Na cestách

Už zomrel rozhojdaný deň aj svit na zorách krvou mrie Noc nesie na ústach horký blen srdce cez okná túžby zrie ako sa mladé ako žena rozvoňaly vôňou sena A noc už máva krídlom čiernym zasnežiac túžby pred oblokom a krokom smrti tvrdým miernym odkrýva taje pred otrokom čo má na srdci krv a bôľ čo v láske dávno človek bol Možno tá noc je žena biela čo prišla do očú vložiť sen vpiť sa do krvi celučká celá a možno srdce vlasom dotknúť len aby so svitom ušla zas premeniac sen ten v drsný mráz Tak bdie tá noc pred oknami a kreslí prstom to čo bolo už čo zmizlo v prachu pod nohami pretkané v srdci z krásnych hrúz — — aby so svitom ušla zas rozrušiac sen ten v drsný mráz