ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Toto zakončenie pohybu zračí sa pri každom zjave povedomia, či zjave vedenia, či zjave sebavedomia. Pri nich vídame: zakončenie zjavu s jeho nasledujúcim opakovaním sa.

Toto je skutočnosť, vidomá každá chvíľu, pri povedomí. Na pr. keď chceš, máš zjav sebavedomia, a cítiš svoju vlastnú skutočnosť; keď nechceš, nemáš ten zjav: ten pocit prestane, a nasleduje alebo klid — nečinnosť — povedomia, alebo vedenie zaujme miesto v povedomí. V obojom páde, či keď klid v povedomí nastal, či keď vedenie zaujalo miesto: zjav sebavedomia prestal. No s obnovením a s opätovaním nekonečným.

Lebo akonáhle či vonkajšok, či vnútorný popud pohne ťa chceť ten zjav, hneď ti ho tvoja povedomá podstata spôsobí, bez všetkého prihotovania sa k nemu, jednak či po úplnej nečinnosti (na pr. po spaní), či po vedení (zabývaní sa so známosťami vecí vonkajších).

Toto nie je iné, iba ako už videli sme, zakončenie zjavu s jeho nasledujúcim neobmedzeným obnovením.

A toto zase nie je iné, ako to v predošlom ohliadnuté „zakončenie pohybu jednoduchej podstaty“. Vnútorný súvis obojdielovej látky, na hranici pohybového priestoru očakávajúc podstatnosti čili diely svojej látky, keď ony dostúpia k tej hranici, chopí a nazpät obráti a do jích riadnej polohy uvedie a obnoví tak riadny stav v podstate. Tým on spôsobí možnosť tým podstatnosťam vždy a ustavične konať ten samý pohyb. On tak udržuje vždy v tom spôsobe diely bytia, čili podstatnosti rečenej podstaty, že ony môžu zase a zase zo svojej riadnej polohy pohybovať sa priestorom svojho pohybu k jeho hranici a tam znovu ním — vnútorným súvisom — chopené a do riadnej polohy uvedené byť, z ktorejž ony zase ten istý pohyb konať môžu, alebo dľa ľúbosti, alebo dľa potreby každý iný.

Takýto druh zakončenia pohybu nikde inde niet, mimo dvojdielovej látky, čili jednoduchej podstaty, čili mimo ducha.

Niet ho ani pri „opodstatnelej sile“, čili pri duši. Ona síce môže opätovať jeden a ten samý pohyb, no nie po svojej vôli, ale po účinkovaní nejakej vonkajšej sily. Ak nejaká vonkajšia sila svoje a tie samé účinky opätuje, nuž tie ovšem pôsobia tie samé napruženia v duši, a napruženia zase — poneváč ony rušením rovnováhy sú — tie isté pohyby. No povedomá podstata koná svoje pohyby-zjavy po svojej vôli a žiadna sila proti jej vôli nemôže žiadne napruženie ani pohyb-zjav v nej spôsobiť.

Takéhoto druhu zakončenia pohybu ovšem niet pri složených podstatách.

Tam pohyb je, ako už viacráz sme videli, odstránením dopohybovej látky-sily, súdržiacej hmotu, a jej zamenenie inou, novou látkou-silou, a vynesenie čiastok hmoty z jích dopohybového složenia do nového. To keď raz stane sa, nemôže sa viacráz opätovať. Ovšem môže zase druhá rôznonastrojená sila vytisnúť tiež tú novú silu z podstaty a uviesť hmotu zase do nejakého nového složenia. No to nie je opätovaním toho istého predošlého pohybu a zjavu, no zapríčinením nového pohybu a zjavu.

Zakončenie pohybu a zjavu s jeho opätovaním, ako videli sme, možné je len pri podstatách, ktoré takú moc v sebe majú, ktorá nazpät uvodí hnuté podstatnosti z pohybového položenia do riadnej predpohybovej polohy. Takej moci nikde niet mimo dvojdielovej látky: moc tá je „vnútorný súvis“, ktorý riadna podstata mimo dvojdielovej látky nemá.

Zakončenie pohybu a zjavu s jeho opätovaním je zjavom jednoduchej podstaty, čili obojdielovej látky a výkonom jej vnútorného súvisu.

Takéže zakončenie pohybu je: „vnímaním vtlaku svojej vlastnej skutočnosti“, čili vnútorným zjavom sebavedomia, v tom páde, keď podstatnosti obojdielovej látky pohybujú sa z jích riadnej polohy k stredu svojej látko-podstaty.

Vnímanie vlastnej skutočnosti stáva sa nárazom, ktorý pohybujúce sa podstatnosti na vnútorný súvis učinia a ním napruženie v tomto súvise spôsobia.

Ako videli sme, každý pohyb dvojdielovej látky zakončí sa tým, že po vykonaní pohybu pohybovaná podstatnosť vráti sa do svojej riadnej, predpohybovej polohy.

To, ako už tiež spozorovali sme, deje sa tak, že, keď k hranici priestoru, určeného k pohybu, pohybujúce sa podstatnosti dojdú, vnútorný súvis zastaví tam jich, a obrátiac smerom opačným, uvedie jich on do riadnej polohy a tak úplnú totožnosť podstaty obnoví a udrží.

Hranicou priestoru, určeného k pohybu, je vnútorný súvis sám. Priestor na vonok je spôsobnosť podstaty roztiahnuť sa — k stredu stiahnuť sa.

Pri zastavení pohybu dielov jednoduchej podstaty — lebo ony sú v tomto páde pohyb konajúce podstatnosti — stane sa to, čo i pri každom vonkajšom pohybe složených podstát stáva sa, keď nejaká cudzia podstata zastaví pohybovanú podstatu v jej behu. Pohybovaná podstata uhodí zastavujúcu podstatu. Pri pohyboch obojdielovej látky k stredu pohybujúca sa a pohybom uhodená podstatnosť jedna a tá samá je: obojdielová látka. Jej diely bytia, trvanie-moc a obsah, sú pohybujúcimi sa podstatnosťami: jej vnútorný súvis je podstatnosťou, pri hranici pohybu pohyb zastavujúcou a týmže pohybom uhodenou.

„Poneváč pohybujúce sa diely bytia nenarazia zo svojej riadnej polohy po hranicu pohybu“ na žiaden odpor — lebo vnútorný súvis chráni jich v úplnej voľnosti pohybu a spolukoná jích pohyb —: narazia ony, pri hranici svojho pohybu, na tenže vnútorný súvis, ktorý jich tam zastavuje a obracia nazpät do riadnej polohy, s plnou silou svojej moci a plnou váhou svojho obsahu.

Toto jích narazenie spôsobí vo vnútornom súvise napruženie, ktoré on v sebe obsahuje i s jeho všetkými otrasmi.

A toto napruženie vo vnútornom súvise a zaobsahovanie jeho a jeho otrasov vnútorným súvisom je ten vnútorný zjav sebavedomia, cítenie svojho „ja“, čili svojej skutočnosti, alebo svojho jestvovania.

To napruženie je účinkom a vtlakom celej moci a celého obsahu obojdielovej látky, vtlakom pohybu jej celej podstatnosti: tedy jej celej skutočnosti.

A jeho zaobsahovanie vnútorným súvisom je zaobsahovaním vtlaku celej skutočnosti tejže látky.

Poneváč však i pohyb konajúce a náraz činiace diely, i náraz prijímajúci a jeho napruženie v sebe zaobsahujúci vnútorný súvis sú podstatnosťami jednej a tejže samej látkopodstaty: tedy je zaobsahovanie ním a v ňom napruženia rečeného vtlaku: „vnímaním vtlaku svojej vlastnej skutočnosti“.

Ako sme na patričnom mieste (Diel II., 1.) videli: už zaobsahovanie napružení, pochodiacich z dejstvovania — pohybov — vonkajších síl v jednej jednodielovej látke (v opodstatnenej sile = duši) pôsobí isté svetlo bytia: cítenie týchže pohybov a jích skutočnosti; tým viacej pôsobí zaobsaženie napruženia, spôsobeného pohybom vlastných podstatností a jích vtlakom vo vnútornom súvise — v sjednotení oboch dielov bytia v jednej látke — úplné a jasné svetlo bytia: povedomie o sebe alebo cítenie a vnímanie svojej vlastnej skutočnosti.

Že vnútorný súvis vtlak, spôsobený nárazom svojej podstatolátky, ako spomenuté napruženie, v sebe obsahuje, vidíme z toho, že sa on pri vnímaní jích vtlaku väčším javí, ako ony.

Väčším on javí sa, ako ony, preto, že pri hranici jích pohybu nepremôžu pohybujúce sa podstatnosti jeho — tenže vnútorný súvis, no on jich; — on jich zadrží a nazpät obráti a do riadnej polohy uvedie; a tak udrží v podstate možnosť nesčíseľnekráť, t. j. vždy môcť ten samý zjav konať; ten samý náraz naň, na tenže vnútorný súvis dať a v ňom to samé napruženie spôsobiť. Ako i preto, že tenže súvis pri týchto pohyboch nedá ubudnúť úplnosti svojich podstatností.

Pocit vlastnej podstatnosti trvá tak dlho, pokiaľ vnútorný súvis oba pohybovavšie sa diely obojdielovej látky od hranice pohybu uvedie do jích riadnej polohy.

Poneváč spomenuté napruženie vo vnútornom súvise, ktorého zaobsahovanie týmže súvisom pôsobí vnímanie vlastnej skutočnosti, spôsobené je oboma dielami bytia dvojdielovej látky: tedy jích vtlak mal by byť vtlakom dvoch skutočností: i moci i obsahu tejže látky, a jeho napruženie tiež také. No tomu nie je tak; my v našom „ja“ cítime jednu jedinú skutočnosť — a to voždy, ako sme mnohoráz videli, jednu a tú samú. To preto, že ani diely bytia rečenej látkopodstaty, ani jej vnútorný súvis nie sú osobytnými, od seba oddelenými látkami a podstatnosťami — skutočnosťami —, no jednou a tou istou, samou sebou súvisiacou látkou a podstatnosťou — skutočnosťou —: preto i jích účinok a vtlak je účinkom a vtlakom jednej podstatnosti = skutočnosti.

„Ja“, čili vtlak vlastnej skutočnosti človeka, zdá sa byť pôsobením cele bezbarevnej skutočnosti. Keď ho na pr. zo zvedavosti vzbudíme a pocítime, nevidíme v ňom nič iného, než jednoduchý, nič neobsahujúci výraz nášho jestvovania: nezdá sa nám byť výrazom nejakého určitého bytia. No to práve taký zjav je, ako na pr. bezbarvie pri jasnosti svetla. Akonáhle ono na hranol padne a rozloží sa: hneďky ukáže plnosť svojich bariev. Taktiež, akonáhle v behu vonkajších dejov naša povedomá podstata stretne sa s cudzími skutočnosťami: ukáže ona cez naše „ja“ plnosť svojich skutočností. My cítime podstatnosti našej obojdielovej látkopodstaty v tomže našom „ja“.

Najprvšie, čo spozorujeme, je: „neobmedzené právo jestvovania, ktoré povedomá podstata cez „ja“ voči vonkajších skutočností javí.

Kdekoľvek a kedykoľvek vzbudzuje výkony svojich spôsobností a nimi dejstvuje.

Keď stane sa, že záujmy človeka, ba čo i len ducha, ohrožené sú nejakým dejom, alebo vôbec vonkajškom, vzbudzuje a javí také dejstvovania svojich spôsobností, ktoré odstránia patričné ohroženie.

Toto právo jestvovania rozširuje i na telo so sebou spojené, keď používa vonkajšie podstaty k jeho udržaniu. Tým javí svoje určenie: dejstvovať tiež vo vonkajšku pomocou so sebou spojeného tela.

Obojdielová látka javí cez „ja“ svoj obsah. Najviac síce vo vedení, no i v sebavedomí cez „ja“. Tu javí ho vo všetkých zjavoch umnosti, dôstojnosti, cti a šľachetnosti. „Ja“ javí ten obsah „kladne“, keď na týchto veciach teší sa: viacej však, keď jich samo vykonáva, a nimi jeho vôľa skveje sa. „Ja“ javí „záporne“ ten obsah, keď človek síce neberie účasť na týchto veciach, no žiada, aby s ním nakladalo sa podľa ľudskej dôstojnosti. Každý človek javí tento obsah svojho ducha, keď nie prvým, tedy druhým spôsobom.

Moc zase povedomá podstata cez „ja“ javí, keď človek pracuje. Ako rečeno, povedomá podstata prácou poprerába vonkajšie podstaty, zo surovín, na výrobky a diela. Ona vyvinie a použije takú silu, ktorá to môže vykonať. Ovšem sila, ktorá dotýka sa surovín a prerába jich, je telesná sila človeka: no tá, ktorá telesnou vládne a ju v práci riadi, je mocou látko-podstaty — ducha. Moci tejto vo vonkajšku nič nemôže odpor postaviť, iba iná povedomá podstata alebo jích súhrn, — alebo tie sily, ktoré slúžia k jestvovaniu vonkajška a sú spoločnému pôvodu i obojdielovej látky i vonkajška priamo podrobené.

Ako sme viac ráz spomenuli, človek v „ja“ (čili vo vtlaku svojej vlastnej skutočnosti) nečuje sa byť ani svojím podajedným údom, ani jích celkom, ani jích vnútrom, ani jích zovnútrom. Ba áno, keď on o tom chce známosť mať, musí svojím „vedením“ o tom „zvedať“ a „trúdiť sa“ (študovať), ako o všetkých iných vonkajších veciach. Naproti tomu on cíti sa byť tou spomenutou stálou skutočnosťou „ja“, ktorá v behu dejov vyvinuje sa na takú plnosť skutočností a moci.

V tom spojenie tela s duchom vyobrazuje sa. Ono je: priloženie jednoho k druhému, no ono nie je primiešaním podstaty jednoho k podstate druhého.

Čo z podstaty tela k podstate ducha primiešané bolo by: to, keď ona koná pohyb, s ňou tiež spolu konalo by ho, a ako ona tým vtlak svojej podstatnosti pôsobí, tak ono tiež tým to samé pôsobilo by: my poznali by sme sebavedomím čiastky telesnej podstaty, primiešané duchovnej podstate (obojdielovej látke). Že to nestáva sa, to svedčí, že žiadne smiešanie oboch podstát miesta nemá.

Ako už poukázali sme, vnútorný zjav sebavedomia nemusí, no môže byť s vonkajším zjavom sebavedomia spojený. Zovnútorný zjav sebavedomia, ako videli sme, vládanie silami a spôsobnosťami tela je, a stane sa vtedy, keď to človek ustanoví; — bližšie, keď on v povedomí ustanoví previesť nejakú činnosť a použiť k nej svoje sily. Vtedy na povedomé velenie ducha, t. j. na velenie vnútorného zjavu sebavedomia, nastane vonkajší zjav sebavedomia, zavládanie a účinkovanie telesnými silami.

Tento vonkajší zjav sebavedomia nie je nič iného, ako: „pohyb jednoduchej podstaty, ktorý celok podstatnosti vykoná z riadnej polohy proti vonkajšku“.

Tým stane sa, že podstata náraz, spôsobený svojím pohybom, dá nie na svoj vlastný vnútorný súvis; no na telesné moci a ústroje, priložené k povedomej podstate a slúžiace k tomu, aby spojenie s telom a s vonkajškom sprostredkovaly. — Výsledok tohože nárazu na telesnú podstatu, na jej moci, na jej ústroje je: jích okamžitá poslušnosť a účinkovanie. Náraz rečeného pohybu je prejavením takej ohromnej moci a vlády, ktorej všetky telesné sily bezpodmienečno poslúchajú. Ony všetky, svojím celkom, nemôžu tej moci prejaviť pozorovateľný odpor: no musia hýbať sa, ako jim to povedomá podstata, týmže pohybom, velie, t. j. ako ním na ne tlačí.

Že my povedomí sme i tohoto vonkajšieho zjavu sebavedomia, to preto stane sa, že i pri pohybe na vonok vnútorný súvis podstatnosť, konajúcu pohyb, pri hranici pohybu uchopí a nazpät uvedie do riadnej polohy, pri čom ona primeraný náraz v ňom učiní, ktorýže v nás čo povedomosť o patričnom dejství javí sa.

a) Život

Životom často menujeme čas, trvajúci od narodzenia človeka po jeho smrť — čas prebývania ducha v tele.

No tiež často tým menom označujeme: „povedomé jestvovanie človeka“. A skutočne totože je v pravom smysle slova: „životom človeka“.

„Povedomosť“, prináležiaca jestvovaniu človeka, je tá samá a tá istá „povedomá moc“ duchovnej podstaty, ktorú sme ohliadli na konci prvého dielu. (Diel I., E).)

Samo však povedomé „jestvovanie“ človeka je, aby tak riekli sme, „vývodenie človekovho ducha nad kruhom, vykázaným mu v prírode“, alebo: „udržovanie sa na svojom ľudskom stanovisku, povýšenom nad zvieratá“.

Takéto povedomé jestvovanie človeka deje sa, ako už ohliadnuto, v čas bdenia. Ono vykonáva sa: vládaním samým sebou, a používaním účinkovania všech svojich spôsobností.

K vláde nad sebou prisluší nakladanie s vlastným telom a pudom; opatrovanie a rozhojňovanie jeho šľachetných spôsobností (moci, bystroty, zdravia a smyslov); potlačovanie a na patričnú mieru uvodzovanie za neslušne pokladaných.

K dejstvovaniu prináleží určovanie dejov, diel a vmerov (cieľov), ktoré svojím účinkovaním vo vonkajšku chce dosiahnuť; ďalej: borba s nepriaznivými okolnosťami (vonkajšími dejstvami atď.) a používanie priaznivých; k tomu zaneprázdňovanie (zaňatie) svojich duchovných, telesných mocí v práci ku dosahovaniu svojich vmerov; — tiež spoludejstvovanie s inými ľuďmi, sdieľanie svojich myšlienok alebo vôle rečou; — alebo tiež súkromné používanie svojho vedenia v myslení; — tiež tak vnímanie duchovných (vyšších), alebo telesných (pudových) pocitov, alebo vôle, žiadostí atď. Nie ináč tiež pretrhovanie odpočinkom dejstiev a práce povedomia atď.

Toto asi všetko prináleží k povedomému dejstvovaniu človeka, a povedomosť toho všeho, t. j. o tom o všem. A to sočiní život človeka.

A všetko tože nie je nič iného, ako tá spôsobnosť ľudského ducha čo obojdielovej látky (v Diele I., C), b), IV. opísaná), spôsobnosť totižto: konať pohyby celku svojej podstatnosti alebo čiastok k stredu alebo na vonok, a úplná voľnosť pri tom po svojej vôli pokračovať; jedny pohyby s druhými meniť, alebo jedny a tie samé do vôle pokračovať.

Všetky tieto tu spomenuté, ako i nespomenuté výjavy ľudského povedomého života sostoja zo zjavov sebavedomia, vedenia a vôle; a tieže zase nič iného nie sú, nežli tie trojaké pohyby obojdielovej látky k jej stredu a na vonok.

Výkony a zjavy vládania svojimi mocami a spôsobnosťami, kam prináleží všetko riadenie údov a jich výkonov v práci, tak používanie spôsobnosti myslenia a mluvenia: to všetko, ako sme videli (Vstup, 2., a), je vonkajším zjavom sebavedomia, alebo jemu zodpovedajúcim pohybom obojdielovej látky. (Diel II., 4.)

Vzbudzovanie však vonkajšieho zjavu sebavedomia, koľko ráz stane sa: toľko ráz vnútorným zapríčiňované býva.

Vôľa a jej prejavy tiež pohybmi tejže podstaty javí sa, ako to pri konci tohoto dielu (5., c) uvidíme.

Známosti a prejavy vedenia, ktoré človek v myslení a mluvení a k určeniu svojich zámerov vo vonkajšku, potom v práci užíva, tiež pohybmi povedomej podstaty čo obojdielovej látky sú, ktoré budúcne snáď v III. diele ohliadneme.

Mravnosť, vznešenosť, dobré a krásne a jích prejavy tiež v živote nachodia sa; no ako to tam s nimi stojí, to patrí k „súvisu obojdielovej látky s vonkajškom“, čo tiež, dá-li Boh, ohliadneme.

Vládanie sebou je tiež výkon tejže vyše spomenutej podstaty, aký, to uvidíme v najbližšom článočku.

Povedomosť toho všetkého však nie je nič iné, ako sostojanie a záležanie toho všetkého zo zodpovedajúcich pohybov obojdielovej látky (alebo celkov alebo väčších-menších čiastočiek, k stredu alebo na vonok) a nimi (tými „zodpovedajúcimi pohybmi“) všemi pôsobenie napruženia vo vnútornom súvise, po čas jích nazpätuvodenia do riadnej polohy týmže vnútorným súvisom.

b) Osobnosť

Ďalší zjav, spojený so sebavedomím, je „osobnosť“ človeka.

Táto javí sa vo voľnom vládaní a nakladaní celou svojou bytnosťou: povedomím a jeho zjavmi, telom a jeho silami a spôsobnosťami. (No nie pochodmi telesného života, vzrastaním, zachádzaním atď.)

Toto vládanie vídame pri ustanovovaní vmerov (cieľov) a dejstiev, slúžiacich k jích dosaženiu. Áno, ono vystiera sa tiež na pojednotlivé skutky povedomia a telesné moci, keď človek povedome určí niektoré k vykonaniu a zavrhne iné.

Pri tomto voľnom vládaní nachodíme v povedomí „vládateľa“, čili „podmet“ povedomia, a voľnosť podstatnosti povedomia, mocou ktorej ony ničím hatené nie sú vždy ten pohyb konať, ku ktorému tieže vzbudzuje jích podmet.

Že tým „podmetom“ (subject) nie je nič iné, iba vnútorný súvis povedomej podstaty, to je vidno z toho, že u človeka tenže podmet vykonáva tú istú dejateľnosť a činnosť, ktorú tiež vnútorný súvis v obojdielovej látke.

Podmet u človeka volí jedny dejstvá k vykonaniu a druhým zabraňuje stať sa.

Tak vnútorný súvis: on spolukoná pohyby svojich podstatností, ktoré napruženie „väčších čiastok“ podstatností vôľa chce mať, no zabraňuje vonkajším silám hýbať svojimi podstatnosťami.

Podmet celú povedomú bytnosť po jej vôli vodí. Tak vnútorný súvis obojdielovú látku v jej úplnosti chrániac, dáva jej možnosť tie pohyby konať, ktoré ona chce.

Podmet skutočnosť svojej podstatnosti vníma a ju sebou, t. j. podmetom „ja“ označuje a k tomu tiež vníma všetky iné výkony svojho povedomia: nesčíseľné prejavy vedenia, nesčíseľné vtlaky citov a smyslov.

Tak vnútorný súvis v sebe vníma napruženia všetkých pohybov svojej obojdielovej látky počas jích nazpätuvádzania do riadnej polohy napruženia pohybov celku k stredu — vtlak svojej vlastnej skutočnosti na vonok a vtlaky svojich čiastok väčších a menších k stredu alebo na vonok.

Ony oba v svojej podstate zaujímajú jedno a tože miesto, a tiež oba vykonávajú jedny a tie samé dejateľnosti. To jest: ony oba jeden a ten samý predmet sú; vnútorný súvis je „podmetom“ a podmet je vnútorným súvisom, ako tiež jeho povedomá podstata je obojdielovou látkou.

Voľnosť a nehatenosť povedomej podstaty konať tie pohyby a dejstvá, ktoré podmet určuje, je z jednej strany tá okolnosť, že vonkajšok nemôže v povedomej podstate bezprostredne previesť žiaden účinok, čili to v Diele I., A), 2., a v Diele I., D), 2., ohliadané jestvovanie povedomej podstaty podľa vonkajška, čo celku vedľa celku — ztadiaľ otsutstvie (nenalezanie sa) každej prekážky jej pohybov —, no z druhej strany: ustavičná možnosť a hotovosť po vôli podmetu konať akýkoľvek pohyb svojej podstatnosti, — toto zas je: udržovanie povedomej podstaty a jej všetkých spôsobností (čo obojdielovej látky) jej vnútorným súvisom pri jej a jích úplnosti a pri „pôvodných“ spôsobnosťach. To je samostatnosť ducha súčiniaca tiež osobnosť.

Osobnosť ďalej javí sa čo „osebebytie“ od vonkajška, t. j. čo stálosť podstatnosti povedomia, jeho moci, obsahu a spôsobnosti, a nesmiešanosť toho všetkého s vonkajškom, alebo s iným povedomím. To je tiež sriadenie ducha čo obojdielovej látky a jej jestvovanie so všetkými mocami, obsahom a spôsobnosťami jedným sebou súvisiacim, do seba uzavreným celkom. (Diel I., C), a).

c) Vôľa

Vôľa je napruženie väčších čiastok podstatnosti obojdielovej látky-ducha a jích vtlak na vnútorný súvis.

Ako sme videli (Diel I., C), b), III.), obojdielová látka môže nielen celkom svojej podstatnosti konať proti svojmu stredu alebo na vonok pohyby: no ona môže to činiť i čiastkami svojej ináče úplne sebou súvisiacej podstatnosti, čiastkami väčšími, menšími.

Keď obojdielová látka koná pohyb väčšími čiastkami, povstáva v nej prejav vôle. Vôľa nie je nič iné, iba podstatnosť takej väčšej čiastky podstatnosti ducha. Pohyb takej čiastky proti vnútru dá vtlak a napruženie na vnútorný súvis ten a to, ktorý a ktoré my ako prejavenie vôle v nás čujeme a známe. Pohyb takej čiastky proti vonkajšku spôsobí zase dejstvovanie mocí telesných po velení patričnej čiastky podstaty — vôle.

Pohyb takej väčšej čiastky proti vnútru, alebo ohrožením trvania tela, čo služobného nástroja obojdielovej látky, alebo pôsobením druhého diela povedomia „vedenia“. V obojom páde nastane napruženie k pohybu v tej čiastke, ktorá chce pohyb vykonať. To napruženie je stiesnenie riadneho stavu tejže čiastky, ktoré vnútorný súvis udržujúc úplnosť podstaty hneď zbadá a odstrániť chce. K tomu dá vykonať patričnej stiesnenej čiastke naproti sebe a prijme jej vtlak. Stane sa povedomým vôle svojej podstaty, a hľadá spôsob napruženie tej čiastky odstrániť a obnoviť v nej riadny stav.

Odstránenie tohože napruženia stane sa odstránením tých prekážok, ktoré pružia patričnú čiastku: to jest prevedením patričnej vôle.

Keď, prijmúc napruženie patričnej čiastky, vnútorný súvis pomocou vedenia zpozná patričnú vôľu svojej podstaty a jej dosah vo vonkajšku, dá on zase napruženie k pohybu celej podstatnosti na vonok, ktorým telesné sily (ktorými chce účinkovať a priviesť k platnosti vôľu) k účinkovaniu vyzve, a potom pomocou vedenia riadi jích účinkovanie. To stáva sa tak, že na účinkujúce sily dá ťažiť tej čiastke svojej podstaty, ktorá predstavuje poťažnú vôľu. (Dá jej konať pohyb na vonok.)

Keď však pomocou vedenia zpozná vnútorný súvis niektorú čiastku svojej podstaty za nevhodnú k prevedeniu, alebo jej účinok vo vonkajšku za takýže: nuž nedá napruženie k pohybu na vonok. Prejavenie vôle nestane sa; no akže napruženie patričnej čiastky vedenie vyzvalo, vnútorný súvis ho vyzdvihne a v nej riadny stav obnoví; akže však popud k nemu z vonkajška prišiel, popud ten odmrští sa.

Ak dlho vnútorný súvis dá voľnosť patričnej čiastke k pohybom naproti sebe a na vonok, tak dlho vôľa a jej vnímanie (povedomosť o nej) v duchu trvá. Akonáhle však nie, vôľa a povedomosť o nej prestane.

Prejavy vôle — pohyby väčších čiastok podstatností ducha — majú diať sa k vynášaniu podstatnosti obojdielovej látky na vonok, k sošľachťovaniu tohože. No ony môžu diať sa v záujmoch tela výlučne, pri tom pud vyzýva tieže pohyby. K prvému je datá táto spôsobnosť duchu, k druhému nie.

Konečne vôľa je ten archimedický punkt, cez ktorý môže vonkajšok na povedomú podstatu účinkovať a v nej vzbudzovať jej výkony.

Keď sa vôľa získa, získa sa i podmet, a ten dá svojej podstate vykonať tie pohyby, ktoré vonkajšok v ňom vykonať žiada, — to je: vonkajšok účinkuje „ním“ v podstate, a to tak dlho, pokiaľ vôľa neodvráti sa od z vonkajška účinkujúcej moci.

To je účinkovanie „prostredné“, no nie bezprostredné.

Čo ďalej pri vôli môžeme videť, to už nepatrí k sebavedomiu, ale do oddielu „súvisu s vonkajškom“.