Na cestách

I Miloval krásu, rozmar, celý svet. Za lásku dostal z tŕňov veniec len: zaň písal pieseň v úsmev, v nežný ret, v lupene kvetov bielych chryzantém. Ale raz niekto hodil kameňom a peklom zvolal: veď ho ukrižuj! Až nežná láska zbĺkla plameňom, vrhnutá bičom zrána ku krížu. Prorok už nie je viacej predniakom, bo toto ľudstvo dušu čiernu má. Sklamane volá, volá s Beniakom: život je víno, čo už nechutná… Ľudia ho prstom kiažu: Potlkeľ! Sypú naň spústu tvrdých anatém. Odišiel prorok. Kdes’ ho niekto zrel, v úsmeve kvetov bielych chryzantém… II Niesly ho krídla lastovíc, jar mu do tvári vrhla kvet, úsmev mu pučal z bodrých líc a svety daly z ľadu ret. Ľad zmizol v ráne motýľov, v nevinnej láske chryzantém, premeniac srdce v drsný kov, čo hroty vráža dušiam v sen… Tomu snu dlane ochladly, v lupene dúh ich rozbili: svet tento krehne pomaly — srdce mu zlatom podmyli… Len prorok verí nebesám: zbožňuje vraždu krvavú. Má cestu z tŕňov: kríž a trám a nádej tvrdú, túlavú… Hady raz srdce opustia, láska ho vezme v náruč zas, odbehnú srdciam od ústia: vyhnancov vrátia do dúh z krás.