Na cestách

Praskla na horách vetva zlomená, na očiach slzy zas mala žena: voňaly jarou biele orgovány, do dlaní noci deň už pochovaný letel na krídlach bielych nádejí, stratiac sa v diali v tmavej aleji… A keď tá žena zrána horou šla, v ceste jej stala zvädlá vetva zlá, a keď ju rukou pohla s cesty tej, (jak by ktos’ kázal krvi: lej sa, lej) teplou jej krvou prsty zvlažila a mladá žena srdce stratila… … Už výkrik srdca blúdi stratený, ten výkrik žitia vetrom zmámený, letí od srdca, k srdcu zas sadne, nenájduc dlane teplé a vnadné, zmiera na ceste a zas odžije — kedy len hate v srdci rozbije? Na horách praskla vetva zlomená, na očiach slzy zas mala žena, voňaly jarou biele orgovány a v dlaniach noci výkrik pochovaný, letí na krídlach bielych nádejí, stratiac sa v diali, v tmavej aleji… Ale ten výkrik celkom nezomrel: raz som ho v očiach mladých ľudí zrel, chvel sa vo vetre ako trstina, z ktorej si kúsky kosa odtína, iný raz zase sedel na dlani — bledý kvet túžob drsnom zšliapaný. Jak bájka z noci tisíc a jednej túlal sa tíško v záhrade všednej, kde ľudské srdcia kvitnú hriechami, kde kus z tej bájky nik už nedá mi, bo srdcia brány pred ňou zavrely, bo ľudia peklom srdcia zatreli… Na horách praskla vetva zlomená, slzy na očiach zas mala žena. V cestu jej stala vetva zlomená a keď ju rukou pohla s cesty tej, (jak by ktos’ kázal krvi: lej sa, lej) teplou jej krvou prsty zvlažila a mladá žena lásku stratila… Nuž víchor zúri, tvrdý, mrazivý… Môj krok je celkom, celkom klátivý: už niet sŕdc v láske Bohu podobných, spravili hluché, slepé stroje z nich, čo iné svety zhubou stavajú, počiatok vedúc zas len ku kraju… Ten výkrik tíško pláva vo vetre: raz čudným prstom ten hurhaj pretrie, na horách zcelie vetva zlomená, úsmevom skvitne zas mladá žena, bledý kvet túžob drsnom zšliapaný — odžije ako láska na dlani…