ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Začiatok každého pohybu nás učí: „Každý pohyb pôsobí vtlak.“

Vtlak je účinkom sily bežiacej (vystierajúcej sa) a váhy i pevnoty podstaty, nesený pohybom.

Pri pohyboch složených podstát vídame tento účinok pohybu tenkráť, ak nejaká cudzia podstata zastaví pohybovanú podstatu, prv, nežby pohybujúca sila sama prestala účinkovať (vystierať sa). V tom páde vtlakom je nejaké poškodenie menej pevnejšej podstaty, či pohybovanej, či pohyb zastavivšej; v páde rovnej pevnosti: oboch. Jestli pohybujúca sila už tak slabá bola, že nenaštrbila ani svoju, ani pohyb zastavivšiu podstatu, ale len kus pohla ju, nuž to malé pohnutie je vtlakom ukončujúceho sa pohybu. Jestli ale cudzia podstata pohyb nezastaví, tedy sama cesta pohybu je jeho vtlakom.

Že vtlak výsledkom obojeho je: „pohybujúcej sily“ a „pohybovanej podstaty“, to videť z nasledujúceho.

Ako vtlak od sily závisí, to vidíme na pr. na vetre. Keď menšia sila pohybuje povetrie, nuž vtlakom pohybu toho samého povetria (pohybovanej podstaty) bude nepatrné pohnutie tenuškých vetiev stromu; keď ale väčšia sila (orkán, víchor) hýbä to samé povetrie, nuž vtlakom pohybu tohože samého povetria (pohybovanej podstatnosti) býva poškodenie, zlomenie, alebo vyvrátenie zo zeme dosť pevných stromov, alebo iných pevných predmetov.

Ako však vtlak pohybu tiež od pohybovanej podstaty odvisí, to vidíme na našej vlastnej svalovej sile. Bez ocelového nástroja sotva rozkúskujeme tenké drievca, s takýmže nástrojom, s tou samou silou, rozkúskujeme celé stromy.

Účinok a výsledok pohybu jednoduchej podstaty je tiež vtlakom, rovným, ako každý iný vtlak, pohybujúcej sile a pohybovanej podstatnosti.

Pri pohybe jednoduchej podstaty je pohybujúcou silou „moc“, čili diel bytia, „trvanie“ tejže podstaty, a pohybovanou podstatnosťou: druhý diel bytia tejže látkopodstaty — jej „obsah“.

Tento vtlak vyše spomenutého pohybu obojdielovej látky je tým pocitom nášho vlastného jestvovania a našej skutočnosti, ktorý my slovcom „ja“ označujeme.

Vtlak rečeného pohybu stane sa týmže pocitom a svetlom sebavedomia následkom vlastností obojdielovej látky (jej sriadenia a sostrojenia), ako tiež vtlak pohybov složených podstát následkom sostrojenia a jích vlastností zostáva len „vtlakom“.

a) Aké zvláštnosti složené podstaty javia v svojich pohyboch

Ony javia také vlastnosti, ktoré vo všetkom ospravedlňujú a potvrdzujú naše zásady, o nich na patričnom mieste (Diel I., B) a), b) vyslovené.

V pohyboch složených podstát možno najlepšie pozorovať, ako obe látky, hmota a sila, keď ony i jednu podstatu predstavujú, medzi sebou nespojeno jestvujú a len svojimi vonkajšími stranami k sebe priložené sú. Premôžeš silu: i rozdvojíš jich; s ďalším nejakým súvisom nemusíš boriť sa. Z čoho vidno, že jích súvisením je len sila, a že s jej odstránením mizne i každé jích súvisenie. Vidno ďalej, že atomy hmoty tiež len svojimi vonkajšími stranami k sebe priliehajú a jednou sebou súvislou podstatnosťou nestanú sa; vidno konečne, ako látka-sila v každej hmotnej podstate so svojím celkom súvisí a ako tie už spomenuté následky toho súvisu ukážu sa v pohybe.

Ráz všetkých pohybov složených podstát v tom zračí sa: žiadna složená podstata nepočne pohyb sama od seba.

Pohyby složených podstát môžeme podeliť na dva druhy: vnútorný pohyb; zovnútorný pohyb.

Vnútorný pohyb je alebo lučebný, alebo strojový (chemický, mechanický = úderom spôsobený pohyb složenej podstaty).

Lučebný pohyb popremieňa složenie čiastočiek nejakej podstaty z jednoho poriadku do druhého. Tavenie kovov, hlatenie nerastov, kysnutie, hnitie, parenie, mrznutie a iné lučebné pochody. Nevlastne patrí sem rastenie a zchádzanie.

Strojový pohyb obyčajne len ľuďmi spôsobený býva, ním sa obrába, alebo kúskuje, alebo mrví nejaká pevná hmotná podstata.

Vonkajším pohybom je pri nepevných telesách „tečenie“, pri pevných „vrh“, alebo hodenie, vlečenie, tonutie, plovanie.

Nevlastne patria ta tiež ústrojové pohyby živokov. Kolobeh zeme a nebeských telies okolo jích stredotočí atď.

Žiaden z tých pohybov lučebných alebo strojových patričná složená podstata — ani stroj — nezapočne sám od seba, ale vždy len pomocou nejakej cudzej sily. Nehovoriac o iných, poukážeme len na ústrojové pohyby živokov; žiaden z nich patričné údy a svalová sila nevykoná, kým k tomu duša (podstata pudu) nedá velenie (pri človeku tiež duch): a keď tá oddelí sa od tela, nenastane z nich viacej žiaden.

Ale to isté vidíme i pri všetkých iných vnútorných, zovnútorných pohyboch složených podstát. Človek potrebuje jich všetky ku svojim prácam: no žiaden z nich mu sám od seba nepovstane; no on sám musí si jich, či svojou silou, či poznaním a použitím iných patričných síl spôsobiť. Lučebné; on musí lučebné prvky a jích moc a účinlivosť znať a k lučebným pochodom použiť; on musí k lučebnej podstate patričné lučebné prvky pridať, a tak len hľadaný lučebný pohyb nastane. K taveniu kovov musia sa patričné taviarne staväť a taviace pochody v nich udržovať. Samo od seba ani kysnutie, ani hnitie nenastúpi. Odstráň pôsobenie vozduchu a jeho kyslíku patričným neprenikavým uzavrením, alebo mumifikovaním, alebo plynmi k tomu spôsobnej zeminy: ani hnitie, ani kysnutie nenastúpi. Nedaj semä do zeminy, do tepla a vlahy, nuž pohyb-vzrast nikdy nezapočne sa.

To vidíme i na zovňajších pohyboch. Ak na tekutinu nemôže príťažná sila zeme účinkovať: nuž tekutina netečie, ale stojí. Ak v povetrí rovnováha nezruší sa, ono vzdor svojej pohyblivosti stojí.

Taktiež „mluno“ stojí ticho vo svojich prvkoch, akže patričným složením neporuší sa jích rovnováha a nerozputná sa jích tok: už či to umele, človekom, či prirodzene, parami a oblakmi. To všetko ukazuje: hmotná podstata, sama od seba, nezapočne žiaden pohyb. Ba ani sama sila, hods „opodstatnená“ a od spojenia s hmotou osvobodená a v človeku a zvieraťu čo duša jestvujúca, nemôže pohyb počať sama, a i tá len vtedy svoje napruženia a pohyby uskutoční, keď v nej druhá, od nej rozdielna sila jej rovnováhu zruší.

Z toho vidno: pohyb složených podstát je účinkom viac látok.

To potvrdzuje i nedostatok voľného zamieňania pohybu s nehybom.

Pravidelné opakovanie jednoho pohybu vidíme len tam, kde ho človek strojmi spôsobí a riadi svojou vedou.

Vykonávanie ale jednoho, či vnútorného, či vonkajšieho, či lučebného, či strojového pohybu samou složenou podstatou; vykonanie pohybu a nasledujúce prestatie, potom zase vykonávanie tohože samého pohybu, a zase prestatie, t. j. voľné zamieňanie pohybu s nehybom pri složených podstatách nevidíme nikde a nikdy. Taktiež vykonanie i len jednoho pohybu bez prispenia druhej sily, jednou silou nevidíme nikde a nikdy.

To je toľko: v jednej podstate alebo látke složených podstát nieto podstatnosti k vykonaniu pohybu potrebných, a len vo viacerých.

Keď, či pričinením človeka, či pôsobením prírody v složenej podstate nastane pohyb, tedy býva on spôsobený cudzou vonkajšou, rovno, alebo rôznonastrojenou silou. Rovnonastrojená sila so silou patričnej podstaty spojí sa a zväčší ju, a následok je ten, že sily, ktoré podstatnej sile, kým ona bez prírastku bola, držaly rovnováhu, potom, ako ona dostane prírastok, už nevládzu to činiť, a ona zo svojich medzí vysiahne a rozprestre svoju látku a pomkne svoju alebo cudziu hmotu smerom svojho vystierania sa, a tak spôsobí pohyb. Ako pri zvuku, svetle, pohybe vody, vidno je „kruh“ prirodzeným priestorom vystierania sa sily. Rôznonastrojená zase pozbaví silu podstaty jej nastrojenia a slúči ju s celkom síl. To isté urobí i s rovným množstvom svojej podstatnosti — ako už i videli sme — a svojím ostatkom spôsobí premenu patričnej podstaty; vynesie čiastky z jích dopohybového složenia a donesie jich do nového a v ňom drží.

Každý pohyb složených podstát býva pôsobený druhou, od sily patričnú podstatu súdržiacej rozdielnou silou.

Toho výrazom je sriadenie ročných počasí. Pohyb prírody je vzrast jej predmetov. Ten nemôže samými do týchže predmetov vloženými silami diať sa a musí účinkovanie druhej sily v nich rovnováhu rušiť a tak jích pohyb — vzrast zapríčiňovať. K tomu je jar, leto, jaseň so svojím vlhkom a teplom a jích premieňaním. K tomu tiež zima, alebo v horúcich sparnách lejáky, aby zem zkyprená, t. j. aby v jej sile rovnováha zrušená a k pôsobivosti, v zrastlinách vzrast napomáhajúcej, napravená bola. Tak hľa premúdrosť Tvorcova uskutočnila životodárny pohyb v prírode — vzrastanie — a v ňom výraz dala tomu, že pohyb v složených podstatách vždy cudzou silou zapríčinený byť musí.

Toto vidíme, keď začiatok, t. j. povstávanie pohybov hmotných podstát ohliadame.

Keď však svoj pozor obrátime na samý dej pohybu, tak vidíme, že vyjmúc pohybu, pôsobeného príťažlivou silou zeme, žiaden pohyb nedokoná sa tou mierou sily, ktorou započal sa. Prirodzene, lebo sily, državšie rovnováhu sile, svoju látku na jích účeť vystierajúcej, protivia sa; pri čom i ony samy i pohybujúca sa sila zo svojho nastrojenia tratia tak dlho, až pohybujúca sila utratí svoj prebytok a medzi nimi rovnováha obnoví sa.

Pri zakončení vnútorného pohybu složenej podstaty vidíme, že vtlakom pohybu je tá, či lučebná, či strojová premena, ktorá patričným spôsobom nastala; a ktorá až dotedy trvá, dokedy zase nová, či lučebná, či strojová sila v premenenej podstate nezapríčiní nový pohyb a s ním novú premenu.

Ako sme videli, hmota složenej podstaty nenavráti sa z udanej príčiny do svojho predpohybového stavu. Následkom toho, ako i pripomenuto, pohyb nie je formou trvania složených podstát, ale formou premeny. Hmotná podstata následkom toho, akže ona je pevná, trvá v nehybe, a prvý pohyb obráti ju na inú a novú podstatu, a, akže ona pohyblivá je, trvá vždy v svojom pohybe, a prvé zastavenie toho pohybu bez obnovenia zruší tenže.

To je z jednej strany úkaz, že látky, skladajúce podstaty hmotných predmetov, zbavené sú dejstvovania v svojich pôvodných spôsobnosťach, nastrojením sily, ktoré ona od Tvorcu k vytvareniu patričnej podstaty na čas dostala.

Z druhej strany ale úkazom toho, že složená podstata nikdy nedostane povahu látky. Povahou látky je nezrušiteľnosť. Hmotu nič nezruší a „nehmotou“ neučiní; silu tiež nič nezruší, ani ju nelátkou neučiní žiaden účinok viditeľného Vesmíru. No každý pohyb, každá väčšia sila viditeľného Vesmíru složenú podstatu nepodstatou urobí, rozložiac ju na jej látky.

Prečo však složená podstata nedostane povahu látky? Iste len preto, že tie dve látky, ktoré ju sočinia, jednou látkou nestanú sa, ale i v jednej podstate dvoma látkami zostávajú. Jích jednotu nič nechráni, okrem moc látky-sily, preto jích jednota i pominie, keď druhá sila moc látky-sily, hmotu súdržiacej, premôže.

Keďby látky, sila a hmota v složenej podstate jednou látkou staly sa, tak ony maly by i povahu jednej látky a nie dvoch. Lebo to nebolo by možné látkou byť a povahu látky nemať. Ony maly a užívaly by svoje pôvodné spôsobnosti; ony jestvovaly by hneď v pohybe, hneď v nehybe, bez prispenia cudzej sily a bez svojho zrušenia a zinačenia. Maly by tiež „sjednotenie trvania moci a obsahu v jednej látke“, t. j. „povedomosť“, moc povedomia. No ony skutočne z toho nič nemajú. Ony ako dve látky i v jednej podstate jestvujú.

Následkom toho, ako ohľadom pohybujúcej sily, tak i ohľadom pohybovanej podstaty: pohyb složenej podstaty je účinkom viacerých látok a nie jednej jedinej.

b) Aké zvláštnosti javí obojdielová látka (jednoduchá podstata) pri svojich pohyboch?

Podvihy obojdielovej látky, čili jednoduchej podstaty, môžeme pozorovať na a v pohyboch a dejstvách nášho ducha.

Ony javia cele druhé zvláštnosti, než pohyby složených podstát: ony javia také zvláštnosti, ktoré svedčia: „celý pohyb dvojdielovej látky je výkonom jednej jedinej látky“.

To preukazuje vládanie a voľné nakladanie s podstatnosťami, ktoré patričný pohyb vykonávajú. Toto vládanie duch, čili dvojdielová látka neobmedzene vykonáva, keď po svojej vôli neobmedzené výkony tých podstatností vzbudzuje.

Podstatnosti, potrebné k vykonaniu pohybu, sú: sila, činno konajúca pohyb; látka, ktorá predstavuje diel bytia, trvanie v složených podstatách; obsah, ktorý trpno spolukoná pohyb a ktorý dáva určitosť pohybu, diel bytia obsahu, ktorým, ako sme videli, je pri složených podstatách hmota.

Tieto podstatnosti, ako i poukázano, jednoduchá podstata tiež má. Ona má diel bytia, trvanie, lebo skutočne trvá, a to i nečinno i činno. Také trvanie, ktoré oboje koná, môžeme nazývať mocou. Moci a spôsobnosti a určitosti dvojdielovej látky, známe u človeka pod menom duchovných mocí, ktoré u neho vždy zostávajú a po jeho vôli účinkujú, a to vždy jednaké.

Povedomá podstata (jednoduchá podstata, obojdielová látka) má i obsah, lebo javí ho, keď pohybom ducha dáva určitosť, keď k obsahu složených podstát zo seba nový obsah pridáva. Kde, to uvidíme ďalej, a tiež ako a kedy to stáva sa.

Nad týmito podstatnosťami, potrebnými k vykonaniu pohybu, povedomá podstata voľne vládne a výlučne vládu vykonáva.

Sebe pripisuje všetky výkony povedomia, t. j. pohyby rečených podstatností. Či myslíš: to si tvoj duch pripisuje ako svoje vlastné dejstvo. Či nejaký dobrý alebo zlý skutok vykonáš — to isté. Či nejaké dielo a prácu prevedieš, tiež tak. Ba každý vmeru (cieľu) primeraný pohyb, ktorý na velenie povedomej moci údy prevedú, pripisuje si za svoj tenže istý povedomý činiteľ. Na akom základe? Len na tom, že podstatnosti, ktoré to všetko konajú, sú jeho vlastnými podstatnosťami.

Po svojej vôli vzbudzuje a prevádza pohyby tých podstatností a užíva jích spôsobnosti.

Čo sme v tomto ohľade o sebavedomí v Diele II., 2. videli, to platí o všetkých zjavoch a spôsobnosťach duchovných. Sám duch všetky tieže svoje zjavy a spôsobnosti po svojej vôli môže neobmedzene užívať, lebo môže jich kedy chce a k čomu chce vzbudiť a vykonať.

Zanímavé je pozorovať túto vládu ducha (obojdielovej látky) svojimi veškerými mocami a spôsobnosťami a mocami a spôsobnosťami tela na všeliakých dielach a prácach.

Koľký to rozdiel medzi neobrobenou a obrobenou roľou! Celý tenže rozdiel svrší človek voľným vládaním svojím povedomím, svojimi duchovnými a telesnými spôsobnosťami a mocami. Obrobenie sostojí z prác, ktoré k tomu nádobné sú. Pred obrobením ony ešte iba v duchu patričného roľníka sú. Po čas obrábania on každú v jej poriadku završí, čas, miesto a spôsob ku každej ustanovuje, kýmkoľvek dielo prevedené nie je. A každá, či ona záleží zo silných pohybov vlastných jeho údov, či z riadenia svojej prípraže a patričných roľníckych nástrojov v diele, ním samým určená, vedená i prevedená býva, to jest: výkonami jeho povedomia stane sa po jeho určení a vôli.

Tie výkony nie sú nič iného, iba pohyby podstatnosti jeho povedomej podstaty. Nimi sú vzbudzovanie pohybov telesných, nimi pozorovanie, posudzovanie v diele výkonov a vedenie diela: nimi on po svojej vôli riadi svoju prácu.

A to zase nie je iné, iba to: on vládne nimi neobmedzene: vzbudzuje jích pohyby a užíva jich po svojej vôli k prevedeniu svojho diela.

To samé vidíme pri každej práci. Pohľaďme do dielne každého remeseľníka, tam tiež uvidíme nehotovú surovinu a majstrovu prácu, sostojacu z tisícero výkonov, meniacich surovinu na úhľadné dielo. Každý ten výkon stane sa viac pohybami podstatnosti ducha. Pracujúci musí bdieť nad príhodnosťou každého výkonu, viesť ho a vykonať ho s jedným alebo s viacero pohybmi údov a nástrojov, ktorým musí každému smer a silu odmerať. To všetko sú tisícoraké pohyby podstatnosti povedomej podstaty. A ony všetky po vôli pracujúceho stanú sa, poneváč nimi svoj zámer dosiahne, surovinu na dielo, ku ktorému ju určil, prerobí.

Človek, t. j. jeho povedomá podstata (duch, obojdielová látka) vládne svojimi podstatnosťami neobmedzene, vzbudzuje jích pohyby a užíva jich po svojej vôli k prevedeniu svojho diela.

Pohliadnime do dielne umelcov a uvidíme to samé. Pred sochárom na pr. stojí surový ešte kameň, no v jeho duchu jasnie sa už ten obraz, ktorý jeho mramor má predstavovať. Prenesenie tohože obrazu z jeho ducha na kameň prevedie sa umelcovou prácou, sostojacou z tisícero pohybov dláta a kladiva. Pri každom údere musí tak dláto viesť a postaviť a kladivom udreť, ako to prenesenie jeho obrazu na kameň vyhľadáva; k tomu často vmieša sa do diela dobrá alebo zlá náhoda, on musí dobrý vplyv použiť, zlý odstrániť. To všetko s pohybami podstatnosti ducha musí stať sa. A dokonanie diela svedčí, že on nimi hýbal, a ony mu slúžily, ako chcel, keďže on jích pomocou tak svoje telesné sily hýbal a používal, že nimi obraz zo svojho ducha na kameň preniesol.

To isté vidíme i v dielni maliara čili „živopisca“.

Taktiež básnika, ktorý krásami slov a reči chce nejakú skutočnosť zobraziť. Skutočnosť krásna (dej, pocit atď.) mu v duchu stojí hotová. Úlohou jeho je zobraziť ju významom slov a v primeraný, krásny šat súzvuku slov slohu a reči zahaliť. Každému slovu nádobno i zobrazovať predmety krásy, i tvoriť súzvuk. To všetko z nesriadene ležiacej suroviny (z významov jednotlivých slov) sostaviť, je jemu úlohou. A to všetko stane sa tiež pohybami podstatnosti ducha. A podarenie diela javí, že i on nimi po svojej vôli vládal, poneváč jích pomocou krásny obraz zo svojho ducha významami slov načrtal.

To isté vidíme i na príklade pravotára, ktorý významom slov obraz práva a pravdy vytvoruje, a kazateľa, ktorý Božie pravdy zvestuje. Oba majú svoj predmet v duchu a sprítomnia ho významami slov. A koľkokoľvek pohybov podstatnosti svojho ducha k prevedeniu svojej úlohy potrebujú, toľko oni jich i okamžite vzbudia a dielo svoje vyvedú.

To všetko tak dlho, pokiaľ povedomie javí sa.

Človek tedy, čo po svojom duchu povedomá podstata (obojdielová látka) vládne neobmedzene podstatnosťami svojho ducha, vzbudzuje jích výkony a pohyby kedykoľvek chce a ako chce.

Vidno, že sú ony podstatnosťami obojdielovej látky, ktorá nie je čiastkou vonkajších látok, ani od neho neodvisí.

K tomu ešte ďalej: ani iná prírodná moc, ani iný človek nemôže bezprostredne používať moci a spôsobnosti druhého ducha. Nemôže to činiť v záujme patričného ducha, tým menej v záujme svojom vlastnom. (Na pr. nemôže ani rodič dieťaťu, ani priateľ priateľovi „bezprostredne“ tak naladiť ducha a jeho spôsobnosti, žeby i okrem vlastnej vôle učil sa a známosti sbieral.)

Iný človek nemôže použiť duchovné moci druhého človeka k takým výkonom, k akým on sám nechce použiť svoje moci; ani nemôže ho k tomu prinútiť. (Tak nemôžu čestným ľuďom bezctné skutky nanútené byť; tak martyrom kresťanstva nemohlo nanútené byť zaprenie pravdy.)

Človek práve môže konať výkony protivné tým, ku ktorým ho vonkajšok alebo iný človek núti.

Keď človek také skutky urobí, proti ktorým zprvu zpieral sa, býva skôr k tomu vôľa jeho získaná. Bez vôle vlastného ducha nič nenanúti pohyb jeho podstatnosťam.

Tak výlučne a neobmedzene duch vládne svojimi mocami a spôsobnosťami. Ony nie sú podstatnosťami „iných“ látok, lebo by tie ako celky nad čiastkou i tu vládly, ako všade. Ony sú podstatnosťami jednej a tej samej látky, ktorá ducha sočiní, ktorá sama u seba má kľúč k pohybom svojich podstatností a nič jej ho z rúk vyňať a použiť nemôže, a nimi na miesto nej vládať.

K tomu ďalej:

„Nič z tých podstatností neprenikne do vonkajška z človeka — ani moc, ani obsah; iba cez nejaký zjav povedomia; cez sebavedomie alebo vedenie.“ Ani nejakú prácu nevykonáš (čo ako hmotnú!) bez toho, žeby si ju povedomím riadil; ani nejakú mienku nevyslovíš bez toho, žeby si k tomu povedomie užil.

Látka tá, ktorá duchom je, tak vládne nad svojimi podstatnosťami, že bez jej vlastného pričinenia nič z nich nezjaví sa. Viditeľný vonkajšok svojimi prostriedkami nemôže nič z nej oddrobiť a od- a vytiahnuť. To je toľko: duch je tá pod Diel I., C), 1. 2. 3. opísaná obojdielová látka, veľatom, vzdor tomu, že on oba diely bytia: trvanie — moc a obsah v sebe obsahuje a javí. Ako taká obojdielová látka, on výlučne svojimi podstatnosťami vládne, a v tom, ako i vo všetkej svojej úplnosti, svojím vnútorným súvisom chránený je: vo svojej vláde viditeľným vonkajškom nemôže mýlený byť, ani z jeho úplnosti nemôže nič odbudnúť.

Nebyť tak: tak by sa duch aspoň delil s vonkajškom v bezprostrednej vláde nad svojimi podstatnosťami. No tomu nie je tak; duch výlučne vládne bezprostredne nad svojimi podstatnosťami.

Výlučná vláda ducha nad nimi ukazuje nám, že ony sú podstatnosťami jednej látky.

A tiež jích rovnaká úplnosť. (Diel I., A), 3., b). Duch, kedykoľvek vykoná ktorúkoľvek svoju činnosť a ktorýkoľvek svoj zjav; a to vždy jednako. To je toľko: podstatnosti, ktoré k tomu užíva duch, sú vždy jednaké, t. j. úplné. To platí nielen o hlavných zjavoch, ale i o najmenších podrobnosťach. Tak na pr. „význam“ jednoho slova vždy zostáva jeden a ten istý. Tá drobinka podstatnosti ducha, ktorá ten význam slova predstavuje a pôsobí, zostáva jedna a tá istá: nikdy v ničom nezmení sa a nezneúplneje.

To nie je nič iné, iba účinkovanie vnútorného súvisu v podstate ducha. On chráni mocou pôvodnou, pre vonkajší Vesmír nezdolnou, v úplnosti jeho všetky podstatnosti; a tie následkom toho „nezneúplnejú“.

Účinkovanie vnútorného súvisu v podstate ducha ukazuje ďalej i to, že podstatnosti ducha skutočne užívajú svoje pôvodné spôsobnosti a skutočne v pohybe a v nehybe jestvujú. To poukazuje na to, že vnútorný súvis chráni jích úplnosť a ony samy nemusia to činiť.

Vnútorný súvis podstatnosti ducha preukazuje ďalej i „povedomosť“ ducha. „Povedomosť“, ako sme videli, nie je nič iného, ako sjednotenie trvania a ohsahu v jednej látke. To ovšem nemôže mať miesto inde, ako v podstatnosťach jednej látky.

Vnútorný súvis ďalej preukazuje pomer moci a obsahu ducha. Duch svojou mocou vždy jednak vládze do pohyhu uviesť či celý svoj obsah, či akúkoľvek jeho jednotlivú čiastočku: on môže jeden a ten samý zjav mnohonásobne opakovať či sám, či medzi inými zjavmi, či po nich. Vidno: žiaden, čo tisícnásobný pohyb nenaruší a nezinačí súvis tých dielov a podstatností ducha. Keď by tie diely a podstatnosti boly čo len zo dvoch čiastok alebo látok složené, ony musely by sa po čas pohybu posunúť a zinačiť svoj pomer; zblížiť alebo oddialiť; poľahčiť javenie zjavov alebo poťažiť. No to nestáva sa nikdy; pomer a súvis podstatnosti ducha zostáva vždy jeden a ten samý.

Takéto zvláštnosti javí obojdielová látka pri svojich pohyboch, menovite pri jích započínaní.

Tie svedčia, že podstatnosti, vykonávajúce pohyb tejže látky, sú podstatnosťami jednej jedinej látky.

c) Vtlak vlastnej skutočnosti

A to povyšuje pohyb jednoduchej podstaty na nejaký zjav povedomia, že podstatnosti jednej látky ho vykonávajú.

Pri složených podstatách je pohyb podstaty zrušením tejže podstaty. Pri nesložených „užívaním svojich pôvodných spôsobností“ (I., C), b), II.), čoho výrazom je to v predošlom ohliadnuté, ničím neobmedzené vzbudzovanie svojich pohybov zvláštnou podstatou a nemožnosť toho cudzou. Pohyby takej podstaty sú zjavy povedomia.

Samy pohyby stanú sa tak. Na poveľ látky hýbateľ — trvanie-moc — tejže látky pohne sa zo svojej riadnej polohy a zachytí so sebou — sebou súvisiaci — obsah svojej látky a beží s ním k hranici svojho pohybu.

Pri tom stane sa to samé, čo pri každom inom pohybe. Bežiaca moc a obsah pôsobia istý účinok — vtlak. Vtlak je rovný veľkosti pohybujúcej moci a tiažou pohybovaného obsahu. Pri pohyboch celkov, moci a obsahu obojdielovej látky je vtlak rovný jích celku, t. j. celku podstatnosti svojej látky. Pri pohyboch čiastok je rovný podstatnosťam tých patričných čiastok (čiastočke dielu bytia trvania-mocí a čiastočke obsahu).

Poneváč i pohybujúca moc, i hýbaný obsah sú podstatnosťami jednej a tej samej látky pri pohyboch obojdielovej látky, je i nimi spôsobený pohyb pohybom jednej a tej samej látky, a jeho účinok účinkom podstatnosti jednej a tej samej látky. Účinok ten je vtlak. Účinok tedy pohybu podstatnosti jednej a tej samej látky je vtlakom podstatnosti tejže látky. A poneváč podstatnosti nejakej látky sú jej skutočnosťou, tak je vtlak pohybu podstatnosti obojdielovej látky vtlakom skutočnosti tejže látky: ohľadom na ňu samu vtlakom vlastnej skutočnosti. Keďže čiastka vykoná pohyb, tedy je vtlak toho pohybu vtlakom skutočnosti tej patričnej čiastočky.

Keď pohyb celkov podstatnosti obojdielovej látky ide z riadnej polohy proti vonkajšku, tedy je vtlak jeho tiež vtlakom skutočnosti tejže látky. A akého zjavu to pôvodom je, ďalej uvidíme.^[4]

Keďže ale ten pohyb z riadnej polohy ide proti vlastnému obojdielovej látky stredu, vtedy v nej deje sa vnútorný zjav sebavedomia. Ona vtedy čuje vtlak svojej skutočnosti. Vtlakom tým je, ako sme videli, účinok pohybu celku jej podstatnosti. A ten vtedy na vlastnú podstatu účinkuje a pôsobí pocit jej vlastnej skutočnosti, keď sa tie podstatnosti proti stredu vlastnej podstaty pohybujú. Ako sa to stáva, to ohliadneme pri zakončení pohybu.