SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Komorienka, komora…

Komorienka, komora, s okienečkom do dvora, kto mi povie, či ta ešte ľudia o mne hovoria. Zašiel som ta cestami, nezblúdil som, zdá sa mi. Len žiaľ, že som stretol ľudí, čo mi boli neznámi. Prežalostný bol to deň, v dušu sadnul smútku tieň, kde raz stála komorienka vzrástla tráva do kolien.