Na cestách

Ó, Ty mocný, Všemohúci, k Tebe vrhám pohľad vrúci, ústa krvou zapenené šepcú prosbu ako k žene, slová zunia ránom kvetov, zunia rečou iných svetov, prosia hrozne skazou celou: vyvráť srdce ranou vrelou, nech zem táto spráchniveje, v mlákach krvi nech sa chveje, nech šakaly ľudstvo ničia a káru bez pohoniča, čo prešla cez Tvoje meno, zohavené, usmrdeno… Ó, Ty mocný, Všemohúci, šmahom zahas život v slnci, aby hady temnom vládly, aby ľuďom duše kradly, aby jari zimou mrely, polia aby zanemely, ľudskí diabli živí hnili, keď už srdce znásilnili a keď dušu dali peklu, daj im v telo zmiju vzteklú, aby im zrak zakalila, šupinami rozum zryla, keď už viacej nie sú ľudia — nech sa z temna nezobudia…! Daj, ó Mocný, Všemohúci, aby mali vredy v srdci, by sa znali Kainovia, že šliapali Tvoje meno, čo je v ľuďoch stelesnenô…