, blisnul — blysnul, cudzých — cudzích atď.

2. Písanie predpôn s-, so- a z-, zo-. Upravujeme napr.: zpev — spev, zpievať — spievať, zkrvavený — skrvavený, zplašená — splašená, zpomínať — spomínať, ztopený — stopený, ztrata — strata, zkaliť — skaliť, zpozorovať — spozorovať, svierať — zvierať, shniť — zhniť, svrhne sa — zvrhne sa atď.

Podľa dnešnej pravopisnej normy upravujeme aj písanie predložiek s (so) a z (zo).

3. Písanie zložených prísloviek, predložiek a spojok. Napr.: od dávna — oddávna, z dola — zdola, v tedy — vtedy, na čas — načas, na poly — napoly, na vždy — navždy, na veky — naveky, na pred — napred, z darma — zdarma, z nezrady — znezrady, po pod — popod, vo pred — vopred, nie len — nielen, keď by — keby atď. Dovedna spisujeme oddelené písanie častice že a apostrofovaného zvratného zámena s’ (sa). Napr.: uslyš že — uslyšže, odkiaľ že — odkiaľže, koho že — kohože, veď že — veďže, stane s’— stanes’ atď.

Odstraňujeme spojovník pri zložených slovách, ako napr. tisíc-ročný — tisícročný; ale spôsob písania tisícraz, storaz upravujeme na tisíc ráz, sto ráz a pod.

4. Písanie veľkých písmen. Upravujeme napr. Praotec — praotec, Archanjel — archanjel, Pekelník — pekelník, Stvoriteľ — stvoriteľ, Svätí — svätí, Seraf — seraf, Rodičovia — rodičovia, Choť — choť, Brat — brat, Priatelia — priatelia, Boh — boh, Pán Boh — pánboh, Vulkán — vulkán (vo význame sopka), názvy mesiacov, napr. Febr. — febr., Apríl — apríl atď.

5. Písanie cudzích slov a vlastných mien. Upravujeme napr. posauna — pozauna, allegorija — alegória, rythmy — rytmy, brillianty — brilianty, athenský — aténsky, million — milión, delphín — delfín, ethika — etika, tyranni — tyrani, phoenix — fénix, poézija — poézia, ideja — idea, kadencija — kadencia atď. Upravujeme i Šparta — Sparta, Lábe — Labe, Prometheus — Prometeus, Evrópa — Európa, Amphion — Amfion, Hector — Hektor, Raphael — Rafael, Xantippa — Xantipa atď.

6. Pri skrátených tvaroch dopĺňame apostrof všade tam, kde chýba; napr. dol’, môž’, hor’ a pod.

7. Úprava interpunkcie. Országhov interpunkčný systém najmä v dlhších alebo tematicky náročnejších básňach je neobyčajne zložitý, niekde až neprehľadný. Oplýva množstvom grafických znamienok, používaných neraz dvojmo i trojmo, čo nijako neuľahčuje čítanie, ale naopak zbytočne zaťažuje vnímavosť čitateľa. Preto sme sa rozhodli čiastočne upraviť Országhovu interpunkciu, no usilovali sme sa robiť to tak, aby sme sa nedotkli bohatej a rozvetvenej syntaktickej členitosti Országhovho textu. Preto naša úprava sleduje predovšetkým zjednodušenie systému grafických značiek; to znamená, že odstraňujeme zbytočné hromadenie interpunkčných značiek (napr. pomlčka a čiarka, výkričník a pomlčka, výkričník, otáznik a tri bodky, bodka a pomlčka a pod.) a ponechávame zväčša len znamienko jedno, to, ktoré podľa významového kontextu má na patričnom mieste stáť.

Zasahujeme i do nadmerného používania dvojbodky, ktorú podľa vetného kontextu často nahrádzame čiarkou. Podobne namiesto stredníka (bodkočiarka) niekde dávame bodku. Čiastočne upravujeme i používanie čiarky: odstraňujeme ju pred zlučovacími spojkami a, i a pred prirovnávacími časticami ako, sťa. Doplňujeme ju však pri vokatívoch a citoslovciach všade tam, kde v origináli nie je.

Niekde sa však úprava interpunkcie musela dotknúť aj syntaxe, totiž členenia Országhovho textu na vetné celky. Vo všetkých našich predlohách, tlačených i rukopisných, začína sa každý verš veľkou písmenou. V našom vydaní tento dobový úzus odstraňujeme a veľkú písmenu kladieme iba na začiatok nového vetného celku. Pritom bolo treba tieto celky vyznačiť všade tam, kde sú v predlohe vyznačené iba neurčite (napr. pomlčkou) alebo vyznačené vôbec nie sú. Touto úpravou sa stal text niektorých básní oveľa čitateľnejší. Je samozrejmé, že vlastnej vetnej stavby, t. j. slovosledu a vnútorného členenia vetných celkov, sme sa nikde nedotkli. Tak isto sme šetrili aj Országhov veľmi častý spôsob klásť vo vete za citoslovo alebo vokatív výkričník namiesto čiarky. (Tu sme rešpektovali aj podobný úzus vo vydaní Spisov P. O. Hviezdoslava v SVKL.)

Všetky tieto pravopisné úpravy dotýkajú sa iba grafickej stránky textu a nijako zjavnejšie nemenia jeho zvukovú podobu. V zhode so zásadami edičnej praxe SVKL robíme však aj také úpravy, ktoré sa dotýkajú i zvukovej stránky pôvodného textu. Dôvodom pre takéto úpravy nám nie je iba mechanické uplatňovanie dnešnej gramatickej normy, ale predovšetkým zjavná neistota a kolísanie v používaní jednotlivých tvarov slova u samého básnika. Preto všade tam, kde sme takéto kolísanie zistili a kde v sebe neskrýva ani potenciálnu estetickú funkciu, dávame v našom texte prednosť tvaru zhodnému s dnešnou spisovnou normou. Ide najmä o tieto prípady:

Kolísanie e/ie v infinitívnej prípone slovies typu videť/vidieť, kde normalizujeme tvar vidieť. Podobnú úpravu robíme aj vo všetkých tvaroch slovies typu mrieť, zrieť a pod., kde originál tiež kolíše medzi e/ie.

Odstraňujeme nedôslednosť originálu pri označovaní kvantity v koncovke -mi, -ami (-ma, -ama) u podst. mien v inšt. pl. a normalizujeme napr. brehmí — brehmi, vrcholmí — vrcholmi, túžbamí — túžbami, slzamí — slzami, obomá rukamí — oboma rukami atď.

Tak isto postupujeme aj pri úprave kvantity v skloňovaní prisvojovacích a osobných zámen. Upravujeme napr. tvojích — tvojich, naších — našich, ních — nich, ích — ich atď. Pri osobných zámenách dôsledne odstraňujeme občas sa vyskytujúcu jotáciu v tvaroch jích, jim a dávame prednosť početne prevažujúcim správnym tvarom ich, im. Pri úprave zámen ešte zjednocujeme dvojtvary zámena ja/já, kde normalizujeme tvar ja a upravujeme kolísanie o/ô v tvaroch prisvojovacieho zámena môj, tvôj (teda napr. mojho — môjho a pod.). Zjednocujeme i občas sa vyskytujúce kolísanie tvaru ukaz. zámena ty/tie v prospech tvaru tie, a opytovacieho zámena kdo/kto v prospech tvaru kto.

Veľa odchýlok od dnešného spisovného úzu v pôvodnom texte spadá na vrub gramatickej rozkolísanosti a neistote pri skloňovaní a časovaní. Preto nájdeme v Országhovom texte napr. tvary očach, prsách, jaslách, myslach, stojá, bojá sa, ale i správne tvary očiach, prsiach, stoja, boja sa a pod. Prirodzene, že v našom vydaní dávame prednosť tvarom zhodným s dnešnou gramatickou normou. V podobných prípadoch však uplatňujeme dnešnú normu aj vtedy, keď nejde o alternáciu nesprávneho tvaru so správnym, čiže upravujeme: ústom — ústam, venci — vencu (dat. sg.) srdci — srdcu (dat. sg.), jädiel — jedlí (gen. pl.), nádeji — nádeje (gen. sg.), v žialu — v žiali, v kolu — v kole, (vo) vichru — (vo) víchre atď.

Podobným spôsobom odstraňujeme i neistotu predlohy pokiaľ ide o uplatnenie rytmického zákona. V Országhovom texte neuplatňuje sa tento zákon tam, kde by sa mal (nájdeme tu napr. tvary krásné, čierných, hviezdným, žiadných, dávných, netúžím, necítím atď.), no uplatňuje sa i v prípadoch spadajúcich pod pravidlo o výnimke, napr. v tvaroch chmárim (inštr. sg.), listie, lístim, nepresvieťa, nelúča, zníža, blíža, riaďa, ľúba (3. os. pl.) atď. V oboch týchto prípadoch odchýlky od rytmického zákona normalizujeme, a to tým skôr, že ani tu originál nie je dôsledný; vedľa tvaru ľúba nájdeme totiž u Országha aj tvar ľúbia a pod.

Pomerne mnoho prípadov kolísania nachádzame u Országha v kvantite hlások. Nájdeme tu napr. tieto dvojtvary: ňádra/ňadrá, najdem/nájdem, ľubý/ľúby, lútna/lutna, marný/márny, (v) hajíku/hájiku, dyka/dýka, slavný/slávny, osud/osúd, vršok/vŕšok, zahrada/záhrada, Marinka/Marínka, ufaj/úfaj, Janošík/Jánošík, lupežník/lúpežník, mrtvý/mŕtvy, úm/um, švarný/švárno. Vo všetkých týchto prípadoch uprednosťujeme tvary, zhodné s dnešnou spisovnou normou a podobne spravidla postupujeme aj pri iných odchýlkach kvantity od dnešnej spis. normy. Podotýkame však, že v rýmovej pozícii, keď ide o zrejmé funkčné využitie i kvantity na utvorenie akusticky bohatého súzvuku, ponechávame i tvary odchylné od normy.

Ešte častejším zjavom je v Országhovom texte hláskoslovná alternácia, čím vznikajú takéto dvojtvary: kľäčí/kľačia i prikľakne, zjäví/zjaví, bläčí/bľačia, bolästne/bolestne, najkräjší/najkrajší, šlächetný/šlachetný, stane, stanú/vstane, vstanú, živôt/život, trôn/trón, bôh/boh, kriedla/krídla, plieseň/pleseň, vzhledanie/vzhľadanie, prijde/príde, vníternosti/vnúternosti aj vnútornosti, spravedlivý, spravedlivosť/spravodlivý, spravodlivosť, prez/bez, mhla/hmla, nekdy/niekdy, brečťan/brečtan, do koľán/dokorán, priemena/premena, haňba/hanba, provaz/povraz, kľatba/kliaty i zakliaty. Aj v týchto prípadoch dávame prednosť tvarom zhodným s dnešnou spisovnou normou, čím, domnievame sa, nezasahujeme do Országhovho jazyka nijako rušivo, pretože iba dôslednejšie uplatňujeme tie tendencie, ktoré v ňom už sú. A práve táto zásada nezanášať do jazyka Országhových prvotín také prvky, pre ktoré nenachádzame v ňom samom ani najmenšiu oporu, viedla nás k tomu, že sme rešpektovali Országhom dôsledne používané tvary bľadý, pohrab, jaseň a barva a koncovku -ok pri zdrobnelinách (napr. pyšťok, venčok a pod.), ktoré sme v našom vydaní neupravovali.

Zato však výskyt dvojtvarov kläčí/kľačia, zjäví/zjavia, bläčí/bľačia a pod. dáva nám podklad pre dôslednú úpravu používania hlásky ä podľa dnešného úzu, pretože tieto dvojtvary svedčia jednak o nedôslednosti samého autora v jeho pomere k tomuto zvuku a jednak sú dokladom zásadnej estetickej neutrálnosti tejto hlásky. Preto k uvedeným prípadom uvádzame ešte tieto, kde sme zasiahli úpravou do výskytu tejto hlásky: väža — veža, mäd — med, jädiel — jedlí, jätriť — jatriť, rozjätrené — rozjatrené, präjne — prajne, nepräjný — neprajný, okräm — okrem, räd — rad, jäk — jak (podst. m.), vzhlädanie — vzhľadanie, semäno — semeno. Zjavné estetické využitie hlásky ä v súvislosti s rýmom alebo s eufonickou výstavbou verša sme, pravdaže, rešpektovali. Preto sme ponechali tvar väža napr. v 9. a 10. verši básne Na všechsvätých (Básn. prviesenky, str. 26) jednak kvôli rýmu (väžou-čierťažou), jednak kvôli zachovaniu zvukového kontextu, založeného na samých hlbokých samohláskach: „Dumné zvony hučia väžou / a od väže smutnou diaľou…/ Nestrašte hroznou ma čierťažou“… atď.

Okrem prípadov hláskoslovnej normalizácie, ku ktorým nás viedla rozkolísanosť predlohy a autorova jazyková neistota, previedli sme úpravu podľa dnešnej normy aj v takých prípadoch, kde sa mení skôr grafická podoba tvaru, ako jeho zvuková kvalita. Sú to najmä tieto úpravy: vätší — väčší, vätšmi — väčšmi, račej — radšej, predca — predsa, dvaciaty — dvadsiaty, mlunosť — mlunnosť, pannenský — panenský, nevinna — nevina (podst. m.), odiel — oddiel, prázny — prázdny, zpät — späť, nazpät — naspäť, vskriesenie — vzkriesenie, ľalija — ľalia, omdlje — omdlie, zrastú — vzrastú, zrast — vzrast, spína — vzpína, zchodí — vzchodí, zjiete — zjete, vzkríkne — skríkne, vztiekla — stiekla, vzpomnite — spomnite atď.

Normalizácii podrobujeme aj odchýlky v kvalite hlások. Nie je ich mnoho a dotýkajú sa prevažne iba hlásky n/ň a l/ľ. Upravujeme napr.: vňada — vnada, ameň — amen, vnať — vňať, zacíňované — zacínované, tienov — tieňov atď. V používaní mäkkosti a tvrdosti hlásky l panuje u Országha veľká neistota, ktorej odstránenie si vyžiadalo pomerne veľký počet zásahov do originálu. Upravujeme napr.: prekľanú — preklanú, pluha — pľuha, žialom — žiaľom, hola — hoľa, stieľa — stiela, kŕdlom — kŕdľom, velký — veľký, motýlov — motýľov, cintlavé — cintľavé, šabla — šabľa, zápaľ — zápal, ludia — ľudia, lúbo — ľúbo atď.

Ojedinele sa vyskytujúci tvar lúbezný upravujeme na ľúbezný.

Z ostatných úprav hromadnejšieho charakteru uvádzame ešte tieto:

Odstraňujeme ojedinelý výskyt 3. os. pl. slovesa byť v podobe sa a upravujeme ho dôsledne na sú. Podobne zriedkavé nejsú upravujeme na nie sú.

Odstraňujeme pozostatky štúrovských tvarov v skloňovaní príd. mien typu národní, -ia, -ie a upravujeme dôsledne na národný, -á, -é; upravujeme preto napr.: jarnie — jarné, ostatnia — ostatná, nočnie — nočné, jasenní — jasenný atď. Naproti tomu normalizujeme tvar cudzú na cudziu.

Tvary rozkazovacieho spôsobu slovesa vedieť veď, veďme upravujeme na vedz, vedzme. Skrátené tvary minulého času slovesa riecť a viesť rekla, vedla upravujeme na riekla, viedla.

Kolísanie nominatívneho tvaru číslovky jeden/jedon normalizujeme na tvar jeden, avšak dôsledne používané tvary gen. a dat. jednoho, jednomu ponechávame.

Častejšou úpravou zasahujeme aj do nesprávneho používania prisvojovacieho zámena môj, tvôj namiesto zvratného svoj, pričom však dbáme, aby táto úprava nikdy nenarušila významový, resp. štylistický kontext originálu.

Pretože v tomto vydaní Hviezdoslavových básnických prvotín väčšina materiálu sa dostáva na verejnosť po prvý raz a priamo z rukopisov, rozhodli sme sa všetky zásahy do textu, výraznejšie meniace jeho zvukovú podobu, uviesť aj osobitne, aby si čitateľ podľa našich všeobecných upravovateľských zásad a podľa týchto osobitných záznamov textových zmien mohol urobiť čo najpresnejšiu predstavu o zvukovej podobe originálu. Uvedieme tu preto tie konkrétne úpravy, ktoré sa nedali zachytiť do všeobecných upravovateľských zásad a z ostatných úprav najmä závažnejšie úpravy hláskoslovné a tvaroslovné (úpravy n/ň a l/ľ napr. neuvádzame, ale zásahy do kvantity hlások uvádzame, lebo sú závažné z hľadiska veršového rytmu originálu). Na prvom mieste uvádzame znenie predlohy, za ním tvar, uplatnený v našom vydaní.

Úvod — V. 13: tvojho, svojho; v. 18: prvorozený, prvorodený.

Dvadsiaty rok — V. 23: spätymí, vzpätými; v. 44: nočnia, nočná; v. 59 (133, 176, 246): osúd, osud; v. 70: v stredu, v strede; v. 72: slncov, slnca (gen.); v. 78 (157, 160, 181, 334): jedon, jeden; v. 79: utúži, utuží; v. 102: labúť, labuť; v. 120: trúnu, trónu; v. 120: opreť, oprieť; v. 126: mysly, mysle; v. 127 (195): úmu, umu; v. 143: morá, moria; v. 163: mňa, ma; v. 167: skántra, skántria; v. 168: újde, ujde; v. 170: zblúdelá, zblúdilá; v. 184: pomály, pomaly; v. 203: vnúternostiach, vnútornostiach; v. 214: voznie, vozné; v. 220: stojá, stoja; v. 230: níža, nížia; v. 237: príjte, príďte; v. 246: hľadeť, hľadieť; v. 298: putník, pútnik; v. 304: láskoplnú, láskyplnú; v. 311: slncov, slncí (gen. pl.); v. 324: zdrojácej, zdrojacej; v. 326: výjävov, výjavov.

Bude mi — V. 14: jarnie, jarné.

Z krčmy… — V. 27: k ústkom, k ústkam; v. 63: nesotre, nezotrie.

Dva vŕšky — V. 1: vršky, vŕšky; v. 13: zjäví, zjaví.

Pre teba — V. 2: lútny, lutny; v. 5: moje, svoje.

Vtedy — V. 22: spoli, spolu (chyba písania); v. 23: v bôji, v boji.

Striasol — V. 10: úmu, umu; v. 21: nevráťa, nevrátia; v. 25: začiať, začať; v. 32: staväť, stavať.

Vedy — V. 3: tatránsky, tatranský.

Dúha — (K názvu básne pripísané Országhovou rukou ceruzou Panna.) V. 10: zjäví, zjaví; pri poslednom verši pod slovom rozstrieľala pripísané tým istým písmom ceruzou zastrelila.

Rád ja… — V. 1: grg, krk; v. 15: oprem, opriem.

Sny — V. 14: páľa, pália; v. 21: švarné, švárne; v. 24: dykou, dýkou; v. 29: drámata, dramatá.

V krčme — V. 4: s nimá, s nima; v. 15: pôjmem, pojmem.

Počuli ste o Jánošíkovi? — V. 1 (11, 13, 23): Janošíkovi, Jánošíkovi; v. 5: košieľkách, košieľkach; v. 12: lupežníkovi, lúpežníkovi.

Zbojnícka — V. 2: chceť, chcieť; v. 19: spadoch, spádoch; v. 24: trňné, tŕnne; v. 25: kľaťbách, kliatbach; v. 37: horní, hôrny.

Hej, Mariška… — V. 3: bludiace, blúdiace; v. 5: hliadal, hľadal; v. 8: shôvorov, zhovorov.

Veď ťa ja len… — V. 6: mäd, med.

Jaseň je už… — V. 2: oprchnul, opŕchnul.

Handár — V. 24: shôvorom, zhovorom; v. 31: jedon, jeden.

Slovania! — V. 5: uprimní, úprimní; v. 19: vyjävte, vyjavte; v. 27: jaru, jarú; v. 28: nesmierníkovi, nezmiernikovi; v. 35: počeť, počet; v. 44: slavnej, slávnej; v. 54 (61): jädriť, jadriť; v. 57: počiať si, počať si; v. 60: okrutí, okrúti.

Čo bude z nás? — V. 18: skliari, sklári; v. 29: jármom, jarmom; v. 36: pozreť, pozrieť; v. 39: ostatniu, ostatnú; v. 43: zreť, zrieť.

Hviezdnatá noc! — V. 8: uspil, uspal; v. 34: vyniať, vyňať; v. 37: pôjmem, pojmem; v. 43: môhol, mohol; v. 44: putníkom, pútnikom.

Nechcem ja mesta — V. 17: zlácené, zlátené; v. 21 (54): obrábäl, obrábal; v. 31: rodniu, rodnú; v. 40: trňoch, tŕňoch; v. 52: dievčatkom, dievčatkám.

Noc sa spúšťa… — V. 13: švarná, švárna; v. 21: takieto, takéto; v. 24: poslednia, posledná.

Láska — V. 8: vypúdi, vypudí; v. 9: šírac, šíriac.

T. Sv. Martin — V. 3: tatránsku, tatranskú; v. 6: k tomu priučia, tomu priučia; v. 13: putník, pútnik; v. 26: blúdevate, blúdievate; v. 35: svätkujúcich, sviatkujúcich; v. 41: jäsla, jasla; v. 43: utúžil, utužil; v. 47: odpôčinku, odpočinku; v. 51: zne, znie; v. 54: dnešnie, dnešné.

Človek… — V. 6: vyzvliecť, vyzliecť; v. 9: bližnieho, blížneho; v. 23: vothá (?; ťažko čitateľné slovo), vetchá.

K odrodilcom — V. 2: utlobujných, útlobujných; v. 5: v klási, v klásí; v. 19: mäd, med; v. 28: cudzé, cudzie; v. 31: cudzú, cudziu; v. 33: rodnia, rodná; v. 40: zaháli, zahalí; v. 45: brana, brána; v. 59: otroči, otročí.

Študentský stav!… — V. 2: sedembarbový, sedembarvový; v. 4: brečťanový, brečtanový.

Čo pán, to pán — V. 1: nechýbä, nechýba; v. 18: pravo, právo; v. 26: zahrada, záhrada; v. 29: kule, gule; v. 41: újde, ujde; v. 51: pánstvo, panstvo; v. 54: žbán, džbán.

Trávnica — V. 3: (medzi) národov, národy; v. 10: ostatnie, ostatné; v. 24: utrháčstvo, utŕhačstvo; v. 36: vníternostný, vnútornostný.

Nešťastníci — V. 5: v stredu, v strede.

Pomníky — V. 2: rýlami, rydlami; v. 15 (20): klaťby, kliatby.

Jazyk za zuby! — V. 5: odvätiť, odvetiť.

Matica, matica! — V. 8: trútov, trúdov.

Jarmo je… — V. 1: jármo, jarmo; v. 2: preukiazať, preukázať.

Pozrite na ľud… — V. 7: pomocte, pomôžte.

Netešte ma! — V. 1: darme, darmo; v. 5: diabelnícky, diabolnícky.

Snem 1869 — Názov básne v origináli: Snem 1869-ho. V. 1: Nejedon, Nejeden; v. 6: ostatnieho, ostatného; v. 19: kľatby, kliatby.

Šialenec — V. 37: v nebesiech, v nebesiach; v. 51: rändavú, randavú; v. 57: prsách, prsiach; v. 65: tiaháva, ťaháva; v. 73: mäd, med; v. 78: semänec, semenec; v. 84: zralé, zrelé; v. 85: zajtraška, zajtrajška; v. 87: do sredu, do stredu; v. 88: pušnieho, pušného.

Utešená noc — V. 4: úmu, umu; v. 12: očach, očiach; v. 16: nočnie, nočné; v. 22: umreť, umrieť.

Naša dejina… — V. 9: slavské, slávske; v. 12: mre, mrie; v. 14: okrutené, okrútené; v. 15: ubohá, úbohá.

Zavádza ma… — V. 2: úmu, umu; v. 3: boleť, bolieť.

Pravdaže… — V. 2: jarnia, jarná.

Ako pohrdne… — V. 5: ubohým, úbohým; v. 12: vyslôpal, vyslopal; v. 12: majatku, majetku.

Na smrť Moysesa — Úplný nadpis v origináli je Na smrť Moysesa bisk.[upa] sl[ovenského]. V. 4: slavného, slávneho; v. 14: vidz, viď; v. 29: prez, bez; v. 54: zasteradlo, zastieradlo; v. 62: utroby, útroby; v. 69: pomoc (imper.), pomôž; v. 71: zaújmi, zaujmi; v. 74: v nevrlosťach, v nevrlostiach; v. 86: horeť, horieť.

Každý, kto má srdce, musí milovať — V. 33: vrba, vŕba; v. 59: pŕstami, prstami.

V dyme fajočky — V. 1: V dýme, v dyme; v. 13: mhla, hmla; v. 24: jedon, jeden; v. 28: vhmiesti sa, vmiesti sa.

Hnevám sa ja — V. 15: vníterností, vnútorností.

Skratky:

Kál. = Karol Kálal a Miroslav Kálal: Slovenský slovník z literatúry aj nárečí. Banská Bystrica 1923.

dialekt. = dialektizmus (zväčša oravský)

neolog. = neologizmus (novotvar)

rus. = rusizmus

lat. = latinsky