ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ti hornja veža už jak Ráchel smútíš, Už tvojich sinov hudba oňemela! Nad roďinu sa opustená rmútíš, Keď sa od ťeba starej odpúťela: Tak sa mi viďíš jako uplakaná Vdova, na starost sebe zanechaná! Kďe sa poďela lipa Krmanova, Která pri ťebe dávné časi stála? Aj tu už vuola bjedná človekova, Na jej starje dni vikoreňit dala; Chráň také stromi! to sú piramídi Svaté, v kterích sa ten starí vek viďí! Keď som pri veži bol tak zahrúžení, Na hroboch otcov, tam do minulosti, Janko, jak ftáček mladí, opjerení, Poletoval si ve svej pokrevnosti; Tak som na chvílku se sinkom sa lúčíl, A já v památkách jak v kňihách sa učil. Na chráme nápis do očí mi padel, Ale latinskím pérom napísaní, Po rebríku tam ljezel, bistro hleďel, Lež neprečítal, bol už ustaraní: Ňedal mi kúknut v knihu minulosti, Riška kňaz mi dal klúče od tajnosti.^[32] Pri tomto chráme, bol som zatrúchlení, Nje pre tú hlúpost, že tam čosi straší; Ale že trávník múrom otočení, Cinter bol a v ňom zhňití braťja naší: Že praj Šimonfi, kňaz, po smrti hlavu Pod pažú nosil, a strašil Mijavu! A Bůh vje jaké pohanské hlúposti, O chráme tomto svatém rozprávajú; Že praj sa svjece v polnočnej ťemnosti, Tam na oltári horeť vídávajú; Tito prjastkárské ňekresťanské reči, Ten novejší duch na Mijave lječi. Že v horném chráme svetlo bívá v noci, To verím aj ja, bratja Míjavaní; To svedčí noví zákon aj proroci, Je v nom svetlonos pastír milovaní; Riška velebni — ten svetlo rozžihá Mijavcom — podme Braťja ďalej — kívá! Čo je vzácnejšje chlapcom jako zvoni, Čo jako veža ňevinnej mladosti? Keď nám pulsové odrážaju toni, Ti, čo nás žerú zubaté starosti; Ukáž ešťe ráz ti veža Mijavu, Zmizlú chlapčenstva ukáž mi zábavu! Každí náš vek má ňebe už na zemi, Ňemluvňa bábo, chlapec hrički zdraví; Mláďež má krásu; muži vibrúsení V sile múdrosti, majú ňebe slávi; Starec diadem, ludskej dústojnosti, Nosi v šedinách, ďjetkách minulosti! Je to už dobre više dvacat roki, Jak som sem choďil zvoniť s kamarádi; Ljetával šuhaj hore dolu skoki, Bez strachu, bázňe jako jelen mladí; A predca štranki, zchodi, kúti, zvoni, Tak sa mi zdajú jakbich tu bol v loni! Už som chcel volať, zvoňme vrstevňíci! Rokeš, Caltik, Šulc, Mikulecki Danko, Jurenka, Borsuk, Kočvara, Gálici, Valášek, Janko, Palko, Mišo, Samko! Jaj ale Bože! to je už len sňenje, To je chlapčenstva v mužském srdci zňenje! Neňí vás Braťja už na Gegelove, Aňi v Škrinárskích milích konopňicách, A kdo vje v jakém kúťe vihnálove, Aňi pod kopcom a vzáhumeňicách; Nje pri Smetanoch, kďe sme sa kúpali, Pod skalkú ribi, hrúzi chitávali! Ešťe žijeme; lež nje jak chlapcovja, Učíme sa mi — ale v jinej škole, Mi už mislíme, prísno, jak mužovja, Tlačí nás urad, ďelja vodi, pole: Naše ďeťinstvo, jak západ sa brježi, Tak sa ti časi menja, tak svet beží! Aj ta Mijava je už premeňená, Len že ona tak, jako mi ňestárňe: Ta z roka na rok vjac je omlaďená, Domi napospol nákladné a švárné; Rinek jako pán predek vede mestu, Kebi len dlážel ten plac, rovnal cestu! Tak jako mužskí, ženské, staré kroje, Vsubtilňejšje už rúcho zamjeňajú; Tak aj v Mijave domki vetché svoje, Rúcho do novšjej formi obljekajú; Mijava chce mať pri bohatstve krásu, Beží pomálu do kolaje času. Nad rinkom domi husto rozstavané, S bruchatími tam radom stodolami, Viďíš jak vojsko rinku k stráži dané Zakrívajúce mestečko krídlami; A ti stodolí, víški dolu hladja, Načúvajúce čo sa v nútri radja. Naši záhorci velice chíbajú, Že domki svoje virážajú z radu; Jako krťice domi rozrívajú, Bár dobre znajú orávat do skladu; Krivá poloha je tu na závaďe, Že sú mestečka a ďedinki v klaďe. To, čo ma ťeší jako Mijavana, A čo v královskích ňevídáváš mestách, Chrámu našjemu hospoda je daná, V srdci mestečka, nje na krížních cestách; Chrám aj se školú jako manželovja, V prostred roďini sú jak rodičovja. Tam hned v súsedství židja kostel majú, Jak je tím blízko do našjeho chrámu; Mi Krista, oni Mojžiša vzívajú, Hladáme všetci jednu ňebe bránu; V kostole židov čujem bedovanje, Je to za hrozné ono rabovanje. Hroznú ňeúctu, újmu vitrpelo, Kresťanstvo naše v tomto rabování, Že svú dústojnosť takto oželelo, A poškvrňilo svaté Krista rani; Židovské slzi tu krev pokalili! Ňevinnej vjere znovu pohrozili! Nad hrozním timto omámeňím ludu, Jasné sa ňebe celé zamračilo, Uložilo ďen a hoďinu súdu, A ňebešťanstvo Krista otočilo; Potom vislovil súd Kristus, súdu Pán, Mňe pomsta; pustíc slzu do svatích rán! Bože muoj Bože! hladím zarazení, Kďe sú ti domi, statki, čo tu stáli? Gazdovja možní, hrdí, vichírení, Čo domi nad dom rozstavané mali; Už to odešlo! mnohé silné rodi, Opadli, vischli jak z prívalu vodi. Jedni gazdovja na své staré časi, V mojem chlapčenstve, žebrat chodjevali; Ach sú to prísné ludja pre vás hlasi, Čo ste chudobu pjekli, varjevali: Mnohá chalupa od vás zrabovaná, Dala almužnu, bola vaša schrana. Dva silné rodi sú tu na Mijave, Tak jako stromi bujné rozrosťené, Ti patrjevali v obci k samej hlave, Rodom, majetkom pekním rozložené; Pred tím sa rodi tito ňepoznali, Včil si manželstvom ruki k spolku dali. To dobre braťja! na vás obec hlaďí, Na vás aj Cirkev oči své opjera; Na vás sa drží svet, v poradách mladí, Na vás v potrebách svích Cirkev vizjera, Ten, kdo sa možno v občanstve oslávi, Ten je hodní sin velikej Mijavi! Mezi mnohími, dost dobre stojící, Jeden poctiví rod je tam pri chráme; Tam v starej rjece sú naší Gálici, Čo majú mlínek v rinku v dobrej raňe, Aj na ten ribár hoďil bol udicu, Ale si ňedal ďedovskú mítňicu. Jeden smrtelní hrjech Mijavu tlačí, Ze sa občanja sami rabovali; Ňišt pre ňišt statki brali si jak draci, Ňech sa len s Páni jaksi pokonali; Tak dnes rolička, lúčka Nábotová, Bola už zajtre slúžka Achabová. S plačom na mnohé z veže hlaďím domi, Bár sú obmjetkú pekňe lemované; Ach volajú z ních oplački jak hromi, Na mimojdúcích, ba až k ňebe bráňe! Oplački tito sú na mjesto vjechi, Čo odkrívajú utajené hrjechi. Strašní kuvíci tito Beduíni, Na takích domoch v hrúzách bedákajú, Kďe je omasta a mozol cuzini, Kďe od slz vdovskích múri podmokajú; Z kterích oplački jako dím z komína Letja s žalobú — až pred Hospodina! Ó bi ti nové vaše zvoni hlasno, Tím krvokrivdám už ráz vizvánali, Čo z pochvátaních vdovskích samopašno Statečkov, domi, ňivi, budovali; Tam bol začátek, tam už rabovanja, Tam kommunizmus, subtilní krajanja! Dobre vi vieťe čo Luther hovorí: Ňeber blížnim tvím pod zpuosobom práva, Lúki a role, ďedovizeň, dvori; Mojžiš mezňika pohíbat ňedává; Kďe je Zachéus, čo bi svetu hlásal, Bi každí na svém oral, žal a pásal! Ňení to vždickí svaté právo braťja, Keď mi s vihranú z súdov vískáváme, Ťí, čo súdili nás, sa spolu braťja, A mi sa krivdi mečom dorážáme; Veliké právo, velká krivda bívá, Advokátské nám porekadlo kívá! Lúto mi Bože! odkriť len to luďom, Čo sa v ďeťinstve mojem porobilo; Už je to i tak pred tím horním súdom, Kďe svetské právo krivdí oželilo; Dá Bůh! vipáchnú tito staré kvasi, Mladí Mijavci, ztvorja lepšje časi! Tam na trávníku, kadi Krman choďil, Čakal som Janka, čo sem a tam behal, V tom ma obklíčil sen, a svetom voďil, Jehož tajemstvo vijeviť mi ňedal; To však ňezmlčím, keď mi oči zvjazal, Že duchu muojmu krásu krás ukázal. Viďel som zástup na rinku pri chráme Ve vážnej raďe pred žebráčnu stáťi, Už boli stlpi v zem hlboko dané, Kďe sa základi mali vikopaťi Budúcej veži — tu trja starci bjeli, Jako anjelja z ňeba doleťeli. To dobre vnuci! tuto slzi tjekli Predchudcom vaším, keď chrám posvjacali; Takto šeďiví starcovja virjekli, A stlpi, mjeru ku staváňí dali: Kosťi pri hornej veži vihoďené, Boli za základ dolnej položené. Ťisíce ludstva a rúk pracovalo — Tu rostla veža jako morská panna, V zápale si to všetko pomáhalo, V okamihnuťí bola murovaná; Tu starci na lud ďivotvorno mihli, A v tom sa s vežú do oblakou zdvihli. Na jej končjari tri zástavi vjali, Nad baňú dutú gula pozláťená, Do gule bratja kríž si svatí dali, Od ňej Mijava bola ožjarená; Z kríža hromozvod dolu v zem sa ťahal, Ňebeskím hromom, náručje podával. Nad gulú zlatú bjelí holubkovja, V milém ljetání útlo sa lúbali: To boli isťe horliví duchovja Bratov, čo hrivnu na tú vežu dali; Nad gulú zlatú sladko hrkútali, Jakbi na celú Mijavu kívali. Nad nápisom sa predlho hádali, Jakíbi dali tak nádhernej veži, Náradi svoje mnohí predkládali, Až tu s nápisom jeden šuhaj beží: K večnej památce, že si postavená V slobodi veku — stoj tu posvaťená. Tak veža stála hrdá, previsoká, Chrám s ňú spojení jak ženích s ňevestú: Hladjac, jak Panna milá modrooká, V úsmechu libém k kopaňicjam k mestu; Tu sa prví raz na ňej zazvoňilo, Hrmenje zvonov — aj mňa obuďilo. Kebich ňedožil oních časov krásních, V kterích si braťja vežu vistavíťe; Kebich ňepočul zvonov vaších hlásních, V kterích sa svetu z veže ohlásíťe; Už novej veže budúcú podobu Ve snách som viďel Mijavi ozdobu. No tužbit Janko celí rozihraní — Prišjel pod vežu ke mňe samotnému, Jak na šťedrí ďen celí zradovaní, Makovníček mi dává zemdlenému; Čo on pochoďil! domi, kopce, skalki, Ba čo mi on dal! z kopca dve fialki! Tam na kopci sme fijalku voňavú, V kvetnú ňeďelu djetki zbjerávali, Tam „Hoja dunda“ tú našu zábavu, Chlapci, ďjevčatká njekdi zpjevávali: Ba aj Morenu, tú smrťi bohinu, V smrtnú ňeďelu prali v zátočinu! Kďe sťe vi časi milého chlapčenstva? Vi jako zori prede dňom sťe zhasli, Darmo vás hladám v stopách človečenstva, Jak o poladni hvjezdi, sťe nám zašli; Mračno života zaťáhlo nám zoru, Už neňi možná k ďeťinstva obzoru. Vi kopce, sadi, sanica, liskanki, Koníčki z vrbi, habán, šibenice, Gálo, verbúnki, róti, kolimbanki, Vi hri a školi, ďeťstva zábavnice! Vi sťe s chlapčenstvom útlím už vimreli, Jako holički z stromu opršeli! Kdo že položí také péra ťahi, Čo bi ďeťinstva veki opísali? Čo bi ďeťinstva život rajskí, blahí, Zoru života krásnú v obraz dali? Už tvoj duch ňemá ani pamať formi, Čo bi uliala život ďetstva vzorní. Kďe je povedzte také panoráma, Čo bi nám túžbi djetjek ukázalo? Abi som viďel tento svet za rána, Jako sa mi tu chlapčekovi zdálo; Jakej sú chuti tí ďeťinské slasti, Bez mužskej ťerchi a osudu strasti. Ďeťinstvo naše v školi sa zabralo, V školi osudu sveta velikého, Ten mláďenectva kroj a zviki vzalo, Tam sa obljeklo do rúcha mužského; A keď sa dalo s svetom do roďinstva, Prišlo ňevolki zpátkom do ďeťinstva. Bár prišjel Janko ko mňe zradovaní, Predca som zbadal lútosť v jeho tvári: Že aj v tom dome, kďe bol kolísaní, Židák už bívá — a pálensko škvarí; Navšťívil svoju dobrú tam roďinku, Brata, Bratrancov, Trokanovcov v rinku. Bol zaleťel až dolu ku odchodu, Jurenkovského dolnjeho tam mlína, Pripomínal mi tu novú ňezdobu, Že tam búdu mal židák z sudí vína; Mijavec bistrí toto peklo nové, Pančavú velmi dobre v smjechu zove. Stíkajú sa tam dve súsedné obce: Mijava a zas blízka Turá-Lúka, Že to na raňe — už tam žid mal šlopce, Tak to búdisko bola na lud sluka; Proťi Pančave židja cinter majú, Cinter a šenki kmotrovja bívajú. Ach, jeli živí ten dráťenník hrubí, Ten žbán, čo zvoňil pravďe na skonánje, Keď sa zjechalo, a zle išli súdi, Čo to robjeval bratské pokonánje; Jako invalid, že je praj v archíve, Kolkej zadvihl ten lúce a ňive! Kdo že to kráčá rinkom hore k veži? Chlapská, ohromná a vážná postava, Celá ulica ku pocťe jej beží, Mladá, červená tvár a hrdá hlava; To je osoba kňaza Čundrlíka S Vietorisom ludu milovňíka! Kiška, Čundrlík, Vietoris, muži V pohromách vojni ňezmeňení, stáli: Veselím čelom pozreli na hrúzi, Pred nimiž mnohí trjasli sa a báli; Verní súc ludu, vjere, králi, Bohu, Smelú stúpali aj v tích búrkách nohu.^[33] Čo to za hrmot a zeme trasenje? Celá Mijava už na nohách stojí, Strelba, muzika, v povetrí hučenje, Mesto na krídlách kamsi leťet strojí; Jakísi posel tam od Vjedna leťí, Vrchi, dolini letja mu v ústreťí. Ludstva jak vojsko stojí na ulici, Posel zahrmí: Braťja! tu sú zvoni; Plápol radosťi, jako ve víchrici Hromovej, leťí po nad mesta domi; V okamihnutí, kďe Morava leží, Živá Mijava zvoni vítať beží. V Lješči zastala; hrdoširovaní Koňíci, v strelbe ďivej zdupotajú: Tu sú ti zvoni! zápal ňevídaní, Salvu vojanskú zvoni prijímajú; Tam, kďe dva sveti ruki si dávajú, Mijavci nové tri zvoni vítajú. Šeďiví starci slzú jích poljali, Muži hrďinstvom k cirkvi zahárajú; Panenki vence jak mláďencom dali, Zástavu troju, muži pripínajú: S faklami, s hudbú, s tími Vjeďenčani, Vedú sa hradskú naší Mijavani. Ňikdy tá hradská z Lješčja do Mijavi, Ňebola ludom tolkím obstúpená; Ňikdy Surovin ňeviďel tej slávi, Ňikdy Polana, hrdá povíšená; Borini vence v ústret zvonom slali, Dolini, vrchi s ludstvom zaplesali. Keď vešli s pompú v mesto triumfovú — Chrám jako oťec ďetmi obstúpení, Hlaďí s roďinú na ozdobu novú, Strážními svími k pocťe pristrojení: Blahoslavené čo vás vidí oko, Zplesalo kňazstvo s ludom previsoko. V mesťe sa hosťom milím ňevídaním, Mjesto pri chráme k odpočinku dalo, Utlú radosťú — vrúcním plápolánim, Ludstvo miláčkov svojich objímalo; Až keď tmavá noc plašč na zvoni dala, Mijava oči z novích zvonov vzala. Noví ti hostja seďeli jak ňemí, Prídúc tam z Ňemcov k slovenskému zboru, Dobrím ňeznámím ludom obstúpení, Podúčali sa novému zhovoru: Námluvú mnohú jako očarení, Zvoni a ludja stáli ve vazeňí. Církev horlivá tito své trojčatká, Jako maťi své ďjetki objímala, Strjehla na jích reč, jako ňemluvňátka, Keď mu pod srdcom jazik otvárala; Ale v tom cirkve k zvonom primlúvání, Dlho mlčeli tito Vjedenčani. Na tretí až ďen hostja milovaní, Reči sa cirkve sladkej naučili; Na ďen slavného svojho posvjacaní, Tajemstvo srdcí svojích vijavili: Tu sa prví ráz na ňe zazvoňilo, A ďevať ťisíc duší hovorilo! Nad rečú sinov tichto zaplesala, Cirkev a kňazi s matkú jich spojili, Brána k ťisícom sa jim otvárala — Svaťili kňaži — zbor objímal milí, Každá dušička s hrívnú doleťela, A zvoni nové vrúcno pozdravela. Ďevať ťisíc je duši na Mijave, A ďevať ťisíc ti tri zvoni stáli: V posvaťenja ďen k tej Cirkve oslave Kúti, dolini a vrchi sa hnali: Všecko to viďet nové zvoni chcelo, Množstvo ťisícov po tích hostoch mrelo. Tri dňi veliké sveťila Mijava, Jak položená na svém mjesťe stojí: Prví bol, keď jej Císar Jozef práva Daroval, vzívať Boha pri pokoji; Druhí bol keď si kostel posvaťila, Tretí keď zvonmi církev oslávila. Pamatní zápal, bol v tom posvjacaní, Luďja sa v svojej vjere obživili; Starci v šeďinách stáli uplakaní, Muži v plápole k cirkvi sa zkrjesili, Toto pohnutje velíkej Mijavi, Sú prepoďivné duchov ludskích zjavi. V takíchto dobách vídajú sa ďivi, Pobožních duší, v svatej horlivosti; Z hrúdnatej zemi leťí duch náš živí, Otrase hrudu leťí k visokosti: V takích víjavoch viďíme skríšenja Obraz, a ludstva nad zem povíšenja! Kebich ten zápal v zvonov posveťeňí Mohel premeňit braťja v balšám vonní; Kebi bol olej ten plápol vznešeni, Naších Mijavcov, keď prišli ti zvoni; Mazalbich svatej cirkve našjej ťelo, Abi sa znovu na svet naroďelo. Také Slavnosti sú jak pomazanje, Pre duše verné v boji oslabené: Tam prijímajú čerstvé posvjacanje, Tam sú do boja s svetom posmelené; Óbi takíchto slavností ďivadlo, Častjej verícim húfom v oči padlo! Evanjelici! takéto dni slavné Otcovja naši v smrti viplakali, Pred Bohom, bi sme na ti jejích dávné Dobi zápalu, k cirkvi pamatali! Takíto zápal je odblesk tej slávi, V kterej sa skvejú aj v hroboch jích hlavi! Choďme ve vjere! takéto nadšenje Duši, je čistá vjera, náboženstvo; Tu je tajemstva plné to spojenje, V kterém sa s božstvom voďí človečenstvo; V takémto ohňi, duchov bi som zvaril, Cirkve a vjeri a v jednu mať zpáril! Často som omdlel, nad tím omdljevánim Cirkví naších, a bíval porazení; Ale som ožil nad tímto jasáním Duši, v tom novích zvonov uďerení: Ešťe žijeme, dokál vjera živá Obžíva duchov, v svatej cirkvi bívá! Ešťe prijde čas, kďe zas vjeri k sebe Pritjahňe magnét v rúzno rozstúpené; V poznání seba, najdú svoje ňebe, Duše ňebudú ducha pozbavené; Duch vjeri najďe v duchu národnosťi Svoju obživu, a stlp pobožnosti. Jaká majetnosť sú takéto zvoni, Jako ožilo s ními mesto vaše! Perú, sťa búrka hrdá na své hromi, A v tom búrlivém líbí tón ohlase! Kolké bohatstvo prišlo na Mijavu, Tu má šlechetní duch váš pomník, slávu! Dajťe v hromadu, čo v chotári máťe, Zlejťe na zlato kameň, hlinu, hrudi; Utvorťe modlu v strjebre lebo v zlaťe, Duchovja vaší čo z toho mať budú? Pobožné duše modli tej sa laknú, Len draci pred ňu a lakomci klaknú! Jak preňikavé je to vernej duši, Keď zvon uďerí! svaté okamženje! Leťí jej odkaz z horních svetov v uši, Jako anjelské njekdi pozdravenje: Postojťe sveti! mlčťe búrki hromi, Predmluvu drží Bůh k duši skrz zvoni! Tak hla sa ruda v zvonoch v ducha meňí, Majú aj zvoni prorocké ohlasi; Ani hmota, kov, bez života neňi V každej sa hruďe tvorstva otec hlásí, Len že tú tajnosť rozum ňeodkrije, Čo sa bez vjeri v zem jak víchor bije. Rozum bez vjerí ja jak človek zpití, Múdrí sa múdrí, bárs mátoží, tlápe, Chlapí sa chlapí, bárs padá jak zbití, Pekním sa viďí — a je po pás v blaťe; Mnohí už rozum doťal dlabal, múťil, Dokal bez vjeri krki ňevikrútil! Braťja Mijavci! títo vaše zvoni, Čerství puls dali velikému ťelu: Ten duznot jejích a v ňom libé tóni, Lejú sa jak krv pres tú ríšu celú; Každé zvonové hlasné uďerenje, Milé vám bívá v domoch pozdravenje. Jakí že nápis zvonom položíte, Jakú literu na památku veku? Jakú príhodú zvoni ovenčíte, V prehrozném príhod ňevídaních vzťekú? Najkrajší nápis, prst napíše boží, Stoletja časi a znaki viloží! Drahota veku ohňivá lud mučí, Kobilki dolnje Uhri napádajú; Čo ňerozlúčil hlad, horúčka lúči, A hrobi svoje tlami otvárajú; A tak aj leto úrodi nesúce Rmútí národi strachom padajúce. Drevená múka, chmel, tráva, pilini, Popol s otrubú, kúchi, pír, ohňice, Volové ucho, listje z bukovini, Korjenki, žabi, živili ťisice; Žihlavu jedli bjedné ďetulence, Šklbajúc trávu, jak hladné húsence! Kďe sťe vi ďjetki v hlaďe popredané! Vezmíte péro moje, v svoje ruki; Vám to za pravdu čistú buďe dané, Vi opíšete človečenstva muki, Keď vás po sveťe ku predaju vjedli Otcovja Matki — ba v hlaďe aj jedli! A keď sa hladom luďja takto trjasli, Ňeznajúc radi v bjedách rozžjalení; Užerňíci sa jako vlci pásli, A žrali maso ludské rozkaťení; Keď človeka hlad tak visušil, zkaťel, Rúbal užerník v kosťi mu jak ďaťel. Na krásnu hlaďel človek zúbožení Jarinu, kterú matka zem mu dala, V máji zostal svet jako obarení, Hňevná obloha rosi nám ňedala; Až tu zem sama ňebe zaprosila Za hrješné ďeťi, Boha udobrila. Hojné úrodi po nad zemú vlajú, Ťešja pocestních hladom padajúcích, Na matki s ďetmi útrpno volajú: Kroťte hlad klasom — ďjetjek zúfajúcích; Dúfajťe matki, ďjetki, muži, ženi; Klas volal na lud v poli nachíleni. Hlad na korisťi ustal — leto prišlo, Sadi a polá klesli pod úrodú, Ludstvo jak žižal vihlaďené višlo, Ňesúc do práce s hladom smrťi mdlobu; Tak zbeduvaních tam horúčki sečú — Mračná kobiljek v oblakoch sa vlečú! Mohútné obce v špitále sa menja, Jako po bitve ludja v cestách ležja; Keď tak vúkol svet leťí do vazenja, Hrúzi s cholerú z Ruska na nás bežja! Pomni na toto, ti šťastné potomstvo, Jakí to ortel njeslo človečenstvo! Tam na cinteri blízko pomezníkov, Hrobi som viďel štiri prevalené, Boli to hrobi ludstva úžerníkov, Kljatbú a slzú vdovskú zatečené; Len jednu hrudu abi zhrobov sňali, Na ukrivďeních — z pod zeme volali. Janko strnutí, orodovňík malí, Zepal tu ruki k štirom ňebe stranám; Húfi dušičjek na zem pozljetali, Berúc sa rovno k prepadnutím jamám: Duše milostné kríž na hrobi dali, Zdvihli sa k ňebu — hrobi sa zrovnali. Keď si ti duše ňebe otvorili, Zazrelo oko krásné piramídi, To tím ochrancom duchi postavili, Čo v hlaďe ludstva krotjevali bídi; Prekrásná socha, k pocťe nášho krála Na rínku ňebe Ferdinanda stála.^[34] Almužná svatá v hlaďe ludu daná Krásnú zmeňila sa tam na pozlátku; Od ňej sa žjari trón a ňebe brána, Ochrancom ludstva, večnú na památku; V tejto sa bráňe páňi prechádzali, Čo své poddanstvo, v hlaďe retovali. Mi v tich osudoch čo nás tak raňili, Utjekli sme sa do jednoho hradu; Tam nás pred hladom a smrťú chráňili, Prijali mile a dali nám radu: Vjera v Boha bol ten hrad otvorení, Kďe si oddíchá človek zúbožení. Z tohoto hradu pres veku pohromi, Vnukom otcovja sladko sa ozvali; Za svedkov budú tí tri krásné zvoni, Které drahoti, hladu, ruki ljali: Otcovja Bohu za trest obeť dali, A své potomstvo v kríži prežehnali. Všecki ti ťerchi ohňivej drahoti, Tim zvonom vaším dodávajú hlasu; Jako almužná daná od žebroti, Dala tím zvonom pozlátku a krásu; Ale jeden ďiv — zvonov posveťenje, Nám pripomíná — národa vzkríšenje! Krista na kríži, tam na zvonoch máťe, A v kríži kleje klíček vikúpenja, Znamenje kríža je Slovanom svaté, Pod krížom svitá úsvit oslávenja. Tak na památku nášho preporodu — Žehnám vás v krásních vekov pri úvodu. Cirkev o zvoni sa vždi starávala, A jako matka sinom meno dává; Ba od jakživa aj krst jim dávala, A k božím poctám vrúcno požehnává; Tak jako Cirkev v posvjacanja dobu Krstím ti zvoni tú, z Mijavi vodú. Slovanom má bit najvatší mohútní, Čo jako národ náš Slovenski hučí, On je i na hlas i na centi zrutní, A preňikavím tónom luďí učí; K pocte Cisára nech sa na nom zvoní V ďen narozenja, letja k Vjedňi tóni. Tatrín volajťe ten, čo k nábožnosťi, Vrúcno do chrámu vede zrána luďí; Ten bude svedkom živej národnosťi, Kterú oboje v Tatrách kňazstvo buďí; Ti zvuki jeho milé ténorové, Sú jak po Tatrách zpevi Slovákové. Mijavan buďe ten najmenší hlasní, Ňech v harmonii s brati svími bije; On jako diškant dotál má hlas krásní, Dokál se svími majstrí svorno žije; A tak Mijavan, Tatrin, se Slovanom, Budú ku sláve naším Mijavanom. Už bola pjeseň svatá vizpjevaná, Už bolo kňazstvo^[35] zvoni posvaťilo, Keď som pribehel za neďele rána, Abi tu slavnosť oko mé spatrilo, Janko ma prosil, abich na památku, Zvonom vinšoval službi na začátku. Zvuční zvonovja! prvé uďerenje Vaše v Mijave velkej, rozloženej, Bolo úprimné, sladké pozdravenje, Cirkve nábožnej s vámi poťešenej; Bár vás ňemecké ruki utvorili, Vi sťe v slovenskej reči hovorili. Já som stál hlasom vaším zarazení, A viposlúchal vašu harmoniu; Duch moj bol tónom živím oslávení; Živím prorockím hlasom oni bijú; Keď ti velebné prvé hlasi dali, Títo sa z srdcí jejich reči ljali. Z Vjedňi sme prišli kďe král váš panuje, Jeho sa berle aj Mijava klaňá; Ten strážní Oťec aj vás ochraňuje, Aj vám je k trónu jeho cesta daná: On bleskom svojej otcovskej milosti, Svjetí k pochodu do chrámu volnosti. Donjesli sme vám z Vjedna klúče zlaté, Evanjelickích práv od otca vlasťi; Kterími Sion cirkve otváráťe, A požíváťe náboženstva slasti; Zašli už časi ťažké Krmanové, Objali ruki vás Ferdinandové. Mi sme uljati z zeme, z prachu, z rudi, Ňerovní na hlas, váhu, cenu, zvuki, To obraz, všetkích vjer církví a luďí, Jichž formovali božje mocné ruki; Keď naše reči v svorném prúďe tečú, Vjeri! hovorťe útlú láski rečú! Len tá rozďilná velkosť, váha, tóni, Tu prerozkošnú harmoniu roďí; Aj tá ňesvornost, kterú majú zvoni, Srdco a ducha ke svornosti voďí; Duch s srdcom nejsú zjednej materie, A predca v oboch duch jednoti — žije. Prijmiťe luďja aj nás do roďini, Ráno, v polodňe, večer i v ťemnosti, Pozdravja naše dcerí, vás hoďini — A donesú vám zprávi o večnosti; Smutné, veselé naše u vás zňenje Nech je za svedka že život je sňenje! Rozumjeme vám premilí zvonovja! Plní ste ducha, plní moci krási; Vítáme vďačno vás z Vjedna poslovja, Mijavú híbu ti prorocké hlasi; Ale ve vašjem duchu vác je moci, Jako čo ljeta v uši, padá v oči! Ňerozumja vás dúbravi a hori, Vrški dúbravi a skali sú ňemé, Počúvajú vás ti ňevidné zbori Duchov, a srdcí v ríši utajené: Tam sa ti vaše hlasi ohlasujú, V zvoňení vašjem v ňebe poletujú. Duše si dali nové uljat zvoni, Tá skritá cirkev v hlbokích víšinách; Ti leťja nad svet, nad hori a domi, Keď signum leťí srdca po dolinách; Nad zemú hrmot zvonov vaších zuňí, A v tvojej duši jejích hrajú struni. Duch na polodňe, ráno, večer klaká, Anjelské vítá svoje pozdravenje, Boha v modlitbe pristrojení čaká, A tu dává zvon duši posvecenje; Preto sa ťešja duše na svitanje, A hrnú k Bohu sveta na mrkanje. Zvoňí sa pokoj, a komu sa zvoňí? Duše ho naše jak Boha čakajú, Svet sa na noclah s hrmotom svím kloňí, Tu duše naše milé hodi majú; Ked uspja ťelo, to djeťa kriklavé, Letja si se snom do ňeba k zábave. Ti ňeverící! kterí na svitánje, Čuješ hovoriť hlas zvonoví jasní; Ďen iďe — nesťe duše pocti rannje, Či ti ňeveríš, že je to ten krásní Hlas boží, kterí predskakuje zori, Čo otvárajú svetom ňebe dvori? Ten ňevidní svet má též svaté chrámi, Tam je ten Sion duši pokrevnosťi; Tam sú oltáre — obeťe — a stáni, Tam horí oheň svatej nábožnosťi; A tento oheň duchov, človečenstva, Vidává plameň vjeri, náboženstva. Cirkev! ti žjara svetov ňevídaních, Ti plnost Boha, v ludstva osobnosťi, Obloha duchov svetom rozeslaních, Ti večnost svatá v hrišnej pozemskosťi; Kebis sa naších duší odeznala, Večnost bi samé len sirotki mala. Cirkev bez vjeri je bez prsí matka, Deťi hladové ústa otvárajú, Ale bez mljeka hinú ňebožjatka; Tak hla aj časom na ňu zabívajú! To je najlepšja vjera, náboženstvo, Která v človeku krjesi človečenstvo. Darmo ostrovi more preťínajú, More sa preto úprimno objímá; Darmo aj cirkve duchi rozpájajú, Pri tom kálaní sú oni svojina; To, čo Bůh spojil, luďja ňerozlúčja, Časom sa spolu aj po venku zlúčja. Zvoni, ó zvoní! vi duši družbovja, Po celém velkém sveťe rozeslaní: Buďte aj tuto verní nám sluhovja, Volajťe vjeri do jednoti bráni; Jednoho Boha velikí svet vzívá, Prečo v ňom jedna vjera ňeprebívá? Zrekňite sa vi zvučním hlasom zvoni, Jednoti pjeseň sladkú zaspjevajťe; Všetkím národom jak ňebeské hromi, Signum ku vjere jednej, pravej dajťe: Z jednej sme krve, jednu cirkev majme — Sveto-kresťanské „Kredo“ zazpjevajme Keď také signum svetu ohlásite, A preňiknete srdco človečenstva; Potom polodňe pravé zazvoňíte, Vjeram na zmernú s duchom náboženstva; Dokál to buďe pulsi vizvánajťe, Čo som povedal povedané majťe. Ten prví váš puls zanesťe k Pánovi, Čo vás ze zemskej uljat kázal rudi; Zanesťe poctu ke Stvoriťelovi, Kterí z mrtvoti ducha tvori, buďí; Čo sa bojiťe! či vás Bůh ňezbuďi — V hrobe? keď človek ducha uljal z rudi? Druhí puls dajťe jasnému královi, Že sa mu ďevať ťisíc duší kloní; Vernému krajin svojich ochrancovi, Jemu Mijava pocti slzu roní; Ňech nosi dlho na hlave korunu, Tu, čo dal mu Pán z najviššjeho trúnu. Treťi puls dajťe verním bojovňikom, Čo Církev našu v sněmoch podpjerali; Tim vlasti mužom, pravdi milovňíkom, Co prosbi za nás k trónu zasjelali; V tich sa Krajina milá naša žjari Tí ňesú vlasti obeť na oltári. Tak veselí puls jak o velkej noci, Keď celé plesá kresťanstvo zkrjesené; V ten ďen, keď hrozbám hroznej božjej moci Pokorilo sa peklo rozohňené: Každej pod slnkom dajťe národnosti Ňech žiju jako sestri v pokrevnosti. Potom zazvoňťe domu obecnému, Ukážte boki, vaše otvorené; Zazvoňte právu často krúťenému Které siroti tlačí zúbožené; Ňech otvorením srdcom bratov rídja Len v úprimnosti na dno pravdi vidja. Tím, čo sa s vami často stretávajú Strážnim pri Cirkvi mužom pracujúcím; Čo hlasom vašim, k sebe zvolávajú, Lud pod osudom zeme bedujúcím; Ti vám hospodu našli na Mijave Zvonťe nech žiju rodu, Cirkvi k sláve! Mi vám za pulse vaše též puls dáme, Aj v nás ó zvoni! srdco na hlas bije; Puls je to, kterím bráni otváráme Ti, kďe Stvoriťel duchov, srdcí žije; Tento Veliťel ňech Vás tu ochrání S celú Mijavú vzdálí zkázi rani. Keď priďem i ja na tú krížnú cestu, Kerá dva sveti už na poli ďelí, Keď sa poberem k hvezdovému mestu, Kam sme aj za vás prosbu vistrojeli; Snad práve v tedi aj vi Signum dáte, A tak prez chotár aj mňa prežehnáte! Tak Matko milá! príjmi tito vďaki, Které ti menom sinov, sin tvoj nese; Opreli sme aj mi úprimné zraki Na ťeba pri tom hrdích zvonov plese; Príjmi mali dar; príjmi poctu tužbi, Sú to sinovské matce dané službi. Bolibi sme sa ešťe zhovárali, S ťebú Mijava, ti predrahá maťi; Ale na cesťe luďja nás stretali, A jedna s druhú prekážkú sa haťí: Čo sme si rekli, to je vlastné naše, Snád sa zejdeme v lepších časov čase. Lebo to zvonov ohromné zvoňenje, Často mé péro v behu zastavuje; Zchvatuje tajné v duchu sa tušenje Točí sa se mnú svet a prehibuje; Tak sa aj duch moj k odpočinku kloňí, V hlave mi závrat jak zvon v šturme zvoňí. Lud si vúkol mňa se strachom rozpráva, Že praj sa vojna na ňebi začíná, Až potom že boj na zemi nastává, A celá zeme dvíhá sa roďina; Preďivné toto ludu porekadlo, Maluje hrozné vůkol mňa ďivadlo. Po ňebi smutném strježavi sa ťjahnú, Obledá ňebe siné blankitové, V dušnej oblohe — oblaki sa ljahnú, Viďíme kolo slnka mesjacové; Jakbi radcovja vůkol trůnu stáli, Radu nad živli ňebeskími mali. Nad hlavú visja hromorodné mračná, A zdá sa jakbi potajmo huhlali; Jakbi sa doba blížila zázračná, Jakobi matki k porodu stonali; Premávajú sa jak vojsko na stráži, Čo ňevje samo keďi a kam vrazí. Muži učení ostro sa hádajú, O tej slovenskej pod Tatrú bitnosti; Luďja po kopách spolu sa vídajú, Jakbi nakúkli veku do tajnosti! Jako egiptskí židja opásaní, Svet je na nohách kamsi nachistaní. Ňikdi sme také ňebe plamenité, Ňikdi padánje svetel ňevídali: Materie sa z ňeba hromovité, Jako z Vezúva láva vikidali; Hvezdi s ocasom a zemetrasenje Ťjahnú náramné sveta prekoťenje. Lud sa pravoťí o peníze, statki, Predává ďjetki umorené hladom; To hnusí život — vede ducha v zmatki, A lútím robí už človeka hadom; Šturmom hromovím — volá bjede — bjeda: Tu sú ti božje súdi — svetu beda! Tak sa ňebeské, tajno tu šuškaju Živli, s zemskími k vivráťení veku; Drahotú, hladom, morom dorážajú, Na ducha sveta k zpiknutí a vzťeku; Jakbi sa vojna v ňebi začínala, Abi sa v zemi s mečom dokonala. Medzi ňebeskím a tím zemskím svetom, Je ňeviďené pretuhé spojenje; Jedním kráčajú tito živli letom, Večná pokrevnosť je vních a vlásenje; Len že tam, kďe sa zem a ňebe stíká, Duch náš ňestačí, rozum sa zajiká. Keď hrozních živlov ňebe, zeme hňevi, Na celí už svet pohromi rúcajú; Tak já ňevolní básňiť ňechám zpevi, Žili mi schradli, vtipi visichajú; Tak o Mijave — zpev moj dokonávám, Otcovi ludstva národ muoj ňechávám.