Na cestách

Na uhle lampáš starý, celkom nakrivený: vetry vyráňaly dávno jeho okná; kríž na hrobe črvotočmi spráchnivelý, že zhnil starý čistič, cudzinec hneď pozná. Na uhle starý lampáš, celkom nakrivený: nemá kto vložiť už doň sviečku novú. A dedina preto, keď sú rady, miení: ten lampáš na uhle straší ľudí znovu… A moje srdce je taký lampáš starý: ľudská závisť dávno zráňala v ňom túhy, svietil som ním cestu, zhasily ho chmáry zloba ľudská dušu rozsypala v dúhy. Pošiel som do sveta na všetko zvedavý: zahriakli ma s hurtom, načo ti je duša? A z duše mi zbudol len pohľad meravý, zavesený v ľuďoch, kde ho had zadúša… Len noc čierna vládne, vládne čierna noc len: ja blúdim, ja padám, dusí zápach krvi. Blen dušu zožiera, zožiera dušu blen a túžbou do prachu pod nohy mi mrví… Zabíjam sa takto — tak ľudí zabíjam; nesvieti viac lampáš časom nahryzený: netriafam na ľudí, som tak sám, sám, len sám… Iba pach mŕtvych duší v človeku nachádzam.