Na cestách

Tie naše cesty — samé križovatky. Rovinou letia rezké rána, deň každý je aj horký, je aj sladký a duša láskou nezoraná. Do spechu rána nasýpame blenu: krvavé rany zášťou dreme. Cesty nám tŕne rovno do pät ženú: svedomie kdesi mĺkve drieme. Tie naše cesty — srdcia miliónov. Padajú do seba ako svet. V Golgote hľadajú milý domov. A v chladnom hrobe rozpálený ret. Tie naše cesty — samý hnus a kal. Blen na nich srdcia stále zmáča. Najmilšiemu bytiu vráža v srdce žiaľ, čo v žití ako večnosť kráča… Tie naše cesty, ozaj, načo sú?!