E-mail (povinné):

Stiahnite si Myjavu ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Ján Trokan:
Myjava

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Eva Lužáková, Katarína Tínesová, Andrea Jánošíková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 24 čitateľov

Zpev IV. Noví vek

Keď som dokonal zpev muoj o Mijave Chcel som ukázať svetu čo je ona, Bol som na cesťe, a tu v svojej sláve, Otvorí sa mi ňebeská opona; Zchitja ma koňe, na ohňivém vozi Jak Eliáša, — tu svet noví, boží! S Bohom, rode muoj! s Bohom zeme braťja! Voláme s Jankom v hrozném vitržení, Sveti pozemské pred námi sa tratja, A noví svet je očom otvorení; V okamihnutí tam sme sa viďeli, Kďe sa sloboda s ňeslobodú ďelí. Bol to velkí svet; luďja v nom a tvori, Boli krajini, královstvá a mestá, Boli ďedinki, domi, pole, horí, Bola tam hradská z všetkích svetov cesta; Slnéčko, hvjezdi aj tam vichádzali, Zori jak u nás ráno donášali. Ach jakí som bol s Jankom zaďivení, Vida tam luďí v takém jak mi kroji, Po slovenskí tam boli oblečení, Jako krajanja tam na zemi mojí; Háje, dolinki, kopaňice, dvori, Vizjerali tak, jako na záhori. Na nás príchodzích pilní pozor dali, A museli sme vzjat aj oblek noví, V ďivej sa reči o nás zhovárali, Merali hlavu, oči, ruki, nohi; Boli ubohí sme jak ve vazení Špehúni, ve dňe v noci otočení. Jedna krajinka bola odďelená, V tom velkém sveťe, jako srdco v ťele, Mnohím národom dávním osaďená, Majúc rovini, kraje preveselé; Krajina táto vlast sa menovala, A čo pod ňebom všetkím oplívala. Čeladní oťec všetki tí roďini, Jednak miloval v otcovskej vrúcnosti, Preblahé boli zeme tej končini, Plné bohatstva, krási, veselosti; Proti rúzňicám vistavili vjechu, Zákon a právo, mali jako strechu. Práve sa jaro pekné otváralo, Stávali z mrtvích všetki božje sveti, Slňéčko na svet celí zakívalo, Bi sa obljekel, šjel tvorci v ústretí: Jarnje to ráno — bolo jak vzkríšenje, Tvorstvo zpjevalo: tu je oslávenje. Svjatek Trojice v zemi ňevídaní, Sveťili práve národovja vlasti, Leťelí k ňemu ňepáni jak páni, A brali účast na společnej slasti; Zástavi v svjatek národné tam vjali, Národi svoje veríme zpjevali. Trojica táto v chráme malovaná, Nádherném bola v zlaťe na oltári, Bratstvo, Sloboda, Rovnosť menovaná, Čo bolo vidno aj z jej božskej tvári; Zástupi svaté pred ňu popadali, Tak nám pomáhaj Bůh! sa prežehnali. Ňikdi mé oko toho ňeviďelo, V jakém objímal seba lud plesání, Jako to všecko láskú zahorelo, K Bohu a k sebe v čistém objímání; Tam som už viďel, človečenstvo pravé, Stvorené k bratstvu, sloboďe a sláve. Rozličné vjeri, ruki si tu dali, Pijúc z studnice jednej čisté vodi, Národi v rúchu rovnosti si stáli, A zdravkali si číše ze slobodi; Pán volal sluhu k bratskému smírení, Nad človečenstvo v ludstvu slávi ňení. Toto bol svjatek — slavní národnosti, Za mnoho sto ljet na zmerenú daní, Z trónu až dolu ludstva do nízkosti, Od duchov božích dobrích vižjadaní; Kďe je ten posel, čo bi na zem zleťel, A povedal tam, jak sa ten ďen sveťel! Lúto nám bolo v tomto s Jankom raji, Že naší milí na zemi zostali, Oželeli nás tam v tom bjedi kraji, Ti duše milé — v takej od nás vzdáli; Ach kiž jich duše, po smrti sem zajdú, Kiž nás ve vlasti tejto blahej najdú! Po zatvoreném slavnosti tej raji, Zástup plesaví, po vlasti sa traťil, Jako žjaček náš školskí keď si v máji, Útlú zábavu pod zelením svaťil; A pri konci svej májovej slavnosti, Otrasá prášek školskí v ňezbednosti. Chrám po slavnosti zostal otvorení, Ale ten oltár kďe Trojica stála, Bíval riťírstvom v zbroji otočení, A na Trojicu opona sa dala; Lud ale vždickí po svatiňe mihal, A Trojicu tú jako modlu vzíval. Po tomto svjatku hrozné pálčivosti, Jako z ohňivej pece na lud bili, Mračná búrlivé, njesli horúčosti, Otvárajúce své ohňivé žili; Bleski z oblohi jak hadi sa tjáhli, Vetri jak Sámum, v povetrí sa ljahli. Všecki sa živli, zem a ňebe spolu, V ohňivém prúďe a toku varili, Hltajúc oheň, vodu, sirku, smolu, Abi šuminu zbitkov vihoďili; Ale varivo hrozné keď rozvrelo, Jak láva z Etni kraje zaplavelo. Mne tu Plinius prišjel do pamaťi, Prúdom Vezúva bjedno usmrťení, Mi s Jankom stáli jako ustrnutí, Abi nás víchor ňevzal rozbúrení; I tak sme boli mezi ohnom, vodú, A len čakali tú poslednú dobu. Lebo ten oheň ludstvo rozplameňil, A naljal ohna na puls ťichotokí, A celí život národov sa zmeňil, A človek zostal hrozní, preďivokí; A v tomto hrozném živlov pomješání, Luďja, národi, zašli v nové strani. Najsmutňejší ďen po tom krásném svjatku, Nastal národom v rozbúrenej vlasti, Keď si začali tú preostrú hádku, Kdo má požívat tej Trojice slasti; Šturmom prehrozním bili na svaťinu, Bojujúc každí svoju za roďinu. Čo sa híbalo stálo ozbrojené, V mestách sa meče a kosi brúseli, Oráč ňechal pluh — pole zúhorené, Remesník vihnu, leťíc v tábor smelí; Ženi a panni rúcho za meč dali, V rúchu hrďinov do boja si stali. Mestá, ďeďini velké rozložené, Jako vojáci na hotove stáli, Stráže po cestách husto postavené, Na mjesto reči luďja si mihali, Na mjesto zástáv šibenice k mestu Dané, pútníkom udávali cestu. Bár aj tam boli vistavené chrámi, Boha po dobrém nikdo ňezpomínal, Božje v kasárni zmeňili sa stáni, Lud s svojím kňazstvom k boku meč pripínal; Jako keď človek v horúčkách mátoží, Zostal bez seba, celí ten svet boží. Nádherné, mnohé, stáli aj tam školi, Ale jak vdovi ďjetek pozbavené, Junáctvo zašlo, do táboru v poli, Majúc kopie, meče naostrené; Ach ba aj žjaček, malí rozihraní, Zpjeval: „do boja muoj koňíčku vraní.“ Kdo ten svet zmámil? mislím zahrúžení, Luďja, národi, kdo vás v boje rúťí? Včera Trojice svjatek velebení, A dnes sa celí svet, jak zpití, krúťí; Sú to ti božje zaslúžené tresti, Které vás ze zlích vedú v lepšje cesti! Hrozním útokom na chrám uďereli, V jehož svaťiňe tá Trojica stála, Pomstú ukrutnú na tích zahoreli, Jimž sa ochrana tejto modli dala; Kdo tak zňeucťil velebnosť Trojice, Že k nej vistavil, z dreva šibenice?! Tu letí mužstvo: jako orkán ďiví, Ostrím rezivom šibenice zťali, Sloboda je strom úrodní a živí, Ňech trhá z ňeho káždí, povedali; A v okamžení títo popravnice, Skidli sa dolu chrámu u Trojice. Hrozná v národoch skritá bije sila, V srdci národa vre puls národnosti, Je to junáctvo, tá srdečná žila, Která má prameň v svatej nadšenosti; Vojni národnje, to sú už len prúdi, Keď sa v národoch život híbe, buďí. V nároďe živém vložil všemohúcnosť, Ten ňeviďení, všaďebitní, živí, Jeho osobe dal žitja mohútnosť, Abi na mjesto jeho tvoril ďivi; A dokjal meze ňeprekročí svoje, Ljek a tinktúri sú v národoch boje. Je v národoch aj svatosť bohoprísná, Svatosť je pečať národov bitnosti, Kterej poškvrniť ňesmje hanba hríšná, Lebo tu traťí obraz ňevinnosti; Svatosť národa jednú leťí drahú, Keď straťil svatosť — straťil život, slávu! Večnosť v nároďe do očí nám bije, On je jako máj vždickí na obnove, On vždi umjerá, a vždi zase žije, Jak v mlječnej cesťe, hvjezdi na oblohe; A keď žitja knot národa dohorí, Z pazderja knota svet sa noví tvorí. Z človeka luďí, a z luďí roďini, Z roďin sformoval Bůh obce, národi, Večnosť národa sú jeho ďejini, V níchž ňekonečnosť spí jako zárodi; A ďejini sú dojki človečenstva, Dávajúce mu mljeko náboženstva. Čo sa bojíťe živí národovja Smrťi? už sťe tu, tak už ňezhineťe, Ve vás sa tvorja ňevidní duchovja, Aj vi sťe zázrak, už vi ňevimreťe; Len sa varujťe žiťja práchnivosti, V práchniňe žije iskra ňebitnosti. Národovja sú boží služebníci, A chistajú sa ke dni vikúpenja, Nosja to pekné meno slobodníci, Znajúcí púvod svojho posvecenja; Veliké, svaté práva svoje znajú, Oslavu božu za určenje majú. Mezi sebú sú jako společníci, Práv a zákonov večného tajemstva, V ďejinách sveta, sú jako rolníci, Ňesúcí k sejbe zrno človečenstva; Ňepristavuj ích, ňech pracujú spolu, Keď obrábajú večních duchov rolu! Večnú — národi krásno visklopenú Hradskú, jak hvjezdi majú na prostore, Společním svetlom, pút svú ožjarenú, Objehajú též zemském na obore; A keď národi svú cestu zakrúžja, Do večnosti sa jak hvjezdi zahrúžja. Bár aj na zemi úzké máťe sidlo, A rúcho které Bůh vám nosit kázal, Krásních sťe duchov jak ňebe hvjezd bidlo, Které prst boží k večnosťi privjazal; Žiťe národi v svornej susedskosti, Chovancí boží, jednej pokrevnosti. V takémto sladkém ducha vitržení, Janko strnutí, pri boku mi stojí, Národ s národem v krutém rozžúrení, Škrtí sa jako lev a tigris v boji; Na chrám Trojice zástupi sa hrnú, Až trámi jeho pod útokom trnú. A na to hrozné národov ďivadlo, Z celého sveta luďja sa zbjehali, Tak jak kobiljek vojska v tábor sadlo, Ňesúc na seba meče, kije, skali; Vihnané bolo z ludstva človečenstvo, A svet bez Boha robil poručenstvo. Trjasla sa zem a materník v ňej pohnul, Mesta v dím, luďja v hrobi sa rúcali, Ňebeský oblúk v praskote sa ohnul, Krve potoki z zeme vivjerali; Ohnom strelbovím roztrhli sa skali, Národi prúdom do seba sa dali. Bit lebo ňebit; boli v bitvách hlasi, V nichž sa národi rúzné katovali, V táboroch ďivích — z ludskej krve kvasi, Jak z Etni láva po zemi sa ljali; Jako roďička krvú otečená, Bola vlast bratskú krvú zkrvavená. A v tomto boji živlov rozlobeních, Ňečul si meno človeka a brata, V žilách národov pomstú rozohňeních, Zhorela v uhel láska, náďej svatá; Já som zďesení čakal na ďen Páňe, A hlaďel v slzách tam k pozemskej bráňe. Na tito kvasi zver sa pozbjehala, Stonáním zeme hrozne poďesená, Abi teplú krev ludskú vichlastala, Lež ukrutnosťú ludskú prevíšená: Leťí v besnoťe do svej v horach djeri, Bojíc sa luďí vjac jak ďivej zveri. Hejná dravého ptáctva pozljetali, Na rozmetané ludské masso v poli, Lež umrlčini puchom popadali, A korist vojni záhubnej tej boli: Tak ňerozumné a ňevinné tvori, Njesli pokutu za ti ludské vzdori. Nádherné mestá, mestečká, ďeďini, Vlastní zmeňil lud špatné na strašidlo, Úrodné višli na cinter končini, Kďe bíval človek, tam zver našla bidlo; Tam kďe mal človek palác, budovisko, Sadlo si pustej zhúbi domovisko. Strelbové mračná, vojsko nad táborom, Vípar krvaví, a puch umrlčini, Stlal sa jako mhla, zemskím nad obzorom, A do vezenja bral kraje rovini; Dím z vipálenisk, puch a vípar vrelí, Morovú ranú ten svet obareli. Plače a kriki, slzi a vzdichanje, Bedi a reti, zloba, ňejistota, Zbroje zostrenej ďivé brinkotanje, Závrat s zúfáním a pomsti lomota: Bolo na mjesto pohrebného spevu, Šumini pomsti ňeludského hňevu. Tak stál pred námi ten svet zamotaní, Čo padlo v oči bola pustatina, Hoďina bila k jeho skonávání, Počeť robila pozemská roďina; Vojna tu a mor boli hospoďári, Strach s hrúzú njesel ku pohrebu mári. Nad tú pustotú sveta sa ďívalo Ňebe, jak oko blankitové jasné; Nad bratovraždú ruki umívalo, Ňechcelo viďet tito hrjechi strašné; Jakobi samo všemohúce ňebe Ňetrúfalo dat za to odpoveďe. Já som dobrému vec mú už bol oddal Bohu, a prosil za milích na zemi, V takíchto hrúzách vuoli jeho poddal, Na vjeru v ňeho silno podeprení; Tam nad oblohu útrpno som patril; A s mojím losom preťažkím sa bratil. Janko ma ťešil v častém zaťesknení, Že praj po búrce zase bívá jasno; Aj svet sa tvoril v živlov rozpaďení, Aj pred stvoreňím sveta bolo strašno; Že praj ti hrozné pred námi víjavi, Sú ňemluvňátká svetovládnej hlavi. Ňechcem já sveta v kterém Boha ňení, Ňechcem rovnosti, která právo borí, Ňechcem slobodi bez zákona ceni, Ňechcem já bratstvo, čo pokrevnosť morí; Ňechcem krajini která ňemá hlavi, Ňechcem já ňebe v kterém ňení slávi! Tak rozžjalení hlaďím v pustaťinu, Kterú braterská vojna porobila, Padám, bojím sa, modlím za roďinu, Která po sveťe sa už rozptílila; A v tomto hrozném mojém rozhorlení, Leťel som k horám jako pomaťení. Vstaň Rafael, vstaň, pozri pod oblohu, Zmaluj nám obraz hrúzi, pustošenja, V kterém sám človek vlast svoju ubohú Hoďil a stopi zkázi nivočenja, Tu sa už ňebe mrakom otočilo, Od pustošenja oči odvrátilo. Ale ten oheň, čo tam z hlbín šlahal, A ten ďivokrik zdešeného tvoru, Pres čjerní oblak až do ňebe sjahal, Abi žaloval ňebeskému dvoru; A keď v tom prasku svet pod kljatbú stonal, Večer sa ukril, a ďen pomsti skonal. Predemnú oheň, po nad hlavú treski, Hromobleskovej vojni zungotali, Boli to duchov ňeviďené zvesti, Čo nám úťechu na zem nosjevali; A v tomto božích duchov sprátelení, Janko ma ťešil zpevom rozohňení. Ve zdánlivém skonávání, Velkí svet sa znovu roďí, Ťemních príhod v kolotáňí, Noví svet z hrobu vichoďí, Ňechme tú hru všemúdrému, Veční Bůh je méno jemu. Keď nás jako Niagara, Orkán pere v zátočinu, Tam v kotliňe nám otvárá, Duch propasti domovinu; Z morskích potvor hlav a kosti, Stavá Bůh nás sláve mosti. Tos ti duša má, kďe sú naše ďeťi? Ach tis to bledá, celá zadišená, Kdo ta prenjesel v tito hrozné sveti, Ti si to moja — snád si oslávená? Prihovor sa mi! podaj útlé ruki, V spolku nám budú ňebe tito muki. Ach! to mé srdco, oči, ducha mámí, Ňení to ona, to je len viďenje, To jej vzdichanje leťí v tito strani, A objalo sa moje s ním túženje; Kdo si, povedz mi! ja som posel zeme; Ňesem ti túžbi v slzách omočené. To sa mi boží anjel krásní zjavil, A dal chlebíček jak Danjelovi, V prudkém náhlení máličko sa bavil, Lež mnoho odkril mi jak prorokovi; Zarmúťil ma sic, že aj tam na zemi, Je svet jako tu hrozňe pobúrení. Ale aj útlú radú obveselel, A ukazoval hvjezdu jednu jasnú, Na tú mi hlaďeť v noci prísno velel, Keď pojďem dále tú pustinú strašnú; Tá hvjezda, rékel: tri sto rokov svjeťí, A veštbi jej sa držja tito sveti. Bár jej búrlivé mračná zaclánajú, Od samej božej toho roku jari, Predca paprški jej vždi prebíjajú, A na zápaďe silno vždickí žjari; Tam na zápaďe, pred víchodom stojí, A predpovedá svetu o pokoji. Tak s Bohom putuj túto strmú cestú, Sú v nej vímoli, hadi, ostňe, skali, Po krížních cestách dostaneš sa k mestu, A tu duchovja anjela mi vzali; Len tam v oblaku keď už vileťeli, Budeš s tvojími, slovo poveďeli. Janko veselší, jako bi bol badal, Že sa z mjesta múk ňevráťíme zase, Ponáhlal se mnú a prečasto padal, Jakžto v ňeznámem svete, v nočném čase; Často v motlitbe zepal ruki, klakal, Keď pod nohámi mrtvích viďel, makal. Ťemná noc krila kraje ustrnuté, Keď ten dobrí duch bol sa nám už straťil, K polnoci boli hvjezdi zablednuté, A svet v stonání odpočinek svaťil; Tu stát viďíme drevo štverohrané, Pod ním osobi ženské nalakané. Ach, jak strašné sú v noci šibeňice, Tu kriku neňí, tu ťicho panuje, Tu sú na krížních cestách už hraňice, Tu srdco má reč — jazik uťichuje; Retuj nás Bože! vzdichám prevelikí, Tu hlas: to sú tvé bratríčku pomníki! Vilko bratríčku! sa prihovárali, Na šibenici k tomu mláďencovi, Nohi visíce útlo objímali, O pol noci to svojmu bratríčkoví; Za národ visíš Vilko náš virjekli, A hrďinské jím slzi z oči tjekli! Mne tu ten Vilko Šulekovskí známí, Prišjel na pamať v hrozném zateskňení, Bůh vje, mislím si, v které sveta strani, Je ten hrďinskí rod už zahoďení; Jako mu kďesi platí svet za službu, Jako za vrelú, za svoj národ túžbu. Z kmentu košjelka, svetlé nohavice, To mláďencovo ťelo okrívali; Vlasi jak kaštan krásné z šibeňice, Jak vlni s vetrom útlo pohrávali; Zápal hrdinskí z bjelej tváre hleďel, Na šibeňici jako živí mládel! Kati na víchod hlavu mu zkrútili, K mestečku kďe bol k smrti odsúďení, Ale vetríčki si ho obráťili Na západ, čo bol nad ním zaťeskňení; Luďja si mnoho o ňom rozprávali, K ňemu jak na púť v nocí chodjevali. Že on hrdinskím duchom šjel k poprave; Ňepoškvrnil sa spolubratov zradú, Pred žalobníki a sudci v oslave, Stál junák tento, tvárú živú, mladú: Pohrdel svetom — dal národu ruku, Nad puto, žalár, zvolil náhlú muku. Keď prišel junák na mjesto popravi, Ortel čítaní viposlúchal smelí, Šjel k šibenici, jak na mjesto slávi, V tíchto mu slovách ústa oňemeli: „S Bohom národ muoj, s Bohom má roďina!“ To keď virjekel, kat mu hrdlo spíná. Toto poslednja bola kata muka, Lebo to svaté Vilka umjeranje, Pomstila božja na katovi ruka, Napadla ho tam bázeň a zúfanje; Bár jak ňevinní Vilka odprosoval, Jednu po nom noc, živí prenocoval. Keď skonal Vilko — na tú šibenicu, Zleťel holúbek, jako k narjekání, Jakobi hladal s plačom holubicu, Jakbi jastrjabom tam bol doháňaní; Bože! v mládenca bol hned premeňení, A jako Vilko z dreva povesení. Prv lež dokonal zpjeval si pesňičku, Já opusťení mojej od Roďini, Nikdo ňeplače mladú nad dušičkú, Plačte nademnú vi tvrdé skalini! A v tejto pjesni tá sveta sirota, Hrdinskú vešla bránú do života.

[36]

Bol len mládenček, lež jak muž umjeral, Hrdo jak Vilko oprel smrťi čelo, Na Vilkov on hrob v poprave pozjeral, Bok a bok skrili oboch zvadlé ťelo; Lebo to boli tužbi Holubové, „Dajťe ma kďe sú kosti Šulekove!“ Ťažká to bola mladích bratov muka, Smutná pre národ, že tak dokonali! Ale sa triasla aj tím sudcom ruka Čo sinkov mladích ortel podpísali: Keď sa ňelaká národ smrti, hrobu, Dajťe národnosť, dajťe mu slobodu! Tak pochovali národa dvojíčki, Pod šibenicú šerhovja a kati, Lež lud sa modlil jejích za dušički, Jakbi mláďenci tito boli svatí; A celí obor nad hrobmi jích trnul, Lebo ohniví západ s pomstú hrnul. Jak Niagara v svojem vodopáde, Trase okolje, mestá, doli, hori, Tak sa rúťili prúdom na západe Hrdinov husté ťisícové zbori; A celí ten svet zbrojú zatajili, Pomstú hrješnému svetu zahrozili. Pri dravej rjece rozložili stáni, Kterú Kocitus strašní menovali; Tá rjeka všetki zatvorila bráni, Tu sa dve vojská spikli a rúbali; Západné húfi šturmom išli k meči, Ale dali konec rázom ďivej seči. Víťezi vazňov dali na slobodu, A zbedovaním puta posňímali, Krvavé čistú rani zmili vodú, A v hrdinské jích rúcho obljekali: Bola to doba krásná jak vzkríšenje, A bolo ráno — svet mal oslávenje! Osloboďení títo slobodníci, Čo ťažkú núdzú šibenicám vihli, Boli to radom mlaďí bojovňíci, K svojím ochrancom s plačom ruki zdvihli; Dovolťe reknúc, bratov pochovati, Čo umučili pre národ nám kati! Na to vazňovja slobodní leťeli, K pohrebu bratov za rod pochovaních, Hrdinské sa jím vojska pripojeli, K hrobom mláďencov za rod povešaních; V príchodu jejích šibenice spadli, Na níchž sinovja za svoj národ zvadli. Ten zpev: ale pravda predca zostaňe, Híbal okolje, trjasel zem a skali, Svet hrješni hroznú odplatu dostaňe, A v tom sa zeme žili roztrhali; Mučedlňíkov svojích ňenačatích, Vidali hrobi ludstvu jako svatích. Tu šibeňice ohňom sa chitili, Boli kaďidlom k pocťe usmrťeních, V praskoťe ohňa mrtvích odprosili, A oplakali sinov zaduseních: Za hrjechi svoje chiťili sa v plameň „Sláva mláďencom“ a lud rjekel: Amen. Keď mrtvé ťelá v truhlu položili, Z lipového to dreva ustrojenú, Kňazja modlitbú hrob jím visvaťili, A luďja dali slzu viceďenú; Mláďencov večné vzali slávi bráni, Húfi vojanské v svoje vešli stáni. V stánoch vojanských junák pekní mladí, Stál jak osoba hrdá Jaroslava, Z ústa mu leťeli rozkazi a radi V hrďinském čele žjarila sa sláva; Muž to junáckí, smelí, ozbrojení, Hovoril k vojsku takto povíšení: „Sinovja Slávi! bereme sa k vlasti, Kterú Kocitus tento strašní ďelí, Ďeďovizeň to moja plná strasti, Takto mi muoj Bůh, moja vjera velí: Podmaníš tú zem ti po krutém boji, A priveďeš mi lud zas ku pokoji! Vinním odpustíš, dáš ruku milosti, Píchu zpokoríš, a potlačíš zradu, Ztroskotáš žalár útlej ňevinnosti, Vdovám, sirotkom dáš uťechu,radu: Vráťíš vihnancov, zpamatáš zveďeních, Odplaťíš sinov v búrkách ťebe verních. Svatej Trojice chrám ten rozrúcaní Zaujmeš mužmi vojska údatními, Vistavíš ho ti, tvé v ňom budú stáni, A ohraďíš ho muži šlechetními; Na čelo jeho dáš literi zlaté: „Tu rovnoprávnosť národovja máťe!“ Tak hrďina ten; a slávi sinovja Hurráh! v oblaki hromozvučno zdvihli, A na údatné svoje si vudcovja Húfi, vojanskím prísním okom mihli: K nohám junáka hrdú kloňja hlavu, To císar pán náš — hurráh mu na slávu! A tu koňíci smelo zdupotali, A oblak vojska po vlasťi sa valí, Až doli, hori, nad tím zastonali, A ňeprjaťelské húfi uhíbali; A celí sa svet vúkol hrozňe meňí, A veselí bol jako po vazeňí. Zvečerilo sa; ale po končinách Hlasi bubnové oblaki ztrjasali, Strelbové bleski šírích po dolinách, O hrozních bojoch zvesti donášali: A v ňejistoťe svet sa ešče lakal, Jako pred súdom stál a ortel čakal. Polnoční uhel, ohňom rozpálení Súsedním, svoju ztápal ladovinu, A jako orkán ďiví, rozlobení Leťel záhubnej vojni na krajinu; Ohromní pustil z ladovin svích prameň, A zdusil rázom ten zbúrení plameň. „Ach, čo v tom sveťe ti púťniče robíš?“ Jedna sa ma tu bohiňa zpítala; Vješli ti v jakej ňejistoťe choďíš, A všelijaké hrúzi viprávala! Kdo si? bohiňa — hrúzi — či milosti? Zpítam sa; rjekla: já som mať volnosti! A já som mešťan, Paňi moja zlatá, Celého sveta sin, a prjaťel luďí, Každí mi národ je a vjera svatá, Človečenstvo sa v kresťanstve mi lúbí; Bojím sa Boha, a cťím ludské práva, Svatí mi zákon a Císar má hlava. Chcem sa odebrať k mojej svatej vlasti, A oddechnúc už z nebezpečnej cesti, Zpjevam o žjaloch veku a o strasti, Čo nás hoňili ďeďinkami, mesti: „No, pojďeš s Bohom!“ tak matka volnosti Rjekla, šeptajúc pár slov v úprimnosti. Ha! vi špioni; vjažte nohi, ruki, Vlečťe tích zradcov večnej do ťemňice; Ňeujďeťe vi ťažkej zradi muki, Aj vi buďeťe viseť z šibeňice: Tak popaďeních vljekli hrozní drábi, Bili, šklbajúc vlasi z nás a hábi. V hlbokí s Jankom žalár ma zadali, A vazili tam o chlebe a voďe: Nohi a ruki krížom okovali, Dali úbohích žabám ňesloboďe; Ale dobrí Bůh dal nám oblevenje, Mali sme jak Ján ve snách tam zjavenje. Usnul som sladko — a tu sveti nové, Jak pri stvorení sveta viňikali, Boli sme krásném s Jankom na ostrove, Len že tam morské vlni dorážali; A keď sa v búrce vodi viljevali, Morské tam šelmi ludí hltávali. Tento ostrovek často napádali, Ešťe aj ďiví, blízkí ostrovani; Dobrú roďínku jak lúpež chvátali, Chťejúc zaludňit pusté svoje strani; Ale pri všem tom, ti domorodňíci Vlasti svej boli vrelí milovňíci. Túto velikú hrúzú natrestaní, Tam na západ sa k horám pomikali; Starí tam stál hrad múrom obehnaní, Okolo múru prjekopi a vali: Ohromné vrchi, jako hrdé bašti, Hájili ostrov tejto novej vlasti. V prostredku hradu chrám si zakládali, Tito úbohí, dobrí ostrovani; Už hlavné múri a piljeri stáli, Chrám sa rozďelil na tri hlavné stáni: Chrám to ohromní mal podobu hradu, Abi chráňil lud dobrí od nápadu. Mláďež horlivá, živá, zapálená, Na múroch stavbi pilno pracovala: Po chráme novém vrelo roztúžená Hrďinskím si tu duchom počínala; Starci junáctvu, vidjac jeho radu Múdrú, národa dali v ruki vládu. Tak to milo šlo — a junáctva hlavi, Starosť nad krásním djelom prevádzali; Domorodňíkom donášali zprávi, Keď sa v národňej raďe raďjevali; Proťi ďivochom hráze zarazili, Kterí zďaleka stavbe zahrozili. Pojal dušu mú, ten chrám velikánskí, Forma a vazba jeho ňevídaná: Pri ňom nábožní lud jak náš Tatránskí Poctiví, zdraví a dobrota samá; S námi cudzinci, duša jeho milá, Na mjesto reči, v tvárí hovorila. Mňe sa v tom chráme jednoti svatina, Tak jako srdco v ťele zalúbila; Domorodňíkov úprimná roďina Na túto oči, dušu obráťila: V tej mali slúžit kňaži na vzkríšenje, Keď svetí ludstvo k božstvu povíšenje. V národnej raďe junáctvo zastalo, Keď sa k svatiňe brána otvárala, Nad formu bráni tuho sa hádalo, Až sa z hádanja ostrá zvada stala; Jeden šeďiví starček tu zaplakal, Ňeopúšťaj nás, Bože! a v tom klakal. Ach Bože, Bože! tato ňejednota, Sťehuje sa už aj sem na ostrovi! Vzdichám si s Jankom; ach, keď ta holota Záhubné ťahá prez more osnovi! Kďe ste vi kraje, sveti, slobodňíci, Vi ňepoddaní tejto záhubníci! Bůh vje, čobi sa bolo porobilo, Ale národnje svjatki nastávali; Domorodňíctvo v plese zatúžilo, Veliké, svaté dni sa otvárali; Všeobecné v ňích sveťí sa smjerenje, Svato-národních túžjeb obnovenje. Už sa zdaleka zástupi híbali, Zdomorodňíctva uťešeních krajov, S túžbú a plesom na hrad sa ďivali, Tito poslovja z božích, milích rajov; Belo-červeno-modré zástavňice, Jak Noáchové ňesúc holubice. V krásné udolje jako pod Tatrámi Húfné ťisíce v zpeve sa schádzali V údolí milém, saďeném lipámi, Ruki si dajúc — milo sa vítali; Mnogaja ljeta! hučelo horámi Daj Bože šťastja! rjekli ostrovani. Veliké tito národnje Slavnosti Hrdinskími sa zpeví započali Mláďenci, panni krásné, v národnosti Citu, plesavé zbori zabávali; A v tíchto zpevoch zchitalo tušenje, Ti zbori silné — Slávi predviďenje! Muži a ženi, starčekovja zchradlí, Mladú roďinú svojú otočení, V kole národnjem jako ďjetki zmládli Berúc podobu jako oslávení; Slzi radosti, zápalu padali V mláďež nadšenú, kterú objimali. V druhí velikí ďen národňá rada, Pred zbor národňí hluční predstúpila; Počeť verejno z danej vládi skladá, A túžbi svoje nové predložila; Národ uznalí s nadšením schvaloval Službu, a radu ďálej upevňoval. Svital ďen treťí a tu v nábožnosti, Staré si kňihi otcov otvárali: Hlavi národa odkrili tajnosti, O budúcnosti vírok donášali; Tu starešinstvo vislovilo: Amen, Z národa leťel posvecenja plameň. Kďe sťe vi drahé na Slovensku hlavi? Zpomína Janko — v slasti tej bez seba; Tu bisťe mali hodi — dali zprávi — Čo viďí človek, ked je blízko ňeba! Rozvinulibi uzel budúcnosti, Kterí je zvití v Tatri národnosti. Kďeže sťe? Kollár, Holli zádumčiví, Kďe je náš Hurban hromo-plameňití? Kďe je nad rodom Štúr náš prehorliví, Kďe Hodža rečňík v Tatrách svatocití? Kďe je ten oblak mužov krásnej Tatri, Tu bi sťe mali rodocitu vatri! Jedna dolinka jako Jozafata, Bola nad víchod milo rozprestrená: V domorodňíctve bola to zem svatá, Pomníki otcov slavních ozdobená; Zástupi sa tam jako na pút hnali, V kňize života — otcov zpomínali. Tak prežehnali édenské dolini, A putovali k národnjemu hradu: Múri chrámové zkropili roďini, Muži národa v tajnú vešli radu; Na stavbu chrámu kládli obeť hojnú, A žehnali sa k djelu láskú svornú. Hlavnú jednoti v túžbách obstúpili Svaťinu, všetki tito zbori svorné; Erbom národním celú okrášlili, Hladjac si hrdo na zďi ňerozborné; Formu národnú hlavná mala brána, Domácú barvú ňežno malovaná. A tu ešťe ráz, národ ten plesaví, V svatonárodních túžbách sa objímá; Viletja z húfov národnje zástavi, V zpeve nábožném traťí sa roďina; Mňa omráčilo hrozné osvječenje, A ostrov híbe zeme zatrasenje. Leťím na horu — tu zas velké sveti, Sveti na polnoc ňevídané nové; Zem sa potrjasá, ostrov motá, letí — Jakbi ho ťjahli hori magnétové; V zemetraseňí priťjahli sa hori, Tu Janko v hrúzách ko mňe prehovorí: Ach, čos ma zbuďil? jak mi za sňom lúto! Kdo je? už drábi na žalár šturmujú, Berúc zerzavé z nohi, ruki puto, Ortel nám smrti strašní oznamujú; No, tu nás máte; už oči viďeli, Čo nám slúbeno — rjekel Janko smelí! Dali nám člnek, vjedli k vodopádu, A soťili nás v hroznú zátočinu; Takto vidjac už na život náš zradu, V posledňú klakli s Jankom sme hoďinu: Prežehnali sme marné tito sveti, Tu dvojhlaví fták z visokosti leťí. V pazúri pojal nás, a do visosti, Ňese z očitej nad prepasťú smrťi, Švihňe sa krídlom ňeba v širokosti A nad Krajinú vojni s nami vrťí; Rázom sa v západ pusťil do víšini, Leťel nad hori a morské hlbini. Slnéčko zlaté práve skonávalo, Už len ti krásné pruhi sa mihali, Už tam pod námi všecko nocovalo, Tam bola už noc, tam už luďja spali; Ztmelo sa aj nám a v tejto ťemnosti Leťíme z víšín dolu v hlbokosti! Oddechňite si na Slovenskej zemi! Rjekel zmeňení nám fták na anjela; Mi od radosťi jako omámení, Padli sme k nohám osloboďiťela; Anjel prežehnal nás, a leťel v slávu, Mi z Javorini viďíme Mijavu! Tak sme leťeli jako po vzkríšeňí, Tam pres Lubinu k horám postavenú, Ale Bohužjal horko zarmúťení Vidjac s žalostú obec vipálenú: Ešťe kúravi tejto pustaťini, Kalili oči, ťjahnúc v úbočini. Já som pospjechal ku mojej roďiňe, A chcel už objať duše drahé moje; Sto rokov zmizlo v strašnej mi cuziňe, Tak ťažko ťjahli vojni a jich boje; Ale aj u nás hrozné mi ďivadlo, Kaďe som leťel s Jankom v oči padlo! Naší viďjac nás padli a zamreli, Misleli dávno že som ja zahinul, Od toho času jak sme sa viďeli Jeden sto-vekí dlhí ďen pominul: Až v rozbjerání útlém prišli k sebe, A ja na zemi s ňími našjel ňebe. Já som si mislel že hrozné víjavi, Které sa mi tam s Jankom ukázali, Ňeslichané jim budú nové zprávi, Ale oni to isté povedali: Aj oni boli jako ve vazeňi, Aj tu bol sveta obor rozbúrení. Dobrí Práťelja, mojí dobrí známí, Jak Jozef otca milo ma vítali, Ňebolo konca kraja vipráváni Až sme sa v hrúzách spolu viplakali; Ja som jim odkril moje ďivné zvesti Oni pozemské pohromi a tresti. Jak po potope to tu vizjeralo, Domi, ďedini, mesta poválané Strašnú to všetko podobu tu malo, Zvazki najtužšje boli potrhané; Len material čo ból zachovali, Majstri za základ novej stavbi dali. Čo nosjevalo ocel a rezivo, Čo sa za národ v boj prehrozní dalo; Junáctvo hrdé to včil úskostlivo Na odpásané meče pozjeralo; Muži za národ braťja dorúbaní, Jak medalliu, hrdo njesli rani! Kdo hnal národi na krvavé pole? Kdo brúsiť kázal meče ocelové? Kdo prispješil ti ťažké ríše buole Ach kdo pohíbal živli národove? Europi strechu ohnom kdo podložil? Kdo náš pred súdní vek stolicu vložil? Kďe sťe proroci, čo prorokujeťe, Kďe vi veštcovja, čo čitáťe v dlaňi? Kďe vi lesňíci, čo rozhodujeťe? Lebo hadači, otvorťe nám bráni; Čaroďejníci, kde sťe mali radi, Keď sa ztrjasali sveti, tróni, vládi? Orkán a Samum, Sírokko, vetrovja, Horúcím dechom Europu ovjali; Ríchlejším behom jak ňebe hromovja, Jako semeno, sirku, oheň sjali; Ohňivé prúdi za ními sa vljekli, A jako more do Uhorska tjekli. Ti, čo začali boj, ňedokonali; Bojovňík ňeznal sám prečo meč nosí; Ti, čo za jednu mať bojovávali, Brali na sebe kije, meče, kosi; Pokrevnosť ludstva višla na cuzinstvo, Daná sloboda ztraťila braťimstvo. Pán njesel ťerchu, njesel ju poddaní, Zďichal bohatí, stonal zúbožení, Učení zmizli, pustli školi, chrámi, Trpeli starci, ďjetki, muži, ženi; Ferdinand pjatí berlu k zemi kloňil, Keď zvon búrliví millionom zvoňil. Pastjeri jedňí za rod v boj sa dali, Zmenjac na ostré, božje slovo, meče; Druhí sa svojho stáda odeznali, Hladjac na ludské, chladno krvoseče: Bratstvo, pokrevnosť to bolo mámenje, Láska a pokoj puhé ošjalenje. V práťelstve zrostla najlútejšja zrada, Domácí seba sami špehovali: Ve vlastních človek nosil ňadrách hada, Roďičja sinov svojích prezrádzali; To nám donjesli ti slobodi dané, Jejichž pamjatku hroznú v duši máme! Ó jako sme vám záviďeli tvori! Mi sme plakali a vi sťe zpjevali, Mi sme ti vaše vímoli a hori, Jako hospodu lože hladávali; S lastovičkámi chceli sme putovať, S ňími v ďalekích krajinách zimovať! Učené hlavi ostro sa hadali, Lež ňechápali, Sveto-ducha cesti — Keď o prevraťe sveta mudrovali; Dobrí lud prijal to za božje tresti! Mňe starček jeden o všem tom rozprával, A v podobenstve takto si vzdichával: „Sjalo sa, sjalo v velkém poli sjalo, A rozsevači sa tam stretávali, Réž, jačmen, žitko spolu sa mješalo, Až rozsevači do zvadi sa dali; Tak to šťedrí Bůh aňi ňepožehnal, Lebo rozsevač sejbu ňeprežehnal! Bár to oseňje na jar bujno zešlo, Jedno tam zrno druhé zahlušilo, Prívalom potom velikím podešlo, Keď mračno ňivu celú zahmuolilo; To, čo zostalo bola mrveňica, Ach ba len kúkol, bodláčje, ohňica!“ Národi zeme oknom vizjerali, Z stovekej svojej oddechnutje službi, Na svaté ňebe oči opjerali Ňesúc společné za víkupu túžbi; A ňebe múdré spravedlivé, večné, Prijalo prosbi národov společné. Najvelebňejšú na ňebi svatinu, Kďe je ďeďictvo národov otvoril, Tu máťe ďjetki! zeme na roďinu, Pokinul oťec — a tak prehovoril: Pravdi, slobodi, bratstva a rovnosti, Berťe pokladi — žiťe ve svornosti! S poklonú dari prijali — a stáni Pred národi sa božje zatvorili, Veselí prišli na zem z ňebe bráni, A společné si dari predložili; Jakí je človek! pozri ňebe zeme, Jak ňerovno to bolo poďelené! Ti, čo prišli sem ode trúnu z ňeba, S pokladom daním krivo šafárili; Chudím ňedali — zbohaťili seba, A tak v chudobe — Boha urazili; Jední si za stol slobod posedali, Druhí jak Lazar otrusinu mali. Narodi zeme božje sú poddanstvo, Pomňite na to národov vudcovja! Vjera, vzďelanosť, a pravé kresťanstvo To jích určenje — buďte jím otcovja; Dajťe jím práva pošlé z ducha času, A samostatnosť túto Boho-krásu! Kdo sa posveťíš do službi národa, Na predústojnú pomňi službu ducha; Tvoja buď obeť pravda a sloboda, Ňenos do chrámu ňečlovectva rúcha; Z zuj obuv a ber rúcho človečenstva, Prežehnaj prse slovom náboženstva! Všetki unjesli ťerchi a ňehodi; V osem storočjem žitja svého behu, Slovák a Maďar; len z čiše slobodi, Ňeznali pripiť — trasúc sa od hňevu; Plačte národi, plačte nad tú dobú, Keď človek ďelí ňerovno slobodu! V slobodi veku do seba strjelali, V pjet a tricáťi bitkách ňeslíchaních! Z Moháča, Varni duchi pozljetali, A objímali duchov rozhňevaních! Potomstvo tento anjel ňeviďení, Jako sirotek zdichal odemrení. Túto pravotu visokí duchovja, Zaňesú s sebú na ti druhé sveti; Toto lúčenje prezrú národovja, Keď sa vivejú prítomnosti smeti; Hrozní tento boj budúcnosť rozsúdi, Tá až vibere zlato z tejto rudi. Čo je sloboda v kerej Boha ňení? Saturnus, čo své ďjetki žere vlastné; Je raj k rozkoši ludstva otvorení, Na jehož bráňe cerber vije strašňe: Čo je sloboda bez rovnoprávnosti? Načo je národ, bez samostatnosti? V písme sa svatém všeho dočítáťe, Jeremiáša hroznú kapitolu Tricátu štvrtú v rukách luďja máťe, Jak ten odsúdil človecstva ňevolu! Patnásti tam verš do sedemnástého, Káže: ach! ňerob brata ňevolného! Ctíme hlboko ducha slobodného, Tak jako v každém, tak aj v Maďarovi; Ze života však osem sto ročjeho, Čo už zbívalo nášmu Slovákovi? Už jeho život bol v Arendu daní, Prv lež bol umrel už bol pochovaní! Role a lúki, urbár, odputnala Ta rovnosť, bratstvo, ta sloboda daná; Ale Slovákom ústá zamikala, Maďarská praj reč, buďe paňi sama! Urbárské puto padlo ze sedljaka, Zubadlo ducha padlo na Slováka! Hlavi Slovenska ňežijú z pánšťini, Kterú ňedává sedljak už pánovi; Jejich heslo je: život materčini, Za tejto práva aj mret sú hotoví; Slovákov v Uhroch sú tri millioni, Ducha slobodi, reči, chcú mať oni. Tak Bórik, Šulek[37] v Ňitre vistúpili, Ménom svích obcí za práva národa; Ale Bohu žjal! vjac sa ňevráťili, Do pút jich dala pre národ sloboda! Nad tú slobodú Slováci strpali, Oči zakrili — uši zacpávali. Národ Slovenskí, ten lud rozžjalení, Len zas na krivdi staré sa žaloval, V pravorovnosti veku odsúďení, Knihu velikích bjed svích opakoval: Bůh vje k jakému odhoďen stoletú, Vzdichal na posmech slobodnému svetu! Sloboda je strom v ňebi virosťení, Ale odvislé má na zem panohi, Človek k obrazu božjemu stvorení, Trhá ovocje z ňeho si úbohí; A len tvor Bohu čo je ňepodobní! Ňesmje ho trhať, a je ňeslobodní! Spravedliví Bůh, svet tak zamotaní, V takíchto krivdách ohromno pristavil; Všetci ste moji! rjekel v rozhňeváňí, A v zmatku tomto z novu sa oslávil; Keď po národoch prísno sa poďíval, Obrazené v ních svoje práva dvíhal. Prv lež dal svaté ludstvu rozhrešenje, Trestal svevolné pri národoch vini; Prv lež dal trónom nové posveťenje, Radcov povolal do svojej svatini; Svoju jim odkril pri národoch vuolu, Zaňechal si súd, radcov poslal dolu. Kďe sťe, ach kďe sťe, poďte braťja naši, Oťec národov po nad hlavú stojí; Nás sa tíkajú, títo svaté hlasi, Ňelakajťe sa, Bůh si aj vás svojí; V božích zákonoch máťe zaručenje, Že sa začíná vaše povíšenje! Ach kdo predstúpí pred všemohúcého, Abi za lud náš pred ním orodoval! Kďe je kdo, abi krivdi, práva jeho, Ti tisíckveté s prosbú virozprával? Muži národa už boli vihnaní, Jako siroti, na vše sveta strani. Horváti majú Bána Jellačiča, V svojem nároďe za vudca a hlavu, A Srbi svojho otca Rajačića, S kterím hladali starích otcov slávu; Kohože Slovák najďe osamelí? A kďe sú jeho slavní Okoneli? Na Slovenskej sme starej zemi stáli, Lež o Slovensku ani chíru, slíchu, Zpevaví národ umlkel jak skali, Slovensko v strašném zamjeralo ťichu; Čo sa za národ bolo pokonalo, To pod hrdelním, hrozním súdom stálo. Mužovja hrdí, čo prorokovali, Jako Izajáš aj Slovákom časi, V rozhodnej sa dobe odeznali, Ba proti ňemu zdvihli péro, hlasi: Kdo, které mesto zdvihnúť malo hlavu, Ba kdo smel zvolať Slovensku na Slávu?! Všetko, čo sa už bolo popísalo, Všetki prípravi za národa hnutje, Mnoho šuhajcov bolo poklesalo, V klíčku Slovenska klelo zahinutje: Už tá pulsová, tá srdečná žila, Jako v klopáňí srdca k smrti bila! Rúcho pohrebnje šili útlé panni, A starčekovja ďivné mali snenje, Ba aj mláďenci samém pri svitáňí, Ale nám toho nikdo ňeviložil, Čo Bůh národu v svej raďe uložil. Jako pred búrkú keď sa mračno dvíhá, Hladajú skríše ďjetki bojazlivé; Tak aj roďina Tatri žalóstivá, Skrila sa v kúťe s plačom, zúfanlive: Keď na jej dvore šibenice stáli, Slovensko v hrsti ňeslováci mali! Keď bolo vojsko, zlato, rada, sila, Kterábi bola ten puls pristavení, Aspon na chvílku v Tatre obživila, V tomto popravném ducha rozžjalení? Zemdljevalo nás to dlhé čakanje, A slobodi zvon bil nám na skonanje. Čím vatší je kríž, tím je bližšje ňebe, V kajícej Tatre ťemno zavznjevalo, Keď sa klonilo slnko krvobledé, A v žjali našjem s nami plakávalo; A keď krvavé po ňom višli zori, S plačom v modlitbe šli na lože zbori. Na mjesto zori, vatri jak Vulkáni, Tam od Moravi hradskú ožjarili, Stojá vúkol nich smelí Mijavani, A tu zástavi z Vjedňe sa zjavili, Pri prvej vatre zahrmeli hlasi, Sláva Slovensku! tu sú braťja naší! Večer to bol, keď na Mijave Sláva,[38] Prvé Slovensku v Tatrách zahrmelo, Trhli sa údi, žili, Tatjer hlava, A usmjevalo hrobobledé čelo: Hurban, Hodža, Štúr s mladími Špartáni, Stretli Slovensko u Najimskej bráni. V príchoďe jejích pohnuli sa Tatri, Jako keď Vezúv, kraje, hori, ztrase; Na vítanú jím dané ohňa vatri, Blčali Tatrú v národnem ohlase; Slovák prví raz v boje sa ubjeral, Abi za národ žil, lebo umjeral. Tento večer bol jako pred vzkríšením, Večer velikích v nároďe tajností; Jak Apoštolom hrozňe poďesením, Keď sa ukázal Kristus v ňevidnosti; Vi sťe trápiť nás prišli sem pred časom, Bojazliví svet rjekel smutním hlasom! Lebo ten príchod bolo to zjavenje Jánovo, svetu celkom bez víkladu, Previšovalo národa tušenje, Prv lež národnú odekrili radu: Hurban, Hodža, Štúr na Slovenskej zemi, Takto volali k Bohu v vitržení: „Mi sme vihnanci svetovládní Bože! Vihnaní z zeme kďe otcovja žili, Tuto ďeďovské kosti majú lože, V tejto otcovja naší zemi zhňili; Ti si nás poznál, pošli pomoc, radu, Krjesíme národ, či pácháme zradu?“ „Dajťe Císári, čo je Císárovo!“ Tak si oslovil pozemské národi; Toto príslovje je aj Slovákovo, V ňom hladá zákon právo a slobodi; Toto je Bože! heslo svaté naše, V tomto búrlivém, trůnolomném čase! Osem sto rokov s Maďari sme žili, V společnej vlasti a ďedovskej zemi, Dobré jako zlé časi zakúsili, V posledních dobách s ními rozlúčení; Aj mi národu žjadame slobodu, Ňezavrhni nás, Bože! v túto dobu! Ňeprinjesli sme meče pokrevnosti, Ňechceme lúčiť bratov ode brata; Mi sme cťitelja každej národnosti, Každá pod ňebon vjera nám je svatá; Túto slobodu cťíme v Maďarovi, Ňech ju cťí Paňe! Maďar v Slovákovi! V službe sme tvojej boli postavení, Krstom a slovom slúžili národu: Ti znáš, Bože sám, jak bol opusťení, Daj mu ó Bože! slobodi hospodu! Ňech na závaďe Slovák v sveťe ňení, Ňech ňení jako hofer pohoďení. Tis nás privjedel k onnej vedomosti, Že bez národa ňení v sveťe žitja, Národ, osveta, to sú pokrevnosti Viššjeho s ťebú, Bože! živobitja: V tom povedomí stojíme tu, Paňe! Ňech sa v národoch tvoja vuola staňe! „Jestli to hrjech je, že sme opásali Meče, za svaté právo človečenstva; Jestli to vina, že sme zaňechali Ženi a ďeťi, v losu ukruťenstva; Súď nás Pane sám, len ňech na pomezí Slovenskem skrití prach, popol náš leží!“ Po tej modlitbe — tito trja proroci, U Sareptánskej mali stán vdovički, Hospodu vzali v prvej tejto noci, U známej rodu našjej Kolénički;[39] Tej, čo prorokom chudím svoje šarti, Dávajúc vzala krásné meno Marti. Štedrí to večer bol jak na šťedrí ďen, Plní dobroti, darov a čakanja, Oddichel si duch, vihnal úzkosti ven, V večer prvého v Slovensku povstanja: Už o pol noci vizjerali zori, Ti ňedočkavé, ťisícové zbori. Tak svitlo ráno na Slovenskej zemi, Ráno slobodi, a samostatnosti, Slovák pozjeral jako po vzkríšení, Jako mladí lev plní ohnivosti; Hurban, Hodža, Štúr tajnosť vijavili, A húfom zvedavím, takto hovorili: „Čo sa bojíťe Braťja, Sestri naše? Čo že hlaďíťe na nás zaďivení? Aj nám sa hlási Bůh v slobodi čase, Aj nám Slovákom Bůh je nakloňení! Prijmiťe od nás svaté pozdravenje, Vítajme spolu národa spasenje! „Na čo nám život, keď ňení života! Na čo roďini, keď ňení národa? Na čo mi je svet, keď je v nom pustota? Život národa, je zákon, sloboda; Bez srdca hinú, tlejú naše kosti, Tak aj národi bez svej národnosti. „Nad hrobi otcov tu stojíme s vámi, Nad prachi ďedov potomstvo krjesíme, Pod námi svatá zem, ňebe nad námi, Prjaťel pravdi Bůh s námi je, veríme: Už nás on voďil pres ohňivé peci, Jak troch mlaďencov, a mi sme tu všetci!“ „Ňeneseme vám strjebra aňi zlata, Mi sme chudobní, braťja vaši známí! V národoch božja vuola je nám svatá, Ťesná veďe nás cesta v Slávi bráni; Ťažká v národoch musí to biť vina, Keď kňaz bibliu ňechá, meč pripíná. Ačkolvek ťažkí kríž na nás sa valí, A kdo vje jakí los nám odmerení; Život národov jasní sa kalí, Jako mu vírok Bohom usúďení; Ale veríme že aj v naších mukách, Sme mi aj s vámi v božích mocních rukách!“ A tito reči jak Orkán zchitili, Duše národa, a vjedli jích v boje, Sťa krupobitje z mračjen sa rútili, Z obcí velikích, mužov silné roje; Chlapstvo tu zrutné zbroj, rezivo, bralo, Za trón a národ do radu si stalo! Keď už Mijavci na hlavu povstali,[40] Brezová sa k ňím silná dorúťila; Vrbovce, Krajné s Hlbočanmi stáli, Hlava na hlavu — junáč roztomilá! Leťelo mužstvo, starci, panni, vdovi, Až zrostel tábor osemťisícoví! Z okolja mesta, ba až od Sašťína, Ludstvo sa jako na púť vistrájalo: Chlapstvo až z Modri, Turca od Trenčína, Jako bratstvo si ruki podávalo; Hrdé považje rozkrídlené stálo, Jak orel mladí k horám pozjeralo. Pjet sto Špartánov, s troma Apoštoli, S Hurbanom, Hodžom, Štúrom v vojska čelo, Stáli, vedúc ho do vojanskej školi, V kterej Slovensku, Sláva! zahrmelo; Junáč plesavá jako na hostinu, Čakala hrozních bojov na hoďinu. Kázeň vojanská jako hromoiskra, Národnje toto vojsko zplameňila; Zápal za národ, mláďež živá, bistrá, Radu národnú verno otočila: Na Brozovú — jak do slúbenej zeme, Strojil sa tábor, — vojsko ozbrojené. Muži národa hrdo pozjerali, Vidjac jak ten lud za národ sa hlásí, Že je silňejší jako múr a skali, Že šibeňice a kat ho ňestraší; Že oťec ňechal mnohích ďjetjek hlavi, Chalúpku, ženu, leťel pod zástavi! Darmo tím mužom ňebe zavjeráťe! Darmo hrozíťe hrďinskému duchu; Tam bola víhra, tam jich ňebe svaté, Keď sa v svjatečném prechádzali rúchu; Keď sa brál národ do slobodi chrámu, A s ními ťjahel v boj a smrti bránu! Hnul sa k Brezovej zbor ten ťisícoví, Hudbú zvonovú hlučnú vistrájaní, Mnohému padli slzi starčekovi, Keď viďel ten vek ňikdi ňevídaní! Dobrovoľníctvo starci prežehnali, A ti na cestu kríž slovenskí vzali! Brezová stará, obec ťisícová, Zbori národnje ochotno prijala, Ta chovaňica známá Hurbanová, Národu prví ráz hospodu dala; A prví boli smelí Brezovani, V boji za národ krásno pochovaní. Tábor Brezovskí valom otočeňí Prírodi, ducha, zastal jak ňemožní, Na život a smrt k boju odvolení, Čakal ten príval valící sa hrozní; Jak sokolové ve dňe v noci oči, Ljetali stráže horú, po úbočí. Hňed v tí prvé dní z troch strán obstúpení, Višli do boja ti slobodi žjaci, Pravdú a krivdú dávnú rozohňení, Prví v sveťe ráz za národ Slováci; Tam na prašníku príklad zmužilosti, Dal rozohňení lud a srdnatosti! Bár si Slováci hrdo počínali, Na císarské tam vojsko vistrojené, S útrpním duchom, okom pozjerali, Viďjac ho ťjahnút ťažko ozbrojené! Sossaj s pešjaki, Vojnič s kirisníki, Stretli sa v bitkách s trónu milovníki! Ňezpamatal sa Sossaj až sa poddal, Návalom ludu rázom odzbrojení; Vojnič Maďarom pomoc danú odnal, Kadú národnú v bitce poučení; Vojnič odťjahel, tak sa ukázalo, Za čo Slovensko v boj krvaví stalo! Zúfalo ale ešťe bojovali, S pjet strán Slováci gardú otočení, V húfi maďarské smelo sa rúcali, Jako mladí lev z kljetki vipusťení; Len to slovenská duša si lútala, Že sa s braterskú krvú dostrjekala! Tu z ňeba padel, zástup Mijavanov, Verním s posádki svojej Kapitánom, Abi zastúpil trpících krajanov, A dorazil tam s statním Semianom; Posvatnje braťja mali v bitkách hodi, Až jich obstupja mračná vojsk jak zvodi! Od Seňice se valní zástup dvíhal, Prešporskú gardú ostro posilení; Od Vrbového a Trenčína číhal, Na zbor národňí, príval rozvodňení; Jakím návalom bola ohromená, Sila národa, v duchu ňezlomená! Na lepšje, verní Bůh, húfeček časi, Chcel si zachovať — ňebe zaťahoval, Na vístrahu dal dešť a hromohlasi, Abi zástup ten k horám postupoval; Stidlo povetrje, hasnul oheň v meči, Sila sa ztjahla v muzstvo, v ducha, v reči. Padla dešťivá s vetrom chumelica, A slnko zlaté k večeru sa kloní, Ňebe zostalo jako okeňica, Staro-Turanskí zvon ku šturmu zvoní; Čo je? z Brezovej prileťeli zbori, V ústreť krvavé leťeli jim zori! Na Starej-Turej oheň plamenití, Ti staré krivdi v ludu rozpaloval; Ach tu brat brata, jako tiger lítí, Hubil, ňivočil, stíhal, ňelutoval! Ťažko je hasit keď sa oheň prúďí, Ťažšje je zkroťiť, keď sa národ zbuďí! Tento požjar bol jako stlp ohňiví, Jak živí svedek národnjeho hrjechu; Bol to národ sám, pomstiťel horliví, Čo vlastním ďeťom vistavil tu vjechu; Abi potomstvo na ňu pozjeralo, A hrešiť proti národu sa bálo! Oheň búrliví kameň tu položil, S víťazstvom ťjahli Hurbanové zbori, Už sa bol Maďar do kola rozložil, A hospodáril s ohňom na Záhorí; Na Mijavské sa vljekli kopaňice, Strelbi ohnivej silné hrmavice. Pri Vlčkoch v poli a pri Klasovitích, Bitka sa ostrá s ohňom započala, Čarda a vojsko v strelbách plameňitích, Na Porjadje sa na Slovákov hnala; Padli Maďari i naši krajani, A v hrobe jedném ležja porovnaní! Hurban, Štúr, Blúdek, Bórici udatní, Zach a Boňkovskí i Janeček smelí, Frič a Mikšiček ďen tento posvatní, S čjastečkú verních útrpno zavreli; Tu ďen dvacátí Septembra a druhí Spomenúc, krásní boj zavreli tuhí![41] Ňebe od zeme a od zeme vodi, Odďelil národ Bůh náš od národa; Lež ňeodďelil národ od slobodí, Bár mi vihnanstva ňeseme ňehodi; V vuoli národa život jeho vezí, Kďe boj utratí — tam mu pomňík leží! Veliká sila proťi nám sa valí, Ale vatšja je v Tatrách sila skritá; Už tej hoďini vojsko ňeoddálí, V kterej spasenje Slovákovi svitá; S Bohom roďinka! s Bohom bojov braťja Potrpťe za rod — vihnanci sa vrátja! Ňekvíl ti Brádlo! nje hrad Pilárika! Ňermúťte sa vi obce na Záhorí! Ztraťili sme boj; lež nje panovňíka, Kterí vihnancom své otvára dvori; K ťebe, ó Bože! zpínáme mi ruki Za tích, čo trpeť za rod budú muki! Tak rekli braťja v boji na Záhori Poslednjem, kďe sa braťja bili vlastní; Na to maďarské valili sa zbori, A nám nastával ortel súdu strašní, Pre boj za národ odsúďené hlavi, Našli ochranu, u sestri Moravi! Rusava bola to mestečko Pella,[42] Kďe sa národňí plavci z búrki krili; Poslal jim ďivní Bůh tam Daniela, Kďe spočinúli braťja tito milí; Tam jak ztraťení v sveťe oddichali, Tam si krvavé rani obvjazali! V dome otcovém sú príbitki mnohé, Češi, Moravci, Srbi a Horváti, Brali na lokti siroti úbohé, Vihnancov tíchto dobrí jako braťi; A tak siroti oňi roztraťené Našli v ňešťastí šťastje pobraťené! Tak jako klasi hromom vimláťené Klonja hlavičku — a zrnečká padli; Tak aj náďeje ducha pozbavené, V smutném Slovensku v hrúzách boli zchradli; Jako v morovej raňe všetko tíchlo, Čo malo ducha „už je po nás!“ zdichlo! Uhnuli oni, ale mračjen hlavi, Zdvihli sa smutném našjem na Záhori! Tu sám Bůh vjedel vojnu a víjavi, A mi leťeli v vímoli a hori; Ustúpil Hurban, Bórik i se Štúrom, Nás otočil Bůh búrkú, jako múrom![43] „Ňejsú mišleňí má mišleňí vaše,“ Ohlásil sa Bůh, obcám zapálením, Ve velebném sa ozval hromohlase, Nám zbedovaním v slzách rozžjalením; Ňebude jasno na Slovenském sveťe, Chcešli biť národ, zlož mi prv obeťe! Mi sme sa s slzú vrelú nad svojími, K hrdelním súdom útrpno chistali; Lež posilení zas súdi božími Ňje do zúfánja, lež dúfanja dali; Ti, čo nás v boje hrozné vivolali, Za národ v cestu Korintu sa dali. Židja Michalskí dlhí ďen sveťili, A mi súdni ďen dlhí s ňími mali: V bjelích košelách v kosteloch choďili; A mi sa k súdom úbohí chistali; A keď nám bratov povjazaních vjedli, Ňesmeli plakať mi, lež v hrúzách bledli! V smrťi očitej sme sa opúšťali, Pokrevnosť zljekla rúcho milé svatá; Práťelja dobrí seba ňepoznali: Vidával na smrt brat svojeho brata; Žalobám, zradám, vinnám len ťemňice Kládli úťechu žalár šibeňice! Tak svet oňemel blednúl, trnúl v strachu, Ale národ sám bol hrdí a živí; Jak ruda v zemském okidaná prachu Včil posvecenci ukázali ďivi; Šulek s Holubim s losu vrstevňíci, Kládli za národ život na hraňici! Frašták mestečko tu a tam Seňica[44] V ohňivé pece boli sa zmeňili, Tam i tu stála strašná šibeňica, Kďe svoji svojích braťja povesili; Šibeňice tí dali osvedčenje, Že nám na hroboch svitá oslávenje. Takáto obeť za trón a rod daná, Vistúpila až k ňebes bohovláďe; Prežehnala ju svatá ruka Pána, Aj Slovák má biť v národov už raďe — Kázal Hospoďin: já zploďil som ťeba, Krstil zem jeho „Slovensko“ sám z ňeba. Keď krupobitje klasi vimláťilo, Zrno ztrasené žeňe jako hora; Tak aj povstáňim druhím sa zmlaďilo Slovensko, a mlaď vistúpila zporá! Tu sa vihnanci naší objavili, Abi trón, rod, boje obnovili! Vihnanci tuto, a tam mučeňíci, Kterí za národ puta nosjevali;[45] Jako Kristoví njekdi učeňíci, Po vzkríšeňí sa spolu objímali; Pokoj vám! ňejsú rovná útrpeňí Naše — virjekli — nášmu osláveňí! Ach povezťe nám braťja žalárení, Jako to bolo, keď sťe z hrobov višli? V kterích ste boli k smrti odsúďení A keď v sloboďe bez pút k nám sťe prišli? Bradatí, hrdí, jako prorok boží, Kterí na božjem súďe počet zloží! Povecte tú reč zmaťeného ducha, Keď odsúďení s vámi sa žehnali; Keď sa obljekli do smrťi už rúcha, Keď jich pred vámi kňazi zpovedali, Keď sa klopalo aj na vaše bráni, A vrátní rjekel: vi sťe retovaní! Nám sa viďelo, že sťe vi proroci Poslaní z višších svetov k nám duchovja, Majúc zjavenje ďivnej, božjej moci, Spasi národa živí pomňíkovja; Jak duchovja sťe sa prechádzali, Mi hladjac na vás Boha zpomínali! A čo sťe prišli braťja po vzkríšení? Čo sa na božjem súďe pokonalo? Vrátili sťe sa jako oslávení, Čo v svatej sa tam raďe vám kázalo? Hlaďte, ó hlaďte! v boj za národ stali, Abi zaň druhí ráz tu umjerali! A to dožili ti losu bratovja: Hurban, Hodža, Štúr, muži posveťení, Jak Ciril, Method, ludu prorokovja, Bolestmi rodu k boju rozpálení, Pred otcom večním na kolená padli, A mučeňíkov na své prse kládli! Dobrovolňíci na to pozjerali,[46] Z ráň mučeňíkov berúc drahé masťi; Tu silné svoje bedrá potjerali, A vibrali sa k svojej rodovlasti: Kďe Váh, Hron, Ipel a Torisa ťeče, Njesli pod srdcom vlasť, a v rukách meče. Slovensko vojni ranú ubolené, Cisárské húfi znovu pozdravilo, Dobrovolňíctvo mladé rozohňené, Jako z Vezúva z obcí sa rojilo; Do radu vojska cisárského stalo „Za trón a národ“ heslo v bitvách malo. Na dva sa silné rozstúpilo zbori, A obsaďili Tatru jako ďeťi, Tu ďedovizeň, háje, lúki, hori, Starootcovské ti zakljaté sveti, Na dve sa silné krídla rozkrídlili, Tatru jak zori rannje pozdravili. Až pri Komárňe, Ači stáňi mali V bitkách krvavích s vojskom rozstavaní, Pri Budatíňe húfi porážali Maďarské, hrozním ohňom privítaní: Tam zvíťazili s Hurbanom Ňitranci A vzali chválu Nováci Čačanci. V prvém víťazstve tjahli do Žilini S vojskom cisárskím naši Serežáni, Hurban se Štúrom svojej do roďini Mečom duchovím otvárali bráni; A reči jejích ostrejšje nad meče Tjahli lud za trón a rod v krvoseče. Jako keď dúha po búrke sa tvorí, A svetu zase prorokuje jasno, Tak tito za trón, národ, mladé zbori, Tjahnúc po Tatrách, zvestovali hlasno Ráno vzkríšenja na Slovenskej zemi, A vstával Slovák ze sna prebuďení. Sinovja s vojskom za trón v bitvách stáli, Vodci za celosť Ríše zapálení; K trónu za národ otcovja sa dali, Nad bjedú jeho večnú rozžjalení, Ťisíce s prosbu pred trón popadali, Daj samostatnosť! otca požjadali. Prví to bol raz že Slováci bjedni, V svatém nadšení klopali na bráni, Z mestečjek ďeďín v haljenkách ve Vjedni, Vešli za národ v Cisárové stáni; S Cisárom svojím útlo rozprávali, A s Radeckím si ruki podávali.[48] Ďivno svet pozrel na Slovákov prosbi, S posmešním okom ustrnutí škúlil, Keď Slovák smelí ňevšímal si hrozbi; A k Cisarskému prestolu sa túlil; Tu je tá víhra — tu Tatjer spasenje, Že Slovák poznal svoje uloženje! Ale víchrica ešťe burácala, Bojov krvavích v rozbúrenej vlasti; Ešťe zlobivú hlavu napínala, Hrozila vrútiť kraj náš do prepasti: Až tu orlice Ruské doleťeli, S orlom Rakúskím víchor uduseli.[49] Ťisíc ťisícov očí vizjeralo, Hrdinské húfi Rusov ozbrojeních, Množstvo sa jich tu jak ďivokích bálo, Vidúc Kozákov hrdích rozohňeních: Náš Cár virjekli Vášmu Cisárovi, Iďe na pomoc svojmu bratríčkovi. Ruskí vojáci, to hrdinstvo svoje, Pred celím svetom v bojoch ukázané, Ňjesli na čele aj v Uherské boje Mečom a vjerú boki opásané, Ňese vám pomoc Cár Velikomožní, Rjekel Rus, Slovan ten voják nábožní! Opusťili sme vlasť, ďeti a ženi, Abi sme za vás braťja bojovali; Prachom ďalekej cesti obtížení, Krížom pred chrámi prse križovali; A keď sa za nás v boj krvaví brali, Modlitbu za svú dušu si žjadali. Celá ta ruská nádherná víprava, Podobu svatej Processie mala; Polnočních tích vojsk hrdá svetosláva, Pútňíkov tvárnosť svatích ukázala: Pod jich pancjerom vjera v nadšenosti, Hasila ďivej vojni ukrutnosti. Europejskej známej vzdelanosti, Ďeťi prírodi Rusi sa ňelakli; Ňezmílil jich blesk tej osvícenosti, Keď v stánoch svojích pred bitkámi klakli: Ménom Kristovím prse križovali, Almužnu chudím bratom rozdávali. Rusko-rakúské orlice a ruki, Záhubnej vojňe kameň položili, Rusko-rakúské bubňe dali zvuki, Staré prjaťelstvo orli obnovili: A keď sa zdusil ďivej vojni plameň, Rjekla Europa: svet má pokoj! Amen. Začo národi sa tak pohíbali, Za jakú túži človečenstvo slávu? Začo nádherné mestá popadali, Za koho zdvihla Európa hlavu? Začo ti hrozné v krajinách prevrati, Millionové škodi, bjedi, ztrati? Začo paďesát ťisíc popadalo, Samích Slovanov v známej údatnosti? Začo pod hrozní hrdelní súd stalo Junákov Tatri množstvo v nadšenosti? Začo v hlbokích žalároch vazeni, Nosili putá muži umučení? Začo jeďinák s otcom svím sa lúčil, Začo otcovja do bitki sa dali; Kdo bjedné vdovi a siroti učil, Pohrdať hrobmi, v kterích otcov mali? Jak sa zpitujú ludja zaďivení, Po hrozních bojoch, jako po vzkríšení? Ňení to za tú zem a hrudu, ňení, Na kterej chljeb tvoj hladáš v potu tvári; Tú ťi bez krve dal Bůh pri stvorení, A káže ťi: sej a žňi v leťe, v jari; Ňeprišli vojni len pre urbárčinu, Pre kopaňice, ňivi a pánšťinu. Ňezná slobodi tá zem čo ťa živí, Aňi vlasť, ňivi, hori a dolini, Na kterích človek tolké tvorí ďivi; Ďjetki slododi ludstva sú roďini! Ňeslobodná zem krv tú ťeplú pila, Abi slobodná roďina v ňej žila. Blískali hrozné za slobodu meče, Ale nje za tú ňepodrjaďenosti, V kruté sa dali národovja seče, Lež ňezlomili svatej zákonnosti; V ohňivej boli národovja peci, A poznali tam hrozné božje veci. Ňekaždému Bůh uzel zamotaní, Ten, čo rozvjazat túžili národi, Odkril v zelezném veku zakovaní, Bár sa búrili jako morské vodi; Do tejto tajnej, svatej božjej radi Vstúpil jak Mojžiš Cisár pán náš mladí! Po Mojžišovi poslal z ňeba dolu, Na dvoch tabulách viríté zákoni; Národom ríše v Cisárovi vuolu Svú zjavil a dal ňeba zpod oponi: A národovja tito prišli k sebe, V rovnoprávnosti dal Bůh pokoj, ňebe. Rovnoprávnosť ta vešla do svaťini, Majstrovskú rukú stavaného chrámu, A rúznorodé zvolala roďini, A títo príjdúc klakli kolo stánu: V maťerinskej jích reči pozdravila, Jako vlastná mať ďeťi objímala. Všeci tu ludja chudobní, bohatí, Jednu už tvárnosť a podobu brali, Jak Staroverci v vzkríšenja ďen svatí, Bez rozdjelu sa osob objímali: Rovnoprávnosť jim drahé dari dala, Slobodu, rovnosť, bratstvo prežehnala. Veríme svaté — rúzné zaspjevali Ríše národi, po bojoch na zmernú, Kaďidlo mirrhu v obeť Bohu dali, A podali si spolu ruku vernú; Svecenú vodú všetki národnosti, Prežehnali sa k tuhej pokrevnosti. A tu národi milé pobraťené, Církvi svej matce ruki polúbili; Maťi, ach maťi ďjetki roztraťené, Jeden ovčínec daj nám zaprosili! Matka nad prosbú slzi viroňila, Slzu krvavú do rán vjer pusťila! Pres tú chrámovú nádhernú duťinu, Jak na Letňice žjara sa spusťila, Osvjeťila tu Trojice svaťinu, A mučedlňícké kňihi zapálila; Boje za vjeri chitili sa v plamen, Jednota Cirkví! skríkli vjeri Amen! V Boha jednoho mi všetci veríme, A jednu máme Cirkvi svatej hlavu, Císára všetci jednoho mi cťíme, Jeden ovčínec máme mi ústavu; A rovnoprávnosť na to máme danú, Abi sme vešli už v jednoti bránu! Boje za Cirkev hrozné prestávajú, Ňemajú chuťi k bojom sestri vjeri; Už sa aj rani staré zahájajú, Ach! vjeri k mečom ňemajú dúveri: Hňevi za vjeru premohli už seba, Dostali hroznú vípoveď tam z ňeba! Keď premišlujem o jednoťe vjeri, Veždi mna zchití svaté predtušenje, Veždi ma národ s Cirkvú matkú merí, A zbližuje sa Cirkví zjednoťenje; Túto jednotu Cirkve ve mňe buďí Bůh, kterí v bojoch zjavil svoje súdi. Závodňík, Hurban ludu prjaťelovja, Velikánskej sa do tej práce dali, Keď jako verní národa kňazovja, Nad tím ztraťenim rajom plakávali: Jednotu vjeri ve spolku mjernosti, Hladali s bratmi v Cirkvi rozdjelnosti. Ach skoroli už ten krásní ďen svitá, Kterí mesjac, rok a vek nám to zjaví, Jako ho ňebe jako zem uvitá? A do jakej sa svet obleče slávi! V kterém nároďe, v jakém sveta chráme, V Svaťinu Cirkvi jednej vstúpiť máme?! Kresťan pohana Boha veriť učí, Ňese mu kňihi, vjeru, náboženstvo; Kresťan kresťana hoňí, tupí, mučí, Viháňa z chrámu vjeri náboženstvo; Duch ludskí zchoďil sveti, ňebe, vodi, Len do jednoti Cirkvi ňemá zchodi! Retujme cirkev; klesá náboženstvo, Toto je ten čas cirkvi zjednoťenja: Cirkev a národ hlasom človečenstva, Odrjekajú sa v vjerách pravoťenja; Cirkev a národ tito roďičovja, V osveťe ducha božstva pestúnovja! Lež čo že je to táto rovnoprávnosť, Zpitujú sa ma braťja rozžjalení? Však aj po vojnách svet má jadnotvárnosť, Človek úbohí je vždi zúbožení; Sedlák zostává aj pri ňej sedljakom, A bedár je jak bíval, ňeborákom. Brate ta rovnosť od Cisára daná, Ňemeňí rázom chudích na bohatích, Aňi z žebráka ňestvorila pána, Aňi hrješňikov ňezmeňila v svatích; Aňi tu tvrdú ňezrobenú hrudu Ňepremeňila v zlatonosnú rudu! Boli, sú, ano Braťja moji budú, Rozdjele, stupňe pri rovnoprávnosti; Dokál národi pošlé z roďín ludu, Poňesú obraz ludskej rozďjelnosti; Dokál povahu a své podobenstvo, Ňezmení v božstvo krehké človečenstvo! Ňedala ach nje tá sloboda daná, Palice, kije ludskej svevolnosti, Abi snad sedljak ozubadlil pána, A zas kurucké tropil surovosti; Rovnoprávnosť nám všetkím všetko dala, Lež čo ňepravé, hrozňe zakázala. Tá mať zákona Bohom uďelená, Na rovnú v súdoch luďí váhu klaďe, Je ona rovno všetkím nakloňená, Ňetrpí: „já pán ti pán“ ve svej vláďe; „Kdo z koho z toho ten“ ono tiranstvo, Ostrím zákonom dala ve vihnanstvo. Komu česť tomu česť, velí aj ona, A komu bázeň, tomu ňech je bázeň; Z božjeho ona vzjatá je zákona, Máli svet obstát musí v ňom biť kázeň; Aj pri slobodách božje slovo platí, Aj sloboda má meze, zákon svatí! Rovnoprávnosť je ten ljek bratríčkovja, Na tú morovú ranu národovú; V tejto sa merja Ríše národovja, V tej oni majú života obnovu; Lepšjej tinktúri pod slnkom už ňení, Jak rovnoprávnosť ludstva k vilječení. Klakňiťe pred nu rúzní národovja, Poznajťe v sebe jedno človečenstvo; Obejmiťe sa už jako bratovja, A buďte v zemi božje prvoťenstvo; Rozhovorťe sa a pristúpťe k sebe, Rovnoprávnosť vás k pravej vlasti vede! Vlasť naša pravá je to společenstvo, Které prijalo práva Bohom dané, Ludstva pokrevnosť tá a človečenstvo, K ňemuž jednakí všetci prístup máme; Všetci rozumní na zemi tvorovja, Večních svatích práv, rovní ďeďičovja. V takejto vlasti, žjaden ňemá ztraťit, Právo národa, vjeri, národnosti, Tu čo je z Boha všetko sa má braťit, V tomto bratstvu je pramen slobodnosti: Vlasť tak rečená zem, doli a hori, To sú rozumních duchov domi, dvori! Kebi len jeden národ v našjej ríši Utraťil právo svojej národnosti; Tak rovnoprávnosť bolabi jed v číši, Kteríbi zpálil Ríše vnítrnosti: Tak rovnoprávnosť Bohom večním daná, A v ňej víkupa ňení dokonaná. Všetki ti boje, kije, kosi, meče, Které ťisíce otcov rozsekali, Bolibi hrički a ďeťinské seče, V kterích si volí volní chlapec malí; Ba bi sa ten vek, krvú zpečaťení Hanbil seba sám svojem pri vzkríšení! Ach už ňezhiňeš rode muoj Tatranskí, Uťíchnú veštbi o tvojem zňičení, Prešjels prez more rudé rod Slovenskí, Krstom krvavím si už vikúpení; Otcom pri krsťe Cisár pán ti stojí, Ťeba si jako vlastné ďjeťa svojí. Ňezhinuls Slovák, len časi už hinú, Čo ti ňeživot jako tkáč snovali; Na ťeba svoju čo rúcali vinnu, Omráčení jak solní stlp zostali; Sám Bůh národov chce mať čo si z ťeba Keď sa ti hlasi z visokého ňeba! Jak labuť krásná v vlnách si sa hrúžil, A zátočini pod ťebú sa trjasli, Ales ňezhinul; v bjedách si sa zmužil, Jako Mojžiša na vodách ťa našli; A k dvoru tvojmu mocná ruka krála, Aj ťeba jako chovanca si vzala. Osem sto rokov mals o tom pravotu, Mášli žit, ňežit o to sa už hralo: Svet posmech strojil nad tvojú nahotú, A na skonánje sa ti vizvánalo; Ale v tom lud muoj ťažkém skonávání, Na život a smrt Mošus bol ti daní. Cintlavé ťelo tvojem po úmore, Ešťe na nohách jak pacient stojí, Učí sa choďiť len po svojem dvore Malomocenstva starého sa bojí; Ale sveďectvo lekári ťi dali, Abi sme ťa už svetu ukázali. Ukáž sa ti sám na obore sveta, Jak sin v Europi dome vichovaní; Už si ti ňení podhoďené ďjeťa, Sin si a ďeďič slobodi uznaní: Sloboda, rovnosť, bratstvo toto troje, Je heslo mezi národi aj tvoje. Len sa boj Boha, rod muoj milovaní, Kterí hovorí „mňe pomsta“ národom! Cťi svojho krála, Bohom je ťi daní, A s blížnim v lásce živ buď božstva rodom: Miluj sa rod muoj, ňeopúšťaj seba, Jak sa dostaňeš do vlastného ňeba. Jakos bol verní, lud muoj zachovaní, V boji krvavém za trón Cisárovi: Tak ži a umri, a zostaň oddaní, Jako otcovja ríše mocnárovi; Ti si dal trónu život, údatenstvo; Trón, žes ti národ, dal ťi rukojemstvo! Ťebe roďe muoj milí vitíkajú, Žes ti primladí, ňehodní slobodi, Opušťenosť ti tvoju nastrkajú, Súsednje tvoje závistné národi, A to ňevidja žes ti v tvej mladosti, Ukázal ďivi mužskej zmužilosti! Jakobis ňebol lud muoj opusťení, Keď si sa ti sám tak dlho opúšťal, Jako pastorek v kúťe zahoďení, Len psotu si trel a seba sa zpúšťal; Vudcovja tvojí v tom si zakládali, Keď ťa jak tovar cuzím predávali! Velkís ti rod muoj, ale velikosti Ňepoznals v tvojem ťažkém osirení; Ti si misljeval: že v poníženosti A pri pokore buďeš oslávení; Tak súdi len Bůh; tis pre tvú dobrotu Višjel na posmech pred svetom a psotu. Taks bol úbohí jako hrach pri cesťe, Šklbal ťa kdo chcel po svej milej vuoli, Čis bol v ďeďiňe, či to bolo v mesťe, Čis bol pod strechú, lebo v čirém poli; Jakí je to ďiv že si opusťení? Ďiv je že si tu rod náš premilení! Ach ťisíc vekú Slovák njesel kljatbu, Jaké poslednje ňevolní mal veki! Jako na humňe njesel cepov mlatbu, A zabili sa na nom všetki vzťeki; Ale mlatoveň táto v svém duznoťe, Bola jak pjeseň jeho o živoťe. V posledních časoch všetkej próbi ruki, Ve svej ťa vihňi jak železo kuli; Mučili ťa už všetki losu muki, Len že z podobi ťa už ňevizuli; A kdo prechoval v ťebe človečenstvo? Len vjera v Boha — svaté náboženstvo! Jak Salamander, jašťer v ohňi živí, Žjarivé uhlje dusí kolo seba: Aj tis roďe muoj robil v ohňi ďivi, Keď už plamenom obljevali ťeba; A tento živel čo v ohňi ňehine, Je v Boha vjera pri našjej roďiňe. Aňi ňechcem mať národ zkrpaťení, Mrtvinu, čo sa ňikdi ňeorává; To bi bol prjeloh len ňezúhorení, Na čo bije hrom keď rosi ňedává? Národ musí biť jako oheň žhúcí, Keď to prestojí, tak je na svet súcí! Keď mám pred sebú národ muoj ten živí, Tú silu, jádro, tú krv, mozek, žili, Viďím pred sebú tajné božje ďivi, Které v tom ťele dušu utvorili; Tak ma ňehňevá jednotlivcov psota, Která prístupu ňemá do života. Kdo sa má poddať, obec občanovi? Či jedna duša celej duchov ríši? Má uhnúť národ snád jednotlivcovi, Ňeníli národ dústojňejší, višší? Národ je mravná osoba a ťelo, Které své údi hlave podmaňelo. Lež ja ňehlaďím na ti millioni, Ach národ ňení krajin, ludstva kopa; Národ muoj živí sú onňi duchovja, V kterích tak mládňe naša Europa; Národ v nároďe je to prvoťenstvo, Čo z kopi ludstva tvorí človečenstvo! A kohos ti mal lud muoj Podtatranskí,[50] Kdo ťa rozebrál v mnohovekém spáni? Kdo to ukázal žes ti kmen Slovanskí, Kdo ťa dovjedel do národnjej bráni? Kdo tú národnosť udusenú v ťebe Krjesil, zastával — kdo privjedel k sebe? Mal si, máš a mať budeš rod muoj milí! Mužov, čo ťeba vrúcno milovali, Kterí za ťeba, ťebe, s ťebú žili, Kterí sa v službe tvojej ostarali; Kterí pre ťeba na mjesto odmeni Krivdú, posmechom boli odplaťení! A ešťe jich máš národe úbohí, K tvojej víkupe mužovja sa rodja; Jak ňevídané hvjezdički z oblohi, K tvojej osveťe z ťemnosti vichodja; Jedňi za ťeba pri oltári slúžja, Druhí v hlbokém duchu s ťebú túžja. Mnohí už dávno v tmavé hrobi padli, Mnohí sa doňho útrpno chistajú, Jedni do tvojej práce si zasadli, Mjesto odplati bjedu jak ti majú; Veliká mužov tvojích je už kňiha, Otvor ju viďíš jaké mená skrívá. Tvoje sú rani sinov povjazaních, Z žalárov višlí proroci sú tvojí; Tvoje sú rani sinov porúbaních, Jejích pamjatku tvá kňiha si svojí: Kňiha života krvú pozláťená, Provazi vaznov buďe obrúbená. Tvojí vihnanci sú ti z Bretislavi, Ten predvoj smelí búrki národovej; Keď sa chistali hromi do vípravi A zahrozili vlasti Slovákovej; Tvojí sú večňe aj dobrovolňíci, Tvojí ve smrti hrdí mučeňíci! Šulek nad hrobom náhrobečka ňemá, Prví s Boríkom v žalár čo bol daní; Tato sirota za nás opusťená, Valáškom vaznom smutno pochovaní! Jakí mu pomník pri Komárňe dáme? Takích národ sám skrije v ducha chráme! Ešťe si ti spal — už ti pracovali, Na ťeba, bárs nje v čirém s ťebú poli; Ešťe len zori tvoje vichádzali, Už ti v ohromnej službe tvojej boli: Ti si pracoval, oni ťi zpjevali, Na tvoje bjedi s plačom pozjerali. Najťažšje boli mužov tíchto muki, Keď kázávali slovo národnosti; Tis jim ukázal mozolné své ruki, Ňecítil, ňemal tejto dústojnosti: Tvrdí chljeb jedli, trpkí kalich pili Za ťeba, ver mi, rod muoj roztomilí! Žjalom úmorním tvojú nad sirobú, V dobách rozhodních oni plakávali; Tis to ňeveďel; a oni už k hrobu Tvojému čjerni smútek obljekali; A keďs ňemohel rozumeť jích reči, Stali za ťeba do boja a k meči! Toto sú rod muoj ti tvojí mužovja, Kterí z ňičeho tvoj vek utvorili, Ti nad stovekú bjedú hrďinovja Čo seba, ťebe, Bohu, posveťili; Oni krjesili v ťebe človečenstvo, Oni sú tvoje jádro, prvoťenstvo. Ti si sa poťil a obrábal role, V mozolnej Tatre len tam v poli živí, Život a ňebe bolo tvoje pole, Ňevedels že aj duch má tvoriť ďivi; Jako múmia veku stredového, Mals len podobu ducha človečjeho! Jakú odplatu dáš tím sinom za to Že máš národnosť; z kterej je duch živí? Ňemáš pomníkov, medallie, zlato, A ňemáš pre ňích panstva, ňemáš ňivi; Ti buď rode náš pomňík a litera, Ti ži a tvoja k mužom tím dúvera! Vistúpili už bojov ze ďivadla, A meče svoje za rod odpásali: Už je odkrité — už opona spadla, Čo sú a boli svetu ukázali; Svet ukazuje na meče a vini, Ale Bůh súdí život, vuolu, čini! Sám velikí Bůh — ti národa hlavi, Prevjedel pres ti meze šibeňičné, Ešťe jím ňevzal svet tej mužskej slávi O kterej svedčja spisi zahraňičné; Keď svet velikím mužom úklad strojí, Mezi muži Bůh a úkladom stojí! Já verím v Boha, že ti posveťenci, Ti, čo vstúpili do službi národa; Ti dúverníci ludu obeťenci, Kterím v národních pravdách je sloboda: Na Boha pravdi silno podeprení, Ňebudú v prosbách svojích oslišení! Vi osvjeťení v národoch mužovja! Čo v ťažkích službách národov stojíťe: Vi národnosti každej cťiťelovja, Čo v človečenstve ducha sveta cťíťe; Rozsúdťe to vi, a dajťe nám radu, Kdo krjesí národ, či ten páchá zradu? Povec pobožná sestra Lazarová, Povec ti vdova pri Naimskej bráňe, Bolali zrada tá pomoc Kristova, Keď vaších mrtvích krjesil v truhle, v jame? Keď krjesil Kristus, krjesiť kázal luďí, Kdo krjesiť národ pri kňazoch odsúďí? A či vzkríšenja rod náš ňezaslúžil? Čo mravno-zbožnú má v sebe povahu! Či ten po ducha cestách ňezatúžil, Či ňezpomíná človečenstva slávu? Darmo zem tlačí — darmo v ludstvu choďí, Darmoli hlavi na svet súcé roďí? Dajťe mu vudcov, dajťe ludja k boku, Tích mu ňehajťe kterí ho milujú; A ňemilťe ho v čerstvém jeho kroku, Keď ho sinovja verní rozňecujú! Čo hamujeťe jeho vivinutje, Keď mu sám Bůh dal k bitu pokinutje! Ňehovorťe mi že ho milujeťe, Vi, čo dáváte vlasť bez národnosti; Darmo mu zlaté hori slubujeťe, Keď ztraťil pre vlasť ducha vedomosti! Čo je vlastňejšje v kterej kolvek vlasti, Jako národní bit a jeho slasti? Slováci jední vekom ohromení[51] Žjadajú si vlasť, ale bez národa; Zaťatí stoja — v tomto ošjaleňí, Že jím praj je vjac jak národ, sloboda! Ňemajúc vlasti aňi národnosti, Svatí chcejú biť pri zákonnitosti! Prví velikí je zákon a svatí: Miluj z duše svej Pána Boha svého; Druhí: každého človeka uznati Musíš za brata a blížného tvého; Kterí že z tích dvoch zákon naplnili, Ti, čo svoj vlastní národ opusťili? Keď v tuhém boji vrazili na seba, Slovák a Maďar ve společnej vlasti, Kristov leťel hlas z visokého ňeba: Dobre čiň všechňem, najvjac svojím v strasti; Čo sťe sa kňazi k rodu priznat báli, Keď sťe ten Pána zákon v rukách mali? Muži národa! čo sťe pochopili, Že v národnosti láska k vlasti bije: Čo sťe sa s duchom času pomerili, Kterím vlasť pravá v národnosti žije; Krjesťe svoj národ, pojťe s času duchom, A odjevajťe náboženstva rúchom! Ňedajťe že sa nje muži pristaviť, Obrovskím hrozbám na cesťe k národu! Národ je už tu, on sa chce osláviť, Pozrel túžebním okom na slobodu; Vojni národnje poroďili vuolu, A dali Mošus duchu v smrťi buolu. Vuola k životu z kadlba vivjerá, Silní z koreňa život hore žene; Národ náš z doli na hor sa ubjerá, Hlboko fáze zaťali koreňe: Len takí život buďe silní, stálí! Kterí sa z ludu jak z pramena valí! Všetki plešini, chrasti odroďilstva, Zavinú puki, listi rozvinuté; Zaťečú staré rani zotročilstva, Zmenja sa v kveti čerstvé odmládnuté; Národ si pozre na své ťelo mladé, Hrdo zasadne v národov si raďe. Len v tíchto hrúzodobách ňevinnému Národu, padnúť ňedajťe otcovja! Dajťe mozolné, dajťe ruki jemu, Pozjerá na vás, — vi krjesitelovja! Na vašu sejbu padne rosa z trúnu, Bojoval Slovák jeho za korunu. Ňehňevajťe sa na jeho ňeresti, V kterích ňeborák bol tak zanorení, Že už ňestačil voliť losu tresti, Už bol na život svoj tak namrzení: Že svojich vlastních verních učiťelov Trápil, pokládal za svích mučiťelov! Snadno je slúžit rodu bohatému, Kterí za práce visípá odmeni; Ale preťažko slúžiť úbohému, Kterí ňepoznal velkích duchov ceni; Lež ňezúfajťe! vi sťe púvodcovja, Veku nového — vi arciotcovja! Čo sú peníze, medallie zlaté, Čo sú úradi, službi peňažité, Nad tú velebu! kterú už tu máťe, Vi muži, čo kríž národa nosíťe! Kollára prijal všesvet do roďini, Ten v budúcnosti nosí své šeďini! Už ňení zrada slúžiť Slovákovi, Čo sa bojíťe vi Slováci naší? Cisár Pán, zlatí dal kríž Kollárovi, Knížacje letja za ním listi, hlasi; V každém nároďe kdo sa Boha bojí, A slúži ludu, jak múr pevno stojí! Hlaďte len braťja na prírodi sina, Jako ho ta mať čerstvo viplekala: Jak sa mu ťeší, jako ho objímá, Jakbi ho rada hodním sinom mala; Bár on aj s matkú trpjevá ňehodi, Pozjerá na vás jako žjak slobodi. Ňedajťe sa s ním samej matce trápiť, On je už hodní, už je odstavení; Dajťe sa mu z žíl Tatri vodi napiť, Abi bol trónu, rodu junák verní; Ach vezmiťe ho viššjej už do školi, Abi ňepadel do starej ňevoli! Lež choď roďe náš aj ti v svatém rúchu, A oddechňi si dlhej po ňevoli; Vstúp v národa chrám, jak o Svatém Duchu, Kupuj si kňihi a stavaj si školi; Abi Petrovja darmo ňekázali, Kterí za ťeba meče opásali. Chráň si pamjatku otcov starovekú, Podaj každému pravicu národu; Buď hoden skutkom slobodného veku, Pi z náboženstva živú vjeri vodu; Buď verní Bohu, mocnárovi, sebe, Otvorí sa ti budúcnosti ňebe. Porjadek je už Brate náš na ťebe, Už sa pred svetom vjac ňevihovoríš, Sám si prichistáš peklo lebo ňebe, Jakú chceš takú budúcnosť si ztvoríš: A mi s ťebú též, kďe padňeš padňeme, V sláve či v hanbe s ťebú sa octneme! Ešťe vislovťe „Credo“ muži svaté, V kterém lud rosťe náš, a v kterém skoná; Veríme ono, které aj Vi máťe, Z dvojej biblie vzjaté a zákona; V kterém otcovja starí dokonali, A v poručenstve nám ho zaňechali. Som človek, tak mi naší povedali, A dali mi cit tejto mej prednosti, Keď ma do školi sveta vistrájali, Bich povedomí žil tejto tajnosti: A v šťjepili mi srdca do útlého: Bližného miluj, jak seba samého. Som človek Slovák, lebo bez národa, Ňení života, ňení bitu, slávi; Aj muojmu ludu daná je sloboda, Aj v mojem roďe majú údi hlavi, Aj muoj má národ svaté povinnosti; Má tedi právo, prístup ku bitnosti. Som kresťan a tu všetko človečenstvo, V mojem sa srdci v jednu už krv meňí: Tak ma učilo moje náboženstvo, Že som jak duch s ňebom sprjaťelení; Som kresťan, a to slovo všetki vjeri, V duši mej v jednu harmoniu merí! Som svetoobčan; tak na celej zemi Som doma, žijem jako v domácnosti, Znám já od Boha cjel mi vimerení, Verím „každá služ duša svej vrchnosti“; Človek, vlasťenec, kresťan k osvícení, K lásce od Boha na zem postavení! Že já milujem rod vjac jak cuzinu, To ma jak jiních učila príroda; Mám aj já bratov, sestri a roďinu, Aj v Slovákovi je krv a nje voda; Prečo Slovákom ludja za zle máťe To, čo Helotom už ňevitíkáťe? Keď som nad rodom takto premišloval, Pojal ma Janko až na Javorinu, Kďe jeden vážní starec prorokoval, Tam na tej lúce nad krásnú bučinú, Pri tej studjence v kole mladích seďel, Usnúl a ve snách toto vipoveďel: Bibliu Páňe sme si otvorili, Vjeme tajemstvo starej Zenda-Vesti, Mumie ňemé sa rozhovorili, A vráťili sa z šedích vekov cesti: Jedna sa ešťe kňiha povaluje, Jako šeďiví starček prorokuje. Národ Slovenskí, je tá stará kňiha, Samím původcom písma napísaná, Mnohí sa na ňu jak na bachant ďívá, Ňemá pozlátki a je roztrhaná; Dajťe ju zvjazať máťe tam zjavenje Boha, v tvári v tvár úplné viďenje. Ťažká cuzincom je tam Abeceda, Samé tajemstvo každá kapitola, Literka, punktík viložiť sa ňedá, Poznávať, čítať, má hu nová škola; Až nám Bůh od ňej do rúk slovňík podá, Dočítáme sa veštbi prenároda! Čo človečenstvo v stoletjach hladalo, K čemu vimíšlal duch preďivné cesti; To zatajené tam sa pozkládalo, Všeludstvo o tom príjme svoje zvesti; Budúcnosť sveta má tam rukojemstvo, A v tom národi svoje účastenstvo. Svetoduch dvoju pohíbal pravotu, Jednu za cirkví kresťanskích spojenje; Druhú za Slavskích národov jednotu, Abi všeludstvu v ňích dal posvecenje; Keď sa pravoti tej uzel rozviňe, Svet príjde k sebe — ludstvo odpočine! Ten Sveto-proces prudko pohibujú, Posledních vekov buole a pohromi, Které v národoch a cirkvách šturmujú, Na ducha sveta — zepreté úhoni: Svaté kresťanstvo v tomto Boho-kroku Stojí jak právňík človečenstvu k boku. Beda národu, kterí v tej pravoťe, Ňebral podjelu na svojej obraňe; Je tu otázka práve o živoťe, Váha ku kterej preváží sa straňe? Která sa svojho času uchopila, A vírok súdu na pred pochopila! Ňespiťe ludja! už je tu hoďina, Rovnoprávnosť nám cestu otvorila, K súdním Stolicám — ti Tatri roďina, Ňespi! aj ťebe hoďina odbila! Vstan duša verná! volajú hlásňici! Jak na svitanje pod Tatrú básňici! Janko sa pítá: čo sa potom staňe, Keď sa ten hrozní proces už dokoná? No a či ňevješ? To buďe ďen Páňe, Starí svet, jako starí človek skoná; Šeďini starích svetov budú kveti, V človečenstvo sa zmenja ludstva sveti! Tu sa otvorí jedno poručenstvo, Samím púvodcom sveta zpečaťené; Národi budú mať v ňom účastenstvo Pod Sveto-proces hrozní doveďené; Vezmú ďedictvo „Bit“ mezi národi, Sadnú do vlasti pravdi a slobodi. Všetki ti ťerchi, buole, krivdi, muki, Které národi v sveťe podňikajú; Sú na slňečních jak hoďinách ruki, Které ten proces dále pomikajú; Len ti prehrozné pohromi a trenje Národov, ženú k koncu pravoťenje. V tejto pravoťe prísní počet zložja Tí, čo národi božje sužovali; Keď žalobňíci ďejini viložja, V stoletja kňihách čo poznamenali; Lebo tato vlasť nová utvorená Ňečlovečenstvu buďe zatvorená. Duch Svetovládní zloží v ňej pokladi, Tí, čo v umenja svaťinách utvoril; Sveto-národu zverí jich do vládi, Abi jich zbožňil a vekom pretvoril: Čo v ludstva školách rozsjal prst všemožní, To Slovan vjerú svatú onábožní! V končinách svet: začňe sa noví vek, Koreňe vekov ohánki viženú, V božskej podobe vstaňe z ludstva človek, Prejme úlohu svetu naloženú; A tento človek ňikdi ňepomine, V večnosti bívať buďe domoviňe. Chrámu jednoti, tam v tej svatej vlasti, Základom, budú mozole aj naše: Naše vzdichanje, slzi, plače, strasti Ozvú sa v stánoch ducha, v boho-hlase; Mi jak duchovja k poctám doleťíme Každích sto rokov ráz sa objavíme! Egiptčan ňechal svetu piramídi, Hlboké vedi Rék, a Riman vojni, Engličan trhi, Ňemec skumní vidi, Slovan hospodár sveta čo pokojní? K tomu Slovan dá vjeru, náboženstvo, Korunu buďe mať v nom človečenstvo. A keď starček tak ze sna prorokoval, Dve dúhi krásné ňebom sa ťahali; Prebral sa, usmjal — a nám ukazoval Na mužov čo sa v dúhách prechádzali; Mi omráčení — v tom zjaveňí stáli, A ňevídaní svet pred sebú mali. Já keď som takto o prevratoch sveta Premíšlal, Janko sa též v duchu bavil; On jako dobré a slovenské ďjeťa S dobrovolňíki veki nové slávil; Zpjevali k pocťe Slovákom zrúbaním Junákom, za rod slávno pochovaním.



[36] Šulek s Holubim knazskí sinkovja, zláštních darov šuhajci. Šulek plní vjeri v Boha, zpjeval s Krajnanci a Podkilavci mnohími uvazňeními — v žalári tu pjeseň: I proč se máš rmútiti, ó má milá duše! Holubi bol tež neprestrašení a pokojnej v Bohu misli; poslednja jeho práca boli tito začaté ale nedokonané (bolo mu to zabránené a odjaté,) verše, které s plajvasóm v žalári napísal:

Neočut zvonov harmonie toni, Zpevi nezvučja po Váhu doline, Nevidet rakvi, slze nik neroní, Ked mladí človek umjerá a hine Prúvod to smutní ale zaslúžení (Pozn.: Holubi nebojoval proti vlasti s jiními Slováki; ale za národ ve vlasti, podla Rovnoprávnosti vinesenej, a tak odprava jeho bola nezaslúžená. Holubi obžaloval aj mňa jako Hurbanistu, tak že som na hrdelném súde aj ja postavení bol, práve tedi, keď už Šulek povesení trpel! Pohlad to pre mňa v živote najhrozňejší! Že mňa zadal Holubi, to sa stalo podvodom tich, kterí aj po mne pásli; bolo to vidno na súde s ním z oka v oko. Čo mne, za ňeho prosícímu od jednoho ze sudcov odpovedeno bolo: to ja jako otec a kresťan mlčím!) Zákonom vlasti na ňeho virčení! Takí je život, vrtkaví nestálí Hned sa ťešime, hned zas narikáme; Okres ludského života je malí Predce ani ten docela neznáme; Hned si mislíme, že nám svjetja zori A v tedi na nás ležja hrúzi hori. Z vrtkavím svetom dlíme a žijeme Dla našjej vuoli konat právo máme; Sami si vence na hlavi vijeme Sami obidlí naše si staváme; Jeden postaví pevnost aj s baštami Druhí zápasí s psotu a bídami. Pomoc nám z neba posilá modrého Zakjal žijeme Pán Bůh dobrotiví, On sám otcovskí zpravuje každého On nás na veki čo své dítki živí; Bez jeho vuole vlas z hlavi nepadá Na rozkaz jeho slunce svití, padá. Tisíce ludu beží zvedavého Každí chce videt obet tu zákona; Každí sa tiskne —!!!

V tíchto posledních veršoch viobrazit chcel divadlo svojej popravi; jaká to zmužilost mladíka! Jak mnohí muži v popravách s hrúzami k smrti sa blížili; Holubi básnickím duchom smrti do očí hlaďí!

[37] Po prijatej slobode rovnosti a bratrstva, shromáždili sa Slováci z okolja mijavského na Brezovej, zhotovili tam svoje žjadosti, které do zboru stoličného podat mali. Otvoril sa zbor, hrnuli sa tam vislanci z obcí naších, mezi ňimi Borík, kňaz evanj. Vrbovčanskí; Ludeviť Šulek kaplán Hlbockí. Hovorilo sa na placi maďarskí; podla rovnoprávnosti chcel Šulek rečnit slovenskí; vistúpil verejno — sotva ale ti slova: „Aj nám Slovákom svitlo slnko slobodi!“ (poslednje za národ!) vipoveďel, ustúpil prekričaní, a prv než mohli s Boríkom, dobré vístrahi Vice-Išpána Očkay Rudolfa použit: boli v hospoďe chitení a zavrení. Borík sa vislobodil šťastlivím uklznuťím; Šulek muž šlechetní, učení, podržen zadaní bol do Komárna, kde neodsúdení mučedlník, za národ v cholere dokonal. Chudobní ale šlechetní, mišljenku národnú a vúbec višími ducha pokladi zaujatí rod Šulekovskí, mal v posledních bojoch povolánje, trpet za národ. Vilko k strasti zroďení a neunavení na šibeňici, Lud. krasocití a skumní v žalári — Karel horliví v Záhrebe redaktor, Gottfried v Šlavonii, Michal v Sedmihradsku lekári vojanskí neohrožení mnoho trpeli. Imrich v Trnave jako chválení učitel.

[38] Mijava bude pamatné mjesto na Slovensku. Hurban prorockím tušenim v Mijavcoch ždi náďeju skládal, prv lež vipukli boje poslednje. Tak sa aj splnilo. S velikím nadšením uvítala Mijava 500 Slovanov z Vjedni prišlích, pocti a obete za Cisára a národ prinášajúc. Mijava známá je pri trone, a vislanstvo jej prijaté bolo od Cisára laskave. Národného ducha zkrjesilo na Mijave divadlo, mládež Mijavská horlivá, známí Semian. Mijava mnoho trpela v prehánkách náboženskích, mnoho v páde maďarskej gardi, kde tisíce ludstva chovala; ale ohnivé tito probi zmužilo znášala. (Kassino) Čitárňa Mijavská je znak ducha Mijavi probudeného. Mezi timi rodi, které sa v povstání slovenském viznačili sú na Mijave:

[39] 1. Anna Koléni, vdova známeho kňaza s dcerámi Zuzankú a Anickú. V dome chudobnej tejto Sareptánki mávali a majú Slováci — a vúbec každí príchozí, podla možnosti úctivost a pohostínstvo. Velikú zásluhu má v Mijavském povstání; tam mala hospodu Rada národná. Jestli kdo, jiste tato osoba zaslúžila odmeni za ti obete ztráti, které v utekáni do Moravi ztrpela. Dom jej bol zrabovaní, a len na slovo Jesenáka od zrúcanja retovaní. — Jej odmena dosavádná je ctihodné meno: „pečlivej Marti“, v národe! Sin Samuel slúžil jako officir od počátku až do konca s pochvalú. Keď takéto vdovi nesú národu obete a slzi; nebojte sa, už obstojí! 2. Z rodu Valáškového — Jan Valášek midlár. V prvém povstání na ceste z Turca, v Púchove chitení, v Trenčíne, v Ňitre, v Komárňe spolu desať mesjacov vazení, s manželku, djetkámi rozlúčení. Že ušjel šibenici, to jako viznává, sa stalo prímluvú Jesenáka; on, Lukáč a Šulek boli verní prátelja ve vazení. On s Lukáčem Šuleka na svoje útrati pochoval a k hrobu doprovodil; za stlpik pre krátkí nápis na hrob, nemajúc penazí, dal chljeb jako vazen! Jak je důstojné prátelstvo v nešťastí! V príchode Rusom prišjel jako vítaz nad smrtú šibeničnú; manželka útlá v príchode jeho zamrela od radosti. Muž dobrej povahi a smelí v podnikání, s hrdostú zpomíná svoje trápenje. 3. Valášek Miško, sin Jozefa, šuhaj na svet súcí, pri Senici raňení, pri Klasovitích v nebezpečenství postavení, z bitki od Budatina domu sa vrátil. 4. Rod Vdovjackí, nebohatí ale poctiví, veliké obete prinášal, v sbjeráni dobrovolníkov, mnoho robil, ale aj mnoho trpel; — Jan Vdovjak richtár v povstání zvolení, a Pavel sa viznačili. 5. Jan Martešík učitel, hojnú familiu majúci otec, známí od pohostinstva. Slováci v jeho dome, sú jako doma. Tento muž pri divadlách bíval príčinliví a obetovaví. V škole bere zláštni ohlad na národnost. — Je na Mijave ešťe vjac, v tom ohladu poctivích familii v mestečku aj v kopanicách; všecki ale pripomenut není možno. Ti, kterí neboli prízňivi Slovákom, boli nadprímluvčí za Mijavu v páďe maďarskej gardi. Mijave je potrebná v národnom ohlade svornost a zmerná; potom bude Mijava obec, jako hora májová! Dalbi to Bůh!

[40] Obce, které v povstání hlava na hlavu stali, boli krom Mijavi a Brezovej: 1. Vrbovce, obec ludnatá — dala hned z počátku víše 300 dobrovolníkov. Pozbavená bola kňaza a učitela Kulišku, kterí vernost Vrbovčanov napomáhali. Dom Borikovskí v ohlade tomto má zásluhi preveliké. — Zásluhi P. J. Hrebenda o brata v žalári, o vec cisársko-národnú sú známé; ta ukázala, čo zmužilosť ženská konat može; že ušla žalára to sa jej ostrovtipnosti dat musí. Borik Karel mladší známí jako rázni a odhodlaní muž, pred povstáním v rade cis. jágrov slúžil; v boji za trón a národ došjel pochvali všeobecnej. Vrbovčanja sú lud nábožní a zmužilí. 2. Krajne a Podkilava. Tento dobrí a uctiví lud, od počátku sa pevno držal toho: „dávajte čo je Cisárovo Cisári!“ Povstali húfno za trón a národ, ale premnohí v žalári trpeli. Tichto v žalári posilnoval až do smrti Vilko Šulek, a vini jejích bez najmenšjej zradi vzal na seba. Lud jeho rečmi v žalári rozhorlení na strasti života a smrt zabíval. Z popravného mjesta pozdravil krajnanskú rodinu Štepánika a sestru Ludviku, jejichž dom bol prístrešje siroti ubohej; z jejich domu bol jatí a pred ními šklbaní a pohlavkovaní! Štepánik, Erdélskí notár se sinom Štepanom Kapitánom, učitelom Zatkalíkom, Michálkom Štepanom, Farárom katolíckím premnoho konali za vec císarsko-národnú. Domi Štepánika Erdélského boli a sú prístrešje Slovákov; — ale mnoho tež trpeli. 3. Známa Hlbocká obec, která od počátku do konca, za Cisára a národ sa ohlásila a všecki a to mnohé neresti zmužilo znášala. — Prjetrž, Čáčov, a t. d.

[41] V bitce na Porjadi prítomní boli: Hurban, Štúr, údatní Bórici, Polesnjaci Moravani, Semian, Sucháč, Novotní, Štefanovič, Huluk, Abaffi, Ďurkovič, Štúr Janko, Dohnáni Lajko, Valáškovja Jan a Michal, Kováč, Koleni, Kaňa, Cablk, Modráni, Veštik, Vrablica, Krupec a t.d.

[42] Božím rízením sa stalo, že učení muž, náš Ňitran, Sloboda Dan. v Rusave bjednej, kňazskí úrad koná. Jeho dom vivolil Bůh za ochranu, vihnaních Slovákov. Tam sa octnul Jurkovič známi Slovák s familiu; tam obnovil Hurban s utrápenú ale zmužilú Paní: co Bůh spojil! On rozdelil srdco na dvoje; polovic národu, polovic manželce; a tato hrdinskím duchom, neopustím ta až do smrti, reknúc — s djetkami útlimi nehodi vihnanstva zmužilo znášala. Sloboda malú má štáciu, ale velikú vážnost na Morave jako muž učení a šlechetní!

[43] Veselí bol večer v príchode Slovákov na Mijavu; prežalostní po bitce na Porjadi! Beda nastalo — beda tím knazom ev. kterí, bár v nevinném prátelstve žili s Hurbanom pred povstánim! Slováci z boja ustúpili; nám sa otvorila pec ohnivá bojom rozpálená. Padli maďarské gardi na Záhorje, ohen, pustošenje a smrt ňesúc. Prvé obete pomsti boli mijavskí Klasoviti, Babulicov vrch Kostelanskí — prehuorka krajňanská zláště Lubina vipálena. Hrozná povest, že Hurban proti katolíkom vistúpil, rozduchovala ohen náboženskí, jehožto pálčivost hrozila evanjelikom zláště Staro-Turanskím — zadusil ho za v času Jesenák. Hrozní je vojak bez kázne vojanskej; bolo to vidno na mnohích gardistoch. V pádu gardi na Záhorje, lud zostal opustení a divokí; ďedini leteli na hori, ludja do vimuol a chrastí, v samotnosti letel na nás strach; mezi domácimi mučil žjal, ve společnosti ďesila nejistota, jedno slovo: a tu zrada a súd! Svet bol strašidlo, človek oželení nebál sa šibenic; človek bol jeho hrúza, nebolo prítela! Pocítili sme čo je svet bez vrchnosti a pokoja! Bol to obraz času otcov, za vjeru stíhaních. Lud bol v chráme; ale zdešení a rozptíleni, modlitba nerozhrjala srdco sklíčené! Tento zmatek misli, nech je prímluvči pred svetom a Bohom za tich, kterí sa odeznali národa, pokrevnosti, prátelstva a svojich retovníkov! Kdo sa nerozpamatá z nás na ten hrozní večer po bitce na Porjadi? Ked utekalo ludstvo na hori, zpustli dedinki a mestečka — a aj Bůh sa ohlásil tu som, zúfajícim! zjevil sa v burce víťazom i premožením. Oblaki sa roztjahli jako ohnivé more — plné blesku a hromu — na zemi buchot strelbi a krik; na nebi hromozvuk a hrúza! Pustošícim hrozil: mne pomsta! rozutekaních tešil: bez vůle me, nepohne se vám vlas! Požjar Lubini plamenitej opjeral sa s prosbu na oblaki; ve velebnej hromoreči letela odpoved: neboj se ja sem s tebu; kdiž máličko potrpíte zmocním vás! Toto divadlo hrúzoslavné ukázal mi Bůh pod Novo-meskími vrchí sa skrívajúcemu — s manželku mna v noci darmo hladajúcú — s djetkami v stodolách s matku staru ukritími, rozlúčenému. Jak vivíšená je hrúzovláda nebe, nád hrúzovládu sveta! tato nese hrúzu a smrt; tam ta milost a život. Kde ste boli básnici Slovanskí; tito zvuki nebeskích živlov boli prípitki budúcnosti Slovenskej! Já som stál a zapomenul na svet; až padli oči slzavé na Javorinu, tu poslednú jako sa mi zdálo, štáciu táboru nebeského! ale hromi, tito behúni boží nebom letíci a zem otrjasajúcí rútili sa do údolja na Lehotki za bojovníki slovenskími s tim pilním odkazom božím: Neopauštimť vás ja sirotku; maličko — a uzrite mne! S takúto predmluvu prežehnal nás Hospodin a posmelil vstúpit do ohnivej peci krvosúdu. Pec ta otvorena bola jeden mesjac, a bola rozpalovaná každí den — z ohnivích čelustí vitrhel nás boží anjel Šimunič Generál; oddíchli sme si a rjekli: až potud pomáhal nám Hospodin! Toto povážte vi, kteri sa žalujete na krivdi, vám od slovenskích dobrovolnikov učinené!

[44] Odpraveni Slováci pri Senici: Barton richtár Čáčovskí, Svatík, a dva jágri; pri Fraštáku Šulek a Holubi boli na rozkaz vrchnosti vikopaní a slavno pochovaní. Pohreb pri Fraštáku takto sa vikonával: oddjel vojska, jedenác sto mužov, medzi nimi slovenské dobrovolníctvo s officiri — otočil šibenice štverhranníkom — v prítomnosti Gen. Šimuniča a důstojníctva. Slovenskí officíri jeden po druhém — po tri rázi zaťali do šibeníc — až padli, zrúbali sa a zapálili; — pri plameni drželi prenikavé reči Francisci, Paulíni, Minich administrator Trnavskí — odekrité mrtvé tela, zavinuté do plátna čistého, položené boli osobitne do dvoch truhel, ve Fraštáku zhotoveních — officírmi slov. zaplateních, hodili sa tam aj klini na nichž viseli úbohí! Pri zpeve: Ale pravda predce zůstane — prežehnaní boli mládenci a padli do hrobu — pri čemž v okolitích dedinkách sa vizvánalo. — Horvati tu plakali, a celí tisícoví zástup bol pohnutí a rozžjalení. Tito obete sú pomník a svedek bránenej národnosti slovenskej, na kterí sa národ hrdo odvolávat može. Národ potreboval obet nepoškvrňenu ochotnú, a jest jej aj hoden! Pokoj mládencom! Pokoj národnému smjerení.

[45] Známi nám vazni boli: Matička, Hečko, Mikulík, Kulíšek, Buor, Francisci, Daxner, Kukliš, Erdélskí notár Lubinskí, Štepanovič, Paulíni, a hrozní počet pospolitého ludu, kterí trpel zmužilo, a jako otcovja pesnički v žalari zpjeval. Vazni vijdúc ze žalára mnohi vstúpili zase do vojska.

[46] Dobrovolníci sa menujú ti Slov. kterí ochotno a dobrovolno stali do vojska za Cisára a národ. — Boli to na pospol učení Junáci ze škuol, mezi kterích patrja aj Dohnáni Mikuláš básnik znamenití, Ludevít brat, Hodža Jurko, Nosák, Najman a t. d. takíto mladíci vjedli lud pospolití nje len mladich ale aj otcov — kterích dávali radom obce naše. k. p. Mijava 300, Brezová 200, Hlboké 60, Prjetrž 30, Vrbovce 100 v druhém povst. St. Turanské kopanice 60. Kostelné s Vadovci 50. Bzince hornje a dolnje, po záhubném ohni, v kterém aj chrám ev. zhorel 50; tichto dovjedel na Mijavu Sloboda kaplán ev. Lubina 30 Ljeskové 60 s Kapitánom Masárikom. — Toto Dobrovolníctvo rozdelilo sa v druhém povstáni na dva silné zbori. Zbor jeden s Hurbanom a Štúrom do hornjeho, zbor druhí s Hodžom a Janečkom tjahel do dolnjeho Slovenska až ke Komárnu. Po skončeném boji svetili dobrovolníci poslední pamatní večer lúčenja s Kommandantom svojim Levartovskím v Prešporku. Prinjesli s sebu nje len penjaze, ale aj visvedčenje vernosti, statečnosti a údatnosti.[46]

[4646] Jedni obvinujú dobrovolnikov z neporádku a rozpustilosti; že njekterí zhrešili dopušťáme; officirstvu ale a vubec celému Choru čest a pokoj!

[48] Slováci verní trónu, žjadali národnu Zprávu na Slovensku — vibrali sa húfne vislanstva do Vjedna, kde od Jasnosti Cisarsko-královskej laskavo prijaté boli. Predstúpili tam pred Radeckého, Jellačiča, Rajačiča patriarchu Srbského, kterí jich jako rodinu vítali, a potešovali. Chutno o tom naši vislanci obecní viprávajú.

[49] Rusi, Kozáci a pešjaci prišli pres Moravu na naše strani, v Svatodušní pondelek, tjahli pres Ljeskové N. Mesto, Čachtice ke Komárnu. Predpovedeli nám že za dva mesjace bude konec vojne; tak sa stalo. Píše sa, že jich prišlo, tri sto padesát tisíc! Officiri su učení a vlídní, pospolití nábožní, údatní a zhovorní.

[50] A kohos ti mal lud náš podtatranskí? a t. d. Kebi znal Slovák, čo dobrí jeho prátelja, za jeho národnost t. j. za jeho duchovní život, slobodu a právo občanské len od dvacáti rokov, konali, jaké obete pri svej chudobe položili, jako orodovali pred svetom a Bohom, jak ochotno v posledních vojnách njesli puta a súdi smrti za národ; kebi to poznal a povážil lud náš, zhrozilbi sa, milovalbi svojich zástupcov a seba; vzdichelbi neverní: „Otče nepokládej nám toho za hrích!“ Cuzinci viznávajú, že konat a podstúpit za národ vjac nemožno! Čo sa za Slováka konalo od dvacáti rokov, to aj Mijava na krátko pripominá. Pred dvacáti roki latinčina bola v školách Uherska; ale maďarčina závidjac jej toto panstvo dobivala sa do škuol naších. O slovenčine ani slíchu v školách višších! Mladí Slováci milovníci svojého národa, založili „Spolek Slovenskí“, cvičili sa v reči materinskej; lebo nje len svetskí ale ani duchovní neznali slovenskí. V tom spolku sme poznali bohatost krásu a potrebu reci materinskej. Knih slovenskích nebolo; čo bolo, bolo českích bratov naších. Jak štastná je mládež naša a lud, majúcí aj knihi víborné aj novini k čítání! Kdo visloví tu radost, kterú prinjesla „Slávi Dcera“ Kollárova do spolku slovenského! to proroctvo o budúcnosti Slovanstva! Spolku našmu na každí den Pán pridával, mal svoje zákoni, knihovnu, zprávcov, a mal meno „Ústav“. Palkovič starček zaslúžili Professor reči slovenskej, kterí aj v poručenstve na Slovákov pamatal, už v tedi ustával, a zveril námestníctvo Štúrovi Ludevítovi, kterí s jiními víborními pred nim mladíci bol zprávcom ústavu. Štúr sa posvetil národu, a dal mu poklad svoju učenost a odhodlanost; pohrdel svetskími úradi, a stúpil do ťažkej a chudobnej, ale poctivej a dústojnej službi národa. Prednášaním historie z potahom na Slovanstvo tak zachvátil mládež slovenskú, že za ním horjevala; kde bol — Štúr se šuhaji; tam bola Akademia, tam hodina svátečná! On zveleboval ducha a srdco, prísním okom pozoroval na mravnost a ráznost Slovákov, jeho príklad zoceloval ducha mládeže, pilnost, mravnost, obetovavost ozdobovala mládež slovenskú; Štúr stál mezi svojími jako Likurgus mezi Špartáni mladími; a predca nosil meno otca a miláčka. Chovancí jeho tjahli oči professorov na seba, ríkajúcich: Slováci sú jádro školi Prešporskej! Ústav sa zmáhal a v nem život slovenski, ale rostli aj práce a odpori. Štúr mal dúverníkov a vrstevníkov horlivosti Hurbana a Hodžu. Tito tri ludské postavi, v svatej mišljence: „žime a umrime za národ“ podali si ruki a zljali sa v jednu bitnost. Jejích odhodlanost, zapjeranje seba, rázné vistupovánje verejné a súkromné, krjesenje mládeže a ludu v zábavach, v úradních hodinách, spisoch, ohnivé a zajímavé reči, klassické pero, šlechetní život, to všetko tvorilo noví svet vúkol nich, tak, že jich jako posvetencov národa — verejná mjenka, posadila na stolicu dúveri v národe; jejích slovo v mladšjem na-devšetko svete bol vírok svatí! Ústavi sa zakladali aj v Levoči učením Hlaváčkom, v Štjavnici známim Lichardom a Šuhajdom, v Prešove Munyaim, aj v Kežmarku. Mládež na ústavoch bola v ustavičném dopisováni, nje len mezi sebu, ale aj s najučenejšimi Slovani Rakúskími, a tato vzájemnost bola rosa na túto seč Tatranskú. Tak ústavi tito boli náhrada za tú krivdu že Slovák nemal višších škuol národních. Prešporski ústav boli slovenské Atheni; tento dal Missionárov knazov a učitelov národních; — z toho pošli: Chalupka, Matúška, Čodra, Lichardovci, Klimáček, Lojko, Kokeš, Slobodovci, Hroš, Ružička Pražskí, Štúrovci, Paulini, Cochius, Škulteti, Červenák, Košackí, Sladkovič, Hrobonovci, Kalinčjak, Nosák, Hostinskí, Janko Král, Roj, Černo, Semian, Borík, Francisci, Daxner, Hečko, Matička, Šulekovci, Dohnánovci; tam prijali pomazánje sám Štúr, Hurban a Hodža, a celí chor ráznich sinov Slovenska. Mládež v tichto ústavoch žila v rodinnej príbuznosti slovenskej; to prostosrdečné domáce, vážné „Vi“ jakého aj Francúzi užívajú, na mjesto studeného cužého „Oni“ odúvernovalo reči jejích; útlé rukotiski — znamenali: ja som človek „Slovák“! Mládež slov. katolícká bola v tomto ohlade opustená; dohánali to hlavi prebuďené súkromno, ale s potíkánim! Ústavi naše boli osadi nového Slovenska, potom ostrovi, a naposledi pevnosti proti maďarizováni Slovákom hrozjacému. Nevedeli Slováci jakí to konec vezme! či sa odplatí ten zápal za svatú vec národa; nepredviďeli mnohí jakí konec vezmú slovenské zábavi, divadla, zpevi, ohnivé reči, bár na vidom očí ti tatranské skali, ten drjemajúci dobrí lud, pri mladích Orfeoch ožíval! Ked prišli mladí Slováci do Tátjer; prišli jako anjelja z viššjeho sveta, náďej krásnej budúcnosti rozsjevajúc. Zápalu bolo treba; Maďari videli že v Ustavoch viháná klíček radikálného oddelenja Slovenska! Bár aj oni mali ústavi, Akademiu, Učenú Společnost, peníze zemanstvo, knazstvo, Dietu, zákon, Vládu príznivú, verejní život a samo Slovensko; predca jich ritírski húfek na Ústavoch omínal! Jedni sice len z posmechu volávali: načo je ztrata tato? vaša pilnost je pochabost; vaša usilovnost je dárebné nikam nevedúcé sil ducha mrhánje! Zákon za maďarskú reč je tu; načo vám je ta reč slovenská? Druhí sokolovím okom pozjerali na Slovákov mladích zápal — Ústav prešporski za peleš, ale aj za malú Špartu majúc; horlenje za slovenskú národnost za odpor proti zákonom! lásku k národu za zradu proti vlasti! bratenje sa s Čechi, Moravani, Srbi Horváti, za zpiknutje pokladajúc! Až tu videli Slováci, že sú oni ta vidomá tatranská budúcnost, to Slovensko v Slovensku! Tato hrdinska povedomost ostrila vuolu jejich; zachovali vlasti zákon, maďarskí znajúc; ale aj ten božskí, prirodzení, cti a miluj národ vlastní, v srdci ostríhajúc. Darmo letel ten vírok: kdo nezná maďarskí, nepríjde k úradu! ten zkormuťil len bojazlivé duše, vjac chljeb jako národ milujúce. Už djetki slovenské maďarskí otče náš bez citu šemrávali, už sa do chramov maďarčina v tjerala, už sa Slávi Dcera pálila, knihi katolíckej mládeži od pošetilcov trhali; už sa sinkovja a dceri slovenské za rodičov hanbit a slovenské matki preklnat začínali; už aj Slováci sami, darmo je, už je po nás! vzdichávali; len mladí šuhajci na Ustavoch „Hej Slováci, ešte naša Slovenská reč žije“ prospevujúc — nepohnutí stáli na stráži národa. Bolo to v tedi, ked sa dvoje nevídané pokolenje ludí zjavilo v Uhersku: maďaron a panslav; v tedi, ked sa už Uhersko na dva tábori delit počínalo. Kdo chce videt jako ten zčemerení svet vizjeral, pozri do Panorama „Kocúrkovo“ otvoreného! Hrozné to boli časi pre Slováka, a sotva prorockí básnik: „Nad Tatrú sa ňebo kalí“ vihlásil; uďerilo do ústavov slovenskích. Padla pod inkviziciu mládež slovenská! Darmo sa odvolávala na právo a lásku k národnosti; darmo šlechetní Martíni, Šrér s mešťani Prešporskími zastávali mládež: dajte pokoj Slovákom! ríkajúc; ústavi zpustli! Štúr sa lúčil s junáki svojími v treskúcej zime Dunajom odcházajúcími. Zápalisté pjesňe národnje, prorocké básne, vrelé rukotiski, bola víprava vihnancov osveti, zápalom národním prepásaních! Dunaj njesel vnukov do vihnanstva! Kdobi tu nezpomenul na to Kristovo: Vipovedit vás ze škol a t. d. Pútnikov pozdravil Dunajskí prorok: „Čo sto vekú blúdních hodlalo, zvrtňe doba!“ Holli nám zadivením pripomínal: „Ešťe Slováci žijú a budú žit vždickí se slávu“ a t. d. Stoletje naše tento ortel odsúdilo, ztrpal pri nem duch protestantismu — zhrozilo sa kresťanstvo, laklo pravé vlastenectvo — slze maďarskej mládeže za vrstevníki, sú svedkovja hrozného toho Tribunálu. Vistríhali tu vlastencov svojich Séčéni a Dežéffi spravedliví, ale nadarmo! Klesli ústavi, nje ale neuhasitelní zápal mládeže slovenskej. Novákom junáckim stíhaním, prišli k pomoci zmužilí Veterani, ostrovtípní Čaploviči, Chalupkovci, Seberini, Hodža, Hurban s mnohími. — Štúr v tom čase zpísal krivdi a rani Slovákom zaťaté. Padli ústavi, prijšel rad na Seniorati, stáli tam už muži národu verní na stráži; boj sa vrútil do Cirkvi! Ťažko dostávali úradi Slováci verní! Slovák stál opustení, vlast mu bola macocha, hladal otca ve Vjedni. Šediví Biskup Jozeffi, Kuzmáni, Chalupka, Hodža, Štur, Hurban, Paulini, zanjesli krivdi národa ku trónu; Ferdinand V., laskavo vislišel prosbi slovenské. Čo ztrpel Jozeffi za tuto cestu, to je známé! láska k národu bola koruna jeho šedin; cesta ku trónu pomník, utrhanje protivníkov až do smrti, zlatí hroboví nápis. Ešťe za života jeho doletel Orel Tatranskí na Slovensko, nesúcí Slovákom na prosbi odpoved: Slováci sú národ! Poklonil sa Slovák tejto milosti, a ohlásil ve Spolkoch mjernosti, v školách nedelních, že chce bit národom. Zaplesali Slováci a z žulovatila sila jejich k bojom nastávajúcim! Obmíšlané spojenie Cirkvi Kalvínskej s Lutheranskú, bol čerství olej v boji národném. To, na čem pracuje krestanstvo v človečenstve par sto ljet, chceli vikonat maďarskí vlastenci v prudkém okamžení; to, čo majú rozhodnut dogmi nedotknuté, chceli obsjahnut konjektúri politické; čo sa ma konat v svatinách srdci, v ríši láski, to sa konalo v konventoch búrlivích v novinách politickích; a tak že otázka tato, tich najsvatejších práv človečenstva sa tíkajúca, nepošla z Boha ale z ludi, nje z Cirkve pripravenej, ale z jej aristokratie náhlivej, nje z písem svatích ale z novín; že nebola na čase, nešla svoju cestu — nedošla božjeho požehnánja; a preto, jako jablko nezrelé na strome vedenja dobrého, do nehož nezakúsnul lud, zraje k plnosti času. — Pamatní spis v tomto boji višjel pod menom „Unia“ od Hurbana, nedotknutelnost artikulov a ducha, vjeri ev. Luth. zastávajúci. Mnohi povstali proti tomu spisu, nedostihnúc ale ducha jeho, vrátili sa z cesti, a videli tam čo je Hurban. Zdarnejšje spojenje svitlo Slovensku. Z materialu ztroskotaních ústavov — vistavili si Slováci národní chrám Tatrin — učená to Společnost prvích hlav na Slovensku. Šlechetní údovja Tatrína mali to zvnešené predsevzatje — úbohému ludu knihi lacné podávat, chudobních ale mravních a národnozmíšlajúcich mladíkov v školách, bez ohladu na náboženstvo fedrovat, a vúbec národní život napomáhat. Tatrin povstal v Liptove, poslednú pamatnú sednicu držal v Čachticách u kňaza Hurbanovského, kterí za toto pohostinstvo mnoho trpel. Sedelo tam kňazstvo dvojého ovčinca sice, ale jednej vjeri, náďeje a láski k národu úbohému! Miloduchú rečú otvoril zasednutje známi Hodža, za nim rečnili povestné hlavi: Závodník, Hurban, Caban, Štúr Lud. a Karel, Holček, Cochius, Gerometta, Škulteti, Galbavi, Matúška, Radlinskí, Francisci, Plošic, Jurecki, Tamaškovič, a t. d. — Boli tam aj naší politici, a uznali že aj Slováci majú mužov, kterím sluší čest a díka! Mna v tej sini zadumeného ovjalo to Kristovo: a bude jeden ovčinec a jeden pastír! Videlo sa tam, ze šlechetná nezvratná vuola je ten material, z kterého sa tvorja sveti nové! videlo sa, že Slovák má vlast nje v penjazoch, hradbách, v oceli ale v srdci mužov slovenskích. Bola to poslednja sednica Tatrína, a posledné uzňesenje bolo to, abi Žilina bola budúcá hospoda jeho; a tu už sedjacim spolu klepal na dvere nevidomí duch veku: až potúd a ne dále, volajúc. Čachtice boli Jeruzalem, kde si podávali ruki apoštolovja národa, na krížnú cestu hrozného stoletja! Uderil zvon slobodi národom! a Žilina jak divné sú cesti Božje! viďela Hurbana a Štúra s junáki Tatranskími, nje len mečom ducha, ale aj mečom ocelovím prepásaného za národ! — Kdo si z nás nežjadá dožit svjatečného dna otvoreného Tatrína? Tam máme videt objatje sa mužov z Korintickej cesti sa vrátivších, jakožto vihnancov zlatími kríži zásluh ozdobeních, — máme videt jejich rani z boja a žalára — máme očut ortele Slovákom na popravních mjestách čítané; uvidíme oltár túžbi svatej, a na ňem dútnajúci zápal posveteních srdcí mužov do práce národa húfno sa hrnúcich! Pod a svitaj den Tatrína! odkrijeme si knihu zjavenja na ceste stoletej, a dočítáme sa, jak kňazstvo veždi stálo na čele osudov človečenstva! Otcovja naší trpeli za vjeru; mi za národnost. Krman za vjeru v Prešporku; Šulek v Komárňe dokonal za národ. Otcom sa zatvárali školi pre vjeru, nám pre národ. Slovák dal prístrešje Čechovi stíhanému za vjeru; Čech prijal Slováka utrápeného za národnost. Kňazi njesli terchu s ludom pre vjeru; njesli spolu ortele aj pre národ. Evanjelici zatvárali ústavi vlastnej mládeži; Katolíci podávali ruki v národnosti. Hlavi obojej cirkvi túžjac po jednoťe, lutujú boje za vjeru; spravedliví duchovja zatracuju boje, žaláre, šibenice za národnost. Merte sa rúzní národovja vlasti, nech zmerná predbehne hrozné súdi potomstva! Aj Slováci sú už tu, chcú žit a budú žit v Rovnoprávnosti; chcú sa očlovečit a v processi národném držja sa práv človečenskích; a na to všetki božje a ludské zákoni celá Europa a človečenstvo dá svoje: Amen. Prestávajú díka Bohu časi, kde sa Slovák odeznával seba — pozrite do novín či slovenskích či ňemeckích, uvidíte mena ostrovtipních obrancov národa opusťeného; zpozorujete jako vistupujú na svetlo hlavi pred tím neznáme, pravotu národa na seba berúce. Jak hrdé dalo osvedčenje za národ Kat. kňazstvo z Trenčanského Považja v lúčoví požjar Kučínimu daní! Kdo neožil pri reči Pongráca, — Bilského krásorečného a jiních! Kdo znal pred tím horlivého zástupca Slovenska Hánricha? kdo príznivého Kučíniho? Kdo sa neťeší neunavenému Hlaváčovi, Kozáčekovi, Rajkovi, Chalupkovi, Ostroluckím, Nándorímu, Viktorínovi a mnohému Bránikovi — národ bránícímu! S jakú úctu k vláďe privítali Slováci viššje školi na Slovensku! Jaká nádej pučí v junákoch na Semeniskách! neníliž toto neklamné rukojemstvo národnjeho života a budúcnosti? A toto nech obživí nevládních, posilní dúfajících, zmuží chúlostivích, obohatí chudobních, postaví na nohi klesajúcich, zpamatá pochibujúcich, zahanbí posmevača, posmelí a nadchne nadaních, posvetí nadšeních, mužov, ženi, mládencov, panni, starcov, a celí národ oveje požehnáním? Čisté majú úmisli stateční Slováci, jejich heslo je: Bud vlasti verní, ctitel každého národa a vjeri, ozdoba krajini, podpora tronu, milovník panovníka, a služebník boží! cíl jejich je kresťanské človečenstvo! A kdo pováži, čo sa za krátki čas vikonalo na Slovensku; jako sa ten, len pred njekolki roki, tak rečeno od abecedi započatí život národní zmohel a zotavil: ten o čistích úmisloch Slováka, z ohladu na vlast a trón — o božjej pomoci na jeho cestách v pochibnost nepadne. Známa nám je opustenost; ale aj vjera a vitrvalost Slováka. Mi síce kterí žijeme, vidíme len ráno národa po krvavích zorách svitajúce; Jánskí den Slovenska a pravé poledno, budú viďet už len hrobi naše; zlati vek naš obnoví a pozláti Pomníki zpráchnivelích sinov verních. Tito Bohochvíle a veki, odložené sú nemluvnátkám budúcnosti! Mi žijeme v prípravach k vekom lepším, a dožili sme už mučedlníkov za národ; dožili jak mnohí Nikodem vichádzá na svetlo a Saul na Pavla sa mení! jako slovenské Ninive začínaju činit pokánje! Možné, že poneseme ešťe drahé obete jako Slováci, len že nám to nenasúdi zákon ale násilenstvo; budemeli trpet, tu je národ svedek toho, čo, kdo, prečo, jako trpí? Slováci virostli z detinstva nevoli, berú sa k stolu Rovnoprávnosti, jako občanja na svet súci a dedičovja právorovní. Kterí národ je šťastnejší jako ten, kterí je už na ceste života postavení, kterí má jistú náďej budúcnosti! A takí je aj národ náš, kterí ješťe nežil, a preto má, može a bude žit! A v tejto náďeji končím básen moju v pokojních úradu hodinách usporenú. Teba Mijava, ti milá kolíska mojeho ďetinstva, jako kňaz prežehnávám! Tis mi odekrila krásní boží svet, v tvojej knize moje meno stoji, tvoje vrški a vodi hrávali sa s mojím chlapčenstvom. Tvoji učitelja ukázali mí cestu na kterej ja stojím. S plačom som ta opušťal jako mládenček, s radostú som ti slúžil jako kaplán, a včil s vrúcnú lásku svetu o Tebe zpjevám. Hodnás Ti památki a hodné dobrého mena Tvoje tisíce. Príjmi dar tento, kterí Ti já menom sinov Tvojich prinášám! Bůh ostríhaj Teba, a požehnávaj v obchodoch, doma i na cestách Tvoje tisíce, a ked nás tu nebude vjac, ked sa tisíce Tvoje na solní stlp zmenja — nech je Mijava v pamati Večnej!!!

[51] Slováci v Uhersku sú Bohužjal! na ten čas trojaki: První, ačkolvek rodení Slováci, pristali v poslednjem popisi k Maďarom; nebol to ale lud pospolití, kteri za hrjech pokládá, ked sa djetki Rodičov odeznávajú. Tito už bezpochibi padnú do hrobu jako nepríznivci národa; tento ale nad hrobi jejich zvolá: Není tobe ku poctivosti pohanení otce tvého! Druhí sú, kteri sa priznávaju k Slovákom; to ale je všetko, čo urobili za národ. Na tichto vola Ján: Sináčkové moji, milujte mne ne jen slovem; ale skutkem a pravdu! Národ nežjadá od vás len to, abi ste ho na ceste Rovnoprávnosti napomáhali. Nehovorte že vám je vác Cirkev, náboženstvo, jako národ — Kdo nemiluje brata kterého videl, Boha, kterého nevidel kterak múže milovati? a t. d. Náboženstvo čisté a nepoškvrnené pred Bohem toto je: navštevovati sirotki — jako je národ náš opustení! Nehovorte že ste vi Kosmopolitovja (sveto-občanja); Kristus bol horliví milovník a vikupitel človečenstva, ale začal od svého národa — skrze tento slúžil svetu — ja sem prišel k ovcem zahinulím z domu Izraelského; není hodno vzít chléb detem, a vrci šťenatům, hovorí Kristus! Maďari rodeni stateční a spravedliví — Slováka, kterí národ svoj a reč bráni — ctja a chválja; ba to Slovákom naším viznávaju: kebi sme boli vedeli že vi bojujete za vašu národnost, neboli bi sme bojovali proti vám; majme a chránme každí svoje, a žime v svornosti! Kdo je na závade tejto spravodlivej pospolitosti? Tretí Slováci sú slovom aj skutkom; títo dávajú národu knihi a spisi, chudobu národa obohacujú umením; jeho neresti osladujú radu a potešovánim, za život prijatí nesú obete a život sám. Takíchto obvinuje svet jako zradcov, panslavov a Hurbanov; to bude aj muoj titul za tento spis. — Ti ale, kterích svet takto nazíval, začíná odmenovat Cisar pán; krížom zlatím, jako Kollára, Hodžu.




Ján Trokan

— evanjelický kňaz, básnik, publicista, národný buditeľ Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.