E-mail (povinné):

Stiahnite si Myjavu ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Ján Trokan:
Myjava

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Eva Lužáková, Katarína Tínesová, Andrea Jánošíková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 24 čitateľov

Zpev II. Mijavani

Jakí Mijavci, čo za Mijavaňia? Čo za strašidlo má bit ta Mijava? Zpituje sa svet nás, milí krajaňja, Lebo on Bůh vie čo o vás rozpráva! Mnohí hovorí o vás, jak Tataroch Virostlích v horách, Hrajnohoch, Beťároch! Ó aj Mijavci naši majú znaki, Ludu k velikím činom stvoreného; Bárs opozďenosť, zatupila zraki Ducha, ňeduhom veku zmoreného: Ale to dá Bůh, všetko zaostaňe, Len ďalej bratja, k tej duchovnej bráňe! Muži, vi máťe sílu, údatenstvo; Zmužilé ťelo, pekňe urosťené, V rukách zpuosobnosť, v prsách človečenstvo; K duchovním hodom pekňe vistrojené: Kďe pekné ťelo, bistré oko v tvári, Tam duša dobrá seďí a duch jari. Pred tím Mijavci možňejší na statki, Víťazstvo, triumf v bitkách, pasoch znali, Tropíce v obci surovstvo a zmatki, Krásnú tak sílu ducha mrhávali; Ale už tito žarti a ňezdobi, Tak jako dereš vichádzajú z módi. Šenki, pálené, kotel, pálenice, Dereš a korbáč, klada, klebetňica, Vozík, palice, žalár, šibeňice, Všetko popravi ludu obetňica, Tam sa Bohu žjaľ! ludja doučajú, Ti, čo v mladosti školi opúščajú! Dlho Mijavci len bohatstvo znali, Strjebro a zlato, ňivi, kopaňice, Za to prečasto aj krv viljevali, Len o to hrali ti jejích ťisíce; Česť majetnosti, v kterej neňí hrjechu, Ale bohatstvo, též má cjel a vjechu. Vaša majetnosť a obce pokladi, V školách a v chráme majú své koreňe; Tam sú piljeri, tam sú ti základi, Tam sú ti pevné uhelné kameňe; Keď sa duch v školách a chrámoch utvorí, Potom k pokladom cestu si otvorí! Len tam sa velké skutki v ludu rodja, Kďe sa on zapre a na svú česť hladí; Len tam sa muži s duchom času vodja, Kďe sa na slovo a česť hladí z mladi; Kďe muži seba obci obetujú, A ducha s duchom veku zocelujú! Bár jedno právo majú s Mijavani Kopaničjari, v jích hunavém rúchu; Často jak kočka s mišú tam s Nútraní, Chitávali sa v pasoch za pazuchu; Ale už prišli na to v sveta škole, Že vrana vraňe oči ňevikole. Kebi náš Herder bol viďel ti pasi, To podkovičkú po prsoch skákaňje Naších šuhajcov, ti do vlasov kmasi, To preohavné kolenom dláveňje; Bollibi uznal nás za sinov slávi, Majúcich kuolom doštjepané hlavi? Také hrdinstvo ňeláme si dvere K osveťe ducha, která luďí zdobí: Surovstvo krotňe, kďe sa duch zebere A skutki slavné pripravuje, robí; Až sa šuhajci duchom času pohnú, Jaké jích síli pristavja a ohnú? Kopaničjari zdáli sa bit hlúpí, Naším Nútranom v jejích svetlém kroji; Lež Kopanice sú Mijavi stlpi, Na kterích základ silnej obce stojí; Je to lud bistrí, nábožní a živí, Dajte mu ducha buďe tvoriť ďivi. Pekné už dali dari církvi, vlasti, Aj kopaňice[22] v mužoch vinčeních, Vedja ti už vjac jako orať, pásti, Je to vidno v jich mravoch okroťeních; Ňedá sa ten brat za nosom už voďit; Vje on aj svetom nje len chrastú choďit. Bistrí je tu lud, všetko mu pristoji, Obchod, kupectvo, rolníctvo a práce, Chlapi sťa svjeca urostení k boji, Za timi djevča tam pri losoch plače; Sama povaha obce ohromností, Dává Mijavcom ohňa, zmužilosti. Krpce zhoďili, boti nosja chlapi, A ženi viďíš v ťenkém pacaláťe, Obojek s šťepom, lemovaní, zlatí, Muži zhadzujú rúcho dubenaté: V bjelem kepjenku, v ratinovém kroji, Brat náš z kopaňíc k richtárstvu sa stroji. Medzi tím ale, aj rúcho huňavé, Bistrého ducha krije v kopaňicách: Sú tam ženički na svet súce, zdravé, V rukávcoch ťenkích, v bjelích kasaňicách; Dobré gazdinki v čas jarmeční v šenku, S pagáčkom viďíš pri víňe s kmotrenkú. Škoda že aj tam ti lepší gazdovja, Na pjeckách majú jak židi Molocha, Kotle s rúrami, sedja jak Bašovja S fajkú, jichž zbožím krmí lud sťa locha; To ten domácí černoboh kotlisko, Zdravého ludu, hori, mordovisko! V každém tom kúťe obce a chotára Kopaňíc hustích, horú otočeních, Viďíš pekní dvor, najďeš hospodára Ohraďeného v izbách ošváreních; Chljeb a voďička, drevo, bujné sadí, Život nádherní, beze skvostnej vadi. Domki si stavá sám z dreva a hlini, Rúno ovečjek zpraďe, robí šati, Príďeli svadba — zvolá si roďini, Stádečko vlastné platí mu útrati: Sljepki, baránki, junček vikrmení, Síťja zástupek v milém krákoreňí. Domi tam víďet pekné, ale školi Ňikďe ňenajďeš v kopaňicách hustích; Kolko sto djetjek, roste v čírém poli, Pri lichve, v sadoch, vrškoch, domoch pustích; Keďi že ďjetki príďe váš Messiaš, Keďi viplače aj vás Jeremiáš! Škoda vás, škoda milé ďetulence, Drječné a živé, bosé, obnažené, Za lichvu choďit jak s sljepkú kurence, Strapaté, plaché, v plachtách naježené; Na koho obce, církve, rodičovja, Majú žalovať, takí potomkovja? Za mojích časov mládež kopaňičná, V hospodách v mesťe húfná sa vídala: Mládež to bistrá, urostlá a sličná, V školách sa s námi milo učjevala; A včil hladošom jakích kďe popadnú, Mučit dávajú dušu djetjek hladnú. Kdo to nahradí čo v tích djetkách hiňe, A to pre celú Mijavu krajaňja? Dve školi máťe v Mijavi Štvrťine, Kopaňičjari njesú Mijavanja? Církev! ti matka — aj ti tri Štvrťini Kopaňíc velkích, príjmi do roďini! Čo tu chce človek, keď ňevje čo je svet? Načo je živí, keď ňemá života; Bez náboženstva človek je pleva, smeť, Pod nohami sa jako červík motá; Prečo sme boli dosjal potupení? Bez škol sme zrostli, jako ohúrení! V leťe obrábá svoju kopaňičku, V zimních večeroch vlnu, kúdel praďe, Za širokí svet má ťesnú izbičku, A keď padňe sňach, jak vazeň je v klaďe: Jak húseňica v klbku, zimu trúdí V chalúpce, s lichvú v komíňe sa čmuďí. Hrozného majú školi zabijáka Na tom, kdo chotár prví zorať kázal; Úbohí žjaček višjel na pasáka, Štrančekom lichvu, ba aj seba zvjazal; Predtím Soviňec dával obci pašu, Teraz má církev za to strmú chasu. Dve školi[23] v nútri z roka na rok pustnú, Mládež premilá školská sa vám traťí, Strňiska, meze a prjelohi hustnú, Prázňejú školi a pole sa haťí; Keď školi budú opusťené vdovi, Církve a obce budú bez obnovi. Verní Zprávcovja škol už pochopili, Túto prehroznú církví, obcí zkázu; A tak sa v svorné bratstvo zjednoťili, Bi položili hroznej bjeďe hrázu: K společnej raďe ročňe sa schádzajú, Kňihovňu vlastnú v Dekanáťe majú.[24] Pamatní tento spolek učitelskí Mijavci naši štedro fedrovali, A s Brezovanmi Brati po práťelski Začjatki malé s Bohom prežehnali; Mi hrivni svaté djetkam vaším dáme, A prežehnáňje vaše požehnáme. Vaše pokladi sú ti djetki zdarné, Které vídáme ve školách Mijavi; Ďeťí veselé, čisté, vťipné, švárné, Obce velikej semeno a slávi; Tito chovajťe — tak mesto na hore, Buďe Mijava v Ňitranském obore. Vaše mestečko, mnoho mužov dalo,[25] Královi, církvi, národu a vlasti, Do sveta školi mnoho sa jích bralo, Jak apoštolja ňebáli sa strasti; Tak pocvičení matce visluhujú, Jední — a druhí cuzím prorokujú. Bistrí šuhajci v mesťe virosťení, Aj tú posvjacku zvonov vistrájali: Novejším duchom času prebuďení Aj na ďivadle vás už zabávali; Daj ti Bůh šťastje mládež ušlechtilá, Abis ku sláve našej mati žila! Dva anjelovja boli navštívili Našu Mijavu, pred njekterím časom, A jako Lota milo pozdravili, Tento velikí zbor kajícím hlasom; Mijava sa jim vrúcno pokloňila, A slub pokáňja v chráme položila. Ten prví anjel bol Spolek mjernosti,[26] Čo ten ztraťení raj chcel ludu vráťit; Druhí bol škola neďelná známosti, Čo chcela duchom národ obohaťit; Mužovja boží k stráži boli daní, A otvárali ludu rajské bráni. Lud začal choďit s Bohom v ňevinnosti, A rúcho nosit svaté Adamové, Vizljekal z seba staré ňepravosti, Poslúžili mu vodi édenové: Z človeka anjel na zemi zostával, Vek ňevinnosti noví mu nastával. Ale horúce s starím hadom peklo, Jedom zkazilo ti života vodi, Proti anjelom a strážením sa zreklo, Vihnalo z raja lud zas do porobi; Tak rajskú číšu jedom pokalenú, Naljevá v dušu hadom ošjalenú. Boží anjelja za bezbožnosť túto, Ludí slepotú velikú ranili, Mjesto slobodi rajskej dali puto, A božích mužov k boju posilňili: Tak s hrozbú danú šli do ňeba spátki Anjelja, dajúc ludu termin krátki. Ňevera je hrad, kďe sa zarúbali Ňenávistňíci, prístavu mjernosti; Pravdu má ten kňaz, v smjechu ríkávali, Tiahnúc do hnjezda starého ťemnosti: Ale ponesú za to odpoveďe, Túto pravotu sám hrozní Búh vede! Na kamenci sme, kďe sa lichva schádzá, K predaju, kúpe z obci dohánaná; Tu si náš masár volí a prevádzá, Tu je prísahám, otvorená brána; Od toho času, jak višlo „Vaj“[27] z módi, Masárom naším vždy sa horšje voďí. Masári naší učnov prepúšťajú, V konec fašanku pri zime a laďe, Na koule učna rinkom obnášajú, Až prídú k jednej plnej vodi kaďe; Tu pri muzice tri razi sa hrúzí, A viučenskí tak si list vislúží. Hen sú pamatné dva susedské domi, Ten Kubovčákov z časov Krmanovích, Známi z církevnej bjedi a pohromí; Druhí Kolénich z vekov Hurbanovích: V tomto zasadla tá národná rada, Pri tamtom bola o Krmana zvada. No! jako je tu domov pekních husto, Už tu dom o dom podeprení stojí, Za mojich časov tuto bolo pusto, Tá Mijava se jako včelín rojí; A ti čistotné pitlikárské víški, Kúkajú na nás jak pri vodách bliski. Remeslo toto hladí na čistotu, A bívá zlatá pre Mijavu baňa, Keď majú časi a majú forotu, Tu zažihajú Pitlikári z rána; Ale ňedarmo svjetja tito ludja, Prajské dukáti toto svetlo lúbja. Tu chcem pošeptať čosi Pitlikárom, Čo z prekúpenej vlni plátno robja, Čo pomáhajú židovskím klamárom, A seba pod ích opratu privodja; Ach! čujte pravdu: Kováč zle gazduje, Keď od kováča, uhlje si kupuje. Prečo bohatší psotních ňezastúpja? Prečo do spolku Banku[28] ňeskladajú? Prečo v jednotu aj tu ňezestúpja? Židom pečeňu, sebe rožeň dajú? Kebi sa Banka v spolku utvorila Bohatá bi sa žila otvorila. Společné Banki, dávno ludja majú, Banki sú živel, obchodu remesla; Ti cechi, obce na nohi dvíhajú: Banki sú živel obchodu a vesla: S Bankú Engličan celé sveti seje, Svet mu je humno, kďe ten rišák veje. Bratja bohatší! tuto pravdu v cechu Berťe už prísno spolu do rozvahi; Postavťe bjeďe aj tu zeď a vjechu! A jednoťte sa aj tu braťja drahí; V večnej sa budú muži žjariť sláve, Čo prví zbudja Banku na Mijave. Naše Mijavki sú čistotné ženi, Pozri na domi pekné, obmjetané, Na ti piljeri, okna, dvori, sťeni, Na šati, čipki, zlatom lemované; Beda Panenke, kďe dom znešvárení, Najde v sobotu šuhaj podperení. Je to za radosť plnolícú Pannu, Pod šumním vencom viďeť pri sobáši; Žitním pagáčkom, mljekom vichovanú, Keď poslúžili dobrích matjek časi; To je svet! tak že kdo chce obraz krási, Nech sa v Mijavskích zdravích kútoch hlási. Mešťania ňechcú mentikové kroje, Čierné kepjenki majú ustrojené, Žjeňki zhadzujú kasanički svoje, A sukňe berú berú k strjebru zhotovené: Mnohá Mamička nosí kasaničku, A sukňe vešá peknú na Aničku. Na mjesto dlhej kolo hlavi šatki, Majú šatečki čipkú lemované, Nádherní oďev v neďele a svjatki, A to pod strjebrom vidno v plnom chráme; Kďe pod oďevem pekním v strjebra žjari, Hlaďí očenko čjerné z bjelej tvári. V mestečku viďíš pekné majetnosti, Aj v kopanicách s duchom úprimnosti; V ňútranoch hladaj viac vicibrenosti, V chižkách kopaníc ťichéj nábožnosti: Mešťanja v domoch, šatstve zakladajú, Títo v prostoťe milí život majú. Už aj vrkoče, parti pri ňeveste, Menja ve venček pekní z rozmarínu; Svekruša mnohá, ňevesti tam v mesťe, S vrkočmi ňechce prijat za rodinu; Tak hla sa kroje na Mijave meňja, Vrkoče s puolkú prídú do vazeňja. Až do nedávna svadbi ňevídané, Mijavci sinkom, cérám robjevali; Hodi, hostini, tídnom zastrájané, Komori, vački gazdom prebjerali: Tak mnohí oťec sinka ňeboráka, Chírním svadbiskom zmeňil na žebráka. Aj tu Mijavci virostli z ďeťinstva, Svadbi zahnali na ďeďini dolu; Bár sú nám známí aj od pohosťinstva, A radi majú časom dobrú vuolu; Ti však ďeďinské pálčivé chorobi, Svadbi rozumjem, vichádzajú z módi. Nač to krščeňje, oddávki a svadbi? To običajno sú židovské saki; Na to vížinek, na to idú mlatbi, Tam vešávajú židja svoje háki, Dnes je švagerstvo, zajtrá kmotrovaňje, A po zajtreku — zaplať! bedovaňje! Na miesto hosťín verní rodičovja, Dobrú budúcnosť ubezpečiť znajú, Už aj Mijavské cérki a sinkovja, U tej „Vjedenskej matki“[29] poklad majú: Daj Bůh nech zroste djetki vám ta kasa, Ale aj ve vás, mravná Bohokrásá. Mijava mává aj pohrabi zláštné, Keď sa tam cechi spolu shromaždujú;[30] Rúcho pohrebné, fakle mnohé krásné, Pohreb k večeru milo okrašlujú; Tak aj Biskupa s faklámi vítali, Jemuž svatí slub, vežu stavat dali. Majú ti fakle čosi vznešeného! Sú to hrobovéj pol-noci hvjezdički, Tjahne Orion truhlu zemrelého, Plačú s slepicú kurjatká kosički; A keď Orion prede dnom viprjahne, Tu fakle hasnú, a slnječko tjahne. Tak celé ňebe to vzkríšeňje tuší, Zázraki jeho nám sa presúšajú; Ku víchodu sa k vuoli naších duší, Ti horné sveťi dalej pomikajú; A tá zázračná ňebes osvjeťenosť, Je na cinteri odekritá večnosť! Kebis na silu veriť nechcel Boha, Duch tvoj z večnosti ňikam ňeviletí, Pod námi jako nad námi obloha, Obehnaní sme hvjezdnatími sveti; A to hvjezdové polnočnje svjeťenje, Je nad hvjezdovej lampi ožjareňje. Tá tmavá pólnoc kolko svetom svjeťí! A nám sa málí, čo mi tu viďíme, Hvezdová žjara, po nad hrobi leťí, A mi sa ďesit v smrťi ňehanbíme! Čo nám dobrí Bůh dost už ňeukázal, Keď nás do tolkích svetov pouvádzal? Len svjeťte hvjezdi pres hrobové djeri, Ach veď ti naše hrobi prevalené, Ňechcú prepúščať pres tmu oči vjeri, Pavlakú strachu, v smrťi pokalené; Vi sťe hvjezdički naše okuljare, Pres ti sa viďí Bůh v ohňivej žjare! Janko pútniček, v mojem rozmíšláňí, Bol samopašní jako na smetlisku Kohút, a behal sem tam zradovaní, Lašoval, skákal, jakžto v domovisku; Naraz sa k stavu Jurenkovmu zchopil, Kďe sa maličkí v zátočiňe topil. Já som premenu času pozoroval, A veci, které čas mohútní borí, Kďe bolo ňeni; to som zpozoroval, Mnohé tu padli rodi, domi, dvori; Ale jak silné ti Mijavské hori, Roste Mijava pohromám na vzdori. Ten lud je tu včil jako v vitržení, Snad sa tam aj dnes bude hrat ďivadlo, Janko též beží jako najašení, Čo mu v obecném dome v oči padlo? Hladom zmorení zalamujú ruku, Stolica hladním rozdávala múku. Stolica naša jako dobrá maťi, Na bjedních luďí v tom hlaďe sa vzala, Hladom zmoreních dajúc popísati, Každích štrnást dní vídanú jím slala; Tak mati tato mnohích retovala, K šťedrému letu živích dochovala! Jankovi sa tam velmi zalúbili Dva hladní bratja, čo almužnu njesli; Hrivnu hladovú v peniaz premeňili — Zvonom polovic — a do fári vešli: Otče! ríkajúc: vezmi obeť z múki, To nám osladí trpké hladu muki! Dokal buďe lud k Bohu nakloňení, A rád poslúchať božje veci svaté: Ňehovorťe mi, že je pokazení, Mravnú v ňom silu aj budúcnosť máťe; Náš ubohí lud len tak zostal ludom, Keď sa poddával svatím božím súdom. Všetko mu odjal osud rozhňevaní, Krála, krajinu, slobodi mu brával; Jako sirota zostal ošklbaní, A v ďedovizni smutní visedával: Ďeďičja v službe a osud bol pánom, Tak sa voďilo na sveťe Slovanóm! Keď sa postavil na pekních rovinách, Súsed ho ťiskel na skalnatú horu; Keď si visekal raj v hori víšinách, Zahnal ho hňevní osud až tam k moru; A keď sa ňedal jazernej potvore, Hoďil ho los tam — za ladové more! Ale čo vihral tento osud na ňem, Už jako Fárus na troch svetoch stojí, Pod ním sa plazí more jako vazeň, V troch sveta čjastkách právo, vlast si svoji: Čo Bůh v svej večnej osloboďil raďe, To ňeudrží svet v putách a v klaďe! Mijava naša! aj tis dcéra milá, Prevelikého slovenského rodu, Aj v ťebe dlho chradla žitja žila, Aj tis píjala len po rúrach vodu; Keď velké obce v suchoťinách tleli, Kďe sa mal národ brat žíví, veselí? Dlho sa nad ním dlho blískávalo, Už zámki mračjen po nad horu stáli; Lež keď sa k déšču ňebe zabjeralo, Ďiví vetrovja rosu rozchvátali; Keď padla rosa, to bola len ruda, Oseňje žltlo a žížňela hruda. Keď sa oblaki spolu stretávali, Na mjesto rosi dali krupobiťje, Tak sa ti živlí večné zprísahali, Vihasit, zničit naše živobiťje; Ale bár osud rod náš takto raňil, Méno pocťívé Bůh mu v sveťe chráňil! Už naše obce mladé ožívajú, Po suchu prišjel déšč z ňeba úrodní, Žili a žrjedla vlahú okrjevajú, Vlákna v povetrí zvestujú vek hojní: Na poli vischlé pňi ohánki ženú, Zdaleka vidím tú zem zaslíbenú. Muži Slovenska sa už prebúdzajú Ze sna dlhého, a lud spjací buďja, Jak hospodári s pluhom vichádzajú Na ňivu ducha — ohlásťe sa luďja! Pomáhajťe jím, berťe kňihi, spisi, Musí bit lepšje, v tej duchovnej riši! Prestali časi, kďe len kalendáre[31] Lud náš kupoval a to pre zábavu; Len pochvatkoval a kupoval snáre, A len vícudkí krmil svoju hlavu: Za to v pozadkoch národov zostával, Svet s nim zavracal, za nos ho ťahával. Čítajťe braťja! ti obecné domi, Po naších obcách, možú bit svetlárňe, Tím vizváňajú časi, veku zvoni, Zbuďte otcovja pokolenje zdárné: Okolo vás sa lud jak stroja točí, Ztŕhajťe aj vi belmo ludu z očí. Ňech sa už obec v svatú církev meňí, Ňech už aj duchu domi, veže stavá; Bez kňih vistačiť v sveťe možno neňí! Obec bez spolkov je bez mozgov hlava: Školi a kňihi, spisi a novini, Sú v obcách naších slnečné hoďini. Kďe sa má baviť v Svjatki mláďež naša? Kňih v rukách ňemá — šenki, karti hladá, Z mláďeže zdravej roste hlúpá chasa, V mládeži obec, církev, mravno padá; A tak k čítaňú mládež privínajťe, Obcí otcovja! na to pamatajťe. Kebi Mijavci znali silu svoju, Tu mravnú, čo sa s celím svetom párí; Kebi prípinku mali ducha k stroju, Kterí starí svet v novém veku varí; Jakébi to už boli ducha skoki, Jakébi prišli milostivé roki! Čo to za paňi kráča kolo veži, Pítá sa Janko — draho ovinutá? Zlato na rukách, čele, prsách leží, Od fuku, píchi, jako prešinutá; Zdaleka sa zdá jako velkomožná, Kdo je? židovka, paňi velebožná! Obce, ach obce! čo sťe zaviňili, Keď jako voda v suchu opádáťe! Proti komu sťe takto prehrešili, Keď jako príval dolu sa rúcáťe? Hrobové radi po osadách hustnú, Na vidom očí, domi, obce pustnú! Bankrót, to slovo hrozné, ňepoctivé, Kďe sa odrjeká človek človečenstva, U naších otcov ňeznámé, strašlivé, Kďe duch pozbívá svojho urozentva: Už aj kresťanov jako svrab sa chitá, Ludja sú nahí jak v jeseni lipa. V obecném ludu je už závrat takí, Že len ve smrti ňebe svoje hladá; Suchoťín strašné viďíš v obcách znaki, Lud len mátoží, kamsi hrňe padá, Lež v tomto strašném ducha mátožeňí Advent sa blíží ludu ku spasení! Pozri ti naša mohútná Mijava, Pozri si okom na ťisíce tvoje; Tis na záhori, obcí naších hlava, Vileť nad horu, rozpusť krídla svoje; Jakos bohatá na chotár a hori, Tak obohacuj v duchu tvoje zbori!



[22] Učení Mijavci z Kopaňic. 1. Djuga Štefan — evanj. kňaz v Skalici, Senior Ňitranskí. 2. Borík Pavel, od Borovskích — kňaz Vrbovčanskí, otec známého včilajšjeho cis. kr. okresného slúžného. 3. Viskup Jan, kňaz na Tordači z Porjadja. 4. Pán od Panikov z Brestovca, kňaz v Slovenskem Právne. 5. Porubskí z Rúdnika kňaz. 6. Mockovčák Jan, z Uhlisk, kňaz v Pezinku, muž učení a stateční, aj Slovákom prajní. 7. Caltik Štefan z Brestovca; učitel ve Vrbovém, zemrel 1849 na choleru. 8. Adasek, od Adaskov, zemr. jako kandidát.

[23] Mestečko Mijava samo v sebe je štvrtá čjastka velikej obce, má dve školi ev. Rádní učitel na ten čas je Ján Martešik — jaho sin Ján je preceptor. V obojej mijavskej škole bívá žákov do 300. — Čo je to na 9000 ťisíc duší? (Brezovská církev mává do 600 djetek.) Djetki kopaničné učjevajú obšitníci! Církev Mijavská abi pomohla djetkam — zkasirovala koladu a oplatki, toto kunštovné žebráctvo úradi naše hanobicé — ale nezpomohla! Učitel je muž praktickí — jeho s djetkami zacházanje je víborné, — žjaci na examene odpovedajú jako smelí vojáci. — Exameni sa s pochvalu odbavujú. Kdo je na príčine, že lepší žjaci školu včasno opúšťajú? Ňení obecného pasjenka; žjaci pasú! V kopaňicách, a sice v každém Procesi mala bi bit jedna škola — v mestečku ale škola Seniorálná. Mijavci potrebujú pri svojem obchoďe známost reči — Mijava má drevo, ma hospodi! Od Modri po Štjavnicu, nemáme viššjej školi evanjelickej. — Už v ďesátem roku stehujú sa úbohé deti od nás — tam v školách vzdálené padajú do rúk očimom a macochám, tam vzdálené od nás padajú často zlími príkladi; — platíme na školi, na cesti, nemoce a t. d. a nedosahujeme cjela žjadaného. Mijavci Bratja premišlujte, smilujte sa nad svojími a našími djetkami! Starajte sa o školu Seniorálnú! doletja vám k pomoci církve okolité; potom uvidíte, čo budú naše a vaše deti!

[24] Knihovna Dekanálská, pod mojim dozorstvom je na ten čas v Kostolném — má aj pekné knihi aj kapitálik. Údovja spolku sú učitelja Langhoffer, Riezner, Černák, Piško, Martešík, Sucháč, Zatkalík, Záhon, skládaju každoročne 40 kr. str. tak sa kupujú knižki školského ducha. V ročném zasednutí sa prezjerá knihovna, počti skládajú — dúležitosti školské hore berú, súd o Examenoch vináša, študia do behu sporadujú, duch svornosti, pilnosti budí — a všemožní cíl vichovávanja sa napomáhá. Vel. Seniorat. Spolek tento potvrdil, a ostatním Dekanatom za vzor poručil. Jako veci pri tomto spolku stoja: to nestrannému sudcovi porúčáme. Brezovanja offerovali na knihovnu 40 zl. v č. podobne stateční Mijavci 75 zl. v č. To znak dobrého ducha!

[25] Učení Mijavci z Mestečka. 1. Viskidenskí kňaz zemrel v Prjetrži. 2. Vodička kňaz v Zárječi. 3. Malárik kňaz. 4. Devan Jan najstarší kňaz v Seniorate — ve Bzíncoch. Tento Nestor pri častích nemocach bívá veselí pri národních pjesnách, a je horliví Slovák — živí dceru vdovu, vnučki, a je hrdí na svojich sinkov v službách postaveních, zlášťe na chírného Doktora v Trnave. 5. Caltik kňaz. 6. Sklárik kňaz. 7. Dudík kňaz. 8. Malatidesovci kňaži. 9. Koleni Daniel kňaz v Kulpine — horliví Slovák, prítel muoj bívalí. 10. Kokeš kňaz na Lazoch, pekné zásluhi má o chrám noví — muž dobrej povahi; škoda že tam jako na Pathmos vezí. Muoj vrstevník a prítel. 11. Kolení Daniel kňaz v Beckove. 12. Zdenek učitel. 13. Kulišek Juro učitel. 14. Jakubovič Pavel učitel na Sarvaši. 15. Samuel jeho brat kaplán v Čabe. 16. Matička Jan, bívalí muoj kaplán, v povstání Slov. na Vrbovcoch chitení, v Senici vazení, Šimoničom vislobodení; jadrní básnik. 17. Jurenka Samuel, Notár Turolúckí. 18. Jurenka Saumel, kandidát, šuhaj rázní a nadaní. 19. Valášek Michal, 20. Kováč Štefan, Kandidati na svetské úradi. 21. Vrablica Daniel učitel v Báčke, officir v povstání. 22. Martešik Jozef učitel a Notár na Bukovci. 23. Jan jeho brat, preceptor Mijavskí. 24. Karel brat, 25. Púl Sámuel, 26. Valášek Gustav, študenti. 27. Mikuleckí Daniel, Lekar v Púchove. 28. Mikuleckí Sámuel panskí uradník — muži hodní, dobrého srdca, nje tak Bohužjal šťastní. — Oba sú sinovja známého Štepan Mikuleckého, Notára za 52 roki na Mijave. Tento muž bol v úrade svém pilní, panstva miláček, kteri aj svoje zásluhi má o Mijavu. Čo on pred seba vzal, to prisno aj vivjedel; len žjal Bohu! aj se vzdicháním úbohích! Na starost mával v chráme svoje potešenje; uznal aj on to: Čo čin, to čin, na poslední veci pamatuj! Rozdilné súdi o ňem vislovila ta, na jeho pohrebe zpjevana pjeseň: Pamatuj ó človeče! co jsi, cos bil, a co budeš! Za jeho života ešte zvolení bol jednohlasno — Jan Szemian, muž mladí, ale zpuosobní, pilní, stateční a spravedliví z Turej-Luki povolaní. 29. Půl Pavel uradník v panstve Koburgovem.

[26] Morovej rane z pitja páleného pošlej, človeka na duši — tele — statku mordujúcej, zahrozil Bůh opatrovník človečenstva. Na tohoto stohlavého rodiča ludskej bjedi poslal Bůh dvoch anjelov s mečom ohnivím. Spolek mjernosti a nedelné školi — v Anglicku vistúpil mních Mathew; v Uhroch na Slovensku — Závodnik, kat. farár Divinskí — Hurban ev. Far. známi Hlbockí. Tito opovedali boj pálenému na kancli kázaním — v Nedelních školách viučováním, a mečom pera preostrím. Za nimi sa hrnuli muži, kterí milujú človečenstvo. Kázalo sa, lud poslúchal, veril, uznal konalo sa spasenje úbohích! duch bol hotov; ťelo nemocné! Cirkev horela po spasení, obce váhali! Nebe chcelo; zem odpádala. Námestníci boží, Vladári krajin, radcovja a prjatelja trónu pomáhajte! založíme spolki mjernosti; vichováme človeka, kterí pocíti, pozná slobodu ducha; a dá „Čo je Cisarova Cisari a co božího Bohu“!

[27] „Vaj“! užívajú dobrí Mijavci na mjesto bohorúhavého dušenja, prisahanja.

[28] Banki sú pokladnice zákonmi zrjaďené, jako u nás gazdovské spolki. Takí spolek stojí na Brezovej, pod vedením víborného učitela Sucháča Karla; ba aj malé djetki majú tam svojú kassu, kterej opatrovnica je panna, dcera Sucháčová, známa smelá slovenka. Brezovani ztrasú cepi židovskích interesov. Daj Bože!

[29] To je tá pokladnica pre djetki ve Vjedni. Já som dal mojím sinkom Milánovi a Alexandrovi 100 zl. vl. č. keď praj budú tricat roční, jeden každoročno potáhne 500 zl. str. Ked djeta zemjera kapitál vložení sa vracá. Desat zlatích strjebra sa dává ked sa djeta narodí. Rodičovja pamatujte na to!

[30] V Mijave sú 4 cechi. 1. Najsilňejší je pitlikárskí 147 majstrov majúcí — Artikule má od Frant. 1-ho. 2. Masárskí vzácní; Art. od Leopolda 2-ho majst. 14. 3. Ševcovskí najstarší — Blanárskí — a Garbárskí. Bohatší mávaju, dva, tri, tak sú pohrebi slavnejšje.

[31] Čest aj Kalendárom dobrím! Národné na Slovensku vzácné Kalendáre su: Pozorník, a Pokladnica. Belopotockí je známí jako rozširovatel a zástupca dávní národnosti; Lichard predtím kňaz, professor, včil Redaktor novín Slovenskích, muž rázní, účinliví, zrodení pre lud; jeho spisi sú mljeko pre lud, a Pokladnica opravdiví poklad národa: ta prišla na Slovensko jako štedrí večer; — Čítajte ludja!




Ján Trokan

— evanjelický kňaz, básnik, publicista, národný buditeľ Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.